Dňa 4. februára 1920 sa konalo prvé masové zhromaždenie nášho mladého hnutia. V slávnostnej hale dvorného pivovaru v Mníchove, kde sa zišlo takmer dvetisíc ľudí, bolo predložených dvadsaťpäť téz programu novej strany. Každý z bodov bol prijatý búrlivým potleskom.

Tým vznikli prvé smernice a zásady pre boj, ktorý má za úlohu pozametať s tými mnohými zastaralými predstavami a názormi a zabrániť uskutočňovaniu nejasných, ba dokonca škodlivých cieľov. Do tohoto zhnitého a zbabelého meštiackeho sveta, rovnako ako do víťazného ťaženia marxistickej vlny dobývania sveta musí vstúpiť nová podoba moci, aby v poslednom okamihu zastavila káru neblahého osudu.

Bolo samozrejmé, že nové hnutie mohlo dúfať vo svoju významnosť a v to, že sa mu dostane potrebných síl pre tento obrovský boj iba vtedy, pokiaľ sa mu už v prvých dňoch podarí vzbudiť v srdciach svojich priaznivcov sväté presvedčenie, že hnutie si nedáva za cieľ iba vypustenie nového volebného hesla do politického života, ale presadenie nového svetového názoru principiálneho významu.

Je treba zamyslieť sa nad tým, z akých úbohých hľadísk sú pozošívané takzvané „stranícke programy", ktoré bývajú z času na čas oprašované a prerábané. Musíme detailne preskúmať pohnútky týchto meštianskych „programových komisií", aby sme pochopili tieto choromyseľné výplody. Lebo je to vždy tá rovnaká starosť, ktorá vedie k vytvoreniu nového programu, alebo k upraveniu existujúceho: obava o budúci volebný výsledok. Len čo vznikne v hlavách týchto parlamentných štátnych umelcov vedomie, že milý národ má opäť raz chuť revoltovať a vyskočiť zo záprahu starej partajníckej káry, snaží sa túto káru opraviť. Na rad prídu hvezdári a stranícki astrológovia, takzvaní „skúsení" a „vážení", väčšinou starí poslanci, ktorým sa ráči spomenúť si na analogické situácie zo svojej „bohatej politickej skúsenosti", kedy mase už raz pretiekla miera trpezlivosti, pretože cíti v nebezpečnej blízkosti to, čo už tu raz bolo. Politici teda siahajú po osvedčenom recepte, založia „komisiu", chodia a počúvajú ľud, sliedia v tlači a tak pomaly dumajú nad tým, čo by milý národ mal najradšej, čo nenávidí a v čo dúfa. Každá profesijná skupina, každá zamestnanecká trieda je čo najpodrobnejšie študovaná a sú skúmané jej najtajnejšie želania. Aj „zlé heslá" nebezpečné opozície bývajú prehodnocované a objavujú sa s veľkým úžasom ich pôvodných autorov a šíriteľov ako by nič v duchovnej výzbroji starých strán.

Komisie sa spoja, „revidujú" starý program a vytvárajú nový.

Panstvo pritom mení svoje presvedčenie ako vojak v poli košeľu vo chvíli, keď je stará košeľa zavšivavená! Pričom si každý príde na svoje. Sedliakovi sa dostane ochrana jeho majetku, priemyselníkovi ochrana jeho tovaru, konzument bude chránený pri nákupe, učiteľom sa zvýšia platy, úradníkom sa vylepšia penzie, vdovy a siroty majú byť v dostatočnej miere zabezpečované štátom, doprava bude podporovaná, tarify majú byť znížené a dokonca dane, ak majú byť- keď nie úplne, tak takmer zrušené. Občas sa stane, že sa na niekoho zabudlo alebo, že niektorá z požiadaviek ľudu bola prepočutá. V tom prípade sa na poslednú chvíľu plátajú prázdne miesta tak dlho, až možno s kľudným svedomím dúfať, že sa dav normálnych meštiakov aj s ich ženami upokojí a v najvyššej miere uspokojí. A teraz sa teda môže s vierou v Boha a v neotrasiteľnú hlúposť občanov s volebným právom začať boj, ako sa hovorí o „nové usporiadanie" ríše.

Keď skončia voľby a poslanci majú za sebou posledné ľudové zhromaždenie a úspešne unikli na ďalších päť rokov drezúre „plebsu", môžu sa celkom venovať plneniu vyšších a príjemnejších úloh, programová komisia sa zasa rozpustí a boj o nové utváranie verejných vecí dostáva opäť podobu zápasu o každodenný chlieb: poslanci tomu však hovoria diéty.

Každé ráno ide zástupca ľudu do budovy parlamentu, keď nie priamo do zasadacej siene, tak aspoň do predsiene, kde sú uložené prezenčné listiny. V mene služby ľudu tam zapíše svoje meno a príma svoj vysoko zaslúžený plat ako malé odškodnenie za toto nepretržité a namáhavé úsilie.

Po štyroch rokoch alebo aj v iných kritických týždňoch, keď hrozí, alebo sa blíži rozpustenie parlamentných korporácií, posadne pánov v parlamente neskrotná činorodosť. Tak ako pandrava nevie nič iné, než sa zmeniť na chrústa, tak opúšťajú tieto parlamentné húsenice veľkú spoločnú kuklu a obdarení krídlami vylietajú von za milým ľudom. Znova hovoria k svojim voličom, rozprávajú o svojej vlastnej enormnej práci a zlomyseľnej tvrdohlavosti tých ostatných, avšak nesúhlasne sa tváriaca masa po nich namiesto vďaky a chvály vrhá surové až nenávistné výrazy. Keď nevďak ľudu dosiahne určitý stupeň, môže pomôcť jediný prostriedok: povesť strany sa musí znova vyžehliť, program je zrelý na vylepšenie, komisia znova ožije - a celý podvod začína od začiatku. Samozrejme, že úspešne, čomu sa pri tvrdohlavej hlúposti ľudstva nemožno čudovať. Hlasujúci dobytok „meštiansky" rovnako ako „proletársky" ovplyvnený tlačou a oslepený lákavým programom sa znova vracia do spoločnej maštale a volí si svojich starých podvodníkov.

Tak sa muž z ľudu, kandidát pracujúcich stavov opäť premení na parlamentnú húsenicu a vyžerie sa v štátnickom živote do tučnoty a obrastá sadlom, aby sa po štyroch rokoch opäť premenil na trblietajúceho motýlika.

Ťažko existuje niečo viac deprimujúce než sledovať z pohľadu triezvej skutočnosti takýto priebeh vecí, musieť prihliadať k tomuto neustále sa opakujúcemu podvodu. Z takéhoto duchovného humusu samozrejme nie je možné čerpať silu nutnú k víťaznému boju s organizovanou silou marxizmu.

Doteraz sa tým naše panstvo vážne nezaoberalo. Napriek všetkej jeho obmedzenosti a duševnej menejcennosti si títo parlamentní šamani bielej rasy môžu len ťažko nahovárať, že prostriedkami západnej demokracie možno bojovať proti učeniu, pre ktoré je demokracia so všetkým, čo k nej patrí v najlepšom prípade len prostriedkom na ochromenie protivníka a k vytvoreniu priestoru pre vlastné konanie. Aj keď sa časť súčasného marxizmu snaží veľmi šikovným spôsobom predstierať nerozlučnú väzbu so zásadami demokracie, nezabúdajme láskavo, že v kritickej chvíli sa títo páni nezaujímajú o väčšinové rozhodnutia podľa západného poňatia demokracie! Bolo to tak v tých dňoch, keď meštianski poslanci videli bezpečnosť ríše zaručenú vo vysokom počte zabednencov, zatiaľ čo marxizmus strhol moc na svoju stranu pomocou húfov uličníkov, dezertérov, straníckych funkcionárov a židovských literátov, čím bola demokracii uštedrená facka až to mľasklo. Je potrebná dôverčivosť parlamentného kúzelníka meštianskej demokracie, aby bolo možné sa domnievať, že teraz alebo v budúcnosti by mohla byť brutálna rozhodnosť nositeľov svetového moru zažehnaná nejakou zaklínajúcou formulou západného parlamentného systému. ,

Marxizmus bude tak dlho pochodovať po boku demokracie, pokiaľ sa mu nepodarí nepriamymi cestami získať pre svoje zločinné ciele dokonca aj podporu od nacionálnej duchovnej časti sveta, ktorá je podľa neho určená na vyhladenie. Pokiaľ by však došiel k presvedčeniu, že by sa z čarodejníckeho kotla našej parlamentnej demokracie dala zvariť väčšina, ktorá - na základe svojej zákonodarne danej oprávnenej väčšiny - by si marxizmus so všetkou vážnosťou „podala", bola by marxistická parlamentná komédia ihneď na konci. Vlajkonosiči červenej inter­nacionály by okamžite namiesto apelu na svedomie demokracie vystúpili s pla­mennými prejavmi k proletárskym masám a ich boj by sa v tom okamihu preniesol zo zatuchlého vzduchu zasadacích siení našich parlamentov do tovární a na ulicu. Demokracia by bola okamžite zničená. To, čo sa nepodarilo šikovným apoštolom ľudu v parlamentoch, zvládli by bleskovo poštvané proletárske masy s kliešťami a kováčskymi kladivami presne ako na jeseň 1918: rázne by presvedčili meštiansky svet, aké naivné je si nahovárať, že je možné sa postaviť na odpor židovskému dobývaniu sveta prostriedkami západnej demokracie.

Ako už bolo povedané, je potrebná dôverčivá myseľ na to, aby hrala s takým protihráčom podľa pravidiel, ktoré mu slúžia len k blufovaniu alebo k jeho vlastnému prospechu a ktoré hodí cez palubu, len čo mu prestanú byť vhodné.

U všetkých strán takzvaného občianskeho zamerania sa pri politickom zápase v skutočnosti jedná len o ruvačku o parlamentné kreslá, pričom postoje a zásady sa hádžu cez palubu ako zbytočný balast. Tomu sú prispôsobené aj ich programy a meranie ich sily. Chýba im tá veľká magnetická príťažlivosť, ktorú široká masa nasleduje pod naliehavým dojmom veľkých a vynikajúcich myšlienok, presvedčujúca sila bezpodmienečnej viery, ktorá sa snúbi s fanatickým odhodlaním k boju.

Avšak v dobe, keď jedna strana vyzbrojená všetkými zbraňami tisícnásobne zločinného svetového názoru nastupuje do útoku proti existujúcemu rádu, môže sa druhá strana postaviť na odpor len tak, že si osvojí formy novej, v našom prípade politickej viery a heslá slabošskej a zbabelej obrany zamení za bojový výkrik odvážneho a brutálneho útoku. Ak je však dnes nášmu hnutiu, najmä zo strany takzvaných národno-občianskych ministrov - napríklad z bavorského stredu ­duchaplne vyčítané, že sa usiluje o akýsi „prevrat", môžeme dať každému takému politizujúcemu trpaslíkovi len jedinú odpoveď: áno, pokúšame sa napraviť to, čo ste vy vo vašej zločinnej hlúposti premeškali. Vy, s vašimi zásadami parlamentného obchodu s hovädzinou ste pomohli zavliecť národ do priepasti, ale my staviame útokom a prostredníctvom nastolenia nového svetonázoru rovnako fanatickú, neústupnú obranu jeho zásad, nášmu národu schody, po ktorých raz opäť vystúpi nahor do chrámu slobody.

V dobe zakladania hnutí musela byť naša pozornosť neustále zameraná na to, aby sa zo skupiny bojovníkov za nové a vyššie presvedčenie nestal len spolok na podporu parlamentných záujmov. Prvým preventívnym opatrením bolo vytvorenie programu, ktorý cieľavedome usiloval o taký vývoj, ktorý už svojou vnútornou veľkosťou odstrašoval slabošských duchov dnešných straníckych politikov. Ako správne bolo naše poňatie nutnosti programových cieľov najostrejšieho razenia, to vyplynulo jasne z tých osudových chýb, ktoré napokon viedli k zrúteniu Nemecka.

Na základe tohoto poznania som musel formovať nové poňatie štátu, ktoré sa stalo podstatnou súčasťou nového svetového názoru.

***

Už v prvom zväzku tejto knihy som sa zaoberal slovom „národný" a musel som konštatovať, že toto označenie sa zdá byť pojmovo príliš málo vymedzené na to, než aby dovolilo vytvorenie uzavretého bojového spoločenstva. Všetko možné, čo sa vo svojej názorovej podstate do neba volajúc rozchádza, motá sa dnes pod heslom „národný". Skôr než prejdem k úlohám a cieľom Národnej socialistickej nemeckej robotníckej strany, chcel by som podať vysvetlenie pojmu „národný" a jeho vzťahu k straníckemu hnutiu.

Pojem „národný" sa zdá tak málo jasne vymedzený, mnohoznačne vysvet­ľovateľný a neobmedzený v praktickom použití ako napríklad slovo „religiózny". Taktiež si pod týmto pojmom možno veľmi ťažko predstaviť niečo celkom presné a to ani v zmysle myšlienkového zachytenia, ani v praktickom pôsobení. Predstaviteľným sa stáva označenie „religiózny" v okamihu, keď sa spája s konkrétne načrtnutou formou svojho pôsobenia. Je to veľmi krásne avšak väčšinou lacné prehlásenie, keď niekto označí iného človeka za „hlboko nábožného". Možno sa nájdu aj takí, ktorí sa budú týmto všeobecným označením cítiť uspokojení a ktorým toto označenie sprostredkuje dokonca aj viac či menej jasný obraz stavu duše. Pretože však veľká masa nepozostáva z filozofov, ani zo svätcov, bude takáto celkom všeobecná náboženská idea pre jednotlivca znamenať väčšinou len potvrdenie jeho individuálneho myslenia a konania bez toho, že by viedla k tej pôsobnosti, ktorú vyžaduje vnútorná náboženská túžba, z ktorej sa z čisto metafyzicky neohraničeného sveta myšlienok formuje jasne vymedzená viera. To zaručene nie je účelom samým o sebe, ale len prostriedkom k dosiahnutiu cieľa. Ale to je nevyhnutným prostriedkom k tomu, aby sa mohol cieľ dosiahnuť. Avšak tento účel nie je len ideálny, ale v podstate vzaté, celkom vynikajúco praktický. Je si vôbec treba uvedomiť, že najvyššie ideály vždy zodpovedajú najhlbšej životnej nutnosti rovnako, ako šľachetnosť povznášajúca krásu napokon spočíva len v logickej účelnosti.

Tým, že viera pomáha pozdvihnúť človeka nad úroveň zvieraťa, prispieva naozaj k upevneniu a zaisteniu jeho existencie. Ak vezmeme terajšiemu ľudstvu jeho nábožensko-vieroučné, v praktickom význame morálne zásady, ktoré mu boli vštepené výchovou a odstránime túto náboženskú výchovu bez toho, že by sme ju nahradili niečím rovnako hodnotným, výsledkom bude ťažký otras základov ľudského bytia.

Môžeme teda konštatovať, že človek žije nielen preto, aby slúžil vyšším ideálom, ale že tieto vyššie ideály sú súčasne predpokladom pre jeho existenciu ako človeka. Kruh sa tak uzatvára.

Samozrejme už vo všeobecnom pojme „religiózne" spočívajú jednotlivé zásadné myšlienky či presvedčenie, napríklad o nezničiteľnosti duše, večnosti jeho bytia, existencii vyššej bytosti atď., práve tieto myšlienky, či sú pre jednotlivca akokoľvek presvedčivé, podliehajú jeho kritickému skúmaniu a tým kolísaniu medzi súhlasom alebo odmietaním tak dlho, dokiaľ sa tieto citové tušenia či poznania nestanú zákonitou silou nezvratnej viery. Táto je hlavným bojovým faktorom, ktorý základnému religióznemu názoru umožňuje prelom a razí mu cestu. Bez jasne vymedzenej viery by religiozita vo svojej nejasnej mnohotvárnosti bola bezcennou nielen pre ľudský život, ale prispela by pravdepodobne k všeobecnému rozvratu.

Podobne ako s pojmom „religiózny" je tomu tak aj s pojmom „národný". Tiež v tomto pojme sú obsiahnuté niektoré zásadné poznatky. Napriek tomu, že majú mimoriadny význam, sú formálne natoľko málo určené, že sa pozdvihujú nad hodnotu viac-menej uznávaného obecného názoru najskôr vtedy, keď sú zasadené do rámca politickej strany. Pretože realizácia svetonázorových ideálov a z nich odvodených požiadaviek sa deje rovnako tak málo prostredníctvom čistého pocitu alebo vnútorného chcenia ľudí, ako napríklad získavanie slobody všeobecnou túžbou po nej. Práve vtedy, keď ideálna túžba po nezávislosti dosiahne formu vojenských mocenských prostriedkov bojovou organizáciou, môže túžobné želanie národa premeniť na nádhernú skutočnosť.

Každý svetový názor, nech už je tisíckrát správny a pre ľudstvo nanajvýš užitočný, zostane bezvýznamný pre usporiadanie života národov tak dlho, dokiaľ sa jeho zásady nestanú zástavou bojového hnutia, ktoré musí zostať tak dlho bokom, dokiaľ pôsobenie týchto zásad nebolo zavŕšené víťazstvom svetonázorových ideí a stranícke dogmy netvoria základné zákony štátu národného spoločenstva.

Ak však má všeobecná duchovná predstava slúžiť ako základ budúceho vývoja, potom je tu prvým predpokladom vytvorenie všeobecnej jasnosti o podstate, druhu a rozsahu tejto predstavy, pretože iba na takomto základe sa môže vytvoriť hnutie, ktoré je schopné vo vnútornej homogenite svojho presvedčenia vyvinúť nutnú silu k boju. Zo všeobecných predstáv musí vzniknúť politický program, zo všeobecného svetonázoru politická viera. Táto viera, ktorej cieľ má byť prakticky dosiahnuteľný, nebude slúžiť iba idei ako takej, ale bude musieť brať ohľad aj na prostriedky boja, ktoré sú k dispozícii a musia byť použité na dosiahnutie víťazstva tejto idey. Abstraktne správna duchovná predstava, ktorú hlása program, sa musí snúbiť s praktickým poznaním politika. Tak sa musí večný ideál ako vodcovská hviezda ľudstva bohužiaľ uspokojiť s tým, že bude brať v úvahu slabosti tohoto ľudstva aby nestroskotal na ľudskej nedokonalosti. Znalec psychiky národa sa musí spojiť s filozofom, aby z ríše večných právd a ideálov priniesol to, čo je v ľudských možnostiach a dal tomu formu.

Prenesenie všeobecnej ideálnej a najpravdivejšej svetonázorovej predstavy do určitým spôsobom vymedzeného, pevne organizovaného, duchovne a vôľou jednotného politického a bojového spoločenstva je najvýznamnejším počinom, pretože len na jeho šťastnom riešení spočíva možnosť víťazstva idey. Tu musí vystúpiť z mora miliónov ľudí, ktorí v jednotlivostiach viac či menej jasne tušia určité pravdy a čiastočne snáď aj chápu, jedinec, aby s nepochybnou silou formoval z kolísavého sveta predstáv širokých más zaručené zásady, a tak dlho viedol zápas za ich všeobecnú správnosť, až sa z vlnobitia slobodného sveta myšlienok vynorí skala jednotného spoločenstva viery a vôle.

Všeobecné právo k takémuto konaniu je založené na nutnosti, osobné právo na úspechu.

***

Ak sa pokúsime zo slova „národný" vylúpnuť jeho zmysluplné najvnútornejšie jadro, dôjdeme k nasledujúcemu zisteniu:

Náš terajší najbežnejší politický názor je založený všeobecne na predstave, že štátu je síce treba priznať tvorivú, kultúru vytvárajúcu silu, avšak táto nemá nič spoločné s rasovými predpokladmi, aleje skôr produktom hospodárskych nutností, v najlepšom prípade výsledkom politickej vôle k moci. Takéto základné poňatie vedie vo svojich logických dôsledkoch nielen k podceneniu pôvodnej rasovej prasily, ale aj k nedostatočnému oceneniu osobnosti, lebo odmietnutie rozličností jednotlivých rás vzhľadom k ich všeobecným kultúru tvoriacim silám musí nutne preniesť tento veľký omyl aj na hodnotenie jednotlivca. Domnienka o rovnosti rás sa stane základom pre rovnaké posudzovanie národov a ďalej pre ľudských jednotlivcov. Preto tiež medzinárodný marxizmus nie je nič iné, než Židom Karolom Marxom sprostredkované prenesenie istého, už dlhšie existujúceho svetonázorového postoja a poňatia do formy určitého politického vyznania viery. Bez podkladu takéhoto všeobecne už existujúceho otrávenia by nikdy nebol možný udivujúci politický úspech tohoto učenia. Karol Marx bol skutočne len ten jedinec medzi miliónmi ľudí, ktorí v bahne pozvoľne umierajúceho sveta s rybárskym pohľadom proroka spoznal podstatné jedovaté látky, uchopil ich, aby ich ako čierny mág vložil do koncentrovaného roztoku slúžiaceho na rýchlejšie zničenie nezávislého bytia slobodných národov na tejto zemi. To všetko samozrejme v službách svojej rasy.

Marxistické učenie je skrátený duchovný extrakt dnes všeobecne platného svetonázoru. Už z tohoto dôvodu je akýkoľvek boj nášho takzvaného občianskeho sveta proti tomuto učeniu nemožný, ba smiešny, lebo aj tento občiansky svet je v podstate prelezený všetkými týmito jedovatými látkami a klania sa svetovému názoru, ktorý sa od marxistického všeobecne odlišuje len mierou a osobami. Občiansky svet je marxistický, avšak verí na možnosť vlády určitej skupiny ľudí (buržoázia), zatiaľ čo marxizmus sa plánovito usiluje o prevedenie celého sveta do židovských rúk.

Naproti tomu národný svetonázor uznáva význam ľudstva v jeho rasových prazákladoch. V štáte vidí principiálne len prostriedok na dosiahnutie cieľa a za svoj cieľ považuje zachovanie rasového bytia ľudstva. Tým neverí v žiadnom prípade v nejakú rovnosť rás, ale rozoznáva v ich rozdielnosti vyššiu alebo nižšiu hodnotu a týmto poznaním sa cíti byť zaviazaný vyššou vôľou, ktorá ovláda toto univerzum, požadovať víťazstvo lepších a silnejších a žiadať zánik horších a slabších. Tým vzdáva principiálne hold aristokratickej základnej myšlienke prírody a verí na platnosť tohoto prírodného zákona pre všetky jednotlivé živé bytosti. Tento svetonázor rozoznáva nielen rôzne hodnoty jednotlivých rás, ale aj rôzne hodnoty jednotlivých ľudí. Z masy si pre seba vyberá význam osobnosti, čím pôsobí organizátorsky vzhľadom k dezorganizovanému marxizmu. Verí v nutnosť idealizácie ľudstva, pretože len v nej vidí predpoklad pre bytie tohoto ľudstva. Avšak nemôže priznať právo na existenciu etickej idey, pokiaľ táto idea predstavuje nebezpečenstvo pre rasový život nositeľa vyššej etiky. Lebo v zbastardelom a znegrovatelom svete by boli tiež všetky ľudské krásna a vznešenosti ako aj všetky predstavy idealizovanej budúcnosti nášho ľudstva navždy stratené.

Ľudská kultúra a civilizácia sú v tejto časti sveta nerozlučne viazané na existenciu Árijca. Jeho vymretie, alebo zánik spustí na túto planétu čierny závoj bezkultúrnej doby.

Podkopávanie stavu ľudskej kultúry prostredníctvom zničenia ich nositeľov sa z hľadiska národného svetonázoru javí ako najprekliatejší zločin. Ak sa niekto odváži vložiť ruku na najvyššie podobenstvo Pána, dopúšťa sa zločinu na dobrotivom stvoriteľovi tohoto zázraku a napomáha vyhnaniu z raja.

Tým odpovedá národný svetový názor najvnútornejšej vôli prírody, lebo táto vytvára túto slobodnú hru síl, ktorá musí viesť k trvalému vzájomnému vyššiemu pestovaniu, až napokon bude tomu najlepšiemu ľudstvu daná prostredníctvom získaného vlastníctva tejto zeme voľná cesta k tomu, aby sa zaoberalo vecami, ktoré ležia čiastočne nad ním, čiastočne mimo neho.

Všetci tušíme, že vo vzdialenej budúcnosti môžu pre ľudstvo vzniknúť problémy, k ich zvládnutiu bude povolaná najvyššia rasa ako veľkopanský ľud, využívajúci prostriedky a možnosti celej zemegule.

***

Je samozrejmé, že takéto všeobecné konštatovanie zmyslu obsahu národného svetového názoru môže viesť k tisícorakému výkladu. V skutočnosti sotva nájdeme nejaké novšie politické zoskupenie, ktoré by sa nejakým spôsobom tohoto svetonázoru nedovolávalo. Avšak už svojou samotnou existenciou dokazuje tento svetonázor rozdielnosť svojho poňatia voči všetkým ostatným svetonázorom. Tak vystupuje proti marxistickému svetonázoru vedenému jednotnou hlavnou organizáciou, zmesou najrôznejších koncepcií, ktorá je už ideovo málo pôsobivá voči zomknutému nepriateľskému frontu. Avšak víťazstvá nebudú takto vybojované slabošskými masami! Len ak vystúpi proti internacionálnemu svetonázoru riadenému politicky organizovaným marxizmom rovnako organizovaný a riadený národný svetonázor, víťazstvo sa prikloní pri rovnakej bojovej energii na stranu večnej pravdy.

Organizačné podchytenie svetového názoru sa môže uskutočniť vždy len na základe určitého formulovania a tým, čím sú dogmy pre vieru, tým sú pre vznikajúcu politickú stranu stranícke zásady.

Pre národný svetový názor musí byť vytvorený nástroj, ktorý mu zaručí možnosti bojového zastupovania podobne ako marxistická stranícka organizácia uvoľňuje cestu internacionalizmu.

Že stranícke zázemie národného pojmu je predpokladom k víťazstvu národného svetonázoru, dokazuje najlepšie skutočnosť, ktorú priznávajú - hoci len nepriamo ­dokonca aj nepriatelia takéhoto prepojenia so stranou. Práve tí, ktorí neúnavne zdôrazňujú, že na národný svetový názor nemá patent žiaden jednotlivec, ale že iskrí, alebo „žije" v srdciach bohvie koľkých miliónov ľudí, dokazuje tým, že skutočnosť všeobecnej, existencie takýchto predstáv ani v najmenšom nebráni víťazstvu nepriateľského svetového názoru, ktorý je však klasicky zastupovaný politickou stranou. Keby tomu bolo ináč, musel by nemecký národ už dnes oslavovať gigantické víťazstvá a nestál by na pokraji priepasti. Internacionálnemu svetonázoru dopomohla k úspechu skutočnosť, že je zastupovaný útočno-organizovanou politickou stranou. Dôvodom neúspechu opačného svetonázoru bolo jeho doterajšie nedostatočne jednotne formované zastupovanie. Nie v neobmedzenej voľnosti výkladu všeobecného názoru, ale len vo vymedzenej a tým zhrnutej forme politickej organizácie môže svetový názor bojovať a víťaziť.

Preto som videl svoju úlohu najmä v tom, z rozsiahlej a nesformovanej látky všeobecného svetového názoru vylúpnuť hlavné idey a sformulovať ich do viac-menej dogmatických foriem, ktoré sa vo svojom jasnom vymedzení hodia k tomu, aby jednotne spájali ľudí, ktorí sa k tomuto zaviažu. Inými slovami: Národne socialistická nemecká robotnícka strana preberá zo základných myšlienok všeobecného národného svetonázoru podstatné veci a tým, že berie do úvahy praktickú skutočnosť, dobu a existujúci ľudský materiál a jeho slabosti, vytvára z nich politické vyznanie viery, ktoré v takto umožnenom pevnom organizačnom podchytení veľkej ľudskej masy vytvára predpoklady pre víťazné presadenie tohoto svetového názoru.

Už v rokoch 1920/21 bolo nášmu mladému hnutiu opakovane vyčítané z kruhov dnešného prežitého meštiackeho sveta, že náš postoj k dnešnému štátu je odmie­tavý, z čoho odvodzovalo stranícko-politické lúpežné rytierstvo všetkých odtieňov oprávnenia k tomu, aby všetkými prostriedkami začalo boj proti nepohodlnej zvestovateľke nového svetového názoru. Ale pritom sa zámerne zabúdalo na to, že dnešný meštiacky svet si pod pojmom štát nevie predstaviť nič jednotné, že tu dokonca neexistuje a ani existovať nemôže žiadna jednotná definícia. Najhlavnejšou úlohou vysvetľovačov sediacich na našich vysokých školách často v podobe profesorov štátneho práva je nachádzať vysvetlenia a zdôvodnenia pre viac-menej šťastnú existenciu svojich chlebodarcov. Čím nemožnejšie je štát usporiadaný, tým nepreniknuteľnejšie, vyumelkovanejšie a nezrozumiteľnejšie sú definície týkajúce sa zmyslu jeho bytia. Čo by mal napríklad skôr napísať niektorý C. K. univerzitný profesor o zmysle a účele štátu v krajine, ktorej štátne bytie stelesňovalo najväčšiu obludnosť dvadsiateho storočia? Ťažká úloha, ak si pomyslíme, že pre dnešného učiteľa štátneho práva existuje menšia záväznosť pravde, avšak o to viac väzba na určitý účel. Tento účel znie: za každú cenu zachovanie toho monštra ľudského mechanizmu, ktoré sa dnes nazýva štát. Potom niet divu, keď pri výklade tohoto problému sa reálne problémy pokiaľ možno vynechávajú a operuje sa zmesou „etických", „mravných", „morálnych" a iných ideálnych hodnôt úloh a cieľov.

Celkom všeobecne možno rozlišovať trojaké poňatie:

1) Skupinu tých, ktorí vidia v štáte jednoducho viac, alebo menej dobrovoľné združenie ľudí pod jednou vládnou mocou. Táto skupina je najpočetnejšia. V jej radoch sa nachádzajú najmä zbožňovatelia dnešného princípu legitimity, v ich očiach nehrá vôľa ľudí pri tejto záležitosti žiadnu úlohu. Už len v skutočnosti existencie štátu je podľa nich zdôvodnená jeho posvätná nedotknuteľnosť. Aby bolo možné zachrániť tento nezmysel ľudských mozgov, je potrebná priam psia oddanosť voči takzvanej štátnej autorite. V hlavách týchto ľudí sa obratom ruky prostriedok stáva cieľom. Štát tu nie je na to, aby slúžil ľuďom, ale ľudia sú tu preto, aby vzývali štátnu autoritu, ktorá zahŕňa aj toho najposlednejšieho ducha štátneho úradníka. Aby sa stav tohoto tichého zanieteného zbožňovania neobrátil na stav nepokoja, je tu štátna autorita vlastne len preto, aby zaisťovala pokoj a poriadok. Teraz tiež táto nie je ani účelom, ani prostriedkom. Štátna autorita sa má starať o pokoj a poriadok a tento pokoj a poriadok má naopak umožňovať existenciu štátnej autority. Medzi týmito dvoma pólmi má oscilovať všetok život. V Bavorsku zastávajú toto poňatie predovšetkým štátni umelci z bavorského Centra, ktoré sa nazýva „Bavorská ľudová strana", v Rakúsku to boli čierno-žltí legitimisti, v Nemeckej ríši sú to bohužiaľ často takzvané konzervatívne kruhy, ktorých predstavy o štáte sa pohybujú v tomto smere.

2) Druhá skupina ľudí je početne trochu slabšia, lebo sú v nej zahrnutí tí, ktorí existenciu štátu spájajú aspoň s niekoľkými podmienkami. Nevyžadujú len jednotnú správu, ale pokiaľ možno rovnaký jazyk - aj keď len na základe všeobecných hľadísk štátnej správy. Pre týchto nieje štátna autorita jediným a výlučným účelom štátu, ale pridáva sa požiadavka blaha poddaných. Do poňatia štátu týchto kruhov sa vkráda­jú aj myšlienky o „slobode", avšak obvykle zle pochopené. Forma vládnutia sa tu už nejaví nedotknuteľná len na základe skutočnosti jej existencie, ale je podmieňovaná jej účelnosťou. Posvätnosť staroby nechráni pred kritikou súčasnosti. Jedná sa o po­ňatie, ktoré očakáva od štátu predovšetkým to najvýhodnejšie usporiadanie hos­podárskeho života jednotlivca a ktoré hodnotí štát na základe praktických hľadísk a podľa všeobecných kritérií hospodárskej rentability. Hlavných zástancov týchto ná­zorov nachádzam v kruhoch nášho normálneho nemeckého meštianstva, najmä medzi liberálnymi demokratmi.

3) Tretia skupina je početne najslabšia. V štáte už vidí prostriedok na dosiahnutie väčšinou veľmi nejasne predstavovaných mocensko-politických tendencií jazykovo vymedzeného a jednotného štátneho národa. Vôľa k jednotnému štátnemu jazyku sa pritom neprejavuje len v nádeji, že sa tým pre štát vytvorí nosný základ pre vonkajší nárast moci, ale omnoho viac v názore - zlom od základu - že tým bude možné previesť v určitom smere nacionalizáciu.

V posledných sto rokoch bolo skľučujúce pozorovať, ako sa v týchto kruhoch, mnohokrát aj v dobrej viere, zahrávalo s pojmom „germanizácie". Sám si ešte spo­mínam na to, ako za mojej mladosti práve tento pojem zvádzal k celkom chybným predstavám. Dokonca aj v staronemeckých kruhoch bolo možné stretnúť sa s názo­rom, že rakúskemu nemectvu sa mohla za podpory vlády určite podariť germanizácia rakúskeho slovanstva, pričom si nikto ani v najmenšej miere neuvedomoval, že ger­manizáciu možno aplikovať len na pôde a nie na ľuďoch. Lebo to, čo sa pod týmto slovom všeobecne rozumelo, nebolo nič iné než vnútené vonkajšie prijatie nemeckého jazyka. Je až nepochopiteľným omylom sa domnievať, že povedzme z Negra, alebo Číňana sa stane Germán tým, že sa naučil po nemecky a je ochotný týmto jazykom ďalej hovoriť a dať svoj hlas nejakej nemeckej politickej strane. Že každá taká germanizácia znamená v skutočnosti pravý opak, to si náš meštiansky nacionálny svet nikdy neuvedomil. Lebo keby boli príkazom jednotného jazyka preklenuté a napokon zotrené rozdiely medzi jednotlivými národmi bijúce do očí, znamenalo by to začiatok bastardizácie a tým v našom prípade nie germanizáciu, ale zničenie germánskeho živ­lu. V dejinách sa často stalo, že sa vonkajším mocenským prostriedkom dobyvateľ­ského národa podarilo síce vnútiť podmaneným národom svoj jazyk, avšak po tisícich rokoch hovoril týmto jazykom iný národ a víťazi sa tým stali vlastne porazenými.

Pretože národná pospolitosť, lepšie povedané rasa, nespočíva v jazyku, ale v krvi, dalo by sa hovoriť o germanizácii len vtedy, keby sa podarilo týmto procesom premeniť krv porazených. To je prirodzene nemožné. Iba ak by sa tak stalo prostredníctvom zmiešania krvi, čo by však znamenalo pokles úrovne vyššej rasy. Konečným výsledkom takéhoto procesu by bolo zničenie práve tých vlastností, ktoré dobyvateľskému národu pomohli k víťazstvu. V dôsledku párenia sa s nižšou rasou by vymizli najmä kultúrne sily, a to aj keby vzniknutý zmesový produkt hovoril tisíckrát jazykom predtým vyššej rasy. Bude nastávať ešte nejakú dobu zápas medzi rôznymi druhmi myslenia a môže sa stať, že stále hlbšie klesajúci národ vytvorí z posledných síl prekvapujúce kultúrne hodnoty. Avšak to sú len jednotlivé prvky prislúchajúce vyššej rase, lebo tiež bastardi, u ktorých v prvom krížení ešte prevláda lepšia krv a dokáže sa presadiť, ale nikdy nie konečný produkt miešania. Tu sa bude vždy prejavovať kultúrne spätná tendencia.

Z dnešného pohľadu je treba považovať za šťastie to, že sa germanizácia v zmysle snáh Jozefa II v Rakúsku nepodarila. Jej úspech by síce možno znamenal zachovanie rakúskeho štátu, avšak jazykové spoločenstvo by privodilo pokles rasovej úrovne nemeckého národa. Počas storočia by sa určite vykryštalizoval nejaký stádový pud, ale stádo samotné by sa stalo menejcenným. Zrodil by sa snáď štátny národ, kultúrny národ by však bol stratený. Pre nemecký národ bolo lepšie, že sa tento proces miešania nekonal, aj keď to nebol dôsledok vznešeného poznania, ale krátkodobej obmedzenosti Habsburgovcov. Keby tomu bolo ináč, sotva by dnes mohol byť nemecký národ považovaný za kultúrny faktor.

Avšak nielen v Rakúsku, ale aj v Nemecku boli a sú tieto takzvané nacionálne kruhy nakazené podobnými nesprávnymi myšlienkovými pochodmi. Z mnohých strán podporovaná politika voči Poliakom v zmysle germanizácie Východu bola založená bohužiaľ takmer vždy na rovnako nesprávnych záveroch. Aj tu sa verilo v možnosť germanizácie poľského živlu prostredníctvom čisto jazykového ponemčenia a tiež by sa tu dospelo k nešťastnému výsledku: národ cudzej rasy by v nemčine vyjadroval svoje cudzie myšlienky a vlastnou menejcennosťou by tak skompromitoval veľkosť a dôstojnosť nášho národa.

Aká strašná je už dnes škoda spôsobená nášmu Nemecku tým, že nemecky tára­júce židovstvo je pri vstupe na americkú pôdu v dôsledku neznalosti mnohých Ameri­čanov pripisované na naše nemecké konto. Tu však snáď nikoho nenapadne vidieť v tej čistej rase vonkajšie skutočnosti, že zavšivené sťahovanie národov z východu, ktoré väčšinou hovoria po nemecky je dôkazom ich nemeckého pôvodu a národnej príslušnosti.

Čo bolo v dejinách užitočne germanizované s naozajstným úžitkom, to bola pôda, ktorú naši predkovia získali mečom a osadili nemeckými sedliakmi. Pokiaľ pritom zmiešali náš národný organizmus s cudzou krvou, spoluúčinkovali na rozvrate našej vnútornej národnej podstaty, ktorá sa prejavuje v tom - bohužiaľ často vychvaľovanom - prepiatom nemeckom individualizme.

Tiež v poňatí tejto tretej skupiny je štát do určitej miery samoúčelný, zachovanie štátu je považované za najdôležitejšiu úlohu ľudského bytia.

V súhrne možno konštatovať: všetky tieto názory nemajú svoje najhlbšie korene v poznaní, že kultúrne a tvorivé sily sú založené v podstate na rasových elementoch a že štát teda musí považovať za svoju najdôležitejšiu úlohu zachovanie a rozvoj rasy, tejto základnej podmienky celého kultúrneho vývoja ľudstva,

Krajný záver z chybných poňatí a názorov, čo sa týka podstaty a účelu štátu, mohol byť odvodený prostredníctvom Žida Karola Marxa. Tým, že meštiacky svet uvoľnil pojem štátu z rasovej súvislosti bez toho, že by mohol dospieť k nejakej inej rovnako uznávanej formulácii, pripravil cestu pre učenie, ktoré zavrhuje štát ako taký.

Preto už v tejto oblasti musel zápas meštiackeho sveta s marxistickou internacionálou jasne zlyhať, lebo obetoval samotné základy, ktoré by boli bezpodmienečne nutné pre jeho vlastný ideový svet. Prešibaný protivník rozpoznal slabosti meštianskej koncepcie a teraz útočí proti nej jej vlastnými zbraňami, ktoré mu boli nechtiac dodané: teda je prvou povinnosťou nového hnutia, ktoré spočíva na národnom svetovom názore, postarať sa o to, aby podstata a účel podstaty štátu dostali jednotnú a jasnú formu.

Zásadný poznatok je tento: štát nepredstavuje účel, ale prostriedok. Je predpokladom pre vytvorenie vyššej ľudskej kultúry, nie je však jej príčinou.

Táto spočíva v existencii rasy vytvárajúcej kultúru. Na svete môžu existovať stovky príkladných štátov, v prípade vymretia árijského nositeľa kultúry však nebude existovať žiadna kultúra, ktorá by zodpovedala duchovnej veľkosti najvyšších národov dnešnej doby. Možno ísť ešte ďalej a konštatovať, že skutočnosť ľudského vytvárania štátu v žiadnom prípade nevylučuje možnosť zničenia ľudského rodu, pokiaľ by zanikli nadradené duchovné schopnosti v dôsledku absencie ich rasového nositeľa.

Keby sa napríklad zemský povrch zmenil následkom nejakého tektonického pôsobenia tak, že by sa z vĺn oceánu vynorili nové Himaláje, ľudská kultúra by bola zničená jedinou hroznou katastrofou. Neexistoval by žiaden štát, všetky pravidlá rádu by zmizli, boli by zničené dokumenty tisícročného vývoja, všade by bolo mŕtvo a pusto. Keby sa však v tomto chaose hrôzy zachránilo len niekoľko ľudí rasy, ktorá tvorí kultúru, potom aj keby to malo trvať tisíc rokov, by upokojená zem dostala opäť svedectvo o ľudských tvorivých silách. Len v prípade zničenia poslednej rasy, ktorá tvorí kultúru a ich jednotlivých nositeľov, by Zem definitívne spustla. Opak vidíme dokonca na príkladoch prítomnosti, že vytvorené štáty v ich kmeňovo počiatočnom štádiu pri nedostatočnej genialite ich rasových nositeľov nie sú chránené pred zánikom. Rovnako ako veľké zvieracie druhy praveku museli ustúpiť iným a zamkli bezo zvyšku, rovnako tak musí ustúpiť aj človek, ak mu chýba určitá sila, ktorá mu umožňuje nájsť zbrane nutné pre jeho sebazáchovu.

Štát sám o sebe nevytvára určitú kultúrnu úroveň, štát môže len zachovať rasu, ktorá túto úroveň podmieňuje. V inom prípade môže štát ako taký pretrvávať po stáročia, zatiaľ čo v dôsledku zmiešania rás, ktorému nezabránil, utrpeli kultúrne schopnosti a nimi podmienený všeobecný životný obraz národa hlboké zmeny. Napríklad náš dnešný štát môže ako formálny mechanizmus predstierať určite nejaký čas svoje bytie, avšak rasové otrávenie nášho národa zapríčiňuje kultúrny pokles, ktorý sa hrozne prejavuje už teraz.

Predpokladom pre existenciu vyššieho ľudstva nieje štát, ale taký národ, ktorý je k tomu spôsobilý.

Táto spôsobilosť bude v podstate vždy existovať a musí byť prostredníctvom určitých vonkajších podmienok prebúdzaná k praktickému pôsobeniu. Kultúrne a tvorivo nadané národy, alebo lepšie rasy, nesú v sebe tieto klady skryto v sebe, aj keď momentálne nepriaznivé vonkajšie okolnosti nepripúšťajú ich realizáciu. Je preto veľmi nevhodné predstavovať Germánov predkresťanskej doby ako „nekultúrnych" barbarov. Takými nikdy neboli. Drsnosť ich severskej domoviny im vnútila pomery, ktoré zabrzdili rozmach ich tvorivých síl. Keby prišli nezávisle na akejkoľvek antike do vhodnejších južných podmienok a obdržali by v podobe materiálu nižších národov prvé technické pomocné prostriedky, rozkvitla by v nich driemajúca schopnosť tvoriť kultúru rovnako tak, ako tomu bolo napríklad u Helénov (Grékov). Avšak táto prasila, ktorá vytvorila kultúru, nepramení len z jej severského podnebia. Laponec, presídlený na juh by pôsobil rovnako málo kultúrnotvorne ako napríklad Eskimák. Nie, táto nádherná tvorivá schopnosť je prepožičaná len Árijcovi, nech už ju nosí v sebe ešte driemajúcu, alebo ju venuje prebúdzajúcemu sa životu, podľa toho ako to priaznivé podmienky dovolia, alebo nepriaznivá príroda zabráni. Z toho vyplýva nasledujúci poznatok:

Štát je prostriedkom k účelu. Jeho účel spočíva v zachovaní a podporovaní fyzicky a duševne rovnorodých živých bytostí. Toto zachovanie zahŕňa predovšetkým rasový stav a tým umožňuje slobodný rozvoj všetkých v tejto rase driemajúcich síl. Z nich bude vždy jedna časť slúžiť na zachovanie fyzického života a druhá na podporu ďalšieho duchovného rozvoja. V skutočnosti však vytvára vždy to prvé predpoklad pre to druhé.

Štáty, ktoré neslúžia tomuto účelu, sú zlé a zmätkovité. Skutočnosť, že existujú, mení na tom tak málo, ako úspech flybustyrského pirátskeho spoločenstva neoprávňuje lúpež.

My, nacionálni socialisti sa nesmieme ako zástancovia nového svetového názoru nikdy postaviť na známu „pôdu skutočností", tým menej nesprávnych. V tomto prípade by sme neboli bojovníkmi za novú ideu, ale pokračovatelia v dnešnej Iži. Musíme čo najostrejšie rozlišovať medzi štátom ako nádobou a rasou ako obsahom. Táto nádoba má zmysel len vtedy, keď zachováva a chráni obsah. V inom prípade je bezcenná.

Tým najvyšším účelom národného štátu je starostlivosť o zachovanie svojich najpôvodnejších rasových elementov, ktoré darujúc kultúru vytvárajú krásu a dôstojnosť vyššieho ľudstva. My ako Árijci sa chceme prezentovať len pod štátom, ktorý je živým organizmom národnej pospolitosti a ktorý zachovanie tejto národnej pospolitosti nielen zaisťuje, ale ju ďalšou kultiváciou jej duchovných a ideových schopností vedie k najvyššej slobode.

Avšak to, čo sa nám dnes ako štát snažia vnútiť, je väčšinou len výplodom najhlbšej ľudskej fantazmagórie, ktorej následkom je nekonečné utrpenie.

My nacionálni socialisti vieme, že s týmto názorom sme v dnešnom svete revolucionármi a sme tak aj označovaní. Avšak naše myslenie a konanie nesmie byť v žiadnom prípade určované priazňou alebo odmietaním dnešnej doby, ale záväznou povinnosťou voči pravde, ktorú sme poznali. Potom môžeme byť presvedčení, že vyšší rozum budúcnosti náš dnešný postup nielenže pochopí, ale aj potvrdí ako správny a ušľachtilý.

***

Z toho tiež vyplýva pre nás, národných socialistov, merítko pre hodnotenie štátu. Táto hodnota bude relatívna z hľadiska jednotlivých národných spoločenstiev avšak absolútna z hľadiska ľudstva ako takého. Inými slovami to znamená:

Kvalita štátu nemôže byť hodnotená podľa kultúrnej veľkosti alebo mocenského významu tohoto štátu v rámci ostatného sveta, ale výhradne podľa stupňa kvality tohoto zariadenia pre dotyčnú národnú pospolitosť.

Štát môže byť označený ako príkladný vtedy, keď nielen odpovedá životným podmienkam národnej pospolitosti, ktorú zastupuje, ale keď svojou existenciou túto pospolitosť prakticky udržiava pri živote - nezávisle na tom, aký obecne kultúrny význam tomuto štátnemu útvaru pripadá v celosvetovom rámci. Pretože úloha štátu nespočíva vo vytváraní schopností, ale iba vo vytváraní podmienok pre rozvoj existujúcich síl. Je teda možné označiť za zlý taký štát, ktorý - pri všetkej kultúrnej veľkosti - nositeľa tejto kultúry v jeho rasovom zložení vedie k zániku. Pretože tým prakticky ničí predpoklady pre ďalšie trvanie tejto kultúry, ktorú nevytvoril, ktorá je však plodom žijúceho súhrnu kultúrotvornej národnej pospolitosti, zaisťovanej štátom. Pretože štát nepredstavuje obsah, ale formu. Kultúrna veľkosť národa nieje merítkom kvality štátu, v ktorom národ žije. Je pochopiteľné, že obraz vysoko nadaného národa je hodnotnejší ako obraz černošského kmeňa aj napriek tomu môže byť z hľadiska plnenia účelu štátny organizmus prvého horší než v prípade černochov. Aj ten najlepší štát a najlepšia štátna forma nie sú schopné získať z národa schopnosti, ktoré tam proste nie sú, zlý štát je naproti tomu schopný prostredníctvom povoleného, alebo podporovaného ničenia rasových nositeľov kultúry, pôvodne existujúce schopnosti nechať odumrieť.

Úsudok o kvalite štátu musí byť určovaný predovšetkým relatívnou pros­pešnosťou, ktorú má pre určitú národnú pospolitosť, nie však významom, ktorý štátu pripadá vo svete. Pokiaľ sa hovorí o vyššom poslaní štátu, nesmie sa zabúdať, že vyššie poslanie spočíva predovšetkým v národnej pospolitosti, ktorej štát musí umožňovať slobodný rozvoj a to organizačnou silou svojej existencie.

Pokiaľ si teda kladieme otázku, ako má vyzerať štát, aký my Nemci potrebujeme, musíme si najskôr ujasniť, čo má tento štát pre ľudí vytvárať a akému účelu má slúžiť.

Naša nemecká národná pospolitosť už nespočíva bohužiaľ na jednotnom rasovom základe. Ani proces splynutia rôznych prapôvodných súčastí nepokročil doposiaľ tak ďaleko, aby bolo možné hovoriť o novovzniknutej rase. Naopak: otrávenie krvi, ktoré postihlo náš národný organizmus - menovite od tridsaťročnej vojny - viedlo nielen k rozloženiu našej krvi, ale aj k rozloženiu našej duše. Otvorené hranice našej vlasti, stýkanie sa s cudzími, negermánskymi organizmami v týchto pohraničných oblastiach, ale predovšetkým silný príliv cudzej krvi do vnútra Ríše, neponechávali vo svojom neustálom pokračovaní žiadny čas pre absolútne splynutie. Nevznikla riadna nová rasa, ale rasové časti existujú vedľa seba a výsledok je ten, že najmä v kritických okamihoch, keď sa stádo zoskupuje dohromady, rozbieha sa nemecký národ na všetky svetové strany. Základné rasové elementy sú rôzne rozložené nielen podľa oblastí, ale aj v jednotlivostiach v rámci jednej oblasti. Okrem nordickej rasy je tu rasa ostická, vedľa nej dinárska, vedľa obidvoch vestická a medzi tým všetkým zmeska. Na jednej strane je to veľká nevýhoda: nemeckému národu chýba onen istý inštinkt stáda, ktorý je založený jednotnou krvou a ktorý najmä v momentoch ohrozenia chráni národy pred zánikom tým, že u týchto národov ihneď odstraňuje malé vnútorné rozdiely a tieto potom vystúpia v zomknutosti jednotného stáda proti spoločnému nepriateľovi. V koexistencii našich základných rasových prvkov rozličného druhu, ktoré zostali zmiešané sa zakladá to, čomu hovoríme premrštený individualizmus. V časoch mieru môže často dobre poslúžiť, celkom vzaté nás však pripravil o vládu nad svetom. Keby mal nemecký národ vo svojom dejinnom vývoji oného ducha stádovej jednoty, ktorý prospel iným národom, bola by dnes nemecká Ríša vládkyňou celej zemegule. Svetové dejiny by sa uberali iným smerom a nikto nemôže rozhodne tvrdiť, že by sa touto cestou nedosiahlo to, čo si dúfajú dnes početní zaslepení pacifisti vyprosiť nárekom a kvílením: mier zaručený nie palmovou ratolesťou slziacich pacifistických uplakancov, ale zaistený mečom národa pánov, ktorý dobyl svet, aby ho zasvätil do služieb vyššej kultúry.

Skutočnosť neexistencie pokrvne jednotnej národnej pospolitosti nám priniesla nevýslovné utrpenie. Mnohým malým nemeckým vladárom darovala ich rezidencie, nemeckému národu však odňala právo panského národa.

Tiež ešte dnes trpí náš národ touto vnútornou rozorvanosťou, avšak to, čo nám v minulosti a prítomnosti prinášalo nešťastie, môže byť pre nás v budúcnosti požehnaním. Pretože akokoľvek škodlivé bolo na jednej strane to, že nedošlo bezo zbytku k zmiešaniu všetkých našich pôvodných rasových zložiek a tým bolo znemožnené vytvorenie jednotného národného organizmu, bolo na druhej strane šťastie, pretože tým zostala aspoň časť našej najlepšej krvi zachovaná a nepodľahla rasovému poklesu.

Iste by za predpokladu bezozbytkového zmiešania našich prapôvodných rasových elementov vznikol uzavretý národný organizmus, ktorý by obsahoval, ako dokazuje každé kríženie rás, nižšiu kultúrnu schopnosť, než akú by mali najvyššie prapôvodné časti. Že nedošlo k bezozbytkovému zmiešaniu je tiež požehnaním: dodnes máme vo svojom národnom organizme mnoho nordicko-germánskych ľudí, ktorých môžeme považovať za najcennejší poklad pre našu budúcnosť. V temných dobách neznalosti celkových rasových zákonov, keď sa prejavovalo hodnotenie človeka ako každého iného, chýbala jasná predstava o rôznych hodnotách jednotlivých prapôvodných elementov. Dnes vieme, že bezozbytkové premiešanie častí nášho národného organizmu by nám v dôsledku takto vzniknutej jednotnosti snáď aj prepožičala vonkajšia moc, najvyšší cieľ ľudstva by však bol nedosiahnuteľný, pretože jediný nositeľ, ktorého osud vyvolil k tomuto cieľu, by bol zanikol v rasovej kaši jednotného národa.

Kto hovorí o poslaní nemeckého národa na tomto svete, musí vedieť, že môže spočívať iba vo vytvorení takého štátu, ktorý vidí svoju najvyššiu úlohu v zachovaní a podporovaní neporušených najušľachtilejších častí našej národnej pospolitosti a tým aj celého ľudstva.

Tým štát po prvýkrát dostáva veľký vnútorný cieľ. V porovnaní so smiešnymi slovami o zaistení pokoja a poriadku za účelom pokojného vzájomného okrádania, sa úloha zachovania a podporovania najvyššieho ľudstva, darovaného dobrotivosťou všemohúceho javí ako skutočné poslanie. Z mŕtveho mechanizmu, ktorý si samoúčelne nárokuje svoje bytie, musí byť sformovaný živý organizmus s výhradným účelom: slúžiť vyššej idei.

Nemecká Ríša má ako štát poňať všetkých Nemcov a splniť tak nielen úlohu, aby najcennejšie rasové prvky národov boli zhromaždené a zachované, ale aby tieto prvky boli tiež pomaly a iste privedené k rozhodujúcemu a vládnucemu postaveniu.

***

Tým nastupuje na miesto doterajšieho, v podstate strnulého stavu, perióda boja. Avšak ako vždy a vo všetkom na tomto svete bude aj tu platiť, že „kto stojí, ten hrdzavie" a tiež, že boj spočíva v útoku. Pritom čím vyšší je cieľ boja, ktorý sa pred nami vznáša a čím nižšie je okamžité pochopenie širokej masy, tým väčšie sú, ako nás učia dejiny, úspechy a ich význam, ak je cieľ správne definovaný a boj vedený s neochvejnou vytrvalosťou.

Pre mnohých našich dnešných úradníckych vodcov štátu môže byť viac uspokojivé pôsobiť v zmysle zachovania súčasného stavu, než bojovať za lepší budúci stav. Budú chápať oveľa lepšie štát ako mechanizmus, ktorý je tu proste preto, aby sám seba udržiaval pri živote, rovnako ako ich život „patrí štátu" - ako to s obľubou tvrdia. Ako keby niečo, čo vyšlo z národnej pospolitosti, alebo akoby človek mohol pôsobiť pre niečo iné, než opäť pre ľudstvo. Ako už bolo povedané, je omnoho ľahšie považovať štátnu autoritu iba za formálny mechanizmus jednej organizácie, než za suverénne stelesnenie pudu sebazáchovy národnej pospolitosti na tomto svete. Pretože v tomto prípade je pre týchto duchom chudobných, štát ako štátna autorita účelom samým o sebe, avšak inak videné je to mocná zbraň v službách večného boja o bytie, zbraň, pred ktorou sa musí každý skloniť, pretože nie je formálne mechanická, ale je výrazom spoločnej vôle na zachovanie života.

Preto tiež v boji za naše nové poňatie, ktoré úplne zodpovedá prapôvodnému zmyslu vecí, nájdeme len málo spolubojovníkov z takejto spoločnosti, ktorá je zastaralá nielen fyzicky, ale bohužiaľ až príliš často aj duševne. Iba výnimky - starci mladí srdcom a s jasnou mysľou k nám prídu z oných vrstiev, nikdy však tí, ktorí vidia v zachovaní daného stavu zmysel svojho života.

Proti nám stojí nekonečné množstvo tých, ktorí sú menej zlomyseľne zlí, avšak sú leniví myslieť a tiež ľahostajní a zo všetkého najviac tí, ktorí majú na zachovaní súčasného stavu záujem. Avšak práve v tejto zdanlivej beznádejnosti nášho obrovského zápasu spočíva veľkosť našej úlohy a zdôvodnená možnosť úspechu. Výzva k boju, ktorý malých duchov buď zastraší, alebo ich nechá klesnúť na mysli, bude signálom k zhromaždeniu skutočných bojovníkov. Každému musí byť jasné: Keď sa v rámci národa sústredí určitá suma najvyššej energie a činorodosti na jeden cieľ a je definitívne odňatá zotrvačnosťou širokých más, stáva sa týchto niekoľko percent pánom celkového počtu. Svetové dejiny sú vytvárané menšinami, ak je v menšine počtom stelesnená väčšina vôle a rozhodnosti.

Čo dnes mnohým pripadá ako priťažujúci faktor, je v skutočnosti predpokladom nášho víťazstva. Pretože práve vo veľkosti a náročnosti našej úlohy spočíva pravdepodobnosť, že sa k boju dostavia len tí najlepší bojovníci. V tomto výbere najlepších spočíva záruka úspechu.

***

Všeobecne prevádza sama príroda v otázke rasovej čistoty pozemských bytostí určité korigujúce rozhodnutia. Bastardov príliš nemiluje.

Najmä prvé produkty týchto krížení, napríklad v treťom, štvrtom, piatom stupni, musia trpieť. Nielenže je im odobratý význam pôvodnej najvyššej časti kríženia, ale v dôsledku nedostatočnej čistoty krvi im chýba vôľa a rozhodnosť k životu vôbec. Vo všetkých kritických momentoch, keď rasovo jednotná bytosť činí správne, jednotné rozhodnutia, je rasovo rozvrátený jedinec neistý, alebo činí polovičaté opatrenia. Celkovo to znamená nielen určitú menejcennosť rasovo rozvrátených voči rasovo jednotným, ale v praxi tiež možnosť rýchlejšieho zániku. V nespočítateľných prípadoch, keď rasa odoláva, sa bastard zrúti. V tom je vidieť korektúru prírody. Táto však ide často ešte ďalej. Obmedzuje možnosť ďalšieho rozmnožovania tým, že znemožňuje plodnosť v pokročilom stupni kríženia, čím títo jedinci vymierajú.

Napríklad ak dôjde v určitej rase k spojeniu jednotlivého subjektu so subjektom rasovo nižším, výsledkom by bol predovšetkým pokles úrovne samého o sebe, ďalej potom oslabenie potomstva vzhľadom k rasovo nezmiešanému okoliu. Pri úplnom znemožnení dodania krvi vyššej rasy by v prípade trvalého vzájomného kríženia by títo bastardi buď vymreli v dôsledku svojej prírodou múdro zníženej odolnosti, alebo by v priebehu mnohých tisícročí vytvorili nové zmiešanie, u ktorého by prapôvodné elementy, následkom tisícnásobného kríženia bezo zbytku zmiešané, už neboli rozpoznateľné. Vytvorila by sa tým nová národná pospolitosť s určitou stádovou odolnosťou, ktorá by však mala podstatne nižší duchovno-kultúrny význam vzhľadom k vyššej rase, ktorá pôsobila pri prvom krížení. Avšak aj v tomto druhom prípade by vo vzájomnom boji o bytie tento zmiešaný produkt podľahol vyššie postavenému rasovo čistému protivníkovi. Všetka stádová, v priebehu tisíc rokov vytvorená vnútorná zomknutosť tohoto nového národného organizmu by v dôsledku všeobecného poklesu rasovej úrovne a tým podmieneného zníženia duchovnej elasticity a tvorivých schopností nestačila k víťaznému boju s rovnako zomknutou, avšak duševne a kultúrne nadradenou rasou.

Dá sa teda konštatovať: Každé rasové kríženie vedie skôr, alebo neskôr k zániku produktu zmiešania, pokiaľ tu existuje vyššie postavená časť tohoto kríženia vo svojej čistej rasovej jednotnosti. Nebezpečenstvo pre produkt zmiešania zmizne najskôr v okamihu bastardizácie posledných, vyššie postavených rasovo čistých ľudí.

V tom spočíva istý, aj keď pomalý prirodzený regeneračný proces, ktorý pozvoľne odstraňuje otravu rasy, pokiaľ ešte existuje základný kmeň rasovo čistých elementov a nedochádza k žiadnej ďalšej bastardizácii.

Takýto proces môže sám od seba začať u tvorov so silným rasovým inštinktom, ktorí v dôsledku zvláštnych okolností, alebo pod nejakým zvláštnym tlakom vybočili z medzí normálneho rasovo čistého množenia. Akonáhle táto tiesňová situácia skončí, bude sa tá časť, ktorá zostala rasovo čistá, ihneď snažiť o párenie medzi sebe rovnými a ďalšie miešanie bude zastavené. Výsledky bastardizácie ustúpia samočinne do pozadia, iba ak by sa ich počet natoľko rozmnožil, že by vážny odpor tých, ktorí zostali rasovo čistí, neprichádzal do úvahy.

Avšak človek, ktorý stratil inštinkt a nerozpoznáva povinnosť, ktorú mu príroda uložila, nemôže čakať na túto korektúru zo strany prírody tak dlho, pokiaľ nenahradí svoj stratený inštinkt jasným poznaním, na tomto potom závisí žiadúca satisfakčná činnosť. Existuje však veľké nebezpečenstvo, že človek raz zaslepený, bude stále viac porušovať rasové medze, až napokon stratí posledný zbytok svojej lepšej časti. Potom určite nezostane nič iné než jedna rozmiešaná ľudská kaša, ktorú dnešní famózni mentori považujú za ideál, ktorá by však z tohoto sveta všetky ideály ihneď vypudila. Samozrejme: mohlo by tak byť vytvorené veľké stádo, stádové zviera môže byť namiešané, ale človek ako nositeľ kultúry, alebo lepšie ako zakladateľ a tvorca kultúry nikdy nevznikne z takéhoto zmiešania. Poslanie ľudstva by mohlo byť považované za ukončené.

Kto si neželá, aby sa svet uberal k tomuto stavu, musí si osvojiť názor, že je úlohou predovšetkým germánskych štátov postarať sa o to, aby zásadne nedochádzalo k ďalšej bastardizácii. Generácia dnešných slabochov spustí samozrejme proti tomuto zámeru ihneď pokrik, bude nariekať a sťažovať sa na zasahovanie do najsvätejších ľudských práv. Nie, existuje iba jedno najsvätejšie ľudské právo a toto právo je súčasne najsvätejším záväzkom: starať sa o to, aby krv zostala zachovaná čistá a prostredníctvom zachovania najlepšieho ľudstva umožnila vznešený vývoj týchto bytostí.

Národný štát pozdvihne predovšetkým rodinu z úrovne trvalého rasového znetvorenia a dá jej posvätenie takej inštitúcie, ktorá je povolaná k tomu, aby plodila tvorov podobných Bohu a nie znetvoreniny medzi človekom a opicou.

Protest z takzvaných humánnych dôvodov je nevhodný najmä v dnešnej dobe, ktorá na jednej strane dáva možnosť rozmnožovania každému degenerovanému jedincovi, čo týmto produktom samotným a ich súčasníkom prináša nevýslovné utrpenie, zatiaľ čo na druhej strane v každej drogérii a dokonca aj pouličnými predavačmi sú zdravým rodičom ponúkané prostriedky proti počatiu. V tomto dnešnom štáte pokoja a poriadku, ako hovoria jeho zástancovia z kruhov statočného meštiacko-nacionálneho sveta, je zabránenie schopnosti počatia u syfilitikov, chorých na tuberkulózu, dedične zaťažených, mrzákov a kretónov zločinu, zatiaľ čo praktické zabraňovanie počatia miliónom tých najlepších nie je považované za zlé a neodporuje dobrým mravom tejto pokryteckej spoločnosti. Zodpovedá to krátkozrakej myšlienke lenivosti. Pretože ináč by bolo nutné sa zamyslieť aspoň nad tým, ako zaistiť predpoklady pre výživu a zachovanie tých, ktorí ako zdraví nositelia našej národnej pospolitosti budú slúžiť rovnakej úlohe zachovania budúceho pokolenia.

Ako nekonečne neideálny a nevznešený je celý tento systém! Nestará sa o to, aby pre budúcnosť vypestoval to najlepšie, ale necháva veciam úplne voľný priebeh. Tiež naša cirkev sa prehrešuje proti podobe Pána, ktorého význam zdôrazňujú najviac oni sami, čo však zodpovedá dnešnému obecnému trendu, že sa síce hovorí o duchu, avšak jeho nositeľa, človeka, necháva tento systém zdegenerovať k proletárstvu. Potom sa s udivenou tvárou žasne nad tým, že kresťanská viera v našej zemi upadá, divia sa „neznabožstvu" týchto telesne znetvorených a tým aj duševne postihnutých úbožiakov. Zatiaľ čo naše európske národy upadajú do stavu telesného a morálneho malomocenstva, putuje zbožný misionár do centrálnej Afriky a káže negrom, až tam naša „vyššia kultúra" urobí zo zdravých, aj keď primitívnych a nižšie postavených kmeňov tiež liaheň bastardov.

Lepšie by zodpovedalo zmyslu toho najvznešenejšieho na tomto svete, keby obe naše kresťanské cirkvi namiesto obťažovania negrov misionárstvom, ktoré si títo ani neželajú, ani mu nerozumejú, poučili po dobrom, ale so všetkou vážnosťou naše európske ľudstvo v tom zmysle, že je bohumilým skutkom ujať sa zdravej, chudobnej siroty a byť mu otcom a matkou, než aby priviedli na svet choré dieťa, ktoré prináša sebe aj svojmu okoliu len zármutok a utrpenie.

To, čo je v tejto oblasti dnes zo všetkých strán zanedbávané, bude musieť národný štát napraviť. Do centra obecného diania postaví rasu. Bude sa starať o jej čistotu. Dieťa prehlási za najdrahocennejší statok národa. Musí sa postarať o to, aby plodil deti iba ten, kto je zdravý, je iba jedna hanba - cez vlastnú chorobu a nedostatky privádzať deti na svet a najvyššia česť - zrieknuť sa toho. Naopak však nesmie opovrhnutia hodno - upierať štát zdravé deti. Štát musí vystupovať ako garant tisícročnej budúcnosti, neskláňa sa pred želaním a egoizmom jednotlivca. Do služieb uvedených poznatkov musí dať najmodernejšie lekárske prostriedky. Všetko, čo je nejako viditeľne choré a dedične zaťažené a tým ďalej zaťažujúce, musí štát prehlásiť za neschopné plodenia a toto tiež prakticky presadiť. Naopak sa musí postarať o to, aby plodnosť zdravej ženy nebola nijako obmedzovaná zlým finančným hospodárením štátnych úradov, aby sa pre rodičov, pre ktorých sú deti požehnaním, rodičovstvo nestávalo prekliatím. Štát musí skoncovať s prehnitou, ba zločineckou ľahostajnosťou, s ktorou dnes pojednáva sociálne predpoklady rodín s viacerými deťmi a namiesto toho sa musí stať najvyššou záštitou tohoto najdrahocennejšieho požehnania národa.

Kto nieje telesne a duševne zdravý a rodičovstva hodný, nesmie svoje telo zvečniť v tele dieťaťa. Národný štát musí v tomto smere vyvinúť nesmiernu vzdelávaciu prácu. Tá sa však bude javiť ako veliký počin, ako sa dnes javia víťazné vojny našej meštianskej epochy. Štát musí výchovou poučiť jednotlivcov v tom zmysle, že byť chorým a slabým nie je hanbou, ale poľutovaniahodným nešťastím, že je však zločinom, a teda súčasne aj hanbou toto nešťastie vlastným egoizmom zbaviť cti tým, že ich prenesie na nevinnú bytosť, že však naproti tomu svedčí o najvyššej šľachetnosti a obdivuhodnej ľudskosti, keď nevinný chorý sa zriekne nároku na vlastné dieťa a svoju lásku a nehu venuje neznámej, chudobnej mladej ratolesti svojho národa, ktorá svojim zdravím dáva nádej, že sa stane silným článkom silného spoločenstva. Štát musí v rámci tejto výchovnej práce poskytovať tiež duchovné doplnenie svojej praktickej činnosti. Musí v tomto smere jednať bez ohľadu na porozumenie či neporozumenie, na vzdelanie či nevzdelanie.

Iba šesťsto rokov trvajúce zabránenie možnosti počatia telesne degenerovaných a duševne chorých by ľudstvo oslobodilo od nesmierneho nešťastia, ale prispelo by tiež k jeho ozdraveniu tak, že to dnes sotva môžeme pochopiť. Ak bude uskutočnená vedomá, plánovitá podpora plodnosti najzdravších nositeľov národnej pospolitosti, výsledkom bude rasa, ktorá - prinajmenšom - odstráni zárodky nášho terajšieho telesného a duchovného úpadku.

Pretože akonáhle sa národ a štát vydajú touto cestou, bude sa pozornosť automaticky sústreďovať na podporu rasovo najhodnotnejšie jadro národa a jeho plodnosť, aby potom celé národné spoločenstvo malo podiel na tomto požehnaní. Táto cesta spočíva v tom, že štát neponechá osídlenie novozískaných území náhode, ale podriadi ich zvláštnych normám. Za týmto účelom zriadené rasové komisie budú vystavovať jednotlivcom osídľovacie atesty, ktoré budú viazané na ich vopred stanovenú rasovú čistotu. Tak budú môcť byť pozvoľne zakladané okrajové kolónie, ktorých obyvatelia budú výhradne nositeľmi najvyššej rasovej čistoty a najvyšších rasových schopností. Tí predstavujú drahocenný celonárodný poklad, ktorého rast musí každého jednotlivého súkmeňovca napĺňať radostnou istotou, pretože v nich spočíva kľúč k poslednému veľkému budúcemu vývoju vlastného národa a celého ľudstva.

Národnému svetovému názoru sa musí podariť nastoliť vznešený vek, keď sa ľudia nestarajú v prvom rade o zušľachtenie psov, koňov a kačiek, ale predovšetkým o povznesenie ľudstva samého, vek, kedy sa jeden na základe poznania niečoho mlčky zrieka a druhý sa radostne obetuje a dáva.

Že je to možné, sa nedá poprieť vo svete, na ktorom sa státisíce a státisíce ľudí dobrovoľne zaväzujú k celibátu a nie sú pritom viazaní ničím iným než cirkevným prikázaním. Nemalo by byť možné rovnako zrieknutie sa toho istého, keď na miesto prikázania vstúpi napomenutie, že je treba skoncovať s dedičným hriechom pokračujúceho znečisťovania rasy a všemohúcemu stvoriteľovi dať takú bytosť, akú sám stvoril?

Samozrejme, že úbohá armáda našich dnešných meštiakov tomu nikdy nepo­rozumie. Budú sa tomu smiať, alebo krčiť nad tým všetkým ramenami a pritom sto­nať ich večnou výhovorkou: „To by bolo samo o sebe celkom pekné, ale nie je to predsa možné realizovať!". S vami sa to naozaj nedá realizovať, váš svet sa k tomu nehodí! Vy máte len jedinú starosť - váš osobný život a máte jediného Boha - vaše peniaze! Avšak my sa neobraciame na vás, obraciame sa na veľkú armádu tých, ktorý sú príliš chudobní, než aby pre nich znamenal ich osobný život najväčšie šťastie na svete, na tých, ktorí nestoja v priazni u vládcov nad ich bytím, ktorí však veria na iné božstvá. Predovšetkým sa obraciame na mocnú armádu našej nemeckej mládeže. Vyrastá do novej doby a to, čo lenivosť a ľahostajnosť ich otcov zavinila, ich prinúti k boju. Nemecká mládež bude v budúcnosti buď staviteľom nového národného štátu, alebo ako posledný svedok zažije úplné zrútenie a koniec meštiackeho sveta.

Pretože ak jedna generácia trpí chybami, ktoré si uvedomuje a dokonca aj priznáva, aby sa potom aj napriek tomu, ako sa to dnes deje v našom meštiackom svete, uspokojila s lacným prehlásením, že sa proti tomu nedá nič robiť - taká spoločnosť je odsúdená na zánik. Charakteristické na našom meštiackom svete je práve to, že sa nedostatky a neduhy už sa ani vôbec nesnaží nejako zapierať. Musí priznávať, že mnohé je prehnité a zlé, ale nemá silu k rozhodnutiu postaviť sa proti zlým veciam, energicky zomknúť sily šesťdesiat - či sedemdesiatmiliónového národa a zažehnať nebezpečie. Naopak: pokiaľ sa tak stane inde, robia sa o tom hlúpe poznámky a pokúša sa tak aspoň na diaľku dokázať teoretická nemožnosť dotyčného postupu a úspech prehlásiť za nemožný. Napríklad keď celý jeden kontinent vyhlási konečne boj jedu alkoholu a snaží sa národ oslobodiť zo zajatia tejto strašnej neresti, nemá pre to náš európsky meštiacky svet pražiadne pochopenie, iba nič nehovoriace poznámky, potriasanie hlavou a vidí to smiešne, čo je najmä pikantné u našej smiešnej spoločnosti. Keď sa však nedá nič robiť a niekde na svete sa vyhlási boj vznešenému a nedotknuteľnému neporiadku a to dokonca s úspechom, potom musí byť aspoň tento úspech spochybnený a relativizovaný, pričom sa do boja proti úsiliu meštiackej morálky vytiahnú hľadiská, ktoré chcú skoncovať s niečím veľmi nemorálnym.

Nie, o tom by sme si nemali robiť ilúzie: naše súčasné meštianstvo sa stalo pre každú vznešenú úlohu bezcenným, pretože nieje kvalitné a je príliš zlé. A ono je príliš zlé: menej z chcenej zlej veci, avšak o to viac z neuveriteľnej nedotknutosti a všetkého, čo z nej pramení. Preto nie sú tiež tieto politické kluby, ktoré sa prezentujú pod súhrnným názvom „občianske strany", už dlho ničím iným než záujmovým spoločenstvom určitých profesijných skupín a stavovských tried a ich vznešenou úlohou je najlepšie možné egoistické zastupovanie záujmov. Že takýto politizujúci „buržoázny" cech sa hodí ku všetkému lepšie než k boju, je samozrejmé. Najmä však, keď sa proti strana neskladá z opatrných ustrašencov, ale z proletárskych más, ktoré sú do krajnosti spracované propagandou a odhodlané ísť až do konca.

***

Ak považujeme za prvotnú úlohu štátu službu pre blaho národnej pospolitosti v zmysle zachovania starostlivosti a rozvoja najlepších rasových elementov, je prirodzené, že sa táto starostlivosť nemôže obmedziť len na narodenie nového mladého rasového súkmeňovca, ale že musí z mladej ratolesti vychovať hodnotného člena pre neskoršie ďalšie množenia.

A rovnako ako všeobecne spočíva predpoklad duchovnej výkonnosti v rasovej kvalite daného ľudského materiálu, tak musí byť v jednotlivostiach pri výchove kladený dôraz predovšetkým na telesné zdravie, pretože celkovo vzaté zdravý, silný duch sa nachádza iba v zdravom a silnom tele. Skutočnosť, že géniovia sú niekedy telesne menej vyvinutí a niekedy dokonca aj chorí, tomu neodporuje. Pretože tu sa jedná o výnimky, ktoré - ako všade inde - potvrdzujú pravidlo. Ak sa však národ vo svojej mase bude skladať z telesných regenerátorov, sotva sa z takéhoto bahna nadvihne skutočne veľký duch. Jeho pôsobenie v takomto prostredí nebude celkom iste úspešné. Skľúčená masa by mu buď vôbec nerozumela, alebo by bola jej vôľa natoľko oslabnutá, že by nemohla a ani nechcela sledovať výškový let takéhoto orla.

Národný štát sa na základe tohoto poznania svojou celkovou teóriou výchovy neorientuje v prvej rade na mechanicky osvojené vedomosti, ale na vypestovanie telesného zdravia. Až potom v druhom rade dôjde k vzdelávaniu duchovných schopností. Tu však v prvom rade ide o vývoj charakteru, najmä podporu schopností rozhodovania a pevnej vôle v spojení s výchovou k zodpovednosti a až potom naposledy vedecké vzdelávanie.

Národný štát pritom musí vychádzať z predpokladu, že vedecky aj menej vzdelaný, ale telesne zdravý človek s dobrým, pevným charakterom, pevnou vôľou a rozhodnosťou, je pre národné spoločenstvo hodnotnejší než duchaplný slaboch. Národ učencov, ak je telesne schátraný a slabošsky nerozhodný, nedosiahne nebies a neobháji ani svoje bytie na tejto zemi. V ťažkom osudovom boji podlieha nielen ten, kto to menej vie, ale ten, kto zo svojho vedenia vyvodí najslabšie dôsledky a najhoršie ich prevedie do činov. Tiež tu musí existovať určitá harmónia. Skazené telo sa nestane žiariacim duchom ani v najmenšom viac estetickom. Žiadny veľmi vyvinutý duch by nemal opodstatnenie, keby jeho nositeľ bol telesne zanedbaný, zmrzačený, charakterovo zlý subjekt. Čo robí grécky ideál nesmrteľným, to je jeho zázračné spojenie najnádhernejšej telesnej krásy so žiariacim duchom a vznešenou dušou.

