Ústavný systém
Ústavný systém prvej Slovenskej republiky bol inšpirovaný troma zdrojmi. Boli v nej prvky ústavnej kontinuity s prvou ČSR, druhou republikou a isté inšpirácie nachádzali tvorcovia ústavy v stavovsko-korporatívnom systéme vtedajšieho fašistického Talianska. „Slovenský snem sa uzniesol na tejto ústave: Slovenský národ pod ochranou Boha všemohúceho od vekov sa udržal na životnom priestore mu určenom, kde s pomocou jeho, od ktorého pochádza všetka moc a právo, zriadil si svoj slobodný Slovenský štát. Slovenský štát združuje podľa prirodzeného práva všetky mravné a hospodárske sily národa, kresťanskú a národnú pospolitosť, aby v nej uzmernil sociálne protivy a vzájomne sa križujúce záujmy všetkých stavovských a záujmových skupín, aby ako vykonávateľ sociálnej spravodlivosti a správca všeobecného dobra v súlade jednotnosti dosiahol mravným a politickým vývojom najvyšší stupeň blaha spoločnosti i jednotlivca.“ Ústava predovšetkým definovala, že Slovenský štát je republikou. Počet poslancov Slovenského snemu sa zvýšil zo 63 na 80. Prezident republiky bol volený na sedem rokov. Len dvakrát za sebou mohol byť zvolený a zastávať prezidentský úrad. Prísahu skladal týmito slovami: „Prisahám na Boha všemohúceho a vševedúceho, že ako prezident Slovenskej republiky budem verným strážcom ústavy a zákonov, že budem mať vždy pred očami mravné a hmotné povznesenie národa a povediem štát tak, aby sa v ňom uplatňoval duch kresťanskej lásky a spravodlivosti. Tak mi Pán Boh pomáhaj!“ Prezident disponoval výlučným právom suspenzívneho veta, ktoré mohol uplatniť do 15 dní od prijatia zákona slovenským snemom. Na jeho prelomenie sa vyžadovala ústavná väčšina. (Bobák, 2000, s. 97) Ústava Slovenskej republiky definovala postavenie prezidenta ako politicky nezodpovedného. Bolo to umožnené vďaka dvom politickým brzdám. Jednak nutnosťou kontrasignácie, hlava 3 § 40, ktorý stanovoval: „K platnosti každého prezidentského vládneho aktu sa vyžaduje spolupodpis príslušného ministra.“ To vylučovalo, aby prezident konal svojvoľne, či dokonca v protiklade s vôľou vlády. Ďalším potvrdením politickej nezodpovednosti prezidenta je § 39 hlava 3, kde sa vyložene hovorí: „Prezident nie je zodpovedný za výkon svojej funkcie. “ Prezidenta kontroloval slovenský snem a o jeho prípadnej vine mohla rozhodnúť Štátna rada. Presne to vymedzuje § 39 hlava 3: „Prezidenta môže počas funkčného obdobia trestne stíhať Štátna rada na základe obžaloby slovenského snemu len pre vlastizradu, trestom môže byť strata prezidentského úradu a strata spôsobilosti tohto úradu znovu nadobudnúť.“ (Bobák, 2000, s. 97) Člen vlády nesmel byť členom orgánov zárobkových spoločností. Čo sa týka národnostných menšín, tak tie sa participovali na politickom živote Slovenskej republiky prostredníctvom svojich strán. Týkalo sa to strán nemeckej a maďarskej národnostnej menšiny, Rusínska národnosť sa podieľala na štátnej moci prostredníctvom HSĽS – SSNJ. Pre všetkých dospelých občanov mužského pohlavia platila všeobecná branná povinnosť. Čo je však zaujímavé, § 76 hlavy 9 ústavy stanovuje, že: „Práca duševná či telesná je občianskou povinnosťou.“ (Bobák, 2000, s. 99) Z hľadiska garancie ľudských a občianskych práv mali kľúčové postavenie § 81 a § 85 ústavy. „Všetci občania bez rozdielu pôvodu, národností, náboženstva a povolania požívajú ochranu života, slobody a majetku.“ Paragraf 85 zas hovorí: „Sloboda vierovyznania, prejavu mienky, vedeckého bádania a umenia sa zabezpečuje, nakoľko nenaráža na ustanovenia zákonov, verejného poriadku a kresťanských mravov.“ Slobodu slova a zlučovania garantoval § 84 hlava 11 ústavy: „Zhromažďovacie, tlačové a spolčovacie právo sa zabezpečuje v medziach zákonných ustanovení.“ (Bobák, 2000, s. 99) Občania sa podľa svojich povolaní boli povinní zoskupovať do stavov, úlohu a funkciu stavovského zriadenia definoval § 62 hlava 7 ústavy: „Stavy sa starajú o hospodárske, sociálne a kultúrne záujmy svojich zložiek, najmä o zvýšenie ich výkonností a životnej úrovne, o úpravu pracovných pomerov, o vyrovnanie a usmerňovanie záujmov medzi stavmi, medzi výrobcami a spotrebiteľmi a o riešenie prípadných sporov medzi zamestnávateľmi a zamestnancami.“ Súkromné vlastníctvo bolo nedotknuteľné a chránené ústavou. Čo je však zaujímavé a pre ústavy prvej polovice 20. storočia netypické, bolo viacnásobné deklarovanie sociálneho charakteru politického systému. Táto časť ústavy bola silne inšpirovaná sociálnym učením katolíckej cirkvi, predovšetkým pápežskými encyklikami Rerum novarum a Quadragesimo anno. V druhej polovici 20. storočia sa podobný model transformoval do mnohých moderných demokracií pod názvom sociálno-trhové hospodárstvo. V § 79 odsek 1 sa deklarovalo: „Vlastníctvo má sociálnu funkciu a zaväzuje majiteľa narábať s ním v záujme všeobecného dobra.“ Ďalej § 87: „Práca je chránená, vykorisťovanie sociálne slabých občanov sa zakazuje, výška mzdy má byť primeraná pracovnému výkonu so zreteľom na rodinné pomery.“ Dvanásta hlava ústavy upravovala vzťahy s národnostnými menšinami. V § 91 sa hovorilo: „Občania sa môžu voľne hlásiť k svojej národnosti.“ , dôležitý bol však predovšetkým § 92 kde sa výslovne hovorí: „Každá činnosť smerujúca k odnárodňovaniu je trestná.“ (Bobák, 2000, s. 99 ) Vyučovanie náboženstva na ľudových a stredných školách je povinné a deje sa kvalifikovanými príslušníkmi cirkví pod dozorom štátu. (§ 90, hlava 11 Ústavy) Ústavný systém Slovenskej republiky môžeme charakterizovať ako kresťansko-konzervatívny s miernymi autoritatívnymi prvkami a silným národno-sociálnym rozmerom. Po “salzburgskom diktáte”, kedy si Hitler 25. júla 1940 pozval prezidenta Tisa do Salzburgu, kde mu nanútil odstránenie ministra zahraničných vecí a ministra vnútra Ferdinanda Ďurčanského z vlády a Dr. Jozefa Kirschbauma z funkcie generálneho sekretára HSĽS-SSNJ, ako aj menovanie prof. Vojtecha Tuku za ministra zahraničia a Alexandera Macha za ministra vnútra, došlo k novelizácii tejto ústavy, formálne sa prijal vodcovský princíp a obmedzili sa práva občanom židovskej národnosti. |
|
|
