Slovensko-nemecké hospodárske pomery
Nemecko sa zmocnilo rozhodujúcich slovenských podnikov, do nich však muselo Slovensko investovať úhrnne 4 miliardy korún a bránilo svojprávnemu rozvoju ekonomických odvetví Slovenska. Už začiatkom marca 1939 pri rokovaní o zásadách priemyselnej politiky na Slovensku Nemci trvali na tom, že si neprajú, „aby bol na Slovensku budovaný textilný priemysel“. V januári 1941 napísalo nemecké ministerstvo hospodárstva slovenskému ministerstvu hospodárstva: „Zriadenie továrne na klavíry na Slovensku je nežiadúce, pretože nemecký priemysel prikladá veľký význam odbytu svojich výrobkov na Slovensku.“ Ľ Lipták uvádza, že podiel nemeckého kapitálu vo vybraných slovenských účastinných spoločnostiach v odvetví baníctva, kovopriemyslu, chémie, stavebných hmôt a pod. vzrástol zo 4 % roku 1938 na 51,6 % v roku 1942. Dokumentuje tým nesporný fakt, že slovenský priemysel ovládli „nemecké monopoly“, a to i na úkor skupín slovenských podnikateľov. O nevýhodnom ekonomickom postavení Slovenska voči Nemecku svedčí predovšetkým umelo udržiavaný pevný kurz slovenskej koruny voči marke 11,62 Ks : 1 RM, čím bola marka značne nadhodnotená so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami. Druhý guvernér SNB Rudolf Kubiš nakupoval nemeckú marku na konci apríla 1945, pred odchodom do emigrácie, za 2,50 Ks. (Bobák, 2000, s. 116) Ďalším svedectvom je clearingový účet, prostredníctvom ktorého prebiehali platby medzi oboma štátmi. Nemecko sa do konca vojny u Slovenského štátu zadĺžilo viac ako 7 miliardami korún slovenských, ktoré Nemci nechali na účtoch „zamrznúť“. (Bobák, 2000, s. 117) Zo slovenského rozpočtu sa hradili náklady na vydržiavanie nemeckého veľvyslanca a na odsun približne 58 000 Židov zo Slovenska, čo sa udialo pod priamym Hitlerovým nátlakom. Kanálom na využívanie slovenského hospodárstva v prospech Nemecka bolo vysielanie slovenských robotníkov na práce do Nemecka (spolu to bolo asi 100 000 osôb), pričom ich mzdy hradil Slovenský štát. Zo slovenských zdrojov bola financovaná i preprava a dočasný pobyt nemeckých vojsk na slovenskom území. Nemecko za dodaný vojenský materiál neplatilo, iba pripisovalo svoje dlhy na clearingový účet. Tieto finančné transakcie boli kryté vydávaním nekrytých bankoviek, čím na Slovensku vzrástla inflácia. Aj tak nedosiahla také rozmery, ako v susedných štátoch, vrátane Nemecka. (Bobák, 2000, s. 117) |
|
|