Ak platí Moltkeho výrok, že „šťastie má trvalo len schopný", platí iste tiež pre vzťah medzi telom a duchom: tiež duch bude, pokiaľ je zdravý, spravidla natrvalo bývať iba v zdravom tele.

Telesné otužovanie nie je tiež v národnom štáte vecou jednotlivca, ani záležitosťou, ktorá sa týka v prvom rade rodičov a až potom v druhom alebo treťom rade zaujíma verejnosť, ale podporou sebazáchovy národnej pospolitosti, zastupovanej štátom. Štát, čo sa týka čisto vedeckého vzdelania, zasahuje už dnes do práva na sebaurčenie jednotlivca a voči nemu zastupuje právo spoločenstva tým, že bez ohľadu na súhlas či nesúhlas rodičov podrobí dieťa povinnej školskej dochádzke. Budúci národný štát musí ešte viac presadiť svoju autoritu vzhľadom k neznalosti, alebo nepochopeniu jednotlivca v otázke zachovania národného spoločenstva. Svoju vzdelávaciu prácu musí zamerať tak, aby mladé telá už v rannom detstve boli účelu zodpovedajúcim spôsobom vzdelávané a nutne zocelené pre neskorší život. Musí sa postarať predovšetkým o to, aby nevyrastali generácie peciválov.

Táto opatrovateľská a vzdelávacia práca musí začať už u mladých matiek. Rovnako ako bolo možné v priebehu desaťročnej starostlivej práce dosiahnuť neinfekčnú čistotu pri pôrode a horúčku prvorodičiek obmedziť na niekoľko málo prípadov, rovnako tak musí byť a bude možné prostredníctvom dôkladného vzdelania zdravotných sestier a matiek samotných, už v prvých rokoch dieťaťa zaručiť takú starostlivosť, ktorá bude perfektným základom a východiskom pre ďalší vývoj.

Škola ako taká musí v národnom štáte venovať neskonalo viac času telesnému otužovaniu. Nejde o to, zaťažovať mladé mozgy balastom, z ktorého si spravidla zapamätajú iba nepatrný zlomok, pričom v pamäti uviaznu väčšinou namiesto podstatného vedľajšie veci, pretože mladý ľudský mozog nie je schopný správne roztriediť množstvo podávanej látky. Ak dnes, dokonca aj na stredných školách sa telocviku venujú necelé dve hodiny a nepovinná účasť je úplne na ľubovôli jednotlivca, je to v porovnaní s čisto duchovným vzdelaním veľký nepomer. Nesmie ubehnúť jediný deň, kedy by mladý človek nemal aspoň dopoludnia a večer vždy jednu hodinu telesnú výchovu a to vo všetkých druhoch športu a telesného cvičenia. Pritom nesmie byť zabúdané najmä na jeden šport, ktorý je v očiach práve mnohých „národovcov" považovaný za surový a nedôstojný: box. Je neuveriteľné, aké zlé mienenie je o tomto športe rozšírené vo „vzdelaných" kruhoch. Že sa mladý človek učí šermovať je považované za samozrejmé a počestné, avšak box má byť surový. Prečo? Žiadny iný šport nepodporuje v takej miere útočného ducha ako box, ktorý vyžaduje bleskové rozhodovanie a reakcie a vychováva telo k oceľovej pružnosti. Nie je o nič surovejšie, keď dvaja mladí ľudia svoje rozdielne názory vyriešia šermom pästí, než keď tak činí kusom vybrúseného železa. Nie je tiež nevznešené, keď sa napadnutý ubráni pred útočníkom päsťami, namiesto aby utiekol a volal strážnika. Predovšetkým však sa má mladý a zdravý chlapec tiež naučiť prijímať a znášať rany. V očiach našich duchovných bojovníkov sa to bude javiť samozrejme ako surové. Avšak nie je úlohou národného štátu vypestovať kolónie mierumilovných estétov a telesných degenerátorov. Ľudský ideál nespočíva v počestnom malomeštiactve, ale v cudnosti starých panien, ale vo vzdorovitom stelesnení mužskej sily a v ženách, ktoré privádzajú na svet mužov.

Šport teda nie je na to, aby jednotlivcov vychovával k sile, obratnosti a odvahe, ale aby ho i zoceľoval a učil znášať nepohodu.

Keby nebola celá naša duchovná vyššia vrstva vychovávaná výhradne v urodzených slušných učeniach a namiesto toho sa priebežne učila boxovať, nebola by nemecká revolúcia pasákov, dezertérov a podobných výtržníkov nikdy možná, pretože to, čo im umožnilo úspech nebola chladná a odvážna činorodosť revolucionárov, ale zbabelá, úbohá nerozhodnosť tých, ktorí viedli štát a boli zaň zodpovední. Celé naše duchovné vedenie bolo vzdelávané viac „duchovne" a tým muselo byť bezmocné v okamihu, keď sa na opačnej strane namiesto duchovných zbraní dostalo k slovu páčidlo. To všetko bolo možné len preto, že najmä naše vyššie školské vzdelanie zásadne nevychováva mužov, ale úradníkov, inžinierov, technikov, chemikov, juristov, literátov a aby táto duchovnosť nevymrela, profesorov.

Určite sa vzdelaním nestane zo zásadne zbabelého človeka odvážlivec, ale rovna­ko tak určite nebude odvážny človek ochromený v rozvoji svojich vlastností, ak je v dôsledku nedostatku vzdelania v telesnej sile a obratnosti vzhľadom k inému a priori slabší. Nakoľko podporuje vedomie telesných schopností vlastný pocit odvahy a prebudenia útočného ducha, sa dá najlepšie overiť na armáde. Tiež tam neexistovali iba hrdinovia, ale aj široký priemer. Ale dobrý výcvik nemeckého vojaka už v mierových dobách naočkoval tomuto obrovskému organizmu sugestívnu vieru vo vlastnú prevahu v takom rozsahu, aký naši nepriatelia nepovažovali za možný. Pretože to, čo v letných a jesenných mesiacoch roku 1914 postupujúca nemecká armáda predviedla na nesmrteľnom útočnom duchu a útočnej odvahe, bolo výsledkom neúnavného výcviku, ktorý v dlhých mierových rokoch z často fyzicky slabších jedincov vydoloval neuveriteľné výkony a vychoval v nich sebadôveru, ktorá nezanikla ani v hrôzach najväčších bitiek.

Práve náš nemecký národ, ktorý je dnes zrútený a leží vystavený kopancom okolitého sveta, potrebuje túto sugestívnu silu, spočívajúcu v sebadôvere. Táto sebadôvera však musí byť pestovaná u mladého súkmeňovca už od detstva. Na to musí byť zameraná jeho celková výchova a vzdelávanie, aby mu dala presvedčenie, že je rozhodne nadradený nad inými. Vo svojej telesnej sile a obratnosti musí znovu získať vieru v nepremožiteľnosť celej svojej národnej pospolitosti. Pretože to, čo viedlo kedysi nemeckú armádu k víťazstvu, bola suma dôvery, ktorú mal každý jednotlivec k sebe samému a všetci dohromady k svojmu vedeniu. Čo nemecký národ opäť pozdvihne, to je presvedčenie o možnosti znovuzískania slobody. Toto presvedčenie však môže byť iba výsledkom rovnakého cítenia miliónov ľudí.

Ani tu by sme nemali byť na omyle: zrútenie nášho národa bolo príšerné a rovnako nesmierne bude musieť byť úsilie na to, aby jedného dňa tento stav skončil. Trpko sa mýli ten, kto verí, že náš národ načerpá z nášho terajšieho meštiackeho výchovného pôsobenia silu k pokoju a poriadku, aby jedného dňa prelomil dnešný svetový poriadok, ktorý znamená náš zánik a hodí do tvárí našich nepriateľov svoje otrocké reťaze. Iba nadmieru silné národné vôle majú smäd po slobode a najvyššou náruživosťou bude opäť vyrovnané to, čo nám kedysi chýbalo.

***

Tiež odev našej mládeže má byť prispôsobený tomuto účelu. Je to na zaplakanie vidieť, ako tiež naša mládež podlieha bláznivej móde, ktorá obracia symbol výroku „šaty robia človeka" na zhubný opak.

Práve u mládeže musí odev slúžiť tiež výchove. Mladý chlapec, ktorý v lete behá v dlhých nohaviciach, zahalený až ku krku, stráca už svojim odevom podnetný prostriedok k telesnému otužovaniu. Pretože aj ctižiadosť a povedzme pokojne márnomyseľnosť musia byť zahrnuté do výchovného procesu. Nie márnomyseľnosť na krásny odev, ktorý si každý nemôže kúpiť, ale márnomyseľnosť na krásne, dobre sformované telo, pričom každý môže napomáhať pri jeho vytváraní.

Je to účelné tiež pre neskoršiu dobu. Dievča má poznať svojho rytiera. Keby dnes telesná krása nebola úplne zatlačená do pozadia našimi nedbalými módnymi bytosťami, nebolo by možné zvádzanie státisícov dievčat krivonohými, odpornými židovskými mladíkmi. Tiež je v záujme národa, že sa vzájomne nájdu najkrajšie telá a pomôžu národnej pospolitosti prepožičať novú krásu.

Dnes by to bolo naostatok veľmi nutné, pretože chýba vojenská výchova a tým jediné zariadenie, ktoré v mierovej dobe aspoň čiastočne doháňa to, čo bolo inou výchovou zanedbané. Ale aj tam nespočíval úspech iba vo výcviku jednotlivca, ale vo vplyve, ktorým pôsobil na pomer obidvoch pohlaví. Mladé dievča dávalo prednosť vojakovi pred nevojakom.

Národný štát nebude prevádzať dozor nad telesným utužovaním iba počas oficiálnych školských rokov, aj potom sa musí o tieto veci starať tak dlho, dokiaľ sa mladý človek nachádza v telesnom vývoji, aby tento vývoj využil ku svojmu požehnaniu. Je nezmyslom domnievať sa, že po skončení školskej dochádzky končí právo štátu dohliadať na svojich mladých občanov a začína nanovo najskôr v čase ich vojenskej služby. Toto právo je povinnosťou, ktorá existuje nepretržite. Dnešný štát, ktorý nemá záujem na zdravých ľuďoch, túto povinnosť zločinným spôsobom zanedbal. Necháva dnešnú mládež spustnúť na uliciach a v bordeloch, namiesto aby ju vzal na uzdu a telesne ju ďalej vychovával, až jedného dňa vyrastie zdravý muž a zdravá žena.

Akou formou povedie štát túto výchovu, môže byť dnes ľahostajné, podstatné je to, že to robí a hľadá cesty, ktoré tomu prospievajú. Národný štát bude musieť považovať za štátnu úlohu ako duchovnú, tak aj telesnú výchovu a túto prevádzať v štátnych zariadeniach. Pritom môže byť táto výchova celkovo orientovaná ako príprava na neskoršiu vojenskú službu. Armáda nebude musieť mladého muža vzdelávať ako doposiaľ v základných pojmoch poradového výcviku, nebude dostávať úplných nováčikov v dnešnom zmysle, ale telesne výborne pripravených mladých mužov, ktorých premenia na vojakov.

V národnom štáte nebude armáda učiť jednotlivcov chodiť a stáť, ale bude predstavovať poslednú a najvyššiu školu vlasteneckej výchovy. Mladý regrút ob­drží v armáde nutný výcvik v zbrani, čo musí byť priznané už starej armáde ako najvyššia zásluha: v tejto škole sa má mládenec zmeniť na muža. A v tejto škole sa nemá naučiť iba poslúchať, ale získať tiež predpoklady k neskoršiemu veleniu. Má sa naučiť mlčať nielen vtedy, keď je právom káraný, ale ak je to potrebné, strpieť mlčky aj krivdu.

Upevnený vierou vo svoju vlastnú silu, inšpirovaný silou spoločne pociťovaného kolektívneho ducha armády, má získať presvedčenie o neprekonateľnosti svojho národného spoločenstva.

Po ukončení vojenskej služby mu budú vystavené dva dokumenty: diplom štátneho občana ako právna listina, ktorá mu teraz povoľuje byť verejne činným a zdravotný atest ako potvrdenie o telesnom zdraví pre manželstvo.

Analogicky k výchove chlapcov povedie národný štát z rovnakých hľadísk výchovu dievčat. Tiež tu je potrebné klásť hlavný dôraz predovšetkým na telesnú výchovu a až potom na podporovanie duševných a neskôr duchovných hodnôt. Cieľom výchovy žien je pripravenosť na budúce materstvo.

***

Až v druhej rade musí národný štát v každom smere podporovať utváranie charakteru. Isteže sú podstatné charakterové vlastnosti vrodené každému jednotlivcovi: egoisticky založený človek je a zostane egoistom, rovnako ako idealista vždy bude v podstate svojej bytosti idealistom. Avšak medzi týmito zjavne vyhranenými charaktermi sa nachádzajú milióny menej vyhranených a kolísajúcich. Rodený zločinec je a zostane zločincom, ale mnohí z tých, u ktorých existujú iba nejaké zločinecké sklony, sa môžu správnou výchovou stáť hodnotnými členmi národného spoločenstva, zatiaľ čo naopak zlou výchovou sa z rozkolísaných charakterov môžu stať skutočne zlé elementy.

Ako často sa za vojny bedákalo nad tým, že náš národ vie tak málo mlčať! Aké ťažké bolo preto utajiť pred nepriateľom aj dôležité tajomstvá! Vystala teda otázka: čo urobila pred vojnou nemecká výchova preto, aby pestovala v jednotliv­covi mlčanlivosť? Nebol snáď bohužiaľ už v škole preferovaný malý žalobníček pred ostatnými mlčanlivými spolužiakmi? Nebolo a nie je snáď považované udavačstvo za pozitívnu „otvorenosť" a mlčanlivosť za negatívnu zarytosť? Pokúšal sa vôbec niekto prezentovať mlčanlivosť ako hodnotnú mužskú cnosť? Nie, pretože z pohľadu našej dnešnej školskej výchovy sú to malichernosti. Avšak tieto maličkosti stoja štát nespočetné milióny na súdnych výdajoch, pretože 90 percent všetkých procesov za urážky na cti a pod. vznikajú iba z nedostatku mlčanlivosti. Nezodpovedne prednesené výroky sú rovnako tak ľahkomyseľne ďalej šírené, naše národné hospodárstvo je poškodzované ľahkomyseľným prezrádzaním dôležitých výrobných postupov a dokonca všetky tiché prípravy ohľadom obrany krajiny budú iluzórne, pretože ľud sa nenaučil mlčať a všetko sa hovorí ďalej. Avšak za vojny môže táto utáranosť viesť až k strate bitiek a prispieť tak k ich nešťastnému koncu. Tiež tu musí platiť „čo sa v mladosti nenaučíš, to v starobe nevieš". Patrí k tomu aj to, že napríklad učiteľ nemá získavať informácie o hlúpych vystrájaniach chlapcov podporovaním donášačstva. Mládež predstavuje štát sám o sebe, stojí voči dospelým v akejsi uzavretej solidarite, čo je samozrejmé. Väzba desaťročného chlapca na rovnako starého je prirodzená a väčšia, než k dospelým. Chlapec, ktorý žaluje na svojho kamaráta, sa dopúšťa zrady a zaujíma tým postoj, ktorý - zhruba povedané a zveličene - zodpovedá velezrade. Takýto chlapec sa nedá považovať za „dobré a slušné" dieťa, ale za chlapca s menej hodnotnými charakterovými vlastnosťami. Pre učiteľa to môže byť pohodlné, poslúžiť si za účelom zvýšenia svojej autority takými necnosťami, avšak do mladého srdca bude tým zasadený zárodok určitého postoja, ktorý sa môže neskôr prejaviť veľmi negatívne. Viac než jedenkrát vyrástol z malého žalobníčka veľký naničhodník?

To má byť príklad pre mnohých iných. Dnes je vedomé vyvíjanie dobrých, šľachetných charakterových vlastností v škole nulové. V budúcnosti sa tomu bude musieť prikladať omnoho väčšia váha. Vernosť, obetavosť a mlčanlivosť sú cnosti, ktoré veľký národ nutne potrebuje a ich osvojenie a podporovanie školou je dôležitejšie, než mnohé z toho, čo v súčasnej dobe plní naše školské osnovy. Tiež odvykanie si od plačlivých sťažností, ubolenosť a pod. patrí do tejto oblasti. Ak výchova zabúda na to, aby na deti pôsobila už v tom zmysle, že tiež utrpenie a nepohoda sa musia mlčky znášať, nemožno sa potom čudovať tomu, že neskôr v kritických okamihoch, ak je napríklad muž na fronte, slúži celý jeho poštovný styk s domovom len k vzájomnému nariekaniu a sťažovaniu. Keby našej mládeži bolo v školách sprostredkované o trochu menej vedomostí a viacej sebaovládania, v rokoch 1915/1918 by sa to veľmi vyplatilo.

Národný štát musí teda vo svojej pedagogickej práci klásť veľký dôraz nielen na telesnú výchovu, ale aj na výchovu charakteru. Početné morálne neduhy, ktoré v sebe nosí náš dnešný národný organizmus, by mohli byť správne nasmerovanou výchovou keď nie úplne odstránené, tak rozhodne veľmi zmiernené.

***

Veľmi dôležité je pestovanie pevnej vôle a rozhodnosti, ako aj výchova k preberaniu zodpovednosti.

Ak na vojne platila zásada, že akýkoľvek rozkaz je lepší než žiadny rozkaz, musí to pre mládež znamenať predovšetkým: akákoľvek odpoveď je lepšia než žiadna odpoveď. Zo strachu, že poviem niečo zle, nedať vôbec žiadnu odpoveď, musí byť hanblivejšie než nesprávna odpoveď. Na tomto prostom základe je treba vychovávať mládež k tomu, aby získala odvahu k činu.

Často sa všetci sťažovali, že v novembri a decembri 1918 zlyhali úplne všetky miesta, že začínajúc cisárom a končiac posledným veliteľom divízie nenašiel nikto silu k samostatnému rozhodnutiu. Táto strašná skutočnosť je varovaním našej výchove, pretože v tejto hroznej katastrofe sa v obrovskom merítku prejavilo to, čo tu v malom merítku bolo odjakživa. Je to nedostatok vôle a nie nedostatok zbraní, ktorá nás dnes činí neschopnými akéhokoľvek vážneho odporu. Je tým presiaknutý celý náš národ, zabraňuje akémukoľvek rozhodnutiu, s ktorým je spojené nejaké riziko, ako by veľkosť činov nespočívala práve v odvahe. Bez toho, aby to tušil, našiel jeden nemecký generál pre tento úbohý nedostatok vôle klasickú formuláciu: „Konám iba vtedy, ak môžem počítať s päťdesiatjeden percentami pravde­podobnosti, že budem mať úspech". V týchto „päťdesiatjeden percentách" spočíva tragika nemeckého zrútenia. Kto vyžaduje od osudu najskôr záruku úspechu, zrieka sa tým významu hrdinského činu. Pretože tento čin spočíva v tom, že sa v presvedčení o smrteľnom nebezpečí istého stavu podnikne krok, ktorý môže snáď viesť k úspechu. Chorý na rakovinu, ktorý si je istý smrťou, si nevypočítava žiadnych päťdesiatjeden percent, aby sa podrobil operácii. Aj keď táto operácie sľubuje len polpercentú pravdepodobnosť vyliečenia, odvážny muž sa jej podrobí, inak už nemá čo nariekať pre svoj život.

Epidémia dnešnej zbabelej nerozhodnosti a absencie vôle je však celkovo vzaté predovšetkým výsledkom našej od základu chybnej výchovy mládeže, ktorej katastrofálne pôsobenie sa prejavilo v neskoršom živote a ktorá nakoniec vrcholí v nedostatku občianskej odvahy vedúcich štátnikov. Do rovnakej oblasti spadá tiež dnešná výrazná zbabelosť pred zodpovednosťou. Tiež tu spočíva chyba už vo výchove, ktorá prenikla do celého verejného života a nesmrteľne vrcholí v parlamentnej vládnej inštitúcii.

Pretože už v škole sa kladie bohužiaľ väčší dôraz na „ľútostné" priznanie a na „kajúcne" prisľúbenie nápravy malého hriešnika, než na odvážne, otvorené priznanie. Toto sa dokonca javí mnohým dnešným národným vzdelávateľom ako viditeľný príznak nepolepšiteľnosti a mladému chlapcovi je neuveriteľne zvestované, že skončí na šibenici a to za vlastnosti, ktoré by mali neoceniteľnú hodnotu, keby sa stali spoločným majetkom celého národa.

Národný štát musí v budúcnosti venovať najväčšiu pozornosť výchove k vôli a rozhodnosti a rovnako tak vlievať do mladých sŕdc odvahu k prijímaniu zodpovednosti. Iba ten, kto rozpozná tieto nutnosti v celom ich význame, dosiahne nakoniec po storočiach vzdelávacej práce ako výsledok silný národný organizmus, ktorý už nebude podliehať takým slabostiam, ktoré dnes prispievajú tak osudovým spôsobom k nášmu pádu.

***

Vedecké školské vzdelávanie, ktoré je dnes alfou a omegou všetkej štátnej výchovnej práce, bude môcť byť národným štátom prevzaté iba s nepatrnými zmenami. Tieto zmeny spočívajú v troch oblastiach.

Po prvé nemá byť mladý mozog zaťažovaný vedomosťami, ktoré z dvadsiatich piatich percent nebude potrebovať a tým pádom ich aj zabudne. Predovšetkým učebné osnovy národných a stredných škôl predstavujú čosi obojaké a neurčité. V mnohých prípadoch látka toho, čo sa je potrebné naučiť, narástla natoľko, že v hlave jednotlivca zostane iba zlomok tejto látky a opäť iba zlomok z tohoto množstva nájde uplatnenie, zatiaľ čo na druhej strane to všetko nedostačuje potrebám človeka pracujúceho v určitom odbore, v ktorom si zarába na svoj chlieb. Vezmime si napríklad štátneho úradníka, absolventa gymnázia alebo reálneho gymnázia, v tridsiatom piatom alebo štyridsiatom roku jeho života a vyskúšajme si ho z jeho kedysi pracne nadobudnutých školských vedomostí. Ako málo toho zostalo! Dostaneme samozrejme odpoveď: „Áno, to množstvo vtedy naučenej látky nemalo význam iba v trvalom získavaní mnohostranných vedomostí, ale v kultivovaní schopností duchovnej vnímavosti, myslenia a najmä schopnosti mozgu si pamätať". To je čiastočne správne. Napriek tomu tu existuje nebezpečenstvo, že mladý mozog bude zaplavený prílivom dojmov, ktoré iba zriedka dokáže zvládnuť a ich jednotlivé elementy zhodnotiť podľa väčšej alebo menšej dôležitosti, pričom väčšinou nie to nepodstatné, ale to podstatné človek zabudne. Tým sa stráca hlavný účel takéhoto učenia, pretože ten nemôže spočívať v tom, aby nadmerná koncentrácia látky robila mozog schopným učenia, ale v tom, dať človeku pre neskorší život taký poklad vedomostí, ktoré jednotlivec potrebuje a ktorých prostredníctvom budú k dobru celej spoločnosti. To však bude iluzórne, ak jednotlivec v dôsledku nadmiery vnútenej látky túto neskôr buď to vôbec nepozná, alebo nepozná jej podstatné veci. Napríklad nieje pochopiteľné, prečo by sa museli milióny ľudí učiť niekoľko rokov dva či tri cudzie jazyky, ktoré môžu neskôr použiť iba zlomkovite, a preto ich tiež väčšinou úplne zabudnú, pretože zo stotisíc žiakov, ktorí sa učia napríklad francúzsky, nájde sotva dvetisíc z nich neskôr uplatnenie pre tieto znalosti, zatiaľ čo deväťdesiatosemtisíc sa v celom svojom neskoršom živote nedostane do situácie, v ktorej by mohli prakticky použiť to, čo sa kedysi naučili. Venovali vo svojej mladosti tisíce hodín jednej veci, ktorá pre ne neskôr nemá žiadnu hodnotu a význam. Námietka, že táto látka patrí k všeobecnému vzdelaniu, je nesprávna, keď uvážime, že ľudia nedisponujú celý život tým, čo sa kedysi naučili. V skutočnosti musí kvôli dvom tisícom ľudí, pre ktorých sú znalosti tohoto jazyka použiteľné, zbytočne trpieť deväťdesiatosemtisíc ďalších a obetovať tomu drahocenný čas.

Pritom sa v tomto prípade jedná o jazyk, o ktorom sa nedá povedať, že slúži ku kultivovanému logickému mysleniu, čo sa týka napríklad latinčiny. Bolo by tiež účelnejšie sprostredkovať mladému študentovi takýto jazyk len v jeho obecných obrysoch, alebo lepšie povedané v jeho vnútornom pôdoryse, teda dať mu znalosti hlavnej charakteristiky tohoto jazyka a snáď ho uviesť do základov jeho gramatiky, výslovnosti, tvorby viet atď. pomocou vhodných príkladov. To by pre všeobecnú potrebu stačilo a bolo by to hodnotnejšie, prehľadnejšie a ľahšie zapamätateľné, než dnešná intenzívna drina so štúdiom celého jazyka, ktorý sa v skutočnosti úplne nezvládne a neskôr zabudne. Tým by sa tiež predišlo nebezpečiu, že z neprehľadného množstva látky uviaznu v pamäti len nesúvislé jednotlivosti, pretože mladý človek by sa učil len to, čo je vhodné na zapamätanie, čím by naostatok bola látka už preosiata z hľadiska hodnotného a zbytočností.

Takto sprostredkované všeobecné základy by boli pre neskorší život väčšiny študentov dostačujúce, zatiaľ čo iní, ktorí tento jazyk skutočne potrebujú, by mali možnosť na týchto základoch ďalej stavať a mohli by sa venovať dôkladnejšiemu štúdiu tohoto jazyka. V učebných osnovách by sa získal nutný čas pre telesné otužovanie, ako aj pre intenzívnejšiu podporu zhora uvedených oblastí.

Najmä však musí byť prevedená zmena doterajšej vyučovacej metódy predmetu história. Sotva ktorý národ by sa mohol viac poučiť zo svojich dejín než národ nemecký, avšak sotva existuje národ, ktorý toto poučenie vyvodzuje horšie než náš národ. Ak politika predstavuje budúce dejiny, potom je naša výchova k histórii určená spôsobom našej politickej činnosti. Tiež tu nejde o to nariekať nad úbohými výsledkami našich politických výkonov, ak tu nie je odhodlanie postarať sa o lepšiu výchovu k politike. Výsledok našej dnešnej výučby dejepisu je v deväťdesiatich deviatich prípadoch zo sto úbohý. Zostávajú dátumy, dátumy narodenia a mená, zatiaľ čo jasná línia chýba. Všetko podstatné, o čo sa vlastne jedná, sa vôbec nevyučuje a zostáva prenechané viac, alebo menej geniálnemu nadaniu jednotlivca vyhľadávať vnútorné súvislosti so záplavami dát a z postupností dejov.

K tomuto trpkému zisteniu sa môžeme dopátrať ako chceme - prečítajme si len pozorne reči našich pánov poslancov jednej legislatívnej periódy napríklad k zahranično-politickým otázkam. Uvedomme si, že sa tu jedná, aspoň sa to tvrdí, o elitu nemeckého národa a že každopádne veľká časť týchto ľudí absolvovala naše stredné školy, niektorí dokonca vysoké školy a z toho môžeme ľahko rozpoznať, ako celkovo nedostatočné je dejepisné vzdelanie týchto ľudí. Keby dejiny vôbec neštudovali, ale keby mali iba zdravý inštinkt, bolo by to podstatne lepšie a pre národ omnoho užitočnejšie.

Práve vo výučbe dejín musí dôjsť ku skráteniu látky. Hlavná hodnota spočíva v poznaní veľkých vývojových línií. Čím viac bude výučba takto obmedzená, tým väčšia je nádej, že jednotlivec bude mať z takej výučby neskôr prospech, ktorý v konečnom súčte bude k prospechu celej spoločnosti - pretože dejiny sa neučíme preto, aby sme sa dozvedeli, čo bolo. Dejiny sa učíme preto, aby sme v nich získali učiteľku pre budúcnosť a pre zachovanie vlastnej národnej pospolitosti. Toto je účel a vyučovanie dejepisu je iba prostriedkom k tomuto účelu. Dnes sa však aj tu stal prostriedok účelom a účel ako taký sa úplne stratil. Až nikto nehovorí, že podrobné štúdium dejín vyžaduje zaoberať sa všetkými týmito dátami, pretože iba z nich sa dajú stanoviť veľké vývojové línie. Toto stanovenie je úlohou odbornej vedy. Normálny priemerný človek ale nie je profesorom histórie. Pre neho sú tu dejiny predovšetkým preto, aby mu sprostredkovali určitú mieru historického pohľadu, ktorý je nutný pre samostatné stanovisko v politických záležitostiach národnej pospolitosti. Kto chce byť profesorom histórie, nech sa neskôr tomuto štúdiu podrobne venuje. Samozrejme, že sa potom bude zaoberať všetkými aj tými najmenšími detailmi. K tomu však nemôže postačovať ani naša dnešná výučba dejepisu, pretože táto je pre normálneho priemerného človeka príliš rozsiahla, pre odborného vedca však ešte príliš vymedzená.

Je teda úlohou národného štátu postarať sa o to, aby boli konečne napísané svetové dejiny, v ktorých bude rasová otázka povýšená do dominujúceho postavenia.

***

Zhŕňame: Národný štát zjednoduší všeobecné vedecké vyučovanie do skrátenej formy, ktorá zahrnie všetko podstatné. Naviac bude poskytnutá možnosť podrobného odborného vedeckého štúdia. Je postačujúce, keď sa jednotlivcovi dostane všeobecné vzdelanie v hrubých obrysoch ako základ a iba v oblasti, ktorá bude v neskoršom živote jeho oblasťou, dostane podrobné odborné a špeciálne vzdelanie.

Všeobecné vzdelanie musí byť pritom vo všetkých predmetoch povinné, zvláštne vzdelanie bude ponechané na výber jednotlivcom.

Takto dosiahnuté krátenie učebných osnov a počtu hodín bude použité v prospech telesnej výchovy, pestovania charakteru, vôle a rozhodnosti.

Ako nepodstatné je dnešné vyučovanie najmä na stredných školách pre prax v neskoršom živote, preukazuje najlepšie skutočnosť, že do rovnakého postavenia dnes môžu prichádzať: ľudia z troch škôl rôzneho druhu. Rozhodujúce je skutočne iba všeobecné vzdelanie a nie do mozgov nalievané špeciálne poznatky. Avšak pre odbory, kde sú špeciálne znalosti nutné, samozrejme nie je možné tieto znalosti v rámci učebných osnov našich dnešných stredných škôl získať.

***

Druhá zmena zo strany národného štátu vo vedeckých učebných osnovách musí byť nasledujúca:

Je v povahe nášho dnešného zmaterializovaného sveta, že sa naše vedecké vzdelávanie stále viac orientuje na reálne odbory, teda na matematiku, fyziku, chémiu a pod. Akokoľvek je to v dnešnej dobe, ktorej vládnu technika a chémia a predstavujú prinajmenšom jej vonkajšie viditeľné znaky, nutné, je to tým nebezpečnejšie, že všeobecné vzdelanie národa sa uberá takpovediac výhradne týmto smerom. To však musí byť vždy ideálne. Musí viac zodpovedať humanitným odborom, pretože iba tieto poskytujú základ pre neskoršie ďalšie odborné vzdelávanie. V opačnom prípade by to znamenalo zrieknutie sa tých síl, ktoré sú pre zachovanie národa stále ešte dôležitejšie, než môžu byť všetky technické a iné znalosti. Najmä teraz nie je možné nevenovať sa pri výučbe dejín štúdiu antiky. Rímske dejiny, v hrubých obrysoch správne podané, sú a budú tou najlepšou učiteľkou nie len pre dnešok, ale iste aj pre všetky budúce časy. Tiež helénsky kultúrny ideál nám musí zostať zachovaný. Rozdielnosť jednotlivých národov nesmie rozrušiť obraz vyššieho rasového spoločenstva. Zápas, ktorý dnes prebieha, je zápasom o veľké ciele: určitá kultúra bojuje o svoje bytie, ktoré spája tisícročnú antiku s germánstvom.

Mal by zostať zachovaný rozdiel medzi všeobecným vzdelaním a zvláštnymi odbornými vedomosťami. Pretože to druhé dnes stále viac klesá do služieb mamonu, musí všeobecné vzdelanie zostať zachované ako protiklad k prvému. Tiež tu je nutné neustále zdôrazňovať zásadu, že priemysel a technika, obchod a remeslo rozkvitajú vždy vtedy, pokiaľ idealisticky založené národné spoločenstvo k tomu ponúka predpoklady. Tieto však nespočívajú v materiálnom egoizme, ale v ochote k obetiam.

***

Dnešné vzdelávanie mládeže si stanovilo celkovo za prvoradý cieľ, sprostredkovať mladým ľuďom také znalosti, ktoré potrebujú k neskoršej vlastnej kariére. Hovorí sa: „Mladý človek sa musí stať platným členom spoločnosti.". Rozumie sa tým jeho schopnosť zarábať si riadnym spôsobom na chlieb náš každodenný. Povrchné štátoobčianske vzdelávanie za tým pokrivkáva a stojí na hlinených nohách. Pretože dnešný štát sám o sebe predstavuje len určitú formu, je veľmi neľahké vychovávať ľudí vzhľadom k tejto forme a zaviazať ich v tomto zmysle. Forma sa môže ľahko rozbiť. A jasný obsah dnešný pojem „štát" nemá. Nezostáva tiež nič iné, než bežná „vlastenecká" výchova. V starom Nemecku spočívalo jej hlavné ťažisko v obvykle menej inteligentnom a spravidla veľmi nudnom zbožňovaní malých a ešte menších potentátov, ktorých množstvo nútilo k nedostatočnému oceneniu a hodnoteniu skutočných velikánov nášho národa. Výsledkom bola veľmi nedostatočná znalosť nemeckých dejín u širokej masy národa. Tiež tu chýbala veľká línia.

Že sa týmto spôsobom nedosiahlo žiadne skutočné národné nadšenie je samozrejmé. Nášmu vyučovaniu dejepisu chýbala schopnosť vyzdvihnúť z našich dejín niekoľko málo mien, ktoré by sa stali obecným majetkom celého nemeckého národa a prostredníctvom rovnakých znalostí a rovnakého nadšenia obopnúť záväzný pás okolo celého spoločenstva. Nikto nepochopil, že je potrebné skutočne prezentovať významných mužov nášho národa súčasnosti ako vynikajúcich hrdinov, na ktorých by bolo sústredená všeobecná pozornosť a tým vyvolaná jednotná nálada. Nikto nebol schopný vyzdvihnúť ich nad úroveň vecného popisu a na týchto žiarivých príkladoch roznietiť národnú hrdosť. To by sa javilo vtedajšej dobe ako zlý a skazený šovinizmus, ktorý by bol v tejto forme málo obľúbený. Biedermeierovské dynastické vlastenectvo sa javilo príjemnejším a znesiteľnejším než tryskajúca vášeň najvyššej nacionálnej hrdosti. Táto bola vždy pripravená slúžiť a mohla sa raz stať pánom. Monarchistický patriotizmus skončil v spolkoch veteránov, nacionálna vášeň bola ťažko definovateľná. Je ako ušľachtilý kôň, ktorý neznesie každého na svojom sedle. Niet divu, že sa takéhoto „nebezpečia" radšej snažili vyvarovať. Že by jedného dňa mohla prísť vojna, ktorá v bubnovej paľbe a oblakoch bojového plynu podrobí vnútornú súdržnosť vlasteneckého cítenia dôkladnej skúške, to vtedy nikto nepovažoval za možné. Keď ale prišla, vypomstil sa nedostatok najvyššej nacionálnej náruživosti najstrašnejším spôsobom. Zomrieť za svojich c. a k. pánov mali ľudia málo chuti, avšak „národ" bol pre väčšinu z nich neznámym pojmom.

Od tej doby, keď v Nemecku slávila úspech revolúcia a monarchistický patriotizmus sám od seba vyhasol, spočíva účel výučby dejepisu skutočne iba v osvojovaní si vedomostí. Nacionálne nadšenie nemôže tento štát potrebovať, avšak to, čo by rád chcel, to nemôže nikdy dosiahnuť. Pretože rovnako tak, ako málo mohol dynastický patriotizmus dať schopnosť k odporu v dobe, keď vládne národný princíp, ešte menej toho bolo schopné republikánske nadšenie. Pretože nebolo možné pochybovať o tom, že pod heslom „Za republiku" by nemecký národ nezostal štyri a pol roka na bojiskách, pričom najmenej by tam zostali tí, ktorí tento podivuhodný útvar vytvorili.

V skutočnosti vďačí táto republika za svoj podivný stav iba tomu, že do všetkých strán posiela uisťovanie o svojej ochote k dobrovoľnému prijatiu všetkých platieb porazeného národa a k podpisu akéhokoľvek zrieknutia sa územia. Okolitému svetu je sympatická, ako býva každý slaboch považovaný tými, ktorí ho potrebujú, za sympatickejšieho než pevný a neovplyvniteľný muž. Samozrejme v tejto sympatii spočíva nepriateľ pre práve túto určitú štátnu formu aj jej zničujúca kritika. Majú radi nemeckú republiku a nenechávajú ju žiť, pretože lepšieho spojenca pre zotročenie nášho národa by nemohli nájsť. Iba tejto skutočnosti vďačí tento nádherný útvar za svoju dnešnú existenciu. Preto sa zaobíde bez akejkoľvek skutočne národnej výchovy a uspokojí sa s prevolávaním „slávy" ríšskych vlajkonosičov, ktorí by naostatok, keby túto vlajku museli hájiť svojou krvou, utiekli ako zajace.

Národný štát bude musieť za svoje bytie bojovať. Nebude založený žiadnymi Dawesovými podpismi, ani nimi neobháji svoju existenciu. Bude však potrebovať ku svojej existencii a prudkému rastu práve to, čoho sa dnešný štát zrieka. Čím nezrovnateľnejšia a hodnotnejšia bude jeho forma a obsah, tým väčšia bude tiež závisť a odpor jeho nepriateľov. Najlepšia strela nebude v jeho zbraniach, ale v jeho občanoch, nebudú ho chrániť pevnostné valy, ale živé múry z mužov a žien, preniknutých najvyššou láskou k vlasti a fanatickým národným nadšením.

Po tretie bude potrebné pri vedeckej výchove vziať v úvahu nasledujúce:

Tiež vo vede zbadá národný štát pomocný prostriedok k podpore národnej hrdosti. Nielen svetové dejiny, ale celé kultúrne dejiny musia byť vyučované z tohoto hľadiska. Vynálezca sa nesmie javiť len ako vynálezca, ale musí sa javiť ešte väčším ako súkmeňovec. Obdiv ku každému veľkému činu musí byť pretvorený v hrdosť na jeho štátneho vykonávateľa ako na príslušníka vlastného národa. Z nesmierneho množstva všetkých veľkých mien nemeckých dejín musia však byť vybrané tie najväčšie a prezentované mládeži takým spôsobom, že sa stanú piliermi neochvejného národného citu.

Látku je treba zostaviť plánovito podľa týchto hľadísk a plánovito zorganizovať výchovu tak, aby mladý muž neopúšťal školu ako polovičný pacifista, demokrat či podobne, ale ako správny Nemec.

Aby bol tento národný cit od začiatku skutočný, nespočíval len z prázdneho zdania, musí byť už v mladosti do vnímavých hláv vštiepená železná zásada: Kto miluje svoj národ, dokáže to iba obeťami, ktoré je ochotný pre svoj národ priniesť. Neexistuje národný cit, ktorý je orientovaný iba na prospech. Rovnako tak neexistuje nacionalizmus, ktorý zahŕňa iba triedy. Výkriky „hurá" nesvedčia o ničom a nedávajú nikomu právo nazývať sa nacionálnym, pokiaľ za týmto nestojí veľká milujúca starosť o zachovanie všeobecnej, zdravej národnej pospolitosti. Dôvod k hrdosti na svoj národ existuje iba vtedy, keď sa človek nemusí hanbiť za žiadny stav. Avšak obraz národa, ktorého polovica je chudobná a utrápená, alebo dokonca zanedbaná, je taký zlý, že nad ním nikto nemôže pociťovať hrdosť. Až potom keď je národná pospolitosť vo všetkých svojich článkoch zdravá na tele aj na duchu, potom sa môže radosť z prináležania k tomuto národu u každého právom vystupňovať k tomu vysokému citu, ktorý nazývame národná hrdosť. Tento najvyšší cit však bude pociťovať len ten, kto pozná veľkosť svojej národnej pospolitosti.

Vnútorné spojenie nacionalizmu s citom pre sociálnu spravodlivosť je potrebné vštepiť už do mladých sŕdc. Potom raz vznikne národ štátnych občanov, vzájomne spojených a ukovaných spoločnou láskou a spoločnou hrdosťou, neotrasiteľný a neporaziteľný na veky.

Strach našej doby pred šovinizmom je znakom jej impotencie. Nielen že jej chýba akákoľvek prekypujúca sila, ale táto jej pripadá dokonca aj nepríjemná, táto doba nie je osudom vyvolená pre veľké činy. Pretože najväčšie zmeny na tomto svete by neboli mysliteľné, keby ich hnacou silou namiesto fanatickej a dokonca aj hysterickej náruživosti boli len meštiacke cnosti pokoja a poriadku.

Je isté, že tento svet speje priamo k prevratnej zmene. A tu môže byť iba jediná otázka: či bude táto zmena v prospech árijského ľudstva alebo na úžitok večného Žida.

Národný štát sa bude musieť postarať o to, aby vhodnou výchovou mládeže vzniklo pokolenie pre posledné a najväčšie rozhodovanie na tejto zemeguli. Národ, ktorý sa ako prvý vydá touto cestou, zvíťazí.

***

Celá vzdelávacia a výchovná práca národného štátu musí byť korunovaná tým, že rasový cit a rasové cítenie sa inštinktívne a racionálne vštepí do sŕdc a mozgov mládeže. Žiadny chlapec a žiadne dievča by nemali odchádzať zo školy bez toho, aby si neosvojili zásadný poznatok o nutnosti a podstate čistej krvi. Tým vznikne predpoklad pre zachovanie rasovej základne našej národnej pospolitosti a tým zaistenie hlavnej podmienky pre neskorší ďalší kultúrny rozvoj.

Pretože celá telesná výchova a duchovné vzdelávanie by boli nakoniec zbytočné, keby neboli v prospech bytosti, ktorá je zásadne pripravená a rozhodnutá zachovať seba a svoj zvláštny druh.

V inom prípade by sa dostavilo to, čo my Nemci musíme ľutovať už teraz, pričom by sme snáď pochopili celý rozsah tohoto tragického nešťastia: že aj v budúcnosti zostaneme len zakladateľmi kultúry, nie len v zmysle obmedzeného pojatia nášho dnešného meštiackeho pohľadu, ktorý v jednotlivom stratenom súkmeňovcovi vidí iba strateného občana, ale v zmysle bolestného poznania, že potom, navzdory všetkej našej znalosti a zručnosti, bude naša krv predsa len určená na zánik. Tým, že sa neustále párime s inými rasami, vyzdvihujeme tieto z ich doterajšej kultúrnej úrovne na vyšší stupeň, avšak z našej vlastnej výšky neustále klesáme dole.

Napokon aj výchova musí z rasového hľadiska obdržať svoje posledné zavŕšenie vo vojenskej službe. Pretože doba vojenskej služby má byť záverom normálnej výchovy priemerného Nemca.

Akokoľvek veľký význam bude mať v národnom štáte spôsob telesnej a duchovnej výchovy, rovnako dôležitý bude aj výber ľudí sám o sebe. Dnes si to robia ľahkým. Všeobecne sú to deti vyššie postavených, v súčasnej dobe dobre situovaných rodičov, ktoré sú hodné vyššieho vzdelania. Otázka nadania pritom hrá podradnú rolu. Talent ako taký, sa dá hodnotiť vždy iba relatívne. Dedinský synček môže byť ďaleko viac talentovaný, než dieťa rodičov po mnoho generácií vyššieho postavenia, aj keď sa čo do znalostí nevyrovná dieťaťu z týchto občianskych kruhov. Rozsah poznania však nijako nesúvisí s väčším či menším talentom, ale je výsledkom podstatne väčšieho množstva dojmov, ktoré dieťa v dôsledku svojej mnohostrannejšej výchovy a bohatšieho okolia neustále vstrebáva. Keby dedinský synček vyrastal od ranného detstva v rovnakom prostredí, boli by jeho duševné schopnosti úplne iné. Existuje snáď iba jediná oblasť, kde skutočne rozhoduje menej pôvod a omnoho viac vrodené schopnosti: oblasť umenia. Tu, kde sa nedá proste iba „učiť", alebo musí byť všetko už vrodené a neskôr viac, alebo menej pozitívny vývoj závisí od vhodnej podpory existujúceho talentu, nezáleží na peniazoch a majetku rodičov. To je najlepším dôkazom toho, že genialita nie je viazaná na vyššie vrstvy alebo na bohatstvo. Najvyšší umelci pochádzajú nezriedka z najchudobnejších pomerov a mnohý malý dedinský chlapec sa často neskôr stal oslavovaným ministrom.

Nehovorí to práve v prospech myšlienkovej hĺbky doby, že tento poznatok neprenáša do oblasti celého duchovného života. Prevláda názor, že to, čo sa nedá odoprieť oblasti umenia, neplatí pre takzvané reálne vedy. Bezpochyby sa dá naučiť človeka istým mechanickým zručnostiam, rovnako ako je možné prostredníctvom duchovnej drezúry naučiť učenlivého pudla neuveriteľným kúskom. Pri zvieracej drezúre sa nedá však dosiahnuť porozumenie zvieraťa pre tieto cvičenia a podobne je tomu aj u ľudí. Bez ohľadu na iný talent je možné človeka naučiť istým vedeckým kúskom, ale ich prevádzanie je potom rovnako neživotné a vnútorne bezduché ako u zvieraťa. Je dokonca možné pomocou určitého duchovného drilu natĺcť priemernému človeku do hlavy nadpriemerné vedomosti, tieto však zostávajú neživým a napokon neplodným vedením. Výsledkom je potom človek, ktorý síce môže byť chodiacim lexikónom, ale aj napriek tomu vo zvláštnych situáciách a rozhodujúcich okamihoch života žalostne sklame. Musí byť pripravovaný na každú, aj tú najskromnejšiu požiadavku a naopak sám o sebe nie je schopný sebamenšieho príspevku k ďalšiemu vzdelávaniu ľudstva. Takto mechanicky drezúrou získané vedomosti stačia nanajvýš na prevzatie štátnych úradov v dnešnej dobe.

Je samozrejmé, že v celkovom počte ľudí jedného národa sa nájdu talentovaní ľudia pre všetky možné oblasti verejného života. Je rovnako samozrejmé, že hodnota vedomostí bude tým väčšia, čim viac budú mŕtve vedomosti oživované zodpovedajúcim talentom jednotlivca. Tvorivé výkony môžu vznikať len vtedy, keď sa schopnosti snúbia s vedomosťami.

Príklad nám ukáže, ako veľmi dnešné ľudstvo v tomto smere hreší. Čas od času sa v ilustrovaných časopisoch predvádza dnešným malomeštiakom, že tam či tam sa po prvýkrát nejaký neger stal advokátom, učiteľom či dokonca pastorom alebo hrdinským tenorom a podobne. Zatiaľ čo nahlúple meštiactvo berie na vedomie takúto zázračnú drezúru s úžasom a rešpektom k tomuto báječnému výsledku dnešného pedagogického umenia, Žid z toho dokáže veľmi prešibane vykonštruovať nový dôkaz pre správnosť svojej teórie o rovnosti všetkých ľudí. Upadajúcemu meštiackemu svetu pritom nedôjde, že sa tu po pravde jedná o prehrešok proti zdravému rozumu, že je zločineckým počinom narodenú poloopicu drezúrovať tak dlho, až niekto uverí, že sa z nej stal advokát, zatiaľ čo milióny príslušníkov najvyššej kultúrnej rasy zostávajú v úplne nedôstojnom postavení, že sa jedná o prehrešok proti vôli tvorcu ľudstva, ak chátrajú státisíce a státisíce jeho najnadanejších bytostí v proletárskom bahne, zatiaľ čo sú Zulukafri a Hotentoti drezúrovaní na duchovné profesie. Pretože sa jedná o drezúru, rovnako ako v prípade pudla a nie o vedecké „vzdelanie". Keby bola použitá rovnaká starostlivosť a úsilie u inteligentnej rasy, bol by každý jednotlivec tisíckrát skôr schopný rovnakého výkonu.

Aký neznesiteľný by bol tento stav, keby sa niekedy malo jednať o viac než výnimky, rovnako tak je dnes neznesiteľné to, keď sa talent a nadanie nerozhodnú pre vyššie vzdelanie. Áno, je neznesiteľná myšlienka, že každoročne sú státisíce úplne netalentovaných ľudí braní za hodných vyššieho vzdelania, zatiaľ čo iné státisíce vysoko nadaných zostávajú bez tohoto vzdelania. Nedá sa vyčísliť strata, ktorú tým národ utrpí. Ak v posledných storočiach, najmä v severnej Amerike, mimoriadne vzrástol počet nových vynálezcov, je tomu tak v neposlednom rade preto, že tam dostalo možnosť vzdelania podstatne viac talentov z nižších vrstiev než v Európe.

K vynaliezavosti totiž nestačia mechanicky osvojené vedomosti, ale sú potrebné vedomosti oduševnené talentom. Na to sa však dnes u nás nekladie žiadny dôraz, stačí mať v škole dobré známky.

Tiež tu bude musieť národný štát výchovne zasiahnuť: Nie je jeho úlohou zaisťovať existujúcej spoločenskej triede rozhodujúci vplyv, ale z množstva všetkých súkmeňovcov vybrať najschopnejšie mozgy a uviesť ich do úradov a dôstojnosti. Nemá iba záväzok poskytnúť priemernému dieťaťu v národnej škole určité vzdelanie, ale aj povinnosť priviesť talent na takú dráhu, na akú patrí. Za svoju najvyššiu úlohu musí považovať to, aby boli dvere všetkých štátnych vyšších školských inštitúcií otvorené každému nadanému človeku, nezávisle na tom z akých kruhov pochádza. Túto úlohu musí splniť, pretože len tak môže byť vrstva reprezentantov mŕtvych vedomostí nahradená geniálnymi vodcami národa.

Ešte z iného dôvodu musí štát vykonávať starostlivosť v tomto smere: Naše duchovné vrstvy sú najmä v Nemecku uzavreté samé do seba a natoľko zkostnatelé, že im chýba akékoľvek živé spojenie s okolitým svetom. To sa pomstí v dvoch smeroch: po prvé im chýba porozumenie a cítenie pre široké masy. Sú už príliš dlho vytrhnutí z tejto súvislosti, než aby ešte mohli mať nutné psychologické porozumenie pre národ. Odcudzili sa národu. Za druhé chýba týmto vyšším vrstvám tiež nutná sila vôle. Pretože táto je v kastovných kruhoch inteligencie vždy slabšia, než v mase primitívneho ľudu. Na vedeckom vzdelaní však nám Nemcom, bohvie prečo, nikdy nechýbalo, o to viac však chýbalo na pevnej vôli a rozhodnosti. Čím „duchaplnejší" boli napríklad naši štátnici, tým slabšie boli väčšinou ich skutočné výkony. Politická príprava, ako aj technická výzbroj pre svetovú vojnu boli nedostatočné nie preto, že by nášmu národu vládli menej vzdelané mozgy, ale preto, že vládnuci boli až nadmieru vzdelaní ľudia, preniknutí vedomosťami a duchom, ale prostí v akomkoľvek zdravom inštinkte a akejkoľvek energii a smelosti. Bolo osudovou chybou, že náš národ musel svoj boj o bytie vybojovať pod kancelárstvom filozofujúceho slabocha. Keby sme mali namiesto Bethmanna-Hollwega za vodcu robustného muža z ľudu, netiekla by krv prostého vojaka nadarmo. Rovnako tak bol prehnaný krasoduchý chov nášho vodcovského materiálu najlepším spojencom darebákov novembrovej revolúcie. Pričom táto duchovnosť si mrzkým spôsobom podržala jej zverený národný majetok, miesto aby ju plne a úplne nasadila a tým sama vytvorila predpoklad pre úspech iných.

Tu môže katolícka cirkev poslúžiť ako poučný príklad. V celibáte ich kňazov je založená nutnosť vyberať kňazský dorast nie z vlastných radov, ale z vždy znovu a znovu zo širokých národných más. Avšak práve tento význam celibátu väčšina ľudí neuznáva. Pritom toto je príčinou neuveriteľnej sviežej sily, ktorá spočíva v tejto prastarej inštitúcii. Pretože tým, že sa táto obrovská armáda duchovných hodnostárov nepretržite dopĺňa z najnižších národných vrstiev, zachováva si cirkev nielen inštinktívne spojenie s citovým svetom národa, ale zaisťuje si aj sumu energie a činorodosti, ktorá v tejto forme bude večne existovať v širokej národnej mase. Z tohoto pochádza úžasná mladosť tohoto obrovského organizmu, duchovná pružnosť a oceľová vôľa.

Bude úlohou národného štátu zabezpečiť vzdelávanie systémom tak, aby dochádzalo k trvalej obnove existujúcich duchovných vrstiev privádzaním novej krvi. Štát má povinnosť s najvyššou starostlivosťou a presnosťou vyberať z celkového počtu súkmeňovcov evidentne od prírody nadaný ľudský materiál a použiť ho pre službu verejnosti. Štát a štátnici nie sú tu na to, aby zaisťovali zaopatrenie a živobytie iba určitej triede, ale aby plnili svoje úlohy. To však bude možné len vtedy, keď pre tieto miesta budú vzdelávané schopné osobnosti s pevnou vôľou. Platí to nielen pre všetky úradnícke miesta v štátnej správe, ale pre duchovné vedenie národa vo všetkých oblastiach. Tiež v tom spočíva faktor veľkosti jedného národa, že sa mu podarí vychovať najschopnejšie mozgy pre príslušné oblasti a dať ich do služieb národného spoločenstva. Keď si dva národy, ktoré majú v podstate rovnaké vlohy, vzájomne konkurujú, zvíťazí ten z nich, v ktorého celom duchovnom vedení sú zastúpené najlepšie mozgy a podľahne ten, ktorého vedenie predstavuje len veľké spoločné kŕmidlo pre určité stavy alebo triedy, bez ohľadu na vrodené schopnosti jednotlivých príslušníkov.

Samozrejme, v našom dnešnom svete sa to zdá skoro nemožné. Ihneď sa bude namietať, že tomu či onému synáčikovi, ktorý je vyšším štátnym úradníkom, sa nedá predkladať, povieme, remeselná manuálna práca, pretože niekto iný, ktorého rodičia boli remeselníci má predsa pre túto prácu lepšie vlohy. Pri dnešnom cenení si remeselníckej práce je to možno logické. Preto bude musieť národný štát dospieť k principiálne inému postoju voči pojmu práca. Aj storočnou výchovou, ak to bude nutné, bude musieť skoncovať s nešvárom podceňovania fyzickej práce. Bude zásadne hodnotiť jednotlivého človeka nielen podľa druhu jeho práce, ale výhradne podľa formy a kvality jeho výkonu. V dnešnej dobe to znie asi celkom príšerne, keď bezduchý novinársky pisárik, pretože pracuje s perom, je považovaný za niečo viac než najinteligentnejší jemný mechanik. Toto nesprávne hodnotenie však nespočíva, ako už bolo povedané, v povahe vecí, ale bolo umelo vštepené a skôr tu nebolo. Terajší neprirodzený stav je dôsledkom všeobecných príznakov choroby našej zmaterializovanej doby.

Zásadne je hodnota každej práce dvojaká: čisto materialistická a ideálna. Materiálna hodnota spočíva vo význame a to v materiálnom význame tej ktorej práce pre život spoločnosti. Čím viac súkmeňovcov má úžitok z nejakého realizovaného výkonu a to ako priamy, tak aj nepriamy, tým vyššia je jeho materiálna hodnota. Toto hodnotenie nachádza praktický výraz v materiálnej mzde, ktorú jednotlivec za svoju prácu dostáva. Proti tejto čisto materiálnej hodnote stojí hodnota ideálna. Nespočíva vo význame vykonanej práce podľa materiálnych merítok, ale v jej nutnosti ako takej. Iste môže byť materiálny úžitok nejakého vynálezu vyšší, ako dennej manuálnej práce, aj napriek tomu, že je spoločnosť na tejto práci závislá rovnako tak ako na inej. Rovnosť všetkých je treba konštatovať v okamihu, keď sa každý jednotlivec snaží vo svojej práci, už nech je akákoľvek, vydať zo seba to najlepšie. Na tomto princípe musí spočívať hodnotenie človeka, nie na jeho zárobku.

Pretože každý rozumný štát sa musí starať o to, aby jednotlivcovi bola pridelená taká práca, ktorá zodpovedá jeho schopnostiam, alebo inak povedané, vzdelávať schopné mozgy pre prácu, ktorá im zodpovedá, pričom schopnosť nie je primárne naučená, ale musí byť vrodená a tým je darom prírody a nie zásluhou človeka, nemôže sa všeobecné meštiacke hodnotenie orientovať podľa práce, ktorá bola istým spôsobom jednotlivcovi pridelená. Pretože táto práca pripadá na konto jeho narodenia a na vzdelaní takto podmienenom, ktoré dostal od spoločnosti. Hodnotenie človeka musí byť založené na spôsobe akým spĺňa úlohu, ktorú mu spoločnosť uložila. Pretože činnosť, ktorú jednotlivec vykonáva, nie je zmyslom jeho bytia, ale iba prostriedkom k tomuto. Ako sa má človek ďalej vzdelávať a zušľachťovať, čo však môže iba v rámci svojho kultúrneho spoločenstva, ktoré musí vždy spočívať na základoch štátu. K zachovaniu týchto základov musí prispievať svojim dielom. Formu tohoto príspevku určuje príroda, na jednotlivcovi spočíva len to, aby svojou usilovnosťou a prispievaním vrátil národnému spoločenstvu to, čo mu dalo. Kto tak robí, zasluhuje si najvyššie ocenenie a úctu. Materiálna mzda nech je priznaná tomu, koho výkon prináša spoločnosti zodpovedajúci úžitok; ideálna odmena však musí spočívať v hodnotení, ktoré si môže nárokovať každý, kto dal svoje sily, ktoré mu dala príroda a vzdelala ho spoločnosť, do služieb svojho národného spoločenstva. Potom to už nie je žiadnou hanbou byť riadnym remeselníkom, avšak je hanbou byť neschopným štátnym úradníkom a okrádať Boha a národ o denný chlieb. Potom bude považované za samozrejmé, že človeku nebudú pridelené také úlohy, na ktoré stačí.

Dnešná doba sa ničí sama: zavádza všeobecné volebné právo, tára o rovnakých právach, ale nenachádza pre ne žiadne zdôvodnenie. V materiálnej mzde vidí výraz hodnoty človeka a ničí si tým základňu pre najvznešenejšiu rovnosť, aká vôbec môže byť. Pretože rovnosť nespočíva a nikdy nemôže spočívať na výkonoch jednotlivcov ako takých, ale je možná vo forme, akou každý jednotlivec plní svoje povinnosti. Iba tým je pri ocenení hodnoty človeka eliminovaný rozmar prírody a každý sa stáva strojcom svojho významu.

V dnešnej dobe, keď sa celé skupiny ľudí vzájomne oceňujú podľa platových tried, nemá nikto pre zhora povedané pochopenie. To však pre nás nesmie byť dôvodom k tomu, aby sme sa týchto myšlienok zriekli. Naopak: Kto chce túto dobu, ktorá je vnútorne chorá a skazená vyliečiť, musí najskôr zobrať odvahu k objasneniu príčin tejto choroby. O to sa však postará národno-socialistické hnutie: nezávisle na celkovom malomeštiactve zbierať a organizovať také sily z našej národnej pospolitosti, ktoré sú schopné byť priekopníkmi nového svetového názoru.

***

Budú vznášané námietky, že je všeobecne veľmi ťažké oddeliť ideálne oceňovanie od materiálneho a dokonca že klesajúce ocenenie fyzickej práce by mohlo byť vyvolané práve jej nižším odmeňovaním. A že toto nižšie odmeňovanie je vraj príčinou obmedzenia účasti jednotlivca na kultúrnom bohatstve svojho národa. To je na ujmu ideálnej kultúry človeka, pretože nemusí mať nič spoločné s jeho činnosťou ako takou. Vyhýbanie sa telesnej práci je zdôvodňované tým, že v dôsledku jej nižšieho odmeňovania nutne klesá kultúrna úroveň manuálne pracujúceho a tým že je dané oprávnenie všeobecne nižšieho hodnotenia.

V tom je mnoho pravdy. Avšak práve preto bude nutné sa v budúcnosti vyvarovať príliš veľkej diferenciácie mzdových pomerov. Nehovorme, že to bude na úkor výkonov. To by bol najsmutnejší znak úpadku doby, keby podnet k vyššiemu duševnému výkonu spočíval iba vo vyššej mzde. Keby bolo toto hľadisko až doposiaľ na tomto svete jediným rozhodujúcim, ľudstvo by nikdy nezískalo svoje veľké vedecké a kultúrne bohatstvo. Pretože najväčšie vynálezy a objavy, najprevratnejšie vedecké práce, nádherné pamiatky ľudskej kultúry sa nezrodili z túžby po peniazoch tohoto sveta. Naopak, ich zrodenie znamenalo nezriedka zrieknutie sa pozemského šťastia a bohatstva.

Môže byť, že sa dnes peniaze stali výlučným pánom sveta, avšak v budúcnosti sa človek bude opäť skláňať pred vyšším božstvom. Mnohé môže dnes vďačiť za svoje bytie iba túžbe po peniazoch a majetku, ale medzi tým všetkým je určite len málo toho, čo by svojou neexistenciou ochudobnilo ľudstvo.

Tiež to je úlohou nášho hnutia: zvestovať už dnes príchod doby, keď jednotlivec dostane to, čo potrebuje k životu, pričom neopúšťame zásadu, že človek nežije iba pre materiálne statky. To nájde raz výraz v múdro obmedzenom odstupňovaní zárobkov, ktorými každopádne umožní aj tomu poslednému čestne pracujúcemu čestné, riadne bytie ako súkmeňovcovi a človeku. Nehovorme, že toto je ideálny stav, ktorý by tento svet prakticky nezniesol, alebo že je v skutočnosti nedosiahnuteľný.

Nie sme tak prostoduchí, aby sme verili, že sa môže niekedy podariť privodiť bezchybnú éru. To však nás nezbavuje povinnosti bojovať proti poznaným chybám, prekonávať slabosti a usilovať sa o ideál. Drsná skutočnosť bude prinášať mnohé obmedzenia. Ale práve preto sa človek musí pokúšať slúžiť poslednému cieľu a neúspechy ho nesmú odradiť od jeho zámeru, rovnako ako sa nemôže zrieknuť spravodlivosti, pretože tiež tu vznikajú omyly, pretože sa nemôžeme zrieknuť lekárstva preto, že stále existujú choroby.

Chráňme sa pred tým, aby sme podceňovali silu ideálu. Kto je dnes v tomto smere malomyseľný, tomu by som chcel, ak bol vojakom, pripomenúť dobu, keď jeho hrdinstvo predstavovalo úchvatné priznanie sa k sile ideových motívov. Pretože to, za čo ľudia vtedy umierali, nebola starosť o denný chlieb, ale láska k vlasti, viera v jej veľkosť, všeobecný cit pre česť národa. A vtedy, keď sa nemecký národ vzdialil týmto ideálom, nasledovali reálne sľuby revolúcie a zbraň zamenil za batoh, dostal sa namiesto do pozemského raja do očistca všeobecného pohŕdania a nemenšej všeobecnej núdze.

Práve preto je dôležité proti majstrom počtárom súčasnej reálnej republiky postaviť vieru v ideálnu Ríšu.

Všeobecne pozná tento útvar, ktorý je dnes chybne označovaný ako štát, iba dva druhy ľudí: Občanov štátu a cudzincov. Občania štátu sú všetci tí, ktorí buď svojim narodením, alebo neskorším nadobudnutím občianskeho práva používajú práva občana štátu. Cudzinci sú všetci tí, ktorí tie isté práva používajú v nejakom inom štáte. Medzi týmito dvoma druhmi ľudí, ako bytosti z iného sveta, existujú ešte ľudia bez štátnej príslušnosti. Sú to ľudia, ktorí majú tu česť nebyť príslušníkom žiadneho dnešného štátu, teda nikde nepožívajú práva štátneho občianstva. Štátne občianstvo sa dnes, ako už bolo zmienené, získa predovšetkým narodením vo vnútri hraníc niektorého štátu. Rasa alebo národnosť tu nehrajú žiadnu úlohu. Černoch, ktorý žil skôr na území pod nemeckou ochranou a má teraz v Nemecku bydlisko, privedie na svet narodením svojho dieťaťa „nemeckého občana". Rovnako tak sa môže bez problémov stať dieťa každého Žida, Poliaka, Afričana, alebo Aziata nemeckým občanom.

Okrem získania občianstva narodením, existuje ešte možnosť získať ho po určitom čase. K tomu je nutné splniť niektoré predpoklady, napríklad, že kandidát nie je pokiaľ možno žiadny lupič alebo pasák, že je politicky bezproblémový, to znamená neškodný hlupák, ktorý svoju novú vlasť nebude zaťažovať. Mienené je tým v tomto reálnom čase prirodzene iba finančné zaťaženie. Áno, existuje dokonca doporučenie podporovať a urýchľovať proces získavania občianstva. Pribudnú tým údajne noví, poctiví platcovia daní.

Rasové úvahy pri tom nehrajú vôbec žiadnu úlohu. Ako keby išlo o obyčajné prijatie napríklad do automobilového klubu. Človek poskytne svoje údaje, tie sa skontrolujú a overia a jedného dňa mu bude dané na vedomie, že sa stal občanom štátu, pričom sa to všetko ešte zabalí do smiešnej formy. Onému Zulukafrovi, ktorý pripadá do úvahy, sa totiž oznámi: „Týmto ste sa stal Nemcom".

Tento kúzelnícky kúsok dokoná prezident štátu. Čo nedokázalo stvoriť žiadne nebo, dokáže takýto úradník Theophrastus Paracelsus otočením ruky. Jednoduchý zdrap papieru a z mongolského Vaška sa razom stane pravý „Nemec".

Ale nielen to, že sa nikto nezaujíma o rasu takéhoto nového občana, dokonca nikoho nezaujíma ani jeho zdravotný stav. Tak môže byť takýto chlap, rozožratý syfilídou ako chce, pre dnešný štát ako občan vítaný, pokiaľ ako už bolo povedané, nepredstavuje žiadne finančné zaťaženie a politickú hrozbu. Takto nasáva tento útvar, zvaný štát, do seba jed, s ktorým si nebude vedieť poradiť.

Občan štátu sa ešte odlišuje od cudzinca tým, že má otvorenú cestu ku všetkým verejným úradom, že bude eventuálne povolaný na vojnu a že sa môže, či už pasívne alebo aktívne podieľať na voľbách. To je vlastne všetko. Totiž ochranu osobných práv a osobnej slobody má cudzinec tiež, často ešte väčšiu. Každopádne je to príznačné pre našu dnešnú nemeckú republiku.

Ja viem, že sa toto nerado počúva, ťažko nájdete niečo bezobsažnejšie a na mozog viac lezúce, než naše dnešné zákony, týkajúce sa štátneho občianstva. V súčasnosti je jeden štát, v ktorom sú prinajmenšom slabé náznaky lepšieho poňatia tohoto zákona viditeľné. Prirodzene to nie je naša príkladná Nemecká republika, ale Americká únia, kde sa aspoň čiastočne snažia prísť v tejto otázke k rozumu. Tým, že Americká únia elementy v zlom zdravotnom stave z prisťahovalectva zásadne vylučuje a určitým rasám neumožňuje získať občianstvo, blíži sa k vhodnému poňatiu národného štátu. Národný štát rozdeľuje svojich občanov do troch skupín: Na občanov štátu, príslušníkov štátu a cudzincov.

Narodením sa zásadne získa iba štátne príslušnosť. Táto štátna príslušnosť, ako taká, neoprávňuje na vedenie verejných úradov, ani k politickej činnosti v zmysle uplatnenia volebného práva, či už pasívneho alebo aktívneho. Zásadne sa u každého štátneho príslušníka zisťuje rasa a národnosť. Tento príslušník štátu má kedykoľvek možnosť sa svojej štátnej príslušnosti vzdať a stať sa občanom tej zeme, ktorá zodpovedá jeho národnosti. Cudzinec sa odlišuje od štátneho príslušníka iba tým, že je štátnym príslušníkom iného štátu.

Mladý štátny príslušník nemeckej národnosti sa zúčastňuje povinnej školskej dochádzky. Tým je vychovávaný k rasovému a národnostnému uvedomeniu a súdržnosti. Po ďalších štátom podporovaných opatreniach konečne nastúpi na vojnu. Výcvik v armáde je široko poňatý a každému sa dostane uplatnenie vzhľadom k jeho telesným a duševným schopnostiam. Po ukončení vojenskej povinnosti je tomuto chrabrému, zdravému mladému mužovi slávnostne prepožičané právo štátneho občana. Je to najcennejší dokument pre jeho celý ďalší pozemský život. Získa tým všetky práva občana štátu a využíva všetky z toho vyplývajúce výhody. Štát musí prísne rozlišovať medzi tými, ktorí sú ako príslušníci národa nosiči jeho bytia a veľkosti a tými elementmi, ktoré majú vo vnútri štátu iba pobyt.

Prepožičanie osvedčenia o štátnom občianstve je spojené s posvätnou prísahou na národné spoločenstvo a štát a musí byť deliacou čiarou. Musí byť väčšia česť byť ako pouličný zametač občanom tejto Ríše, než kráľom v nejakom inom štáte. Oproti cudzincovi má občan štátu prednostné práva, pretože on je pánom Ríše.

Táto vyššia dôstojnosť však tiež zaväzuje. Nečestný a podlý zločinec, zradca vlasti atď. môže byť tejto cti kedykoľvek zbavený. Tým sa stane opäť iba štátnym príslušníkom.

Nemecké dievča je štátnou príslušníčkou a až po vydaji sa stáva občiankou. Pretože aj ženským štátnym príslušníkom, ktorí sa nachádzajú v produktívnom veku, môžu byť prepožičané občianske práva.

Pokiaľ národný nacionálne socialistický štát vidí svoju hlavnú úlohu vo vytvorení a zachovaní nositeľa štátu, potom nestačí iba podporovať rasové elementy ako také, vychovávať a konečne ich vzdelávať k praktickému životu, ale je nutné, aby za týmto účelom vytvoril svoju vlastnú organizáciu.

Bolo by šialenstvom chcieť hodnotu človeka podľa jeho rasovej príslušnosti iba odhadovať a marxistickému postoju „všetci ľudia sú si rovní" je treba vyhlásiť vojnu, ak nie je snáď človek ešte rozhodnutý, vyvodiť z toho posledné dôsledky. Posledný dôsledok uznania významu krvi, teda základu k rozlišovaniu rás, je prenesenie tohoto postoja na konkrétnu jednotlivú osobu. Tak ako musím rozlišovať a rôzne hodnotiť národy podľa ich rasovej príslušnosti, rovnako tak musím rozlišovať aj ľudí vo vnútri jedného národného spoločenstva. Konštatovanie, že vlk s vlkom si nie je rovný, sa potom prenáša na jednotlivca vo vnútri národného spoločenstva v tom zmysle, že hlava sa nemôže rovnať hlave. Na prvý pohľad sú súčasti krvi totožné, v detaile sa však v tisícich jednotlivostiach odlišujú.

Prvý dôsledok tohoto poznania je súčasne ten, chcel by som povedať, hrubší, totiž pokus rasovo obzvlášť hodnotené elementy rozpoznané vo vnútri spoločnosti, účinne podporovať a starať sa o ich rozmnožovanie.

Hrubšia je táto úloha preto, že sa jej riešenie javí príliš mechanicky. Je náročné rozpoznať z veľkého celku tie skutočne duševne a ideovo najhodnotnejšie mozgy a dať im vplyv, ktorý nepríde k dobru iba týmto silnejším, ale predovšetkým k úžitku národa. Toto hľadanie schopných a zdatných nesmie byť prevádzané mechanicky, ale je to práca, ktorá vyžaduje každodenný životný boj.

Svetový názor, ktorý odmieta demokratický masový názor a podľa neho tomu najlepšiemu vlkovi, teda najvyššiemu človeku, patrí táto zem, sa musí logicky tiež prejaviť vo vnútri tohoto národa aristokratickým princípom, ktorý najlepším mozgom zaistí najvyšší vplyv a vedúcu úlohu v príslušnom národe. Nestavia teda na myšlienke majority, ale osobnosti.

Kto dnes verí tomu, že sa národný, nacionálno-socialistický štát môže iba čisto mechanicky, zlepšením konštrukcie hospodárskeho života, odlišovať od iných štátov, teda lepšou vyváženosťou bohatstva a chudoby, väčším právom na rozhodovanie širokých vrstiev v otázkach hospodárskeho vývoja alebo spravodlivejšou odmenou, odstránením príliš veľkých rozdielov v mzdách, ten nemá najmenšie tušenie o tom, čo si predstavujeme pod pojmom svetový názor. Pretože toto všetko nedáva najmenšiu istotu trvalého stavu a ešte menej nárok na veľkosť. Národ, ktorý by zostal zviazaný iba týmito skutočne vonkajšími reformami, by nikdy nemohol obdržať záruku víťazstva vo všeobecnom zápase národov. Hnutie, ktoré vidí obsah svojej misie iba v takom všeobecne vyrovnávajúcom a iste spravodlivom vývoji, nebude v skutočnosti veľkolepé ani skutočné, pretože neprinesie hlbokú reformu súčasného stavu, pretože celé jeho konanie skončí na povrchnostiach, skôr než by národu dalo vnútornú silu na prekonanie slabostí, pod ktorými dnes strádame.

K lepšiemu pochopeniu by malo zmysel sa ešte raz pozrieť na skutočné pramene ľudského kultúrneho vývoja.

Prvý krok, ktorý viditeľne odlíšil človeka od zvieraťa, bol krok k vynaliezavosti. Vynaliezavosť sama spočíva pôvodne v nájdení fínt a pascí, ktorých uplatnenie uľahčilo boj o život s inými bytosťami a niekedy vôbec umožnilo jeho pozitívny priebeh. Táto najprimitívnejšia vynaliezavosť ešte neumožňovala jasne vystúpiť do popredia osobnosti, pretože dnešnému pozorovateľovi sa pochopiteľne javí ako masový úkaz. Isté rýchle a šikovné konania, ktoré môže človek pozorovať napríklad na zvierati, mu zostávajú v oku najprv sumárne ako skutočnosť, nie je schopný rozpoznať ich pôvod a pomáha si tým, že tieto javy označuje ako „inštinktívne". Toto posledné slovo nevypovedá v našom prípade o ničom. Pretože ten, kto verí vo vyšší vývoj bytostí, musí pripustiť, že každá známka boja o prežitie musí niekedy začať, že z tohoto javu vzniká subjekt, že sa tento jav stále častejšie opakoval a rozširoval, až prešiel konečne takmer do podvedomia všetkých príslušníkov určitého druhu, aby sa potom objavil ako inštinkt.

Toto sa dá lepšie pochopiť a porozumieť tomu na príklade človeka. Jeho prvé šikovné počiny v boji s inými zvieratami - to boli podľa svojho pôvodu počiny jednotlivých zvlášť schopných subjektov. Osobnosť tu hrala najdôležitejšiu úlohu v rozhodovaní a konaní, ktoré boli potom ako samozrejmé prevzaté celým ľudstvom. Rovnako tak ako akákoľvek samozrejmosť vo vojenskom konaní, ktorá sa stala neskôr základom stratégie, musela vzniknúť v určitej hlave a potom sa v priebehu mnohých, možno tisícok rokov, stala všeobecnou samozrejmosťou.

Táto prvá vynaliezavosť je potom človekom doplnená o ďalšiu: Učí sa používať iné predmety a tiež živé tvory ku svojmu boju o prežitie. Tak začína vlastná vynaliezavosť ľudstva, ktorú môžeme dnes vidieť všade. Táto materiálna vynaliezavosť, vychádzajúca z používania kameňa ako zbrane, vedúca k podmaneniu zvierat, schopnosti zapáliť oheň atď. až po dnešné úžasné objavy, umožňuje o to jasnejšie rozpoznávať za takým jednaním osobnosť ako nositeľku tohoto konania a to tým viac, čím bližšie sú tieto vynálezy dnešnej dobe a čím väčší význam pre nás majú. Jedno je nám jasné: čo vidíme okolo nás na materiálnych vynálezoch, to je výsledkom tvorivej sily a schopnosti individuálnej osoby. Všetky tieto vynálezy umožňovali človeku neustále viac a viac sa dvíhať nad úroveň zvieraťa, až sa od neho definitívne odlíšil. V podstate slúži neustále prebiehajúcemu poľudšťovaniu človeka. Jednoduchá pasca, ktorá kedysi lovcovi v pralese uľahčila boj o prežitie, pomáha dnes človeku vo forme najdokonalejších vedeckých poznatkov uľahčiť jeho boj o život a vyrábať zbrane pre budúce boje. Všetky ľudské myslenia a vynaliezavosť sú motivované vo svojich dôsledkoch predovšetkým bojom o prežitie na tejto planéte aj v tom prípade, keď takzvaný reálny úžitok niektorých súčasných vynálezov a objavov nie je okamžite viditeľný. Tento vývoj povznáša človeka nad ostatné živočíchy, posilňuje ho a upevňuje jeho postavenie tak, že mu umožňuje stať sa dominujúcou bytosťou na tejto zemi.

Všetky vynálezy sú teda výsledkom tvorivej práce nejakej osobnosti. Všetky tieto osoby sú, či už chcú, alebo nie, viac alebo menej veľkými dobrodincami celého ľudstva. Ich činnosť dáva ostatných miliónom, miliardám ľudí prostriedky k ich boju o prežitie.

Za pôvodcami dnešnej materiálnej kultúry stoja vždy konkrétni ľudia ako vynálezcovia, ktorí sa vzájomne dopĺňajú a inšpirujú. Všetky výrobné procesy sú vo svojom pôvode porovnateľné s vynálezmi, a tým tiež závislé od doby. Aj čisto teoretická duševná práca, ťažko merateľná, je predpokladom ďalších materiálnych vynálezov a je opäť produktom jednotlivca. Masa ľudí nevynalieza, majorita neorganizuje a nepremýšľa, vždy je to iba jednotlivý človek.

Ľudské spoločenstvo sa javí ako dobre organizované iba vtedy, keď týmto tvorivým silám v najväčšej možnej miere uľahčí ich prácu a užitočne ju využije pre celok. Najhodnotnejšie na vynáleze, či už v zmysle materiálnom alebo duchovnom, je predovšetkým vynálezca ako osoba. Najvyššia úloha pri organizácii národnej spoločnosti je túto osobu užitočne využiť. Áno, organizácia ako taká má byť iba stelesnením tejto zásady. Tým sa odpúta z prekliatia mechanizmu a stane sa niečím životaschopným. Musí byť sama o sebe stelesnením úsilia o postavení týchto mozgov nad masu a tú im podriadiť.

Organizácia teda nielenže nesmie zabraňovať vyčnievaniu mozgov z masy, ale naopak ich musí vo vlastnom záujme podporovať a uľahčovať im život. Musí pritom vychádzať zo zásady, že pre ľudstvo nikdy neležalo požehnanie v mase, ale spočívalo v tvorivých mozgoch, ktoré je preto treba považovať za dobrodincov ľudského rodu. Je vo všeobecnom záujme zaistiť im rozhodujúci vplyv a postavenie. Iste by neposlúžilo tomuto záujmu vládnutie neschopných a nezdatných a už vôbec nie vláda masy, ale iba vládnutie tých, ktorí sú k tomu od prírody obzvlášť nadaní a schopní.

O výber týchto mozgov sa postará, ako už bolo povedané, predovšetkým tvrdý boj o prežitie seba samého. Mnohé zaniká a tým sa ukazuje ako neschopné života a máloktorí sa javia ako vyvolení. Tento proces výberu v oblastiach myslenia a umeleckého tvorenia, dokonca aj v hospodárstve, prebieha tiež dnes, aj napriek tomu že je vystavený neľahkým zaťažkávajúcim skúškam. Správa štátu a moc, stelesnená organizovanou obrannou silou národa, sú ovládané rovnako s touto myšlienkou. Všade dominuje idea osobnosti, jej autority voči podriadeným a zodpovednosti podriadených voči nadriadeným. Iba politický život sa dnes od tohoto prirodzeného princípu bezo zbytku odvrátil. Zatiaľ čo je celá ľudská kultúra iba výsledkom tvorivej činnosti individuálnej osoby, praktizuje sa v celom, predovšetkým ale vo vyššom vedení národnej pospolitosti, princíp hodnoty majority, ktorý potom smerom dole nutne otravuje celkový život, to znamená, že ho v skutočnosti ničí. Tiež deštruktívna činnosť židovstva v iných národných korporáciách sa dá pripísať jeho večnému pokusu podrývať význam osobnosti u jeho hostiteľských národov a nahradiť ho davom. Tým sa ale nahradzuje árijský organizátorský princíp deštruktívnym princípom židovstva, ktorý je „fermentom dekompozície „ národov a rás a v širšom zmysle ničiteľom ľudskej kultúry.

Marxizmus predstavuje pokus Žida vyradiť zo všetkých oblastí života rozhodujúci význam osobnosti a nahradiť ho davom. Tomu zodpovedá v oblasti politiky parlamentná forma vládnutia, u ktorej vidíme od hora až dole tiež neblahé pôsobenie. V oblasti hospodárstva je to systém odborového hnutia, ktorý neslúži skutočným záujmom pracujúcich, ale výhradne ničivým úmyslom medzinárodného židovstva. V takej miere, v akej hospodárstvo potláča princíp osobnosti a nahrádza ho princípom masy, tak musí strácať na výkonnosti a prepadá sa. Všetky tie podnikové rady, ktoré sa miesto toho, aby zastupovali záujmy pracujúcich, pokúšajú získať vplyv nad výrobou, slúži rovnakému rozvratnému účelu. Poškodzujú tak celkovú výkonnosť a v skutočnosti potom jednotlivca. Uspokojenie potrieb príslušníka národnej pospolitosti sa nedá uskutočniť prázdnymi teoretickými frázami, ale konkrétnymi predmetmi každodenného života a z toho vyplývajúcim presvedčením, že táto národná pospolitosť celým svojim výkonom pracuje v záujme každého jednotlivca.

Nehrá žiadnu úlohu, či je marxizmus schopný na základe svojej teórie más prevziať a ďalej viesť dnešné hospodárstvo. Kritika správnosti alebo chyby tohoto princípu sa nerozhoduje dôkazmi o schopnosti spravovať existujúce do budúcnosti, ale výhradne dôkazom byť sám schopný takúto kultúru vytvoriť. Marxizmus by mohol tisíckrát prevziať dnešné hospodárstvo a nechať ho pod svojím vedením pracovať ďalej. Aj napriek tomu by dokonca ani prípadný úspech takéhoto počinu nebol žiadnym dôkazom toho, že by bol pri uplatnení svojho princípu sám schopný vytvoriť to, čo preberá.

A na to dal marxizmus praktický dôkaz. Nielenže nikde nevytvoril žiadnu kultúru alebo hospodárstvo, v skutočnosti nebol schopný ani existujúce, podľa svojich princípov ďalej spravovať. Naopak musel opäť siahnuť k princípu osobnosti a rovnako tak sa mu nevyhol ani vo svojej organizácii.

To, čím sa zásadne odlišuje národný svetový názor od marxistického, nie je len zdôrazňovanie hodnoty rasy, ale tým tiež uznanie významu osobnosti, čo sú jeho dva základné stavené kamene.

Pokiaľ by národno-socialistické hnutie nepochopilo význam tohoto zásadného poznania a podieľalo by sa na látaní dnešného štátu, alebo by dokonca prijalo za svoje poňatie vodcovské úlohy masy, potom by v skutočnosti predstavovalo iba akúsi konkurenčnú stranu k marxizmu. Stratilo by tak právo nazývať sa svetonázorom. Pokiaľ by sociálny program tohoto hnutia stál iba na potlačení osobnosti a postavení masy na jej miesto, preukázal by národný socializmus nakazenosť jedom marxizmu, ako je tomu už u strán občianskeho partajného spektra.

Národný štát sa má starať o blaho svojich občanov takým spôsobom, že vo všetkom a v každom smere uzná význam hodnoty osoby a tým vo všetkých oblastiach zavedie najvyššie merítko výkonnosti, ktoré zaistí každému jednotlivcovi maximálny podiel. Je povinnosťou národného štátu oslobodiť všetky, predovšetkým však najvyššie politické vedenie od parlamentného princípu majority, teda rozhodovania masy a namiesto toho zaistiť jednoznačné právo osoby.

Z toho vyplýva nasledujúce poznanie: Najlepšie poňatie štátu a štátnej formy je také, ktoré s prirodzenou istotou vynesie najlepšie mozgy národnej pospolitosti k vedúcemu významu a k vedúcemu vplyvu.

Tak ako sa v hospodárskom živote nedajú schopní ľudia určiť zhora, ale musia prejsť nekonečnou školou života od najmenšieho obchodu až k najväčšiemu podniku a ich úspech leží iba na nich, tak nemôžu byť prirodzene ani politické mozgy náhle „odhalené". Výnimoční géniovia nepripustia žiadne ohľady na normálne ľudstvo. Štát musí mať vo svojej organizácii, od najmenšej obce až po najvyššie vedenie ríše, zakotvený princíp osobnosti.

Neexistujú žiadne rozhodovania majority, ale iba zodpovedné osoby a slovo „rada" sa musí vrátiť k svojmu pôvodnému významu. Každý muž má k dispozícii poradcu, ale rozhodnutie učiní jeden muž.

Zásada, ktorá svojho času urobila pruskú armádu najlepším nástrojom nemeckého národa, má prenesene platiť pri budovaní celého nášho poňatia štátu. Autorita každého vodcu voči podriadeným a zodpovednosť voči nadriadeným.

Ani potom nebudeme môcť postrádať tieto korporácie, ktoré dnes nazývame parlamentom. Jeho rady, ale budú skutočne radiť, pričom zodpovednosť musí niesť iba jedna osoba a tým musí mať tiež autoritu a právo dávať príkazy.

Parlamenty sú ako také potrebné, pretože v nich majú určité mozgy možnosť vyniknúť a tým potom môžeme zveriť najzodpovednejšie úlohy. Z toho vyplýva nasledujúce: Národný štát nemá, začínajúc obcou a končiac vedením Ríše, žiadny zastupiteľský zbor, ktorý by rozhodoval na základe nejakej majority, ale iba po­radný zbor, ktorý stojí k dispozícii každému zvolenému vodcovi, od ktorého dostáva úlohy a podľa potreby od neho prevezme v určitých oblastiach nutnú zodpoved­nosť, rovnako tak ako aj vo väčšom merítku má vedúci alebo predseda určité korporácie.

Národný štát zásadne nestrpí, aby o významných otázkach, napríklad v oblasti hospodárstva, rozhodovali ľudia, ktorí im na základe svojej výchovy a doterajšej činnosti nemôžu rozumieť. Preto člení svoje zastupiteľské zbory na politické a stavovské komory.

Aby sa zaistila ich užitočná spolupráca, stojí nad nimi vždy ako výbor zvláštny senát. V žiadnej komore a v žiadnom senáte sa nikdy nehlasuje. Sú to pracovné zariadenia, žiadne hlasovacie stroje. Jednotlivý člen má poradný hlas, ale nikdy hlas uznášajúci. Ten má výhradne zodpovedný predseda.

Táto zásada úplného spojenia absolútnej zodpovednosti s absolútnou auto­ritou vyšľachtí takých vodcov, že to v dobe dnešného nezodpovedného parlamentarizmu nie je vôbec mysliteľné. Tým sa dostane štátne poňatie národa do súzvuku s touto zákonitosťou, ktorej môžeme ďakovať už na pôde kultúry a hospodárstva.

***

Čo sa týka prevediteľnosti týchto poznatkov: Nedá sa zabudnúť na to, že parlamentný princíp demokratickej majority nepanuje od vekov, ale naopak sa dá vystopovať iba v krátkych periódach dejín, vždy spojených s úpadkom národov a štátov.

Každopádne by sme nemali byť presvedčení o tom, že takáto zmena sa dá previesť iba teoretickými opatreniami, pretože sa táto zmena nesmie zastaviť iba u poňatia štátu, ale musí preniknúť do celého zákonodarstva, áno, musí preniknúť do obyčajného ľudského života.

Takýto prevrat môže byť prevedený iba hnutím, ktoré je už postavené v duchu týchto myšlienok a tým v sebe už nesie budúci štát. Preto by sa už dnes malo národno-socialistické hnutie bezo zbytku vžiť do týchto myšlienok a praktizovať ich vo vnútri svojich organizácií, ukázať dnešnému štátu nielen tento smer, ale aj schopnosť byť mu ako dokonalé teleso k dispozícii.

Národný štát, ktorého celkový obraz som sa pokúsil vykresliť, nebude uskutočnený iba poznaním toho, čo potrebuje. Nestačí vedieť ako má národný štát vyzerať. Ďaleko dôležitejší je proces jeho vzniku. Nedá sa očakávať, že dnešné strany, ktoré sú v prvej rade požívateľmi súčasného štátu, prevedú samy od seba zmenu tohoto stavu. Je to ešte o to menej, keď sú jeho skutočnými vedúcimi elementmi vždy a opäť Židia. Vývoj, ktorý dnes prekonávame, by jedného dňa mohol skončiť pri starožidovskom proroctve - Žid by skutočne požral národy zeme a stal by sa jej pánom. Pretože on, na rozdiel od miliónov nemeckých buržujov a proletárov, zmietajúcich sa v nedotknutosti a hlúposti, neochvejne sleduje svoj cieľ. Ním vedená strana bude slúžiť iba jeho záujmom. So záujmami árijských národov to nemôže mať nič spoločné.

Pokiaľ sa teda pokúsime preniesť ideálny obraz národného štátu do reálnej skutočnosti, musíme nezávisle na doterajších mocných verejného života, hľadať novú silu, ktorá je schopná vziať na seba boj za taký ideál. Pretože sa jedná o boj, pokiaľ prvou úlohou nie je vytvorenie nového poňatia národného štátu, ale predovšetkým odstránenie existujúceho židovského poňatia. Ako často v dejinách neleží hlavný problém vo formách nového stavu, ale vo vytváraní miesta pre ne. Predsudky a záujmy sa spolčujú a pokúšajú sa víťazstvom im nepríjemné alebo ohrozujúce idey všetkými prostriedkami znemožniť.

Preto je bohužiaľ bojovník za takýto nový ideál nútený v prvej línii vybojovať predovšetkým negatívnu časť tohoto boja a to tú, ktorá povedie k odstráneniu súčasného stavu.

Nové učenie veľkého a principiálneho významu bude, akokoľvek to bude niekomu nepríjemné, nasadiť zo všetkou ostrosťou ako prvú zbraň sondu kritiky. Svedčí o povrchnom pohľade na dejinné vývoje, keď dnes takzvaní „národní" neustále uisťujú, že neprevádzajú negatívnu kritiku, ale iba konštruktívnu prácu. To je detinsky nezmyselné habkanie a dôkaz toho, ako nechápu dokonca ani dejiny svojej doby. Marxizmus mal tiež cieľ a pozná tiež konštruktívnu prácu (aj keď sa pritom jedná iba o zriadenie despocie svetového finančného židovstva) a sedemdesiat rokov prevádzal kritiku a to kritiku zničujúcu, rozkladnú a neustále sa opakujúcu, až tento starý štát, táto večne leptajúca kyselina vyčerpala a priviedla k pádu. Až potom prišlo na rad takzvané „budovanie". A bolo to samozrejmé, správne a logické. Súčasný stav nebude odstránený iba zdôrazňovaním a obhajovaním budúceho. Nedá sa domnievať, že sa stúpenci dnes panujúceho stavu bezo zbytku obrátia konštatovaním nutnosti zmeny a že by mohli byť pre tento nový stav získaní. Naopak by mohlo ľahko dôjsť k tomu, že by vedľa seba zostali existovať obidva stavy. Tým by sa takzvaný svetový názor stal stranou, z ktorého rámca by nebolo úniku. Svetový názor je netrpezlivý a nemôže sa uspokojiť s úlohou jednej strany vedľa druhej, ale vyžaduje veliteľsky svoju vlastnú, výlučnú a uznávanú stranu a rovnako tak prispôsobenie celého verejného života jej predstavám. Táto strana nemôže strpieť ďalšiu existenciu predstaviteľov starých poriadkov. To isté platí pre náboženstvo.

Tiež kresťanstvo sa nemohlo uspokojiť so stavbou vlastného oltára, ale muselo nutne prikročiť k ničeniu pohanských oltárov. Iba z tejto fanatickej netrpezlivosti sa mohla vytvoriť nová viera a táto netrpezlivosť je pre jej vznik dokonca podmienkou. Dalo by sa namietnuť, že sa pri týchto javoch vo svetových dejinách jedná väčšinou o špecifický židovský spôsob myslenia, že tento druh netrpezlivosti a fanatizmu je priamo vlastný židovskej povahe. To môže byť tisíckrát pravda a táto skutočnosť sa dá hlboko ľutovať, ale to nič nezmení na skutočnosti, že tieto pomery, ktoré boli do tej doby ľudstvu cudzie, sú dnes tu. Muži, ktorí náš nemecký národ z tohoto dnešného stavu chcú spasiť, si nemajú lámať hlavu nad tým, aké by bolo pekné, keby to či ono nebolo, ale ako túto danosť odstrániť. Tento netrpezlivosťou naplnený svetový názor sa dá rozbiť iba čistou a pravdivou ideou, ktorá bude hnaná vpred rovnakým duchom a rovnako silnou vôľou.

Jednotlivec by dnes s bolesťou konštatoval, že s príchodom kresťanstva prišiel do skôr omnoho slobodnejšieho antického sveta prvý duchovný teror. Nebude ale môcť spochybniť skutočnosť, že je svet od tej doby týmto násilím opanovaný a že násilie sa dá zlomiť iba násilím a teror iba terorom. Až potom môžu byť vybudované nové pomery.

Politické strany majú sklony ku kompromisom, svetové názory nikdy. Politické strany počítajú s protihráčmi, svetové názory proklamujú svoju neomylnosť.

Tiež politické strany majú pôvodne takmer vždy úmysel dospieť k neobmedzenému despotickému panovaniu a tendencia ku svetovému názoru v nich takmer vždy je. Avšak úzkoprsosť ich programov im berie heroizmus, ktorý svetonázor vyžaduje. Zmierlivosť ich chcenia im prináša malých a slabých duchov, s ktorými nie je možné viesť krížové výpravy. Tak zostanú už zo začiatku trčať vo svojej malosti. Tým sa ale vzdávajú svojho boja za svetový názor a pokúšajú sa takzvanou „pozitívnou spoluprácou" rýchlo si vybojovať svoje miestečko pri koryte existujúceho zariadenia a pokiaľ možno čo najdlhšie pri ňom zostať. To je ich celé snaženie. A pokiaľ by mali byť od tohoto žľabu odháňaní konkurentom, tak sa ich úsilie zameria iba na to, či už násilím alebo pascou, dostať sa do čela tiež hladných, aby sa konečne, bez ohľadu na svoje najsvätejšie presvedčenie, ku svojmu obľúbenému zdroju opäť dostali. Šakaly politiky!

Pretože svetový názor nieje ochotný deliť sa s nejakým iným, nemôže byť ochotný spolupracovať na súčasnom stave, ktorý odsudzuje. Musí cítiť povinnosť proti tomuto stavu a všetkým protivníkovým ideám všetkými prostriedkami bojovať a tým pripravovať ich pád.

Ako tento rozkladný boj, ktorý bude všetkými vo svojom nebezpečí okamžite rozpoznaný a vyvolá ich spoločnú obranu, tak tiež boj pozitívny, ktorý povedie k presadeniu vlastných nových myšlienok, vyžaduje odhodlaných bojovníkov. Svetonázor privedie svoje myšlienky k víťazstvu iba vtedy, ak tie najodvážnejšie a najodhodlanejšie elementy svojej doby a svojho národa spojí do svojich radov a začlení ich do pevných foriem údernej organizácie. Tá musí s ohľadom na tieto elementy vybrať zo svojho všeobecného obrazu sveta určité myšlienky, zabaliť ich do precíznej a zrozumiteľnej formy a tým novému spoločenstvu poslúžiť k vyznaniu spoločnej viery. Pokiaľ je program nejakej iba politickej strany receptom na to ako dopadnúť čo najlepšie vo voľbách, spočíva svetonázorový program vo formulovaní vyhlásenia vojny proti existujúcemu poriadku, proti súčasnému stavu, skrátka vôbec proti súčasnému poňatiu sveta.

Pritom nie je dôležité, aby každý bojovník, ktorý za tento svetonázor bojuje, mal úplný ideový prehľad a znalosti myšlienkových pochodov svojich vodcov. Dôležitejšie je, aby mu boli objasnené iba niektoré, najdôležitejšie pohľady na vec tak, že sa pre tieto myšlienky a nutnosť víťazstva svojho hnutia zapáli. Pretože prostý vojak tiež nie je zasvätený do myšlienkových pochodov vyššej stratégie. Musí byť predovšetkým vychovaný k vysokej disciplíne, k fanatickému presvedčeniu o správnosti a sile svojej veci. Tak ako by nemala hodnotu armáda, ktorej vojaci by sa priebežne stávali generálmi, či už len na základe svojho vzdelania či presvedčenia, rovnako takú malú cenu by malo politické hnutie ako zástupca svetonázoru, keby chcelo byť iba zhromaždením ľudí „bohatých duchom". Nie, toto hnutie potrebuje tiež primitívneho vojaka, pretože bez neho by nebolo možné dosiahnuť vnútornú disciplínu.

Patrí k podstate organizácie, že môže obstáť jedine vtedy, keď najvyššiemu duchovnému vedeniu slúži široká, viac pocitovo naladená masa. Jednotka s dvoma stovkami duševne rovnako schopných členov by sa dala trvalo menej disciplinovať, než rovnaká o stodeväťdesiat menej duševne schopných a desať vzdelanejších.

Túto skutočnosť kedysi dokázala sociálna demokracia riadne využiť. Ona podchytila príslušníkov širokých vrstiev našej spoločnosti, prepustenej po vojne z vojenskej služby, kde už boli vychovaní k disciplíne a zaradila ich do svojich, na rovnako prísnej disciplíne založených straníckych štruktúr. Tiež jej organizácia predstavovala armádu dôstojníkov a vojakov. Z vojny prepustený nemecký robotník sa stal vojakom, židovský intelektuál dôstojníkom. Nemeckých odborárskych úradníkov môžeme takto videné, považovať za poddôstojnícky zbor. Skutočnosť, nad ktorou naše stredné vrstvy krútili hlavami, totiž že k marxizmu prináležia iba takzvané nevzdelané masy, bola v skutočnosti predpokladom jeho úspechu. Zatiaľ čo občianske strany vo svojej jednostrannosti predstavujú neschopnú, nediscip­linovanú bandu, marxizmus dokázal vytvoriť so svojím menej oduševneným ľudským potenciálom armádu straníckych vojakov, ktorí teraz poslúchajú svojho židovského dirigenta rovnako slepo, ako kedysi svojho nemeckého dôstojníka. Nemecké meš­tianstvo, ktoré sa o psychologické problémy nikdy vznešene nestaralo, nevidelo ani tu nutnosť premýšľať, aby pochopilo hlboký zmysel a skryté nebezpečenstvo tejto skutočnosti. Je naopak presvedčené, že politické hnutie, zostavené iba z kruhov inteligencie, je už z tohoto dôvodu hodnotnejšie a má väčší nárok a pravde­podobnosť dostať sa ku vláde než nevzdelaný dav. Nikdy nepochopili, že sila politickej strany neleží v čo najväčšom a samostatnom duchovne jednotlivých členov, ale omnoho viac v disciplinovanej poslušnosti, s ktorou jej členovia duchovné vedenie nasledujú. Rozhodujúce je iba vedenie ako také. Keď spolu bojujú dve vojenské jednotky, nevyhrá tá, v ktorej dostane každý jednotlivec najvyššie stra­tegické vzdelanie, ale tá, ktorá má najlepšie vedenie a súčasne to najdiscipli­novanejšie, najlepšie poslušné a najlepšie vydrilované mužstvo.

To je zásadný pohľad na vec, ktorý musíme pri skúmaní možností, ako premeniť svetový názor na skutok, mať neustále na očiach. Pokiaľ chceme priviesť svetonázor k víťazstvu jeho premenou na bojové hnutie, tak program tohoto hnutia musí logicky brať ohľad na ľudský potenciál, ktorý má k dispozícii. Tak ako musia byť vodcovská idea a konečné ciele nezvratné, rovnako geniálny a psychologicky správny musí byť program na získavanie nových členov orientovaný na duše tých, bez ktorých pomoci by aj tá najkrajšia idea zostala na veky iba ideou.

Pokiaľ chce národná idea dôjsť z nejasného chcenia dneška k jasnému úspechu, potom musí zo svojho širokého spektra myšlienok vytiahnuť určité vodcovské heslá, ktoré sú svojim obsahom a podstatou výhodné k tomu zaviazať si širokú masu ľudí a to takú, ktorá tejto idei zaručí svetonázorový boj. A tou je nemecké robotníctvo. Preto bol program tohoto nového hnutia zhrnutý iba do dvadsiatich piatich hesiel. Sú určené predovšetkým na to, dať bežnému občanovi hrubú predstavu o cieľoch tohoto hnutia. A sú do istej miery politickým vyznaním viery, ktoré pre hnutie získava jednak ďalšie a na druhej strane je vhodné na to, takto získané spojiť a stmeliť spoločne uznávaným záväzkom.

Pritom nás nesmie nikdy opustiť nasledujúci náhľad: Pretože je tento takzvaný program hnutia vo svojich konečných cieľoch bezpodmienečne správny, ale musel pri svojom formulovaní brať ohľad na psychologické momenty, môže sa časom objaviť presvedčenie, že určité heslá sa dajú formulovať inak. Každý takýto pokus by sa väčšinou neblaho prejavil. To, čo má byť neotrasiteľne pevné, by sa vystavilo diskusii, ktorá by nepriniesla nič lepšie a viedla by iba k nekonečným debatám a zmätkom. V takomto prípade je vždy potrebné zvážiť, čo je lepšie: nová, šťastnejšia formulácia, ktorá vyvolá rozpory vo vnútri hnutia, alebo momentálne nie najlepšia forma, ktorá však v sebe predstavuje uzavretý, neotrasiteľný, vnútorne úplne jednotný organizmus. Každá skúška ukáže, že je potrebné preferovať druhú mož­nosť. Pretože pri zmenách sa vždy jedná o vonkajšie formulácie, a preto sa tiež korektúry budú vždy javiť ako možné alebo nežiadúce. Nakoniec však existuje vzhľa­dom k povrchnosti ľudí veľké nebezpečenstvo, že v tejto čisto vonkajšej formulácii programu zbadajú podstatnú úlohu hnutia. Tým však ustupuje vôľa a sila k zápasu za ideu do pozadia a aktivita, ktorá sa dá nasmerovať navonok, sa bude rozptyľovať vo vnútorných programových bojoch.

V prípade celkovo skutočne správneho učenia je menej škodlivé ponechať takého znenie, ktoré by dokonca nezodpovedalo úplne skutočnosti, než prostredníctvom jeho vylepšovania vystaviť doterajšiu pevnú zásadu hnutia všeobecnej diskusii s jej negatívnymi následkami. Nemožné je to predovšetkým tak dlho, dokiaľ hnutie ešte zápasí o svoje víťazstvo. Pretože ako by bolo možné naplniť ľudí slepou vierou v správnosť nejakého učenia, keď sú o ňom rozsievané pochybnosti a neistota neustálymi zmenami na jeho vonkajšej fasáde?

Podstatné sa nedá nikdy hľadať vo vonkajšej podobe, ale vždy len vo vnútornom zmysle. A tento je nemenný, v jeho záujme sa dá v poslednom len želať, aby hnutie bolo vzdialené všetkým roztriešteným a neistotu produkujúcim postupom a uchovalo si silu nutnú na svoje presadenie.

Tiež tu sa dá poučiť od katolíckej cirkvi, aj keď systém jej učenia sa v mnohých bodoch - a čiastočne úplne zbytočne - dostáva do kolízie s vedou a výskumom, nie je ochotné obetovať ani jedinú slabiku zo svojich zásad. Toto učenie veľmi správne rozpoznalo, že jeho odolnosť nespočíva vo väčšej či menšej prispôsobivosti k vedeckých výsledkom, ktoré sú v skutočnosti vždy rozkolísané, ale v silnom zotrvaní na raz stanovených dogmách, ktoré celku prepožičiavajú charakter viery. Dá sa prorokovať, že práve tou mierou, akou sa javy menia, zostane toto učenie samo o sebe pevným bodom a získa tým viac nasledovníkov.

Kto si skutočne a vážne želá víťazstvo národného svetového názoru, ten musí nielen poznať, že k vybojovaniu takéhoto úspechu je po prvé vhodné iba bojaschopné hnutie, že po druhé takéto hnutie bude odolné samo iba za predpokladu neotrasiteľnej istoty a pevnosti svojho programu. Nesmie dopustiť ústupky duchu doby v programových formuláciách, ale raz musí nájsť vhodnú formu zachovať ju pokiaľ možno navždy, každopádne však až do svojho víťazstva. Predtým by každý pokus o spory ohľadom účelnosti toho, či iného programového bodu roztrieštil zomknutosť a bojaschopnosť hnutia do tej miery, ako sa jeho priaznivci na takej vnútornej diskusii podieľajú. Tým nie je povedané, že dnes realizované „vylepšenie" nebude už zajtra podrobené kritickej revízii, aby sa pozajtra opäť našla nejaká lepšia náhrada. Kto tu raz odstráni závory, dáva voľný priechod tomu, ktorého začiatok pozná, pričom koniec sa stráca v bezbrehosti.

Tento dôležitý poznatok je treba v mladom národno-socialistickom hnutí náležito zhodnotiť. Národno-socialistická nemecká robotnícka strana dostala svojím programom dvadsiatich piatich téz základ, ktorý musí zostať neotrasiteľný. Úloha dnešných a nasledujúcich členov nášho hnutia nesmie spočívať v kritickom prepracovávaní týchto vodcovských téz, ale v ich dôslednom dodržiavaní. Pretože potom by nasledujúca generácia mohla rovnakým právom plytvať svojimi silami na takúto čisto formálnu prácu v rámci strany namiesto toho, aby privádzala hnutiu nových priaznivcov a tým aj nové sily. Pre veľký počet priaznivcov bude podstata nášho hnutia spočívať menej v písmenách našich vodcovských téz, než v zmysle, ktorý sme im schopní predkladať.

Týmto poznatkom vďačí mladé hnutie za svoje meno, podľa nich bol neskôr vypracovaný jeho program a v nich je naďalej zdôvodnené jeho šírenie. Aby sa dopomohlo národným ideám k víťazstvu, musela byť založená masová strana, ktorá nepozostáva len z intelektuálnych vodcov, ale aj z manuálne pracujúcich!

Bez tejto údernej organizácie by bol dnes, rovnako ako v minulosti aj v bu­dúcnosti, odsúdený na nezdar každý pokus o uskutočnenie národných myšlienok. Tým má však hnutie nielen právo, ale aj povinnosť cítiť sa ako predný bojovník za tieto idey a reprezentovať ich. Čím viac sú základné myšlienky národno­socialistického hnutia ľudové, tým viac sú tieto ľudové myšlienky národno­socialistické. Ak má národný socializmus zvíťaziť, musí sa bezpodmienečne s týmto konštatovaním identifikovať. Tiež on nemá iba právo, ale aj povinnosť čo najostrejšie zdôrazňovať skutočnosť, že každý pokus zastupovať národné idey mimo rámec Národno-socialistickej nemeckej robotníckej strany znamená obvykle podvod.

Pokiaľ dnes niekto nášmu hnutiu vyčíta, že robí akoby malo „patent na národnú ideu", musí dostať iba jedinú odpoveď: Nielen patent, ale je priamo zrodené pre jej praktikovanie.

Pretože to, čo pod týmto pojmom dosiaľ existovalo, nebolo vhodné na to, aby čo len nepatrne ovplyvňovalo osud nášho národa, pretože všetkým týmto ideám chýbala jasná a jednotná informácia. Jednalo sa väčšinou iba o jednotlivé poznatky bez súvislostí, ktoré si nezriedka protirečili, v žiadnom prípade však nemali vnútorné vzájomné väzby. A dokonca aj keby tieto väzby existovali, nepostačovali by vo svojej slabosti k tomu, aby na nich bolo možné postaviť a vybudovať hnutie.

To dokázalo iba národno-socialistické hnutie.

***

Ak si dnes všetky možné spolky, skupiny a skupinky a ak chcete aj „veľké strany" nárokujú pre seba slovo „národný", je to iba dôsledok pôsobenia národ­no-socialistického hnutia. Bez jeho práce by všetky tieto organizácie nikdy nenapadlo slovo „národný" vôbec vysloviť, nič by si pod týmto slovom nedoká­zali predstaviť a najmä by sa ich vodcovské hlavy nedostali do žiadneho vzťahu k tomuto pojmu. Najskôr práca NSDAP dala tomuto pojmu obsahovo závažný význam, ktorý teraz berú do úst najrôznejší ľudia, predovšetkým svojou vlastnou úspešnou propagačnou činnosťou ukázala silu národnej myšlienky a dokázala, že už jej vlastná túžba po víťazstve núti tých ostatných aspoň v tvrdeniach chcieť niečo podobné.

Rovnako tak, ako stavali doposiaľ všetko do služieb prízemných volebných špekulácií, je pre tieto strany pojem národný iba vonkajším a prázdnym heslom, ktorým sa pokúšajú vyrovnať u svojich vlastných členov príťažlivou silou národno­socialistického hnutia. Pretože jedine starosť o ich vlastnú existenciu, ako aj strach pred rozmachom nášho hnutia, neseného svetovým názorom, ktorého univerzálny význam tušia rovnako, ako si uvedomujú vlastnú nebezpečnú výlučnosť, im vkladá do úst slová, ktoré pred ôsmimi rokmi nepoznali, pred siedmimi rokmi sa im vysmievali, pred šiestimi rokmi ich označovali za nezmysel, pred piatimi rokmi proti nim bojovali, pred štyrmi rokmi ich nenávideli, pred tromi rokmi ich prenasledovali, aby ich konečne pred dvoma rokmi sami anektovali a spoločne so svojím ostatným jazykovým vybavením používali ako bojový pokrik.

A dokonca dnes je treba neustále poukazovať na to, že týmto stranám chýba akékoľvek poňatie o tom, čo nemecký národ bolí. Názorným dôkazom toho je povrchnosť, s ktorou si berú slovo „národný" do huby.

Nemenej nebezpeční sú pritom všetci tí, čo sa povaľujú ako zdanliví národovci, kujú fantastické plány, ktoré sa obvykle nezakladajú na ničom inom než na fixnej idee, ktorá môže byť sama o sebe správna, avšak vo svojej izolácii pre vytvorenie jednotného bojového spoločenstva je bezvýznamná a v žiadnom prípade nie je vhodná na to, takéto spoločenstvo vytvoriť. Títo ľudia, ktorí čiastočne na základe vlastného premýšľania a čiastočne na základe čítania dávajú dohromady nejaký program, sú často nebezpečnejší než otvorení nepriatelia národnej duše. V lepšom prípade sú to neplodní teoretici, obvykle však katastrofálni táraji, ktorí nezriedka veria tomu, že vlniacou sa bradou a pragermánskym pózovaním zamaskujú duchovnú a myšlienkovú prázdnotu svojho konania a počínania.

V protiklade ku všetkým týmto neschopným pokusom je naopak dobré spomenúť si na dobu, kedy mladé národno-socialistické hnutie zahájilo svoj boj.

Prvé veľké zhromaždenie dňa 24, februára 1920 v slávnostnej sále Dvorného pivovaru v nás ešte nedoznelo a už sme začínali s prípravou ďalšieho. Zatiaľ čo doposiaľ platilo, že v takomto mesto ako je Mníchov je na pováženie poriadať aj čo len malé zhromaždenia každý mesiac alebo aj každých štrnásť dní, malo sa naše masové zhromaždenie konať jedenkrát za osem dní, teda prakticky týždenne. Nemusím zastierať, že nás vtedy trápila starosť, či niekto príde a či nás budú počúvať. Aj keď som už vtedy bol neotrasiteľne presvedčený o tom, že pokiaľ už ľudia prídu, tak zostanú a budú prejav počúvať.

V tejto dobe mala mníchovská sála v „Hofbräuhausu" pre nás národných socialistov takmer posvätný význam. Každý týždeň jedno zhromaždenie takmer vždy v rovnakej sále. Sála bola zakaždým viac naplnená a ľudia nás zbožne počúvali. Začali sme s diskusiou o „vine na vojne", o čo sa ľudia vtedy zaujímali a pokračovali obsahom mierových zmlúv. Hovorili sme o všetkom, čo malo z agitačného alebo ideového hľadiska zmysel. Obzvlášť veľkú pozornosť sme venovali mierovým zmluvám. Všetko to, čo mladé hnutie vtedy masám prorokovalo, takmer všetko sa doposiaľ splnilo. Dnes je možné o týchto veciach hovoriť či písať. Vtedy však znamenalo verejné masové zhromaždenie na tému „mierová zmluva z Versailles", na ktorom boli nie malomeštiaci, ale popudený proletariát, útok proti republike a malo pečať reakcionárskeho či monarchistického postoja. Už po prvých náznakoch kritiky Versailles mohol človek počuť stále stereotypné volanie: „a Brestlitovsko?" „Prestlitovsko!" Tak hučala masa neustále, až to bolo neznesiteľné, alebo dokiaľ prednášajúci svoj pokus presvedčiť ju nevzdal. Človek mohol ísť hlavou proti masám so zúfalstvom nad takým ľudom! Nikto nechcel počuť ani rozumieť tomu, že Versailles je trápnou hanbou a že tento diktát znamená neslýchané vykorisťovanie nášho ľudu. Zničujúca činnosť marxistov a nepriateľská propaganda zbavovali ľudí rozumu. A vtedy si človek nemohol ani sťažovať, pretože vina na našej strane vraj bola nezmerateľná! A čo urobili naši meštiaci, aby tento strašný rozkladný proces zastavili, aby na rozdiel od tohoto svojím jasným a od základu začínajúcim vysvetľovaním priviedli masy k pravde? Nič, vôbec nič! Nevidel som ich vtedy nikde, týchto dnešných veľkých národných apoštolov. Možno hovorili sami medzi sebou, na čajových posedeniach rovnako zmýšľajúcich, ale tam, kde mali byť, medzi ľuďmi, tam si netrúfli, pokiaľ sa nenašla príležitosť vychádzať s nimi.

Mne samému bolo už vtedy jasné, že tento malý základ, ktorý hnutie vytvorilo, otázka viny na vojne, musí byť vysvetlená a to v zmysle historickej pravdy. To, že naše hnutie sprostredkovalo širokým masám znalosť mierovej zmluvy, bolo predpokladom nášho budúceho úspechu. Vtedy, keď všetci v súčasnom mieri videli úspech demokracie, bolo treba zapísať sa navždy do mysle ľudí ako nepriateľ tejto zmluvy a to pre budúcnosť, kedy sa tvrdá realita tejto nehanebnej podvodnej dohody odhalí bez príkras v celej svojej nahej nenávisti, potom nám prinesú spomienky na náš vtedajší postoj dôveru.

Už vtedy som sa zasadzoval o to, aby v principiálnych otázkach, v ktorých má celá verejná mienka chybný názor, je treba proti tomu vystúpiť bez ohľadu na popularitu, nenávisť alebo boj. NSDAP nie je hlásnou trúbou verejnej mienky, musí ju ovládnuť. Nesmie byť slúžkou más, ale ich pánom!

Pre mladé a ešte slabé hnutie existuje prirodzene veľké pokušenie, najmä v okamihoch, keď sa ďaleko silnejšiemu protivníkovi podarilo nahnať ľud svojím zvádzaním k nezmyselnému rozhodnutiu alebo k nespravodlivému postoju, kričať s nimi, najmä vtedy, keď existuje niekoľko dôvodov - aj keby to boli dôvody zdanlivé - z pohľadu mladého hnutia, ktoré by mohli pre to hovoriť. Ľudská zbabelosť bude pritom cieľavedome tak dlho hľadať také dôvody, až ich takmer vždy nájde, dôvody, ktoré poskytnú zdanie oprávnenosti spolupodieľať sa „z vlastného pohľadu" na takomto zločine.

Niekoľkokrát som takéto prípady zažil, keď bolo nutné vynaložiť najvyššiu energiu k tomu, aby smer pohybu našej lode nenamieril do umelo rozbúreného všeobecného prúdu, či sa ním nechal niesť. Naposledy, keď sa našej menejcennej tlači, ktorej je existencia nemeckého národa Hekubou, podarilo dať význam juhotirolskej otázke, ktorá bude pre nemecký národ osudná. Bez premýšľania komu to slúži, sa tzv. „národní" muži, strany a spolky vo svojej zbabelosti pred Židmi vyprovokovanými verejnou mienkou pripojili ku všeobecnému hurhaju a nezmyselne pomohli podporiť boj proti systému, ktorý práve my Nemci musíme v tejto dnešnej situácii pociťovať ako jediný záblesk svetla na tomto zbedačenom svete. Zatiaľ čo nám Svetový Žid pomaly, ale iste zviera hrdlo, naši takzvaní patrioti len kričia proti ľuďom a systému, ktorí sa opovážili aspoň na jedinom mieste na zemi vymaniť sa zo židovsko-murárskeho obkľúčenia a postavili proti internacionálnej otrave nacionalistický odpor. Pre slabé charaktery bolo príliš lákavé nastaviť plachtu po vetre a kapitulovať pred verejnou mienkou. Jednalo sa o kapituláciu! Aj keď sa k tomu ľudia vo svojom klamstve a zlosti nechcú priznať a to snáď ani sami sebe, zostáva pravdou, že len zbabelosť a strach pred Židmi znepokojenou verejnou mienkou bolo to, čo ich prinútilo spolupracovať. Všetky ostatné zdôvodnenia sú len úbohými výhovorkami hriešnika, ktorý si je vedomý svojej viny.

Bolo nutné strhnúť hnutie železnou päsťou a zachrániť ho pred skazou v tomto nesprávnom smere. Pokúsiť sa o takú zmenu v okamihu, keď je verejná mienka všetkými vedúcimi silami orientovaná jedným smerom a plamene horia, nie je v tomto momente príliš populárne, pre odvážneho je to niekedy dokonca aj smrteľne nebezpečné. V histórii sa však našlo nemálo mužov, ktorí v týchto okamihoch jednali pevne, za čo im svet neskôr na kolenách ďakoval.

S tým ale musí hnutie počítať a nielen s okamžitým potleskom súčasnosti. Môže sa stať, že v takýchto okamihoch dostane človek strach, nesmie však zabudnúť na to, že po každej takej hodine sa dostaví vykúpenie a že hnutie, ktoré chce obnoviť svet, neslúži okamihu, ale budúcnosti.

Dá sa pritom konštatovať, že tie najväčšie a trvalé úspechy v dejinách boli vo svojej väčšine také, ktoré sa vo svojich počiatkoch len málokedy stretli s porozumením, pretože boli v príkrom rozpore s verejnou mienkou.

To sme spoznali už pri našom prvom verejnom vystúpení. Po pravde povedané, nikdy sme „neprosili o priazeň más", ale vystúpili sme proti hlúposti ľudu. V týchto rokoch to bolo takmer vždy tak, že som vystupoval pred zhromaždením ľudí, ktorí verili opaku toho, čo som chcel povedať a chceli opak toho, čomu som veril ja. Bolo úlohou dvoch hodín zmeniť doterajšie presvedčenie dvoch až troch tisíc ľudí. Ranu za ranou rozbiť ich doterajší názor a následne ich viesť smerom nášho presvedčenia a nášho svetového názoru.

Vtedy som sa rýchlo naučil dôležitú vec a to, nepriateľom ihneď vziať ich „námietky". Skoro bolo viditeľné, že naši protivníci, najmä ich rečníci, vystupujú s úplne určitým „repertoárom", v ktorom boli neustále prednášané tie isté výhrady proti našim tvrdeniam, až zhodnosť tohoto postupu vzbudzovala dojem cieľavedomého a jednotného školenia. A tak to tiež bolo. Tu sme mohli spoznať neuveriteľne disciplinovanú propagandu našich nepriateľov a ešte dnes som hrdý na to, že som našiel prostriedok urobiť túto propagandu nie len neúčinnou, ale poraziť ju jej vlastnou zbraňou. Po dvoch rokoch som v tom bol majstrom.

Bolo dôležité si už vopred pri každej reči uvedomiť formu a jej obsah. Pripraviť sa na očakávané námietky v diskusii a tie už vo vlastnej reči bezo zbytku vyvrátiť. Bolo účelné uviesť sám všemožné námietky a dokázať ich neudržateľnosť. Poslucháča sme potom ľahko získali, aj keď mal už naučené výhrady, ale ak bol čistého srdca, ľahko zabudol naučené myšlienky. Už skôr naučené veci sám odložil a jeho pozornosť sa zameriavala stále viac na našu prednášku.

To bolo príčinou toho, prečo som už po svojej prvej prednáške o „mierovej zmluve z Versailles", ktorou som prehovoril ako tzv. „vzdelávajúci" pred našim oddielom, túto pozmenil tak, že som hovoril o „mierových zmluvách z Brestlitovska a Versailles". Už po veľmi krátkom čase, áno, už v priebehu diskusie o mojej prvej prednáške som zistil, že ľudia v skutočnosti nevedia vôbec nič o mierovej zmluve z Brestlitovska, ale že sa šikovnej straníckej propagande podarilo predstaviť práve túto zmluvu ako akt hanebného znásilnenia sveta. Vytrvalosť, s akou bola táto lož stále a stále predkladaná masám je možno pripísať, že milióny Nemcov videli v mierovej zmluve z Versailles spravodlivú odplatu za náš Brestlitovský zločin. Tým bol každý skutočný boj proti Versailles považovaný za neoprávnený. Bolo to tiež príčinou toho, prečo sa v Nemecku rozšírilo a zovšeobecnilo hanlivé a príšerné slovo „odškodnenie". Toto klamlivé pokrytectvo sa javilo miliónom našich spracovaných súkmeňovcov skutočne ako prejav vyššej spravodlivosti. Strašné, ale bolo to tak. Najlepším dôkazom tohoto bol úspech mnou vedenej propagandy proti mierovej zmluve z Versailles, pretože som už vopred vysvetlil mierovú zmluvu z Brestlitovska. Porovnal som tieto dve mierové zmluvy bod po bode a ukázala sa skutočná humanita jednej zmluvy takmer bez hraníc a neľudská ukrutnosť druhej zmluvy. Výsledok bol úplne jasný. Vtedy som na túto tému hovoril pred zhromaždením dvoch tisíc ľudí, z ktorých sa na mňa zo začiatku dívalo tisícšesťsto nepriateľských očí. O tri hodiny neskôr som mal pred sebou nadšenú masu plnú svätého rozhorčenia a bezmedzného hnevu. Vykorenil som opäť zo sŕdc a mozgov tisícok ľudí obrovskú lož a nahradil som ju pravdou.

Obe prednášky, „Pravé príčiny svetovej vojny" a „Mierové zmluvy z Brestlitovska a Versailles" som vtedy považoval za najdôležitejšie, takže som ich v nových verziách opakoval a to tak dlho, až som aspoň v tomto bode ľuďom sprostredkoval jasné a jednotné stanovisko. Z týchto ľudí čerpalo hnutie svojich prvých členov.

Tieto zhromaždenia priniesli niečo dobré aj pre mňa: stal som sa rečníkom masových zhromaždení, vzrušený spôsob vyjadrovania sa mi stal bežným rovnako ako gestá, nutné do miestností s tisíckami ľudí.

Nikde som do tej doby nepočul, okrem malých skupín, žiadne vysvetľovanie týchto otázok politickými stranami. Dnes majú plné ústa toho, že to boli práve oni, kto zapríčinil zmenu verejnej mienky. Keď niektorý takzvaný nacionálny politik prednášal na túto tému, tak len medzi už presvedčenými ľuďmi, ktorí to brali prinajlepšom len ako posilnenie svojho presvedčenia. Ale o to nám vtedy nešlo. Išlo o to, získať presvedčovaním a propagandou tých ľudí, ktorí svojou výchovou a presvedčením stáli na opačnom brehu.

Aby sme podporili našu osvetu, vydali sme aj leták. Už v armáde som napísal leták, porovnávajúci mierové zmluvy z Brestlitovska a z Versailles, ktorý bol rozšírený v pomerne veľkom náklade. Neskôr som pre stranu vypracoval jeho novú verziu a tiež tu bolo jeho pôsobenie celkom pozitívne. Prvé zhromaždenia sa vyznačovali tým, že stoly boli pokryté najrôznejšími tlačovinami. Ale hlavný dôraz bol kladený na hovorené slovo. Skutočne len to schopné privodiť skutočne veľké zmeny a to zo všeobecných psychologických dôvodov.

Už v prvom zväzku som uviedol, že všetky veľké, násilné a svetoborné udalosti neprivodili písomnosti, ale hovorené slovo. V časti tlače sa potom na túto tému rozpútala ďalšia diskusia, v ktorej najmä naše šikovné meštiacke hlavy samozrejme zaujali presne opačné stanovisko. Už sám dôvod, prečo sa tak stalo, rozptyľuje všetky pochybnosti. Pretože občianska inteligencia protestovala proti tomuto stanovisku len preto, že jej samotnej chýba sila a schopnosti pre ovplyvňovanie más hovoreným slovom. Stále viac kladú dôraz na písané slovo a nie na presvedčovaciu schopnosť reči. Taká prax vedie v priebehu času nutne k tomu, čo našu buržoáziu dnes charakterizuje, totiž ku strate psychologického inštinktu pre pôsobenie na mase a jej ovplyvňovanie.

Rečníkovi hovoriacemu pred zhromaždením sa dostáva neustále korektúr jeho prejavu tým, že môže vyčítať z tvár svojich poslucháčov, do akej miery sledujú jeho výklad s porozumením a či dojem a pôsobenie jeho slov vedie k žiadúcemu cieľu. Naproti tomu pisateľ svojich čitateľov vôbec nepozná. Preto nie je už od začiatku zameraný na konkrétnu, pred ním sa nachádzajúcu skupinu, ale vo svojom vyjadrovaní je veľmi všeobecný. Tým stráca určitý stupeň psychologickej jemnosti a prispôsobivosti. Všeobecne vzaté, môže vynikajúci rečník písať omnoho lepšie, než vynikajúci spisovateľ hovoriť, ak sa ten druhý v tomto umení necvičil. K tomu je nutné pripočítať, že väčšina ľudí je od prírody lenivá, drží sa starých návykov a sama od seba len veľmi nerada niečo číta, keď to nezodpovedá jej osobnému presvedčeniu a nenapĺňa to jej očakávanie. Preto je písomnosť určitého smeru väčšinou čítaná ľuďmi rovnakého náhľadu. Nanajvýš letáčik alebo plagát môže svojou krátkosťou zaujať aj ľudí inak zmýšľajúcich a vzbudiť nakrátko ich pozornosť. Obraz má väčšie predpoklady a to vo všetkých svojich formách, vrátane filmu. Tu sa samozrejme človek nemusí tak namáhať, stačí sa len dívať a čítať nanajvýš krátke slová. Preto sú mnohí prístupnejší obrazovým podaniam, než čítaniu textu. Obraz prináša ľuďom obsah v omnoho kratšom čase. Z písaného textu je možné pochopiť obsah obvykle len po dlhšom čítaní.

Podstatné však je, že v prípade písomnosti sa nikdy nevie, komu príde do rúk a preto musí zachovať určitú rovnováhu. Účinok je všeobecne o to väčší, čím viac zodpovedá štýl úrovni cieľovej skupiny čitateľov. Kniha určená širokým masám sa musí od začiatku pokúsiť priblížiť svojou úrovňou čitateľom a má inú úroveň než kniha určená vyšším intelektuálnym vrstvám.

Len takto prispôsobený písaný text sa blíži k hovorenému slovu. Rečník môže hovoriť, ak hovorí na rovnakú tému, o ktorej hovorí kniha a ak má k tomu nadanie, nehovorí na rozdiel od knihy nikdy o rovnakom obsahu rovnakými slovami. Bude udržiavať s poslucháčmi neustály kontakt tak, že ho plynulo napadajú také slová, ktoré potrebuje, aby svojim poslucháčom hovoril zo srdca. Keby sa mýlil, má živú korektúru pred sebou. Ako bolo už vyššie povedané, záleží na jeho skúsenostiach, či vyčíta na poslucháčoch, či rozumejú tomu, čo hovorí, či idú do hĺbky a kam až a či ich môže presvedčiť o správnosti svojich téz. Ak vidí, - po prvé - že mu nerozumejú, bude im to vykladať tak jednoducho a jasne, až aj ten posledný porozumie. Ak cíti, - po druhé - že ho nie sú schopní nasledovať, bude pozorne a pomaly rozvíjať svoje myšlienky, až to pochopia aj duševne najslabší z nich. A - po tretie - ak spozná, že sa nezdajú byť presvedčení o správnosti prednášaného, tak musí neustále a často opakovať nové príklady, sám prinášať ich nevyslovené námietky a tak dlho im oponovať a rozbíjať ich, dokiaľ aj tá posledná nesúhlasná skupina pred jeho presvedčivosťou nekapituluje.

Pritom sa nezriedka jedná o prekonanie predpojatostí, ktoré nie sú rozumovo zdôvodnené, ale väčšinou nevedomé a zakladajúce sa len na pocitoch. Prekonať tieto závory inštinktívneho odmietania, citovej nenávisti a predpojatosti je tisíckrát ťažšie, než korektúra chybného alebo popleteného vedeckého názoru. Mylné pojmy a nesprávne znalosti je možné odstrániť poučením, citový odpor nikdy. Na tieto tajuplné sily pôsobí len apel, ovplyvniť ich môže len rečník a nie spisovateľ.

Presvedčujúcim dôkazom je skutočnosť, že občas veľmi dobre urobená občianska tlač, ktorou je zaplavovaný náš národ v neslýchaných miliónových nákladoch, nemohla zabrániť širokým masám, aby sa nestali zdatným nepriateľom občianskeho sveta. Táto hora časopisov a kníh, ktoré produkujú intelektuáli každý rok, preniká medzi milióny spodných tried rovnako tak málo, ako voda do mastnej kože. To môže znamenať iba dvojaké: buďto nesprávny obsah tohoto písania nášho občianskeho sveta alebo to, že iba písaním nie je možné sa dostať k srdcu širokých más. Obzvlášť potom, keď celé toto písanie je také málo psychologicky prepracované, ako v prípade občianskej sféry.

Nie je pravdou (ako sa to veľké nemecké noviny v Berlíne pokúšajú), že marxizmus práve svojim písomníctvom, obzvlášť potom vplyvom základného diela Karola Marxa, dokazuje opačný názor. Málokedy bol urobený pokus povrchnejšie podporiť nejakú mylnú tézu. Čo dalo marxizmu takú prekvapujúcu moc nad širokými masami, nie je v žiadnom prípade formálne základné písomné dielo židovského myslenia, ale snáď ohromná rečnícka propagandistická vlna, ktorá si v priebehu času podmanila široké masy. Z mnohých státisícov nemeckých robotníkov nepozná toto dielo ani stovka. Bolo tisíckrát viac študované intelektuálmi a zvlášť Židmi, než skutočnými prívržencami tohoto hnutia z veľkých spodných tried. Toto dielo tiež vôbec nebolo písané pre široké masy, ale výhradne pre intelektuálne vedenie židovskej mašinérie dobývajúcej svet. Presadené bolo tlačou. To je práve to, čím sa marxistická tlač odlišuje od občianskej tlače. Marxistická tlač je písaná agitátormi, občianska tlač by písaním rada agitovala. Sociálno-demokratický obskúrny redaktor, ktorý takmer stále pendluje medzi schôdzovacím lokálom a redakciou, pozná svojich Pappenheimských ako nikto iný. Naproti tomu občiansky pisárik, ktorý predstúpi zo svojej pracovne pred široké masy, je chorý už z ich výparov a je voči ním so svojím písaným slovom bezmocný.

Čo získalo pre marxizmus milióny robotníkov, nie je ani tak spôsob písania marxistických cirkevných otcov, ale neúnavná, skutočne násilná propagandistická práca desaťtisícich neúnavných agitátorov, počínajúc veľkým apoštolom štvania až dolu k malým odborárskym úradníkom, dôverníkom a diskutérom, sú to stotisícky schôdzí, pri ktorých v zafajčených krčmách títo ľudoví rečníci búšia do más a získavajú tým výborné poznanie tohoto ľudského materiálu, čo im umožňuje zvoliť tú správnu zbraň k útoku na verejnú mienku. A ďalej to boli gigantické masové demonštrácie, tieto státisícové sprievody, ktoré malým úbožiakom sprostredkovávali hrdé presvedčenie, že ako malý červ je predsa len článkom veľkého draka, pod ktorého sálavým dychom zhorí nenávidený meštiacky svet a diktatúra proletariátu bude sláviť konečné víťazstvo.

Touto propagandou boli ľudia pripravovaní na čítanie sociálno-demokratickej tlače, t.j. takej tlače, ktorá nie je písaná, ale prednášaná. Zatiaľ čo sa v meštiackom tábore profesori, spisovatelia, teoretici a pisárikovia všetkých smerov pokúšali občas hovoriť, skúšali marxistickí rečníci občas aj písať. A práve Žid, ktorý tu najmä pripadá v úvahu, je všeobecne v dôsledku svojej stratenej dialektickej zbehlosti a schopnosti aj ako spisovateľ viac agitujúcim rečníkom než píšucim tvorcom. To je príčinou toho, že občianska tlač (nehľadiac na to, že sama je z väčšej časti zaplavená Židmi a nemá taktiež záujem na skutočnom poučení širokých más) nemá sebemenší vplyv na tvorbu ľudového názoru.

Ako problematické je odvrátiť citové predsudky, nálady, dojmy a pod. a nahradiť ich inými, na koľkých sotva zmerateľných vplyvoch a podmienkach závisí úspech, to môže citlivý rečník zistiť aj na tom, že dokonca denná doba, keď sa prednáška koná, môže mať rozhodujúci vplyv na jej účinok. Rovnaká prednáška, rovnaký rečník, rovnaká téma pôsobí celkom inak o desiatej hodine dopoludnia, o tretej hodine popoludní alebo niekedy navečer. Ja sám som ešte ako začiatočník stanovil začiatok svojich vystúpení na dopoludnie a spomínam si najmä na jedno zhromaždenie, ktoré sme usporiadali na protest proti „útlaku nemeckých území" v mníchovskej reštaurácii Kindel-Keller. Bola to vtedy najväčšia sála v Mníchove a riziko tohoto počinu bolo veľké. Aby som priaznivcom nášho hnutia a všetkým ostatným záujemcom návštevu náležito uľahčil, stanovil som začiatok zhromaždenia na desiatu hodinu v nedeľu dopoludnia. Výsledok bol skľučujúci, avšak súčasne mimoriadne poučný, sála bola plná, dojem veľkolepý, ale nálada ľadová, nikto sa neprejavil a ja ako rečník som cítil hlboké sklamanie, žiadna iskra, nebol som schopný naviazať sebemenší kontakt so svojimi poslucháčmi. Nedomnievam sa, že som hovoril horšie než inokedy, ale účinok sa zdal byť nulový. Veľmi nespokojný, avšak o skúsenosť bohatší, som opúšťal zhromaždenie. Pokusy, ktoré som ešte neskôr v tomto smere učinil, viedli k rovnakému výsledku.

Nie je sa čomu diviť. Človek ide do divadla a uvidí predstavenie o tretej popoludní a to isté v rovnakom obsadení večer o ôsmej hodine a bude žasnúť nad rôznosťou pôsobenia a dojmov. Človek s vyvinutým citom a schopnosťou objasniť si sám rôznosť tohoto dojmu, bez problémov zistí, že dojem z popoludňajšieho predstavenia nie je taký intenzívny ako z večerného predstavenia. Pri divadle sa dá snáď povedať, že si herec popoludní nedáva na svojom vystúpení tak záležať ako večer. Ale napríklad film je úplne ten istý popoludní ako o deviatej hodine večer. Čas tu sám vzbudzuje určité pôsobenie, rovnako ako na mňa pôsobí sála. Sú priestory, ktoré nechávajú človeka chladným, z ťažko postihnuteľných dôvodov nie je jasné, prečo vyvolávajú taký intenzívny odpor proti vzniku akejkoľvek nálady. Tiež tradičné spomienky a predstavy, ktoré existujú v ľudskej mysli, môžu rozhodujúcim spôsobom podmieňovať dojem. Inscenácia Parcifala v Bayreuthe bude pôsobiť vždy inak, než na ktoromkoľvek inom mieste na svete. Tajuplné kúzlo domu na návrší starého markrabského mesta sa nedá nahradiť ničím vonkajším, ani sa tomu vyrovnať.

Vo všetkých týchto prípadoch sa jedná o obmedzenie slobody ľudskej vôle. Najviac to platí prirodzene pri schôdze, kam prídu ľudia opačného zmýšľania a teraz majú byť získaní pre nové, iné idey. Dopoludnia a ešte aj cez deň sa zdá byť sila vôle človeka odolná voči pokusu vnútiť mu inú vôľu a iný názor. Naproti tomu večer podliehajú ľudia ľahšie sile silnejšieho úsilia. Pretože každé takéto zhromaždenie predstavuje zápas dvoch protikladných síl. Vynikajúcemu rečníckemu umeniu silnej apoštolskej povahy sa ľahšie podarí získať ľudí pre nový názor, tých ľudí, u ktorých došlo prirodzeným spôsobom k oslabeniu ich sily k odporu, skôr než tých, ktorí sú pri plnej duševnej sile.

Rovnakému účelu slúži umelé tajuplné prítmie katolíckych kostolov, horiace sviece, kadidlo a pod.

V tomto zápase rečníka s protivníkom, ktorý má byť presvedčený, sa rečník znenazdajky dopracuje k citlivosti pre psychologické predpoklady propagandy, aká pisateľom takmer úplne chýba. Písané slovo tak slúži viac na zachovanie, upevnenie a prehĺbenie už osvojeného názoru či zmýšľania. Všetky naozaj veľké historické premeny neboli vyvolané písaným slovom, boli ním nanajvýš doprevádzané.

Neverme tomu, že by sa francúzska revolúcia uskutočnila prostredníctvom filozofických traktátov, keby nenašla armádu sŕdc, vedenú demagógmi veľkého štýlu, ktorí vybičovali vášne celkovo trpiaceho ľudu, až nakoniec došlo k erupcii vulkánu, ktorý sa stal postrachom celej Európy. Rovnako tak je tomu v prípade najväčšieho revolučného prevratu novej doby: boľševická revolúcia v Rusku nebola vyvolaná Leninovým písaním, ale nenávistnou rečníckou činnosťou nespočetných malých a veľkých apoštolov štvania. Národ analfabetov sa nenadchol pre komunistickú revolúciu následkom teoretického čítania akéhosi Karola Marxa, ale následkom pôsobenia tisícok agitátorov v službe jednej idey, ktorá bola ľudu neustále nahováraná. Tak to vždy bolo a tak to tiež navždy zostane.

Zodpovedá to zarytej odcudzenosti našej nemeckej inteligencie od sveta, ktorá verí tomu, že spisovateľ stojí vždy duchovne vyššie než rečník. Tento názor je naozaj skvele doložený kritikou v už zmienených nacionálnych novinách v konštatovaní, že ľudia sú často sklamaní, keď sa prejav uznávaného rečníka naraz objaví v tlači. Mne to pripomína inú kritiku, ktorá sa mi dostala do rúk za vojny, vzala si starostlivo na mušku prejav Lloyda Georgeho, ktorý bol vtedy ministrom pre výzbroj a došla k duchaplnému zisteniu, že sa v prípade tohoto prejavu jedná o duchovne a vedecky menejcenný a inak banálny produkt. V malej brožúre sa mi do rúk dostali niektoré z týchto prejavov a musel som sa smiať nad tým, ako pre tieto psychologicky majstrovské diela duchovného ovplyvňovania masy nemá normálny nemecký atramentový rytier žiadne porozumenie. Tento človek posudzoval tieto prejavy výhradne podľa dojmu, ktorý zanechali na jeho blazeovanosti, zatiaľ čo veľký anglický demagóg sa koncentroval iba na to, aby čo najúčinnejšie zapôsobil na masu svojich poslucháčov a v istom zmysle na všetky nižšie anglické vrstvy. Z tohoto pohľadu boli prejavy tohoto Angličana takmer perfektné, pretože svedčili o úžasnej znalosti duše širokých ľudových más. Tiež ich účinnosť bola popravde prierazná.

Porovnajme s tým bezmocné koktanie takého Bethmanna-Hollwega. Zdanlivo boli tieto prejavy samozrejme duchaplné, v skutočnosti však ukazovali len ne­schopnosť tohoto muža prehovoriť ku svojmu národu, ktorý nepoznal. Aj napriek tomu dokáže priemerný vrabčí mozog nemeckej pisárskej duše, vedecky samozrejme vysoko vzdelanej, duchovnosť anglického ministra hodnotiť podľa dojmu, aký na neho urobil prejav orientovaný na pôsobenie na masy a tento porovnávať s prejavom nemeckého štátnika, ktorého duchaplné kecanie u neho samozrejme našlo zaľúbenie. Že Lloyd George, čo sa geniality týka, tisíckrát predčil Bethmanna­Hollwega, dokázal tým, že vo svojich prejavoch nachádzal takú formu a výrazy, ktoré mu otvárali srdce jeho národa a tento národ potom bezo zbytku slúžil jeho vôli. Práve v primitívnosti jeho prejavov, v pôvodnosti výrazových foriem a používania ľahko zrozumiteľných, jednoduchých príkladov spočíva dôkaz vynikajúcich politických schopností tohoto Angličana. Pretože prejav štátnika k národu nemeriame podľa dojmu, aký zanechal na univerzitného profesora, ale podľa jeho pôsobenia na národ. To platí tiež ako merítko pre genialitu rečníka.

***

Úžasný vývoj nášho hnutia, ktoré bolo ešte pred niekoľkými rokmi založené z ničoho a dnes je už tak ďaleko, že je všetkými vnútornými aj vonkajšími nepriateľmi nášho národa, najostrejšie prenasledované, bol podmienený neustálym používaním a zohľadňovaním hore uvedených poznatkov.

Až už je literatúra tohoto hnutia akokoľvek dôležitá, bude mať v našej terajšej situácii väčší význam pre jednotnú výchovu vyšších a nižších vedúcich kádrov, než pre získavanie nepriateľsky zmýšľajúcich más. Len veľmi zriedka sa presvedčený sociálny demokrat alebo fanatický komunista odhodlá na to, aby si zaobstaral národno­socialistickú brožúru alebo dokonca knihu, aby si ju prečítal a získal tak prehľad o našom svetovom názore, alebo aby študoval našu kritiku jeho názoru. Dokonca aj noviny sú čítané len zriedka, pokiaľ nemajú od začiatku punc straníckej tlače. Naostatok by to bolo málo platné, pretože celkový obraz jednotlivého vydania novín je natoľko pokrivený a vo svojom pôsobení roztrieštený, že od jedného zoznámenia sa s týmito novinami sa nedá očakávať žiadny vplyv na čitateľa. Nedá sa však a nesmieme nikoho, pre koho hrá úlohu už niekoľko fenigov, nútiť k tomu, aby si z túžby po objektívnom objasnení vecí predplatil nám nepriateľské noviny. Z desiatich tisícov to tiež sotva kto urobí. Najskôr keď hnutie zvíťazí, bude pravidelne čítať stranícky orgán ako priebežné spravodajstvo svojho hnutia.

Inak je tomu už so zmieneným letákom! Ten si vezme do ruky hocikto, najmä ak ho dostane zadarmo a o to viac, keď už v nadpise bude obsiahnutá a plasticky spracovaná téma, o ktorej sa momentálne všade hovorí. Po viac-menej povrchnom prehliadnutí takéhoto letáku bude človek upozornený na nový pohľad a názor na vec a dokonca aj na nové hnutie. Tým však bude aj v optimálnom prípade daný iba malý podnet, ale nikdy nie dokonaná skutočnosť. Pretože aj leták môže iba niečo podnietiť, alebo na niečo poukázať, pričom účinok sa dostaví iba v spojení s následným poučením čitateľa. Týmto poučením sú a vždy budú iba masové zhromaždenia.

Masové zhromaždenia sú však dôležité tiež preto, že na nich jednotlivec, ktorý sa najskôr ako budúci priaznivec mladého hnutia cíti osamotený a ľahko prepadá obavám, že je sám, dostane po prvýkrát obraz väčšieho spoločenstva, čo pôsobí na väčšinu ľudí ako posila a povzbudenie. Takýto človek by v rámci roty alebo práporu, obklopený svojimi kamarátmi, nastupoval s ľahším srdcom do útoku, než keby bol sám a odkázaný len na seba. Vo svorke sa cíti vždy bezpečnejšie, aj keby v skutočnosti bolo proti tomu tisíc dôvodov.

Spoločenstvo veľkého zhromaždenia neposilňuje iba jednotlivca, ale spája a napomáha k vytváraniu kolektívneho ducha. Človek, ktorý je čoby prvý nositeľ nového učenia vo svojom podniku, alebo v dielni vystavený ťažkému nátlaku, potrebuje nutne toto posilnenie, ktoré spočíva v presvedčení, že je článkom a bojovníkom veľkého a rozsiahleho združenia. Dojem tohoto združenia pocíti hneď po prvýkrát na masovom zhromaždení. Keď zo svojho malého pracoviska alebo z veľkej prevádzky, keď sa cíti byť nepatrným, navštívi po prvýkrát masové zhromaždenie a má okolo seba tisíce ľudí rovnakého myslenia, keď ako hľadajúci je vtiahnutý do mocného pôsobenia sugestívneho opojenia a nadšenia troch až štyroch tisíc iných ľudí, keď mu viditeľný úspech a súhlas tisícok potvrdzuje správnosť nového učenia a po prvýkrát v ňom vzbudí pochybnosť o pravdivosti jeho doterajšieho presvedčenia - potom podľahne kúzelnému vplyvu toho, čo označujeme slovom masová sugescia. Chcenie, túžba, ale aj sila tisícok sa akumulujú v každom jednotlivcovi. Človek, ktorý s pochybnosťami a nerozhodný prišiel na takéto zhromaždenie, ich opúšťa vnútorne upevnený: stal sa článkom spoločenstva. Na toto nesmie národno-socialistické hnutie nikdy zabudnúť a najmä sa nikdy nesmie nechať ovplyvniť tými meštiackymi hlupákmi, ktorí všetko vedia lepšie, aj napriek tomu však prehrali veľký štát vrátane svojej existencie a vlády svojej triedy. Sú strašne šikovní, všetko vedia urobiť a všetko vedia - len jedno nepochopili: ako zabrániť tomu, aby nemecký národ padol do náručia marxizmu. V tom žalostne a úboho zlyhali, takže ich terajšia domýšľavosť je iba márnomyseľnosťou, ako hrdosť vedľa hlúposti.

Keď títo ľudia nepriznávajú hovorenému slovu žiadnu hodnotu, robia tak iba preto, že sa vďaka bohu už sami presvedčili o neúčinnosti svojho vlastného zlého rozprávania.

V rokoch 1919/20 a tiež v roku 1921 som osobne navštívil takzvané občianske zhromaždenia. Pôsobili na mňa rovnakým dojmom ako povinná lyžička rybieho tuku v detstve. Človek by ho mal užívať, vraj je veľmi prospešný, ale je odporný! Keby bol nemecký národ zviazaný a násilím vtiahnutý na takéto „občianske manifestácie" a dokonca každej akcii by boli zamknuté dvere a nikto nepustený von, mohlo by to snáď za niekoľko storočí viesť k úspechu. Otvorene k tomu musím dodať, že by ma život už potom pravdepodobne nebavil a tiež už by som radšej nechcel byť Nemcom. Pretože sa to vďaka bohu nedá, nemal by sa človek čudovať, že sa zdravý a neskazený ľud vyhýba „občianskym masovým zhromaždeniam" ako čert svätenej vode.

Poznal som ich, prorokov občianskeho svetového názoru a skutočne sa nečudujem, ale rozumiem, prečo neprikladajú hovorenému slovu žiadny význam. Vtedy som navštívil zhromaždenie Demokratov, Nemeckých nacionalistov, Nemeckých ľudovcov a tiež Bavorských ľudovcov (bavorské Centrum). Čo si človek pritom ihneď všimol, bola homogénna jednoliatosť poslucháčov. Boli to takmer výlučne členovia strany, ktorí sa týchto verejných manifestácií zúčastnili. To celé, bez akejkoľvek disciplíny, pripomínalo viac nudný kartový klub ako zhromaždenie ľudu, ktorý práve prekonáva svoju veľkú revolúciu.

Aby bola udržaná táto priateľská atmosféra, robili prednášajúci čo mohli. Hovorili, alebo lepšie povedané väčšinou čítali svoje prejavy v štýle duchaplných novinových článkov alebo vedeckých pojednaní, vynechávali všetky silné slová a občas vyriekli nejaký ten prostoduchý profesorský žart, pri ktorom sa ctihodný predsednícky stôl povinne zasmial, nie hlasným a nákazlivým smiechom, ale vznešene, tlmene a zdržanlivo.

A predovšetkým ten predsednícky stôl!

Jedenkrát som sa zúčastnil zhromaždenia vo Wagnerovej sále v Mníchove, bolo to zhromaždenie pri príležitosti výročia Bitky národov pri Lipsku. Preslov mal jeden ctený starý pán profesor nejakej univerzity. Na pódiu sedelo predstavenstvo. Vľavo jeden s okuliarami, vpravo jeden s okuliarami a uprostred jeden bez okuliarov. Všetci traja dôstojní, až mal človek dojem súdneho dvora, ktorý ma v úmysle dať niekoho popraviť, alebo sviatočného krstu novorodenca, každopádne niečo cirkevne posvätné. Takzvaný prejav, ktorý by sa pravdepodobne dobre vynímal v tlačovej podobe, bol vo svojom účinku jednoducho hrozný. Už po tri štvrte hodine sa nachádzalo celé zhromaždenie v stave tranzu, ktorý bol prerušovaný odchodmi jednotlivých pánov a paničiek, pohybom obrúskov a zívaním stále väčšieho počtu poslucháčov. Traja robotníci, ktorí prišli na zhromaždenie buď zo zvedavosti alebo z poverenia, za ktorými som stál, sa na seba občas pozreli s pohŕdavým úškľabkom. Potom, postrkujúc sa vzájomne lakťami, sa, v tichosti zo sály vytratili. Bolo na nich vidieť, že v žiadnom prípade nechceli rušiť. V prípade tohoto zhromaždenia to v žiadnom prípade nebolo nutné. Konečne sa zdalo, že sa schôdza blíži ku koncu. Profesor, ktorého hlas stále a stále slabol, ukončil svoju prednášku. Zdvihol sa hlavný predsedajúci zhromaždenia, ktorý sedel uprostred medzi pánmi s okuliarami. Jasavo oslovil prítomné „nemecké sestry a bratov" v tom zmysle, aký veľký pocit vďaky za túto jedinečnú, nádhernú, do hĺbky idúcu, základov sa dotýkajúcu a pocitmi oplývajúcou prednáškou by chcel vyjadriť pánovi profesorovi X. Pretože táto bola vo vlastnom zmysle slova „vnútorným zážitkom" možno povedať až „činom". Bolo by znesvätením tejto posvätnej chvíle, keby teraz niekto chcel pokračovať v diskusii. A preto v zmysle želaní všetkých prítomných sa od diskusie upúšťa a miesto toho sa všetci pozývajú, aby povstali a jednohlasne zvolali „Sme jednotným bratským národom" atď. Konečne nás vyzval ku spevu nemeckej národnej hymny.

A začali. Pripadalo mi, že už pri speve druhej slohy ubúdalo hlasov. Refrén bol ale opäť spievaný naplno. Pri tretej slohe sa zosilnilo moje podozrenie, že možno nie všetci poznajú text ako sa patrí. Pri tejto pesničke je však podstatné to, ak znie vrúcne zo srdca nemecko-národná duša stúpa nahor k nebu.

Potom zhromaždenie skončilo. Každý sa ponáhľal, aby bol čo najskôr vonku. Niektorí išli na pivo, iní na kávu a ďalší na čerstvý vzduch. Áno, von na čerstvý vzduch, len von! To bol aj môj jediný pocit. A toto zhromaždenie má slúžiť apotheosii hrdinského zápasu státisícov Prusov a Nemcov? Hanba a ešte raz hanba!

Tak nejako sa to vláde páči. Je to samozrejme „pokojné" zhromaždenie. Tu nemusí mať minister pokoja a poriadku strach, že vlny nadšenia prekročia úradné merítko občianskej slušnosti a davy ľudí, omámené nadšením, nejdú zo sály do kaviarní a neponáhľajú sa do hostincov, ale v štvorstupe jednotným krokom a s piesňou na perách mašírujú ulicami mesta a tým vyrábajú poriadkovej polícii nepríjemnosti.

Nie, s takými štátnymi občanmi môže byť celkom spokojný.

***

Naproti tomu nacionálne socialistické zhromaždenia neboli nijako „pokojné" zhromaždenia. Tu sa stretávali vlny dvoch svetonázorov a tie nekončili spevom nejakej patriotickej piesne, ale fanatickým výbuchom ľudovej národnej vášne.

Už od začiatku bolo dôležité, aby bola na našich zhromaždeniach zaistená slepá disciplína a autorita organizačného vedenia. Pretože to, čo sme hovorili, nebolo rozprávanie občianskych „referentov", ale reč svojím obsahom a formou určená k vyprovokovaniu stretov. A nepriatelia boli na našich zhromaždeniach! Často prichádzali vo veľkých skupinách, s provokatérmi medzi sebou. Na každej z týchto tvári sa zračilo presvedčenie: Dnes s vami skoncujeme!

Áno, ako často k nám vtedy takéto kolóny prichádzali, naši priatelia červenej farby! Mali vopred uloženú úlohu nás rozohnať a tým s nami skoncovať. Ako často sa to všetko nachádzalo na vážkach a len bezohľadná energia našich vedúcich zhromaždení a našej poriadkovej služby mohla odvrátiť zámery protivníka.

Mali všetky dôvody k podráždeniu. Na naše zhromaždenia ich priťahovala už červená farba našich plagátov. Bežní občania nerozumeli tomu, prečo používame červenú farbu boľševikov a videli za tým niečo iné. Nemeckí nacionálni duchovia si stále našepkávali podozrenie, že sme vraj v podstate len určitým druhom marxizmu, dokonca snáď zakuklení marxisti alebo možno snáď socialisti. Tieto hlavy dodnes nepochopili rozdiel medzi socializmom a marxizmom. Obzvlášť potom, čo objavili, že sa na našich zhromaždeniach neoslovujeme „dámy a páni", ale len „súkmeňovci a súkmeňovkyne" a medzi sebou sme si hovorili stranícky súdruh, tým bol našimi protivníkmi dokazovaný náš marxistický duch. Ako často sme sa triasli smiechom pred naivitou občianskeho strachu, tvárou v tvár ich bezradnosti o našom pôvode, zámere a cieli!

Červenú farbu našich plagátov sme si zvolili po presnom a dôkladnom uvážení, aby sme provokovali ľavičiarov, aby sa rozhorčili a navštevovali naše zhromaždenia, aby ich narúšali. Týmto spôsobom sme mohli osloviť ďalších ľudí.

Bolo skvelé pozorovať ich bezradnosť, bezmocnosť a meniacu sa taktiku. Najskôr vyzývali svojich príslušníkov, aby si nás nevšímali a vyhýbali sa našim zhromaždeniam. To bolo tiež všeobecne dodržiavané.

V priebehu času nás aj napriek tomu niektorí začali navštevovať a bolo ich stále viac a viac. Vplyv nášho učenia sa stával viditeľnejší. Vedenie našich protivníkov sa pozvoľne stávalo nervóznym, až došlo k názoru, že nie je možné večne len prihliadať na tento vývoj, ale že je nutné ho ukončiť terorom. „Triedne uvedomelý proletariát" bol vyzývaný na návštevu našich zhromaždení, aby sa „monarchistickí reakcionárski štváči" a ich vedenie stretli s päsťami proletariátu.

Stalo sa, že naše zhromaždenie bolo už tri štvrte hodiny pred začiatkom zaplnené robotníkmi. Boli podobní sudu strelného prachu, na ktorom už leží horiaca cigara a každým okamihom vyletí do povetria. Ale stalo sa inak. Títo ľudia prišli ako naši nepriatelia a odchádzali, keď už nie ako naši stúpenci, tak v premýšľaní o správnosti ich vlastného presvedčenia. Pozvoľne sa stávalo, že po mojej trojhodinovej prednáške stúpenci a nepriatelia splynuli v jednu nadšenú masu. Tam bol každý signál na rozbitie a rozohnanie schôdze márny. A tu z nás začali mať ľavicoví vodcovia vážny strach a taktika sa otočila. Bolo prijaté stanovisko, že jediným správnym je robotníkom zásadne zakázať vstup na naše zhromaždenia.

Potom už nechodili, ale niektorí predsa. A za krátky čas začala hra opäť od začiatku. Zákaz nebol dodržiavaný a súdruhovia prichádzali stále vo väčšom počte. Opäť nakoniec zvíťazili prívrženci radikálnej taktiky. Mali nás rozbiť.

Keď sa po dvoch, troch často tiež ôsmich, alebo desiatich zhromaždeniach ukázalo, že tzv. rozbitie sa ľahšie povie než vykoná a že výsledkom každého ďalšieho zhromaždenia je úbytok červených bojovných skupín, bolo vydané nové heslo: „Proletári, súdruhovia a súdružky!" Vyhýbajte sa zhromaždeniam nacionálno­socialistických štváčov!"

Rovnako tak stále sa meniacu taktiku bolo vidieť v červenej tlači. Najskôr sa o nás vôbec nepísalo a keď sa tlač presvedčila o nezmyselnosti tohoto počínania, prikročila opäť k pravému opaku. Každý deň bola o nás „zmienka", aby vysvetlila pracujúcim, akí sme smiešni. Po určitom čase museli títo páni pocítiť, že nám to nevadí, ale práve naopak. Prirodzene sa kládla otázka, prečo je nám venované v tlači toľko slov, keď sme vraj len k smiechu. Ľudia začali byť zvedaví. Potom otočili a určitý čas s nami jednali ako s úhlavnými nepriateľmi ľudstva. Boli to článok za článkom, v ktorých bolo poukazované na naše zločiny a neustále dokazované nové a nové škandalózne príhody, aj keď od A do Z vycucané z prsta, tiež urobili svoje. O neúčinnosti týchto útokov sa zakrátko presvedčili, v podstate to všetko len napomáhalo tomu, že sa na nás sústredila všeobecná pozornosť.

Vtedy som zastával názor: Je úplne jedno, že sa nám posmievajú, alebo že nám nadávajú, že nás prezentujú ako šašov alebo ako zločincov. Dôležité je, že o nás vedia, že sa o nás stále píše a že sa v očiach robotníkov javíme ako sila, s ktorou ich toho času spor. Čo sme v skutočnosti a čo skutočne chceme, že jedného dňa tej židovskej svorke ukážeme.

Dôvodom, prečo vtedy väčšinou nedochádzalo k rozbitiu našich zhromaždení bola však tiež neuveriteľná zbabelosť vedenia našich protivníkov. Vo všetkých kritických prípadoch posielali vopred malých hlupákov, sami však očakávali výsledky ich akcie mimo našej schôdzovacej sály.

Takmer vždy sme boli o úmysle nepriateľov veľmi dobre informovaní. Nielen preto, že sme z dobrých dôvodov ponechali mnohých našich straníckych súdruhov v červených formáciách, čo sa v našom nemeckom národe naostatok vyskytuje veľmi často. Nemohli udržať v tajnosti nič čo uvarili, začali kotkodákať skôr, než zniesli vajce. Tak sme sa vždy dostatočne pripravili, čím ani samotné červené komando netušilo, ako blízko bolo vyhodeniu.

Čas nás donútil vziať ochranu našich zhromaždení do svojich rúk. S úradnou ochranou sa počítať nedalo, ba naopak, tá nahrávala rušiteľom. Pretože jediným skutočným úspechom úradného zásahu uskutočneného políciou bolo zrušenie zhromaždenia. A to bol vlastne jediný cieľ rušiteľov. Policajná prax vytvárala svojou nevhodnou činnosťou toľko nezákonností, koľko si len človek môže predstaviť. Keď je totiž niektorému úradu známe, že niekto ohrozuje zhromaždenie, nie je zatvorený ohrozujúci, ale je zakázané zhromaždenie. Na takúto múdrosť bol policajný duch náležito hrdý. Nazýval to „preventívnym opatrením k zabráneniu nezákonnosti".

Odhodlaný bandita má teda v každej dobe možnosť, aby zabránil riadnemu občanovi v jeho politickej činnosti. Pod heslom „pokoj a poriadok" sa štátna autorita skláňa pred banditom a vyzýva občana, aby ho láskavo provokoval. Napríklad ak chcú národní socialisti usporiadať na určitom mieste svoje zhromaždenie a odbory povedia, že by to viedlo k nepriateľskému odporu ich členov, neposadí polícia týchto vydieračov za mreže, ale zakáže naše zhromaždenie. Áno, tieto orgány zákona majú dokonca tú neuveriteľnú nehanebnosť, že nám nespočetne veľakrát oznámili takéto rozhodnutie písomne. Aby sme sa uchránili pred takými eventualitami, museli sme sa starať o to, aby bol každý pokus o narušenie zmarený už v zárodku.

Je ale treba vziať do úvahy aj nasledujúce: Každé zhromaždenie, ktoré je ochraňované iba políciou, diskredituje usporiadateľov v očiach širokých más. Zhromaždenie, ktorého poriadanie je zabezpečené policajne, nepôsobí príťažlivo, ale znižuje predpoklady na získanie nižších vrstiev obyvateľstva, ktoré je evidentne vždy použiteľnou silou. Tak ako odvážny muž získa srdce ženy ľahšie, než zbabelec, tak získa srdce ľudu hrdinské hnutie skôr než zbabelci, ktorí sú držaní pri živote len policajnou ochranou.

Práve z tohoto posledného dôvodu sa musí mladá strana postarať o uhájenie svojej existencie, o svoju ochranu a obranu pred nepriateľmi.

Ochrana schôdze sa zakladá:

1. na energickom a psychologicky správnom vedení zhromaždenia,

2. na organizovanej poriadkovej službe.

Keď sme my, nacionálni socialisti poriadali vtedy zhromaždenie, boli sme sami jeho pánmi a nie niekto iný. Na toto panské právo sme kládli v každej minúte veľký dôraz. Naši nepriatelia vedeli veľmi presne, že kto provokoval, ten letel. A to nás bolo len dvanásť uprostred polovice tisícky. Na vtedajších zhromaždeniach, predovšetkým mimo Mníchov, nás bolo päť, desať, šestnásť nacionálnych socialistov medzi päť, šesť, sedem alebo osemtisíc protivníkmi. Nestrpeli sme žiadne provokácie. Návštevníci našich zhromaždení vedeli veľmi dobre, že sa radšej necháme zmlátiť, než aby sme kapitulovali. Bolo to častejšie než jedenkrát, že sa hŕstka našich súdruhov hrdinsky presadila proti revúcej a mlátiacej červenej presile. Iste by v takýchto prípadoch týchto pätnásť alebo dvadsať našich mužov nakoniec podľahlo. Avšak tí druhí vedeli, že predtým by najmenej dvojnásobok alebo aj viac z nich malo rozbité lebky, a to neradi riskovali.

Učili sme sa štúdiom techník marxistických a občianskych zhromaždení a niečo sme sa naučili. Marxisti mali odjakživa slepú disciplínu, takže myšlienka na rozbitie ich zhromaždenia z občianskej strany nepripadala do úvahy. O to viac sa zaoberali červení takými zámermi. Priviedli ich takmer k dokonalosti a išli až tak ďaleko, že vo veľkých oblastiach Ríše bolo nemarxistické zhromaždenie označované ako provokácia proletariátu. Obzvlášť potom, čo ich vodcovia zavetrili, že sa pri zhromaždeniach môže jednať tiež o ich zoznam hriechov, čím by došlo k odhaleniu ich klamlivých a podvodných praktík. Keď bolo nejaké takéto zhromaždenie ohlásené, zdvihol sa besný pokrik červenej tlače. Pritom sa títo principiálni pohŕdači zákona ihneď začali obracať na úrady s nutnou aj výhražnou prosbou: okamžite zabrániť „provokovaniu proletariátu". Podľa veľkosti úradného plešivca si volili taktiku a dosahovali úspech. Keď sa však na takomto mieste mimoriadne nachádzal skutočný nemecký úradník a nie len úradnícka kreatúra a ten zamietol túto nehanebnú drzosť, nasledovala známa požiadavka, takúto „provokáciu proletariátu" nestrpieť, masovo sa príslušnej schôdze zúčastniť a „päsťou robotníckej triedy prekaziť meštiackym kreatúram ich hanebné dielo".

Je treba aspoň raz vidieť občianske zhromaždenie a zažiť jeho plačlivé, ustrašené predsedníctvo! Často bývajú takéto zhromaždenia odvolané už po vyhrážkach. Bol tu stále veľký strach, takže namiesto toho, aby zhromaždenie začínalo o ôsmej hodine, začínalo väčšinou o tri štvrte na deväť alebo až o desiatej. Predsedajúci si dal záležať na najmenej dvadsiatich deviatich poklonách a pritom vysvetľoval prítomným „pánom z opozície", ako sú on a všetci prítomní vnútorne potešení (jasná lož!) návštevou pánov, ktorí na ich strane nestoja, pretože jedine na spoločných diskusných večeroch (ktoré týmto dopredu slávnostné prisľúbil) sa môžu názory k sebe priblížiť a dospieť k vzájomnému porozumeniu. Pritom ešte jedným dychom dodával, že nie je v žiadnom prípade úmyslom tohoto zhromaždenia vyvracať ľuďom ich doterajšie názory. To v žiadnom prípade, každý by sa mal chovať podľa svojich vlastných názorov a nechať druhému tiež túto možnosť, a preto prosí nechať prednášajúceho dokončiť jeho prejav, ktorý rovnako nebude trvať dlho a neponúkať svetu tiež na tomto zhromaždení zahanbujúce predstavenie vnútornej nemeckej bratskej nelásky .....Bŕŕŕŕ!

Ale bratský ľud nemal pre ľavicu väčšinou žiadne pochopenie a prednášajúci ešte než začal, musel pod tlakom divokých urážok skončiť a človek mal nezriedka dojem, že snáď ešte ďakuje osudu za rýchle skončenie svojho martýria. Teatrálne opúšťali meštiacki toreadori schôdzovaciu arénu, pokiaľ neleteli zo schodov s hrčami na hlavách, čo sa tiež často stávalo.

Konečne tu bolo pre marxistov niečo nové, naše prvé zhromaždenia a obzvlášť ich organizácia. Prichádzali dovnútra s presvedčením, že u nás budú samozrejme predvádzať také isté hry, na ktoré boli zvyknutí. „Dnes je s tým koniec!" Mnohý z nich prenášal na plné ústa túto vetu pri vstupe do našej sály, ale než sa stačil po druhýkrát ozvať, už bol vonku. U nás bolo úplne iné vedenie schôdze. Nikdy sme neprosili, aby niekto milostivo nechal dokončiť prednášajúceho, nikomu sme vopred nesľubovali nekonečnú diskusiu, ale dali sme jasne najavo, že pánmi zhromaždenia sme my a z tohoto dôvodu tu máme domáce právo a každého, kto sa snažil výkriky rušiť, sme okamžite a bez milosti vyhodili. Pokiaľ zostane čas a ak sa nám to bude hodiť, bude diskusia, keď nie, tak nie, a teraz má slovo náš referent pán XY.

Boli z toho prekvapení. Mali sme prísne organizovanú poriadkovú ochranu sály. Pri občianskych partajach sa skladala táto ochrana alebo lepšie poriadková služba z mužov, ktorí mali rešpekt a autoritu vzhľadom ku svojej starobe. Pretože sa ale marxisticky poštvaná masa ani v najmenšom nestarala o autoritu, starobu a rešpekt, bola existencia tejto občianskej ochrany sály prakticky bezvýznamná. Ja som hneď na začiatku mnohých našich veľkých zhromaždení zaviedol organizáciu ochrany sály ako poriadkovú službu, ktorá zahŕňala zásadne silných a zdatných mládencov. Sčasti to boli kamaráti, ktorých som poznal z vojenskej služby, ďalší boli novo získaní stranícki súdruhovia, ktorí boli školení a vychovávaní v tomto zmysle, že teror sa dá premôcť len terorom, že na tejto zemi majú úspech len ľudia odvážni a rozhodní, že bojujeme za obrovskú ideu, ktorá je taká veľká a vznešená, že si zaslúži byť zaisťovaná a chránená do poslednej kvapky krvi. Boli preniknutí učením, že keď mlčí rozum a násilie má posledné slovo, najlepšou obranou je útok, že náš poriadkový oddiel musí mať takú povesť, že nie je debatným klubom, ale odhodlaný ku všetkému bojovým spoločenstvom.

Ako by sa tejto mládeži takéto heslá nepáčili! Táto vojnová generácia je sklamaná a pobúrená, naplnená hnusom a opovrhnutím nad meštiackou zbabelou impotenciou.

Tak bolo každému hneď jasné, že revolúcia bola možná skutočne len vďaka katastrofálnemu občianskemu vedeniu nášho národa. Vtedy by tu boli päste, ochotné chrániť nemecký národ, ale chýbali mozgy, ktoré by rozhodli o ich nasadení. Oči mladých sa rozsvietili, keď som im vysvetľoval nutnosť ich misie a uisťoval ich, že všetka múdrosť na tejto zemi nebude mať úspech, ak nevstúpi do ich služieb sila, ktorá ju zaistí a ochráni, že mierna a láskavá bohyňa mieru môže pôsobiť iba po boku boha vojny a že každý veľký čin tohoto mieru vyžaduje ochranu a pomoc sily. Ako si teraz uvedomovali omnoho živším spôsobom myšlienku povinnej vojenskej služby! Nie v skostnatenom zmysle starých úradníckych duší, stojacich v službách mŕtvej autority mŕtveho štátu, ale v živom poznaní povinnosti jednotlivca položiť život za bytie svojho národa vždy a kdekoľvek.

A ako nastupovala táto mládež? Ako húf sršňov vlietli na rušiteľov našich zhromaždení bez ohľadu na ich presilu, nech bola sebeväčšia, bez ohľadu na rany a krvavé obete celkom naplnená veľkou myšlienkou vytvoriť voľnú cestu svätej misii nášho hnutia. Už v lete 1920 dostávala organizácia poriadkových oddielov pevnú formu, začiatkom roku 1921 sa tieto začali členiť do stotín a tie zasa do skupín. Bolo to nevyhnutné, lebo medzitým sa naša prednášková činnosť neustále rozrastala. Schádzali sme sa aj potom často v sále mníchovského Dvorného pivovaru, avšak ešte častejšie vo väčších miestnostiach tohoto mesta. Slávnostná sláva Občianskeho pivovaru a mníchovský Kindl-Keller zažili na jeseň a v zime 1920/21 stále mohutnejšie masové zhromaždenia a obraz bol rovnaký: zhromaždenia NSDAP museli byť už vtedy väčšinou pred začiatkom policajne uzavreté z dôvodov preplnenia.

***

Organizácia našich poriadkových oddielov nastolila jednu veľmi dôležitú otázku, ktorú bolo treba riešiť. Hnutie nemalo doteraz žiaden stranícky znak a žiadnu zástavu. Neexistencia týchto symbolov nepredstavovala len okamžitú nevýhodu, bola neprijateľná aj pre budúcnosť. Nevýhody spočívali predovšetkým v tom, že straníckym súdruhom chýbalo akékoľvek vonkajšie označenie spolunáležitosti, zatiaľ čo pre budúcnosť bolo neakceptovateľné zaobísť sa bez znaku, ktorý by mal charakter symbolu hnutia a ako taký by bol protikladom Internacionály.

Psychologický význam takéhoto symbolu som mal možnosť spoznať nejeden raz už počas svojej mladosti a tiež citovo pochopiť. Po vojne som zažil v Berlíne masové zhromaždenie marxizmu pred Kráľovským zámkom a parkom. More červených zástav, červené pásky a červené kvety prepožičali tomuto zhromaždeniu, ktorého sa zúčastnilo podľa odhadu asi stodvadsaťtisíc ľudí, prinieslo navonok veľmi mocný dojem. Sám som mohol cítiť a porozumieť tomu, ako ľahko môže jednoduchý človek z ľudu prepadnúť sugestívnemu čaru tak grandiózneho pôsobivého pohľadu.

Meštiansky tábor, ktorý z pohľadu politických strán nereprezentuje alebo nezastáva vôbec žiaden svetový názor, nemal taktiež žiadne vlastné zástavy. Pozostával z „vlastencov" a tí behali v ríšskych farbách. Keby boli tieto farby symbolom určitého svetového názoru, dalo by sa pochopiť, že majitelia štátu vidia v jeho zástave a jej farbách taktiež symboliku svojho svetového názoru. Tak tomu však nebolo. Ríša vznikla bez pričinenia nemeckého meštianstva a jej zástava sa zrodila z lona vojny. Avšak tým bola v skutočnosti len štátnou zástavou a neobsahovala žiaden význam v zmysle zvláštnej svetonázorovej misie.

Len na jednom mieste nemecky hovoriacej oblasti existovalo niečo ako občianska stranícka zástava a to v nemeckom Rakúsku. Časť tamojšieho nacionálneho meštianstva si zvolila za stranícku zástavu farby štyridsiateho ôsmeho roku - čiernu, červenú a zlatú - čím vznikol symbol, ktorý bol síce svetonázorovo bez významu, avšak z hľadiska štátnej politiky mal revolučný charakter. Najväčšími nepriateľmi tejto čierno-červeno-zlatej zástavy boli - a na to by sa dnes nemalo zabúdať-sociálni demokrati a kresťanskí sociáli, prípadne klerikáli. Lebo práve oni vtedy tieto farby nadávkami znečistili a pošpinili rovnako ako neskôr roku 1918 vláčili špinavú zástavu čierno-bielo-červenú. Napokon boli farby čierna-červená­-zlatá nemeckých strán starého Rakúska farbami roku 1848, teda doby, ktorá mohla byť fantastická a ktorú reprezentovali jednotlivé čestné nemecké duše, aj keď neviditeľne stál v pozadí Žid ako strojca všetkého. Avšak len vlastizradou a nehanebným začachrovaním nemeckého národa a majetku sa stala táto zástava pre marxizmus a Centrum sympatickou, takže ju dnes uctievajú ako najväčšiu sviatosť a zakladajú zástavy na ochranu tejto nimi zneuctenej zástavy.

Až do roku 1920 nestála proti marxizmu v skutočnosti žiadna zástava, ktorá by svetonázorovo stelesňovala polárny protiklad voči tomuto. Lebo keď sa nemecké meštianstvo po roku 1918 neodhodlalo k tomu, aby ako svoj symbol prevzalo tú teraz náhle znova objavenú čierno-červenú-zlatú Ríšsku zástavu, nemalo by rovnako žiaden program pre budúcnosť, ktorý by zodpovedal novému vývoju, iba ak by sa rozhodlo pre myšlienku rekonštrukcie bývalej Ríše.

A tejto myšlienke vďačí čierno-bielo-červená zástava starej Ríše za svoje opätovné zrodenie ako zástava našich tzv. národných meštianskych strán.

Je jasné, že symbol pomerov, ktoré boli za neslávnych okolností a sprievodných javov marxizmom prekonané, je sotva vhodný ako znamenie, pod ktorým má byť ten istý marxizmus zničený. Akokoľvek posvätné a drahé musia byť tieto staré prekrásne farby v ich mladistvom zoskupení každému slušnému Nemcovi, ktorý pod nimi bojoval a videl obete mnohých ďalších, nie je táto zástava vhodná ako symbol boja za budúcnosť.

Na rozdiel od meštianskych politikov som v našom hnutí vždy zastával názor, že pre nemecký národ je šťastím to, že stratil svoju, starú zástavu. Čo robí republika pod svojou zástavou, to nám môže byť jedno. Z hĺbky srdca by sme však mali ďakovať osudu zato, že najslávnejšiu vojnovú zástavu všetkých čias milostivo uchránil pred tým, aby bola použitá ako prestieradlo potupnej prostitúcie. Súčasná Ríša, ktorá predáva seba a svojich občanov, nesmie používať čestnú čierno-bielo-červenú zástavu hrdinov.

Pokiaľ trvá novembrová hanba, nech si nosí svoj vonkajší obal a nepokúša sa ukradnúť ten, ktorý pochádza z počestnej minulosti. Naši meštianski politici by si mali vryť do svedomia: kto si želá pre tento štát čierno-bielo-červenú zástavu, dopúšťa sa krádeže na našej minulosti. Niekdajšia zástava bola skutočne vhodná len pre voľakedajšiu Ríšu a to rovnako tak, ako si vďaka bohu terajšia republika zvolila pre seba zodpovedajúcu zástavu. Hnutie, ktoré v tomto zmysle dnes bojuje proti marxizmu, musí už vo svojej zástave niesť symbol nového štátu.

Otázka novej zástavy, to značí, ako má vyzerať, nás vtedy veľmi zamestnávala. Zo všetkých strán prichádzali návrhy, ktoré boli väčšinou viac dobre mienené než podarené. Lebo nová zástava mala byť jednak symbolom nášho boja a rovnako tak mala mať silnú plagátovú pôsobivosť. Kto sa zaoberal intenzívne masou ľudu, uvedomí si vo všetkých týchto zdanlivých maličkostiach dôležitosť veci. Pôsobivý znak môže dať v státisícoch prípadoch prvotný podnet pre záujem o hnutie.

Z tohoto dôvodu sme museli zamietnuť všetky návrhy identifikovať naše hnutie bielou zástavou, ako bolo navrhované, so starým štátom alebo správnejšie so slabošskými stranami, ktorých jediným politickým cieľom je opätovné nastolenie starých pomerov. Okrem toho biela farba nie je nijako strhujúcou farbou. Je vhodná pre spoločenstvo cudných panien, avšak nie pre prevratné hnutie revolučnej doby. Tiež bola navrhovaná čierna farba: sama o sebe je vhodná pre dnešnú dobu, avšak neobsahuje žiadnu nejako významnú symboliku úsilia nášho hnutia. Okrem toho nie je dosť strhujúca.

Kombinácia bielo-modrá napriek jej esteticky nádhernému pôsobeniu bola zamietnutá preto, že sa jedná o farby jedného nemeckého štátu a jedného politického postoja nedobrej povesti vzhľadom k partikulárnej úzkoprsosti. Napokon aj tu bolo možné len ťažko nájsť odkaz na naše hnutie. To isté platilo pre kombináciu čierna-biela.

Čierno-červeno-zlatá neprichádzala do úvahy. Rovnako tak čierno-bielo-červená a to z vyššie uvedených dôvodov a určite nie v doterajšom poňatí.

Ja som sa vždy zasadzoval za ponechanie starých farieb, nielen preto, že sú pre mňa ako vojaka tým najposvätnejším, čo poznám, ale tiež preto, že vo svojom este­tickom pôsobení najviac zodpovedajú môjmu citu. Musel som bez výnimky odmietať veľmi početné návrhy, ktoré vtedy prichádzali z kruhov nášho mladého hnutia, pričom väčšina z nich do starej zástavy vkladala hákový kríž. Ako vodca som nechcel okamžite vystúpiť na verejnosť s vlastným návrhom, pretože bolo predsa možné, že ten alebo onen bude rovnako dobrý alebo aj lepší. Skutočne jeden zubný lekár zo Sternbergu dodal vôbec nie zlý návrh, ktorý sa napokon veľmi blížil k môjmu návrhu, avšak mal jednu chybu a to, že hákový kríž s ohnutými hákmi bol vložený do bieleho kruhu.

Medzitým som sám po veľmi mnohých pokusoch stanovil definitívnu formu. Zástavu z červenej základnej látky s jedným bielym kruhom a v jeho strede čierny hákový kríž. Potom som našiel určitý pomer medzi veľkosťou zástavy a veľkosťou bieleho kruhu ako aj formu a proporciou hákového kríža. A pritom zostalo.

V rovnakom duchu boli ihneď objednané pásky na rukávy pre usporiadateľské oddiely a to červená páska, na ktorej sa taktiež nachádzal biely kruh s čiernym hákovým krížom. Tiež stranícky znak bol navrhnutý podľa rovnakého vzoru: biely kruh na červenom pozadí a uprostred hákový kríž. Mníchovský zlatník Süss dodal prvý použiteľný a doteraz používaný návrh.

V lete roku 1920 bola po prvý raz nová zástava predstavená verejnosti. Hodila sa výborne k nášmu mladému hnutiu. Bola rovnako mladá a nová ako samotné hnutie. Nikto ju predtým nevidel. Pôsobila vtedy ako horiaca fakľa. Všetci sme vtedy pociťovali takmer detskú radosť, keď jedna verná stranícka súdružka návrh po prvý raz zhotovila a zástavu dodala. Už o niekoľko mesiacov neskôr sme sa zaoberali v Mníchove tým, ako rozšíriť nový symbol hnutia, k čomu prispeli najmä stále významnejšie poriadkové oddiely.

A naozaj je to symbol! Nielen preto, že prostredníctvom nami všetkými vrúcne milovaných farieb, ktoré kedysi priniesli nemeckému národu toľko cti, prejavujeme našu úctu pred minulosťou, ale bola taktiež aj najlepšou personifikáciou úsilia nášho hnutia. Ako národný socialisti vidíme v našej zástave náš program. V červenej farbe vidíme sociálnu myšlienku nášho hnutia, v bielej farbe nacionalistickú myšlienku, v hákovom kríži úlohu boja za víťazstvo árijského človeka a súčasne s tým tiež myšlienku víťazstva tvorivej práce, ktorá bola vždy antisemitistická a antisemitistická vždy bude.

O dva roky neskôr, keď sa z poriadkovej služby dávno stal mnohotisícový útočný oddiel, vznikla nutnosť dať tejto brannej organizácii mladého svetového názoru zvláštny symbol víťazstva: štandard. Aj ten som sám navrhol a nechal ho zhotoviť starým verným straníckym súdruhom zlatníckym majstrom Gahrom. Od tých čias patrí aj štandard k charakteristickým a vojnovým znakom národno-socialistického boja.

***

Verejná činnosť formou ľudových zhromaždení, ktorá sa v roku 1920 stále stupňovala, došla tak ďaleko, že sme poriadali mnohokrát dokonca aj dve zhromaždenia týždenne. Pred našimi plagátmi sa zhromažďovali ľudia, najväčšie miestnosti v meste boli vždy plné, desaťtisíce zvedených marxistov nachádzalo cestu späť do svojho národného spoločenstva, aby sa z nich stávali bojovníci za budúcu, slobodnú Nemeckú Ríšu. Mníchovská verejnosť nás poznala. Hovorilo sa o nás a slovo „národný socialista" bolo mnohým ľuďom bežné a znamenalo program. Zástupy stúpencov a dokonca aj členov začali neustále vzrastať, takže v zime 1920/21 sme mohli v Mníchove vystupovať už ako silná strana.

Vtedy neexistovala okrem marxistických strán žiadna iná strana predovšetkým žiadna nacionálna strana, ktorá by mohla vykázať také masové zhromaždenia ako my. Mníchovský Kindl-Keller, kam sa zmestilo päťtisíc osôb bol neraz preplnený a jediný priestor, pre ktorý sme sa doteraz nerozhodli bol cirkus Krone.

Koncom januára 1921 nastali pre Nemecko opäť ťažké časy. Parížska dohoda, podľa ktorej sa Nemecko zaviazalo zaplatiť nenormálnu čiastku 100 miliárd zlatých mariek, sa mala stať formou londýnskeho diktátu skutočnosťou.

Pracovné spoločenstvo tzv. národných zväzov, ktoré v Mníchove existuje už dlho, chcelo pri tejto príležitosti usporiadať spoločný protest. Čas veľmi tlačil a ja sám som bol veľmi nervózny z neustáleho improvizovania pri vykonávaní už prijatých uznesení. Najprv bola reč o zhromaždení na Kráľovskom námestí, potom sa od toho upustilo zo strachu pred červenými, že by mohli zhromaždenie rozbiť a plánovalo sa protestné zhromaždenie pred Sieňou vojvodcov. Aj z toho nakoniec zišlo a bolo navrhnuté spoločné zhromaždenie v reštaurácii Kindl-Keller. Medzitým ubiehal deň za dňom, veľké strany nebrali túto hroznú udalosť vôbec na vedomie a Pracovné spoločenstvo sa nemohlo rozhodnúť stanoviť pevný termín pre plánovanú akciu.

V utorok 1. februára 1921 som naliehavo požiadal o definitívne rozhodnutie. Bol som odkázaný na stredu. V stredu som vyžadoval bezpodmienečne jasnú správu, či sa bude zhromaždenie konať a kedy. Odpoveď bola opäť neurčitá a vyhýbavá. Došla mi trpezlivosť a rozhodol som sa, že usporiadame protestné zhromaždenie sami. V stredu napoludnie som počas desiatich minút nadiktoval do písacieho stroja text plagátu a súčasne som nechal objednať na budúci deň, na štvrtok 3. februára, cirkus Krone. Bolo to vtedy veľmi riskantné. Nielen preto, že sa zdalo problematickým, či naplníme tak obrovskú miestnosť, ale existovalo tu aj nebezpečenstvo rozbitia zhromaždenia.

Naša usporiadateľská služba nebola ešte dostatočná pre tento kolosálny priestor. Nemal som tiež jasnú predstavu o spôsobe možného postupu v prípade pokusu o rozbitie zhromaždenia. Ten som vtedy považoval za omnoho prob­lematickejší v cirkusovej budove než v normálnej miestnosti. Avšak ako sa neskôr ukázalo, bolo to práve naopak. V obrovskom priestore bolo skutočne ľahšie ovládnuť výtržnícku skupinu než v preplnenej miestnosti.

Jedno však bolo isté: akýkoľvek neúspech by nás vrhol o dlhšiu dobu späť. Lebo jediné úspešné rozbitie nášho zhromaždenia by náhle zrušilo náš nimbus a posmelilo protivníkov, aby sa znova a znova pokúšali o to, čo sa im už raz podarilo. Mohlo by to viesť k sabotáži našej činnosti poriadania verejných zhromaždení, čo by bolo možné prekonať len po mnohých mesiacoch a po ťažkých bojoch. Na plagátovanie sme mali len jediný deň a to práve štvrtok, kedy sa zhromaždenie malo konať. Bohužiaľ od rána pršalo a zdali sa oprávnenými obavy, či za týchto okolností nezostanú mnohí ľudia radšej doma, než aby sa v daždi a snehu vydali na zhromaždenie, na ktorom by mohlo dôjsť k najhorším násilnostiam.

Vo štvrtok dopoludnia som dostal naraz strach, že sa priestor nenaplní (mal by som tiež hanbu pred Pracovným spoločenstvom), takže som ešte rýchlo nadiktoval niekoľko letákov a dal som ich vytlačiť, aby mohli byť poobede rozdané. Obsahovali prirodzene výzvu na návštevu zhromaždenia.

Dve nákladné autá, ktoré som prenajal, boli zahalené do množstva červených látok, vo vrchnej časti bolo zastrčených niekoľko našich zástav a každé auto bolo obsadené pätnástimi až dvadsiatimi straníckymi súdruhmi, dostali rozkaz usilovne prechádzať ulicami mesta, rozhadzovať letáky a robiť propagandu pre večerné masové zhromaždenie. Bolo to vtedy po prvý raz, čo jazdili nákladné autá so zástavami po meste a nebola to akcia marxistov. Meštiaci hľadeli s otvorenými ústami na červeno dekorované autá s vlajúcimi zástavami s hákovým krížom, pričom v okrajových štvrtiach sa zdvíhali aj zaťaté päste, ktorých majitelia zúrili nad touto najnovšou „provokáciou proletariátu". Lebo len marxisti mali právo poriadať zhromaždenia, rovnako ako jazdiť sem a tam nákladnými autami.

O siedmej večer nebol cirkus ešte naplnený. Každých desať minút som bol telefonicky informovaný a bol som celkom nepokojný. Lebo o siedmej alebo o štvrť na osem bývali iné miestnosti väčšinou plné. Nezobral som totiž do úvahy obrovské rozmery nového priestoru: tisíc osôb predstavovalo v sále Dvorného pivovaru opticky už celkom dobrú účasť, zatiaľ čo v cirkuse Krone tento počet nijako nevynikal. Krátko nato však začali prichádzať priaznivejšie správy a o tri štvrte na osem bol priestor zaplnený do troch štvrtín a masa ľudí stála ešte pri pokladniach. Odišiel som tam.

Dve minúty po ôsmej hodine som prišiel pred cirkus. Stále ešte bolo vidieť mnoho ľudí pred budovou, čiastočne to boli zvedavci, bolo medzi nimi i mnoho protivníkov, ktorí chceli vyčkať vonku, ako sa situácia vyvinie.

Keď som vstúpil do obrovskej miestnosti, zmocnila sa ma rovnaká radosť ako pred rokom pri prvom zhromaždení v Slávnostnej sále mníchovského Dvorného pivovaru. Ale len vtedy, keď som sa predral radmi ľudí a vystúpil na vyvýšené pódium, videl som náš úspech v celej jeho veľkosti. Ako obrovská mušľa ležala táto sála predo mnou, zaplnená tisíckami a tisíckami ľudí. Dokonca aj manéž bola obsadená do posledného miesta. Bolo vydaných viac než päťtisícšesťsto vstupeniek a ak k tomu pripočítame celkový počet nezamestnaných chudobných, študentov a naše poriadkové sily, mohlo tam byť nejakých šesť a pol tisíca ľudí.

„Budúcnosť alebo zánik" znela téma a moje srdce jasalo v presvedčení, že budúcnosť leží tam dole predo mnou.

Začal som hovoriť a hovoril som asi dve a pol hodiny. Už po pol hodine som cítil, že zhromaždenie bude mať veľký úspech. Spojenie so všetkými týmito tisíckami ľudí bolo nadviazané. Už po hodine ma začínali prerušovať stále väčšie vlny spontánneho potlesku, po dvoch hodinách potlesk upadal a nastal posvätný pokoj, ktorý som neskôr v tejto sále prežíval vždy stále znova, pokoj, ktorý je nezabudnuteľný pre každého z účastníkov. Nebolo počuť viac než dýchanie tohoto obrovského množstva ľudí a len keď som vyriekol posledné slovo, ticho sa prelomilo v oslobodzujúci záver, vrúcny spev nemeckej hymny.

Ešte som sa pozeral, ako sa obrovský priestor pomaly začínal vyprázdňovať a nesmierne more ľudí prúdilo von obrovským stredným východom skoro dvadsať minút. Len potom som šťastný opustil svoje miesto a vydal sa na cestu domov.

Z tohoto prvého zhromaždenia v cirkuse Krone v Mníchove boli zhotovené zábery. Ukazujú lepšie než slová veľkosť tohoto zhromaždenia. Občianske noviny priniesli snímky a krátke správy, v ktorých sa uvádzalo len to, že išlo o „nacionálne" zhromaždenie, pričom usporiadateľ bol ako obvykle zamlčaný.

Touto akciou sme po prvý raz výrazne prekročili rámec bežnej politickej strany. Teraz už nebolo možné nás ignorovať. Aby nevznikol dojem, že v prípade tohoto úspechu išlo len o výnimočnú udalosť s prchavým životom, rozhodol som okamžite o konaní ďalšieho zhromaždenia v cirkuse Krone a to ihneď na budúci týždeň ­a úspech bol rovnaký. Zasa bola obrovská sála naplnená na prasknutie, takže som nasledujúci týždeň po tretí raz usporiadal zhromaždenie v rovnako veľkom štýle. A aj po tretí raz bola obrovská cirkusová sála preplnená ľuďmi.

Po tomto úvode roku 1921 som ešte viac vystupňoval prednáškovú činnosť v Mníchove. Nie jeden raz za týždeň, ale niekedy aj dva razy do týždňa sa konali masové zhromaždenia, v lete a na jeseň to bývalo dokonca aj trikrát do týždňa. Schádzali sme sa teraz vždy v cirkuse a mohli sme so zadosťučinením konštatovať, že všetky naše večeri mali rovnaký úspech. Výsledkom bol stále rastúci počet priaznivcov hnutia a veľký príliv nových členov.

***

Takéto úspechy nenechali našich protivníkov prirodzene na pokoji. Museli sami spoznať, že ich doterajšia taktika pohybujúca sa medzi terorom a ignorovaním nemohla nijakým spôsobom zabrzdiť vývoj hnutia. S vypätím posledných síl sa odhodlali k teroristickému aktu, aby s konečnou platnosťou znemožnili našu verejnú činnosť.

Ako vonkajší podnet k tejto akcii bol použitý veľmi záhadný údajný atentát na istého poslanca krajinského snemu menom Erhard Auer. Spomínaný Erhard Auer mal byť údajne jedného večera kýmsi postrelený. V skutočnosti postrelený nebol, ale niekto sa vraj pokúsil po ňom strieľať. Báječná duchaprítomnosť, ale aj príslovečná statočnosť tohoto sociálno-demokratického straníckeho vodcu tento hanebný útok nielen odvrátila, ale hanebných páchateľov ešte zahnal na hanebný útek. Títo utekali tak rýchlo a utiekli tak ďaleko, že polícia po nich ani neskôr nemohla nájsť najmenšiu stopu. Tento tajomný prípad bol orgánom sociálno-demokratickej strany v Mníchove využitý k nehoráznemu štvaniu proti nášmu hnutiu, pričom s obvyklou utáranosťou bolo naznačované to, čo malo nasledovať. Je vraj postarané o to, aby naše stromy nevyrástli do neba a že teraz pocítime silu proletárskych pästí. O niekoľko dní neskôr nadišiel deň útoku.

Za miesto konečného zúčtovania bolo zvolené naše zhromaždenie v Slávnostnej sále mníchovského Dvorného pivovaru, na ktorom som mal vystúpiť.

Dňa 4. 11. 1921 poobede som obdržal zaručenú správu, že naše zhromaždenie má byť bezpodmienečne rozbité a že za týmto účelom budú z niekoľkých prevádzok vyslané na zhromaždenia davy robotníkov.

Nešťastnou náhodou sme toto vyrozumenie nedostali už skôr. Lebo toho dňa sme opúšťali naše ctihodné ústredie v mníchovskom Sternckergasse a sťahovali sme sa inde. Presnejšie povedané, staré kancelárie sme opustili, ale nemohli sme sa ešte nasťahovať do nových, pretože tam doteraz pracovali remeselníci. Pretože aj telefón v starom ústredí bol už odpojený a v novom ešte nebol zapojený, nedostali sme celý rad telefonátov, ktoré nám chceli oznámiť zamýšľané rozbitie našej schôdze.

V dôsledku toho bolo zhromaždenie chránené len početne slabou usporiadateľskou službou. Prítomný bol oddiel približne 46 mužov, poplašný systém nebol doteraz vybudovaný tak, aby bolo možné večer počas jednej hodiny privolať dostatočné posily. Okrem toho: podobné alarmujúce povesti sme počuli mnohokrát bez toho, že by sa potom niečo zvláštne stalo. Stará pravda, že ohlásené revolúcie sa obvykle nekonajú, sa tiež u nás až do tých čias vždy potvrdila. Preto aj z tohoto dôvodu nebolo snáď podniknuté všetko, čo v ten deň podniknuté byť malo, aby bolo možné vystúpiť s brutálnou rozhodnosťou proti úmyslu rozbiť naše zhromaždenie.

Slávnostnú sálu mníchovského Dvorného pivovaru sme naviac považovali za najmenej vhodnú pre rozbitie schôdze. Toho sme sa obávali viac vo väčších miestnostiach, najmä v cirkuse Krone. Tento deň nám priniesol cenné poučenie. Neskôr sme tieto otázky, môžem povedať, študovali s vedeckou metodikou a dospeli sme k výsledkom, ktoré boli čiastočne rovnako neuveriteľné ako aj zaujímavé a v nasledujúcom čase mali základný význam pre organizačné a taktické vedenie našich útočných oddielov SA.

Keď som o tri štvrte na osem vstúpil do predsália Dvorného pivovaru, nemohli byť už žiadne pochybnosti o súčasnom zámere. Sála bola preplnená a taktiež policajne uzavretá. Naši protivníci, ktorí sa dostavili veľmi skoro, boli v sále a naši prívrženci stáli z väčšej časti vonku. Malá skupina SA ma očakávala v predsálí. Nechal som zavrieť dvere do veľkej sály a nastúpiť štyridsaťpäť alebo štyridsaťšesť mužov. Vysvetlil som tým mladým, že pravdepodobne dnes po prvý raz ide do tuhého, že budú musieť preukázať svoju naozajstnú vernosť hnutiu a že nikto z nás nesmie opustiť sálu, iba ak by nás vynášali ako mŕtvych. Ja sám zostanem v sále a neverím tomu, že ma jeden jediný z nich opustí. Avšak ak uvidím niekoho, že sa prejavil ako zbabelec, osobne mu strhnem pásku z rukáva a odoberiem stranícky odznak. Potom som ich vyzval, aby pri najmenšom pokuse o rozbitie zhromaždenia ihneď zakročili a uvedomili si, že najlepšia obrana sama o sebe je útok.

Odpoveďou bolo trojnásobné „Heil", ktoré vtedy znelo drsnejšie, než kedykoľvek inokedy.

Potom som vošiel do sály a videl situáciu na vlastné oči. Sedeli tesne vedľa seba a snažili sa ma prebodnúť už očami. Veľmi početné tváre sa obracali ku mne so zaťatou nenávisťou, zatiaľ čo iní s výsmešnými grimasami vydávali jednoznačné výkriky. Vraj dnes s nami „skoncujú", máme si dávať pozor na svoje vnútornosti, vraj nám s konečnou platnosťou zapchajú ústa a ďalšie také pekné rečnícke obraty, aké sú možné. Boli si vedomí svojej presily a podľa toho sa cítili.

Napriek tomu sa schôdza začala a ja som začal hovoriť. Stával som v Dvornom pivovare vždy na dlhšej strane sály a moje pódium bol pivný stôl. Nachádzal som sa teda vlastne uprostred medzi ľuďmi. Snáď táto okolnosť prispievala k tomu, že práve v tej sále vznikala vždy taká atmosféra, s akou som sa na žiadnom inom mieste nikdy nestretol.

Predo mnou a najmä naľavo odo mňa sedeli samí nepriatelia. Boli to všetko robustní muži a mladíci, väčšinou z fabrík, firiem Maffei, Kustermann a pod. Pozdĺž ľavej steny sály sa dostali už celkom tesne až k môjmu stolu a začali zhromažďovať ťažké litrové pivné krígle, t.j. objednávali si ďalšie a ďalšie pivá a napoly vypité krígle stavali pod stoly. Boli ich celé batérie a veľmi by ma udivilo, keby to všetko dnes znovu dopadlo rovnako dobre, ako vtedy.

Približne po pol hodine - tak dlho som mohol cez všetky pokriky hovoriť - sa zdalo, ako by som bol pánom situácie. Vodcovia malých bojových skupín to asi tiež cítili, pretože boli stále nekľudnejší, stále častejšie vychádzali von, opäť prichádzali a viditeľne nervózni hovorili k svojim ľudom.

Malá psychologická chyba, ktorej som sa dopustil pri reakcii na jeden z prerušujúcich výkrikov a ktorú som si uvedomil, sotva som to slovo vyslovil, sa stala signálom na útok. Niekoľko zlostných výkrikov a jeden muž náhle vyskočil na stoličku a zareval do sály: „Slobodu!". Na toto znamenie sa dali bojovníci za slobodu do práce. V niekoľkých sekundách sa celá sála naplnila revúcim a kričiacim ľudským davom, nad ktorým ako strely z húfnic lietali početné pivné krígle. Medzitým praskanie lámajúcich sa stoličiek, rozbíjajúcich sa pivných krígľov, rev, zavíjanie, výkriky. Bol to bláznivý pohľad.

Zostal som stáť na svojom mieste a videl som, ako obetavo moji mladí plnili svoju povinnosť. To by som chcel vidieť na nejakom občianskom zhromaždení!

Ten tanec ešte nezačal, keď moji útočníci, lebo tak sa od toho dňa nazývali, zaútočili. Ako vlci sa vrhali v svorkách ôsmych až desiatich mužov na nepriateľa a začali ich skutočne postupne mlátiť von zo sály. Už po piatich minútach som nevidel takmer nikoho z nich, ktorý by nebol zaliaty krvou. Koľko z nich som len vtedy správne poznal. V ich čele výborný Maurice, môj dnešný súkromný tajomník Hess a mnoho iných, ktorí hoci ťažko zranení útočili stále znova, pokiaľ len mohli stáť na nohách. Dvadsať minút trval tento pekelný rámus, potom však boli nepriatelia, mohlo ich byť sedemsto alebo osemsto, mojimi ani nie päťdesiatimi mužmi z väčšej časti vymlátení zo sály a zhodení zo schodov. Len v protiľahlom ľavom rohu sa ich držal väčší húf, ktorý kládol húževnatý odpor. Vtom náhle padli od vchodu do sály smerom k pódiu dva výstrely z pištole a potom sa rozpútala divá streľba. Srdce skoro jasalo pri takom osviežení starých zážitkov z vojny. Kto strieľal, to sa už nedalo z môjho miesta zistiť. Možno len konštatovať, že od tohoto okamihu zbesnenosť mojich krvácajúcich chlapcov ešte vzrástla až nakoniec premohli aj posledných narušiteľov a vyhnali ich zo sály.

Uplynulo asi dvadsaťpäť minút, sála vyzerala tak, ako keby tam vybuchol granát. Mnohí z mojich stúpencov boli ošetrovaní, niektorých bolo nutné odviesť, avšak my sme zostali pánmi situácie. Hermann Esser, ktorý v tento večer prevzal riadenie zhromaždenia, vyhlásil: „Schôdza pokračuje. Slovo má referent" a ja som po­kračoval.

Keď sme potom sami schôdzu zakončili, objavil sa náhle rozčúlený poručík od polície a s divou gestikuláciou zakričal do sály: „Schôdza je rozpustená".

Nechtiac som sa musel tomuto oneskorencovi za udalosťami zasmiať; naozajstný policajný chvastúň. Čím sú títo ľudia menší, tým väčšími sa musia aspoň zdať.

Tohoto večera sme sa skutočne mnohé naučili, ale tiež naši protivníci dostali takú príučku, že na to nikdy nezabudnú. Až do septembra 1923 sa nám potom noviny „Münchener Post" päsťami proletariátu už nevyhrážali.

V predchádzajúcom texte som sa zmienil o existencii Pracovného spoločenstva nemecko-národných zväzov a chcel by som na tomto mieste krátko vysvetliť problematiku týchto pracovných spoločenstiev.

Pod pojmom pracovné spoločenstvo sa všeobecne rozumie skupina zväzov, ktoré za účelom uľahčenia svojej práce vstúpia do určitého vzájomného vzťahu, zvolia si spoločné vedenie s viac alebo menej rozsiahlymi kompetenciami a spoločne realizujú spoločné akcie. Už z toho vyplýva, že pritom musí ísť o spolky, zväzy, či strany, ktorých programové ciele a postupy nie sú navzájom veľmi vzdialené. Vždy sa tvrdí, že je tomu tak. Na normálneho priemerného občana pôsobí ukľudňujúcim dojmom, ak tento počuje, že tieto zväzy konečne tým, že sú v spoločnom „pracovnom spoločenstve" našli to, čo ich „vzájomne spája" a prekonali to, čo ich „rozdeľuje". Pritom panuje všeobecné presvedčenie, že takéto spojenie prinesie abnormálny nárast sily, čím doterajšie ináč slabé skupinky náhle získali moc. Avšak to je väčšinou zlá predstava!

Je zaujímavé a podľa mňa pre lepšie pochopenie tejto otázky nutné si objasniť, prečo vlastne môže dochádzať k vytváraniu zväzov, spolkov a podobne, ktoré všetky tvrdia, že sledujú rovnaký cieľ. Samo osebe by bolo predsa logické, že tento cieľ vybojuje len jeden zväz a že za rovnaký cieľ nemusia bojovať viaceré zväzy. Bezpochyby bol tento cieľ na začiatku stanovený len jedným zväzom. Jeden muž zvestuje niekde určitú pravdu, vyzve na riešenie určitej otázky, stanoví cieľ a vytvorí hnutie, ktoré má slúžiť na uskutočnenie jeho zámeru.

Tým je založený spolok alebo strana, ktoré sa - podľa svojho programu - usiluje buď o odstránenie súčasných nešvárov, alebo o dosiahnutie zvláštneho stavu v budúcnosti. Akonáhle začne takéto hnutie existovať, má tým prakticky určité prioritné právo. Bolo by vlastne samozrejmé, že by sa všetci ľudia, ktorí hodlajú bojovať za rovnaký cieľ, zhromaždili v tomto hnutí a umocnili by tým jeho silu, aby tak lepšie poslúžili spoločnému zámeru. Najmä každý schopnejší mozog by musel v takomto začlenení zbadať predpoklad ku skutočnému úspechu spoločného zápasu. Pretože za predpokladu poctivosti (a o to ide predovšetkým, ako chcem ďalej ukázať) je rozumné, aby pre dosiahnutie určitého cieľa existovalo iba jedno hnutie.

Že tomu tak nie je, sa dá pripísať na vrub dvom príčinám. Jednu z nich by som označil za takmer tragickú, zatiaľ čo tá druhá je úbohá a je dôsledkom ľudskej slabosti. V najhlbšej podstate však vidím v obidvoch príčinách skutočnosti vhodné ku stupňovaniu vôle, jej energie a intenzity a prostredníctvom takéhoto vypestovania ľudskej činorodosti umožnenie vyriešenia daného problému.

Tragická príčina toho, prečo pri riešení určitej úlohy obvykle nezostane pri jednom zväze či hnutí, je nasledujúca: každý čin veľkého štýlu na tomto svete všeobecne znamená splnenie dlhodobého želania miliónov ľudí a ich v tichosti zachovávaných túžob. Môže sa stať, že si po stáročia túžobne želajú vyriešenie nejakej otázky, lebo trpia pod neznesiteľnosťou súčasného stavu bez toho, že by k splneniu tejto túžby došlo. Národy, ktoré v tejto núdzi nenachádzajú žiadne hrdinské riešenia, treba označiť za impotentné. Zatiaľ čo my vidíme životnú silu národa a touto silou zaručené predurčenie k životu najjasnejšie v tom, že pre tento národ je za účelom oslobodenia z veľkého útlaku, alebo odstránenia krutej núdze, či upokojenia jeho nepokojnej, a preto zneistenej duše, jedného dňa osud pošle vyvoleného muža, ktorý prinesie splnenie túžobného očakávania.

Podstatou tzv. veľkých otázok dobyje, že sa na ich riešení podieľajú tisícky ľudí, že sa mnohí cítia povolanými a že osud sám navrhuje rôznych ľudí, aby potom vo voľnej hre síl dal definitívne prednosť tomu najsilnejšiemu a najschopnejšiemu z nich a zveril mu riešenie daného problému. Tak sa mohlo stať, že stáročia nespokojné s usporiadaním náboženského života túžili po jeho obnove a že z tohoto duchovného tlaku vznikli desiatky mužov, ktorí sa na základe svojho náhľadu a vôle cítili byť povolanými na riešenie tejto situácie a prejavili sa ako proroci nového učenia alebo aspoň ako bojovníci proti súčasnému stavu.

Iste bude aj tu, silou prírodného rádu, ten najsilnejší určený k splneniu tohoto veľkého misijného poslania, avšak k poznaniu, že práve ten je výhradne povolaný, dochádzajú tí ostatní väčšinou veľmi neskoro. Naopak, všetci sa cítia rovnako oprávnení a povolaní k riešeniu úlohy a okolitý svet obvykle nerozoznáva, ktorý z nich zasluhuje ako najschopnejší podporu.

V priebehu storočí a často aj v rámci rovnakého časového úseku sa objavujú rôzni muži a zakladajú hnutia, aby bojovali za ciele, ktoré sú aspoň rovnako deklaratívne, alebo ich široké masy za rovnaké považujú. Národ prechováva neurčité želania a všeobecné presvedčenia bez toho, že by si bol jasne vedomý vlastnej podstaty daného cieľa alebo vlastného želania alebo aj možnosti ich splnenia. Tragika spočíva v tom, že takí muži, ktorí rôznymi cestami smerujú k rovnakému cieľu bez toho, že by sa poznali, a tak v čistej viere vo svoje poslanie sa cítia byť povinnými ísť svojou cestou bez ohľadu na všetkých ostatných.

Že takéto hnutia, strany alebo náboženské zoskupenia vznikajú úplne nezávisle na sebe, len zo všeobecnej potreby doby a vyvíjajú aktivity v rovnakom smere, je skutočnosť, ktorá sa aspoň na prvý pohľad zdá tragickou. Lebo všeobecne sa prikláňame k názoru, že táto roztrieštená sila, keby bola spojená, viedla by rýchlejšie a istejšie k úspechu. Avšak nie je tomu tak. Príroda sama vo svojej neúprosnej logike prináša rozhodnutie tým, že nechá tieto rôzne zoskupenia navzájom si konkurovať a súťažiť o palmu víťazstva, aby priviedla do cieľa to hnutie, ktoré zvolilo najjasnejšiu, najlepšiu a najistejšiu cestu.

Avšak ako ináč môže byť zvonku určená správnosť alebo nesprávnosť cesty než tak, že sa nechá voľný priebeh síl a rozhodovanie sa odníme doktrinárskemu určeniu ľudí, ktorí si o sebe myslia, že to vedia lepšie a prenechá sa neklamnému dôkazu viditeľného úspechu, ktorý napokon vždy potvrdzuje správnosť nejakého konania!

Teda pochodujú rôzne zoskupenia rôznymi cestami za rovnakým cieľom, keď sa dozvedia o existencii podobného úsilia, začnú starostlivo skúmať spôsob svojej cesty, budú ju chcieť pokiaľ možno skrátiť a koncentráciou všetkej svojej energie sa pokúsia dosiahnuť cieľ rýchlejšie než ostatní. Výsledkom tohoto súťaženia je vypestovanie jednotlivých bojovníkov. Pritom ľudstvo vďačí nezriedka za svoje úspechy poučeniu z nejakého neúspešného úsilia. Tak spoznávame v skutočnosti prvotné, nikým nezavinené trieštenie síl, ktoré sa na prvý pohľad javilo ako tragické, prostriedok, ktorým bol napokon dosiahnutý najlepší postup.

V dejinách vidíme, že podľa názoru väčšiny obidva postupy, ktoré by boli mohli viesť k vyriešeniu nemeckej otázky a ich hlavnými reprezentantmi boli Rakúsko a Prusko, t.j. Habsburgovci a Hohenzollernovci, by museli byť od začiatku zlúčené. Podľa tohoto názoru sa mala zjednotená sila od začiatku zveriť jednému alebo druhému riešeniu. Avšak vtedy padla voľba na významnejšieho reprezentanta, lebo rakúsky zámer by nikdy neviedol k Nemeckej Ríši.

Ríša najpevnejšej nemeckej jednoty vznikla práve z toho, čo milióny Nemcov s krvácajúcim srdcom pociťovali za posledné a strašné znamenie nášho bratského sváru: nemecká cisárska koruna bola v skutočnosti získaná na bojisku pri Hradci Králové a nie v bojoch pred Parížom, ako sa potom hovorilo.

Založenie Nemeckej Ríše nebolo výsledkom nejakej spoločnej vôle na spoločnej ceste, ale výsledkom vedomého, niekedy i nevedomého zápasu o hegemóniu, v ktorom zvíťazilo Prusko. Kto sa vo svojom straníckom zaslepení nezrieka pravdy, musí potvrdiť, že takzvaná ľudská múdrosť by nikdy nezvolila toto správne rozhodnutie, ktoré nakoniec uskutočnila múdrosť života, t.j. voľnou hrou síl. Lebo kto by v nemeckých krajinách pred dvesto rokmi vážne veril tomu, že nie Habsburgovci, ale Hohenzollernovské Prusko bude niekedy východiskom, zakladateľom a učiteľom novej Ríše?! A kto by naproti tomu chcel dnes popierať, že osud tak neučinil správne? Kto by si dnes vôbec vedel predstaviť Nemeckú Ríšu na pilieroch prehnitej a schátralej dynastie? Prirodzený vývoj, aj keď po storočnom boji, priviedol nakoniec toho lepšieho na miesto, na ktoré patril. Tak to vždy bolo a tak to tiež vždy bude.

Preto niet dôvodu na sťažnosti, ak sa rôzni ľudia vydajú na cestu na dosiahnutie rovnakého cieľa: týmto spôsobom bude spoznaný ten najsilnejší a najrýchlejší a ten sa stane víťazom.

Existuje ešte jedna príčina, prečo sa v živote národov často zdanlivo rovnaké hnutia usilujú o dosiahnutie zdanlivo rovnakého cieľa a to rôznymi cestami. Táto príčina nie je tragická, ale veľmi úbohá. Je založená na smutnej zmesi závisti, žiarlivosti, ctižiadostivosti a zlodejského založenia, s ktorou sa možno stretnúť bohužiaľ u mnohých ľudských subjektov.

Len čo vystúpi nejaký muž, ktorý hlboko spoznal biedu svojho národa a potom čo sa detailne zoznámil s podstatou tejto choroby, vážne sa pokúša túto chorobu vyliečiť, stanovil cieľ a zvolil cestu, ktorá k tomu cieľu môže viesť - malí a najmenší duchovia uprú pozornosť a starostlivo sledujú konanie toho muža, ktorý na seba púta zrak verejnosti. Rovnako ako vrabce, ktoré zdanlivo celkom bez záujmu, v skutočnosti však s najväčším vypätím nepretržite sledujú svojho šťastnejšieho súdruha, ktorý našiel kúsok chleba, aby mu ho v nestráženom okamihu ukradli, rovnako tak sa chovajú títo ľudia. Len čo sa tento vyššie spomenutý vydá na novú cestu, mnohí neužitoční povaľači spozornejú a začnú vetriť kus žrádla, ktorý by snáď mohol ležať na konci tejto cesty. Len čo sa dozvedia, kde sa ten muž nachádza, začnú sa horlivo ponáhľať, aby dosiahli ciel iným, pokiaľ možno rýchlejším spôsobom.

Len čo je nové hnutie založené a prijalo určitý program, začnú sa hlásiť o slovo a tvrdia, že bojujú za rovnaký cieľ. Avšak nie tak, že by sa čestne postavili do radov tohoto hnutia a uznali tým jeho prioritu, ale ukradnú jeho program a založia na ňom svoju vlastnú novú stranu. Pritom sú takí nehanební, že bezmyšlienkovitý okolitý svet uisťujú o tom, že už dávno pred tým druhým usilovali o to isté a nezriedka sa im podarí dostať sa takto do priaznivého svetla, namiesto toho, aby sa im dostalo zaslúžené opovrhnutie. Nie je to snáď nehanebná drzosť predstierať, že úlohu ktorú niekto iný vpísal na svoju zástavu, vpísať na svoju vlastnú, vypožičať si jeho programové smernice a potom ako keby si to všetko sám vymyslel, vydať sa vlastnou cestou? Nehanebnosť sa však prejavuje najmä tiež v tom, že tie isté subjekty, ktoré svojim zakladaním nových zoskupení zapríčinili roztrieštenosť, najčastejšie hovoria o nutnosti jednoty a jednotnosti, len čo sa domnievajú, že už nedoženú náskok protivníka. Takýmto postojom vďačí „roztrieštenie národných síl" za svoju existenciu.

Avšak na vytváraní celého radu zoskupení, strán atď., ktoré sa označujú ako národné, v rokoch 1918/19 nemali vinu ich zakladatelia, ale bolo to podmienené prirodzeným vývojom. Zo všetkých sa už v roku 1920 pomaly vykryštalizovala ako víťaz NSDAP. Zásadná čestnosť jednotlivých zakladateľov vyššie uvedených zoskupení nemohla byť lepšie preukázaná, než obdivuhodným rozhodnutím obetovať silnejšiemu hnutiu svoje viditeľne menej úspešné vlastné hnutie, to znamená toto rozpustiť, alebo bezpodmienečne začleniť do NSDAP.

Platí to najmä o hlavnom bojovníkovi niekdajšej Nemecko-socialistickej strany v Norimbergu, ktorým bol Július Streicher. NSDAP a DSP vznikli s rovnakým konečným cieľom, avšak úplne nezávisle na sebe. Hlavným priekopníkom DSP bol, ako bolo povedané, norimberský učiteľ Július Streicher. Spočiatku bol aj on sväto svete presvedčený o poslaní a budúcnosti svojho hnutia. Akonáhle však jasne a nepochybne rozpoznal silnejší rast NSDAP, skončil svoju činnosť pre DSP a vyzval svojich stúpencov, zaradiť sa do NSDAP, ktorá zo vzájomného zápasu vyšla víťazne a naďalej bojovať v jej radách za spoločný cieľ. Bolo to osobne ťažké, avšak zásadné rozhodnutie.

Z doby začiatku hnutia nezostalo žiadne roztrieštenie, ale takmer bezo zbytku viedla čestná vôľa vtedajších mužov k čestnému a správnemu koncu. To, čo dnes označujeme ako „roztrieštenosť národných síl", vďačí za svoju existenciu bez výnimky druhej, mnou hore popísanej príčine: ctižiadostiví muži, ktorí predtým nemali žiadne vlastné myšlienky a tým menej vlastné ciele, začali sa cítiť „povolaní" v tom okamihu, keď videli zrieť nesporný úspech NSDAP.

Náhle vznikali programy, ktoré boli bezo zbytku opísané podľa nášho programu, boli presadzované idey, ktoré si od nás vypožičali, stanovené ciele, za ktoré sme my už roky bojovali, volené cesty, po ktorých sa NSDAP už dávno vydala. So všetkých síl sa snažili zdôrazňovať, prečo boli nútení zakladať tieto strany, aj napriek tomu, že NSDAP už dávno existovala. Avšak čím vznešenejšie motívy boli predkladané, tým menej pravdivejšie boli tieto frázy.

V skutočnosti bol rozhodujúcim iba jediný dôvod: osobná ctižiadosť zakladateľov, ktorí chceli hrať nejakú úlohu, ku ktorej im ich vlastné trpaslíčie predpoklady nedovolili nič iné, než veľkú opovážlivosť preberať cudzie myšlienky, opovážlivosť, ktorá sa inak v občianskom svete nazýva zlodejstvom.

Neexistovali vtedy žiadne predstavy a idey iných, ktoré by takýto politický kleptoman v krátkej dobe pre svoj nový obchod nezhromaždil. Tí, ktorí tak činili, neskôr so slzami v očiach nariekali nad „roztrieštením národných síl", hovorili o „nutnosti zjednotenia" a ticho dúfali, že budú môcť napáliť tých iných a to v tom zmysle, že k ukradnutým ideám získajú zlodeji aj hnutia, založené na ich uskutočnenie. Keď sa im to nepodarilo a rentabilita týchto nových podnikov nespĺňala ako dôsledok duchovných rozmerov svojich majiteľov to, čo si od nej sľubovali, boli nakoniec šťastní, že mohli pristáť v „pracovnom spoločenstve".

Všetko čo vtedy nemohlo stáť na vlastných nohách, zlúčilo sa do tohoto pracovného spoločenstva. Vychádzalo sa pritom z názoru, že osem chromých spojených spolu určite poskytne prínos za jedného gladiátora. Avšak keďže sa medzi týmito chromými snáď našiel jeden zdravý, potreboval vyvinúť všetku svoju silu na to, aby tých ostatných udržal na nohách, pričom sa napokon sám stal chromým. Združovanie sa do týchto pracovných spoločenstiev je vždy treba považovať za otázku taktiky, pričom nesmieme nikdy prestať brať do úvahy nasledujúci základný poznatok:

Založením pracovného spoločenstva sa slabé zväzy nikdy nezmenia na silné, avšak silný zväz môže byť a nezriedka býva týmto spoločenstvom oslabený. Názor, že zlúčením slabých zoskupení musia vzniknúť silné zoskupenia je nesprávny, lebo skúsenosť učí, že majorita v akejkoľvek forme a za všetkých okolností je reprezentantkou hlúposti a zbabelosti, čím akákoľvek množina zväzov, ktorá bude riadená zvoleným viacčlenným vedením, bude vystavená zbabelosti a slabosti. Týmto zlúčením je taktiež obmedzená voľná hra síl, odstránený boj o určenie toho najlepšieho a tým s konečnou platnosťou zabránené víťazstvo zdravších a silnejších. Takéto zlúčenia sú teda nepriateľmi prirodzeného vývoja, lebo obvykle omnoho viac bránia tomu riešeniu problému, za ktorý sa bojuje, omnoho viac než aby ho podporovali.

Môže sa stať, že z čisto taktických pohnútok napriek tomu uzavrie najvyššie vedenie hnutia, ktoré má budúcnosť s podobnými zväzmi, na veľmi krátku dobu spojenectvo a podnikne spoločné kroky v nejakej konkrétnej otázke. To však nesmie nikdy viesť k zvečneniu tohoto stavu, pokiaľ sa hnutie nechce zriecť svojho poslania. Lebo pokiaľ sa definitívne zaplietlo do takéhoto spojenia, stratí tým možnosť a tiež právo v zmysle prirodzeného vývoja nechať úplne pôsobiť svoje vlastné sily, tým prekonať svojich rivalov a ako víťaz dosiahnuť vytýčený cieľ.

Nikdy nezabúdajme, že všetko skutočne veľké na tomto svete nebolo vybojované koalíciami, ale vždy to bolo úspechom jednotlivého víťaza.

Koaličné úspechy nesú v sebe už svojím pôvodom zárodok budúceho rozdrobovania a možnej straty toho, čo bolo dosiahnuté. Veľké, naozaj svetovo prevratné revolúcie duchovného typu sú vôbec možné a uskutočniteľné ako titanské zápasy jednotných formácií, nikdy však ako koaličné akcie.

Tiež národný štát nebude nikdy vytvorený prostredníctvom kompromisnej vôle nejakého národného pracovného spoločenstva, ale len oceľovou vôľou jediného hnutia, ktoré sa presadilo proti všetkým.

Sila starých štátov spočívala na troch pilieroch: na monarchistickej štátnej forme, na administratívnom zbore a na armáde. Revolúcia roku 1918 zlikvidovala štátnu formu, roztrhala armádu a administratívny zbor vydala do rúk straníckej korupcii. Tým boli zničené vlastné opory tzv. štátnej moci. Táto sa sama o sebe skladá z troch prvkov, ktoré sú zo zásady podkladom pre akúkoľvek autoritu.

Prvý základ pre vytvorenie autority poskytuje vždy popularita. Avšak autorita, ktorá spočíva len na tomto základe je ešte stále zvonku slabá, neistá a vratká. Každý nositeľ takejto, čisto na popularite postavenej autorite sa musí snažiť upevniť a zabezpečiť podklady tejto autority a to vytvorením určitej moci.

V moci a teda v sile vidíme druhý základ každej autority. Teraz je už o poznanie stabilnejší, bezpečnejší avšak ešte stále nie o veľa silnejší než ten prvý. Ak sa spojí popularita a sila a ak spoločne prežijú určitú dobu, môže vzniknúť autorita na ešte pevnejšom základe, totiž autorita tradície. A keď sa konečne spojí popularita, sila a tradícia, môže byť autorita pokladaná za neotrasiteľnú.

Vďaka revolúcii bol tento posledný prípad celkom eliminovaný. Ba prestala existovať akákoľvek autorita tradície. Zrútením sa starej Ríše, odstránením starej štátnej formy, zničením skorších výsostných znakov a ríšskych symbolov bola pretrhnutá všetka tradícia. Následkom toho bol najťažší otras štátnej autority. Samotná druhá opora štátnej autority, sila už tiež nebola k dispozícii. Aby mohla byť revolúcia vôbec prevedená, bolo nutné roztrhať stelesnenie organizovanej štátnej sily a moci, totiž armádu. Bolo dokonca nutné použiť roztrhané časti armády ako revolučné bojové jednotky. Aj keď frontové jednotky tomuto rozkladu nepadli za obeť v takej miere, napriek tomu čím viac sa vzďaľovali presláveným miestam ich štyri a pol ročného hrdinského zápasu, tým viac boli nahlodávané kyselinou dezorganizácie svojej vlasti a končili v demobilizačných útvaroch a v zmätku tzv. dobrovoľníckych „veliteľov" epochy vojenských rád.

O túto vzdorovitú, do očí bijúcu tlupu vojakov, ktorých vojenská služba bola založená na osemhodinovej pracovnej dobe sa však nemohla oprieť žiadna autorita. Tým bol spacifikovaný druhý prvok, ktorý zo začiatku zaručoval stabilitu autority a revolúcia tak vlastnila už len to pôvodné, totiž popularitu, na ktorej chcela vybudovať svoju autoritu. Avšak práve tento základ bol mimoriadne neistý. Revolúcii sa síce podarilo jedným mohutným chvatom rozdrviť starú štátnu budovu, v hlbšom zmysle sa to však podarilo len preto, že vyváženosť vo vnútri štruktúry nášho národa bola už narušená vojnou.

Každý národný súbor možno rozčleniť do troch skupín. Na extrém najlepších ľudí na jednej strane, dobrých v zmysle všetkých cností, zvlášť sa prejavujúcich odvahou a obetavosťou a na druhej strane potom na extrém najhorších ľudí, zlých v zmysle existencie všetkých egoistických pudov a príťaží. Medzi obidvoma extrémami leží ako tretia skupina veľká, široká stredná vrstva, v ktorej sa nestelesňuje ani žiarivé hrdinstvo, ani najhoršie zločinecké pudy.

Obdobie rozmachu národného súboru sa vyznačuje existenciou a absolútnou realizáciou tej lepšej extrémnej časti.

Obdobie normálneho, rovnomerného vývoja alebo stabilnej situácie sa vy­značuje a skladá zo zjavnej dominancie stredného elementu, pričom sa obidva extrémy navzájom vyvažujú, resp. sa eliminujú.

Obdobie rozvratu národného súboru je určené prevládajúcim účinkom zlého elementu.

Pozoruhodné je na tom to, že široká masa, čiže stredná vrstva, ako by som ju chcel označiť, sa zviditeľňuje vždy len vtedy, keď sa obidva extrémy na seba viažu spoločným zápolením. V prípade víťazstva jedného extrému sa potom vždy poddajne podriaďujú práve víťaznej strane. V prípade dominancie lepšieho extrému ho bude široká masa nasledovať, v prípade vzostupu zlého extrému mu minimálne nebude klásť žiaden odpor. Lebo bojovať sama o seba táto stredná trieda nikdy nebude.

Vojna teda počas svojho štyri a pol ročného krvavého trvania narušila natoľko vnútornú vyváženosť týchto troch skupín, že to viedlo pri všetkej úcte k obetiam zo strednej vrstvy, k skoro úplnému vykrvácaniu extrému lepších ľudí. Lebo koľko nenahraditeľnej nemeckej hrdinskej krvi vytieklo počas týchto hrozných štyri a pol roka, je naozaj príšerné. Pokiaľ sa sčítajú všetky tie státisíce jednotlivých prípadov, vyjde nám rovnaký výsledok, totiž frontoví dobrovoľníci. Dobrovoľné patroly, dobrovoľní telegrafisti, dobrovoľní spojári, dobrovoľní letci, dobrovoľní ženisti, dobrovoľníci pre útočné pluky atď. - a stále a stále po celé tie štyri aj pol roka tisícky dôvodov dobrovoľníctva a zasa dobrovoľníci - so stále rovnakým výsledkom. Holobradý mládenec alebo ostrieľaný muž, obidvaja s planúcou láskou k vlasti, naplnení obrovskou osobnou odvahou, alebo s vedomím najvyššej povinnosti sa prihlásili. Boli to desiatky tisícok ba státisícok podobných prípadov a postupne tieto ľudské rady redli a redli. Čo nepadlo, stalo sa rozstrieľanými mrzákmi, alebo sa rozdrobilo následkom nepatrnosti ich zvyšného počtu. Je nutné mať na zreteli, že v roku 1914 boli postavené celé armády dobrovoľníkov, ktoré vďaka zločineckej nesvedomitosti našich parlamentných ničomníkov neprekonali v dobách mieru žiaden vojenský výcvik, čím boli takto bezbranní, vydaní napospas nepriateľskému delostrelectvu. Týchto štyristotisíc vojakov, ktorí vtedy v bojoch o Flandersko padli, alebo sa z nich stali mrzáci, už nikdy nemohli byť nahradení. Ich strata bola niečím väčším, než obyčajným odpísaním čísla. Ich smrťou sa váha, takto odľahčená na dobrej strane naklonila v prospech zlých, čím získal na vážnosti viac než kedy inokedy element sprostosti, ničomnosti a zbabelosti, skrátka a dobre masa zlého extrému. Lebo k tomu pristúpil ešte jeden aspekt:

Nielen že bol lepší extrém na bojiskách počas štyri aj pol roka neskutočným spôsobom preriedený, ale horší extrém sa medzitým obdivuhodným spôsobom zakonzervoval. Na každého dobrovoľne sa hlásiaceho hrdinu, ktorý po posvätnej obetnej smrti stúpal nahor za zvuku fanfár, určite pripadal jeden vojenský dezertér, ktorý veľmi opatrne ukázal smrti chrbát, aby sa namiesto toho viac, či menej zúčastnil činnosti vo vlasti.

A tak sa na konci vojny vyskytoval nasledujúci obraz. Stredná široká vrstva národa svoju daň povinnej krvavej obety splnila. Extrém lepších sa svojim príkladným hrdinstvom v podstate bezo zvyšku obetoval. Extrém zlých podporovaný na jednej strane zlými zákonmi a na druhej strane nenasadením všetkých vojnových prostriedkov bohužiaľ zostal tiež celkom zachovaný.

Títo dobre zakonzervovaní výtržníci nášho národa potom previedli revolúciu. A mohli ju previesť len preto, že im ako protiváha už nestál extrém tých dobrých ­nikto z nich už totiž nežil.

Tým však bola nemecká revolúcia už od začiatku podmienečne populárnou záležitosťou. Tento Kainov čin nepreviedol nemecký národ, ale zberba vojenských dezertérov, pasákov a im podobných.

Frontový vojak privítal koniec krvavého zápasu, bol šťastný, že môže opäť vidieť svoju starú vlasť, ženu a deti. Avšak s revolúciou ako takou nemal vnútorne úplne nič spoločného. Nemal ju rád a ešte menej mal rád jej tvorcov a organizátorov. Počas tých štyri a pol roka najkrvavejších bojov zabudol na tie partajné hyeny a všetky ich rozpory mu boli cudzie.

Len u malej časti nemeckého národa bola revolúcia skutočne populárna, totiž u skupiny tých pomocníkov, ktorí si toto bremeno zvolili ako poznávacie znamenie čestných občanov tohoto nového štátu.

Milovali revolúciu nie pre ňu samotnú, ako sa mnohí omylom domnievajú ešte dnes, ale pre jej následky.

O samotnú popularitu týchto marxistických lupičov sa nemohla žiadna autorita dlhodobo opierať. A práve mladá republika potrebovala za každú cenu autoritu, pokiaľ nechcela byť opäť po krátkom chaose zhltnutá odvetnou silou utvárajúcou sa z posledných častí lepšej strany nášho národa.

Vtedy sa už nebáli ani tak nositeľov rozvratu ako skôr toho, že budú vo víre vlastného zmätku vytrhnutí zo svojich základov a že budú náhle a neúprosne zachytení päsťou, ktorá sa v podobných dobách náhle objavuje z pohybu národa a budú prenesení na celkom inú základňu. Republika sa za každú cenu musela skonsolidovať.

Preto bola v podstate momentálnym stavom donútená vytvoriť si okrem kolísavých pilierov jej slabej popularity opäť nejakú organizáciu moci, aby na nej mohla postaviť pevnú autoritu.

Keď začala matadorom revolúcie v decembri, januári a februári rokov 1918/19 kolísať pôda pod nohami, boli nútení sa obzrieť po ľuďoch, ktorí boli pripravení silou zbraní posilniť ich slabú pozíciu, ktorá bola spôsobená vrelou láskou vlastného národa. Antimilitaristická republika potrebovala vojakov. Avšak keďže jediná opora štátnej moci, totiž jej popularita, spočívala len na pasákoch, zlodejoch, lupičoch, dezertéroch, ulievajúcich sa a podobných indivíduách, teda na tej časti obyvateľstva, ktorá patrila k tomu zlému extrému, bola všetka snaha o získanie ľudí, ktorí boli pripravení obetovať vlastný život v službách nových ideálov v týchto kruhoch úplne zbytočným snažením. Nositelia revolučných myšlienok a realizátori revolúcie neboli ani schopní, ani ochotní zhromaždiť vojsko na ochranu seba samých. Lebo táto skupina si v žiadnom prípade neželala organizáciu republikového štátneho usporiadania, ale len dezorganizáciu súčasného stavu za účelom lepšieho uspokojenia ich pudov. Ich heslo neznelo ani tak „poriadok a výstavba Nemeckej republiky", ako skôr jej vyrabovanie.

A tak museli tieto výkriky o pomoc vychádzajúce v strachu z úst národných zástupcov v týchto vrstvách vyznieť úplne naprázdno a naopak vzbudiť len odvrátenie a roztrpčenie. Lebo takéto počínanie bolo vnímané ako porušenie vernosti a viery. Lebo v tom bolo cítiť vznik autority, ktorá sa už nebude opierať len o svoju popularitu, ale aj o moc. A to bol začiatok boja proti tomu, čo pre nich na revolúcii bolo to najpodstatnejšie, totiž proti právu na krádež a nevychovanému panstvu hordy zlodejov a plieniteľov, skrátka tej najhoršej zberby, ktorá unikla spoza stien väzníc a zbavila sa svojich okov.

Národní splnomocnenci mohli volať ako chceli, nikto sa do ich radov neprihlásil a iba ozvena „zradcovia" im dala najavo zmýšľanie nositeľov ich popularity.

Vtedy sa po prvýkrát objavil celý rad nemeckých mládencov, ktorí boli ochotní slúžiť „pokoju a poriadku", ešte raz si obliecť vojenskú uniformu, cez ramená si prevesiť pušku a s nasadenou oceľovou prilbou sa postaviť proti všetkým deštruktorom ich vlasti. Ako dobrovoľní vojaci sa združovali do slobodných zborov a začali, aj napriek tomu že túto revolúciu kruto nenávideli, tú samú revolúciu ochraňovať a tým ju prakticky posilňovať.

Robili tak s nečistým svedomím.

Skutočný organizátor revolúcie a jej pravý zákulisný podnecovateľ, medzinárodný Žid, odhadol vtedy situáciu veľmi správne. Nemecký národ doposiaľ nebol dostatočne zrelý na to, aby mohol byť zavlečený do boľševického krvavého marasu, ako tomu bolo v Rusku. Veľkou mierou to spočívalo v ešte stále veľkej rasovej jednotnosti medzi nemeckou inteligenciou a nemeckým robotníctvom. Ďalej potom veľkým prestúpením tvorivých elementov v samotných širokých vrstvách, rovnako ako je to u väčšiny západoeurópskych štátov, avšak v Rusku toto úplne chýba. Tam mala inteligencia ako taká z väčšej časti inú národnosť než ruskú, alebo mala aspoň neslovanský rasový charakter. Tenká vrchná vrstva inteligencie vtedajšieho Ruska mohla byť kedykoľvek odstránená z dôsledkov úplnej absencie spájajúcich medzičlánkov k širokým vrstvám obrovského národa. Duchovná a morálna úroveň tejto masy bola desivo nízka.

Akonáhle sa v Rusku podarilo popudiť nevzdelaný dav širokých más, ktorý nevedel ani čítať, ani písať a ktorý nebol v úplne žiadnom vzťahu a spojení so súčasnou tenkou vrstvou inteligencie, bol osud krajiny spečatený, revolúcia sa podarila. Ruský analfabet sa tak stal bezbranným otrokom svojich židovských diktátorov, ktorí však boli natoľko šikovní, aby túto diktatúru nazvali frázou „diktatúra ľudu".

V Nemecku sa o to zaslúžilo ešte nasledujúce. Revolúcia sa mohla na svoj úspech spoľahnúť iba v prípade postupného rozkladu armády. Skutoční nositelia revolúcie a rozvracači armády sa však už nemohli spoľahnúť na frontových vojakov, ale iba na tých svetloplachých ničomníkov, ktorí sa potulovali buď po tylových kasárňach, alebo boli ako „nepostrádateľní" zištní niekde v hospodárskych službách. Táto armáda bola ešte posilnená o desaťtisíce dezertérov, ktorí mohli bez akéhokoľvek rizika ukázať frontu chrbát. Skutoční zbabelci sa nikdy nebáli ničoho tak, ako smrti. Smrť však mali na fronte denne pred očami v tisícich rôznych zjaveniach. Ak chce človek za každú cenu udržať slabých, vratkých alebo zbabelých chlapcov pri ich povinnostiach, má iba jednu jedinú možnosť. Dezertér musí vedieť, že dezercia so sebou prináša to, pred čím chcú utiecť. Na fronte človek môže zomrieť, dezertér však musí zomrieť. Iba pomocou takéhoto neúprosného ohrozenia každého pokusu o dezerciu môže byť dosiahnutý účinný odstrašujúci účinok a to nielen u jednotlivcov, ale aj kompletného celku.

A v tom viazol zmysel a účel vojnových artikul.

Bola to nádherná viera, smieť smelo bojovať za existenciu svojho národa, opierajúc sa iba o dobrovoľnú vernosť, ktorá vychádzala z rozpoznania nevyhnutnosti. Dobrovoľné splnenie povinností bolo vždy určujúce v konaní tých najlepších, nikdy však nie v konaní priemerných. Preto sú také zákony, ako napríklad proti lúpežiam, nutné. Pretože neboli stvorené kvôli zo zásady slušným ľuďom, ale práve kvôli vrtkavým, slabým elementom. Tieto zákony majú svojím odstrašujúcim účinkom zabrániť tomu, aby nenastal stav, keď poctivec bude považovaný za hlupáka, keďže bude stále zreteľnejšia predstava, že účelnejšie je sa tiež podieľať na zlodejstve, než prihliadať s prázdnymi rukami, alebo sa vôbec nechať okrádať.

A preto by bolo chybou domnievať sa, že sa človek v boji, ktorý môže napriek všetkej ľudskej obozretnosti zúriť niekoľko rokov, môže obísť bez týchto pomocných prostriedkov, ktoré predstavujú skúsenosti niekoľkých storočí, ba tisícročí a ktoré v časoch krízy a momentálnych obrovských nervových zaťažení dokážu prinútiť slabých a neistých jedincov k plneniu svojich povinností.

Pre vojnového hrdinu z radov dobrovoľníkov nie sú samozrejmé nutné žiadne vojnové artikuly. Sú však nutné pre zbabelých egoistov, ktorí si v hodine núdze vlastného národa cenia svoj život viac, než zbytok jednoty. Aby sa však takýto bezcharakterný slaboch neoddával svojej zbabelosti, je nutné použiť tie najtvrdšie donucovacie prostriedky. Pokiaľ muži dlhodobo zápasia so smrťou a celé týždne musia bez oddychu a často bez riadnej stravy zotrvať v blatistých kráteroch po granátoch, nemôže byť zneistený kantonista udržaný pri žrdi pod hrozbou uväznenia vo väzení, ale iba pod hrozbou bezohľadného vykonania trestu smrti. Pretože zo skúsenosti vidí v takom čase väzenie ako tisíckrát pokojnejšie a bezpečnejšie miesto, než je vojnové pole, pretože vo väzení predsa aspoň nie je ohrozený jeho neoceniteľný život. To, že sa počas vojny trest smrti prakticky zrušil, čím sa vlastne v skutočnosti zrušila platnosť vojnových artikul, sa strašne vypomstilo. Vo vlasti sa predovšetkým v roku 1918 vytvorila armáda dezertérov, ktorá pomohla vytvoriť túto obrovskú zločineckú organizáciu, ktorá sa napokon po 7. novembri 1918 stala tvorcom revolúcie.

Front ako taký s tým prakticky nemal nič do činenia. Jeho príslušníci si iba túžobne želali mier. Už v tejto samotnej skutočnosti spočívalo pre revolúciu obrovské nebezpečenstvo. Pretože akonáhle sa po uzavretí mieru začali nemecké armády blížiť k vlasti, nastala pre vtedajších revolucionárov úzkostlivá otázka, totiž „čo urobia frontové vojská? Bude to poľná šeď trpieť? "

V týchto týždňoch musela revolúcia v Nemecku minimálne zvonku budiť zdanie umiernenosti, pokiaľ sa nechcela vystaviť nebezpečiu, že ju niektoré nemecké divízie náhle a bleskurýchle rozdrvia. Pretože keby sa vtedy jeden jediný veliteľ divízie rozhodol strhnúť so svojou verne oddanou divíziou červené handry a postaviť tieto krysy k múru a ďalší odpor potom zlomiť pomocou mínometov a ručných granátov, rozrástla by sa táto divízia počas necelých štyroch týždňov do obrovskej armády obsahujúcej minimálne šesťdesiat divízií. Predtým sa židovskí podnecovatelia triasli viac než pred hoci čím iným. A aby sa tomu zabránilo, musela byť revolúcii vtlačená určitá umiernenosť. Nesmela sa zvrhnúť v boľševizmus, ale musela sa skryť za snahu po „pokoji a poriadku". Preto toľko obrovských ústupkov, výzva na starý úradnícky aparát a na starých vojenských vodcov. Boli potrební ešte aspoň nejakú dobu a až keď černoškovia svoju povinnosť splnili, mohol sa človek odvážiť dať im primeraný kopanec a vybrať republiku z rúk starých štátnych služobníkov a vydať ju zlodejským revolučným supom.

Iba tak sa dalo dúfať, že bude možné podviesť starých generálov a starých štátnych úradníkov a že pomocou zdanlivej úprimnosti a miernosti nových pomerov, bude zabránené akémukoľvek odporu z ich strany.

Nakoľko sa to podarilo ukázala prax.

Samotná revolúcia tiež nebola vykonávaná strojcami pokoja a poriadku, ale práve naopak onými rozsievačmi vzbury, zlodejstva a drancovania. A tým nebol adekvátny ani vývoj revolúcie strán ich túžob, ani im nemohol byť z taktických dôvodov vysvetlený a zdôvodnený ich priebeh.

S postupným nárastom svojich radov strácala sociálna demokracia stále viac charakter brutálnej revolučnej strany. Nie že by snáď myšlienkovo vyznávala iné ciele než títo revoluční, alebo že by jej vodcovia náhle mali iné úmysly, nič takéto. Jediné čo nakoniec zostalo, bol iba úmysel a k jeho prevedeniu sa nevhodné teleso. S desaťmiliónovou stranou sa nedá robiť žiadna revolúcia. V takomto hnutí už nie je prítomný žiadny extrém aktivity, je tu iba široká masa stredu, teda iba nositelia.

V tomto stave došlo ešte počas vojny ku známemu rozštiepeniu sociálnej demokracie pomocou Židov. Zatiaľ čo sociálno-demokratická strana, primerane nosnej funkcii jej masy, visela ako olovené závažie na národnej obrane, boli z nej vyťažené radikálne aktívne prvky a boli sformované do obzvlášť priebojnej, novej útočnej kolóny. Nezávislé strany a sparťanské zväzy boli útočnými plukmi revolučných marxistov. Oni vytvorili konečné podmienky na to, aby na túto pôdu mohla konečne vstúpiť po celé desaťročia na to pripravovaná masa sociálnej demokracie. Zbabelé meštiactvo bolo pritom marxistami správne ohodnotené a bolo s ním tiež nakladané jednoducho ako „en canaille". Nikto ho vôbec nebral do úvahy, pretože každý si bol vedomý toho, že tento pokorný politický útvar starej vyslúžilej generácie aj tak nie je schopný akéhokoľvek odporu.

Akonáhle sa revolúcia podarila a hlavné opory starého štátu boli prehlásené za zrútené, musela byť revolúcia, kvôli vracajúcej sa frontovej armáde, ktorá sa začala zjavovať ako hrozná sfinga, zabrzdená vo svojom prirodzenom vývoji. Väčšina sociálno-demokratickej armády obsadila dobyté pozície a nezávisle a sparťanské útočné pluky boli odsunuté stranou.

To však nešlo bez boja.

A pretože aktivistické útočné formácie neboli spokojné, cítili sa byť oklamané chceli na vlastnú päsť bojovať ďalej, bol ich neviazaný hurhaj zákulisnými podnecovateľmi len vítaný. Pretože sotva bolo po prevrate, rozdelili sa očividne sami na dva tábory. Na stranu pokoja a poriadku a na skupinu krvavého teroru. Čo by však teraz bolo prirodzenejšie, než aby sa naše meštiactvo okamžite s vlajúcimi vlajkami začlenilo do tábora pokoja a poriadku? Teraz sa týmto žalostným politickým organizáciám opäť naskytla možnosť činnosti, ktorou by, pričom to ani nemusia priznať, opäť v plnej tichosti našli pevnú zem pod nohami a boli určitým spôsobom zúčastnené na moci, ktorú nenávideli a ktorej sa predovšetkým toľko báli. Nemecké politické meštiactvo dostalo najvyššiu česť posadiť sa za jeden stôl s trikrát prekliatymi marxistickými vodcami, za účelom potierania boľševizmu.

A tak už v decembri 1918 a januári 1919 vznikla nasledujúca situácia:

Menšinou horšieho elementu bola prevedená revolúcia, za ktorú sa okamžite postavili všetky marxistické strany. Revolúcia sama o sebe mala pomerne mierny priebeh, čo jej prinieslo nenávisť fanatických extrémistov. Tí okolo seba začali páliť z guľometov a hádzať ručné granáty, obsadzovať štátne úrady, skrátka ohrozovať miernu revolúciu. Aby bolo zažehnané zdesenie z takéhoto vývoja, bolo medzi nositeľmi nových podmienok a prívržencami starého poriadku uzavreté prímerie, aby títo mohli spoločne viesť boj proti extrémistom. Výsledkom teda bolo, že nepriatelia republiky ukončili boj proti republike ako takej a pomáhali poraziť tých, ktorí tiež boli nepriateľmi republiky, aj keď z úplne iných dôvodov. Ďalším výsledkom však bolo, že boj príslušníkov starého štátu proti novátorom sa zdal byť eliminovaný. O tejto skutočnosti sa ani nedá dosť dobre uvažovať. Iba ten, kto ju pochopí, porozumie tomu, ako bolo možné, že národu, ktorého deväť desatín sa na revolúcii nepodieľalo, sedem desatín ju odmietalo, šesť desatín nenávidelo, jej ju jedna desatina mohla takto vnútiť.

Pozvoľne vykrvácali ako sparťanskí barikádnici na jednej strane, tak aj národní fanatici a idealisti na strane druhej. A práve v tej miere, v akej sa tieto dve extrémne strany navzájom potierali, nakoniec vyhrala, ako vždy, široká masa stredu. Meštianstvo a marxisti sa našli na pôde daných skutočností a republika sa začala konsolidovať. To však občianskym stranám stále ešte nebránilo v tom, aspoň pred voľbami, aby aspoň nejaký čas nemohli citovať staré monarchistické myšlienky a aby týmito duchmi starých časov nemohli zaklínať a opätovne loviť malé dušičky svojich prívržencov.

Čestné to nebolo. Dávno už s monarchiou pretrhli všetky vnútorné putá a špina nových pomerov sa začala zvodným účinkom prejavovať aj v občianskom straníckom tábore. Obyčajný občiansky politik sa dnes cíti v korupčnom svinstve novej republiky príjemnejšie, než v čistej prísnosti, ktorá mu ešte spočíva v spomienke na minulý štát.

***

Ako už bolo povedané, revolúcia sa musela po roztrieštení starej armády, kvôli posilneniu jej štátnej moci, poobhliadnuť po nejakom novom mocenskom faktore. Podľa stavu vecí sa táto moc mohla vytvoriť iba z príslušníkov jej sa vlastne protiviaceho svetonázoru. Z nich tiež potom mohla postupne vzniknúť nová armáda, ktorá potom počas doby musela byť, nehľadiac na jej obmedzenia mierovými zmluvami, vo svojich názoroch premenená na nástroj štátnych záujmov. Ak sa položí otázka, ako sa mohla revolúcia ako akcia podariť, nezávisle na všetkých skutočných chybách starého štátu, ktoré boli jej príčinou, dôjdeme k nasledujúcemu výsledku:

1. z dôvodu ochrnutia nášho vnímania pojmov plnenia povinností a poslušnosti

a

2. z dôvodu zbabelej pasivity našich takzvaných štátotvorných strán.

K tomu je nutné dodať nasledujúce:

Vlastným dôvodom ochrnutia nášho vnímania pojmov plnenia povinností a poslušnosti je naša celkovo nenárodná a stále ešte iba čisto štátna výchova. Z toho pochádza tiež podceňovanie pojmov „prostriedok a účel". Vedomie povinností, plnenie povinností a poslušnosť nie sú účelom samy o sebe, rovnako ako ním nie je ani štát, ale všetky dohromady by mali byť prostriedkom k umožneniu a zaisteniu existencie spoločenstva duševne aj fyzicky homogénnych živočíchov na tejto zemi. V hodine, keď sa národný celok zreteľne rúca a keď je očividne vydaný napospas najťažšiemu útlaku a to vďaka konaniu niekoľkých darebákov, je poslušnosť a plnenie povinností voči týmto iba doktrínskou formalitou a snáď aj šialenstvom. A naopak odmietnutie poslušnosti a plnenie povinností, ktorým by bolo umožnené vyslobodenie sa národa z jeho podrobenia, by bolo príkladným. Podľa dnešného občiansko-právneho ponímania veliteľ divízie, ktorý svojho času dostal zhora rozkaz nestrieľať, tým že nestrieľal, konal podľa svojej povinnosti a preto aj správne. Pretože meštiackemu svetu je bezmyšlienková formálna poslušnosť cennejšia než život vlastného národa. Podľa národno-socialistického ponímania však v podobných prípadoch nenadobúda poslušnosť voči slabému nadriadenému platnosť, ale platí povinnosť voči národnej pospolitosti. V takejto osudnej hodine vstupuje do platnosti osobná zodpovednosť voči celému národu.

Príčinou úspechu revolúcie bola práve strata živého poňatia tejto koncepcie v našom národe alebo lepšie v našich vládnych kruhoch.

K druhému bodu je nutné povedať nasledujúce:

Najväčším dôvodom zbabelosti strán udržujúcich štát bolo predovšetkým vyradenie aktívnej, dobre zmýšľajúcej časti nášho národa z ich radov, ktoré vykrvácali v poli. Nezávisle na tom boli naše občianske strany, ktoré ako jediné môžeme označiť za politické útvary, ktoré sa nachádzali na pôde starého štátu, presvedčené, že ich svetonázory sa dajú šíriť výhradne duchovnou cestou a duchovnými prostriedkami a že použitie fyzických síl prináleží len štátu. Nielen, že sa v podobných názoroch dá zbadať znamenie postupne sa tvoriacej dekadentnej slabosti, ale tento názor bol tiež nezmyselný v dobe, keď politickí protivníci toto stanovisko dávno opustili a naopak na verejnosti neustále opakovali, že svoje politické záujmy presadia, keď bude treba, aj pomocou násilia. Bolo nezmyslom volať po boji pomocou duchovných zbraní v okamihu, keď sa na svete, uprostred občianskej demokracie, ako jej dôsledok objavil marxizmus. To sa jedného dňa muselo pekelne vypomstiť. Pretože marxizmus sám najviac zastupoval názor, že nasadenie zbraní spočíva v účelovom hľadisku a právo k tomu vždy leží v úspechu.

Aké správne je toto poňatie, bolo dokázané v dňoch od 7. do 11. novembra 1918. Vtedy sa marxizmus ani v najmenšom nestaral o nejaký parlamentarizmus a demokraciu a pomocou revúcej a strieľajúcej tlupy zločincov im zasadil smrteľný úder. A že občianske organizácie tárajov boli v tom istom okamihu bezbranné, je samozrejmé.

Po revolúcii, keď sa náhle občianske strany opäť vynorili, aj keď s pozmeneným názvom firmy a ich odvážni vodcovia vyliezli z tmavých pivníc a vzdušných špajzí, rovnako sa títo, rovnako ako všetci zástupcovia podobných starých útvarov, ani nepoučili zo svojich chýb, ani na ne nezabudli. Ich politický program bol zastaralý, pretože sa nedokázali vnútorne zmieriť s novou situáciou, ich cieľom však bolo smieť sa pokiaľ možno na tomto novom stave podieľať a ich jedinou zbraňou boli ako vždy slová.

Aj po revolúcii tieto občianske strany vždy žalostným spôsobom kapitulovali pred davom z ulice.

Keď mal byť prijatý zákon na ochranu republiky, chýbala k tomu najskôr potrebná väčšina. Z dvestotisíc demonštrujúcich marxistov dostali občianski štátnici taký strach, že proti svojmu presvedčeniu tento zákon prijali. Obávali sa, že by v opačnom prípade boli pri opúšťaní ríšskeho snemu lynčovaní rozbesneným davom. K čomu, bohužiaľ z dôvodov prijatia zákona, nedošlo.

Vývoj nového štátu potom prebiehal tak, akoby vôbec neexistovala národná opozícia.

Jediné organizácie, ktoré v tejto dobe mali odvahu a silu postaviť sa na odpor marxizmu a jeho popudeným masám boli najskôr dobrovoľnícke zbory, neskôr organizácie sebaobrany, občianske združenia, atď. a konečne potom zbory tradície.

Dôvod, prečo ich existencia vo vývoji nemeckej histórie nedocielila žiadne viditeľné zmeny bol nasledujúci:

Rovnako ako nemohli mať takzvané národné strany z nedostatku akejkoľvek hrozivej sily žiadny vplyv na ulicu, nemohli takzvané ochranné zbory naproti tomu dosiahnuť tiež žiaden vplyv a to z absencie akejkoľvek politickej myšlienky a predovšetkým akéhokoľvek skutočného politického cieľa.

To, čo marxizmu dopomohlo k úspechu, bola dokonalá súhra politickej vôle a aktívnej brutality. To, čo národné Nemecko vylúčilo z celkového praktického formovania nemeckého vývoja, bola absencia celistvej spolupráce brutálnej sily a geniálnej politickej vôle.

Či už bola vôľa národných strán akákoľvek, nemali ani ten najmenší mocenský aparát k uskutočneniu tejto vôle aspoň na ulici.

Ochranné zbory mali všetku moc, boli pánmi ulice a štátu a nemali žiadnu politickú myšlienku a žiadny politický cieľ, pre ktoré by sa táto moc dala, alebo vôbec mohla nasadiť v prospech národného Nemecka. V obidvoch prípadoch to však bola prešibanosť Žida, ktorá dokázala šikovným dohováraním a posilňovaním obradného zvečnenia, spôsobiť vzrastajúce prehlbovanie tohoto nešťastného osudu.

Bol to Žid, ktorý pomocou svojej tlače dokázal nekonečne prešibanými táraninami udržiavať u obranných zväzov nepolitický charakter, rovnako ako v politickom živote velebil a požadoval duchovný spôsob boja. Milióny nemeckých hlupákov potom tento nezmysel opakovali, pričom nemali ani najmenšie tušenie, ako sa tým sami prakticky odzbrojujú a bezbranne sa vydávajú napospas Židom.

Avšak aj pre to existuje opäť samozrejme prirodzené vysvetlenie. Absencia veľkej novo usporiadanej myšlienky znamená vždy obmedzenie bojovej sily. Presvedčenie o práve použitia aj tej najbrutálnejšej zbrane je vždy zviazané s existenciou fanatickej viery v nevyhnutnosť víťazstva nového prevratného poriadku na tejto zemi.

Hnutie, ktoré nebojuje za takéto najvyššie ciele a ideály, tiež nikdy k najkrajnejšej zbrani nesiahne.

Odhalenie novej obrovskej myšlienky bolo tajomstvom úspechu francúzskej revolúcie, myšlienke je vďačné víťazstvo tej ruskej a fašizmus si udržal silu iba vďaka myšlienke podmaniť si národ požehnaným spôsobom novej rozsiahlej premeny.

Občianske strany nie sú na toto prispôsobené.

Nielen občianske strany zbadali svoj politický cieľ v reštaurovaní svojej minulosti, ale boli to aj obranné zbory, pokiaľ sa vôbec nejakými politickými cieľmi zaoberali. Objavovali sa u nich tendencie starých vojnových veteránov a vyslúžilcov, čím pomáhali otupovať tie najostrejšie zbrane, ktoré vtedy národné Nemecko malo a čím tiež upadali do žoldnierskej služby republike. Že pritom sami jednali s najlepšími úmyslami a predovšetkým s najčistejšou vierou, nemení nič na osudovej pomätenosti týchto vtedajších zväzov.

Marxisti postupne získali v konsolidujúcej sa ríšskej moci potrebnú mocenskú oporu svojej autority a začali dôsledne a logicky rušiť pre ne nebezpečne vyzerajúce národné obranné zbory, ktoré sa pre ne medzitým stali zbytočnými. Jednotliví, zvlášť opovážliví vodcovia, ktorým sa nedôverovalo, boli postavení pred súdnu stolicu a napokon poslaní za mreže. Každému z nich sa však iba pomstil osud, voči ktorému sa zadĺžili.

Založením NSDAP sa po prvýkrát objavilo hnutie, ktorého cieľom nebolo, tak ako to bolo u občianskych strán, mechanické zreštaurovanie minulosti, ale snaha vytvoriť na mieste dnešného nezmyselného štátneho mechanizmu úplne nový organický národný štát.

Mladé hnutie od prvého dňa svojej existencie zastávalo názor, že je nutné duchovne hájiť svoju myšlienku, avšak na ochranu tejto obhajoby musia byť, pokiaľ to bude nutné, nasadené tie najnásilnejšie prostriedky. Verne svojmu presvedčeniu o nesmiernom význame tohoto nového učenia mu pripadlo úplne prirodzené, že pre dosiahnutie cieľa je nutné obetovať úplne všetko.

Už skôr som poukázal na momenty, keď je hnutie povinné, pokiaľ si chce získať srdce národa, prevziať zo svojich radov obranu proti teroristickým útokom svojich nepriateľov. Je tiež starou historickou skúsenosťou, že teror určitého svetonázoru nemôže byť zlomený formálnou štátnou mocou, ale zase len iným novým, rovnako odvážnym a rozhodne jednajúcim svetonázorom. To bolo, je a bude nepríjemné všetkým úradným štátnym strážcom zákona, avšak bez toho sa táto skutočnosť nikdy neznesie zo sveta. Štátna moc môže poriadok a pokoj zaručiť len vtedy, keď sa štát obsahovo stotožňuje s práve vládnucim svetonázorom, takže násilnícke elementy majú potom iba charakter jednotlivých zločineckých pováh a nie zástupcov extrémne odlišného svetonázoru súčasného štátu. V takom prípade môže štát presadzovať po storočia tie najväčšie mocenské opatrenia proti hroziacemu teroru, výsledok však rovnako nezmení a nakoniec podľahne.

Nemecký štát bol prevalcovaný marxizmom. Počas celého sedemdesiatročného boja nedokázal odvrátiť víťazstvo. Napriek tisícročnej existencii väzníc a väzení a napriek všetkým krvavým opatreniam, ktoré v nemnohých prípadoch proti prívržencom tohoto svetonázoru použil, bol nakoniec donútený ku skoro bezpodmienečnej kapitulácii (aj keď sa to občianski štátnici snažia popierať, samozrejme bez väčšieho presvedčenia).

Štát, ktorý je 9. novembra 1918 marxistami bezpodmienečne položený na kríž, samozrejme druhého dňa nepovstane ako jeho premožiteľ. Naopak, občianski hlupáci na ministerských kreslách dnes kecajú o nutnosti nevládnuť proti robotníkom, pričom sa im pod pojmom robotníctvo mihá práve marxizmus. Tým, že prirovnávajú nemeckého robotníka k marxizmu sa však dopúšťajú nielen sprostej a klamlivej falzifikácie pravej skutočnosti, ale sa aj pokúšajú zakryť vlastný kolaps pred marxistickými myšlienkami a organizáciou.

Z hľadiska tejto skutočnosti, totiž bezpodmienečného podriadenia sa štátu marxizmu, sa národno-socialistickému hnutiu práve vtedy zjavuje skutočná povinnosť nielen sa duševne pripraviť na víťazstvo svojej myšlienky, ale prevziať aj jej ochranu pred terorom internacionály pijúcej z víťazných pohárov.

Už som naznačil, ako sa z praktického života nášho mladého hnutia pozvoľne začala vytvárať ochranka našich zhromaždení, ako začala pomaly nadobúdať charakter určitej poriadkovej skupiny a ako sa snažila o vytvorenie organizátorskej podoby.

Čím viac sa potom tento postupne utváraný útvar zvonku podobal na obranný zväz, tým menej sa s nim v skutočnosti dal porovnať.

Ako už bolo zmienené, nemali nemecké obranné organizácie vôbec žiadne určité politické názory. V skutočnosti boli iba seba-ochrannými zväzmi s viac či menej účelným výcvikom a organizáciou, takže predstavovali vlastne ilegálnu náhradu právoplatných legálnych mocenských prostriedkov štátu. Ich dobrovoľnícky charakter vychádzal zo spôsobu ich vzniku a stavu vtedajšieho štátu, v žiadnom prípade im však tento titul nenáležal z pozície, keby ako slobodné formácie bojovníkov bojovali za nejaké slobodné, vlastné presvedčenie. To nevlastnili a to ani nie vďaka opozičnému správaniu jednotlivých vodcov a celých zväzov proti republike. Pretože, aby sa mohlo hovoriť o presvedčení vyššieho zmyslu, nestačí byť presvedčený o bezcennosti súčasného štátu, ale toto pramení z uvedomenia si nového stavu a z vnútorného spozorovania stavu, ktorého dosiahnutie človek vníma ako nutnosť a v ktorého uskutočnení zbadá najvyššie životné poslanie.

Poriadkové oddiely vtedajšieho národno-socialistického hnutia od všetkých obranných zväzov totiž zásadne odlišuje to, že ani v najmenšom neboli a ani nechceli byť poskokom v službách revolúciou vzniknutých pomerov, ale že zápasili výhradne za nové Nemecko.

Tieto poriadkové oddiely mali najskôr iba charakter sálovej poriadkovej služby. Ich prvé úlohy boli obmedzené konaním zhromaždení, kde mali zabrániť protivníkom, aby ho títo nemohli prerušiť a ukončiť. Už vtedy boli vychovávané v duchu nekriticky vykonávaných útokov. Avšak nie snáď z dôvodov, že by uctievali gumový obušok ako svoju najvyššiu modlu, ako sa rado tvrdievalo v prihlúplych kruhoch nemeckého meštianstva, ale pretože pochopili, že aj ten najväčší duch sa dá eliminovať, keď je jeho nositeľ ubitý gumovými obuškami, ako nám to jasne dokazuje história, keď aj tie najvýznamnejšie hlavy padli pod ťažobou čepelí tých najmenších gilotín. Nechceli si za svoju najvyššiu métu dať násilie, ale pomocou násilia chceli iba ochraňovať nositeľov ich duchovného cieľa pred vytlačením. A pritom tiež pochopili, že nie sú povinní prevziať ochranu štátu, ktorý nezaručuje žiadnu ochranu svojmu národu, ale práve naopak musí prevziať ochranu národa pred všetkými, ktorí ohrozujú národ a štát zničením.

Po boji na zhromaždení v mníchovskom Dvornom pivovare dostal tento poriadkový oddiel raz navždy, na večnú pamiatku hrdinského útoku malej hŕstky vtedajších bojovníkov názov Útočný oddiel (SA). Ako vyplýva zo samotného označenia, ide len o oddiel nového hnutia. Je sám o sebe jeho článkom, rovnako ako propaganda, tlač, hospodárske útvary a ostatné články, ktoré tvoria vlastnú stranu.

Aký nutný bol jeho ďalší rozvoj, môžeme vidieť nielen v tomto pamätihodnom zhromaždení, ale aj v pokusoch rozšíriť hnutie z Mníchova postupne do ostatných častí Nemecka. Keď sme sa pre marxistov stali takými nebezpečnými, nevynechali jedinú šancu pokúsiť sa udusiť každé národno-socialistické zhromaždenie, pokiaľ možno ihneď v zárodku, resp. rozbitím zabrániť jeho konaniu. Pritom bolo celkom samozrejmé, že marxistické stranícke organizácie sa všetkými silami snažili také prípady a úmysly v zastúpení slabo kryť. Čo však môže človek povedať o občianskych stranách, ktoré samotné boli marxistami zmlátené a ich rečníci si na mnohých miestach vôbec netrúfali vystúpiť na verejnosti a napriek tomu celkom nepochopiteľne a s potešením prijímali všetky pre nás práve nie najvýhodnejšie prebehnuté boje proti marxistom. Boli šťastní, že sme toho, ktorého oni sami nedokázali premôcť a ktorý viac-menej premohol ich, nedokázali premôcť ani my. Čo mal človek povedať na štátnych úradníkov, policajných prezidentov a aj na samotných ministrov, ktorí sa navonok tak radi vydávali za mužov národa, pričom pri všetkých stretnutiach, ktoré sme my národní socialisti mali s marxistami, vždy preukazovali služby tým hanebným prisluhovačom? Čo mal človek povedať ľuďom, ktorí vo svojom seba ponížení išli tak ďaleko, že za biednu pochvalu židovských novín bez škrupuli prenasledovali mužov, ktorým by mali byť čiastočne vďační, že nasadením svojich vlastných životov pred pár rokmi zabránili červenej spodine v tom, že ich ako roztrhané zdochliny nepovešala na okolité svietiace lampy.

To boli tie smutné úkazy, ktoré kedysi strhli nezabudnuteľného už zomrelého prezidenta Pöhnera, ktorý vo svojej neúprosnej priamosti nenávidel všetkých pätolizačov, ako len môže človek s úprimným srdcom nenávidieť, k výroku: „Počas celého svojho života som v prvom rade chcel byť Nemcom a až potom úradníkom. A nikdy by som nechcel byť stotožňovaný s tými kreatúrami, ktoré sú ako úradnícke kurvy ochotné prostituovať s každým momentálnym pánom".

Špeciálne smutné na tom bolo to, že tento druh ľudí postupne dostal pod svoju moc nielen desiatky tisíc čestných a riadnych nemeckých štátnych úradníkov, ale postupne ich nakazil svojou bezcharakternosťou, pričom tých, ktorí sa postavili na odpor, prenasledoval zúrivou nenávisťou, až ich potom vytlačil z ich úradov a pozícií, zatiaľ čo samých seba pritom s pokryteckým klamstvom stále označovali za mužov národa.

Od takých ľudí sme nemohli očakávať nijakú podporu a tiež sme ju až na nepatrné výnimky nedostali. Avšak vybudovanie vlastnej ostražitosti pomohlo posilniť činnosť hnutia a súčasne dosiahnuť verejnú pozornosť a všeobecnú vážnosť.

Vedúcou myšlienkou vnútornej výchovy týchto útočných oddielov bol vždy prevládajúci úmysel, vyškoliť ich okrem všeobecného telesného posilňovania aj na neotrasiteľných predstaviteľov národne socialistických ideí a konečne upevniť ich disciplínu v tom najvyššom možnom meradle. Nemali mať nič spoločné ani s obrannými organizáciami občianskeho poňatia, ani so žiadnou tajnou organizáciou.

Prečo som sa už vtedy čo najsilnejšie ohradzoval proti tomu, aby boli vychovávané úderné oddiely NSDAP ako takzvaný branný zväz, je zdôvodnené v nasledujúcej úvahe.

Z čisto odborného hľadiska nemôže byť vojenská služba daného národa vykonávaná súkromnými zbormi, ale len s podporou najmohutnejších štátnych prostriedkov. Každý iný názor sa opiera o obrovské preceňovanie vlastných možností. Je teda raz navždy vylúčené, aby sa pomocou takzvanej dobrovoľnej disciplíny dala v určitom rozsahu vybudovať organizáciu, ktorá by mohla mať vojenský význam. Chýba tu podpora vedúcej moci, totiž právnej moci. Na jeseň, resp. v januári 1919 bolo možné budovať dobrovoľnícke zbory nielen preto, že boli z väčšej časti vytvárané z frontových bojovníkov, ktorí prešli výcvikom starej armády, ale aj spôsobom záväzku, keď aspoň čiastočne na obmedzený čas podliehali vojenskej poslušnosti.

To dnes úplne chýba všetkým dnešným dobrovoľníckym obranným organizáciám. Čím väčší je zväz, tým horšia je disciplína a tým menšie môžu byť požiadavky, ktoré sa môžu klásť na jednotlivé osoby a tým viac bude mať charakter starého nepolitického zväzu veteránov a bojovníkov.

Dobrovoľná výchova v duchu vojenského výcviku bez zaistenia bezpodmienečného velenia sa vo väčšom meradle nikdy nemôže podariť. Vždy bude iba malá skupina ochotná dobrovoľne sa podriadiť tlaku poslušnosti, ako je to prirodzené a samozrejmé u pravidelného vojska.

Skutočný výcvik sa tiež nedá vykonávať z dôvodov smiešne malých prostriedkov, ktoré má k tomuto účelu takzvaný obranný zväz. Pritom najspoľahlivejší výcvik by mal byť hlavnou úlohou práve v týchto inštitúciách. Od vojny už prešlo osem dlhých rokov a počas tej doby neprešiel riadnym vojenským výcvikom doteraz žiadny ročník našej nemeckej mládeže. Avšak nemôže byť úlohou obranných zborov, aby zhromažďovali ročníky, ktoré prešli riadnym výcvikom, lebo potom sa dá veľmi rýchlo matematicky spočítať, kedy tento zbor opustí jeho posledný prívrženec. Aj ten najmladší vojak z roku 1918 bude za dvadsať rokov úplne neschopný boja a my sa tomuto momentu približujeme nesmiernou rýchlosťou. Už preto každý obranný zbor nutne získa charakter starého spolku vyslúžilcov. To však nemôže byť zmyslom spolku, ktorý sa práve označuje ako obranný a nie bojový zväz.

Tento sa už svojim označením snaží o vyjadrenie toho, že svoje poslanie nevidí len v udržiavaní tradície a združovaní bývalých vojakov, ale predovšetkým vo výučbe obranných myšlienok a v praktickom zastupovaní týchto myšlienok a tak vo vytváraní obranyschopného útvaru.

Avšak táto úloha vyžaduje neodkladne výcvik mladých síl, ktoré sa doteraz nestretli s vojenskou disciplínou, čo je v praxi prakticky neuskutočniteľné. S jedno­ až dvojhodinovým výcvikom týždenne nikdy z nikoho neurobíte skutočného vojaka. S dnešnými veľmi vystupňovanými nárokmi vedenia vojny, ktoré sú kladené na každého jedinca, je dvojročná vojenská služba možno ešte dostatočná na to, aby bolo možné premeniť mladého muža na vycvičeného vojaka. Všetci sme na vlastné oči v poli videli následky, ktoré vyplynuli pre mladých, nedostatočne vycvičených vojakov vo vojnovom virvare. Dobrovoľnícke zbory, ktoré boli po dobu 15-20 týždňov cvičené v bezmocnej oddanosti so železnou rozhodnosťou, nepredstavovali na fronte aj tak nič iné, než pokrm pre nepriateľské delostrelectvo. Len rozdelením do radov starých skúsených vojakov mohli byť títo mladí regrúti použití, ktorí prešli štvor- až šesť mesačným výcvikom, čo platí v rámci celého pluku. Boli pritom vedení staršími a tým postupne dorástli na svoje úlohy.

Ako beznádejne oproti tomu vyzeral pokus pokúšať sa bez jasnej veliacej moci a dostačujúcich prostriedkov o takzvaný jedno- až dvojhodinový výcvik jedného oddielu! Tým možno ešte vzpružiť starých vojakov, avšak nikdy nemožno z mladých ľudí urobiť vojakov.

Ako bezvýznamný a úplne bezcenný je podobný pokus vo svojom výsledku, sa dá doložiť zvlášť tou skutočnosťou, že v rovnakej dobe, keď takzvané dobrovoľnícke zbory s biedou a svojim úsilím a snahou vychovali, alebo sa aspoň snažili vychovať pár tisíc ľudí (a na ďalších sa vôbec nedostalo) v duchu vojenských myšlienok, zatiaľ čo štát ako taký presadzoval pacifisticko-demokratický spôsob výchovy miliónov a miliónov mladých ľudí, čím ich dôsledne okrádal o ich prirodzené inštinkty, otra­voval im ich logické vlastenecké zmýšľanie a postupne ich pretváral na poslušné stádo.

Aká smiešna je oproti tomu snaha tých obranných zväzov sprostredkovať svoje myšlienky nemeckej mládeži.

Ešte však dôležitejšie je nasledujúce stanovisko, ktoré ma vždy nútilo zaujímať odmietavý postoj proti každému pokusu o takzvanú vojenskú obranyschopnosť na dobrovoľnom spolkovom podklade:

Predstavme si situáciu, že by sa i napriek vyššie uvedeným prekážkam nejakému zväzu podarilo vycvičiť rok za rokom určitý počet Nemcov a to ako z hľadiska ich zmýšľania tak aj telesnej úrovne, ako aj v zaobchádzaní so zbraňami. Výsledok tohoto celého by sa rovnako musel rovnať nule v štáte, ktorý si svojou celou podstatou túto obranyschopnosť vôbec neželá, ba priam ju nenávidí, alebo sa úplne prieči vnútorným cieľom ich vodcov - skaze tohoto štátu.

V každom prípade je podobný výsledok bezcenným pri vláde, ktorá svojimi činmi nielen dokázala, že jej vôbec nezáleží na vojenskej sile národa, ale že nie je ani ochotná apelovať na túto silu a keď, tak len v záujme podpory jej vlastnej prekliatej existencie.

A dnes to tak je. Nie je to snáď smiešne cvičiť v pološere niekoľko desiatok tisíc mužov pre jeden pluk, keď štát pred necelými ôsmymi rokmi nechal hanebne vykrvácať osem a pol milióna najlepšie vycvičených vojakov a to len preto, že ich už nepotreboval a ako vďaku za ich obetavosť ich dokonca vystavil všeobecnej potupe. A človek sa má teraz snažiť vycvičiť vojakov pre štátny pluk, ktorý špiní a pľuje na vtedajších preslávených vojakov, necháva im z pŕs strhávať ich vyznamenania, odoberá im kokardy, trhá zástavy a znehodnocuje ich činy? Alebo urobil snáď dnešný pluk niečo pre obnovenie cti starej armády a pohnal snáď k zodpovednosti tých, ktorí ich pošpinili a roztrieštili? Ani náhodou. Ba naopak, môžeme týchto posledných, o ktorých som sa zmienil, vidieť ako trónia v najvyšších štátnych úradoch - ako sa s obľubou hovorí v Lipsku: „Právo kráča po boku moci." A keďže je v našom súčasnom štáte všetka moc v rukách rovnakých mužov, ktorí kedysi pripravili revolúciu, ktorá je však tou najsprostejšou vlastizradou, ba dokonca tým najbiednejším darebáctvom v nemeckých dejinách vôbec, dá sa len ťažko očakávať, že by moc týchto charakterov mohla byť zvýšená vznikom novej mladej armády. Aspoň všetky dôvody zdravého rozumu hovoria proti tomu.

Akú hodnotu tento štát prikladal vojenskému posilňovaniu jeho moci tiež po revolúcii v roku 1918, možno jasne a jednoznačne vidieť v jeho postoji k vtedajším veľkým sebaobranným organizáciám. Pokiaľ vystupovali na ochranu samotných zbabelých revolučných kreatúr, boli ešte vítaní. Keď sa však postupným schátraním nášho národa pre nich zdalo byť najväčšie nebezpečenstvo zažehnané a existencia zborov teraz znamenala národne politické posilnenie, stali sa zbytočnými a bolo urobené všetko pre to, aby boli odzbrojení a pokiaľ možno aj rozohnaní.

História vykazuje len veľmi zriedkavo vďačnosť kniežat. Avšak s vďačnosťou revolucionárskych podpaľačov, plieničov národa a vlastizradcov by mohol byť snáď len nejaký novomestský patriot. Ja som sa v každom prípade pri skúmaní problému, či je možné vytvoriť dobrovoľné ochranné zbory nemohol zdržať otázky, pre koho vlastne cvičia tých mladých ľudí? Na aký účel budú použití a kedy by mohli byť povolaní? Odpoveď na to dávajú súčasne najlepšie smernice vlastných postojov.

Ak by štát vôbec niekedy siahol po takto vycvičených zálohách, tak by to celkom určite nebolo z dôvodov zastupovania národných záujmov zvonku, ale len na ochranu vnútorných znásilňovateľov národa, keby snáď jedného dňa pretiekol pohár hnevu podvedeného, zradeného a predaného ľudu.

Už z tohoto dôvodu nemohli mať Úderné oddiely NSDAP nič spoločné s vojenskými organizáciami. Boli len ochranným a vzdelávacím prostriedkom národne socialistického hnutia a ich úlohy spočívali v celkom inej oblasti než takzvaných obranných oddielov. Avšak nemali predstavovať ani žiadnu tajnú organizáciu. Účel tajných organizácií môže byť len protiprávny. Tým si však podobné organizácie sami obmedzujú rozsah svojej činnosti. Nie je možné, už z dôvodov utáranosti nemeckého národa, vybudovať organizáciu, ktorá by mala určitý rozmer a navonok by napriek tomu zostala utajená, alebo aspoň utajiť jej ciele. Každý taký úmysel by bol tisíckrát zmarený. Dnešným politickým zložkám je k dispozícii celý štáb pasákov a podobných ničomníkov, ktorí za povestných tridsať židovských strieborných zradia nielen všetko, čo im príde do cesty, ale si aj vymyslia všetko, čo by sa zradiť dalo, takže vlastní príslušníci takého hnutia by ani nemuseli niečo zatajovať, či skrývať. Len celkom malé skupinky môžu po celé roky preosievaním charakterov tvoriť skutočne tajné organizácie. Avšak už oná malosť podobných útvarov ich bude robiť bezvýznamnými pre národno-socialistické hnutie. Lebo čo by sme potrebovali a potrebujeme, bolo a je nielen sto alebo dvesto smelých sprisahancov, ale stotisíce odvážnych fanatických bojovníkov za náš svetonázor. Nechceme byť činní na tajných schôdzach, ale na mohutných masových zhromaždeniach a hnutie si nemôže uvoľňovať cestu dýkou, jedom alebo pištoľou, ale ovládnutím ulice. My musíme marxizmu vštepiť, že budúci pán ulice je národný socializmus rovnako ako raz bude aj pánom štátu.

Nebezpečenstvo tajných organizácií dnes spočíva ďalej v tom, že členovia spolku vôbec nerozoznali závažnosť úlohy a namiesto toho môžu byť presvedčení, že jeden jediný atentát môže v dobrom zmysle zvrátiť osud celého národa. Taký názor môže mať svoje historické opodstatnenie, totiž vtedy, ak je národ pod tyraniou nejakého geniálneho utlačovateľa, o ktorom sa vie, že len jeho prečnievajúca osobnosť zaručuje ako taká vnútornú stabilitu a hrôzu nepriateľského tlaku.

V takom prípade môže náhle z národa vzniknúť jedinec, ktorý je ochotný sa obetovať, aby mohol zatnúť smrtiacu dýku do pŕs nenávideného jedinca. A len republikánska myseľ malých ničomníkov, ktorá je si vedomá viny by takýto čin mohla vnímať ako zavrhnutiahodný, zatiaľ čo veľkí ospevovatelia slobody nášho národa by si trúfli pomocou svojho Tella osláviť takýto čin.

V rokoch 1919 a 1920 hrozilo nebezpečenstvo, že sa príslušníci tajných organizácií, strhnutí veľkými vzormi dávnych čias a ktorí spoznali neobmedzené nešťastie našej vlasti, pokúsia pomstiť škodcom našej domoviny vo viere, že tým prinesú koniec biedy nášho národa. Každý takýto pokus bol však nezmyselný, lebo marxizmus ako taký nezvíťazil vďaka genialite a významu nejakého prečnievajúceho jedinca, ale skôr vďaka neobmedzenej úbohosti a zbabelému zlyhaniu občianskeho sveta. Najukrutnejšou kritikou, ktorou môžeme zahrnúť naše ctihodné meštianstvo, je zistenie, že revolúcia nebola vyvolaná jedinou osobnosťou nadpriemerných kvalít a napriek tomu sa jej títo podvolili. Vždy sa dá pochopiť, že človek je nútený kapitulovať pred takou osobnosťou, ako boli Robespierre, Danton alebo Marat, je však zdrvujúce skloniť hlavu pred suchotinárskym Scheidemannom, vykŕmeným pánom Erzbergom a nejakým Friedrichom Ebertom a veľkým počtom ďalších politických trpaslíkov. Nebola tu skutočne ani jedna jediná osobnosť v ktorej by snáď bolo vidieť geniálneho muža revolúcie a tým i nešťastie nášho národa. Boli to všetko len chvostíky revolúcie „en gros" a „en detail". Odstránenie jedného z nich by bolo úplne zbytočné a prinieslo by snáď len ten úspech, že by na jeho miesto prišlo ihneď niekoľko iných, rovnako veľkých a smädných upírov.

V týchto rokoch nebolo dosť dobre možné zakročiť proti takému zmýšľaniu, ktoré malo svoju príčinu a opodstatnenie v skutočne veľkých historických udalostiach, avšak sa úplne nehodilo do momentálnej trpaslíčej doby.

Podobnú úvahu je nutné urobiť aj v otázke odstraňovania takzvaných vlastizradcov. Je úplne nelogické, keď sa popraví pucák, ktorý utiekol od svojej zbrane, zatiaľ čo na najvyšších miestach sedia darebáci, ktorí zapredali celú Ríšu, majú na svedomí zbytočné dva milióny obetí, mali by sa zodpovedať za milióny mrzákov a pritom s duševným pokojom vykonávajú svoje republikánske obchody. Je zbytočné odstraňovať malých vlastizradcov v štáte, ktorých vláda sama zbavuje týchto vlastizradcov akejkoľvek viny. Lebo sa potom ľahko môže stať, žejedného dňa nejaký idealistický rečník, ktorý sa bude snažiť pohnať takéhoto darebného vlastizradcu k zodpovednosti, bude sám hlavnými vlastizradcami dohnaný k zodpovednosti. A potom je tu ešte jedna dôležitá otázka. Mali by takéto zradcovské malé, kreatúry byť likvidované opäť pomocou rovnakých kreatúr, alebo by to mal previesť nejaký idealista? V jednom prípade je úspech pochybný a neskoršia zrada zaručená, v druhom prípade by síce bol odstránený malý ničomník, avšak pritom by bol daný do stávky možno nenahraditeľný idealista.

Môj názor na túto otázku je ten, že by nemali byť vešaní malí zlodeji, aby sa veľkým nič nestalo, ale že by jedného krásneho dňa mal nemecký národný súd odsúdiť a popraviť všetky tie desaťtisíce organizovaných a tým aj zodpovedných zločincov novembrovej zrady a všetko, čo k nej patrí. Podobný príklad bude aj pre všetkých armádnych zradcov navždy potrebným ponaučením.

To všetko sú úvahy, ktoré ma vždy nútili k tomu, neustále zakazovať akúkoľvek časť v tajných organizáciách a ochraňovať predovšetkým naše SA pred charakterom podobných organizácií. V týchto rokoch som nepripustil v národno-socialistickom hnutí akékoľvek podobné experimenty, ktorých vykonávateľmi boli väčšinou znamenití, idealisticky naladení mladí Nemci, ktorých čin vždy obetoval iba ich samých, pričom na osude vlasti sa ale vôbec nič nezmenilo.

***

PokiaY teda SA nemala byť ani militantnou obrannou organizáciou, ani žiadnym tajným zväzom, museli byť z toho vyvodené nasledujúce dôsledky:

1. Ich výcvik musel prebiehať podľa stranícko-účelových smerníc, nie podľa vojenských smerníc.

Pokiaľ pritom majú byť príslušníci utužovaní na telesnej úrovni, nesmie cvičenie prebiehať vo vojenskom duchu, ale skôr v športovom duchu. Box a jiu-jitsu sa mi zdali pritom vždy dôležitejšie, než nejaký polovičatý hoci strelecký výcvik. Dáme nemeckému národu šesť miliónov športovo dokonale trénovaných tiel zanietených fanatickou láskou k vlasti a vychovaných v najvyššom útočnom duchu a národný štát z nich, pokiaľ to bude potrebné počas necelých dvoch rokov vybuduje armádu, pokiaľ pre toto bude položený nejaký základ. Tým však môže byť, ako nám dnešné okolnosti naznačujú, len ríšska branná moc a nie polovičaté obranné zväzy. Telesné posilňovanie by malo každému jedincovi vštepiť presvedčenie o jeho nadradenosti a dať mu tú vieru, ktorá večne spočíva len vo vedomí vlastnej sily. Pritom by mu malo dať tú športovú pripravenosť, ktorá by slúžila na ochranu hnutia ako živá zbraň.

2. Aby boli SA od začiatku chránené pred akýmkoľvek tajným charakterom, musí nezávisle na ich každému okamžite rozpoznateľnom oblečení, už jeho veľkosť celej verejnosti jasne ukazovať účel, ktorým je prospešný celému svojmu hnutiu. Nesmú rokovať v skrytosti, ale mali by pochodovať pod šírym nebom, aby im mohla byť definitívne pridelená verejná činnosť, čím by tiež definitívne padli akékoľvek legendy o tajnej organizácii. A aby boli aj duchovne oslobodení od akýchkoľvek pokusov o sprisahanie za účelom uspokojenia malých aktivistov, museli by byť od samého začiatku kompletne zasväcovaní do veľkých ideí hnutia a bezo zvyšku cvičení v mene úlohy tieto idey tiež zastupovať. A to tak, aby sa spredu blížil horizont a aby každý jedinec nevidel svoju misiu v odstránení nejakého malého či veľkého gaunera, ale v nasadení seba samého za zriadenie nového národne socialistického ľudového štátu. Tým bude tiež boj proti dnešnému štátu pozdvihnutý z atmosféry malých pomst a sprisahaneckých akcií do veľkosti svetonázorovej zničujúcej vojny proti marxizmu a jeho formáciám.

3. Organizačné formovanie SA rovnako ako ich uniformy a výzbroj je nutné vykonať logicky nie podľa vzoru starej armády, ale podľa účelnosti ich určitých úloh. Tieto názory, ktoré ma priviedli do rokov 1920 a 1921 a ktoré som sa postupne pokúšal naočkovať mladej organizácii mali úspech, takže sme už v polovici roku 1922 disponovali výborným počtom niekoľkých stotín, ktoré na konci jesene 1922 dostali postupne špeciálne označený odev. Obrovský význam pre ďalšie vybavenie SA mali tri udalosti.

1. Mohutná všeobecná demonštrácia všetkých vlasteneckých zväzov proti zákonu na ochranu republiky koncom roku 1922 na Kráľovskom námestí v Mníchove.

Mníchovské vlastenecké zväzy vtedy vydali deklaráciu, ktorá na protest proti zavedeniu zákona na ochranu republiky vyzývala na obrovské zhromaždenie v Mníchove. Zúčastniť sa ho malo aj národno-socialistické hnutie. Zomknutý slávnostný pochod začalo šesť mníchovských stotín, za nimi potom nasledovali sekcie jednotlivých politických strán. V samotnom sprievode pochodovali dve kapely a nieslo sa asi 15 zástav. Príchod národných socialistov na už napoly zaplnené námestie, ktoré bolo ináč bez zástav, spôsobil nesmierne nadšenie. Ja sám som mal tú česť môcť teraz ako jeden z rečníkov hovoriť pred ľudským davom v počte teraz šesťdesiattisíc účastníkov.

Úspech tohoto podniku bol obrovský a to predovšetkým preto, že aj napriek všetkým vyhrážkam červených, bolo po prvý raz dokázané, že po ulici môže pochodovať tiež národný Mníchov. Červené republikánske ochranné zväzky, ktoré sa pokúšali terorizovať pochodujúce kolóny, boli s krvácajúcimi čelami za pár minút rozohnané stotinami SA. Národno-socialistické hnutie vtedy po prvý raz ukázalo svoju rozhodnosť prevziať aj v budúcnosti do svojich rúk právo na ulicu a vytrhnúť tak z paží monopol medzinárodných zradcov národa a národných nepriateľov.

Výsledkom tohoto dňa bol nezvratný dôkaz o psychologickej a organizačnej správnosti nášho poňatia budovania SA.

Na tomto úspešne osvedčenom podklade boli teraz oddiely energicky rozširované, takže už niekoľko týždňov nato sme v Mníchove mohli postaviť dvojnásobný počet stotín.

2. Vlak do Koburgu v októbri 1922.

Národné zväzy chceli v Koburgu usporiadať takzvaný „nemecký deň". Osobne som dostal pozvánku s poznámkou, že by bolo vhodné, aby som so sebou priviedol nejaký doprovod. Túto pozvánku som dostal do rúk dopoludnia okolo jedenástej hodiny, čo mi prišlo veľmi vhod. Už hodinu nato boli vydané pokyny týkajúce sa návštevy tohoto Nemeckého dňa. Ako „doprovod" som určil osemsto mužov z SA, ktorí mali byť z Mníchova do tohoto bavorského mestečka dopravení v približne štrnástich stotinách špeciálne vypraveným vlakom. Boli rozoslané zodpovedajúce rozkazy na národno-socialistické skupiny SA, ktoré boli medzitým vytvorené v iných obciach.

Bolo to po prvý raz, čo cez Nemecko prešiel podobný zvláštny vlak. Na všetkých miestach, kde pristupovali ďalší a ďalší muži SA, vzbudzoval tento transport ohromný rozruch. Mnohí naše zástavy nikdy predtým nevideli, ich dojem bol ohromujúci.

Keď sme dorazili na stanicu do Koburgu, privítala nás deputácia vedenia slávnosti nemeckého dňa. Tá nám odovzdala rozkaz označený ako dohovor medzi miestnymi odbormi, resp. Nezávislými a Komunistickou stranou, v ktorom bolo uvedené, že nesmieme ísť cez mesto s rozvinutými zástavami za zvuku hudby (mali sme so sebou dvadsaťštyri člennú kapelu) a v zovretom sprievode.

Okamžite som tieto hanebné podmienky úplne odmietol, pričom som nezabudol vyjadriť prítomným pánom, ktorí zastupovali vedenie týchto osláv svoj údiv nad tým, že sa vôbec s týmito ľuďmi bavia a uzatvárajú akékoľvek dohody a prehlásil som, že SA za chvíľu nastúpi v stotinách a že za zvuku hudby s vejúcimi zástavami prejdú cez celé mesto.

A tak sa to tiež stalo.

Už na námestí pred stanicou nás privítal hulákajúci a kráčajúci ľudský dav. Vrahovia, banditi, lúpežníci, zločinci, to boli lichôtky, ktorými nás títo príkladní zakladatelia Nemeckej republiky milo privítali. Mladé SA udržiavali vzorový poriadok, začali sa na námestí pred železničnou stanicou zoraďovať podľa stotín a najprv si tieto poznámky nevšímali. Náš sprievod bol vystrašenými policajnými orgánmi odvedený cez mesto nám úplne cudzie, nie ako bolo najskôr naplánované do našej nocľahárne, do streleckej haly na okraji mesta, ale do pivovarskej pivnice, nachádzajúcej sa neďaleko mestského centra. Vpravo a vľavo okolo sprievodu nadobúdalo besnenie zhromaždeného obyvateľstva stále väčšie rozmery. Len čo vošla posledná stotina do dvora pivovarskej pivnice, snažila sa tam za zavíjania uši trhajúceho ihneď dostať aj besniaca masa. Aby sa tomu zabránilo, polícia uzavrela celú pivnicu. Pretože bol tento stav neúnosný, nechal som ešte raz nastúpiť naše SA, krátko som ich napomenul a požadoval som od polície okamžité otvorenie brány. Po dlhších prieťahoch tak napokon aj urobili.

Pochodovali sme teda späť cestou, ktorou sme prišli, aby sme sa dostali do našich pôvodných bytov, k čomu teraz konečne musel byť utvorený priechod. Potom čo sa naše stotiny nenechali revom a nadávkami vyviesť z miery, siahli zástupcovia pravého socializmu, rovnosti a bratstva po kameňoch. Tým nám však tiež došla trpezlivosť a vľavo ako aj vpravo vzniklo obrovské zničujúce krupobitie a netrvalo to ani desať minút a široko ďaleko nebolo možné zbadať na uliciach nič červené.

Potom v noci došlo k prudkým zrážkam. Patroly SA našli národných socialistov, ktorí boli jednotlivo prepadnutí, v príšernom stave. Potom bol s protivníkmi urobený krátky proces. Už nasledujúce ráno bol červený teror, ktorým Koburg trpel niekoľko rokov, úplne zlomený.

S pravým marxisticko-židovským klamárstvom sa pokúsili ešte raz pomocou letákov súdružky a súdruhovia medzinárodného proletariátu vyštvať do ulíc tým, že celkom prekrútili skutočnosť, keď tvrdili, že naše vraždiace tlupy v Koburgu rozpútali vyhladzovaciu vojnu proti mierumilovným pracujúcim. O druhej popoludní sa mala uskutočniť obrovská demonštrácia, na ktorej boli očakávané desiatky tisíc pracujúcich z celého širokého okolia. Nechal som preto po pevnom rozhodnutí definitívne skoncovať s červeným terorom, o dvanástej hodine opäť nastúpiť naše SA, ktoré sa medzitým rozrástli do počtu skoro jeden a pol tisíc mužov. S nimi som sa potom vydal na pochod k slávnosti v Koburgu cez veľké námestie, kde sa mala konať tá zmienená demonštrácia. Chcel som vidieť, či sa ešte niekto odváži nás obťažovať. Keď sme vstúpili na námestie, bolo prítomných namiesto ohlásených desaťtisíc len niekoľko stoviek ľudí, ktorí sa našim príchodom celkom utíšili a čiastočne aj rozutekali. Len na niekoľkých miestach sa nás pokúšali napadnúť červené oddiely, ktoré medzitým dorazili z okolia a ktoré nás ešte nepoznali. Obratom ruky im však bol zobratý vietor z plachiet. Teraz bolo možné uvidieť, ako doposiaľ strachom zastrašované obyvateľstvo začalo pomaly ožívať, ako dostávalo odvahu a trúfalo si pozdraviť nás nadšeným volaním, pričom večer pri našom odchode už na mnohých miestach prepadalo spontánnemu jasotu.

Na železničnej stanici nám náhle vlakový personál oznámil, že odmieta riadiť náš vlak. Nechal som teda niekoľkým strojvodcom oznámiť, čo ma napadlo, keď nám do rúk padlo niekoľko červených bratov, totiž že pôjdeme sami, avšak na lokomotívu, tender a do každého vagónu priberieme niekoľko tuctov súdruhov z medzinárodnej solidarity. Nezabudol som tiež pánom zdôrazniť, že táto jazda vlastnej svojpomoci iste nebude žiadnym bezpečným podnikom a že nie je vylúčené, že si všetci spoločne zlámeme väz a kosti. Že sa však už tešíme, že na onen svet nepôjdeme sami, ale v bratstve a rovnosti s našimi červenými priateľmi.

Nato odišiel vlak na minútu presne a nasledujúceho rána sme zdraví dorazili späť do Mníchova.

V Koburgu bola po prvýkrát od roku 1914 obnovená rovnosť občana pred zákonom. Ak by dnes nejaký prihlúpy vyšší úradník chcel tvrdiť, že štát ochraňuje svojich občanov, potom to v tejto dobe rozhodne nebola v žiadnom prípade pravda. Pretože vtedy sa museli občania brániť pred reprezentantmi dnešného štátu.

Význam tohoto dňa nemohol byť svojimi dôsledkami najskôr úplne správne docenený. Nielenže víťazné SA boli mimoriadne posilnené vo svojom sebavedomí a viere v správnosť ich vedenia, ale začala sa o nás zaujímať aj široká verejnosť, pričom mnohí po prvýkrát v národno-socialistickom hnutí rozpoznali inštitúciu, ktorá so všetkou pravdepodobnosťou bude raz povolaná, aby pripravila tomu marxistickému šialenstvu primeraný koniec.

Iba demokracia nariekala, ako sme si mohli dovoliť nenechať si pokojne zlomiť väz, keď sme boli podriadení demokratickej republike a miesto pacifistického spevu sme previedli brutálny útok pomocou pästí a obuškov.

Meštianska tlač bola všeobecne, ako vždy, čiastočne úbohá a čiastočne sprostá a iba niekoľko málo úprimných novín privítalo, že aspoň na jednom mieste bol učinený koniec živnosti marxistických lupičov.

V samotnom Koburgu sa aspoň časť marxistického robotníctva, na ktorú sa človek musí pozerať rovnako ako na zvedenú, vďaka pästiam národno-socialis­tických robotníkov naučila chápať, že tiež títo robotníci bojovali za určité ideály a že keď človek zo skúsenosti niečomu verí a má to rád, že sa za to aj bije.

Najväčší úžitok však mali SA samy ako také. Teraz sa veľmi rýchlo rozrastali, takže počas straníckeho zjazdu dňa 27, januára 1923 sa mohlo svätenia vlajok zúčastniť okolo šesťtisíc mužov, pričom prvé stotiny boli už kompletne oblečené do svojich nových odevov.

Skúsenosť z Koburgu jasne ukázala, aké dôležité je zaviesť jednotné oblečenie SA a to nielen na posilňovanie vlastného ducha, ale predovšetkým k zamedzeniu zámeny a zabráneniu vzájomného nerozoznávania. Doposiaľ sa nosili iba rozpoznávacie pásky na pažiach, teraz teda prišli nové zimné kazajky a povestné čapice.

Skúsenosť z Koburgu mala však ešte ďalší význam. A síce, že sme prešli k tomu, na všetkých miestach, kde červený teror po celé dlhé roky bránil akémukoľvek zhromaždeniu inak zmýšľajúcich, tieto plánovito ničiť a obnovovať tak opäť slobodu zhromažďovania. Odteraz týmito miestami tiahli stále dookola prápory SA a postupne tak v Bavorsku padala národno-socialistickej propagande za obeť jedna červená bašta za druhou. SA stále viac dorastala svojmu poslaniu a tým sa svojim charakterom stále viac vzďaľovala všetkým bezvýznamným a životne nedôležitým obranným hnutiam a stále viac rozkvitala do žijúcej bojovej organizácie, usilujúcej sa o zriadenie nového nemeckého štátu.

Tento logický vývoj trval do marca 1923. Potom sa udiala príhoda, ktorá ma prinútila k tomu, aby som hnutie odklonil z doterajšej trasy a previedol určitú reorganizáciu.

3. Obsadenie oblasti Porýnia Francúzmi v prvých mesiacoch roku 1923 malo v následnej dobe veľký význam pre ďalší vývoj SA.

Ani dnes ešte nie je dosť dobre možné a nie je to účelné predovšetkým z hľadiska národných záujmov, o tom úplne verejne hovoriť a písať. Môžem sa vyjadriť iba do tej miery, do akej sa tejto témy dotkli už všetky verejné rokovania, ktorých výsledky boli oznámené širokej verejnosti.

Obsadením Porýnia, ktoré nás neprekvapilo, povstala dôvodná nádej, že teraz je definitívny koniec so zbabelou politikou ustupovania a že obranným zväzom bude teraz pridelená úplne jasná úloha. Tiež SA, ktoré vtedy mali niekoľko tisíc mladých, silných mužov, by sa potom tejto službe národu nemohli vyhnúť. Na jar a uprostred leta prebehla ich premena na vojenskú bojovú organizáciu. Im sa tiež väčším dielom dá pripísať neskorší vývoj v roku 1923, aspoň čo sa nášho hnutia týka.

Keďže priebeh roku 1923 popisujem dopodrobna v iných oddieloch tejto knihy, chcel by som tu iba zdôrazniť, že reorganizácia SA, pokiaľ by sa nedostavili predpoklady k jeho reorganizácii, teda zahájeniu aktívneho odporu proti Francúzsku, by bola z hľadiska vlastného hnutia len na škodu.

Koniec roku 1923 bol, aj keď v onom momente vyzeral hrozne, videný však z vyššieho hľadiska, do tej miery potrebný, pretože vďaka rokovaniu nemeckej ríšskej vlády bola jedným razom zastavená, teraz úplne bezpredmetná a pre hnutie škodlivá reorganizácia SA. Tým bola tiež vytvorená možnosť začať jedného dňa opäť tam, kde sme boli nútení odbočiť z našej cesty.

V roku 1925 novo založená NSDAP musí teraz svoje SA opäť vybudovať, vyškoliť a zorganizovať podľa skôr zmienených princípov. Musí sa opäť vrátiť k pôvodnému zdravému svetonázoru a jej najvyššou úlohou musí byť vytvoriť zo svojich SA nástroj zastupovania a posilňovania svetonázorového boja tohoto hnutia.

Nesmie dopustiť, aby SA niekedy nadobudli charakter obranného zväzu, či nejakej tajnej organizácie. Musí sa skôr snažiť vytvoriť z nej stotisícovú stráž národno-socialistických a tým aj hlboko národných ideí.

V zime roku 1919 a ešte viac na jar a v lete roku 1920 bolo mladé hnutie donútené zaujať postoj k istej otázke, ktorá dosiahla obrovský význam už počas vojny. Už v prvom diele tejto knihy som poukázal na príznaky hroziaceho nemeckého rozvratu, ktoré som si osobne všimol, keď sa Angličania, ale tiež Francúzi, pomocou špeciálneho spôsobu propagandy pokúšali roznietiť starý rozpor medzi nemeckým severom a juhom. Na jar roku 1915 bola z tohoto systému vybudovaná veľmi obratná a rovnako podlá zbraň. Popudzovanie južného Nemecka proti severnému, ktoré bolo založené na tých najnižších inštinktoch, začalo zanedlho prinášať svoje plody. Je to výčitka, ktorú je nutné vzniesť proti vtedajším rozhodujúcim miestam a to ako vláde, tak aj veleniu vojska, alebo ešte lepšie proti bavorským vysokým miestam, ktorú zo seba títo nemôžu striasť, že vo svojej božskej zaslepenosti nedbali na svoje povinnosti a nezakročili proti tomu s potrebnou rozhodnosťou a razanciou. Nebolo učinené úplne nič! Naopak, zdalo sa, že rôzne miesta boli úplne potešené a vo svojej zabednenosti si snáď aj mysleli, že podobná propaganda urobí nielen prietrž zjednocovaciemu procesu nemeckého národa, ale že tým tiež musí automaticky dôjsť k posilneniu federatívnych snáh. Ťažko sa niekedy v histórii podobné zanedbanie vypomstilo viac. Oslabenie, ktorého malo byť docielené v Prusku, postihlo celé Nemecko. Následkom potom bolo urýchlenie rozvratu, ktorý roztrieštil nie Nemecko ako také, ale v prvom rade práve samotné jednotlivé štáty.

V meste, v ktorom najviac zúrila umelo rozdúchavaná nenávisť voči Prusku, prepukla ako prvá revolúcia proti dedičnému kráľovskému domu.

Teraz by však bolo chybou domnievať sa, že cudzia nepriateľská vojnová propaganda bola jediným tvorcom tejto „antipruskej" nálady a že by to mohlo byť ospravedlnením pre národ, ktorý ňou bol napadnutý. Neuveriteľný spôsob organizácie nášho vojnového hospodárstva, ktoré svojou úplne šialenou centralizáciou viedlo k poručníctvu a následnému vyplieneniu celého ríšskeho územia, bolo skutočným hlavným dôvodom vzniku oného antipruského zmýšľania. Pretože pre normálneho mladého občana boli vojnové spoločnosti, ktoré mali svoje sídlo v Berlíne, identické s Berlínom a Berlín ako taký bol synonymný s Pruskom. Že organizátori týchto zlodejských inštitútov, ktoré sa nazývali vojnovými spoloč­nosťami, neboli ani z Berlína, ani z Pruska a že to vôbec neboli ani Nemci, si títo jedinci vtedy mohli ťažko uvedomiť. Tí videli iba hrubé chyby a neustále prehmaty tohoto nenávideného zariadenia v ríšskom hlavnom meste a prenášali samozrejme všetku svoju nenávisť automaticky na toto hlavné mesto a zároveň aj na Prusko. Táto nenávisť potom stúpala o to viac, čím menej proti tomu bolo z určitých miest zasahované a keď bol tento výklad dokonca v tichosti, s úškľabkom sebe vlastným, vítaný.

Žid bol príliš šikovný, aby už vtedy neporozumel tomu, že hanebná koristná výprava, ktorú organizoval proti nemeckému národu pod krycím plášťom vojnových spoločností, by vyvolala odpor. Dokiaľ mu tento národ nešiel po hrdle, nemusel sa báť. Aby však zabránil explózii, ktorá by viedla masy k zúfalstvu a revolte, nemohol sa nájsť lepší recept, než rozdúchať a tým aj spotrebovať ich zlosť iným smerom.

Len nech sa Bavorsko v pokoji háda s Pruskom a Prusko s Bavorskom, čím viac, tým lepšie! Najhorúcejší boj obidvoch znamená pre Žida najistejší mier. Všeobecná pozornosť tým bola úplne odvedená od medzinárodných červov národa, zdalo sa, že boli úplne zabudnutí. A keď sa zdalo, že sa nebezpečie pomaly stráca, že rozvážni členovia, ktorých bolo aj v Bavorsku dosť, začínajú opäť nabádať k rozvážnosti, rozumu a zdržanlivosti, čím sa zdalo, že úporná bitka bude prerušená, stačilo Židovi zinscenovať v Berlíne príslušnú provokáciu a vyčkať na účinok. V ten moment sa všetci účastníci sporov medzi severom a juhom vrhli na túto udalosť a fúkali tak dlho, až uhlíky rozhorčenia opäť vzplanuli v jasný oheň.

Bola to šikovná a rafinovaná hra, ktorú Žid vtedy prevádzkoval za účelom neustáleho zamestnávania a odvracania jednotlivých nemeckých kmeňov, aby ich mohol o to viac a dôkladnejšie vydrancovať.

Potom prišla revolúcia.

Pokiaľ priemerný človek a obzvlášť potom menej vzdelaní malomeštiaci a robotníci, do roku 1918, alebo lepšie povedané do novembra oného roku, nemohli, alebo nedokázali správne rozoznať skutočný priebeh a nevyhnutné dôsledky tohoto sporu medzi nemeckými kmeňmi a to predovšetkým v Bavorsku, potom to musela, aspoň v deň prepuknutia revolúcie, pochopiť aspoň oná národne zmýšľajúca časť obyvateľstva. Pretože ešte sa akcia ani nepodarila a už bol vodca a organizátor revolúcie prehlásený za zástupcu „bavorských" záujmov. Medzinárodný Žid Kurt Eisner začal riadiť Bavorsko proti Prusku. Bolo úplne jasné, že práve tento orientálec, ktorý sa ako nepresadený žurnalista poflakoval sem a tam po celom Nemecku, bol ten posledný, kto by sa mohol vydávať za zástupcu bavorských záujmov a že práve jemu mohlo byť Bavorsko najukradnutejšie na celom šírom svete.

To, že sa Kurt Eisner staval revolučnému povstaniu v Bavorsku na vedomý odpor proti ostatnej Ríši, nerobil ani v najmenšom z hľadiska bavorských záujmov, ale ako zmocnenec svetového židovstva. Použil pritom súčasné inštinkty a nevôľu bavorského národa k ľahšiemu rozdrveniu celého Nemecka. Roztrieštená Ríša sa mohla stať ľahšou korisťou boľševizmu.

Ním započatá taktika bola najskôr vykonávaná aj po jeho smrti. Marxizmus, ktorý v Nemecku pokropil krvavou potupou práve tieto jednotlivé štáty a ich kniežatá, začal teraz čoby „nezávislá strana" apelovať práve na tieto inštinkty a city, ktoré mali najsilnejšie korene práve v kniežacích rodoch a jednotlivých štátoch.

Zápas Republiky rád proti blížiacim sa oslobodeneckým kontingentom bol v prvej rade propagandisticky označovaný za „boj bavorských pracujúcich" proti „pruskému militarizmu". Iba z toho sa dá pochopiť, prečo v Mníchove, oproti celému zbytku nemeckého územia, neviedla porážka Republiky rád k rozvahe širokých más, ale naopak ešte prehĺbila roztrpčenie a závislosť proti Prusku.

Umenie, s akým boľševistickí agitátori dokázali predstaviť odstránenie Republiky rád ako prusko-militantné víťazstvo nad antimilitaristicky a antiprusky zmýšľajúcim bavorským ľuďom, prinášalo bohatú úrodu. Zatiaľ čo Kurt Eisner nedokázal počas volieb do zákonodarného bavorského krajinského snemu v Mníchove pozbierať ani desaťtisíc prívržencov a komunistická strana zostala dokonca pod troma tisícami, zhromaždili obidve strany po páde republiky viac než stotisíc voličov.

Už v tejto dobe začal môj osobný boj proti šialenému štvaniu medzi jednotlivými nemeckými kmeňmi.

Myslím, že som vo svojom živote nikdy nezačal s nepopulárnejšou vecou, než s vtedajším odporom proti štvaniu voči Prusku. V Mníchove boli už počas Republiky rád poriadané prvé masové zhromaždenia, na ktorých bola nenávisť proti ostatnej časti Nemecka, ale predovšetkým potom proti Prusku, vybičovávaná do tej miery, že účasť severného Nemca na takomto zhromaždení bola nielen spojená s ohrozením života, ale že takéto zhromaždenie sa často končilo úplne otvoreným prevolávaním šialených hesiel ako: „Preč od Pruska!" - „Preč s Pruskom!" - „Vojna proti Prusku!" a pod. Bola to nálada, ktorú jeden obzvlášť skvelý zástupca bavorských výsostných záujmov v Nemeckom ríšskom sneme počas slovnej bitky vystihol slovami: „Radšej bavorsky zomrieť, ako sa nakaziť Pruskom."

Človek sa musel vtedajších zhromaždení zúčastňovať, aby mohol pochopiť, čo pre mňa samého znamenalo, keď som sa po prvýkrát pokúsil, obkľúčený hŕstkou priateľov, na zhromaždení v mníchovskej Levej pivovarskej pivnici ohradiť proti tomuto šialenstvu. Boli to starí vojnoví kamaráti, ktorí mi vtedy zaisťovali podporu a každý si iste vie predstaviť ich pocity, keď nám počas našej obhajoby vlasti hrozilo, že sa na nás vrhne nerozumná, rozkričaná masa, skladajúca sa predovšetkým z dezertérov a ulievačov, ktorí sa potulovali po cestách našej domoviny. Bolo pre mňa pri týchto prejavoch šťastím, že sa zástup mojich najvernejších cítil byť so mnou skutočne zaviazaný a skoro sa mi zaprisahal na život a na smrť.

Zdalo sa, že boje, ktoré sa neustále opakovali a tiahli sa po celý rok 1919, nadobúdali zo začiatku roka 1920 ešte väčšiu intenzitu. Boli zhromaždenia, ­spomínam si obzvlášť najedno vo Wagnerovej sále na Slnečnej ulici v Mníchove , na ktorých moja medzitým väčšia skupina musela prekonať tie najťažšie boje, ktoré často končili tým, že tu tucty mojich verných boli týraní, zbití, dokopaní a konečne viac mŕtvi než živí vyhodení zo sály na ulicu.

Boj, ktorý som začal ako jedinec, podporovaný iba mojimi vojnovými druhmi, sa teraz stal, chcel by som skôr povedať, svätým poslaním nášho mladého hnutia.

Som na to dnes hrdý, že môžem povedať, že sme vtedy, úplne výhradne odkázaní iba na našich bavorských prívržencov, dokázali pomaly, ale iste pripraviť koniec tejto zmesi hlúposti a zrady. Hlúposti a zrady preto, lebo som pri všetkom presvedčení a dobromyseľnej hlúposti širokej masy prívržencov túto naivitu nemohol pripísať k dobru jej organizátorom a podnecovateľom. Pokladal som ich a vždy ich budem pokladať za zradcov, ktorí sú platení a financovaní Francúzskom. V jednom prípade, totiž v ich prípade, už história svoj ortieľ vyriekla.

Najnebezpečnejšia na celej veci bola však obratnosť, ktorá sa snažila zaretušovať skutočné tendencie tým, že federalistické úmysly boli stavané do popredia ako jediné podnety pre podobné správanie. To, že rozdúchavanie nenávisti proti Prusku nemalo s federalizmom nič spoločné, je samozrejme nad slnko jasnejšie. Podivuhodne vyzerá tiež „federatívna činnosť", ktorá sa pokúša zničiť, alebo rozdeliť iný spolkový štát. Pretože skutočný federalista, pre ktorého citáty Bismarckových ríšskych myšlienok nepredstavujú iba frázu, by si v tom istom momente nemohol želať odpojenie časti pruského štátu, ktorý bol založený a dokonaný samotným Bismarckom a už vôbec by nemohol verejne podporovať podobné separatistické snahy. Ako by sa asi tváril človek v Mníchove, keby nejaká konzervatívna pruská strana podporovala odtrhnutie Frankov od Bavorska a keby túto akciu dokonca verejne požadovala a urýchľovala. Jednému mohlo byť ľúto medzi týmito všetkými iba tých niekoľko skutočne federalisticky zmýšľajúcich charakterov, ktorí túto hanebnú hru naozaj neprehliadli, pretože tí boli podvedení v prvom rade. A zatiaľ čo bola federatívna myšlienka takto zadĺžená, kopali jej vlastní prívrženci hrob. Človek nemôže propagovať federalistické usporiadanie Ríše, ak odstavuje, ohovára a špiní, skrátka znemožňuje jeden z najpodstatnejších článkov podobného štátneho útvaru, totiž jeden zo spolkových štátov- Prusko. Bolo to ešte o to neuveriteľnejšie, že sa boj týchto takzvaných federalistov obracal práve na Prusko, ktoré môže byť najmenej zo všetkých spájané s onou novembrovou demokraciou. Pretože útoky a nadávky týchto federalistov neboli namierené proti otcom Weimarskej ústavy, ktorými naostatok z väčšej časti boli práve južní Nemci a Židia, ale práve naopak proti zástupcom starého konzervatívneho Pruska, teda protipólu Weimarského usporiadania. Že sa pritom všetci vystríhali toho, dotknúť sa Židov, to nemôže nikoho udivovať, dáva to však možný kľúč k riešeniu celej záhady.

Rovnako ako pred revolúciou Žid dokázal odvrátiť pozornosť od vojnových spoločností, teda lepšie povedané od seba, tým, že musel nasmerovať široké masy a to predovšetkým bavorský ľud, proti Prusku, tak musel aj po revolúcii nejako zaretušovať nové, teraz stokrát horšie lúpežné ťaženie. A opäť sa mu to podarilo. V tomto prípade proti sebe poštval takzvané „národné prvky" Nemecka: Bavorské konzervatívne prvky proti rovnako konzervatívnym pruským prvkom. A opäť to vykonal tým najprehnanejším spôsobom. Začal sa totiž zahrávať s históriou Ríše, pričom vyprovokoval také hrubé a netaktné prehmaty, že krv dotyčných trafených musela zákonite prichádzať znovu a znovu do varu. Nikdy sa však nikto nerozohnil proti Židovi, ale vždy len proti svojmu nemeckému bratovi. Bavorsko nevidelo Berlín, v ktorom žijú štyri milióny usilovne pracujúcich tvorivých ľudí, ale lenivý, roztrhnutý Berlín zradného západu! Avšak táto nenávisť sa neobracala proti tomuto západu, ale proti pruskému mestu.

Bolo to naozaj často na zbláznenie.

Túto zručnosť Židov odvrátiť od seba pozornosť verejnosti a zamestnať ju niečím iným, môžeme vidieť tiež dnes.

V roku 1918 nemohla byť o plánovitom antisemitizme vôbec žiadna reč. Ešte dobre si spomínam na ťažkosti, do ktorých sa človek dostal iba vyrieknutím slova Žid. Buď na človeka civeli ako na hlupáka, alebo sa stretol s urputným odporom. Naše prvé pokusy ukázať verejnosti skutočného nepriateľa, sa zdali byť vtedy úplne beznádejné a len veľmi pomaly sa veci začali obracať k lepšiemu. Čím pochybnejší bol „ochranný a odbojový zväz" svojím organizačným založením, o to väčšia bola jeho zásluha na znovuotvorení židovskej otázky ako takej. V každom prípade začal v zime na prelome rokov 1918/19 antisemitizmus pomaly zapúšťať svoje korene. Neskôr však potom národno-socialistické hnutie túto židovskú otázku popohnalo úplne iným smerom. Dokázalo predovšetkým tento problém vyzdvihnúť z úzkeho kruhu horných a malomeštiackych vrstiev a premeniť ho na hybnú silu obrovského národného hnutia. Avšak sotva sa podarilo venovať nemeckému národu niekoľko veľkých, zjednocujúcich bojových myšlienok, ohľadom tejto otázky, keď tu bol Žid so svojim odporom. S neuveriteľnou rýchlosťou vhodil sám medzi ľudové hnutia horiacu pochodeň sváru a zasial rozkol. V nadhodenej tramontanistickej otázke a z nej vzídeného vzájomného potierania sa medzi katolíkmi a protestantmi, viazla za daných okolností jediná možnosť, ako zamestnať verejnú pozornosť inými problémami, k odvráteniu koncentrovaného útoku proti židovstvu. Tak, ako sa títo muži, ktorí práve túto otázku vrhli medzi náš národ, sa proti nemu prehrešili, už sa to nikdy nebude dať napraviť. Žid však v každom prípade dosiahol svoj cieľ. Katolíci a protestanti medzi sebou vedú úsmevný boj a úhlavný nepriateľ árijského ľudstva a celého kresťanstva sa smeje do dlaní.

Rovnako ako raz dokázal po celé roky zamestnávať a vyčerpávať verejnú mienku bojom medzi federalizmom a unitarizmom, zatiaľ čo Žid zašantročil slobodu národa a zriaďoval našu vlasť medzinárodnému vysokému finančníctvu, tak sa mu aj teraz opäť darí štvať proti sebe obidve nemecké náboženstvá, pričom obidve základne budú rozožraté a podhrabané jedom medzinárodného svetového židovstva.

Keď sa človek díva na spúšť, ktorú židovskí bastardi denne páchajú na našom národe a keď si pomyslí, že táto otrava krvi sa nedá z nášho tela už po storočia odstrániť a že to snáď nebude možné nikdy, keď ďalej pomyslí na rasový rozklad, ktorý strháva, ba dokonca ničí posledné árijské diela nášho nemeckého národa, takže naša sila čoby národa - nositeľa kultúrnych tradícií - je neustále na ústupe, čím nastáva reálna hrozba, že sa aspoň v našich veľkomestách, jedného dňa prepadne tam, kde sa dnes nachádza južné Taliansko. Toto zamorovanie našej krvi, okolo ktorého slepo kráčajú státisíce našich občanov, je dnes Židom vykonávané úplne plánovito. Tieto čierne parazity nášho národa plánovito zneuctievajú naše neskúsené, mladé blonďavé dievčiny a ničia tým niečo, čo sa na tomto svete už nikdy nedá nahradiť. Obidve, áno, obidve naše kresťanské viery prihliadajú úplne ľahos­tajne tomuto znesväcovaniu a ničeniu týchto ušľachtilých a jedinečných ľudských bytostí, ktoré boli na tejto zemi stvorené vďaka božiemu milosrdenstvu. Budúcnosť tejto zeme však nespočíva v tom, či zvíťazia katolíci nad protestantmi, alebo pro­testanti nad katolíkmi, ale v tom, či árijský človek prežije, alebo vymrie. Obidve ná­boženstvá totiž dnes nebojujú proti ničiteľovi ľudstva, ale sa snažia zničiť sa navzájom. Každý kto je len trochu národne zameraný, by mal mať onú povinnosť, každý za svoju vlastnú vieru, aby sa neustále nehovorilo o milosti Božej iba zvonku, ale aby sa vôľa Božia naozaj napĺňala a aby nebolo dopustené znesväcovanie diela Božieho. Pretože vôľa Božia dala jedenkrát ľuďom ich podobu, povahu a ich schop­nosti. Ten, kto ničí jeho dielo, vypovedá vojnu božiemu stvoreniu a božej vôli. Preto by mal každý, v rámci svojej vlastnej viery, mať za svätú povinnosť zaujať stanovisko proti tým, ktorí svojím pôsobením, rečou alebo jednaním prekračujú rámec svojej vlastnej náboženskej obce a chceli by strkať nos do inej. Pretože potieranie charak­terových osobitostí jedného náboženstva v rámci nášho nastávajúceho religiózneho rozštiepenia vedie v Nemecku nutne k vyhladzovaciemu boju medzi obidvoma koncesiami. Naše pomery sa nedajú úplne porovnať s Francúzskom, Španielskom alebo dokonca s Talianskom. V týchto krajinách sa napríklad dá propagovať boj proti klerikalizmu, alebo ultramontanismu, pričom by sa človek ani nemusel obávať, že by sa pri tomto pokuse rozpadol francúzsky, španielsky alebo taliansky národ ako taký. To však nie je možné v Nemecku, pretože tu by sa na podobnom zámere úplne iste podieľalo aj niekoľko protestantov. Tým však získa obrana, ktorá môže byť inde proti zásahom politického rázu ich vlastných vyšších hodnostárov vedená iba katolíkmi, okamžite charakter útoku protestantov proti katolíkom. To, čo môže byť príslušníkmi vlastného vyznania ešte znášané, či už je to chybné, bude už od začiatku prudko odmietnuté, akonáhle to pochádza z nejakej inej náboženskej obce. To ide tak ďaleko, že samotní ľudia, ktorí boli bez ďalšieho pripravení vzdať sa a okamžite odstúpiť od zjavnej nesprávnosti vo vnútri vlastnej religióznej spoločnosti, namierili okamžite svoj odboj smerom von, pričom je táto korektúra doporučovaná, alebo dokonca požadovaná od nejakého iného miesta, nespadajúceho pod vlastnú náboženskú obec. Tí to samozrejme vnímajú ako neoprávnené, neprípustné a neprístojné miešanie sa do vnútorných záležitostí, do ktorých oným príslušným nič nie je. Podobné pokusy potom tiež nebudú ospravedlniteľné, ak budú zdôvodnené vyšším právom záujmov národnej pospolitosti, pretože náboženské cítenie je do dneška v ľuďoch zakorenené hlbšie, než celé cítenie vlastenecky a politicky účelné. A to sa nikdy nezlepší tým, že sa obidve koncesie budú podporovať vo svojom vzájomnom, úpornom súboji, ale zmení sa to, keď sa obojstrannou znášanlivosťou národov venuje jeho budúcnosť, ktorá svojou veľkoleposťou bude zmierlivo pôsobiť aj v tejto oblasti.

Nemusím tu ani vysvetľovať, že som vždy považoval tie osoby, ktoré zatiahli národné hnutie do krízy religióznych sporov, za horších nepriateľov svojho národa, než tých najvýznamnejšie orientovaných komunistov. Pretože týchto obrátiť je úlohou národno-socialistického hnutia. Ten, ktorý sa ich však vo svojich vlastných radách snaží odvrátiť od ich skutočnej misie, koná úplne bezcharakterne. Je jedno, či jedná úmyselne, či neúmyselne, je to bojovník za židovské záujmy. Pretože židovským záujmom dnes je nechať vykrvácať národné hnutie v religióznom boji a to v tom okamihu, keď sa toto pre Žida stáva nebezpečným. A zdôrazňujem výslovne slovo vykrvácať, pretože iba historicky úplne nevzdelaný človek by si mohol predstaviť, že by sa dnes s týmto hnutím dala vyriešiť otázka, o ktorú sa roztrieštili celé storočia a tí najväčší štátnici.

Naostatok hovorí skutočnosť sama za seba. Páni, ktorí náhle v roku 1924 zistili, že najvyššou misiou národného hnutia je boj proti ultramontanismu, nezlomili ultramontanzmus, ale rozorvali národné hnutie. Musím sa tiež ohradiť proti tomu, že by sa v radách národného hnutia našla osobnosť, ktorá by snáď bola úplne schopná dokázať to, čo nedokázal ani Bismarck. Bude vždy najvyššou povinnosťou národno-socialistického hnutia viesť najťažší boj proti všetkým, ktorí by chceli národno-socialistické hnutie postaviť do služieb podobných bojov a svárov a propagandisticky podobných úmyslov okamžite z radov nášho hnutia vylúčiť. A to sa tiež do jesene 1923 skutočne darilo. Tak mohli v radách nášho hnutia sedieť veriaci protestant vedľa veriaceho katolíka, pričom by sa ani nemuseli oddávať akémukoľvek konfliktu medzi svojím religióznym presvedčením. Spoločný mocný boj, ktorý spolu viedli proti spoločnému ničiteľovi árijského ľudstva, ich naopak naučil vzájomne sa rešpektovať a vážiť sa. A pritom práve v oných rokoch hnutie rozpútalo najostrejší boj proti Centru, avšak nikdy nie z religióznych dôvodov, ale výhradne z dôvodov národnostných, rasových a politicko-hospodárskych. Úspech hovoril za nás vtedy rovnakou mierou, akou dnes svedčí proti všetkým mudrlantom.

V posledných rokoch to došlo dokonca tak ďaleko, že národné kruhy vo svojej bohom opustenej zaslepenosti náboženských rozporov a svojho šialeného jednania nerozoznali, že sa ateistickí marxisti náhle podľa potreby stávali advokátmi ich religióznych treníc a že neustálym vláčením sem a tam niekedy skutočne úplne stupídnych výrokov priťažujú jednej či druhej strane, čím zase len rozdúchavajú oheň sváru.

A práve v národe, ako je nemecký, kde história už mnohokrát dokázala, že je schopná viesť kvôli prízrakom vojny až do úplného vykrvácania, je takéto roznecovanie boja smrteľne nebezpečné. Náš národ je tým neustále odvádzaný od skutočných otázok jeho ďalšej existencie. Zatiaľ čo sa zožierame religióznymi rozkolmi, je zbytok sveta rozkladaný. A zatiaľ čo národné kruhy premýšľajú, či je väčšie ultramontánne alebo židovské nebezpečenstvo, ničí Žid rasové základy našej existencie a tým aj navždy celý náš národ. Môžem len, čo sa týchto „národných" bojovníkov týka, celému národno-socialistickému hnutiu a tým aj celému nemeckému národu z najúprimnejšieho srdca priať: Pane, ochraňuj naše hnutie pred podobnými priateľmi a ono sa už so svojimi nepriateľmi vyrovná.

***

V rokoch 1918/20/21 ďalej Židmi prešibaným spôsobom propagovaný boj medzi federalizmom a unitarizmom nútil tiež národno-socialistické hnutie, aj keď ho úplne odmietalo, zaujať k tomuto problému jasné stanovisko. Má byť Nemecko spolkovým alebo jednotným štátom a čo si má človek vôbec pod obidvoma pojmami predstavovať? Mne sa zdá byť dôležitejšia oná druhá otázka, pretože bola nielen kľúčovou pre pochopenie celého problému, ale mala aj vyjasňujúci a zmierlivý charakter.

Čo je to spolkový štát?

Pod pojmom spolkový štát chápeme zväz suverénnych štátov, ktoré sa spojili slobodnou vôľou svojej suverenity, pričom postúpili onú časť svojich výsostných práv celku, ktorý umožňuje a zaručuje existenciu spoločného zväzu.

Táto teoretická formulácia sa nevzťahuje bezo zbytku na žiadny, na tejto zemi dnes súčasný spolkový štát. Najmenej zo všetkého to platí o Americkej únii, kde sa u úplnej väčšiny jednotlivých štátov nedá hovoriť o akejkoľvek suverenite, pretože mnohé z nich boli do celkovej plochy zväzu zakreslené iba v priebehu času. Preto sa u týchto jednotlivých štátov jedná viac o menšie, či väčšie, zo správno-technických dôvodov vytvorených, často lineárne hraničiace teritória, ktoré kedysi nevlastnila, ani nemohla vlastniť vlastnú štátnu suverenitu. Pretože úniu nevytvorili tieto štáty, ale únia vytvorila najskôr väčšiu časť týchto takzvaných štátov. Ich veľmi rozsiahle vlastné práva, ktoré boli týmto jednotlivým teritóriám prenechané, alebo skôr pririeknuté, zodpovedajú svojou celkovou podstatou nielen tomuto zväzu štátov, ale a to predovšetkým, veľkosti ich rozlohy, ich priestorovým dimenziám, ktoré sú v podstate porovnateľné s veľkosťou kontinentu. Preto sa pri štátoch Americkej únie nedá hovoriť o žiadnej štátnej suverenite, ale iba o jej ústavou stanovených a zaručených právach, alebo skôr právomociach.

Tiež pre Nemecko táto formulácia nie je úplne vhodná. Aj napriek tomu, že v Nemecku bezo sporu existovali najskôr jednotlivé štáty, z ktorých bola napokon vytvorená Ríša. Avšak vytvorenie Ríše neprebehlo na základe slobodnej vôle alebo rovnakým pričinením jednotlivých štátov, ale iba účinkom nadvlády jedného z nich, totiž Pruska. Už sama teritoriálna rozdielnosť veľkosti jednotlivých nemeckých štátov nedovoľuje žiadne porovnanie s usporiadaním napr. Americkej únie. Rozdiel vo veľkosti vtedajších najmenších nemeckých spolkových štátov a tých najväčších ukazuje nerovnomernosť výkonov, ale tiež nerovnomernosť podielu na založení Ríše a na formovaní spolkového štátu. V skutočnosti sa však u väčšiny týchto štátov o skutočnej suverenite tiež nedalo jednoznačne hovoriť, iba ak by výraz štátna suverenita bol vnímaný iba ako úradná fráza. V skutočnosti s týmito takzvanými suverénnymi štátmi pozametala nielen minulosť, ale aj naša súčasnosť, čím bola najlepšie dokázaná slabosť týchto „suverénnych" útvarov.

Avšak nemalo by tu byť konštatované, ako historicky vznikali jednotlivé štáty, ako skôr že sa v žiadnom prípade nekryli s hranicami jednotlivých kmeňov. Sú to čisto politické útvary a svojimi koreňmi siahajú väčšinou do smutnej doby bezmocnosti Nemeckej Ríše a jej podmieneného roztrieštenia našej nemeckej vlasti.

Pretože nie všetkým vyhovovalo usporiadanie starej Ríše, keď im v spolkovej rade jednotlivých štátov nebolo priznané rovnaké zastúpenie, ale bolo odstupňované iba podľa veľkosti a skutočného významu, rovnako ako aj výkonu jednotlivých štátov pri utváraní Ríše.

Odstúpenie výsostných práv, ktoré bolo podmienkou pre vytvorenie Ríše, bolo tiež prevedené vlastnou vôľou iba z malej časti, pretože z väčšej časti buď vôbec neexistovali, alebo boli jednoducho odobraté tlakom pruskej prevahy. Bismarck pritom nevychádzal zo zásady dať Ríši to, čo sa dá vziať jednotlivým štátom, ale od štátov bolo vyžadované iba to, čo Ríša skutočne potrebovala. Bola to ako mierna, tak aj múdra zásada, ktorá na jednej strane brala najvyšší ohľad na zvyklosti a tradíciu a na druhej strane zaisťovala hneď od začiatku novej Ríši obrovskú mieru lásky a radostnej spolupráce. Bolo by však zo zásady chybou toto Bismarckovo rozhodnutie pripisovať jeho presvedčeniu, že by tým Ríša vlastnila naveky dostatok výsostných práv. Toto presvedčenie Bismarck nikdy nezískal. Ba naopak, chcel iba prenechať budúcnosti to, čo nebolo možné a nešlo momentálne vykonať. Veril v pomaly pôsobiaci účinok času a na tlak vývoja, ktorému pripisoval dlhodobo väčší vplyv, než momentálnemu pokusu, okamžite zlomiť odpor jednotlivých štátov. Tým tiež najlepšie preukázal a dokázal veľkosť svojho štátnického umenia.

Pretože v skutočnosti dosiahla Ríša svoju suverenitu iba na účet suverenity jednotlivých štátov. Čas naplnil to, v čo Bismarck dúfal a veril.

Nemeckým rozvratom a zničením monarchistickej štátnej podoby bol tento vývoj násilne urýchlený. Pretože jednotlivé nemecké štáty vďačili za svoju existenciu viac čisto politickým príčinám, než kmeňovému pôvodu, musel v tejto chvíli význam týchto jednotlivých štátov klesnúť na nulu, ak by bolo eliminované vlastné stelesnenie politického vývoja týchto štátov, totiž monarchistická štátna podoba a jej dynastia. Celý rad týchto štátnych útvarov tým stratil celú vnútornú stabilitu, takže úplne rezignoval na svoju ďalšiu existenciu a z čisto účelových dôvodov sa spojil s inými, alebo sa z vlastnej vôle pripojil k nejakým väčším. Najpresvedčivejší dôkaz pre úplnú slabinu skutočnej suverenity týchto malých útvarov a nesprávneho odhadu, ktorý sa nachádzal aj u veľkej časti jeho vlastného obyvateľstva.

Pokiaľ teda odstránenie monarchistickej štátnej formy a jej nositeľov zasadilo silnú ranu spolkovo štátnemu charakteru Ríše, bolo ešte väčším otrasom prevzatie povinností vychádzajúcich z mierovej zmluvy.

To, že finančná zvrchovanosť jednotlivých krajín prešla pod kompetenciu Ríše, bolo prirodzené a samozrejmé v tom okamihu, keď bola Ríša po prehranej vojne podrobená finančným záväzkom a povinnostiam, ktoré nebolo možné kryť pomocou nastávajúcich zmlúv s jednotlivými krajinami. Tiež ďalšie kroky, ktoré viedli k prevzatiu pošty a železníc Ríšou, boli núteným dôsledkom mierových zmlúv, ktoré postupne viedli k zotročeniu nášho národa. Ríša bola nútená vykonávať pod svoju kompetenciou stále viac nových hodnôt, aby mohla vyhovieť všetkým záväzkom, ktoré vznikali ďalším žmýkaním.

Čím logickejší a samozrejmejší bol tento proces ako taký, tým šialene častejšie boli formy, pomocou ktorých bolo toto obohacovanie sa vykonávané. Vinu na tom niesli tie strany a tí páni, ktorí kedysi neurobili všetko preto, aby vojna mohla byť dotiahnutá do víťazného konca. Vinu na tom, predovšetkým v Bavorsku, mali tie strany, ktoré sa počas vojny, sledovaním vlastných egoistických cieľov, vyvliekli z Ríšskych ideí, čo museli po ich prehre desaťkrát vynahradiť. Pomstivá história! Málokedy prišla pomsta nebies po prehrešku tak náhle ako v tomto prípade. Tie isté strany, ktoré ešte pred pár rokmi stavali záujmy svojich vlastných štátov, a to platí predovšetkým pre Bavorsko, nad záujmy Ríše, museli teraz zažiť, ktoré boli pod tlakom dejín potrebami Ríše zahrdúsené existenciou jednotlivých štátov. A to všetko ich vlastným pričinením.

Je to neobyčajné pokrytectvo voči masovým voličom (pretože iba na nich sa dnes obracia agitácia súčasných strán) sťažovať si na stratu výsostných práv jednotlivých krajín, zatiaľ čo sa všetky tieto strany bez výnimky prekonávali v napĺňaní politiky, ktorej konečné dôsledky prirodzene museli viesť k prenikavým zmenám vo vnútri Nemecka. Bismarckova Ríša bola navonok slobodná a nezaviazaná. Finančné záväzky, takého ťažkého a pritom takého neproduktívneho rázu, aké musí dnes niesť Dawesovo Nemecko, táto Ríša nemala. Tiež vo vnútri bola vo svojej kompetencii obmedzená na čo najmenšie, nevyhnutne nutné záujmy. Preto sa tiež mohla obísť bez vlastnej finančnej zvrchovanosti a žiť iba z prínosov jednotlivých štátov. A je samozrejmé, že jednotlivým krajinám a predovšetkým potom ich ríšskej priazni, bolo k prospechu ako zachovanie vlastných výsostných práv, tak aj pomerne malé odvody do ríšskej kasy. Bolo by však nesprávne, ba dokonca falošné, pokúšať sa dnes pomocou propagandy tvrdiť, že terajšia nepriazeň Ríše by sa dala zviesť iba na finančnú podriadenosť jednotlivých štátov. Nie, tak sa veci skutočne nemajú. Nedostatočná priazeň ríšskym ideám sa nedá pripisovať strate výsostných práv jednotlivých krajín, ale skôr žalostnej reprezentácii, ktorú dnes nemecký národ pociťuje zo strany vlastného štátu. Cez všetky ríšske zástavy a oslavy založenia zostala dnešná Ríša srdciam všetkých vrstiev národa cudzia. A všetky zákony na ochranu republiky môžu zastrašovať pred poškodzovaním republikových inštitúcií, nikdy však nemôžu získať lásku len jediného Nemca. V prehnanej starosti ochrániť republiku pomocou paragrafov a väzby, pred jej vlastnými obyvateľmi, spočíva zhubná kritika a degradácia celej inštitúcie ako takej.

Tiež z úplne iného dôvodu je nepravdivý názor, ktorý je dnes propagovaný určitými stranami, totiž že pokles priazne voči Ríši je nutné pripísať zasahovaniu Ríše do určitých výsostných práv jednotlivých krajín. Vezmime si, že by Ríša nevykonala rozšírenie svojich kompetencií. Predsa by si nikto nechcel myslieť, že by láska jednotlivých štátov voči Ríši bola väčšia, keby tak alebo tak museli byť celkové odvody rovnako veľké, ako sú dnes. Naopak, keby dnes jednotlivé štáty odvádzali poplatky vo výške, v akej ich v súčasnosti Ríša potrebuje, aby mohla splniť podmienky zostrujúceho diktátu, bola by náklonnosť Ríši mnohonásobne väčšia, než je tomu dnes. Príspevky krajín Ríši by boli nielen ťažko nahraditeľné, ale museli by byť vymáhané pomocou nútenej exekúcie. Keďže sa však republika už nachádza v obručiach mierových zmlúv a nemá ani odvahu, ani žiadny úmysel sa z nich vymaniť, musí teda so svojimi záväzkami počítať. Vinné sú však zasa len tie strany, ktoré nepretržite znášanlivým voličom rečnia o výhodách a nevyhnutnosti samostatnosti jednotlivých štátov, pričom však požadujú a podporujú ríšsku politiku, čo zákonite musí viesť k nútenému odstráneniu aj jej posledných takzvaných výsostných práv.

„Nútene" hovorím preto, lebo dnešnej Ríši nezostane žiadna iná možnosť, ako sa vysporiadať so záťažou, uvalenou na ňu hanebnou vnútornou a zahraničnou politikou. Tiež tu je klin vybíjaný klinom a každé nové zadĺženie, ktoré na seba Ríša ukladá vďaka zločineckému zastupovaniu nemeckých zahraničných záujmov, musí byť vnútorne vyvážené iba ďalším tlakom smerom dolu, ktorý svojim spôsobom opäť vyžaduje ďalšie postupné eliminovanie akýchkoľvek výsostných práv jednotlivých štátov, aby u nich zamedzili vytváraniu zárodkov akéhokoľvek odporu.

A vôbec, mal by byť opísaný charakteristický rozdiel súčasnej ríšskej politiky oproti vtedajšej: Stará Ríša zaručovala vnútorne slobodu a navonok vykazovala silu, zatiaľ čo republika vykazuje navonok slabosť a vo vnútri utláča svoje obyvateľstvo. V obidvoch prípadoch dominuje jedno: Národný štát plný sily potrebuje smerom dovnútra, z dôvodov väčšej lásky a oddanosti svojich občanov, menej zákonov, zatiaľ čo medzinárodný otrocký štát môže svojich poddaných udržať v porobe iba pomocou násilia. Pretože je najväčšou drzosťou dnešného režimu hovoriť o slo­bodných občanoch. Tých vlastnilo iba staré Nemecko. Republika, čoby zahraničná otrocká kolónia, nevlastní žiadnych občanov, ale nanajvýš iba poddaných. Nevlastní preto ani žiadnu národnú vlajku, ale iba úradným nariadením a zákonnými predpismi zavedené a strážené vzorkové ochranné označenie. Tento symbol nemeckej demokracie, ktorý je vnímaný ako Gesslerov dozor, zostane nášmu národu tiež vnútorne navždy cudzí. Republika, ktorá svojho času úplne bez akéhokoľvek citu pre tradíciu a akejkoľvek úcty k veľkosti našej minulosti, ktorej symboly zašliapala do blata, sa raz bude čudovať, ako povrchne lipnú jej poddaní na jej vlastných symboloch. Sama si určila charakter svoje medziobdobie nemeckej histórie.

A tak je tento štát dnes z dôvodov vlastnej existencie nútený stále viac a viac okliešťovať výsostné práva jednotlivých štátov a to nielen zo všeobecne materiálnych dôvodov, ale tiež z ideových. Pretože zatiaľ čo svojim občanom, pomocou svojej finančnej vydieračskej politiky, vysáva posledné zostatky krvi, musí im nutne odňať aj ich posledné práva, ak nechce, aby všeobecná nespokojnosť jedného dňa prepukla v nespútanú vzburu.

Z obrátenia vyššie povedanej vety pre nás, národných socialistov, vyplýva nasledujúce základné pravidlo: Mocná národná Ríša, ktorá navonok v najvyššom rozsahu zastupuje a zastrešuje záujmy svojich občanov, je schopná im ponúknuť vnútornú slobodu, pričom sa ani nemusí vôbec obávať o stabilitu štátu. Na druhej strane môže silná národná vláda vykonávať a zodpovedať aj tie najväčšie zásahy do slobody ako jedincov, tak aj štátov, pričom by vôbec nepoškodila ríšsku myšlienku, pokiaľ v takýchto opatreniach jednotlivý občan rozozná prostriedok k vzrastu jeho národnej pospolitosti.

Samozrejme, že všetky štáty sveta idú svojou organizáciou určitým spôsobom v ústrety istému druhu zjednotenia. Tiež Nemecko nebude výnimkou. Dnes už je nezmyslom hovoriť o štátnej suverenite jednotlivých krajín, ktorá nie je zaistená už vďaka ich smiešnej veľkosti. Tiež na vykonávanej a správno-technickej úrovni bude význam jednotlivých štátov stále potláčaný. Moderná doprava a moderná technika tiež neustále zmenšujú vzdialenosti a priestor. Skorší štát dnes predstavuje iba provinciu a súčasné štáty boli kedysi rovné kontinentom. Problém spravovania štátu, ako je dnešné Nemecko, je rovný, z čisto prevádzkovo-technického hľadiska, problému spravovania provincie, ako je Brandenburg pred sto rokmi. Prekonanie vzdialenosti Mníchov - Berlín je dnes jednoduchšie, než prekonanie vzdialenosti Mníchov - Starnberg pred sto rokmi. A celé ríšske územie je dnes vzhľadom k súčasným dopravným možnostiam menšie, než akýkoľvek stredný spolkový štát v dobe napoleonských vojen. Kto sa uzavrie pred dôsledkami vychádzajúcimi z daných skutočností, zostane v minulosti. Ľudia, ktorí to činili, existovali v každej dobe a budú existovať tiež v budúcnosti. Avšak iba ťažko môžu pribrzdiť koleso dejín a už vôbec ho nemôžu zastaviť.

My, národní socialisti, nemôžeme okolo týchto konzekvencií kráčať bez povšimnutia. Tiež tu sa nemôžeme nechať nachytať frázami našich takzvaných národných občianskych strán. Používam označenie fráza preto, pretože tieto strany očividne neveria možnosti vykonania svojich zámerov a pretože po druhé sú spolu zodpovednými a hlavnými vinníkmi dnešného stavu. Predovšetkým v Bavorsku je krik po odstránení centralizácie iba straníckym podvodom bez akejkoľvek skutočnej postrannej myšlienky. Vo všetkých momentoch, kedy tieto strany zo svojich fráz mali previesť niečo skutočné, bez výnimky žalostne zlyhali. Každé takzvané okradnutie výsostného práva bavorského štátu Ríšou bolo, nehľadiac na odporný štekot, prijaté prakticky bez akéhokoľvek odporu. A keď sa niekto skutočne pokúsil postaviť sa proti tomuto nezmyselnému systému, potom bol tými istými stranami, ako neprislúchajúci tomuto novému štátu, zatracovaný a odsudzovaný a tak dlho prenasledovaný, dokiaľ neskončil vo väzení, alebo nebol umlčaný úradným zákazom verejných prejavov. Práve v tom museli naši prívrženci najlepšie rozpoznať vnútornú prehnanosť týchto takzvaných federalistických kruhov. Rovnako ako náboženstvo, tak aj štátno-federatívna myšlienka je pre nich iba prostriedkom ich tak často špinavých straníckych záujmov.

***

Tak, ako sa zdá byť prirodzené určité zjednotenie zvlášť v oblasti dopravy, musí byť aj pre nás, národných socialistov, prirodzenou povinnosťou zaujať k danému vývoju súčasného štátu úplne kritické stanovisko. Obzvlášť potom vtedy, pokiaľ všetky opatrenia budú slúžiť iba na to, kryť a umožňovať osudovú zahraničnú politiku. Predovšetkým preto, že dnešná Ríša neprevádza takzvané „poríšštenie" železnice, pošty, financií, atď. z vyšších národno-politických dôvodov, ale iba preto, aby tak do rúk získala prostriedky a záruky pre neobmedzenú plniacu politiku, musia národní socialisti urobiť všetko pre to, aby sťažili a pokiaľ možno zabránili prevádzaniu podobnej politiky. K tomu však patrí boj proti dnešnej centralizácii životne dôležitých inštitúcií nášho národa, ktorá je teraz prevádzaná našou povojnovou politickou garnitúrou, za účelom uvoľnenia miliardových obnosov a záložných objektov do zahraničia.

Z tohoto dôvodu sa k týmto pokusom vyjadrilo aj národno-socialistické hnutie.

Druhým dôvodom, ktorý nás prinútil k odporu voči takejto centralizácii je to, že tým môže byť upevnená moc vo vnútri vládnuceho systému, ktorá by svojim celkovým pôsobením mohla nemeckému národu priniesť najvyššie šťastie. Dnešná židovsko-demokratická Ríša, ktorá sa stala skutočným prekliatím nemeckého národa, sa pokúša zneškodniť kritiku jednotlivých štátov, ktoré ešte nie sú úplne naplnené týmto duchom doby, ich utláčaním až do úplnej bezvýznamnosti. Tu máme my, národní socialisti, obrovskú príležitosť pokúsiť sa nielen dať opozícii jednotlivých štátov základ pre ich štátnu moc, ale dať ich boju proti centralizácii výraz vôbec vyšších národných, všeobecných nemeckých záujmov. Zatiaľ čo sa teda bavorské Ľudové strany usilujú o zachovanie zvláštnych práv pre Bavorský štát iba z malomyseľne prospechárskych pohnútok, my chceme toto zvláštne postavenie vložiť do služieb vyšších národných záujmov v boji proti dnešnej novembrovej demokracii.

Tretím dôvodom, ktorý nás mohol prinútiť k boju proti vtedajšej centralizácii, bolo presvedčenie, že podstatná časť takzvaného „poríšštenia" nebola žiadnym zjednocovaním a už v žiadnom prípade zjednodušením, ale v mnohých prípadoch sa jednalo iba o to, odobrať inštitúciám výsostné práva jednotlivých krajín a otvoriť tak brány členom revolučných strán. V celej nemeckej histórii nebola ešte nikdy prevádzaná nehanebnejšia zvýhodňujúca ekonomika, ako v dobách demokratickej republiky. Podstatná čas centralizačnej zbesnenosti spadá na konto oných strán, ktoré kedysi sľúbili uvoľniť cestu schopným, pritom však pri obsadzovaní úradov a pozícií prihliadali iba na stranícku príslušnosť.

Predovšetkým Židia sa po dobu trvania republiky rozliali v neuveriteľnom množstve do všetkých Ríšou zobratých hospodárskych prevádzok a úradných aparátov, takže obidve sú dnes doménou židovskej činnosti.

Predovšetkým táto tretia úvaha nás musí z taktických dôvodov zaväzovať, zhodnotiť a pokiaľ to bude nutné, aj zaujať stanovisko proti každému ďalšiemu opatreniu na ceste k centralizácii. Naše stanoviská však musia mať neustále vyšší národnopolitický a nikdy nie malicherný sebecký charakter.

Táto posledná pripomienka je nutná, aby u našich prívržencov nevznikol dojem, že by sme my, národní socialisti, snáď Ríši upierali právo na stelesnenie vyššej suverenity, než je oná suverenita jednotlivých štátov. O tomto práve u nás nemôže byť žiadnych pochybností. Pretože pre nás je štát ako taký iba formou a je jasné, že všetko podstatné, teda jeho obsah, národ, ľud a všetko ostatné sa musí podriadiť jeho suverénnym záujmom. Nemôžeme však v žiadnom prípade priznať akémukoľ­vek stavu v rámci národa a Ríše, ktorá ho zastupuje, žiadnu mocensko-politickú su­verenitu a štátnu zvrchovanosť. Neporiadok v jednotlivých štátoch, ako napríklad za­stupovanie v zahraničí a vyjednávanie medzi sebou, musí prestať a tiež raz prestane. Dokiaľ toto bude možné, nemôžeme sa čudovať, že zahraničie stále ešte pochybuje o pevnosti nášho ríšskeho zloženia a podľa toho sa tiež chová. Darebáctvo týchto zastupiteľstiev je ešte o to väčšie, keď sa im okrem nimi napáchaných škôd nedá pripočítať nijaký úžitok. Záujmy Nemecka v zahraničí, ktoré nemôžu byť zaistené ríš­skym vyslancom, nemôžu byť už vôbec zaistené nejakým vyslancom z hľadiska dnešného svetového usporiadania bezvýznamne smiešneho malého štátu. V týchto malých štátoch môžeme skutočne vidieť iba snahy o vnútorné a vonkajšie odpútanie sa od Ríše. Tiež preto však nemáme my, národní socialisti, úplne žiadne porozume­nie, keď nejaký starobou ochabnutý šľachtic odoberá už aj tak vychudnutej Ríši živnú pôdu zriaďovaním nových zastupiteľských úradov. Naše diplomatické zastúpenie v zahraničí bolo už za čias starej Ríše také smiešne, že akékoľvek doplňovanie vtedy nadobudnutých skúseností je úplne zbytočné.

Význam jednotlivých štátov bude nutné v budúcnosti preniesť viac na kultúrno­politické pole. Monarcha, ktorý urobil pre význam Bavorska najviac, nebol v žiadnom prípade nejaký spurný, protinemecký sebec, ale skôr veľkonemecky zmýšľajúci a kultúrne založený Ludwig I. Tým, že silu štátu namieril v prvej rade na vybudovanie kultúrnej pozície Bavorska a nie na posilnenie svojich mocensko­ politických záujmov, urobil viac prospešnejšieho a trvanlivejšieho, než by inak vôbec bolo možné. Tým, že vtedy povzniesol Mníchov z rámca bezvýznamnej provinciálnej rezidencie do formátu obrovskej nemeckej kultúrnej metropoly, vytvoril duchovné stredisko, ktoré na seba ešte dnes dokáže pútať povahovo odlišné Fransko.

Predpokladajme, že by Mníchov zostal tým, čím bol kedysi, potom by sa v Bavorsku opakoval rovnaký postup ako v Sasku iba s tým rozdielom, že by bavorské Lipsko, Norimberg, nebolo bavorské mesto, ale franské. Mníchov veľkým neurobili výkriky „preč s Pruskom", ale význam tomuto mesto dal kráľ, ktorý chcel nemeckému národu venovať umelecký klenot, ktorý musia všetci uvidieť a rešpektovať ho. A vtom tiež spočíva ponaučenie pre budúcnosť. Význam jednotlivých štátov v budúcnosti nebude v žiadnom prípade spočívať v štátnickej a mocensko-politickej oblasti. Uvidia ho skôr buď na kmeňovej alebo na kultúrno-politickej úrovni. Tu však musí zapôsobiť čas. Ľahkosť modernej dopravy premiešava obyvateľstvo do tej miery, že sa kmeňové hranice pomaly, ale isto začínajú zmazávať a že kultúrny obraz sa pozvoľne začína vyvažovať.

Predovšetkým armádu je nutné zbaviť akéhokoľvek vplyvu jednotlivých štátov. Budúci národno-socialistický štát by nemal opakovať chyby minulosti a pod­strkovať armáde také úlohy, ktoré jej nepatria a ani patriť nesmú. Nemecká armáda tu nieje preto, aby predstavovala školu pre udržanie kmeňových zvláštností, ale skôr preto, aby predstavovala školu vzájomnej komunikácie a prispôsobenia sa všetkých Nemcov. To, čo je inak v bežnom živote národa rozdeľujúcim, by malo byť armádou pretvorené do zjednocujúceho prvku. Armáda by mala jednotlivých mladých mužov pozdvihnúť nad horizont vlastnej zeme a prideliť ich nemeckému národu. Musia sa naučiť vidieť hranice Nemecka a nie len hranice svojho domova, pretože tie budú musieť jedného dňa ochraňovať. Je tiež nezmyselné nechávať mladého Nemca vo svojom domove. Omnoho účelnejšie je ukázať mu počas vojenskej služby celé Nemecko. To má v súčasnosti ešte ďaleko väčší význam, pretože dnes už mladí Nemci nechodia ako kedysi na vander, aby si rozšírili svoje horizonty. Nie je potom v tomto smere nezmyslom nechávať mladého Bavoráka zasa len v Mníchove, Franka v Norimbergu, Bádenčana v Karlsruhe, Württemberčana v Stuttgarte, atď., namiesto toho, aby mladý Bavorák videl raz Rýn a po druhýkrát Severné more, Nemec z Hamburgu aby uvidel Alpy, východný Prus nemecké stredohorie a podobne? Krajanský charakter by mal byť v armáde zachovaný, avšak nie v kasárňach. Akýkoľvek pokus o centralizáciu sa musí stretnúť s naším rozhodným nesúhlasom, nie však v armáde! Práve naopak, v tomto prípade by sme centralizáciu len a len privítali. Úplne nezávisle na tom, že pri dnešnej veľkosti súčasnej ríšskej armády by zachovanie časti vojska jednotlivých štátov bolo absurdné, vidíme v úspešnom zjednotení ríšskej armády krok, ktorého sa nesmieme vzdať ani v budúcnosti, pri opätovnom zavedení ľudovej armády.

Naostatok sa bude musieť mladá myšlienka zbaviť všetkých pút, ktoré by mohli ochromovať jej aktivity v pohybe smerom dopredu. Národný socializmus musí zo zásady využiť práva, vnútiť celému nemeckému národu svoje princípy a síce bez ohľadu na doterajšie spolkovo-štátne hranice a tento vychovať pomocou svojich ideí a myšlienok. Rovnako ako sa cirkev necíti zviazaná akýmikoľvek politickými hrani­cami, tak sa aj naše národno-socialistické myšlienky necítia byť zviazané jednotlivými štátnymi útvarmi našej vlasti.

Národno-socialistické učenie nie je slúžkou politických záujmov jednotlivých štátov, ale malo by sa raz stať vládkyňou celého nemeckého národa. Malo by defino­vať a novo usporiadať život celého národa, a preto by si malo robiť právo na to, od­strániť hranice, ktoré vytýčil nami odmietnutý vývoj.

Čím úplnejšie bude víťazstvo jeho myšlienok, tým väčšia môže byť sloboda, ktorú tieto myšlienky vnútorne ponúkajú.

Rok 1921 bol pre mňa a hnutie vo viacerých smeroch obzvlášť významným.

Po mojom vstupe do Nemeckej robotníckej strany som okamžite prevzal od­delenie propagandy. Považoval som tento odbory onom momente za úplne najdôle­žitejší. Najskôr totiž platilo, nelámať si hlavu ani tak s organizačnými záležitosťami, ako skôr so samotným sprostredkovaním ideí väčšiemu počtu ľudí. Propaganda mu­sela bežať ďaleko vopred pred organizáciou a zohnať jej najskôr na spracovanie ľud­ský materiál. Som tiež nepriateľom príliš uponáhľaného a pedantského organizova­nia. Väčšinou z toho vzniká iba mŕtvy mechanizmus, ale len veľmi zriedka živá orga­nizácia. Pretože organizácia je niečo, čo za svoju existenciu vďačí organickému ži­votu organického vývoja. Myšlienky, ktoré uchvátili určitý počet ľudí, túžia samé po určitom poriadku a tomuto vnútornému usporiadaniu prislúcha veľmi veľký význam. Avšak aj tu sa musí počítať so slabosťou ľudí, ktorá jedinca zvádza k tomu, aspoň zo začiatku sa stavať na odpor prevyšujúcou osobnosťou. Tak, ako je určitá organizácia mechanicky organizovaná zhora nadol, hrozí tu obrovské nebezpečenstvo, že sa raz dosadený človek, ktorý sám ešte nebol správne nespoznaný a nevlastní možno ani také schopnosti, sa bude zo žiarlivosti snažiť v rámci hnutia zabrániť v postupe zdat­nejšiemu jedincovi. Škoda, ktorú by v tomto prípade spôsobil, by mohla mať, ob­zvlášť pre také mladé hnutie, osudné následky.

Z tohoto dôvodu je účelnejšie najskôr počas nejakej doby z jednej centrály propagandisticky rozširovať príslušnú myšlienku a potom starostlivo preskúmať a skontrolovať postupne zhromaždený ľudský materiál za účelom nájdenia vedúcich osobností. Často sa pritom ukáže, že úplne nenápadní ľudia sú rodenými vodcami.

Bolo by však úplne chybné pokúšať sa spoznať charakteristické vodcovské vlastnosti a schopnosti na základe teoretických poznatkov.

Opak je správny.

Veliaci teoretici sú tiež len vo veľmi zriedkavých prípadoch aj veliacimi organi­zátormi, pretože veľkosť teoretikov a programátorov spočíva v prvom rade v poznatkoch a zisteniach abstraktne správnych zákonov, zatiaľ čo organizátor musí byť predovšetkým dobrým psychológom. Musí brať človeka takého, aký je, a preto hu musí dobre poznať.

Rovnakou mierou ho nesmie ani preceňovať, ani vo svojom dave podceňovať. Musí sa naopak pokúšať rovnakou mierou hodnotiť ako jeho slabosti, tak aj beštialitu, aby si s prihliadnutím na všetky faktory mohol vytvoriť správny obrázok, ktorý je čoby živý organizmus naplnený neochvejnou silou a tým aj vhodný niesť danú myšlienku a raziť jej cestu k najvyššiemu úspechu.

A ešte zriedkavejšie môže byť veľký teoretik veľkým vodcom. Tým skôr ním bude nejaký agitátor, čo mnohí, ktorí sa danou otázkou zaoberajú rýdzo vedecky, neradi počujú a aj napriek tomu je to pochopiteľné. Agitátor, ktorý vykazuje schopnosti sprostredkovávať danú myšlienku širokým masám, musí byť vždy dobrým psy­chológom, aj keby bol len demagógom. Aj napriek tomu sa však bude k vedeniu ho­diť viac, než ľudom odcudzený, svetu vzdialený teoretik. Pretože viesť znamená ve­dieť pohybovať masou. Nadanie usporiadať myšlienky nemá s vodcovskými schop­nosťami nič spoločné. Pritom je úplne zbytočné dohadovať sa o tom, či je dôležitejšie vedieť usporiadať ľudské ideály a ciele, alebo ich uskutočňovať. Ide tu o to, ako je to často v praktickom živote, že jedno by bez druhého nemalo vôbec žiadny zmysel. Najkrajší teoretický názor zostáva bez účelu a hodnoty, ak sa nejaký vodca nezasadí o to, aby k nemu pohol široké vrstvy obyvateľstva. A naopak, čo by bola platná vodcovská genialita a vodcovský elán, keby oduševnený teoretik ľudskému usilovaniu nevypracoval žiadne ciele? Avšak personifikácia teoretika, organizátora a vodcu do jednej osoby, je to najvzácnejšie, čo sa na tejto zemi dá nájsť. Toto zjednotenie vytvára velikána.

Od prvého momentu môjho pôsobenia v hnutí som sa, ako som už pozname­nal, venoval propagande. Muselo sa jej podariť postupne naplniť malé jadro ľudí no­vou vierou, aby mohol byť získaný ľudský materiál, z ktorého by neskôr vzišli prví členovia novej organizácie. Cieľ propagandy pritom často prestupoval rámec organi­zácie.

Pokiaľ hnutie háji úmysel zrúcať doterajší svet a na jeho mieste vybudovať nový, musí v radoch vlastného vedenia panovať úplná jasnosť ohľadom nasledujúcich základných princípov: Každé hnutie musí najskôr získaný ľudský materiál rozdeliť do dvoch veľkých skupín, totiž na prívržencov a na členov.

Úlohou propagandy je získavať prívržencov, úlohou organizácie je získavať členov.

Prívrženec hnutia je ten, ktorý súhlasí s jeho cieľmi, člen hnutia za tieto ciele bojuje.

Prívrženec je naklonený hnutiu vďaka jeho propagande. Organizácia potom musí zariadiť, aby jej člen aktívne pôsobil pri získavaní nových prívržencov, z ktorých sa potom vytvárajú noví členovia.

Pretože prívrženectvo je podmienené iba pasívnym uznávaním príslušnej myšlienky, zatiaľ čo členstvo vyžaduje aktívne zastupovanie a obhajobu, bude desať prívržencov rovných vždy nanajvýš jednému až dvom členom.

Prívrženectvo spočíva iba v poznatku, členstvo potom v spoznanej odvahe zastu­povať a rozširovať ďalej.

Poznanie svojou pasívnou formou zodpovedá majorite ľudstva, ktoré je lenivé a bojazlivé. Členstvo oproti tomu podmieňuje aktívne zmýšľanie a zodpovedá tak iba ľudskej minorite.

Propaganda sa preto musí neúnavne snažiť o to, aby daná myšlienka získavala čo najviac prívržencov, zatiaľ čo organizácia musí čo najstarostlivejšie dávať pozor na to, aby z prívržencov vybrala iba to najcennejšie a urobila z nich svojich členov. Preto si propaganda nemusí lámať hlavu nad významom každého jej poučeného jedinca, o jeho schopnostiach, znalostiach, jeho pochopení alebo jeho charaktere, zatiaľ čo organizácia musí z tejto masy starostlivo vybrať takých jedincov, ktorí skutočne umožnia zvíťaziť onému hnutiu.

***

Propaganda sa pokúša vnútiť vieru celému národu, organizácia podchytáva iba tých, u ktorých z psychologických dôvodov nehrozí spomalenie ďalšieho šírenia príslušnej myšlienky.

***

Propaganda spracováva celok v zmysle danej myšlienky a robí ju zrelou pre dobu víťazstva tejto myšlienky, zatiaľ čo organizácia musí víťazstvo uskutočňovať v trvalom, organizačnom a boja schopnom zjednotení týchto prívržencov, ktorí sa zdajú byť schopní a ochotní viesť boj za jej víťazstvo.

***

Víťazstvo danej myšlienky bude o to jednoduchšie, čím obsiahlejšie propaganda spracovala ľudí v ich celku a čím výhradnejšia, neochvejnejšia a pevnejšia je orga­nizácia, ktorá tento boj prakticky prevádza.

Z toho vyplýva, že počet prívržencov nemôže byť nikdy dosť veľký, avšak počet členov bude ľahší skôr vyšší, než menší.

***

Pokiaľ propaganda naplnila svojou myšlienkou celý národ, môže organizácia s hŕstkou ľudí vyvodzovať dôsledky. Propaganda a organizácia, teda príslušníci a členovia tým stoja proti sebe v akomsi pomere.

Čím lepšie propaganda pracovala, tým menšia môže byť organizácia a tým väčší môže byť počet jej prívržencov, o to skromnejší môže byť počet jej členov a naopak. Čím horšia je propaganda, tým väčšia musí byť organizácia a čím menej priaznivcov hnutiu zostane, tým rozsiahlejší muší byť počet jej členov, pokiaľ chce vôbec ešte počítať s nejakým úspechom.

***

Prvou úlohou propagandy je získanie ľudí pre neskoršiu organizáciu. Prvou úlohou organizácie je získanie ľudí na uskutočňovanie propagandy. Druhou úlohou propagandy je rozloženie existujúceho stavu a presadenie nového stavu s novou vie­rou. Druhou úlohou organizácie musí potom byť boj za získanie moci, aby tak mohlo byť dosiahnuté konečné víťazstvo danej viery.

***

Najprenikavejší úspech príslušnej svetonázorovej revolúcie môže byť vybojovaný iba vtedy, pokiaľ sú o novom svetonázore poučení pokiaľ možno všetci ľudia - pokiaľ to bude nutné, musí byť neskôr vnútený aj zvyšku, zatiaľ čo organizácia myšlienky, teda hnutia, musí podchytiť iba to, čo je nevyhnutne nutné na obsadenie nervového centra do úvahy prichádzajúceho nového štátu.

To znamená inými slovami nasledujúce:

V každom skutočne veľkom hnutí, ktoré chce prevalcovať svet, musí najskôr propaganda rozšíriť myšlienku tohoto hnutia. Musí sa neúnavne snažiť objasniť ostatným tieto nové myšlienkové pochody a pretiahnuť ich na svoju pôdu, alebo ich aspoň otriasť v ich doterajšom presvedčení. A keďže rozširovanie novej myšlienky, čiže propaganda, musí mať nejakú chrbticu, musí táto myšlienka vytvoriť nejakú pev­nú organizáciu. Organizácia získava svojich členov zo všeobecných prívržencov, zís­kaných propagandou. Táto organizácia bude vzrastať tým rýchlejšie, čím intenzívnej­šia bude práca propagandy a tá bude opäť pracovať tým lepšie, čím pevnejšia a sil­nejšia bude organizácia, ktorá za ňou stojí.

Najvyšším poslaním organizácie je preto starať sa o to, aby v rámci členstva v hnutí nevznikala akákoľvek vnútorná nespokojnosť, ktorá by mohla viesť k rozde­leniu hnutia a tým tiež k oslabeniu jeho práce. Ďalej by sa mala starať o to, aby ne­vymrel duch rozhodných zásahov, ale naopak, aby bol neustále obnovovaný a posil­ňovaný. Počet členov nemusí rásť donekonečna, ba naopak. Keďže iba zlomková časť ľudstva je energicky a odvážne nadaná, muselo by hnutie, ktoré by svojou orga­nizáciu donekonečna zväčšovalo, byť týmto dôsledkom jedného dňa nutne oslabené.

Organizácia, teda množstvo členov, ktorá prerastie určitú hranicu, stráca postupne svoju bojovú silu a nieje naďalej schopná rozhodne a úderne podporovať, respektíve vyhodnocovať propagandu svojich myšlienok.

Čím väčšia a vnútorne revolučná je myšlienka, tým aktivistickejšia bude jej členská základňa. Pretože s rozvratnou silou tejto viery je pre jej nositeľov spojené riziko, ktoré sa zdá byť dobre na to, udržať si od tela všetkých malých, zbabelých malomeštiakov. Budú sa v tichosti považovať za prívržencov, avšak odmietnu to na verejnosti potvrdiť svojim členstvom. Tým teda získava organizácia, zastupujúca skutočne prevratné myšlienky, iba tých najaktívnejších členov propagandou získa­ných prívržencov. A práve v tejto, prirodzeným výberom získanej aktivite členov da­ného hnutia, spočíva predpoklad pre ďalšiu rovnako aktívnu propagandu hnutia a pre úspešný boj za uskutočnenie týchto myšlienok.

Najväčším nebezpečím, ktoré môže hnutiu hroziť, je prílišné narastanie členskej základne vďaka príliš rýchlym úspechom. Pretože dokiaľ musí hnutie kruto bojovať, vyhýbajú sa mu všetci zbabelo a egoisticky založení ľudia. O to viac sa potom snažia vstúpiť do jeho radov, čím väčší a viditeľnejší je úspech tejto strany.

Práve v tom spočíva to, prečo mnoho víťazných hnutí pred konečným výsled­kom, alebo lepšie povedané pred posledným dokončením ich vôle, náhle z nevys­vetliteľného vnútorného oslabenia zostalo pozadu, rezignovali v boji a konečne po­stupne vymreli. Z dôvodov ich prvých víťazstiev sa totiž do ich organizácie dostalo veľké množstvo zlých, nedôstojných a predovšetkým zbabelých členov, takže k boju rozhodná menšina bola náhle prevalcovaná touto väčšinou, takže hnutie bolo donútené oddať sa celkom do služieb ich vlastných záujmov, strhnuté na úroveň ich vlastného zbabelého hrdinstva a ničnerobenia, čím bolo znemožnené dokončenie víťazstva pôvodnej myšlienky. Fanatický cieľ bol týmto zotrený, bojová sila ochromená, alebo ako správne hovorí ľudové príslovie: „Do vína sa teraz dostala voda.". A potom, ani stromy nemôžu rásť až do neba.

Preto je veľmi nutné, aby hnutie čisto z pudu sebazáchovy, akonáhle sa mu naklonia šťastie a úspech, okamžite zastavilo nábor nových členov a ďalšie zväč­šovanie organizácie prevádzalo iba s najväčšou opatrnosťou a po dôkladnej kontrole. Iba tak bude môcť jadro hnutia udržať úprimne čerstvé a zdravé. Ďalej sa musí postarať o to, aby hnutie viedlo výhradne len toto zdravé jadro, to znamená, aby určovalo propagandu, ktorá má viesť k všeobecnému uznaniu a ako vlastník moci prevádzať úkony, ktoré sú nutné k praktickému uskutočneniu jeho myšlienok.

Zo základu pôvodného hnutia musí obsadiť nielen všetky dôležité pozície do­bytých útvarov, ale musí vytvoriť aj kompletné vedenie.

A to do tej doby, dokiaľ sa doterajšie základné princípy a učenie strany nestanú základom a obsahom nového štátu. Až potom môžu byť zvláštnej ústave tohoto štátu, zrodenej z jej ducha, dané do rúk jeho opraty. To však väčšinou prebieha opäť iba za vzájomného zápolenia, pretože je to skôr otázka vôle a pôsobenia síl, než ľudského názoru, ktoré sú síce rozpoznané už od začiatku, avšak ktoré sa nedajú riadiť donekonečna.

Všetky obrovské hnutia, či už náboženského alebo politického rázu, vďačia svojím najväčším úspechom iba rozpoznaniu a aplikácii týchto základných princípov a predovšetkým bez prihliadnutia na tieto zákony sú akékoľvek trvalejšie úspechy úplne nemysliteľné.

***

Ako vedúci propagandy nášho hnutia som sa so všetkou silou snažil nielen pripraviť pôdu pre neskoršiu veľkosť tohoto hnutia, ale som sa aj veľmi radikálnym poňatím tejto práce snažil o to, aby organizácia získala ten najlepší materiál. Pretože čím radikálnejšia a vybičovanejšia bola moja propaganda, o to viac odradzovala všetkých tých slabochov a plaché povahy a zabraňovala tak ich infiltrácii do pôvod­ného jadra našej organizácie. Zostali snáď našimi prívržencami, ale určite nie s hlasným zdôrazňovaním, ale v bojazlivom zamlčovaní tejto skutočnosti. Koľko tisíc ma ich vtedy uisťovalo, že so všetkým úplne súhlasia, avšak za žiadnych okolností sa nechceli stať našimi členmi. Hnutie bolo také radikálne, že členstvo v ňom vystavilo jedincov mohutným výčitkám, ba dokonca nebezpečenstvu, takže sa človek ani nemôže diviť, že počestní, mierumilovní občania zostali stáť, aspoň vtedy bokom, aj keď svojim srdcom už vtedy veci úplne patrili.

A tak to tiež bolo správne.

Keby títo ľudia, ktorí s revolúciou vnútorne nesúhlasili, vtedy vstúpili do našej strany a síce čoby členovia, mohli by sme sa dnes označovať nanajvýš ako dobro­činné bratstvo, v žiadnom prípade však nie ako mladé, bojachtivé hnutie.

Žijúca a úderná forma, ktorú som vtedy propagande vtlačil, posilnila a garan­tovala radikálne tendencie nášho hnutia, takže teraz boli ku členstvu pripravení - ne­hľadiac na výnimky, iba skutočne radikálni ľudia.

Pritom táto propaganda pôsobila tak, že nás zanedlho státisíce našich prívr­žencov. Nielenže mali vnútorne radi, ale si priali aj naše víťazstvo, aj keď boli osobne príliš zbabelí, než aby pre to priniesli nejakú svoju osobnú obeť.

Do polovice roku 1921 táto čisto náborová činnosť postačovala a bola hnutiu na úžitok. Avšak predovšetkým udalosti v lete tohoto roku začali naznačovať, že po postupnom viditeľnom úspechu propagandy je na rade organizácia, ktorá sa tomu musí prispôsobiť a vyrovnať sa s tým.

Pokus skupiny niekoľkých ľudových rojkov za podpory vtedajších predstaviteľov strany, zmocniť sa jej vedenia, viedol k zrúteniu tejto malej intrigy a na valnej členskej schôdzi mi potom jednohlasne bolo predané kompletné vedenie tohoto hnutia. Zároveň prebehlo prijatie nových stanov, ktoré prevádzajú celkovú zodpovednosť na prvého predsedu strany, ruší všetky chybné rozhodnutia výboru a na miesto nich zavádzajú systém rozdelenia práce, ktorý sa do tej doby požehnaným spôsobom osvedčil.

1. augusta 1921 som za hnutie prevzal túto malú vnútornú reorganizáciu a pritom som sa stretol s podporou celej rady vynikajúcich síl, ktoré musím z povinnosti menovať v krátkej prílohe.

Pri pokuse teraz organizačne zhodnotiť a tým aj zakotviť výsledky propagandy, som musel odstrániť celú radu doterajších zvyklostí a zaviesť nové zásady, ktoré žiadna iná strana ani nevlastnila, ani ich nechcela uznávať.

V rokoch 1919 až 1920 vládol hnutiu výbor, ktorý bol volený členským valným zhromaždením, ktoré opäť bolo predpísané príslušným zákonom. Výbor sa skladal z prvého a druhého pokladníka, prvého a druhého zapisovateľa a hlavou bol prvý a druhý predsedajúci. K tomu patrili ešte jeden členský dozorca, šéf propagandy a rôzni prísediaci.

Tento výbor stelesňoval - bol taký komický - vlastne to, čo chcelo samé hnutie čo najpríkrejšie zlikvidovať, totiž parlamentarizmus. Pretože bolo úplne jasné, že sa jedná o rovnaký princíp, ktorý od najmenších miestnych skupín, cez neskoršie obvo­dy, župy, krajiny až po ríšske vedenie stelesňuje rovnaký systém, pod ktorým sme toľko trpeli a bohužiaľ doposiaľ aj trpíme.

Bolo neodkladne nutné jedného dňa v tomto učiniť obrat, pokiaľ sa z hnutia, z dôvodu nesprávnych základných princípov jeho vnútornej organizácie nemalo po­kaziť a stať sa neschopným dosiahnuť svoje vyššie poslanie.

Zasadanie výboru, o ktorom bol vedený zápis a v ktorom sa rozhodovalo väč­šinou, predstavoval v skutočnosti parlament v malom. Aj tu chýbala akákoľvek osob­ná zodpovednosť. Aj tu vládol rovnaký nezmysel a ten istý nerozum ako vo veľkých štátnych inštitúciách. Pre tieto výbory boli menovaní zapisovatelia, pokladníci, zá­stupcovia pre členstvo v strane, zástupcovia propagandy a zástupcovia bohvie pre čo ešte.

Potom sa však mali všetci spoločne vyjadriť k jednotlivým otázkam a hlasovaním o nich potom rozhodnúť. A tak musel splnomocnenec pre propagandu hlasovať o záležitosti, ktorá sa týkala finančných záležitostí, pokladník potom zasa hlasoval o veciach organizácie a ten sa zasa mal starať o veci týkajúce sa zapisovateľov atď.

Prečo bol však najskôr menovaný zvláštny splnomocnenec pre propagandu, keď potom o týchto veciach rozhodovali pokladníci, zapisovatelia, prísediaci, atď., je pre zdravý mozog rovnako nepochopiteľné, ako by bolo nepochopiteľné, keby v nejakej veľkej továrni mali o záležitostiach rozhodovať predstavenstvo alebo konštruktéri iných oddelení, alebo iných odvetví, ktorí s daným problémom nemajú vôbec nič spoločné.

Nikdy som sa tomuto šialenstvu nepodrobil a po krátkom čase som sa týchto schôdzí prestal zúčastňovať. Robil som si svoju propagandu a basta, pričom som si zakázal, aby mi do toho môjho odboru hovoril nejaký samozvaný ničomník. Rovnako ako som sa ja obrátene nepchal ostatným do ich obchodu.

Akonáhle boli prijaté nové stanovy a ja som bol povolaný na miesto prvého predsedu, čím som získal potrebnú autoritu a zodpovedajúce právomoci, okamžite som tomuto nezmyslu urobil rýchly koniec. Namiesto rozhodnutia výboru bol zavedený princíp absolútnej zodpovednosti.

Prvý predsedajúci je zodpovedný za celkové vedenie hnutia. Rozdeľuje prácu pod ním stojacim silám výboru, rovnako ako ostatným nutným spolupracovníkom. Každý z týchto mužov je za svoje pridelené úlohy úplne zodpovedný. Každá z týchto osôb je podriadená iba prvému predsedajúcemu, ktorý sa musí starať o ich kooperáciu, respektíve sa musí starať o ich spoluprácu a to pomocou výberu osôb a vydávaním všeobecných smerníc.

Tento princíp principiálnej zodpovednosti sa postupne stal samozrejmosťou v rámci hnutia alebo aspoň v rámci jej straníckeho vedenia. V malých miestnych skupinách a možno aj v župách a okresoch to bude trvať ešte dlhé roky, kým budú presadené tieto základné princípy, pretože všetci bojazliví a neschopní sa tomu budú urputne brániť. Pre nich bude akákoľvek zodpovednosť za nejaký podnik vždy nepríjemnou záležitosťou, pretože vždy sa budú cítiť slobodnejší a voľnejší, keď pri každom ťažšom rozhodnutí budú za sebou cítiť podporu majority takzvaného výboru. Pripadá mi však nutné zaujať proti takémuto zmýšľaniu tým najostrejším spôsobom čo najkritickejšie stanovisko. Zbabelosti pred zodpovednosťou sa nesmú robiť žiadne ústupky, čím sa, aj keď po dlhej dobe, docieli správne vnímanie vodcovských povinností a schopností, ktoré do vedenia dostane iba tých jedincov, ktorí sú pre to skutočne určení a povolaní.

V každom prípade sa musí hnutie, ktoré chce potrieť parlamentné šialenstvo, tohoto najskôr samo zbaviť. A tiež iba na tomto princípe k tomu môže nazbierať potrebné sily.

Hnutie, ktoré v čase vlády majority prejde vo všetkom a so všetkými na princíp vodcovských ideí a z toho podmienené zodpovednosti, jedného dňa s matematickou istotou prekoná tento doterajší stav a vyjde zo všetkého ako víťaz.

Táto myšlienka viedla v rámci hnutia k jeho úplnej reorganizácii. Vo svojom lo­gickom dôsledku potom došlo aj k veľmi ostrému oddeleniu obchodných prevádzok hnutí od všeobecne politického vedenia. Zásadne bola myšlienka zodpovednosti roz­šírená na všetky stranícke súčasti a tým, že tieto zložky boli zbavené všetkých poli­tických vplyvov a boli zamerané na čisto hospodárske úlohy, došlo nutne k ich obrovskému ozdraveniu.

Keď som na jeseň roku 1919 vstúpil do vtedy šesťčlennej strany, nemala táto ani žiadnu pobočku, ani žiadnych zamestnancov, nemala dokonca ani žiadne for­muláre alebo pečiatku, k dispozícii nebolo nič predtlačené. Výbor sa schádzal najskôr v jednom hostinci v Panskej ulici a neskôr v jednej kaviarni pri Gasteigu. To bol nemožný a neúnosný stav. Za krátky čas som sa pripojil k hnutiu a preliezol som celý rad mníchovských kaviarní a hostincov s úmyslom nájsť oddelenú miestnosť alebo podobný priestor, ktorý by si nové hnutie mohlo prenajať. V bývalom Hviezdicovom pivovare v Tále sa nachádzala malá klenutá miestnosť, ktorá kedysi slúžila bavorským ríšskym radcom ako určitý druh hostinskej miestnôstky. Bola temná a bolo v nej šero a hodila sa ako pre skoršie využitie, tak aj pre nové, nie úplne obvyklé využitie. Ulička, do ktorej ústilo jediné okno miestnosti, bola taká úzka, že aj za najjasnejšieho letného dňa bolo v miestnosti prítmie. To bola naša prvá pobočka. Pretože nájom obnášal iba päťdesiat mariek mesačne (pre nás vtedy nepredstaviteľná suma!), nemohli sme si klásť nejaké veľké nároky a nemohli sme sa ani sťažovať, keď ešte tesne pred nasťahovaním bolo odstránené obloženie stien, určené kedysi pre ríšsku radu, takže miestnosť teraz skutočne vyzerala skôr ako krypta než ako kancelária.

Aj napriek tomu to už bol obrovský pokrok. Pomaly sme dostali elektrické svetlo, ešte pomalšie potom aj telefón. Dovnútra prišiel stôl s niekoľkými požičanými stoličkami, konečne aj otvorená polica, o niečo neskôr aj skriňa. Dva kredence, ktoré patrili krčmárovi, slúžili na uskladňovanie letákov, plagátov, atď.

Doterajšia prevádzka, to znamená vedenie hnutia pomocou raz týždenne ko­naných schôdzí výboru, bola z dlhodobého hľadiska neúnosná. Dobre bežiacu pre­vádzku pobočky mohol zaistiť iba hnutím zaplatený úradník.

To bolo vtedy veľmi ťažké. Hnutie malo vtedy tak málo členov, že bolo obrov­ským umením vybrať z jeho radov nejakého schopnejšieho jedinca, ktorý by s minimálnymi nárokmi pre svoju osobu mohol uspokojiť rozmanité nároky hnutia.

Prvý jednateľ strany bol po dlhom hľadaní nájdený v jednom vojakovi, mojom niekdajšom kamarátovi, ktorý sa volal Schüssler. Najskôr úradoval v našej kancelárii denne ráno medzi šiestou a ôsmou hodinou, neskôr medzi piatou až ôsmou hodinou, až konečne každé popoludnie a krátko na to sa potom rozhodol vykonávať svoju službu od božieho rána až do neskorej noci. Bol ako pracovitý, tak aj výrečný, v základe čestný človek, ktorý sa snažil zo všetkých svojich síl a sám veľmi verne lipol na našom hnutí. Schüssler so sebou priniesol malý písací stroj značky Adler, ktorý vlastnil. Bol to prvý prístroj tohoto druhu v službách nášho hnutia. Neskôr bol stranou odkúpený pomocou splátok. Bolo nutné zadovážiť malý trezor, aby mohla byť zaistená kartotéka a členské knižky pred prípadnými zlodejmi. Jeho zadováženie sa teda neuskutočnilo z dôvodov zaistenia nejakých väčších finančných obnosov, ktoré by sme snáď vtedy vlastnili. Naopak, všetko bolo nesmierne núdzové a ja sám som musel často pridávať zo svojich malých úspor.

O jeden a pol roka neskôr sa nám naša pobočka stala malou a tak prebehlo sťahovanie do nového lokálu na Corneliusovej ulici. Opäť to bol hostinec, kam sme sa presťahovali, avšak teraz sme nevlastnili iba jednu miestnosť, ale hneď tri a k tomu ešte veľkú miestnosť s priehradkami. Vtedy nám to pripadalo až ako pre­hnané. Tu sme zostali do novembra 1923.

V decembri roku 1920 sme získali noviny „Völkischer Beobachter". Tieto, ako už bolo zrejmé z ich názvu, zastupovali ľudové záujmy a teraz sa mali stať orgánom NSDAP. Vychádzali dvakrát týždenne a od roku 1923 sa stali denníkom a koncom augusta 1923 potom dostali neskôr preslávený veľký formát.

Ja som vtedy musel, čoby úplný nováčik v novinárskom odbore, zaplatiť často ťažké školné.

Každému by mala byť jasná tá skutočnosť, že proti príšernej židovskej tlači nestáli ani jedny jediné významnejšie noviny. Spočívalo to, ako som sa potom osob­ne mohol v praxi nesčíselne veľakrát presvedčiť, v úplne prevažnej väčšine v malej obchodnej zdatnosti takzvaných ľudových podnikov.

Boli až moc vedené v tom smere, že zmýšľanie by malo byť nadradené výkonu. To je úplne chybné stanovisko tým, že zmýšľanie nesmie nikdy byť niečím vonkajším, ale svoje najlepšie vyjadrenie nájde práve vo výkone. Ten kto pre svoj národ vytvára skutočne niečo hodnotné, dáva tým najavo hodnotné zmýšľanie, zatiaľ čo iný, ktorý o zmýšľaní iba kecá, pričom by pre národ neurobil akúkoľvek užitočnú službu, je iba škodcom oného skutočného zmýšľania. Svojim zmýšľaním tiež zaťažuje aj spoloč­nosť.

Tiež „Völkischer Beobachter" boli, ako už hovorí samo meno, takzvané „ľudové" noviny so všetkými prednosťami a ešte viac chybami a slabosťami, ktoré boli závislé na ľudových inštitúciách. Ich obsah bol taký ctihodný, aká nemožná bola obchodná správa tohoto podniku. Aj u nich boli toho názoru, že ľudové noviny je nutné udržiavať pomocou ľudových darov, namiesto toho, aby sa presadili v konkurenč­nom boji s ostatnými a že je neslušné kryť nedbalosť a chyby obchodného vedenia podniku pomocou darov poctivo zmýšľajúcich patriotov.

V každom prípade som sa všetkými silami snažil odstrániť tento stav, ktorý som v jeho opovážlivosti skoro rozoznal. Pritom mi pomohlo šťastie a to tým, že som sa zoznámil s mužom, ktorý od tej doby pôsobil nielen ako obchodný vedúci novín, ale aj ako obchodný vedúci celej strany, ktorej preukázal neoceniteľné služby. V roku 1914, teda v polovici, som sa zoznámil s (vtedy ešte mojím nadriadeným) dnešným generálnym obchodným vedúcim celej strany, Maxom Amannom. Počas štyroch voj­nových rokov som mal možnosť skoro trvalo pozorovať mimoriadne schopnosti, usi­lovnosť a úzkostlivú svedomitosť môjho neskoršieho spolupracovníka.

Uprostred leta roku 1921, keď sa hnutie nachádzalo v ťažkej kríze a ja som bol nespokojný s určitým počtom zamestnancov, pričom som s niektorými zažil trpkú skúsenosť, som sa obrátil na môjho niekdajšieho plukového kamaráta, ktorého mi jedného dňa priviedol do cesty osud, s prosbou, aby sa teraz stal obchodným vedú­cim nášho hnutia. Po dlhom váhaní - Amann sa nachádzal v nádejnej pozícii - ko­nečne súhlasil, avšak pod výslovnou podmienkou, že nebude sluhom žiadneho ne­schopného výboru, ale že bude výhradne uznávať iba jedného jediného vodcu.

Je nezmazateľnou zásluhou tohoto obchodne skutočne obsažne vzdelaného prvého obchodného vedúceho hnutia, že priniesol do straníckych prevádzok poria­dok a čestnosť. Od tej doby sú príkladné a nemôžu byť dosiahnuté žiadnym podria­deným článkom, o prekonaní ani nehovoriac. A ako je tomu vždy v živote, je často prevyšujúca schopnosť sprevádzaná závisťou a zlobou. To sa muselo očakávať aj v tomto prípade a trpezlivo sa s tým zmieriť.

Už v roku 1922 boli všeobecne vytýčené pevné smernice ako pre obchodnú, tak aj pre čisto organizačnú výstavbu hnutia. Existovala už úplná centrálna kartotéka, ktorá obsahovala všetkých členov nášho hnutia. Tiež finančná stránka hnutia bola uvedená do správnych koľají. Priebežné vylepšovanie muselo byť tiež kryté priebež­nými príjmami, mimoriadne príjmy boli používané iba na mimoriadne akcie. Aj na­priek ťarche doby tým hnutie zostalo, nehľadiac na trvalé drobné účty, skoro bez dlhov, ba dokonca sa podarilo dosiahnuť trvalý nárast jeho hodnôt. Pracovalo sa ako v malom súkromnom podniku. Zamestnaný personál musel vynikať svojimi schopnosťami a v žiadnom prípade sa nemohol odvolávať na slávne „zmýšľanie". Zmýšľanie každého národného socialistu sa preukazuje v prvom rade jeho pripra­venosťou, vytvárať svojou usilovnosťou a schopnosťami hodnoty ku prospechu celej národnej pospolitosti. Kto na tomto poli nesplní svoju povinnosť, nie je hodný oháňať sa pojmom zmýšľanie, proti ktorému sa v skutočnosti prehrešuje. Novým obchodným vedúcim hnutia bolo hneď od začiatku so všetkou rozhodnosťou obhajované stanovisko, oproti všetkým možným vplyvom, že stranícke prevádzky nesmú byť žiadnymi výhodne zarábajúcimi podnikmi pre niekoľko dielčích prívržencov alebo členov hnutia. Hnutie, ktoré tak ostrou formou bojuje proti straníckej skorumpovanosti nášho dnešného správneho aparátu, musí za každú cenu svoj vlastný aparát udržať úplne čistý od podobných nešvárov. Stal sa prípad, že do administrácie novín boli prijatí zamestnanci, ktorí svojim skorším zmýšľaním patrili k Bavorskej ľudovej strane, avšak, meraním ich výkonov sa osvedčili ako vysoko kvalifikovaní. Výsledok tohoto pokusu bol všeobecne vynikajúci. Práve týmto čestným a otvoreným uznaním ich skutočného výkonu si hnutie napokon získalo srdce týchto zamestnancov rýchlejšie a dôslednejšie, než by to mohlo byť v akom­koľvek inom prípade. Neskôr sa z nich stali výborní národní socialisti a tými aj zostali a to nie len rečami, ale dokázali to predovšetkým svojou svedomitou, poctivou a riadnou prácou, ktorú vykonávali v službách nového hnutia. Je samozrejmé, že dobre kvalifikovaný stranícky súdruh bude mať vždy prednosť pred rovnako dobre zapísaným nestraníkom. Avšak nikto nemôže byť zamestnávaný iba na základe svojich straníckych predpokladov. Rozhodnosť, s ktorou nový obchodný vedúci zastával tieto základné princípy a postupne ich, aj napriek všeobecnému odporu, tiež presadil, sa v budúcnosti hnutiu veľmi vyplatilo. Iba tak bolo možné, že v dobe najťažšej inflácie, keď skrachovali desiatky tisícok podnikov a tisícky novín museli ukončiť svoju činnosť, obchodné vedenie hnutia nielen že neskrachovalo a bolo schopné tiež kryť svoje pohľadávky, ale že „Völkischer Beobachter" zažil čím ďalej tým väčší rozkvet. Vtedy totiž vstúpil do radov veľkých novín.

Rok 1921 bol významný tiež v tom, že sa mi, vďaka mojej pozícii prvého pred­sedu strany, podarilo vymaniť mnoho straníckych prevádzok z vplyvu kritiky a vmie­šavania sa členov výboru. To bolo veľmi dôležité, pretože sme nemohli zohnať sku­točne schopnú osobu, pretože do toho neustále hovorili ničomníci, ktorí všetkému rozumeli lepšie, avšak v skutočnosti za sebou nechávali iba žalostný zmätok. Na čom potom títo všeznalci lipli najviac, boli špionážne kontroly a inšpiračná činnosť. Existovali ľudia, ktorí boli priamo posadnutí chorobou, za každým a za všetkým niečo vidieť a ktorí sa nachádzali v akomsi trvalom stave gravidity vynikajúcich plánov, myšlienok, projektov a metód. Ich najvyšším a najideálnejším cieľom však väčšinou bolo vytvorenie nejakého výboru, ktorý by čoby kontrolný orgán odborne zhodnocoval skutočnú prácu ostatných. Mnohým z týchto výborárov pritom vôbec nedošlo, aké ponižujúce a antisocialistické to je, keď človek, ktorý o veci nemá ani potuchy, neustále hovorí do práce skutočným odborníkom. V týchto rokoch som v každom prípade videl ako svoju povinnosť, ochraňovať pred týmito elementmi všetkých skutočne pracujúcich a zodpovednosťou zaťažené sily hnutia a zaistiť im potrebné zázemie a voľné pole svojej pracovnej pôsobnosti.

Najlepším prostriedkom, ako tieto výbory, ktoré nič nerobili, alebo vytvárali prakticky neuskutočniteľné uznesenia, zneškodniť, bolo prideliť im skutočnú prácu. Bolo na smiech, ako sa tento spolok potichučky vyparil a stal sa náhle neviditeľným. Pritom som si spomenul na našu vtedy najvyššiu inštitúciu, Ríšsky snem. Ako by sa odtiaľ všetci náhle vyparili, keby im človek miesto toho večného tárania prideliť sku­točnú prácu. A síce prácu, za ktorú by každý jeden z týchto tárajov bol osobne zod­povedný.

Už vtedy som stále kládol požiadavku na to, aby, rovnako ako je tomu v osobnom živote, sa v hnutí pre jednotlivé prevádzky hľadalo tak dlho, dokiaľ nebol nájdený ten skutočne správny úradník, správca alebo vedúci. Tomu potom bola ne­odkladne daná všetka autorita a voľnosť v jednaní smerom dolu, pri uvalení úplnej zodpovednosti smerom hore, pričom nikto nezískal autoritu nad podriadeným, pokiaľ nebol väčším odborníkom na príslušnú prácu. V priebehu ďalších dvoch rokov som svoje názory presadzoval čím ďalej tým viac a dnes sú, aspoň čo sa vrchného vedenia týka, úplnou samozrejmosťou.

Najzreteľnejší úspech tohto prístupu sa ukázal 9. novembra 1923. Keď som pred štyrmi rokmi vstúpil do hnutia, nebola k dispozícii ani pečiatka.

9. novembra 1923 bolo hnutie zrušené a jeho majetok skonfiškovaný. Ten bol napokon vyčíslený, so všetkými cennými vecami a novinami, na celých stose­demdesiat tisíc zlatých mariek.

Rýchly rast hnutia nás donútil zaujať v roku 1922 stanovisko k otázke, ktorá nie je bezo zvyšku vyriešená dodnes.

Pri pokuse o štúdiu oných metód, ktoré by čo najskôr a čo najľahšie hnutiu ot­vorili cestu k srdciam širokých más, sme neustále narážali na pripomienky, že robot­ník ako taký nám nebude úplne patriť do tej doby, dokiaľ zastupovanie jeho záujmov na čisto pracovnom a hospodárskom poli bude spočívať v rukách inak zmýšľajúcich a ich politických organizácií.

Na týchto pripomienkach skutočne niečo bolo. Robotník, ktorý pracoval v nejakom závode, nemohol podľa všeobecného presvedčenia vôbec existovať, pričom by nebol členom nejakých odborov. Nielen, že tým mali byť chránené jeho pracovné záujmy, ale aj jeho pozícia v závode bola z dlhodobého hľadiska mysliteľná iba v prípade, keď bol príslušníkom odborov. Väčšina robotníkov sa nachádzala v odborárskych zväzoch. Tieto všeobecne bojovali za lepšie vý­platy a uzatvárali tarifné zmluvy, ktoré robotníkovi zaisťovali iba určitý prí­jem. Bezpochyby bol výsledok týchto bojov všetkých robotníkov výhodný pre podniky a zvlášť každý slušný človek musel mať výčitky svedomia, keď si zastrkával do vreciek odbormi vybojované výplaty, pričom sa sám tohoto boja nezúčast­nil.

S normálnym občianskym podnikateľom sa o tomto probléme už ťažko dalo hovoriť. Nemali pochopenie (alebo ho mať nechceli) ani pre materiálnu, ani pre mo­rálnu stránku problému. A konečne hneď skraja hovoria ich zdanlivé vlastné hospo­dárske záujmy proti akémukoľvek organizovanému zhromažďovaniu im podliehajú­cich pracovných síl, takže už z tohoto dôvodu si nemôžu o veci vytvoriť nezaujatý úsudok. A preto je tu tiež nutné, aby sa človek obrátil na niekoho nezaujatého, ktorý nepodlieha pokušeniu pre samé stromy nevidieť les. Tí potom budú s úprimnou vôľou mať ďaleko väčšie pochopenie pre záležitosti, ktoré tak či tak patria k najdôležitejším v dnešnom i budúcom živote.

Už v prvom diele som sa vyjadril o zmysle a účele a o nutnosti odborov. Zaujal som tam stanovisko, že dokiaľ nebude a to buď štátnymi opatreniami (ktoré sú však väčšinou neúčinné), alebo pomocou všeobecnej novej výchovy, dosiahnutá zmena vzťahu zamestnávateľa k zamestnancovi, nezostane tomuto nič iné, než že si, s odvo­laním sa na svoje práva, čoby ekvivalentne rovnocenný zmluvný partner bude svoje záujmy obhajovať sám.

Ďalej by som chcel zdôrazniť, že takéto vnímanie by bolo úplne v zmysle celej ná­rodnej pospolitosti, keby sa tým mohlo zabrániť sociálnej nespravodlivosti, ktorá by potom vo svojom dôsledku musela viesť k ťažkým stratám v celej pospolitosti nášho národa. Ďalej prehlasujem, že táto nutnosť musí byť uznávaná tak dlho, dokiaľ budú medzi podnikateľmi takí ľudia, ktorí nielen že nemajú úplne žiadny zmysel pre sociál­ne povinnosti, ale ani pre základné ľudské práva. A vyvodzujem z toho ten dôsledok, že pokiaľ bude takáto sebaobrana raz prehlásená za nutnú, môže jej forma obstáť iba za predpokladu spojenia zamestnancov na odborovej základni.

V tomto všeobecnom poňatí sa u mňa nezmenilo nič ani v roku 1922. Avšak teraz bolo potrebné nájsť jasnú formuláciu pre stanovisko k tejto otázke. Nešlo o to, jednoducho sa uspokojiť s poznatkami, ale bolo nutné vyvodiť z toho praktické závery.

Jednalo sa o zodpovedanie nasledujúcich otázok:

1. Sú odbory nutné?

2. Má sa NSDAP sama odborovo angažovať, alebo má svojich členov priviesť k nejakej forme podobnej činnosti?

3. Akého druhu by mali byť prípadné odbory NSDAP? Aké sú naše úlohy a ich ciele?

4. Ako by sme prišli k podobným odborom?

Myslím, že prvú otázku je nutné zodpovedať iba pre uspokojenie. Podľa toho, ako sa dnes veci majú si myslím, že bez odborov sa nedá obísť. Ba naopak, patria k najdôležitejším inštitúciám hospodárskeho života národa. Ich význam však nespo­číva na sociálno-politickom poli, ale skôr na všeobecne národno-politickom. Pretože národ, ktorého široké masy dôjdu pomocou správneho odborárskeho hnutia k uspokojeniu svojich životných potrieb a zároveň tým získa potrebné vzdelanie, tým bude neobyčajne posilnený v boji za svoju vlastnú existenciu.

Odbory sú potom potrebné predovšetkým ako základný kameň budúceho hospodárskeho parlamentu, resp. stavovskej komory.

Druhá otázka sa dá tiež zodpovedať veľmi ľahko. Pokiaľ je odborárske hnutie dôležité, potom je úplne jasné, že sa k nemu národní socialisti musia vyjadriť nielen teoreticky, ale tiež prakticky. Avšak ako to vyjadriť, to už nieje tak ľahké. Národno-socialistické hnutie, ktoré si za cieľ vytýčilo národno-socialistický štát, nesmie pochybovať o tom, že všetky budúce inštitúcie tohoto nového štátu musia zákonite vzísť z jeho hnutia. Bolo by najväčšou chybou veriť, že by sa náhle z ničoho, iba z pozície moci, mohla vykonať určitá reorganizácia, pričom by k tomu ani nebola pripravená určitá ľudská základňa, ktorá je predovšetkým názorovo pripravená.

Tiež tu platí pravidlo, že dôležitejšia než je vonkajšia forma, ktorá sa dá mechanicky dosiahnuť veľmi rýchlo, zostane vždy duch, ktorý takúto formu napĺňa. Rozkazom sa dá napríklad na štátny organizmus diktátorsky vryť vodcovský princíp. Žijúcim však môže byť iba v tom prípade, pokiaľ sa sám vlastným vývojom postupne vytvorí z toho najmenšieho a pomocou neustáleho výberu, ktorý nepretržite vy­konáva tvrdá realita života, získa počas dlhej rady rokov vodcovský vodiaci materiál, ktorý je nevyhnutný na uskutočnenie týchto princípov.

Nedá sa teda predstaviť si, že by človek náhle z aktovky vytiahol návrh na novú štátnu úpravu a tú by chcel pomocou nejakého mocenského výroku „zaviesť" zho­ra. Pokúsiť sa o to človek môže, avšak výsledok určite nebude života schopný, skôr to bude mŕtvy novorodenec. To mi úplne pripomína vznik Weimarskej ústavy a pokus venovať nemeckému národu s novou ústavou tiež novú vlajku, ktorá nemala vôbec žiadnu vnútornú spojitosť s prežitkami nášho národa počas poslednej polovice storočia.

Tiež národno-socialistický štát sa musí vyvarovať podobných experimentov. Môže jedného dňa vzísť iba z dávno existujúcej organizácie. Táto organizácia v sebe musí niesť pôvodné prvky národno-socialistického života, aby sa z nej konečne mo­hol utvoriť žijúci národno-socialistický štát.

Ako už bolo zdôraznené, budú zárodočné bunky hospodárskej komory spočívať v rôznych profesijných zastúpeniach a teda predovšetkým v odboroch. Pokiaľ však majú budúce stavovské zastupiteľstvá a centrálny hospodársky parlament predstavovať národno-socialistickú inštitúciu, musia tiež tieto dôležité zárodočné bunky byť nositeľmi národno-socialistického zmýšľania a vnímania. Stranícke inštitúcie je nutné previesť na štát, avšak štát nemôže náhle z ničoho vyčarovať odpovedajúce inštitúcie, pokiaľ nechce, aby to boli iba úplne neživé útvary.

Už z tohoto najvyššieho hľadiska musí národno-socialistické hnutie uznať nut­nosť vlastnej odborárskej činnosti.

To musí už preto, pretože skutočná národno-socialistická výchova či už za­mestnávateľov, tak aj zamestnancov v zmysle obojstranného zaradenia do národnej pospolitosti, neprebieha pomocou teoretických poučiek, proklamácií, alebo napomenutí, ale iba pomocou boja každodenného života. Iba ním musí hnutie vychovávať jednotlivé veľké hospodárske skupiny a priviesť ich tak bližšie k velikášskym stanoviskám. Bez takejto prípravy zostane každá nádej na vznik niekdajšej skutočnej národnej pospolitosti iba ilúziou.

Iba veľké svetonázorové ideály, ktoré hnutie zastupujú, môžu pozvoľne vytvoriť všeobecný štýl, ktorý potom raz nová doba predstaví ako skutočne vnútorne fungujúci a nie len ako z vonka utvorený obraz.

Preto sa hnutie musí nielen kladne postaviť k ideám odborov ako takým, ale tiež nespočetné množstvo členov a prívržencov sa musí praktickou činnosťou dostať k potrebnému vzdelaniu, pre budúci národno-socialistický štát.

Zodpovedanie tretej otázky vyplýva z vyššie povedaného.

Národno-socialistické odbory nie sú žiadnym nástrojom triedneho boja, ale iba orgánom profesijného zastúpenia. Národno-socialistický štát nepozná žiadne triedy, ale z politického hľadiska iba občanov s úplne rovnakými právami a podľa toho aj rovnakými povinnosťami a okrem toho tiež štátni príslušníci, ktorí sú však zo štátno­politického hľadiska úplne bez akýchkoľvek práv.

Odbory v národno-socialistickom duchu nemajú za úlohu pomocou združova­nia rôznych ľudí v rámci národnej pospolitosti tieto postupne pretvárať na triedu a s tou potom viesť boj proti podobne organizovanému útvaru v rámci národnej po­spolitosti. Túto úlohu nemôžeme odborom vôbec pripísať. Môže im byť prepožičaná iba v tom okamihu, keď sa tieto stávajú bojovým nástrojom marxizmu. Odbory ako také nie sú „triednymi bojovníkmi", iba marxizmus z nich učinil svoj nástroj triedneho boja. Pripravuje priemyslové masy, ktoré medzinárodný svetový Žid používa na rozvracanie hospodárskych báz jednotlivých slobodných, nezávislých národných štátov, na ničenie ich národného priemyslu a ich národného obchodu a tým napomáha k zotročovaniu slobodných národov v službách nadštátneho svetovo-finančného židovstva.

Národní socialisti odbormi musia zvyšovať bezpečnosť národného hospodár­stva a to prostredníctvom organizačného zhromažďovania určitých skupín zúčastňu­júcich sa národného hospodárskeho procesu a posilňovať ich silu odstraňovaním týchto ničomníkov, ktorí svojimi dôsledkami pôsobia deštruktívne na národný ľudový súbor a na žijúcu pracovnú silu národnej pospolitosti a tým tiež škodia štátu a v neposlednom rade ženú samotné hospodárstvo do nešťastia a zatratenia.

Pre národno-socialistické odbory tým nie je stávka prostriedkom k podlomeniu a roztriešteniu národnej produkcie, ale iba k jej posilneniu a uvoľneniu pomocou likvidácie oných ničomníkov, ktorí svojim nesociálnym charakterom obmedzujú výkonnosť hospodárstva a tým aj existenciu celku. Pretože výkonnosť jedinca je neustále spätá so všeobecnou právnou a sociálnou pozíciou, ktorú v rámci hospodárskeho procesu zaujíma a ktorú môže využiť ku svojmu vlastnému prospechu iba z toho vychádzajúceho poznatku nutnosti úspechu tohoto procesu.

Národno-socialistický zamestnanec musí vedieť, že rozkvet národného hos­podárstva znamená jeho osobné materiálne šťastie.

Národno-socialistický zamestnávateľ musí vedieť, že šťastie a spokojnosť jeho zamestnancov sú jediným predpokladom pre existenciu a ďalší vývoj jeho vlastného hospodárskeho rozmachu.

Národno-socialistický zamestnanec a národno-socialistický zamestnávateľ sú obaja splnomocnencami a zástupcami celej národnej pospolitosti. Vysoká miera osobnej slobody, ktorá je im priznávaná v rámci ich pôsobnosti, je vysvetliteľná tou skutočnosťou, že podľa skúsenosti výkon jedinca stúpol ďaleko viac práve vďaka poskytnutiu širokej voľnosti, než tlakom zhora. Ďalej je potom nutné zabrániť tomu, aby nebolo zamedzované prirodzenému procesu výberu, ktorý napomáha v postupe schopným, zdatným a usilovným jedincom.

Pre národno-socialistické odbory je preto stávka prostriedkom, ktorý môže byť a zrejme aj musí byť používaný tak dlho, dokiaľ nebude existovať národno-socia­listický štát. Ten by potom mal definitívne prevziať právnu starostlivosť a právnu ochranu obidvoch proti sebe bojujúcich skupín, totiž zamestnancov a zamestnáva­teľov (pretože vo svojom dôsledku, zníženie produkcie, to škodí celej národnej po­spolitosti!). Hospodárskej komore potom bude prislúchať povinnosť udržiavať chod národného hospodárstva a odstraňovanie oných škodlivých nedostatkov a chýb. To, čo je dnes vybojovávané pomocou zápasu miliónov ľudí, musí byť raz vybavované v rámci stavovskej komory a centrálneho hospodárskeho parlamentu. Tým by mal prestať zúrivý zápas medzi zamestnávateľmi a pracujúcimi o mzdy a tarify, ktorý po­škodzuje hospodársku existenciu obidvoch a tento problém by mal byť riešený spo­ločne na vyšších inštanciách, ktoré potom musia mať neustále na zreteli predovšet­kým blaho národnej pospolitosti a štátu.

Tiež tu musí bez výnimky platiť ono železné pravidlo, že na prvom mieste je vlasť a až potom strana.

Úlohou národno-socialistických odborov je výchova a príprava pre tento cieľ, to znamená: Spoločná práca všetkých za udržanie a posilnenie nášho národa a jeho štátu, primerane jednotlivým schopnostiam a silám, ktoré sú buď vrodené, alebo vy­školené v rámci národnej pospolitosti.

Štvrtá otázka: Ako prídeme k podobným odborom?, sa zdá byť zo všetkých najťažšia.

Je všeobecne omnoho ľahšie založiť nový útvar v novom priestore, než v starom odvetví, ktoré podobné ustanovenie dávno vlastní. Na mieste, kde ešte neexistuje určitý obchod určitého zamerania, sa dá takýto ľahko založiť.

Ťažšie je to, keď takýto podobný podnik už existuje a najťažšie je to, keď sú pre to dané podmienky, za ktorých môže prospievať len on sám. Pretože tu stoja zakladatelia pred úlohou, nielen zaviesť svoj nový podnik, ale aby tu sami prežili, musia v danom mieste zničiť pôvodný podnik.

Národno-socialistické odbory vedľa odborov iných úplne strácajú svoj zmysel. Pretože tiež oni sa musia cítiť preniknuté svetonázorovým poslaním a z neho vychá­dzajúcej povinnosti k netolerantnosti voči podobným, alebo úplne cudzím útvarom a ku zdôrazňovaniu výhradnej nutnosti vlastného Ja. Tiež tu neplatí žiadne dorozu­mieť sa a žiadne kompromisy s podobným úsilím, ale iba zachovávanie čisto vlast­ných práv.

Existovali iba dve možnosti, ako takýto vývoj dosiahnuť.

1. Mohli sa založiť nové odbory, ktoré by postupne zahájili boj proti medziná­rodným marxistickým odborom, alebo sa mohlo

2. Vstúpiť do týchto marxistických odborov a pokúsiť sa ich naplniť novým du­chom, respektíve z nich utvoriť nástroj nového svetonázoru.

Proti prvej možnosti hovorili nasledujúce pochybnosti: naša finančná situácia bola v oných rokoch stále ešte povážlivá, prostriedky, ktoré sme mali k dispozícii boli bezvýznamné. Postupne stále viac narastajúca inflácia sťažila situáciu ešte tým, že sa v týchto rokoch v podstate vôbec nedalo hovoriť o akomkoľvek hmatateľnom ma­teriálnom využití odborov pre ich členov. Jednotliví robotníci vtedy z tohoto hľadiska nemali úplne žiadny dôvod platiť akékoľvek odborárske príspevky. Aj samotné vzni­kajúce marxistické odbory boli na pokraji zrútenia, keby im pomocou geniálnej akcie pána Cuna v Porýni nespadli náhle do lona milióny. Tento takzvaný „národný" ríšsky kancelár môže byť označovaný za záchrancu marxistických odborov.

S podobnými finančnými možnosťami sme vtedy nemohli počítať. A ťažko nie­koho nalákate ku vstupu do nových odborov, ktoré mu z dôvodu svoje vlastnej fi­nančnej bezmocnosti nemôžu ponúknuť ani to najmenšie. Naproti tomu sa musím rázne ohradiť proti tomu, vytvárať podobnú novú organizáciu iba ako protekčné miestečko pre väčšie či menšie duše hnutia.

Vôbec, osobnostná otázka tu hrala najväčšiu úlohu! Nemohol som vtedy nájsť jednu jedinú osobnosť, ktorej by som mohol zveriť do rúk riešenie tejto mohutnej úlohy. Ten, kto by naozaj dokázal v onej dobe rozbiť marxistické odbory a namiesto tejto inštitúcie zničujúceho triedneho boja by dopomohol víťazstvu národno­socialistickej odborovej myšlienke, by patril k najväčším mužom nášho národa a jeho busta by musela byť vo Walhalle v Regensburgu venovaná jeho potomstvu. Poznal som však jeden mozog, ktorý by sa na takúto pozíciu hodil.

Bolo by úplne chybné si v tomto ohľade nahovárať, že medzinárodné odbory disponujú iba samými priemernými osobnosťami. To nám v skutočnosti nehovorí úplne nič, pretože keď boli tieto kedysi zakladané, neexistovalo nič iné. Dnes musia národno-socialistické odbory bojovať proti dlhotrvajúcej gigantickej, do detailu vystavenej masovej organizácii. Dobyvateľ musí byť však vždy geniálnejší než obranca, pokiaľ ho chce premôcť. Dnešné marxistické odbory môžu byť spravované aj obyčajnými byrokratmi. Dobyté však môžu byť iba divokou energiou a geniálnou schopnosťou nadradeného velikána druhej strany. Pokiaľ sa takýto nenájde, je zbytočné sa zahrávať s osudom a ešte nezmyselnejšie, chcieť onú záležitosť vynucovať nedostatočným podchytením.

Tu platí zásada využívať poznatky, že v živote je často lepšie nechať záležitosť najskôr na pokoji, než ju začať z polovice alebo úplne zle, len z dôvodu nedostatku vhodných síl.

K tomu prichádza ešte ďalšia úvaha, ktorá by nemala byť označovaná za de­magogickú. Bol som vtedy pevne presvedčený a som tak aj dnes, že je veľmi nebez­pečné príliš skoro spájať veľký politický, svetonázorový boj s hospodárskymi záleži­tosťami. To platí predovšetkým pre náš nemecký národ. Pretože tu v podobnom prí­pade odtiahne hospodárske zápolenie všetku energiu z politického boja. Pretože ľu­dia, ktorí získavajú presvedčenie o tom, že keď si budú sporiť, našetria si postupne na svoj domček, sa tiež celým svojím bytím zamerajú na dosiahnutie tohoto nimi vy­týčeného cieľa a už vôbec im neostane čas na politický boj proti tým, ktorí tak, či tak premýšľajú iba o tom, ako by im ich našetrené groše opäť odobrali. Namiesto toho aby zápasili politickým bojom za získané názory a presvedčenie, rozplývajú sa nad vlastnými bytovými predstavami a nakoniec potom väčšinou sedia na dvoch stolič­kách.

Národno-socialistické hnutie dnes stojí na začiatku jeho zápasu. Najskôr musí z väčšej časti sformovať a dokončiť svoj svetonázorový obraz. Musí všetkou svojou energiou bojovať za presadenie svojich velikášskych ideálov a jeho úspech je mysli­teľný iba vtedy, pokiaľ všetka jeho sila vstúpi do služieb tohoto boja.

Nakoľko môže zaoberanie sa hospodárskymi problémami ochromiť aktívnu bojovú silu, sa dá najlepšie vidieť na nasledujúcom klasickom prípade: Novembrová revolúcia v roku 1918 nebola prevedená odbormi, ale presadila sa práve voči nim. A nemecké meštianstvo nevedie žiadny politický boj za nemeckú budúcnosť, pretože sa domnieva, že táto budúcnosť je zaistená rozširujúcou sa hos­podárskou prácou.

Mali by sme sa z týchto skúseností poučiť. Pretože tiež u nás to nepôjde ináč. Čím viac bude celková sila nášho hnutia spájaná s politickým bojom, tým väčšiu máme nádej uspieť na celej čiare. Čím viac sa však budeme predčasne zaťažovať odborovými, bytovými a podobnými problémami, tým mizivejší bude úžitok celej veci, branej ako celok. Pretože či už sa tieto záujmy zdajú byť seba dôležitejšie, ich naplnenie vo väčšom rozsahu bude možné najskôr vtedy, keď budeme schopní postaviť verejnú moc do služieb týchto záujmov. Do tej doby budú tieto myšlienky hnutia iba zaťažovať tým viac, čím skôr sa touto problematikou bude zaoberať a čím silnejšie bude ovplyvňovať jeho svetonázorovú vôľu. Mohlo by to potom veľmi ľahko dôjsť až tak ďaleko, že by odborové hľadiská mohli riadiť politické hnutie, namiesto aby svetonázor naviedol odbory do správnych koľají.

Skutočný úžitok pre hnutie, rovnako ako pre celý národ, môže z národno­socialistických odborov vzísť najskôr vtedy, pokiaľ sú tieto odbory svetonázorovo na­plnené našou národno-socialistickou myšlienkou do tej miery, že sa už nemôžu ocit­núť v nebezpečí, spadnúť do marxistických koľají. Pretože národno-socialistické od­bory, ktoré by svoju budúcnosť videli iba v konkurencii k marxistom, by boli horšie než žiadne. Musia svoj boj vypovedať marxistickým odborom nielen ako organizácia, ale predovšetkým ako myšlienka. Musia v nich vidieť zástupcu triedneho boja a tried­nych myšlienok a mali by sa namiesto nich stať skutočným ochrancom profesijných záujmov nemeckých občanov.

Všetky tieto hľadiská hovorili vtedy a hovoria aj dnes proti založeniu vlastných odborov, iba keby sa náhle objavil nejaký geniálny mozog, ktorý by bol osudom po­volaný k vyriešeniu tejto otázky.

Existovali teda iba ostatné dve možnosti: buď doporučiť vlastným straníckym súdruhom vystúpiť zo vznikajúcich odborov, alebo v nich naopak zostať a pokiaľ možno v nich pôsobiť deštruktívne.

Osobne som odporúčal túto druhú možnosť.

Obzvlášť v rokoch 1922/23 sa to bez problémov dalo previesť. Pretože finančný úžitok, ktorý odbory v dobe inflácie mohli zhrabnúť z radov členov nášho mladého hnutia, bol v podstate rovný nule. Škoda pre nich však bola obrovská, pretože ná­rodno-socialistickí prívrženci boli ich najväčšími kritikmi a tým aj ich vnútornými rozkladačmi.

Úplne som vtedy odmietal akékoľvek experimenty, ktoré v sebe už od začiatku niesli stopy neúspechu. Díval som sa na to ako na zločin, odoberať robotníkovi toľko a toľko z jeho mzdy na inštitúciu, o ktorej úžitku pre neho som nebol vnútorne pre­svedčený.

Keď nejaká nová politická strana opäť jedného dňa zmizne, potom to nikdy nie je sebemenšia škoda, ale naopak je to skoro vždy k úžitku a nikto nemá žiadne právo nad tým nariekať.

Pretože to, čo jedinec dáva politickému hnutiu, dáva aj „fonds perdu". Kto však platí poplatky odborom, má tiež právo na splnenie jemu prisľúbenej protislužby. Pokiaľ to splnené nieje, potom sú takíto strojcovia týchto odborov podvodníci, alebo prinajmenšom aspoň ľahkovážni ľudia, ktorí by mali byť volaní na zodpovednosť.

Podľa týchto predstáv sme tiež v roku 1922 jednali. Iní tomu zrejme rozumeli lepšie a zakladali všelijaké odbory. Predhadzovali nám tento nedostatok ako zreteľné znamenie našich chybných a obmedzených názorov. Avšak netrvalo to dlho a tieto nové útvary opäť zmizli, takže konečný výsledok bol rovnaký ako u nás. Avšak iba s tým rozdielom, že sme nepodviedli ani seba, ani nikoho iného.

Rozorvanosť zahranično-politického vedenia Ríše v zostavovaní základných princípov účelovej politiky spojeneckých zmlúv po revolúcii nielen že pokračovala, ale bola dokonca predstihnutá. Pretože ak pred vojnou mohlo v prvom rade, ako príčina nášho pochybného štátneho vedenia, platiť všeobecné pomätenie pojmov, potom po vojne to bol nedostatok skutočnej vôle. Bolo samozrejmé, že kruhy, ktoré v revolúcii videli dosiahnutie svojich deštruktívnych cieľov, nemohli mať záujem na žiadnej zväzovej politike, ktorej výsledkom by zákonite muselo byť znovu vybudovanie nového slobodného nemeckého štátu. Nielenže by tento vývoj úplne odporoval vnútornému zmyslu Novembrových zločincov, nielen že by mali prerušiť, či priamo ukončiť zmedzinárodňovanie nemeckého hospodárstva a jeho pracovných síl. Tiež vnútorný politický dopad, čoby dôsledok zahranično-politického boja za slobodu, by bol pre nositeľov dnešnej ríšskej moci v budúcnosti osudný. Človek si totiž nedokáže predstaviť povstanie národa, aby najskôr neprebehlo jeho pred­chádzajúce znárodnenie, rovnako, ako naopak každý násilný zahranično-politický úspech nutne vedie zo skúsenosti k posilneniu národného súcitenia, sebavedomia, ale tiež k ostrejšej nedotknuteľnosti všetkých antinárodných elementov a im podobnej činnosti. Režimy a osoby, ktoré sú v pokojných časoch trpené, ba dokonca často zostanú bez povšimnutia, sa v časoch rozbúreného národného nadšenia stretnú nielen s odmietnutím, ale priam s odporom, ktorý sa im potom stane osudným. Len si spomeňme napríklad na všeobecný strach zo špiónov, ktorý po vypuknutí vojny náhle prepukol vo vrave ľudskej vášne a viedol k najbrutálnejšiemu a často k nespravodlivému prenasledovaniu, aj keď si každý mohol povedať, že nebezpečie špionáže je ďaleko väčšie počas dlhej mierovej doby, aj keď sa z prirodzených dôvodov nestretne s takou odozvou v rovnakom všeobecnom rozmere.

Pretože inštinkt štátnych parazitov, ktorí boli vyplavení novembrovými udalos­ťami na povrch, moc dobre tušia, že šikovnou zväzovou politikou by podporoval slo­bodné povznesenie nášho národa a národné zmýšľanie, ktoré by na tomto základe vzniklo, by mohlo znamenať zničenie jeho vlastnej zločineckej existencie.

Tým je pochopiteľné, prečo od roku 1918 rozhodujúce vládne miesta sklamali v zahranično-politickom smere a prečo vedenie štátu skoro neustále plánovito

pracovalo proti akýmkoľvek skutočným záujmom nemeckého národa. Pretože to, čo sa na prvý pohľad zdalo byť nepremyslené, sa pri bližšom preskúmaní odhalilo ako dôsledné pokračovanie trendu, ktorý po prvýkrát úplne verejne nastolila novembrová revolúcia v roku 1918.

Samozrejme, že je tu nutné rozlišovať medzi zodpovednými vodcami našich štátnych úradov, priemerom našich parlamentných politikárov a medzi veľkým stu­pídnym stádom nášho znášanlivého obyvateľstva.

Tí jedni vedia, čo chcú. Tí druhí spolupracujú, buď preto, pretože to vedia, alebo sú skutočne takí zbabelí postaviť sa bezohľadne na odpor tejto rozpoznanej a ako škodlivo vnímanej skutočnosti. Tí ostatní sa prispôsobujú z neporozumenia a hlúposti.

Dokiaľ bola Národno-socialistická nemecká robotnícka strana iba malým a ne­známym spolkom, mohli mať zahranično-politické problémy v očiach mnohých prívržencov iba podradnejší význam. A to predovšetkým preto, že práve naše hnutie vždy zastupovalo ten názor a zastupovať ho vždy bude, že vonkajšia sloboda ani nespadne z čistého neba, ani nám nebude ako dar venovaná pozemskými mocnosťami, ale že môže byť iba plodom vnútorného mocenského vzrastu. Iba odstránenie príčin nášho rozvratu, rovnako ako zničenie požívateľov toho samého, môže byť predpokladom vonkajšieho boja za slobodu.

Teraz sa dá teda pochopiť, že z týchto dôvodov bol v začiatkoch mladého hnutia význam zahranično-politickej otázky potlačený do pozadia na úkor významu jeho vnútorných reformátorských úmyslov.

Akonáhle však bol rámec malého, bezvýznamného hnutia prekonaný a konečne rozšírený a mladé hnutie dostalo význam veľkého zväzu, vyplynula z toho tiež nutnosť, zaujať pozíciu k otázke zahranično-politického vývoja. Bolo nutné vytýčiť smernice, ktoré by sa so svojimi základnými názormi nielen že neprotivili nášmu svetonázoru, ale aby dokonca znázorňovali prejav týchto názorov.

Práve z nedostatku zahranično-politického vzdelania nášho národa vyplýva pre naše hnutie povinnosť sprostredkovať jednotlivým vodcom a rovnako tak aj širokým masám určitú formu zahranično-politického zmýšľania a to veľkorysými smernicami, ktoré je do budúcnosti predpokladom každého praktického prevádzania zahranično-politickej prípravy k znovu získaniu slobody nášho národa, rovnako ako skutočnej suverenity Ríše.

Vlastná zásada a smernica, ktorú musíme mať počas posudzovania tejto otázky neustále na vedomí je tá, že tiež zahraničná politika je iba účelovým prostriedkom, ktorého účelom je výhradne podpora našej vlastnej národnej poseolitosti.

Žiadna zahranično-politická úvaha nemôže byť vedená z iného stanoviska, než z nasledujúceho: Je to k terajšiemu alebo budúcemu úžitku nášho národa, alebo mu to môže byť na škodu?

Toto je jediný predsudok, ktorý je platný pri spracovávaní tejto otázky. Stra­nícko-politické, religiózne, humánne a vôbec akékoľvek iné hľadiská bezo zvyšku odpadajú.

***

Ak bolo pred vojnou úlohou nemeckej zahraničnej politiky zaistenie obživy ná­šho národa a jeho detí na tejto zemeguli prípravou cesty, ktorá by mohla viesť k tomuto cieľu rovnako ako získanie k tomu potrebných pracovných síl formou vhodných spojencov, je to dnes úplne rovnaké iba s nasledujúcou výnimkou: Pred vojnou platilo slúžiť udržaniu nemeckej národnej pospolitosti s prihliadnutím na povstávajúce sily nezávislého mocenského štátu, zatiaľ čo dnes platí, najskôr vrátiť národu opäť silu vo forme slobodného mocenského štátu, ktorý je predpokladom pre neskoršie prevádzanie praktickej zahraničnej politiky v zmysle budúceho zachovania podpory a výživy nášho národa.

Inými slovami teda: Cieľom dnešnej nemeckej zahraničnej politiky by mala byť príprava k opätovnému získaniu zajtrajšej slobody.

Pritom je treba mať neustále na zreteli základné pravidlo: Možnosť opätovne získanej nezávislosti danej národnej pospolitosti nie je absolútne viazaná na celist­vosť určitého štátneho útvaru, ale skôr na existenciu aspoň minimálneho zvyšku to­hoto národa a štátu, ktorý v držbe potrebnej slobody bude nielen nositeľom duchovného spoločenstva celej národnej pospolitosti, ale bude aj iniciátorom vojenského oslobodzovacieho boja.

Pokiaľ stomiliónový národ znáša jeho otroctvo, len aby zachoval štátnu celistvosť, je to horšie, než keby bol takýto štát a takýto národ roztrieštený a iba jeho malá časť by si zachovala úplnú slobodu. Samozrejme za predpokladu, že by tento zvyšok bol naplnený svätým poslaním, nielen neustále prehlasovať svoju duchovnú a kultúr­nu neoddeliteľnosť, ale aj zo zbrojného hľadiska pripravovať konečné oslobodenie a zjednotenie nešťastne utláčaných častí.

Ďalej je nutné zvážiť, či otázka znovu získania stratených teritórií, národa a štátu je v prvom rade otázkou znovu nadobudnutia moci a nezávislosti rodnej krajiny, či v tomto prípade nebudú musieť byť záujmy stratených území bezohľadne potlačené do pozadia voči jednotným záujmom znovu získania slobody celého územia.

Pretože utlačené oslobodenie, oddelenej časti národnej pospolitosti, alebo provincie nejakej ríše sa nedeje na základe želania utlačovaných alebo z protestu pozostalých, ale iba pomocou mocenských prostriedkov viac či menej suverénnych zvyškov niekdajšej spoločnej vlasti.

Preto je predpokladom pre znovu získanie stratených území intenzívna podpora a posilňovanie zostalej časti štátu, rovnako ako v srdciach driemajúceho neotrasi­teľného odhodlania obetovať sa v rozhodujúcej hodine v službách oslobodenia a zjednotenia celej národnej pospolitosti. Teda podstúpenie záujmov oddelených území onému jedinému záujmu, vybojovať zostávajúcej časti onú mieru politickej moci a sily, ktorá by bola predpokladom pre korektúru vôle nepriateľských víťazov. Pretože utláčané krajiny nebudú do lona spoločnej Ríše privedené ohnivými protestmi, ale iba priebojným mečom.

Ukovať tento meč je úlohou vnútropolitického vedenia daného národa. Zaistiť materiál pre kovanie a nájsť vojnových spojencov je úlohou zahranično-politickou.

***

V prvej časti tohoto diela som sa zaoberal polovičatosťou našej predvojnovej politiky spojeneckých zmlúv. Z oných štyroch ciest pre budúce udržanie našej národ nej pospolitosti a jej následnej obživy bola zvolená tá štvrtá, najnevýhodnejšia. Na­miesto zdravej európskej politiky sa siahlo ku koloniálnej a obchodnej politike. To bolo o to chybnejšie domnievať sa, že sa tým dá uniknúť stretu zbraní. Výsledkom tohoto pokusu, posadiť sa na všetky stoličky, bol oný známy pád medzi ne a svetová vojna potom bola posledným účtom predloženým Ríši za chybný zahranično­politický výkon.

Správnou cestou by bola už vtedy cesta tretia: Posilnenie kontinentálnej moci pomocou získania novej pôdy v Európe, pričom práve tým sa zdalo byť na dosah doplnenie neskorších koloniálnych území v rozsahu prírodných možností. Táto politika by však bola uskutočniteľná iba v prípade spojenectva s Anglickom, alebo za tak obrovských požiadaviek vojenských mocenských prostriedkov, že by na štyridsať až päťdesiat rokov boli do pozadia úplne zatlačené všetky kultúrne úlohy. To by sa ešte dalo zodpovedať. Kultúrny význam daného národa je rovnako skoro vždy zviazaný s jeho politickou slobodou a nezávislosťou, pričom tá je predpokladom pre existenciu, alebo skôr vznik toho prvého. Pre zaistenie slobody preto nesmie byť žiadna obeť príliš drahá. To, čo bude odobraté všeobecným kultúrnym potrebám vďaka enormným požiadavkám zo strany vojenských prostriedkov daného štátu, bude môcť byť neskôr vrátené o to bohatšími prostriedkami.

Áno, dá sa dokonca povedať, že po podobnom zhustenom napätí síl jedným smerom a síce za udržanie štátnej nezávislosti, prichádza určité uvoľnenie alebo kompenzácia a to práve neobyčajným a prekvapivým rozkvetom do tej doby zanedbávaných kultúrnych síl príslušného národa. Z biedy perzských vojen vzišiel rozkvet periklejskej éry a zo starostí púnskych vojen sa rímsky štát začal oddávať do služieb vyššej kultúry.

Avšak podobné úplné podrobenie všetkých ostatných záujmov národnej po­spolitosti jedinej úlohe, totiž príprave budúceho zbrojenia k neskoršiemu zaisteniu štátu, nesmie byť rozhodnosťou väčšiny zverené do rúk parlamentným hlupákom a darmošlapom. Vyzbrojiť počas tvorby ostatných hodnôt dokázal otec Friedricha Veľkého, avšak otcovia nášho demokratického parlamentného nezmyslu židovského razenia to nedokážu.

Už z tohoto dôvodu mohlo byť predvojnové zbrojenie za účelom získania novej pôdy v Európe iba primerané, pretože len ťažko sa dalo zaobísť bez podpory vhodných spojencov.

A pretože nikto nechcel nič počuť o plánovitej príprave vojny, bolo upustené od získavania pozemkov v Európe. A tým že sa priklonilo ku koloniálnej a obchod­nej politike, bolo obetované inak možné spojenectvo s Anglickom, pričom by sa človek pritom úplne logicky mohol oprieť o Rusko, potkýňajúc sa potom vošiel, opustený všetkými, okrem chorobného habsburského dedičstva, do svetovej voj­ny.

***

K charakteristike dnešnej zahraničnej politiky je nutné ešte povedať, že nee­xistuje úplne žiadna nejako zreteľne viditeľná a zrozumiteľná smernica. Ak sme sa pred vojnou pochybným spôsobom vydali na štvrtú cestu, po ktorej sme sa aj napriek tomu pohybovali iba napoly, nedá sa už od revolúcie túto cestu uvidieť ani tým najostrejším zrakom. Ešte viac než pred vojnou chýba akékoľvek plánovité uvažovanie. Je to, akoby sa niekto pokúšal zahatať aj poslednú možnosť opätovného povstania nášho národa.

Triezve preštudovanie dnešných európskych mocenských pomerov vedie k nasledujúcemu rezultátu:

Už počas tristo rokov je história nášho kontinentu určovaná pokusmi Anglicka zaistiť si, pomocou vyvážených, vzájomne prepletených mocenských vzťahov európ­skych zemí, nutné krytie svojich svetovo mocenských britských cieľov.

Tradičné tendencie britskej diplomacie, ktorá v Nemecku dokáže iba spochyb­ňovať tradíciu pruskej armády, sa už od čias kráľovny Alžbety plánovito zameriava na to, zabrániť a pokiaľ to bude nutné vojenskými prostriedkami zničiť akékoľvek vystupovanie nejakej európskej veľmoci nad rámec všeobecného mocenského rádu. Mocenské prostriedky, ktoré Anglicko v tomto prípade používa, sú rôzne, vždy podľa vznikajúcej situácie alebo danej úlohy. Rozhodnosť a sila vôle pre ich použitie je stále rovnaká. A čím horšia bola situácia Anglicka v priebehu doby, tým nutnejšie pripadalo britskému ríšskemu vedeniu udržovanie stavu vzájomného ochromovania síl jednotlivých európskych štátov. Politické uvoľnenie bývalých severoamerických koloniálnych území viedlo v nasledujúcej dobe ku vskutku obrovskému úsiliu bez­podmienečného zachovania európskeho krytia zozadu. A tak sa všetka sila anglické­ho štátu, po zničení Španielska a Holandska čoby námorných mocností, koncentro­vala tak dlho na vzrastajúce Francúzsko, až konečne mohlo byť, pádom Napoleona I., nebezpečie tejto mocnej vojenskej mocnosti pre Anglicko prehlásené za zlomené .

Preorientovanie sa britskej štátnej zručnosti proti Nemecku prebiehalo iba po­zvoľne a to nielen preto, že najskôr z dôvodu nedostatku národnej jednoty nemecké­ho národa nehrozilo Anglicku od Nemecka žiadne priame nebezpečenstvo, ale aj preto, že verejná mienka, ktorá bola vychovávaná propagandisticky za určitým štát­nym účelom, sa len pomaly preorientovávala na nové ciele. Triezve poznanie štátni­kov sa tu zdalo byť premenené do emočných hodnôt, ktorými sú nielen plodnejší, ale aj stabilnejší z hľadiska dlhodobosti. Keď štátnik naplní úmysel svojich myšlienko­vých pochodov, obráti sa okamžite na ďalšie ciele. Toho však nie je schopná široká masa, ktorej to určitý čas trvá. A preto musí byť propagandistická práca na tomto poli schopná emocionálne pretvoriť túto masu na nástroj nových úmyslov jej vodcov.

Už v rokoch 1870/71 v tomto Anglicko vytýčilo svoje nové postoje. Zakolísania, ktoré boli spôsobené ako svetovo hospodárskym významom Ameriky, tak aj poli­tickým vývojom v Rusku, bohužiaľ neboli Nemeckom využité, takže zákonite muselo dôjsť k upevneniu pôvodných tendencií britského štátnictva.

Anglicko videlo v Nemecku mocnosť, ktorej hospodársky a tým aj svetovo po­litický význam vrastal v tak hrozivom rozsahu a to nielen z dôvodu jeho ohromnej industrializácie, že sa dala zvažovať sila obidvoch mocností v rovnakých oblastiach. Hospodárske dobytie sveta, ktoré sa našim štátnym šoférom zdalo byť najväčšou múdrosťou najvyšších vrcholov, bolo naproti tomu pre anglického politika dôvodom k organizovaniu odporu. Že sa tento odpor obliekol do rúcha rozsiahleho organizovaného útoku, úplne zodpovedal štátnickému umeniu, ktorého ciele nespočívali v udržaní pochybného svetového mieru, ale iba v upevnení britského svetového panstva.

Že si pritom Anglicko poslúžilo spojenectvom všetkých štátov, ktoré vojensky prichádzali aspoň len trochu do úvahy, zodpovedalo práve tak jeho tradičnej opatrnosti v odhade protivníkovi síl, ako aj v pochopení svojej vlastnej momentálnej slabosti. Nedá sa to označiť ako bezškrupulóznosť, pretože podobná obrovská organizácia nemôže hodnotiť vojnu z hrdinského hľadiska, ale iba podľa účelnosti. Diplomacia sa musí starať o to, aby národ hrdinsky nezanikol, ale aby bol prakticky zachovaný. Každá cesta, ktorá k tomu vedie, je potom účelnou a každé jej nenasledovanie musí byť označené za zločinecké zanedbanie svojich povinností.

S revolúciou v Nemecku bola pre anglické štátne umenie spásonostne zažeh­naná britská starosť o hroziacu germánsku svetovládu.

Od tej doby tiež prestali existovať snahy Anglicka o úplné vymazanie Nemecka z mapy Európy. Ba naopak, práve odporné zrútenie, ku ktorému došlo v no­vembrových dňoch v roku 1918, postavilo britskú diplomaciu do úplne novej, najskôr skoro úplne neuveriteľnej situácie:

Štyri a pol roka bojovalo britské svetové impérium za premoženie domnelej prevahy kontinentálnej mocnosti. A náhle sa dostavilo zrútenie, keď sa zdalo, že táto mocnosť úplne zmizne zo zorného poľa. Ukázal sa taký nedostatok vlastného zá­kladného pudu sebazáchovy, že sa zdalo, že tento necelých štyridsaťosem hodín trvajúci čin otrasie celou európskou rovnováhou. Totiž, že zničia Nemecko a Fran­cúzsko sa stane prvou kontinentálnou mocnosťou Európy.

Ohromná propaganda, ktorou bol britský národ počas tejto vojny udržiavaný pri zmysloch, nesmierne štvavá, rozjatrená vo všetkých prainštinktoch a vášniach, musela teraz spočívať ako závažie na rozhodnutí britských štátnikov. Pomocou kolo­niálno-hospodárskeho a obchodno-politického zničenia Nemecka boli dosiahnuté britské vojenské ciele a to čo z toho vyšlo, bolo iba zredukovanie anglických záuj­mov. Zo zničenia nemeckého mocenského štátu v kontinentálnej Európe mohli mať úžitok iba nepriatelia Anglicka. V novembrových dňoch roku 1918 a následne až do neskorého leta 1919 už aj napriek tomu bolo na možné preorientovanie sa anglickej diplomacie, ktorá v tejto dlhej vojne využila emocionálne sily širokých más viac než kedykoľvek predtým, príliš neskoro. Nebolo možné raz z hľadiska daného postoja vlastného národa a nebolo možné ani z hľadiska rozvrhnutia vojenských mocenských pomerov. Francúzsko na seba strhlo zákon obchodovania a mohlo tak diktovať ostatným. Jediná mocnosť, ktorá by bola schopná v týchto mesiacoch previesť zme­nu v zjednávaní a obchodovaní, totiž samotné Nemecko, ležalo v záchvevoch vnú­tornej občianskej vojny a ústami vlastných takzvaných štátnikov neustále prehlaso­valo pripravenosť k prijatiu akéhokoľvek diktátu.

Pokiaľ v národnom živote národ prestáva byť, z dôvodu nedostatku vlastného pudu sebazáchovy, možným aktívnym spojencom, stáva sa otrockým národom a je­ho krajina osudovo upadá do pozície kolónie.

Jednou formou k zamedzeniu prílišného nárastu moci Francúzska, bola účasť Anglicka na rozdeľovaní koristi.

V skutočnosti Anglicko svoj vojenský cieľ nikdy nedosiahlo. Vyšvihnutiu sa eu­rópskej mocnosti nad mocenské pomery kontinentálneho štátneho systému bolo nielenže zabránené, ale aj prevažnou mierou opodstatnené.

Nemecko ako vojenská mocnosť bolo v roku 1914 vkliesnené medzi dve krajiny, z ktorých jedna disponovala rovnakou a druhá dokonca väčšou silou. K tomu pri­chádzala ešte námorná prevaha Anglicka. Francúzsko a Rusko kládlo prekážky a odpor akémukoľvek prílišnému rozvoju nemeckej moci. Neobyčajne nevýhodná geografická poloha Ríše sa tiež dala započítať medzi ďalšie bezpečnostné koefi­cienty proti prílišnému nárastu moci tejto krajiny. Predovšetkým pobrežné územie bolo z vojenského hľadiska nevhodné na boj proti Anglicku, malé a zúžené, front na pevnine oproti tomu nadmerne široký a otvorený.

Iné bolo postavenie dnešného Francúzska: vojensky prvá mocnosť, bez aké­hokoľvek zreteľného protivníka na kontinente. Svojou hranicou smerom na juh proti Španielsku a Taliansku bolo lepšie než chránené. Proti Nemecku bolo ochránené jeho vlastnou bezmocnosťou. Na svojom pobreží spočívala dlhým frontom proti zdroju životnej sily britského impéria. Nielen anglické životné centrá tvorili ľahký cieľ pre lietadlá a ďalekonosné batérie, ale aj životne dôležité britské námorné obchodné trasy boli vydané na milosť francúzskym ponorkám. Ponorková vojna, opierajúc sa o dlhé atlantické pobrežie, rovnako ako o obrovské francúzske okrajové oblasti Stredozemného mora v Európe a severnej Afrike, by viedla ku zhubným účinkom.

A tak bol plodom boja proti mocenskému vývoju Nemecka politické spôsobenie francúzskej nadvlády na kontinente. Vojenský výsledok: upevnenie Francúzska čoby prvej nadvlády v krajine a uznanie únie čoby rovnocennej námornej mocnosti. Hospodársko-politicky: vydanie najväčších britských záujmových území bývalým spojencom.

Rovnako ako si teraz tradičné anglické politické ciele želali a vyžadovali určitú balkanizáciu Európy, rovnakým spôsobom si francúzske ciele priali balkanizáciu Ne­mecka.

Anglickou snahou vždy bolo a bude zabránenie prílišnému nárastu kontinen­tálnej mocnosti do svetovo politického významu, to znamená udržanie akejsi určitej vyváženosti v mocenských pomeroch jednotlivých európskych štátov. Pretože to sa zdá byť predpokladom britskej svetovej nadvlády.

Francúzskou snahou vždy bolo a bude zabrániť vytvoreniu rozhodnej nemeckej mocnosti, udržanie systému nemeckých, vo svojich pomeroch vyrovnaných malých štátov, bez jednotného vedenia, pri obsadení ľavého brehu Rýna, čoby predpokladu pre vytvorenie a zaistenie svojej nadvlády v Európe.

Posledný cieľ francúzskej diplomacie bude na veky v protiklade k poslednej tendencii britského štátneho umenia.

Kto sa pokúsi z vyššie uvedeného hľadiska zhodnotiť dnešnú nemeckú politiku spojeneckých zmlúv, musí dôjsť k presvedčeniu, že ako posledné uskutočniteľné spojenectvo zostáva iba styk s Anglickom. Či už boli následky anglickej vojnovej poli­tiky pre Nemecko sebe strašnejšie, človek aj napriek tomu nesmie prepadnúť dojmu, že by dnes už neexistoval žiadny nutkavý záujem Anglicka na zničenie Nemecka a že sa naopak anglická politika z roka na roku musí viac zameriavať na oslabenie nesmiernej francúzskej snahy o nadvládu. Teraz však už nie je politika spojeneckých zmlúv vykonávaná z hľadiska spätného rozladenia, ale skôr z plodných poznatkov minulých skúseností. Skúsenosť by nás však mala poučiť o tom, že spojenectvo za účelom uskutočnenia negatívnych cieľov trpí vnútornou slabosťou. Osudy národov sú schovávané iba vďaka vyhliadke na spoločný úspech v zmysle spoločného zisku, podrobenia, skrátka obojstranného rozšírenia moci.

Ako nedostatočne premýšľa náš národ v smere zahranično-politickom, sa dá najlepšie vidieť v neustálych tlačových správach o obrovskej nemeckej náklonnosti toho či oného cudzieho štátnika, pričom v tomto domnelom správaní takejto osob­nosti k nášmu národu, sa dá vidieť zvláštna záruka nápomocnej politiky voči nám. Je to však iba neuveriteľný nezmysel, špekulácia neslýchanej obmedzenosti obyčajných politizujúcich nemeckých malomeštiakov. Neexistuje ani anglický, ani americký, alebo taliansky štátnik, ktorý by bol niekedy orientovaný pronemecky. Každý anglický štátnik bude v prvej rade skutočný Angličan, americký Američan a iste nenájdete tak ľahko Taliana, ktorý by prevádzal inú politiku, než protalianskú. Kto by teda chcel uzatvárať spojenectvo s cudzími národmi a verí v pronemeckú orientáciu tamojších politikov, je buď osol alebo podvodník. Predpoklad pre prevádzanie osudov dvoch rôznych národov nespočíva nikdy vo vážení si jeden druhého alebo dokonca v spoločnej náklonnosti, ale iba v tušení účelnosti pre obidve zmluvné strany. To teda znamená, čím viac bude anglický štátnik presadzovať proanglickú politiku a nikdy nie pronemeckú, tým väčšie môžu tieto úplne určité záujmy proanglickej politiky, z rozličných dôvodov prinášať výhody pronemeckým záujmom.

Toto platí samozrejme iba do určitého stupňa ajedného dňa sa to môže zmeniť v pravý opak. Samotné umenie vodcovského štátnika sa prejavuje práve tým, že za účelom prevedenia vlastných potrieb, dokáže v určitom časovom rozsahu nájsť vždy takých partnerov, ktorí musia ísť zastupovaním vlastných záujmov rovnakou cestou.

Praktické využitie pre súčasnosť teda môže vyplynúť iba zo zodpovedania na­sledujúcich otázok: Ktoré štáty momentálne nemajú žiadny životný záujem na tom, aby úplným vyradením nemeckej strednej Európy bola dosiahnutá francúzska bez­podmienečná hospodárska a vojenská panovačná prevaha? A ktoré štáty by mohli, na základe vlastných existenčných podmienok a svojich doterajších tradičných poli­tických vlád, v takomto vývoji vidieť ohrozenie svojej vlastnej budúcnosti?

Pretože v jednom musí mať človek konečne úplne jasno. Totiž, že neúprosným úhlavným nepriateľom nemeckého národa je a vždy zostane Francúzsko. Je úplne jedno, kto bude vo Francúzsku vládnuť, či Bourboni alebo Jakobíni, Napoleonisti alebo občianski demokrati, klerikálni republikáni či boľševici. Konečným cieľom ich zahranično-politickej činnosti bude vždy pokus o obsadenie rýnskej hranice a za­istenie tejto rieky pre Francúzsko a to pomocou zničeného a roztriešteného Nemec­ka.

Anglicko si neželá Nemecko čoby svetovú veľmoc, Francúzsko však žiadnu mocnosť, ktorá sa nazýva Nemecko. To je predsa len podstatný rozdiel! Dnes však nebojujeme za svoje postavenie vo svete, ale za existenciu našej vlasti, za jednotu nášho národa a za denný chlieb pre naše deti. Pokiaľ by sme z tohoto hľadiska mali mať vyhliadku na nejaké prípadné európske spojenectvo, zostanú nám iba dva štáty: Anglicko a Taliansko.

Anglicko si neželá žiadne Francúzsko, ktorého vojenská päsť, nezadržaná zvyškom Európy, sa snaží prevziať ochranu politiky, ktorá sa tak, či tak jedného dňa musí skrížiť s anglickými záujmami. Anglicko si nikdy nemôže želať Francúzsko, kto­ré ako vlastník obrovských západoeurópskych železnorudných a uhoľných baní, má tie najlepšie predpoklady k ohrozujúcej svetovej hospodárskej pozícii. A ďalej si Ang­licko nikdy nemôže priať Francúzsko, ktorého kontinentálne politická pozícia sa zdá byť upevnená roztrieštením zvyšku Európy, takže je tým nielen umožnené, ale pria­mo vynútené opätovné upevnenie vyššieho smeru francúzskej svetovej politiky. Bombové vzducholode sa môžu každú noc stisícnásobiť, vojenská prevaha Francúz­ska klope ťažkými údermi na dvere britského svetového impéria.

Avšak tiež Taliansko si neželá a ani nemôže želať ďalšie upevňovanie fran­cúzskych pozícií v Európe. Budúcnosť Talianska bude vždy podmienená vývojom, ktorý sa územne zoskupuje okolo Stredozemného mora.

To, o čo sa Taliansko počas vojny snažilo, skutočne nebola dychtivosť po rozšírení Francúzska, ale skôr snaha zasadiť nenávidenému jadranskému protivníkovi smrteľný úder. Každé kontinentálne posilnenie Francúzska, znamená do budúcnosti oslabenie Talianska, pričom by bolo chybné domnievať sa, že príbuzenské vzťahy medzi jednotlivými národmi by vylučovali ich vzájomnú rivalitu.

Pri najtriezvejšom a najchladnejšom uvažovaní sú to dnes v prvej línii práve tieto dva štáty, Anglicko a Taliansko, ktorých vlastné prirodzené záujmy sa aspoň v tom najpodstatnejšom nepriečia existenčným predpokladom nemeckého národa, ba dokonca sa s nimi určitou mierou aj stotožňujú.

***

Avšak pri hodnotení podobných spojeneckých možností nesmieme prehliadnuť tri faktory. Prvý spočíva v nás, ďalšie dva potom v otázke možných štátov ako takých.

Je vôbec možné s dnešným Nemeckom vstúpiť do spojeneckého zväzku? Môže sa mocnosť, ktorá chce vo svojom spojenectve vidieť pomoc pri prevedení vlastných ofenzívnych cieľov, spojiť so štátom, ktorého výsledky po celé dlhé roky vykazujú iba obraz smiešnej neschopnosti, pacifistickej zbabelosti a ktorého väčšia časť národa v demokraticko-marxistickom zaslepení nebadotýkajúcim sa spôsobom zradzuje záujmy vlastného národa a štátu? Môže akákoľvek dnešná mocnosť vôbec dúfať v hodnotný vzťah k druhému štátu, vo viere, že raz spoločne vybojujú svoje spoločné záujmy, keď tento štát očividne nemá ani odvahu, ani chuť pohnúť ani len prstom pre zachovanie vlastného holého života? Zaručí sa nejaká mocnosť, pre ktorú je spojenectvo niečo viac než len garančná zmluva na zachovanie stavu pomalého trúchlenia, podobného významu starého zhubného trojspoločenstva, na život a na smrť štátu, ktorého charakteristickým prejavom života je iba podliezavá pokora sme­rom navonok a hanebný útlak národnej cnosti dovnútra, štátu, ktorý už nevlastní žiadnu veľkoleposť, pretože si ju na základe vlastného správania nezaslúži, vládam, ktoré neprejavujú úplne žiadnu úctu voči svojim štátnym prívržencom, takže zahrani­čie k nim nikdy nemôže prechovávať úplne žiadny obdiv?

Nie, žiadna mocnosť, ktorej záleží na vlastnej existencii a ktorá si od spojenectva sľubuje viac, než provízie pre koristi lačných parlamentárov, sa s dnešným Nemeckom nespojí, pretože ani nemôže. V našej súčasnej spojeneckej neschopnosti spočíva tiež najhlbší dôvod pre solidaritu s nepriateľskými zlodejmi.

Pretože sa Nemecko nikdy nebráni, až na niekoľko plamenných „protestov" našich parlamentných výborov a zvyšok sveta nemá vôbec žiadny dôvod bojovať za našu ochranu a dobrý Boh zbabelým národom principiálne nepraje - aj cez fňukanie našich vlasteneckých zväzov -, nezostane teda samotným štátom, ktoré nemajú priamy záujem na našom úplnom zničení, nič iné, než sa zúčastniť francúzskych lúpežných výprav, aj keby táto spoluúčasť na plnení mala výhradne slúžiť na zabránenie posilnenia francúzskych mocenských pozícií.

Po druhé nesmie byť prehliadnutý ten problém, ktorý sa týka preorientovania propagandou vytýčeného smeru, ktorý ovplyvňuje široké vrstvy obyvateľstva, v nám doposiaľ nepriateľských štátoch. U národa, ktorý je po celé roky označovaný za hun­ský, zločinecký, vandalský atď., nemôže byť cez noc objavený pravý opak a bývalý nepriateľ potom doporučený za budúceho spojenca.

Ešte väčšia pozornosť však musí byť venovaná tretej skutočnosti, ktorá bude mať najpodstatnejší význam pre usporiadanie budúceho európskeho spojenectva:

Rovnako ako je z britského hľadiska minimálny záujem na ďalšom znížení Nemecka, o to väčší má na takomto vývoji udalostí záujem medzinárodné burzové židovstvo. Rozpor medzi oficiálnym, alebo lepšie povedané tradičným britským štátnictvom a rozhodujúcimi židovskými burzovými silami je najvýraznejšie možno uvidieť v rozdielnych postojoch k otázkam britskej zahraničnej politiky. Finančné židovstvo si želá, oproti záujmom britskej štátnej vôle, nielen úplné hospodárske zničenie Nemecka, ale aj úplné politické zotročenie. Zmedzinárodňovanie nášho nemeckého hospodárstva, to znamená preberanie nemeckej pracovnej sily do vlastníctva židovského svetového finančníctva, sa bezo zvyšku dá previesť iba v politicky zboľševizovanom štáte. Pokiaľ by sa však marxistické bojové zväzy medzinárodného židovského burzového kapitálu pokúsili zlomiť definitívne chrbticu nemeckému národnému štátu, mohlo by sa to stať iba za výdatnej pomoci zvonka. Francúzska armáda by preto musela tak dlho dobývať nemecké štátne územie, až by vnútorne rozdrobená ríša podľahla boľševickým bojovým zväzom medzinárodného svetového židovského finančníctva.

Preto je Žid dnes ten najväčší štváč za úplné zničenie Nemecka. Či už čítame kdekoľvek na svete útočné články proti Nemecku, vždy sú ich tvorcami Židia. Rovna­ko ako v mieri, tak aj počas vojny, rozmiešavala židovská burzová a marxistická tlač tak dlho a plánovito nenávisť proti Nemecku, až sa postupne jeden štát za druhým vzdával svojej neutrality a pri zrieknutí sa skutočných záujmov svojho národa potom vstúpil do služieb svetovej vojenskej koalície.

Myšlienkové pochody židovstva sú pritom úplne jasné. Boľševizácia Nemecka, to znamená vyhladenie národno-ľudovej nemeckej inteligencie a tým umožnené vy­žmýkanie nemeckej pracovnej sily v poddanstve židovského svetového finančníctva je myslené len ako predohra pre ďalšie šírenie tejto židovskej tendencie dobytia sveta. Ako často je Nemecko v histórii v tomto obrovskom zápolení styčným bodom. Ak sa stane náš národ a náš štát obeťou tejto krvavej a chamtivej židovskej národnej tyranie, spadne napokon celý svet do osídiel týchto polypov. Ak sa oslobodí Nemec­ko z tohoto zovretia, bude možno toto obrovské nebezpečenstvo všetkých národov považované za zlomené na celom šírom svete.

S istotou, s akou židovstvo zaháji svoju podvratnú činnosť, aby nielen udržalo nepriateľstvo národov voči Nemecku, ale aby ho ešte vystupňovalo, s tou istou isto­tou sa táto činnosť bude len z nepatrnej časti kryť so skutočnými záujmami tým za­morených národov. Všeobecne teraz bude židovstvo v rámci jednotlivých národov bojovať vždy s tými zbraňami, ktoré sa zdajú byť z dôvodu poznanej mentality tohoto národa najúčinnejšie a ktoré zaručujú najväčší úspech. V našom neobyčajne krvavo rozorvanom národe sú to preto tieto vypuklé, viac či menej kozmopolitné pacifis­ticky-ideologické myšlienky, skrátka medzinárodné tendencie, ktoré používajú pri svo­jom boji pri uchopení moci. Vo Francúzsku sa pracuje s rozpoznaným a dobre odhadnutým šovinizmom, v Anglicku potom s hospodárskymi a svetovo politickými hľadiskami. Skrátka používajú sa vždy skutočné vlastnosti, ktoré predstavujú menta­litu daného národa. A až vtedy keď sa týmto spôsobom dosiahne určitý záver hos­podárskeho a politického naplnenia moci, stiahne putá tejto premoženej masy a ob­ráti sa teraz touto mierou na skutočné vnútorné úmysly svojej chute a svojho boja. Teraz ničí stále rýchlejšie, až postupne premení jeden štát za druhým na hromadu trosiek, na ktorých by potom mala byť vybudovaná suverenita večnej židovskej ríše.

V Anglicku, rovnako ako v Taliansku, je rozpor v názoroch lepšieho pôvodného štátnictva a chuťou židovského svetového burzovníctva jasný, ba často dokonca páli v očiach.

Iba vo Francúzsku dnes existuje viac než kedykoľvek inokedy určitá vnútorná zhoda medzi snahami židovskej burzy a želaním šovinisticky naladeného národného štátneho umenia. Už samo v tejto identite spočíva obrovské nebezpečenstvo pre Nemecko. Práve z tohoto dôvodu Francúzsko je a zostane najväčším a najstrašnej­ším nepriateľom. Tento národ, ktorý čím ďalej tým viac prepadá ponegrovaniu, zna­mená vo svojej väzbe na židovské ovládnutie sveta striehnuce nebezpečenstvo pre zachovanie bielej rasy v Európe.

Pretože toto zamorovanie negerskou krvou na Rýne v srdci Európy zodpovedá ako sadisticko-perverznej pomstychtivosti tohoto úhlavného šovinistického nepriateľa nášho národa, tak aj oceľovo chladného uvažovania Židov, začať týmto spôsobom s miešanectvom v strede európskeho kontinentu a infikáciou nižším ľudstvom a odobrať tak bielej rase základ jej existencie.

To, čo dnes Francúzsko prevádza v Európe, povzbudzované vlastnou pom­stychtivosťou, plánovito vedené Židom, je hriechom proti existencii bielych ľudí a to proti ním národ raz poštve všetkých duchov pomsty bieleho plemena, ktoré v tejto rasovej potupe rozoznalo dedičný hriech ľudstva.

Pre Nemecko však francúzske nebezpečenstvo znamená povinnosť, s potlačením všetkých citových momentov, podať ruku všetkým, ktorí sú ohrození rovnako ako my a ktorí nechcú trpieť a znášať francúzske panovačné chúťky.

V Európe pre Nemecko v dohľadnej dobe prichádzajú do úvahy iba dvaja spojenci: Anglicko a Francúzsko.

***

Kto si dá snahu vysledovať dnes spätne zahranično-politické vedenie Nemecka od dôb revolúcie, ten sa bude musieť na základe neustáleho nepochopiteľného zlyhávania našich vlád chytiť za hlavu, aby buď jednoducho klesol na mysli, alebo aby plamennou nevôľou tomuto režimu vypovedal vojnu. S nerozumom tieto činy nemajú nič spoločného, pretože to, čo by sa každému mysliacemu mozgu zdalo ako nemysliteľné, dokázali naši Kyklopovia novembrových strán, žobrali o priazeň Fran­cúzska. Áno, počas týchto rokov sa s dotknutou prostotou nenapraviteľného fantastika neustále prevádzali pokusy o bratríčkovanie sa s Francúzskom, neustále sa šaškovalo pred oným obrovským národom a v každom prefíkanom triku francúzskych drábov sa videli prvé znamenia zreteľnej zmeny zmýšľania. Skutoční zákulisní podnecovatelia našej politiky samozrejme tejto nezmyselnej viere nikdy neholdovali. Pre nich bolo vtieranie sa Francúzsku iba prirodzeným prostriedkom, ako týmto spôsobom sabotovať každú praktickú politiku spojeneckých zmlúv. O Francúzsku a jeho zákulisných cieľoch mali vždy jasno. Čo ich nútilo jednať tak, ako by skutočne verili v možnosť zmeny nemeckého osudu, bolo triezve poznanie, že v inom prípade by sa zrejme náš národ sám vydal inou cestou.

Tiež pre nás je samozrejme ťažké postaviť do radov nášho hnutia Anglicko, čoby potencionálneho budúceho spojenca. Naša židovská tlač tomu neustále dobre rozumela, koncentrovala nenávisť obzvlášť proti Anglicku, pričom veľa dobrých ne­meckých hlupákov sadlo Židom dobrovoľne na lep.

Tieto noviny tárali o znovu posilnení nemeckej námornej moci, protestovali proti obetovaniu našich kolónií, odporúčali ich opätovné získanie a pomáhali tak v zbieraní materiálu, ktorý potom židovský lump prevádzal svojím stavovským kolegom v Anglicku, na praktické propagandistické zhodnotenie. Pretože dnes nebojujeme za námornú platnosť atď., o tom by sa malo rozsvietiť v hlavách našich politizujúcich meštiackych naiviek. Zameranie nemeckej národnej sily na tieto ciele, bez predbežného podrobného zaistenia našej pozície v Európe, bolo už pred vojnou úplným nezmyslom. Dnes patria podobné nádeje k oným hlúpostiam, ktoré sa v ríši politiky označujú slovom zločin.

Bolo to často na zbláznenie, keď človek musel prihliadať, ako židovskí zákulisní podnecovatelia dokázali náš národ zamestnať dnes veľmi bezvýznamnými vecami, ako zvolávali zhromaždenia a protesty, zatiaľ čo v rovnakom okamihu si Francúzsko ukrajovalo po kúskoch z tela našej národnej pospolitosti a ako nám boli plánovito odoberané podklady našej nezávislosti.

Pri tejto príležitosti nemôžem nespomenúť zvláštny koníček, ktorý Žid v týchto rokoch pestoval so zvláštnou starostlivosťou: južné Tirolsko.

Áno, južné Tirolsko. Ak sa touto otázkou zaoberám práve na tomto mieste, potom to nieje len preto, aby som tu zúčtoval s tým najklamárskejším zväzkom, kto­rý, postavený na zábudlivosti a hlúposti našich širokých vrstiev, sa tu opovažuje tváriť sa ako národné povstanie, ku ktorému majú práve parlamentní podvodníci rovnako ďaleko, ako straka k vlastníckym predstavám.

Chcel by som zdôrazniť, že osobne patrím k ľuďom, ktorí keď sa rozhodovalo o osude južného Tirolska - to znamená od augusta 1914 do novembra 1918 - sa do­stavili tam, kde sa odohrávala praktická obrana tiež tohoto územia, totiž do armády. Počas oných rokov som spolubojoval nie za stratu južného Tirolska, ale práve naopak za to, aby ako ostatné nemecké krajiny zostalo zachované svojej vlasti. Kto vtedy nebojoval, boli práve tí parlamentní zloduchovia, celá táto politizujú­ca stranícka zberba. Ba práve naopak, zatiaľ čo my sme bojovali s presvedčením, že iba víťazstvom v tejto vojne môže byť južné Tirolsko udržané pri nemeckej národnej pospolitosti, hecovala a štvala táto zberba tak dlho proti tomuto víťazstvu, až skutočne bojujúci víťazi podľahli zákernému bodnutiu dýkou do vlastného chrbta. Pretože udržanie južného Tirolska v nemeckej dŕžave samozrejme nemohlo byť zaistené Iživým táraním ráznych parlamentárov na viedenskom Radničnom námestí alebo z mníchovskej sály vojvodov, ale iba pomocou plukov bojujúcich na fronte. A ten, kto tieto rozbil, zradil tiež južné Tirolsko, rovnako ako všetky ostatné nemecké územia.

Kto však dnes verí, že sa juhotirolská otázka dala vyriešiť pomocou protestov, prehlásení, výmenou správy, atď., ten je buď úplne zvláštny darebák alebo nemecký malomeštiak.

V jednom by mal mať každý úplne jasno, totiž že znovu získanie stratených území sa nedeje slávnostným vzývaním Pánboha alebo pomocou zbožných nádejí v národný zväzok, ale iba silou zbraní.

Je teda otázkou, kto je pripravený vzdorovito pomocou sily zbraní opätovného získania týchto stratených území.

Čo sa mojej osoby týka, môžem tu s kľudným svedomím ubezpečiť všetkých, že mám ešte dostatok odvahy, aby som sa zúčastnil tohoto víťazného dobytia južného Tirolska a to na čele príkladného parlamentného pluku, vznikajúceho z parla­mentných tárajov a iných straníckych vodcov, rovnako ako aj z rôznych dvorných radcov. A vie diabol, že by ma tešilo, keby nad týmito vodcami ohnivých protestných zhromaždení náhle vybuchlo pár trieštivých granátov. Myslím, že keď sa líška dostala medzi húf sliepok, že by bolo kotkodákanie horšie a útek jednotlivých sliepok do bez­pečia rýchlejší, než u tohoto skvostného protestného spolku.

Avšak najhanebnejšie na celej veci je to, že títo páni sami neveria, že by sa touto cestou dalo niečo dosiahnuť. Sami najlepšie totiž poznajú nemožnosť a prostotu svojho okázalého jednania. Avšak robia to tak, pretože dnes je samozrejmé o niečo ľahšie tárať o znovu získaní južného Tirolska, než bolo kedysi bojovať za jeho udržanie. Každý odvádza práve svoj diel. Vtedy sme obetovali svoju krv a dnes táto spoločnosť brúsi svoje zobáky.

Obzvlášť lahodné je potom pozorovať, ako sa viedenským legitímnym kruhom počas dnešnej snahy o znovu získanie južného Tirolska nadúva hrebienok. Pritom ich vznešený a urodzený panovnícky dvor pred siedmymi rokmi dopomohol pomocou zločineckého činu krivoprísažnej zrady k tomu, aby sa svetová koalícia ako víťaz zmocnila tiež južného Tirolska. Vtedy tieto kruhy podporovali politiku svojej zradcovskej dynastie a o južné Tirolsko sa nestarali ani za máčny mak. Samozrejme, dnes je to jednoduchšie, opäť za túto oblasť zápasiť, pretože teraz sa bojuje iba duchovnými zbraňami a je predsa omnoho ľahšie podráždiť si z vnútorných pohnútok hlasivky na nejakom protestnom zhromaždení, alebo si ušpiniť prsty písaním nejakého novinového článku, než napríklad počas obsadzovania Porýnia povedzme, vyhadzovať do vzduchu mosty.

Dôvod, prečo sa počas posledných rokov v určitých kruhoch urobil z juho­tirolskej otázky styčný bod nemecko-talianskych vzťahov, nám leží na dlani. Židia a habsburskí legitimisti majú najväčší záujem na tom, aby zabránili nemeckej politike spojeneckých zmlúv, ktorá by mohla jedného dňa viesť k znovu objaveniu slobodnej nemeckej vlasti.

Nie z lásky k južnému Tirolsku je dnes vedené toto okázalé jednanie, - pretože tým mu nieje pomáhané, ba naopak škodené- , ale iba z obavy možného nemecko­talianskeho spojenectva.

A je to len súčasťou klamárstva a ohováračských tendencií týchto kruhov, keď sa s chladným a drzým čelom snažia skutočnosť postaviť tak, ako keby sme južné Tirolsko zradili snáď my.

Týmto pánom je nutné so všetkým dôrazom povedať toto: južné Tirolsko zradil predovšetkým každý Nemec, ktorý v rokoch 1914 - 1918 so zdravými údmi stál nie­kde inde, než na fronte a nedal vlasti k dispozícii svoje služby.

Po druhé, každý, kto v týchto rokoch nepomáhal posilňovať odolnosť nášho národného celku vo vedení vojny a kto neupevňoval výdrž nášho národa počas týchto bojov.

Po tretie, južné Tirolsko zradil ten, kto sa podieľal na vypuknutí novembrovej revolúcie, či už aktívnymi činmi alebo neaktívnou toleranciou, čím rozbil masu, ktorá sama mohla zachrániť južné Tirolsko.

A po štvrté, južné Tirolsko zradili všetky strany a ich prívrženci, ktorí pripojili svoj podpis pod hanebné zmluvy z Versailles a zo St. Germainu.

Áno, tak sa veci majú, moji odvážni páni protestovatelia!

Dnes som vedený iba triezvym poznaním, že stratené územia sa nedajú získať späť vrtkosťou jazyka nabrúsených parlamentných tárajov, ale iba naostreným mečom a teda krvavým bojom.

Zaiste tu nemusím vysvetľovať, že za terajšej situácie, keď sú kocky dávno hodené, považujem znovu získanie južného Tirolska pomocou vojny nielen za ne­možné, ale by som túto možnosť osobne odmietol s tým presvedčením, že pre túto otázku nebolo dosiahnuté potrebné ohnivé nadšenie celého nemeckého národa do tej miery, ktorá je potrebná pre dosiahnutie potrebného víťazstva. Naopak si myslím, že keď už raz bola táto krv obetovaná, bolo by zločinom, riskovať kvôli dvestotisícom Nemcov, zatiaľ čo inde stráda cez sedem miliónov pod cudzou nadvládou a životnou tepnou nemeckého národa prebiehajú zástupy afrických negerských tlúp.

Ak chce nemecký národ ukončiť stav hroziaceho vyhladenia v Európe, nesmie podľahnúť predvojnovým chybám a učiniť si z Boha a celého sveta nepriateľa, ale musí rozoznať iba toho najnebezpečnejšieho protivníka, aby na neho mohol uderiť celou svojou koncentrovanou silou. A ak toto víťazstvo bude vybojované pomocou obetí na iných miestach, iste nám to nasledujúce generácie nášho národného po­tomstva nebudú mať za zlé. A čím žiarivejší bude vzniknutý úspech, tým menšie bu­dú mať starosti s ťažkou núdzou, ktorá z týchto záverov pramení.

Nás dnes neustále musí viesť onen základný názor, že znovu získanie stratených území danej ríše je v prvom rade otázkou znovu nadobudnutia politickej nezávislosti a moci rodnej zeme.

Túto potom zaistiť šikovnou politikou spojeneckých zmlúv je prvotnou úlohou silného vedenia našej zahraničnej politiky.

A práve národní socialisti nás musia chrániť, aby sme sa nedostali do závesu našich občianskych slovných patriotov, ktorí sú riadení Židmi. Beda, tiež aj nášmu hnutiu, ak sa namiesto bojovania bude pripravovať na rečnícke protesty!

Vďaka fanatickému poňatiu Nibelunského spojenectva s habsburskými štát­nickými mršinami zhynulo Nemecko. Fantastickou sentimentalitou nášho dnešného spracovávania zahranično-politických možností sme na najlepšej ceste k definitív­nemu zamedzeniu nášho opätovného povstania.

***

Je nutné, aby som sa tu ešte v krátkosti zaoberal onými námietkami, ktoré sa predbežne budú vzťahovať na oné už vypovedané tri otázky, totiž na otázky, či sa:

po prvé, s dnešným, všetkým úplne zreteľne oslabeným Nemeckom, bude chcieť vôbec kto spojiť, po druhé, či sa nepriateľské národy zdajú byť vôbec vhodné pre túto reorganizáciu, po tretie, či dnešný súčasný vplyv židovstva nebude väčší než všetky poznatky a všetka dobrá vôľa a nezahatá a nezničí tak všetky plány.

Prvú otázku som myslím, aspoň z polovice, už dostatočne zodpovedal. Samo­zrejme, že sa s dnešným Nemeckom nikto nespojí. Žiadna mocnosť na tomto svete sa neodváži zviazať sa so štátom, ktorého vláda musí zničiť akúkoľvek dôveru. A čo sa teda týka pokusov našich ľudových súdruhov, prepáčiť, alebo dokonca ospravedl­ňovať tejto vláde ich jednania z dôvodu žalostnej mentality nášho národa, k tomu je nutné zaujať úplne ostré stanovisko.

Samozrejme, bezcharakternosť nášho národa v posledných šiestich rokoch je žalostná, ľahostajnosť voči dôležitým záujmom národnej pospolitosti skutočne skľu­čujúca a zbabelosť dokonca mnohokrát do neba volajúca. Avšak nikdy nesmieme zabúdať, že sa pritom jedná o národ, ktorý pred pár rokmi ponúkal celému svetu na obdiv svoju najvyššiu bezpríkladnú ľudskú mravnú čistotu. Od začiatku augustových dní roku 1914 až do konca obrovského zápolenia národov neprejavil žiadny národ toľko mužnej odvahy, tuhej výdrže a trpezlivej znášanlivosti, než dnes tak zbedačený nemecký národ. Nikto nemôže tvrdiť, že by pohana dnešnej doby bola charak­teristickým obrazom našej národnej pospolitosti. To, čo dnes musíme prežívať okolo seba, je iba ten najpríšernejší, zmysly a rozum ničiaci dôsledok krivoprísažného štátu z 9. novembra 1918.

Viac než kedy inokedy platia básnikove slová o zle, ktoré plodí ďalšie zlo. Avšak ani v týchto zlých časoch sa úplne nevytratili základné dobré prvky nášho národa, iba driemu niekde v hlbine a občas je možno vidieť na černotou zatiahnutej oblohe, ako svetielka žiariacej cnosti, na ktoré si budúce Nemecko spomenie ako na prvé záblesky začínajúceho ozdravenia. Viac než raz sa našlo tisíce a tisíce mladých Nemcov odhodlaných priniesť svoj mladý život, rovnako ako v roku 1914, dob­rovoľne a s radosťou ako obeť na oltár našej milovanej vlasti. A milióny a milióny ľudí opäť usilovne a poctivo pracujú, ako by nikdy nebolo záhuby zavinenej novembrovou revolúciou. Kováč opäť stojí u svojej nákovy, za pluhom kráča sedliak a v študovni sedí učenec, všetci s rovnakou snahou a s rovnakou oddanosťou svojej povinnosti.

Utláčanie zo strany našich nepriateľov už nevyvoláva súdny úsmev ako kedysi, ale roztrpčené a skľučujúce grimasy. Bezo sporu došlo k obrovskej zmene zmýšľania.

Ak sa toto všetko dnes neodráža v znovuzrodení politických mocenských myš­lienok a pude sebazáchovy nášho národa, potom za to môžu tí samovrahovia, ktorí náš národ vedú svojou vládou od roku 1918 do záhuby.

Áno, ak niekto ohovára náš národ, môžeme sa ho spýtať, čo urobil pre jeho nápravu? Je mizivá podpora záverov našej vlády, ktoré v skutočnosti sotva kedy existovali, naším národom znamením malej životnej sily našej národnej pospolitosti, alebo snáď znamením úplného zlyhania so zaobchádzaním s týmto najcennejším statkom? Čo urobili naše vlády pre to, aby bol do tohoto národa opäť zasiaty duch hrdej majestátnosti, mužnej vzdorovitosti a hnevlivej nenávisti?

Keď bola v roku 1919 nemeckému národu vnútená mierová zmluva, boli sme oprávnení očakávať, že práve týmto nástrojom bezmedzného útlaku bude nesmierne podporený výkrik po nemeckej slobode. Mierové zmluvy, ktorých požiadavky trafia národy ako šľahnutie biča, sú neraz prvým vírením bubnov neskoršieho povstania.

Čo všetko sa dalo urobiť z mierovej zmluvy z Versailles!

Ako sa mohol tento nástroj nesmierneho útlaku a ponižovania stať prostried­kom, ktorý vybičováva medzinárodné vášne až do najvyššieho bodu varu? Ako len mohol pomocou geniálneho propagandistického spracovania tejto sadistickej krutosti povýšiť ľahostajnosť daného národa na rozhorčenie a rozhorčenie potom do úplnej zúrivosti!

Ako sa dala každému jednotlivcovi z tohoto hľadiska tak dlho zapaľovať iskra v mozgu a vo vnímaní celého národa, až by sa u šesťdesiatich miliónov jedincov, u mužov, rovnako ako u žien, objavil jedného dňa ohnivý plameň spoločne vnímanej hanby a spoločnej nenávisti, z ktorého žiaru by potom vzišla žiarivá vôľa a jeden spoločný ohromný výkrik:

My chceme opäť zbrane!

Áno, k tomu mohla poslúžiť táto mierová zmluva. V jej nesmiernom útlaku, v nehanebnosti z nej vzniknutých nárokov, spočíva najsilnejšia propagandistická zbraň k opätovnému vyburcovaniu potlačeného životného ducha daného národa.

Potom však musí byť do služieb tohoto jedinečného veľkého poslania byť postavené všetko, počínajúc detským šlabikárom až po posledné noviny, každé di­vadlo a kino, každý plagátový stĺp a drevená ohrada, dokým sa modlitba našich dnešných spolkových patriotov „Bože, osloboď nás!", nepremení v mozgoch aj tých najmenších chlapcov vo vrúcnu prosbu: „Všemohúci Bože, posväť naše zbrane a buď spravodlivý, ako si vždy doposiaľ bol, rozhodni teraz, či si zaslúžime slobodu, Bože posväť náš boj!"

Všetko bolo premeškané, neurobilo sa úplne nič.

Kto by sa teraz chcel čudovať, že náš národ nie je tým, čím by chcel byť a byť mohol? Keď v nás zvyšok sveta vidí iba drábov, poddajného psa, ktorý vďačne obli­zuje ruku tým, ktorí ho predtým zmlátili.

Zaiste budú naše spojenecké možnosti zaťažené naším národom, avšak ešte väčšiu vinu na tom budú mať naše vlády. Tie sú vo svojej skazenosti vinné za to, že po ôsmich rokoch nesmierneho útlaku existuje tak málo vôle po slobode.

Ak je teda aktívna politika spojeneckých zmlúv toľko viazaná na patričné oce­nenie nášho národa, potom je o to viac podmienená existenciou vládnucej moci, ktorá nechce byť iba prisluhovačom cudzích štátov, dobytých miestodržiteľom vlastnej moci, ale naopak heroldom národného svedomia.

Ak bude však náš národ mať štátne vedenie, ktoré bude svoje poslanie vidieť práve v tom, neprejde ani šesť rokov a smelé zahranično-politické vedenie Ríše bude mať k dispozícii rovnako smelú vôľu po slobode prahnúceho národa.

***

Druhá námietka ohľadom veľkých problémov s preorientovávaním sa nepria­teľského národa ohľadom priateľského spojenectva, môže byť zodpovedaná takto: Všeobecná protinemecká psychóza, ktorá bola v ostatných štátoch vypestovaná pomocou sústavnej vojnovej propagandy, bude trvať do tej doby, dokiaľ nebude existovať všetkým zreteľná nemecká Ríša, ktorá môže vzísť iba z nemeckej vôle po sebazáchove a ktorá bude niesť charakteristické znaky mocného štátu, ktorý hrá a hlavne je schopný hrať na všeobecnej európskej šachovnici.

Až keď sa vláde a národu zdá, že existujú predpoklady pre možné spojenectvo, môže jedna, alebo druhá mocnosť začať uvažovať o tom, propagandistickými prostriedkami preorientovávať názory verejnej mienky. To si tiež prirodzene vyžaduje zručnú prácu trvajúcu dlhé roky. Práve v nutnosti tohoto dlhodobého preladenia daného národa je zdôvodnená opatrnosť pri jeho vykonávaní. To znamená, nikto sa do tej činnosti nepustí, dokiaľ nebude mať do budúcnosti úplné presvedčenie o hodnote tejto práce a jej plodov. Nikto nebude chcieť iba kvôli prázdnemu táraniu, z úst vtipného ministra zahraničia, meniť duchovné zameranie celého národa, pričom by ani nemal nejaké garancie o reálnych hodnotách daného národa. To by inak viedlo k plnému roztriešteniu verejnej mienky. Najhodnovernejšia istota možného, neskoršieho spojenectva s daným štátom však nespočíva v nafúkaných prejavoch jednotlivých členov vlády, ale skôr v zreteľnej stabilite určitej, účelne vypadajúcej vládnej tendencie, rovnako ako k tomu analogicky orientovanej verejnej mienky. Viera v to bude o to pevnejšia, čím väčšia bude viditeľná činnosť štátnej moci na poli propagandistickej prípravy a podpory jej činnosti a čím zreteľnejšie sa naopak bude vo vládnej tendencii odrážať vôľa verejnej mienky.

Národ bude teda považovaný za schopného spojenectva vtedy, ak bude vláda a verejná mienka rovnomerne fanaticky presadzovať a podporovať vôľu k boju za vlastnú slobodu. To je teda predpokladom preorientovania verejnej mienky ostatných štátov, ktoré sú na základe patričných poznatkov ochotné ísť za účelom ich prapôvodných záujmom, cestou po boku pre nich vhodného partnera, teda uzavrieť spojenectvo.

K tomu však teraz prináleží ešte jedna vec: Ak preorientovanie určitých du­chovných názorov daného národa vyžaduje ohromnú usilovnosť a mnohými jedinca­mi najskôr vôbec nie je akceptovaná, bolo by zločinom a hlúposťou zároveň, vlast­nými chybami dodávať zbrane týmto inak zmýšľajúcim elementom.

Je nutné pochopiť, že to bude pochopiteľne nejaký čas trvať, než národ bezo zvyšku pochopí vnútorné úmysly svojej vlády. Len ťažko môže byť podané vysvetle­nie o konečných cieľoch určitej politickej prípravy, skôr je nutné sa spoliehať buď na slepú vieru širokých más, alebo na intuitívny úsudok duševne vyššie postavených vedúcich vrstiev. Pretože však veľa ľudí tieto politicko-jasnovidecké schopnosti po­stráda a vysvetlenie nemôže byť z politických dôvodov podané, bude sa vždy určitá časť intelektuálnej vedúcej vrstvy stavať proti novým tendenciám, ktoré potom z dôvodu ich neprehľadnosti môžu byť chápané ako čisté experimenty.

A tak bude vyburcovaný odpor starostlivých konzervatívnych štátnikov.

Avšak práve z tohoto dôvodu je najväčšou úlohou postarať sa o to, aby týmto narušiteľom nadväzovanie obojstranného porozumenia boli podľa možnosti z paží odobraté všetky zužitkovateľné zbrane a to predovšetkým vtedy, ako v našom prí­pade, keď sa jedná o úplne nerealizovateľné, čisto fantastické táranie nafúkaných spolkových patriotov a malomeštiackych kaviarenských politikov. Pretože výkriky po novej námornej flotile, znovu získanie našich kolónií, atď., sú skutočne iba prázdnym táraním, bez akejkoľvek myšlienky praktickej uskutočniteľnosti, sa dá zistiť po veľmi krátkom zdravom uvažovaní. Avšak ako sa v Anglicku politicky využívajú tieto nezmyselné výlevy časťou úprimných, časťou šialených, vždy však v tichej službe našich úhlavných nepriateľov stojacich protestných oportunistov, nemôže byť v žiadnom prípade pre Nemecko vôbec priaznivé. A tak sa človek vyčerpáva v škodlivých protestoch proti Bohu a celému zvyšku sveta a zabúda na základný princíp, ktorý je predpokladom každého úspechu, totiž: Ak robíš niečo, rob to poriadne. Tým, že človek hovorí proti piatim, či desiatim štátom, zanedbáva koncentráciu celkových duchovných a fyzických síl na úder do srdca toho nie najprekliatejšieho nepriateľa a obetuje možnosť spojeneckého posilnenia tohoto stretnutia.

Tiež v tom spočíva poslanie národno-socialistického hnutia. Musí náš národ naučiť prehliadať drobnosti a starať sa iba o dôležité veci, netrieštiť sa na vedľajších záležitostiach a nezabúdať, že cieľ, za ktorý dnes bojujeme, je holá existencia nášho národa a že jediný nepriateľ, ktorého musíme zničiť je a vždy zostane oná moc, ktorá nás chce okradnúť o našu existenciu.

Mnohé nás môže horko bolieť. To však ešte dlho nebude dôvodom k tomu, aby sme sa zriekali zdravého rozumu a v nezmyselnom reve sa hašterili s celým svetom, namiesto toho aby sme koncentrovali silu proti nášmu najúhlavnejšiemu ne­priateľovi.

Mimochodom nemecký národ nemá do tej doby žiadne morálne právo sťažovať sa na správanie ostatného sveta, dokiaľ nebudú k zodpovednosti dohnaní tí zlo­činci, ktorí predali a zradili vlastnú krajinu. Nie je to žiadna posvätná vážnosť, keď sa z diaľky ohovára a protestuje proti Anglicku, Taliansku, atď. a medzi nami sa prechádzajú ničomníci, ktorí nám za zlato nepriateľskej propagandy vytrhli z paží naše zbrane, zlomili chrbticu našej morálke a ochromenú ríšu potom zapredali za tridsať strieborných.

Nepriateľ robí iba to, čo sa dalo očakávať. Z jeho správania a jednania by sme sa mali poučiť.

Kto sa aj napriek tomu nechce stotožniť s týmto názorom, mal by v nepos­lednom rade pomyslieť na to, že potom zostáva už len rezignácia, pretože potom je do budúcnosti koniec akejkoľvek politiky spojeneckých zmlúv.

Pretože pokiaľ sa nespojíme s Anglickom, pretože nám zobralo naše kolónie, ani s Talianskom, pretože obsadilo južné Tirolsko, Poľsko a Československo neprichá­dzajú do úvahy, potom nám okrem Francúzska, ktoré nám ulúpilo Alsasko-­Lotrinsko, v Európe nezostane nikto iný.

Či tým nemeckému národu bude poslúžené, o to nemôže byť vôbec žiadnych pochýb. Pochybné na tom je vždy iba to, či je takéto mienenie zastupované nejakou naivkou alebo prefíkaným ničomníkom.

Pokiaľ sa v takomto prípade jedná o vodcu, veril by som skôr v to druhé.

Tak môže podľa ľudského uváženia prebehnúť preorientovanie ducha jednot­livých, dosiaľ nepriateľských národov, ktorých skutočné záujmy do budúcnosti spočívajú v rovnakom smere ako je náš, iba vtedy, ak vnútorná sila nášho štátu, rovnako ako zreteľná vôľa na zachovanie našej existencie, bude pozitívne pôsobiť na možného spojenca a pokiaľ eventuálnemu spojencovi nebude daná našim nevhodným správaním, alebo zločineckým jednaním potrava pre úplne protichodnú činnosť.

***

Najhoršie zodpovedateľná je však tretia námietka.

Je vôbec mysliteľné, aby zástupcovia skutočného záujmu spojenectva chtivého národa vôbec presadili svoje úmysly voči židovskému úhlavnému nepriateľovi všetkých slobodných ľudových a národných štátov?

Dokážu napríklad sily tradičnej britskej politiky ešte zdolať zhubný židovský vplyv alebo nie?

Otázka je, ako už bolo povedané, len veľmi ťažko zodpovedateľná. Záleží na mnohých faktoroch. Jedno je však úplne jasné: V danom štáte môže byť existujúca štátna moc prehlásená za stabilnú a slúžiacu výhradne záujmom krajiny iba vtedy, ak je úplne vylúčené akékoľvek možné pôsobenie medzinárodných židovských síl.

Boj, ktorý vedie, aj keď v najhlbšom zmysle nevedome (čomu osobne neverím) fašistické Taliansko, proti trom hlavným zbraniam svetového židovstva, je najlepším znamením pre to, že sa tejto nadštátnej moci, aj keď nepriamou cestou, dajú vylámať jej jedované zuby. Zákaz murárskych tajných spoločností, prenasledovanie zahraničnej tlače, rovnako ako zlomenie medzinárodného marxizmu a naopak ne­ustále upevňovanie fašistického štátneho zmýšľania umožní v priebehu rokov talian­skej vláde venovať sa stále viac záujmom vlastného národa, bez ohľadu na syčanie židovskej svetovej hydry.

Horšie sa veci majú v Anglicku. V tejto krajine „slobodnej demokracie" riadi Žid nepriamou cestou skoro celú verejnú mienku. A aj napriek tomu aj tam prebieha ne­pretržitý zápas medzi zástupcami britských štátnych záujmov a zločincami židovskej medzinárodnej diktatúry.

Ako tvrdo na seba tieto dva rozdielne názory narážajú, bolo možné po vojne po prvé uvidieť v rozdielnom prístupe britského štátneho vedenia na strane jednej a tlače na druhej strane k japonskému problému.

Okamžite po skončení vojny sa na svetlo opäť dostal starý spor medzi Amerikou a Japonskom. Samozrejme, že ani veľké európske mocnosti sa k tomuto novému vojnovému nebezpečenstvu nemohli postaviť úplne ľahostajne. Ani všetky príbu­zenské väzby nemohli potlačiť určitý pocit závistlivej obavy z nárastu Americkej únie vo všetkých oblastiach medzinárodného hospodárstva a mocenskej politiky. Zdalo sa, že z bývalej koloniálnej krajiny, dieťaťa veľkej matky, povstáva vládca sveta. Je pochopiteľné, keď Anglicko dnes so starostlivým nepokojom preveruje svoje staré spojenecké zmluvy a štátnici majú starosti, hľadia do budúcnosti, kedy už nebude platiť: „Anglicko pánom všetkých morí", ale „Unionistické oceány".

S obrovským americkým štátnym kolosom, s jeho enormným bohatstvom pa­nenskej prírody je ďaleko ťažšie držať krok, než so stiesnenou Nemeckou ríšou. Po­kiaľ raz budú vrhnuté kocky posledného rozhodnutia, bude Anglicko nútené urobiť osudné rozhodnutie. Bude musieť siahnuť po žltej pästi a uzavrieť s ňou spojenectvo, ktoré bude z rasového hľadiska snáď nezodpovedné, avšak štátnicky bude jedinou možnosťou posilnenia britskej svetovej pozície voči vzrastajúcemu americkému kon­tinentu.

Zatiaľ čo sa teda britské vedenie cez spoločné boje na európskom vojnovom bojisku nemohlo rozhodnúť, či zvoliť zväzok s ázijským partnerom, napadla ho od chrbta celá židovská tlač.

Ako je možné, že židovské orgány, ktoré až do roku 1918 boli verným zástancom britského boja proti Nemeckej ríši, sa teraz náhle dopustili zrady a idú si vlastnou cestou?

Zničenie Nemecka nebolo anglickým, ale v prvej rade židovským záujmom, rovnako ako dnešné zničenie Japonska neslúži ani tak britským záujmom, ako skôr útočným snahám vodcov túžobne očakávanej židovskej svetovej ríše. Zatiaľ čo Ang­licko sa stará o udržanie svojej pozície vo svete, organizuje Žid svoj útok za jeho ovládnutie.

V dnešných európskych štátoch vidí bezmocné nástroje svojej vôle, či už ne­priamou cestou pomocou takzvanej západnej demokracie, alebo vo forme priameho ovládnutia más ruským boľševizmom.

Avšak nielen starý svet má takto spútaný, ale rovnaký osud hrozí aj tomu novému. Židia ovládajú burzové sily Americkej únie. Každým rokom sa stávajú väčším a väčším pánom pracovnej sily stodvadsať miliónového národa a nezávislých je, k ich najväčšej nevôli, už len pár jedincov.

S prehnanou zručnosťou spútavajú verejnú mienku a formujú z nej nástroj boja za svoju vlastnú budúcnosť.

Najväčšie židovské mozgy už vidia blížiť sa naplnenie ich testamentárneho volebného hesla obrovského ľudového žrádla.

V rámci tejto veľkej tlupy odnárodnených koloniálnych území by jeden jediný nezávislý štát mohol ešte celé dielo zhatať. Pretože boľševický svet môže existovať iba vtedy, ak zahŕňa úplne všetko.

Ak zostane zachovaný jeden jediný štát vo svojej národnej sile a veľkosti, musí svetová atrapa židovskej ríše, rovnako ako každá tyrania na tejto zemi, zákonite podľahnúť sile národnej myšlienky.

Žid vie teraz veľmi dobre, že vo svojej tisícročnej adaptácii musí podmývať eu­rópske národy a robiť z nich bezpohlavných bastardov, avšak nebol by schopný pri­niesť takýto osud ázijskému národnému štátu typu Japonska. Môže sa dnes voči Nemecku, Anglicku, Amerike a Francúzsku pretvarovať ako chce, že mu k žltým aziatom chýbajú mosty. A tak sa v súčasnosti pokúša, pomocou sily podobného útvaru, zlomiť japonský národný štát, aby tak vyradil vlastného nebezpečného protivníka skôr, než sám svojou päsťou premení poslednú štátnu moc na svoju despotickú tyraniu.

Vo svojej tisícročnej židovskej ríši sa obáva japonského národného štátu, a preto si želá jeho zničenie ešte pred nastolením svojej vlastnej diktatúry.

A tak štve národy proti Japonsku, ako kedysi proti Nemecku. A zatiaľ čo sa brit­ská diplomacia pokúša o vytvorenie eventuálneho spojenectva s Japonskom, poža­duje už britsko-židovská tlač boj proti spojencom a za proklamovanie demokracie, s bojovými výkrikmi: - preč s japonským militarizmom a cisárstvom, pripravuje zni­čujúcu vojnu.

Takýto bezočivý je dnes Žid v Anglicku.

A tým započne boj proti svetovému židovskému nebezpečenstvu aj tam.

A práve národno-socialistické hnutie musí opäť naplniť to najväčšie poslanie: Musí vlastnému národu otvoriť oči čo sa týka cudzích národov a musí neustále dookola poukazovať na skutočného nepriateľa dnešného sveta. Namiesto nenávisti voči ostatným árijcom, od ktorých nás môže oddeľovať všetko možné, s ktorými však máme spoločnú krv a s ktorými nás spája obrovské spojenectvo k sebe patriacich kultúr, musí všeobecnému hnevu zasvätiť pravého nepriateľa ľudstva a skutočného pôvodcu všetkého utrpenia.

Musí sa však postarať o to, aby aspoň v našej krajine bol oný najúhlavnejší nepriateľ jasne rozpoznaný a aby boj proti nemu, čoby žiarivé znamenie zdarných zajtraj­škov, ukázal aj ostatným národom cestu pre ozdravenie zápasiaceho árijského ľudstva.

Mimochodom nech je našim vodcom náš rozum, vôľa našou silou. Vytrvalosť v jednaní nech je nám svätou povinnosťou a naša viera nech zostane najvyšším ochrancom.

Existujú dva dôvody, ktoré ma podnietili k tomu, podrobiť vzťah Nemecka k Rusku prieskumu:

1. v tomto prípade sa jedná snáď o vôbec najdôležitejšiu záležitosť nemeckej zahraničnej politiky a

2. táto otázka je tiež skúšobným kameňom mladého národno-socialistického hnutia, ohľadom jasného myslenia a správneho konania.

Musím priznať, že ma predovšetkým druhý bod napĺňa skľučujúcou starosťou. Pretože naše hnutie nezískava množstvo svojich prívržencov z tábora indiferentov, ale väčšinou extrémnych svetonázorov, je úplne prirodzené, keď sú títo ľudia tiež v oblasti zahranično-politickej zaťažení predsudkami alebo pramalým porozumením kruhov, ktorým predtým politicky a svetonázorovo prináležali. Pritom to v žiadnom prípade neplatí iba pre jedincov, ktorí k nám prichádzajú zľava. Ba práve naopak. Či už ich doterajšie poučenie o týchto problémoch bolo akékoľvek, bolo aspoň vo väčšine prípadoch, opäť vyvážené vznikajúcim zvyškom prirodzených a zdravých inštinktov. Bolo potom iba nutné, ich doterajšie vnútené ovplyvnenie doplniť lepším názorom, pričom sa ako najlepší spojenec veľmi často prejavil zdravý inštinkt a prirodzený pud sebazáchovy.

Omnoho ťažšie je naproti tomu prinútiť k jasnému politickému uvažovaniu člo­veka, ktorého doterajšia výchova v tejto oblasti postrádala akýkoľvek rozum a logiku a ktorý na oltár objektivity obetoval do posledného zvyšku všetok svoj prirodzený in­štinkt. Práve príslušníkov našej takzvanej inteligencie je najťažšie priviesť k jasnému a logickému zastupovaniu ich záujmov a záujmov ich národa navonok. Sú enormne zaťažení nielen nezmyselnými predstavami a predsudkami, ale z dôvodu blahobytu tiež stratili a zahodili posledný pud sebazáchovy. Tiež národno-socialistické hnutie musí s týmito ľuďmi zvádzať ťažké boje. Ťažké preto, lebo vďaka svojej úplnej ne­schopnosti sú bohužiaľ veľmi často hrozne namyslení, aj keď úplne nepochopiteľne, bez akéhokoľvek vnútorného oprávnenia sa pozerajú zvysoka na ostatných, často omnoho zdravších ľudí. Namyslení, arogantní všeznalci, bez akejkoľvek schopnosti chladného zhodnotenia a zvažovania, na ktoré je však nutné hľadieť ako na predpo­klad všetkých zahranično-politických snáh a jednaní.

A pretože práve tieto kruhy dnes začínajú zameranie našej zahraničnej politiky odvádzať osudným spôsobom od skutočného zastupovania národných záujmov ná­šho ľudu a namiesto toho sa dávajú do služieb svojich fantastických ideológií, cítim sa byť voči svojim prívržencom povinný, podrobne sa zaoberať najdôležitejšou za­hranično-politickou otázkou, totiž vzťahom k Rusku a to podrobnejšie, než je pre všeobecné pochopenie nutné a v rámci tohoto diela možné.

Všeobecne by som k tomu chcel povedať nasledujúce:

Pokiaľ máme zahraničnou politikou rozumieť riadenie vzťahu jedného národa ku zvyšku sveta, potom bude musieť byť spôsob tohoto riadenia podmienený určitými skúsenosťami. Ako národní socialisti môžeme ohľadom zahraničnej politiky národného štátu pridať nasledujúcu vetu:

Zahraničná politika národného štátu musí na tejto planéte zaistiť existenciu štátom združenej rasy a to tým, že vytvorí príhodný vzťah medzi počtom a nárastom obyvateľstva na jednej strane a veľkosti a kvalite krajiny a pôdy na strane druhej. Za zdravý vzťah sa pritom smie považovať iba taký stav, keď je obživa daného národa zaistená vlastnou krajinou a pôdou. Každý iný stav, ak by trval stovky, ba tisí­ce rokov, je tak či tak nezdravý a skôr či neskôr povedie k poškodeniu, ak nie k úplnému zničeniu daného národa.

Iba dostatočne veľký priestor na tejto zemi zaisťuje danému národu slobodu jeho bytia.

Pritom sa nutná veľkosť osídleného priestoru nesmie hodnotiť výhradne z hľadiska súčasnosti a už vôbec veľkosť výnosnosti pôdy prepočítavať na počet ná­roda. Pretože ako som už rozviedol v prvom diele v kapitole Nemecká predvojnová politika spojeneckých zmlúv, k základnej ploche daného štátu prichádza okrem výz­namu priamej obživy obyvateľstva ešte význam vojensko-politický. Pokiaľ si národ veľkosťou zeme a pôdy zaistil svoju obživu, je napriek tomu ešte nutné, myslieť na zaistenie vznikajúceho priestoru. To spočíva vo všeobecne mocensko-politickej sile štátu, ktorá opäť nie je určená ničím iným, než vojensko-geografickými hľadiskami.

A preto môže nemecký národ svoju budúcnosť zastupovať iba ako svetová mocnosť. Počas dvoch tisícročí tvorilo zastupovanie záujmov nášho národa, ktoré môžeme označiť za viac či menej podarenú zahranično-politickú činnosť, svetovú históriu. My sami sme toho svedkami, pretože ohromný zápas národov medzi rokmi 1914 až 1918 bol iba bojom nemeckého národa za jeho existenciu na zemeguli, sa­motný spôsob priebehu však označujeme za svetovú vojnu.

V tomto boji kráčal nemecký národ ako zdanlivá svetová mocnosť. Hovorím tu zdanlivá, pretože v skutočnosti žiadnou nebol.

Pokiaľ by nemecký národ mal v roku 1914 iný pomer medzi plochou zeme a počtom obyvateľstva, potom by Nemecko bolo naozajstnou mocnosťou a mohlo by s prihliadnutím na ďalšie okolnosti výhodnejšie ukončiť túto vojnu.

Nie je tu však mojou úlohou, ani mojou snahou poukazovať na „keby sme...", keby neexistovalo „avšak". Avšak vnímam to ako bezpodmienečnú nutnosť, vykresliť doterajší stav neskrášlene a triezvo, poukázať na jeho znepokojujúce slabosti a mi­nimálne v radoch národno-socialistického hnutia prehĺbiť pochopenie nutnosti.

Nemecko dnes nieje žiadnou svetovou mocnosťou. Aj keby bola prekonaná naša momentálna vojenská bezmocnosť, nemali by sme na tento titul úplne žiadne oprávnenie. Aký význam má dnes na tejto planéte útvar, ktorý je tvorený tak smieš­nym pomerom medzi svojou plochou a počtom svojho obyvateľstva, ako súčasná Nemecká ríša? V dobe, v ktorej je plocha tejto planéty postupne rozdeľovaná medzi jednotlivé štáty, z ktorých niektoré obopínajú skoro celé kontinenty, sa nedá ako o svetovej mocnosti hovoriť o útvare, ktorého politická domovina obsahuje smiešnu plochu necelých päťstotisíc štvorcových kilometrov.

Čisto teritoriálne videné, sa celková plocha Nemeckej ríše doslova stráca v porovnaní s takzvanými svetovými mocnosťami. Anglicko by sa nemalo uvádzať ako proti dôkaz, pretože anglická domovina je v skutočnosti iba veľké hlavné mesto britskej svetovej ríše, zaberajúce skoro štvrtinu celej plochy na tejto planéte. Ďalej musíme obrovské štáty vidieť predovšetkým v Americkej únii, rovnako ako v Rusku a Číne. Samé priestorové útvary, ktoré sú skoro desaťkrát väčšie, než súčasná Ne­mecká ríša. Dokonca samo Francúzsko musí byť medzi tieto štáty započítané. Nielen že čím ďalej väčšou mierou dopĺňa svoju armádu z radov farebnej populácie svojej obrovskej ríše, ale aj z rasového hľadiska robí v ponegrovaní také pokroky, že sa skutočne dá pomaly hovoriť o vzniku afrického štátu na európskej pôde. Koloniálna politika súčasného Francúzska sa v žiadnom prípade nedá porovnať so skoršou Ne­meckou. Pokiaľ bude vývoj súčasného francúzskeho trendu v dnešnej tichosti pokra­čovať ďalších tristo rokov, zmizli by aj posledné zvyšky franskej krvi v rámci tvoriace­ho sa európsko-afrického štátu mulatov. Obrovské sídlisko od Rýna až po Kongo by sa postupne naplnilo, vďaka trvalému miešaniu sa tvoriaceho sa nižšou rasou.

To odlišuje francúzsku koloniálnu politiku od starej nemeckej.

Niekdajšia nemecká koloniálna politika bola, ako všetko čo sme robili, polovič­ná. Nepriniesla nemeckej rase ani zväčšenie jej sídelného územia, ani nepreviedla pokus, docieliť pomocou nasadenia čiernej krvi posilnenie mocenských pozícií ríše. Askariovia v Nemeckej východnej Afrike boli malým, váhavým krokom na tejto ceste. V skutočnosti slúžili ako obrancovia vlastnej kolónie. Myšlienka, priviesť čierne oddiely na európsku vojnovú scénu u nás nikdy neexistovala, nehľadiac vôbec na jej úplnú nerealizovateľnosť počas svetovej vojny, zatiaľ čo u Francúzov bola vnímaná a pociťovaná ako vnútorné ospravedlnenie ich koloniálnej činnosti.

A tak dnes môžeme na zemi vidieť počet mocenských štátov, ktoré nielen poč­tom obyvateľstva prevyšujú minimálne o polovicu silu nášho národa, ale pre­dovšetkým vo svojej ploche vlastnia oporu svojej politicko-mocenskej pozície. Ešte nikdy nebol, merané plochou a počtom obyvateľstva, pomer Nemeckej Ríše voči ostatným svetovým mocnostiam taký rozdielny a nevýhodný, ako na začiatku našej histórie pred dvetisíc rokmi a opäť dnes. Vtedy sme ako mladý národ útočne vtrhli do sveta rozpadajúceho sa štátneho útvaru, ktorého poslednú veličinu, Rím, sme sami pomáhali dobývať. Dnes sa nachádzame vo svete vytvárajúcich sa veľ­kých mocenských štátov, kde naša vlastná ríša upadá do stále väčšej bezvýz­namnosti.

Je nutné, aby sme túto horkú skutočnosť mali neustále chladne a triezvo na očiach. Je nutné, aby sme Nemeckú Ríšu sledovali a porovnávali ohľadom počtu obyvateľov a rozmeru plochy v jeho pomere s ostatnými štátmi počas predošlých storočí. Viem, že potom musí každý v ohromení dôjsť k záveru, ktorý som predniesol už na začiatku tohoto pojednania: Nemecko už nie je žiadnou svetovou veľmocou, je ľahostajné, či je vojensky oslabené, či silné.

Dostali sme sa do pozície, keď sa nemôžeme porovnávať so žiadnou svetovou mocnosťou a to len vďaka osudovému zahranično-politickému vedeniu nášho národa, vďaka úplnej absencii vytýčenia určitého zahranično-politického cieľa a vďa­ka strate oného zdravého inštinktu a pudu sebazáchovy.

Pokiaľ chce národno-socialistické hnutie skutočne dostať od histórie posvätenie obrovského poslania pre náš národ, musí, pretkané poznaním a naplnené bolesťou o skutočnej situácii na tejto zemi, začať chladne a cieľavedome bojovať proti bezcieľnosti a neschopnosti, ktorú doposiaľ náš národ na svojich zahranično­politických cestách vykazoval. Musí potom, bez ohľadu na tradíciu a predsudky, nájsť odvahu zjednotiť náš národ a jeho silu k postupu na onej ceste, ktorá ho vyvedie z dnešného stiesnenia smerom k novej pôde a zemi a tým ho aj raz navždy zbaví obavy pred zabudnutím na tejto zemi a nebezpečenstvom stať sa otrockým národom v cudzích službách.

Národno-socialistické hnutie sa musí pokúsiť odstrániť nepomer medzi našim počtom obyvateľstva a plochou našej zeme, videnou jednak čoby prameň obživy a jednak ako mocensko-politický oporný bod, medzi našou historickou minulosťou a beznádejnosťou našej súčasnej bezmocnosti.

Musí si pritom byť vedomé, že sme na tejto zemi zviazaní ako zástupcovia najvy­ššieho ľudstva zaviazaný najvyššou povinnosťou a že tejto povinnosti dosiahneme tým ľahšie, čím väčšie rasové vedomie nemecký národ dosiahne a okrem chovania psov, koní a mačiek sa tiež zľutuje nad vlastnou krvou.

***

Ak doterajšiu nemeckú zahraničnú politiku označujú za bezcieľnu a neschopnú, spočíva dôkaz môjho tvrdenia priamo v skutočnom zlyhaní tejto politiky. Aj keby náš národ bol duševne menejcenný alebo zbabelý, nemohol by výsledok jeho zápasu na tejto zemi byť horší, než ho dnes môžeme vidieť pred sebou. Tiež vývoj posledného desaťročia pred vojnou nás v tom len utvrdzuje. Pretože sila danej ríše sa nedá merať na nej samotnej, ale iba cestou porovnania s ostatnými štátmi. A práve takéto porovnanie nám dáva dôkaz, že nadobúdanie sily ostatných štátov bolo nielen rovnomernejšie, ale vo svojom vývoji aj silnejšie. A tak sa cesta Nemecka, aj napriek zdanlivému rozvoju, v skutočnosti stále viac vzďaľovala ostatným štátom a zostávala pozadu, skrátka rozdiel sa zväčšoval v náš neprospech. Tiež samotným počtom oby­vateľstva sme zostali pozadu. A keďže náš národ vo svojom hrdinstve neprekoná nikto na svete a za udržanie svojej existencie zrejme obetoval najviac krvi zo všetkých národov sveta, musíme neúspech vidieť v chybnom spôsobe nasadenia.

Keď v tejto súvislosti prešetríme politické udalosti nášho národa počas po­sledných tisíc rokov a necháme si pred očami prebehnúť všetky tie vojny a boje a preskúmame z nich prameniaci konečný rezultát, budeme musieť priznať, že z tohoto krvavého mora vzišli vlastne iba tri fenomény, ktoré môžeme označiť za tr­valé ovocie jasne určených zahranično-politických a vôbec politických procesov.

1. kolonizácia Východnej marky prevádzaná predovšetkým Bajuwármi,

2. 2. preniknutie a získanie území východne od Labe a

3. organizácia brandenbursko-pruského štátu, prevádzaného Hohenzollermi, čoby predobrazu a kryštalizačného jadra novej Ríše.

To je veľmi poučné varovanie do budúcnosti!

Obidva prvé úspechy našej zahraničnej politiky zostali tiež najtrvalejšie. Bez nich by náš národ nehral už vôbec žiadnu úlohu. Boli prvým, ale bohužiaľ tiež posledným vydareným pokusom, priviesť stúpajúci počet obyvateľov do súladu s veľkosťou zeme a pôdy.

A je nutné skutočne osudovo hľadieť na to, ako bezvýznamne vníma tieto dve udalosti naše nemecké dejepisectvo, ako nepochopilo tieto dve pre potomstvo najvýznamnejšie udalosti, zatiaľ čo vyzdvihovalo a oslavovalo všemožné fantastické hrdinstvo, rôzne dobrodružné boje a vojny, namiesto toho aby konečne rozpoznalo, aká bezvýznamná bola väčšina týchto udalostí vo vzťahu k veľkej vývojovej priamke nášho národa.

Tretím úspechom našej politickej činnosti bolo vytvorenie pruského štátu a ním zapríčineného pestovania výnimočných štátnych myšlienok, rovnako ako ne­meckej armády, ktorá bola prispôsobená modernému svetu a mala formu sebazá­chovného a sebaobranného pudu. Premena brannej myšlienky na brannú povinnosť národa bola prevedená práve v poňatí tohoto nového štátu. Význam tohoto počinu nemôže byť nikdy správne docenený. Práve cestou disciplíny pruského armádneho organizmu získal nemecký národ, aspoň časťou späť stratené organizačné schop­nosti. To, čo sa u iných národov zachovávalo ako pôvodný pud ich stádovej pospoli­tosti, bolo teraz, aspoň sčasti, našej národnej pospolitosti umelo vrátené pomocou procesu vojenského výcviku. Preto má tiež zrušenie brannej povinnosti, ktorá môže byť pre tucty iných národov úplne bezvýznamná, pre nás taký osudový význam. De­sať nemeckých generácií bez opravného a výchovného vojenského výcviku, pone­chaných najhroznejším dôsledkom pokrvnej a tým aj svetonázorovej rozorvanosti a náš národ by stratil aj posledný zvyšok svojej samostatnej existencie na tejto pla­néte. Nemecký duch by mohol vytvárať svoj kultúrny príspevok iba pomocou jednot­livcov v lone cudzích národov, pričom by ani nebol ako taký vo svojom pôvode roz­poznaný. Bol by kultúrnym hnojivom, dokiaľ by sa neskalil aj posledný zvyšok árijsko-nordickej krvi.

Je pozoruhodné, že význam tohoto skutočného politického úspechu, ktorý si náš národ vydobyl počas svojho tisícročného zápasu, je našimi protivníkmi chápaný a cenený ďaleko viac, než nami samotnými. Obdivujeme heroizmus, ktorý náš národ olúpil o milióny jeho najcennejších nositeľov čistej krvi a ktorý bol vo svojom koneč­nom výsledku úplne neplodný.

Rozlíšenie skutočného politického úspechu nášho národa od neplodného účelu nasadenej národnej krvi, má najvyšší význam ako pre súčasnosť, tak predovšetkým pre našu budúcnosť.

My, národní socialisti, nemôžeme a nesmieme nikdy súhlasiť s bežným hurá patriotizmom nášho dnešného meštiackeho sveta. Smrteľným nebezpečenstvom je pre nás predovšetkým seba menšie spájanie posledného predvojnového vývoja s našou vlastnou cestou. Z celej historickej etapy devätnásteho storočia pre nás ne­môže vyplývať ani jedna jediná povinnosť, ktorá je opodstatnená práve v tejto perió­de.

My sme sa, oproti reprezentantom onej doby prihlásili opäť k zastupovaniu najvyššieho hľadiska každej zahraničnej politiky, totiž: Priviesť pôdu do súladu s počtom obyvateľstva. Áno, z minulosti sa môžeme poučiť iba o tom, že cieľ je nutné vytýčiť v dvoch smeroch: Pôda a zem čoby cieľ našej zahraničnej politiky a nový, duchovno-svetonázorový, jednotný základ čoby cieľ vnútorného politického konania.

***

Chcel by som ešte krátko zaujať stanovisko k otázke, ako ďaleko sa zdajú byť mravne a morálne oprávnené nároky na pôdu a zem. Je to nutné, pretože bohužiaľ aj v takzvaných národných kruhoch sa vyskytujú vrúcne zanietení táraji, ktorí sa snažia nemeckému národu ako cieľ jeho zahraničnej politiky predpisovať náhradu nepráva z roku 1918, pritom celý svet uisťujú o národnej bratskosti a sympatii.

Vyzdvihnúť by som pritom chcel nasledujúce: Požiadavka znovu obnovenia hraníc z roku 1914 je politickým nezmyslom obrovského dôsledku, javiaceho sa ako zločin. Nehľadiac na to, že hranice Ríše v roku 1914 boli všetkým možným, len nie logickým. Pretože v skutočnosti neboli ani celistvé z pohľadu celistvosti ľudí nemec­kého národa, ani rozumnými z hľadiska vojensko-geografického. Neboli výsledkom uváženého politického konania, ale iba momentálnymi hranicami v žiadnom prípade uzavretého politického zápasu, ba sčasti dokonca dielom náhody. S rovnakým právom a vo veľa prípadoch s ešte väčším právom by sa dal z nemeckej histórie vytiahnuť nejaký vzorový rok a v znovu nastolení vtedajších pomerov vysvetliť cieľ určitej zahranično-politickej činnosti. Vyššie zmienená požiadavka zodpovedá úplne povahe nášho meštiackeho sveta, ktorý nevlastní ani tu najmenšiu nosnú politickú myšlienku do budúcnosti a radšej žije skôr v minulosti a síce v tej najbližšej. Zákon zotrvačnosti ich viaže na daný stav, núti ich odporovať akýmkoľvek zmenám, pričom by túto aktivitu tohoto odporu ani nepreniesli cez túto holú zotrvačnosť. A tak je samozrejmé, že politický horizont týchto ľudí nikdy neprekročí horizont roku 1914. Tým, že proklamujú obnovenie hranice z roku 1919 ako svoj politický cieľ, ich stále spútava s rozpadnutým zväzkom našich nepriateľov. Len tak je vysvetliteľné, že osem rokov po svetovom zápolení, ktorého sa štáty zúčastnili s pomerne cudzorodými cieľmi a túžbami, stále ešte prežíva koalícia vtedajších víťazných mocností, vo viac či menej uzavretej forme.

Všetky tieto štáty boli svojho času účastníkmi nemeckého zrútenia. Obava pred našou silou zahnala do pozadia všetko sebectvo a závisť medzi jednotlivými mocnosťami.

Videli v možnom všeobecnom pochovaní našej Ríše najlepšiu ochranu pred budúcim opätovným povstaním. Zlé svedomie a strach pred silou nášho národa je tým najtrvalejším pojítkom medzi jednotlivými článkami tohoto zväzku.

A my ich nesklamávame. A zatiaľ čo meštiactvo predstavuje ako svoj politický cieľ pre Nemecko obnovenie hranice z roku 1914, plaší tým späť do zväzku našich nepriateľov každého potenciálneho spojenca, ktorý by aj chcel preskočiť ku nám, pretože tento musí mať strach, že bude izolovaný napadnutý a že tým stratí právo na ochranu jednotlivých štátov v rámci tohoto zväzku. Každý z týchto štátov sa cíti byť trafený a ohrozený touto parolou.

Pritom je nezmyselná v dvoch ohľadoch:

1. Pretože chýbajú mocenské prostriedky, bez ktorých nemôže byť z výparov spolkových večerov premenená na reálnu skutočnosť a

2. Aj keby sa nechala realizovať, bol by výsledok taký žalostný, že by sa pre živého Boha nevyplatilo, kvôli tomu opäť obetovať krv nášho národa.

Pretože by znovu získanie hranice z roku 1914 muselo byť spojené s prelievaním našej krvi, nemôže nikoho nechať na najmenších pochybách. Iba detsky naivné bytosti by sa mohli domnievať, že územná korektúra našej vlasti by sa dala previesť podliezaním a prosením. A to nehľadiac na skutočnosť, že podobný pokus by vyža­doval Talleyrandovu povahu, ktorú nevlastníme. Jedna polovica našej politickej existencie sa skladá z veľmi prehnaných, avšak rovnako tak bezcharakterných a vô­bec voči nášmu národu nepriateľsky naladených elementov, pričom druhá sa oproti tomu skladá z dobromyseľných, nepomstivých a poddajných hlupákov. K tomu sa ešte od viedenského kongresu zmenila doba: Už to nie sú kniežatá a kniežacie mi­lenky, ktorí šachujú a dohovárajú sa o štátnych hraniciach, ale neúprosný Žid bojuje za svoju nadnárodnú nadvládu. Žiadny národ neodstráni túto ruku zo svojho hrtanu inak, než pomocou meča. Iba zhromaždená, koncentrovaná sila mocnej, vzpínajúcej sa národnej vášne dokáže odolať tomuto medzinárodnému zotročiteľovi národov. Taký proces je a vždy zostane krvavý.

Ak sa však vzdáva pocta presvedčeniu, že nemecká budúcnosť tak či tak do­siahne najvyššie naplnenie, je nutné sa o toto naplnenie, napriek všetkým úvahám politických chytrákov, snažiť už teraz a vytýčiť a napokon aj vybojovať jeho ciele.

Hranice z roku 1914 neznamenajú pre budúcnosť nemeckého národa úplne nič. Nespočíva v nich ani záštita minulosti, ani sila pre budúcnosť.

Nemecký národ vďaka nim nezíska ani svoju vnútornú celistvosť, ani nimi nebude zaistená jeho obživa a ani z vojenského hľadiska tieto hranice nie sú nijako účelné, ba ani uspokojiteľné a v poslednom rade nedokážu ani vylepšiť pomer, v ktorom sa momentálne nachádzame voči ostatným, alebo skôr lepšie povedané skutočným svetovým mocnostiam. Vzdialenosť k Anglicku sa tým neskráti, veľkosť Únie sa tým nedosiahne, ba ani Francúzsko tým nepocíti akékoľvek podstatné oslabenie svojho svetovo politického významu.

Iba jedno by bolo isté: Aj pri sebe menšom úspechu by podobný pokus o znovu obnovenie hranice z roku 1914 viedol iba k vykrvácaniu nášho národa v takom rozsahu, že pre skutočné zaisťujúce rozhodnutie a činy budúcnosti národa by nezo­stala už úplne žiadna sila. Práve naopak, v opojení podobného sypkého úspechu by sa človek zriekol ďalších, ďaleko dôležitejších cieľov, ako keby „národná česť" bola opravená a komerčnému vývoju by bolo otvorených opäť niekoľko vstupných brán.

Naproti tomu sa musíme my, národní socialisti, pevne držať nášho zahranično­politického cieľa, totiž: Zaistiť nemeckému národu na tejto zemi primeraný životný priestor a pôdu. A táto akcia je jedinou, ktorá pred Bohom a našim nemeckým po­tomstvom ospravedlňuje nasadenie vlastnej krvi. Pred Bohom do tej miery, ktorou sme boli na tejto zemi stvorení s údelom večného boja za náš každodenný chlieb, ako bytosti, ktorým nie je dané nič zadarmo a ktoré svojej pozícii vládcov zeme vďa­čia svojej genialite a odvahe, s ktorou si tieto veci dokážu vybojovať a ochrániť. Pred naším nemeckým potomstvom potom tou mierou, že nebudeme prelievať žiadnu občiansku krv, z ktorej by potom nemohlo povstať tisíce našich ďalších potomkov. Zem a pôda, na ktorej raz budú môcť nemeckí sedliaci vychovávať svojich synov plných sily, oprávňuje dnešné nasadenie synov, ktorí raz ospravedlnia zodpovedných štátnikov, prenasledovaných súčasnosťou, za obetovanie krvi a národa.

Musím sa pritom čo najostrejšie ohradiť proti oným ľudovým pisárikom, ktorí v takomto získavaní pôdy vidia „poškodzovanie svätých ľudských práv" a primerane proti tomu tiež vystupujú. Nikdy sa nevie, kto za týmito typmi stojí. Isté je však, že zmätok, ktorý tým spôsobujú, prichádza veľmi k osohu najväčším nepriateľom nášho národa. Takýmto postojom zločinne pomáhajú oslabovať a ničiť v našom národe vôľu po jedinom správnom spôsobe zastupovania jeho životných nevyhnutností. Pretože žiadny národ na tomto svete nevlastní ani jeden jediný štvorcový meter pôdy z nejakého vyššieho želania alebo podľa vyššieho práva. Rovnako ak sú hranice Nemecka hranicami náhodnými a hranicami momentálnymi z hľadiska príslušného politického zápasu danej doby, rovnako tak je tomu aj s hranicami životných priestorov iných národov.

A iba bezmyšlienkovému tupcovi môže usporiadanie povrchu zemegule pripadať žulovo nemenne. V skutočnosti však v každej dobe predstavovalo iba pokojový bod v neustálom vývoji, vytvorený trvalým vývojom ohromných prírodných síl, aby snáď už zajtra väčšou silou záhuby zažili svoju premenu, ako v živote národov, tak aj v usporiadaní hraníc.

Štátne hranice sú vytvárané človekom a človekom sú tiež pretvárané.

Skutočnosť úspechu nadobudnutia prílišného územia pomocou určitého náro­da nie je žiadnym vyšším záväzkom pre jeho večné potvrdenie. Dokazuje maximálne silu dobyvateľa a slabosť podmaneného. A iba v tejto sile spočíva samotné právo. Ak dnešný nemecký národ, napchatý na nemožnej ploche, ide naproti žalostnej budúc­nosti, nieje to v žiadnom prípade nariadenie osudu, ako skôr vzoprenie sa uvážlivé­mu správaniu. A rovnako ako nemeckému národu, tak ani inému národu žiadna vyš­šia moc nepridelila viac zeme a pôdy a ani ho skutočnosťou tohoto nespravodlivého rozdelenia pôdy neurazila. Rovnako ako naši predchodcovia túto zem, na ktorej dnes žijeme, nedostali darom z nebies, ale si ju museli s nasadením života vybojovať, tak aj nám v budúcnosti žiadne národné milosrdenstvo nepridelí pôdu a tým aj možnosť existencie nášho národa, ale si ju budeme musieť vybojovať pomocou víťazného meča.

Tak ako dnes rozpoznávame všetku nutnosť stretu s Francúzskom, zostane to vo väčšej línii tak či tak bezúčelné, ak sa v tom vyčerpá cieľ našej zahraničnej politiky. Môže to mať a bude mať zmysel iba vtedy, keď to zaistí rozšírenie životného priestoru nášho národa v Európe. Pretože riešenie tejto otázky nevidíme v získaní kolónií, ale výhradne v získaní osídľovacieho priestoru, ktorý by rozšíril základnú plo­chu našej domoviny. Tým by osídľovatelia získali nielen vrelý vzťah ku kmeňovej ze­mi, ale celková plocha by zaisťovala oné výhody, ktoré spočívajú v jej zjednotenej veľkosti.

Národné hnutie nesmie byť právnikom iných národov, ale musí byť čelným bojovníkom vlastného národa. Inak je úplne zbytočné a nemá potom úplne žiadne právo hovoriť o minulosti. Pretože potom jedná ako on. Rovnako ako bola stará ne­mecká politika chybne určovaná z dynastického hľadiska, tak nesmie byť v budúc­nosti vedená touto ľudovou bezmyšlienkovitosťou celosvetových pocitov.

My, národní socialisti, však musíme dôjsť ešte ďalej: Právo na zem a pôdu sa môže stať povinnosťou, ak sa existencia daného národa bez rozšírenia jeho životné­ho priestoru zdá byť zasvätená zániku. A obzvlášť potom vtedy, ak sa nejedná o ne­patrný negrovský národík, ale o germánsku matku všetkého života, ktorá dnešnému svetu vtlačila jeho kultúrnu podobu.

Nemecko sa buď stane svetovou veľmocou, alebo prestane úplne existovať. Ku svetovej veľmoci však potrebuje onú veľkosť, ktorá mu v dnešnej dobe dá potrebný význam a svojím obyvateľom zaistí existenčné možnosti.

***

Tým robíme my, národní socialisti hrubú čiaru za zahranično-politickou orien­táciou našej predvojnovej doby. Začíname tam, kde sa skončila pred šiestimi storo­čiami. Zastavujeme večný germánsky ťah na juh a na západ Európy a obraciame svoje zraky na priestor na východe. S konečnou platnosťou uzatvárame predvojnovú koloniálnu a obchodnú politiku a prechádzame k politike pôdy pre budúcnosť.

Ak však dnes v Európe hovoríme o novej zemi a pôde, musíme v prvom rade myslieť na Rusko a jeho okolité podmanené štáty.

Samotný osud sa nám zdá kývol svojim ukazováčikom. Tým, že sa Rusko vydalo do rúk boľševizmu, zobralo ruskému národu onú inteligenciu, ktorá doposiaľ tvo­rila a garantovala jeho štátnu existenciu. Pretože organizácia ruského štátneho útva­ru nebola výsledkom štátno-politických schopností slovanstva v Rusku, ale skôr nád­herným príkladom štátotvorného pôsobenia germánskych prvkov v menejcennej ra­se. A tak vznikal celý rad mocných ríš na tomto svete. Nižšie národy s germánskymi organizátormi a pánmi čoby ich vodcami sa viac než jedenkrát spojili do obrovských štátnych útvarov a zostali zachované tak dlho, dokiaľ sa udržalo rasové jadro štáto­tvornej rasy. Po celé stáročia žilo Rusko z tohoto germánskeho jadra svojich horných vedúcich vrstiev. Toto jadro dnes môže byť považované za úplne vymyté a vymaza­né. Na jeho miesto teraz nastúpil Žid. Rovnako ako je pre Rusov nemožné zbaviť sa vlastnou silou tohoto židovského útlaku, tak je pre Žida nemožné natrvalo udržať túto ohromnú ríšu. On sám nie je žiadnym organizačným prvkom, ale iba fermentom rozkladu. Ohromná ríša na východe je zrelá na zrútenie. A koniec židovského panstva v Rusku, bude znamenať tiež koniec ruského štátu ako takého. Sme vyvolení osudom byť svedkami tejto katastrofy, ktorá bude tým najväčším potvrdením správnosti národnej rasovej teórie.

Našou úlohou, poslaním národno-socialistického hnutia je však priviesť náš národ k takému politickému poznaniu, nevidieť svoju budúcnosť v opojnom účinku nového Alexanderovho ťaženia, ale skôr v usilovnej práci nemeckého pluhu, ktorému pôdu môže zaručiť iba dobre nabrúsený meč.

***

Je samozrejmé, že židovstvo vyhlásilo takejto politike najťažší odpor. Viac než kto iný cíti význam tohoto konania pre svoju vlastnú budúcnosť. Práve táto skutočnosť by mala všetkých skutočne národne zmýšľajúcich mužov poučiť o správnosti takejto novej orientácie. Bohužiaľ pravdou je pravý opak. Nielen v národno-nemeckých, ale dokonca aj v „ľudových" kruhoch sa o tejto myšlienke takejto východnej politiky vedú prudké spory, pričom sa človek odvoláva, ako v podstate vždy pri podobných príležitostiach, na niekoho väčšieho. Je citovaný Bismarckov duch, aby sa zakryla politika, ktorá je rovnako nezmyselná, ako nemožná a pre nemecký národ aj najvyšším stupňom škodlivá. Bismarck sám vždy kládol obrovský dôraz na dobré vzťahy s Ruskom. To je podmienené úplne správne. Avšak nesmieme pritom zabú­dať na to, že rovnako veľký dôraz kládol aj na vzťahy napríklad s Talianskom a že ten istý pán Bismarck sa kedysi spojil s Talianskom a to len preto, aby mohol lepšie vybaviť Rakúsko. Prečo sa tiež táto politika ďalej nepresadzuje? „Pretože dnešné Taliansko nieje vtedajšie Taliansko", znela by zrejme odpoveď. Dobre. Ale potom mi vážení páni dovoľte námietku, že dnešné Rusko už tiež nie je skorším Ruskom. Bis­marcka by nikdy nenapadlo, principiálne takticky vytýčiť raz navždy určitú politickú cestu. Bol skôr majstrom okamihu, než aby sa sám takto uviazal na určitú záležitosť. Otázka teda nesmie znieť: Čo by teda Bismarck urobil?, ale skôr: Čo by urobil dnes? A na túto otázku je jasná odpoveď: Pri svojom politickom dôvtipe by sa nikdy nespojil s krajinou, ktorá je odsúdená na zánik.

Mimochodom Bismarck už svojho času pozeral na nemeckú koloniálnu a ob­chodnú politiku so zmiešanými pocitmi, pretože najskôr mu záležalo iba na tom, aby bola umožnená konsolidácia a vnútorné upevnenie ním vytvoreného štátneho útvaru. To bolo tiež jediným dôvodom, prečo vtedy uvítal ruské krytie chrbta, ktoré mu uvoľnilo obidve ruky smerom na západ. Avšak to, čo vtedy bolo Nemecku na úžitok, prinieslo by mu dnes tie najťažšie škody.

Už v rokoch 1920/21, keď mladé národno-socialistické hnutie pomaly začalo prekračovať svoj politický horizont a tu a tam bolo oslovované ako oslobodzovacie hnutie nemeckého národa, bol z rôznych strán urobený pokus, spájať naše hnutie s oslobodeneckými stranami iných krajín. To spočívalo v smere mnohými propago­vaného „zväzu utláčaných národov". Pritom sa jednalo predovšetkým o zástupcov jednotlivých balkánskych štátov, ďalej potom o rôznych Egypťanov a Indov, ktorí na mňa vždy pôsobili ako tárajúci chvastúni, bez akéhokoľvek reálneho pozadia. Ale existovalo nemálo Nemcov, obzvlášť v medzinárodnom tábore, ktorí sa týmito nafú­kanými orientálcami nechali oslepiť a v každom pribehnutom indickom, či egyptskom študentovi videli bez ďalšieho, dôležitého „zástupcu" Indie, alebo Egypta.

Títo ľudia si vôbec neuvedomovali, že vo väčšine prípadoch sa jedná o osoby, za ktorými nestojí úplne nič, ktorí predovšetkým neboli nikdy nikým autorizovaní, neu­zavreli s nikým žiadnu zmluvu, takže praktický výsledok akéhokoľvek jednania s týmito ľuďmi sa rovnal nule, ak si niekto nechcel pripísať zvláštnu stratu vlastného času. Ja som sa vždy staval proti týmto pokusom. Nielen že som mal veľa hodnot­nejšej práce, než strácať týždne neplodnými rozhovormi, ale považoval som za veľmi škodlivé, obzvlášť ak išlo o takýchto neautorizovaných zástupcov týchto národov.

Už v časoch mieru bolo dosť hrozné, že nemecká politika spojeneckých zmlúv z dôvodu absencie útočných úmyslov skončila v defenzívnom spolku starých, pen­zionovaných štátov. Rovnako tak aj zväzok s Rakúskom a s Tureckom so sebou pri­niesol len málo potešujúceho. Zatiaľ čo sa všetky veľké priemyselné a vojenské štáty združovali do útočných zväzov, pozbieralo sa niekoľko starých, impotentných štát­nych útvarov a z tohoto na zánik určeného haraburdia sa potom mala vytvoriť hrádza aktívnej svetovej koalície. Nemecko za tento zahranično-politický omyl dostalo krutý účet. Avšak zrejme ani tento krutý účet sa nezdá byť dostatočne krutým, aby našim večným fantastom zabránil v tom, robiť opäť tie isté chyby. Pretože pokus odzbrojiť pomocou „zväzu utláčaných národov" najmocnejšieho víťaza, je nielen smiešny, ale tiež zhubný. Je to zhubné, pretože náš národ je tým neustále odvádzaný od skutočne reálnych možností a namiesto toho sa oddáva neustálym fantastickým, aj napriek tomu však neplodným nádejam a ilúziám. Dnešný Nemec sa skutočne podobá topiacemu sa, ktorý sa chytá každej slamky. Pritom sa veľakrát jedná o skutočne vzdelaných ľudí. Akonáhle sa niekde objaví bludička neskutočnej nádeje, dajú sa títo ľudia okamžite do poklusu, aby tento prelud chytili. Či už takýto zväz utláčaných národov, ľudový spolok, či niekto iný príde s akýmkoľvek nezmyslom, vždy sa nájde niekoľko tisíc duší, ktoré im uveria.

Spomínam si na nádeje, ktoré boli ako detinské, tak aj nepochopiteľné, keď sa náhle objavili v národných kruhoch v rokoch 1920/21, totiž že Anglicko stojí v Indii krátko pred svojím zrútením. Nejakí ázijskí podvodníci a pre mňa za mňa trebárs aj skutoční indickí bojovníci za slobodu, ktorí sa vtedy potulovali po Európe, dokázali obalamutiť inak veľmi rozumných ľudí svojimi utkvelými myšlienkami, že britská koloniálna ríša, ktorej ťažisko sa nachádza práve v Indii, stojí práve tam krátko pred svojim zrútením. A že aj v tomto prípade bolo želanie otcom myšlienky, to im nedošlo ani v najmenšom.

Rovnako tak aj pochabosť ich vlastných nádejí. Pretože tým, že zrútením anglickej nadvlády v Indii očakávali koniec celej britskej svetovej ríše a anglickej moci, sami iba priznávajú, že India má pre Anglicko enormný význam.

Táto životne dôležitá otázka však zrejme nemohla byť známa iba ako najväčšie tajomstvo iba v kruhu nemeckých ľudových básnikov, ale vedeli o nej zrejme aj samotní strojcovia anglickej histórie. Je skutočne detinské veriť tomu, že v Anglicku si nedokážu byť vedomí významu indického cisárstva pre britskú svetovú úniu. A je zlým znamením úplného nepoučenia sa z poslednej vojny a úplného prehliadania a z neuznania anglosaskej rozhodnosti, pokiaľ si niekto chce nahovárať, že by Ang­licko len tak, bez nasadenia tých najposlednejších možných prostriedkov nechalo ísť si Indiu vlastnou cestou. Ďalej je to dôkaz úplnej neznalosti, ktorú Nemci majú o spôsobe britskej správy tejto ríše. Anglicko stratí Indiu najskôr vtedy, buď pokiaľ sama vo svojej správe prepadne rasovému rozkladu (to je v dnešnej Indii úplné vylúčené), alebo pokiaľ k tomu bude donútená mečom nejakého silnejšieho protivníka. Indickým rebelom sa toto nikdy nepodarí. Aké ťažké je poraziť Anglicko, to Nemecko vedelo dosť veľkou mierou. Nehľadiac na to, že ako Germán vidím Indiu pod nadvládou Anglicka radšej, než pod nadvládou nejakej inej mocnosti.

Rovnako žalostné sú nádeje na povstanie v Egypte. „Svätá vojna" môže našim nemeckým hlupákom naháňať príjemnú hrôzu, že sú tiež iní pripravení za nás obeto­vať svoju krv, - pretože tieto špekulácie boli, úprimne povedané, vždycky tichým ot­com podobných nádejí-, avšak v skutočnosti by vzali rýchly koniec počas paľby brit­ských guľometov a výbuchov ich mín.

Je práve nemožné poraziť pomocou koalície všemožných mrzákov mocný štát, ktorý je rozhodnutý za svoju existenciu obetovať, pokiaľ to bude nutné, aj tu po­slednú kvapku svojej krvi. Ako národnostný muž, ktorý hodnotu ľudstva cení podľa rasového základu, nemôžem už z hľadiska rasovej menejcennosti spojiť osud svojho národa s týmito takzvanými utláčanými národmi.

Rovnaký názor musíme však dnes zaujať aj voči Rusku. Súčasné Rusko, zbavené germánskej hornej vrstvy je úplne nezávisle na úmysloch jeho nových pánov, nieje žiadnym spojencom pre boj za slobodu nemeckého národa. Z čisto vojenského hľadiska, by bol pomer v prípade vojny Nemecka a Ruska proti západnej Európe a tým zrejme aj proti celému zvyšku sveta, priam katastrofálny. Boj by neprebiehal na ruskom, ale na nemeckom území, pričom by Nemecko nemohlo dúfať v akúkoľvek účinnú podporu zo strany Ruska.

Mocenské prostriedky súčasnej Nemeckej Ríše sú také smiešne a pre boj smerom von také nemožné, že by akákoľvek obrana hraníc proti západnej Európe vrátane Anglicka bola úplne nemožná a predovšetkým potom nemecká priemyslová oblasť by bola bezbranne vydaná napospas koncentrovanému úderu nášho nepriateľa. K tomu ešte prichádza tá skutočnosť, že medzi Nemeckom a Ruskom leží poľský štát, ktorý sa nachádza úplne vo Francúzskych rukách. V prípade Nemecko-Ruskej vojny proti západnej Európe by Rusko muselo najskôr poraziť Poľsko, než by mohlo prisunúť svojich prvých vojakov na nemecký front. Pričom sa nejedná ani tak o vojakov, ako skôr o technické vybavenie. V tomto prípade by sa jednalo o ešte strašnejšie opakovanie situácie počas svetovej vojny. Rovnako ako vtedy bol nemecký priemysel vypumpovaný kvôli naším slávnym spojencom a Nemecko muselo technickú vojnu zastať skoro úplne samé, tak by aj v tejto vojne Rusko ako technický faktor úplne sklamalo. Všeobecnej motorizácii sveta, ktorá bude v nasledujúcej vojne hrať rozhodujúcu úlohu, by sme sa v žiadnom prípade nemohli postaviť na odpor. Pretože nielenže Nemecko je v tejto veľmi dôležitej oblasti veľmi pozadu, ale aj z toho mála čo vlastní by ešte časť muselo dostať Rusko, takže by dnes ani jedna jediná fabrika nevlastnila svoje vlastné nákladné vozidlo. Tým by však takýto boj nadobudol charakter porážky dobytka. Nemeckí mladí by vykrvácali ešte horšie než kedysi, pretože ako vždy by spočívala všetka záťaž boja iba na nás a výsledkom by bola zasa len neodvratná porážka.

Avšak vezmime si aj ten prípad, že by sa stal zázrak a tento zápas by neskončil naším úplným zničením, bolo by konečným výsledkom zas len to, že vykrvácaný nemecký národ by opäť zostal obkľúčený obrovskými mocnosťami, jeho pozície by sa tým ani v najmenšom nezmenili.

Len nech teraz niekto nenamieta, že pri spojenectve s Ruskom sa hneď nemusí myslieť na vojnu a keď, tak sa na ňu človek predsa môže v pokoji pripraviť. Nie. Každé spojenectvo, v ktorom nie je zakotvený úmysel vojnového súboja, je nezmy­selné a bezcenné. Spojenectvo sa uzatvára iba z dôvodu boja. A aj keď stretnutie v čase uzavretia spojeneckej zmluvy leží v ďalekej budúcnosti, úmysel vojnovej zápletky je v nej zakotvený už od samého začiatku. A snáď nikto si nemôže myslieť, že by nejaká iná mocnosť zmysel takéhoto spojenectva chápala nejako inak. Nemecko-­Ruská koalícia zostane buď na papieri a tým je pre nás neúčelnou a zbytočnou, ale­bo bude premenená z písmen zmluvy na zreteľnú skutočnosť - a ostatný svet bude varovaný. Ako smiešne by bolo veriť, že Anglicko s Francúzskom by celé desaťročia vyčkávali, než nemecko-ruská koalícia úspešne dovŕši technické prípravy k tomuto boju. Nie, bleskurýchle by sa cez Nemecko prehnal ohromný uragán.

A tak už v skutočnosti uzavretia spojeneckej zmluvy s Ruskom spočíva poučenie o ďalšej vojne. Jej výsledkom by bol koniec Nemecka.

K tomu prichádza ešte nasledujúce:

1. Dnešní vládcovia Ruska v skutočnosti vôbec neuvažujú o uzavretí podobného zväzku a o jeho dodržovaní.

Nesmieme zabúdať, že panovníci dnešného Ruska sú krvilační odporní zločinci, že sa jedná o vyvrheľov ľudstva, ktorí zvýhodnení okolnosťami tragickej hodiny prevalcovali obrovský štát a vo svojej odpornej krvilačnosti vyvraždili a vyhubili milióny svojej skoršej inteligencie a v priebehu necelých desať rokov nastolili najhoršiu tyraniu všetkých dôb. Nemalo by sa zabúdať, že títo vládcovia prináležia k národu, ktorý dohromady spája zmes beštiálnej krutosti a nepochopiteľného klamárstva a dnes sa cítia ešte viac než kedy inokedy byť povolaní k tomu, vnútiť túto krvavú tyraniu celému zvyšku sveta. Nemalo by sa zabúdať, že Žid, ktorý dnes Rusko bezo zvyšku ovláda, v Nemecku nevidí žiadneho spojenca, ale iba štát odsúdený na rovnaký osud. Nikto predsa neuzavrie žiadnu zmluvu s partnerom, ktorého jediným záujmom je zničenie toho druhého. A nikto neuzavrie zmluvu so subjektom, kto­rému nie je žiadna zmluva dosť svätá, ktorý nespočíva na tomto svete ako zástupca cti a úprimnosti, ale ako reprezentant klamstva, podvodu, zlodejčiny, drancovania, plienenia. Pokiaľ človek verí, že s parazitmi sa dajú uzatvárať nejaké zmluvy, potom sa to podobá pokusu oného stromu, ktorý pre svoju výhodu uzavrel dohodu s imelom.

2. Nebezpečie, ktorému raz podľahlo Rusko, hrozí neustále aj Nemecku. Iba meštiacky pomätenec by si mohol nahovárať, že boľševizmus je zažehnaný. Svojím povrchným myslením nemá ani potuchy o tom, že sa tu jedná o pudový proces, to znamená, o túžbu po ovládnutí sveta židovským národom, ktorý je rovnako prirodzený ako snaha Anglosasov o svoju nadvládu na tejto zemi. A ako ide Anglosas svojou cestou a svojimi prostriedkami si vybojováva svoje víťazstvo, rovnako tak to robí aj Žid. Ide svojou cestou, cestou vkrádania sa do cudzieho národa a jeho postupného vnútorného nahlodávania a bojuje svojimi zbraňami, klamstvom a ohováraním, trávením a roztrhaním, pomaly svoj boj zostruje až do úplného krvavého vyhladenia nenávideného nepriateľa. V ruskom boľševizme musíme vidieť prevedený pokus židovstva o uchopenie svetovej nadvlády v dvadsiatom storočí rovnako, ako sa o to pokúšal v skorších dobách inými, aj keď vnútorne úplne spriaznenými spôsobmi. Jeho snahy sú hlboko zakorenené v spôsobe jeho existencie. Iný národ je schopný zriecť sa svojej túžby po rozširovaní svojej moci, pokiaľ k tomu nie je donútený vonkajšími okolnosťami a ak neprepadne impotencii z dôvodu prejavu staroby.

Nakoľko Žid, ten neuhne zo svojej cesty k svetovej diktatúre z dôvodu seba odriekania, pretože by potlačil svoju túžbu. Aj on bude zo svojej dráhy zrazený buď nejakou vonkajšou silou, alebo jeho nadvláda bude zničená vlastným odumieraním. Impotencia národov, ich vlastná smrť starobou, to všetko je zdôvodnené v ich čistote krvi. A tú si Žid háji lepšie než akýkoľvek iný národ na svete. Tým ide svojou osudovou cestou stále ďalej, dokiaľ sa mu do nej nepostaví iná, mocnejšia sila a pomocou desivého zápasu tohoto agresora nebies zrazí opäť spiatky k Luciferovi.

Nemecko je dnes ďalším veľkým bojovým cieľom boľševizmu. Potrebuje všetky sily nejakej mladej misionárskej myšlienky, aby náš národ bol ešte raz vytrhnutý zo smrteľného zovretia tohoto medzinárodného hada a aby bolo zabránené zamoro­vaniu našej krvi. Takto uvoľnené sily národa potom budú môcť byť využité na upevnenie našej národnej pospolitosti, ktorá musí do ďalekej budúcnosti navždy zabrániť opakovaniu poslednej katastrofy. Ak by človek mal dosiahnuť tento cieľ, bolo by holým šialenstvom spojiť sa s mocou, ktorá má za svojho pána úhlavného nepriateľa našej najbližšej budúcnosti. Ako by sa mal náš vlastný národ uvoYniť z pút tohoto jedovatého objatia, keď by sa do neho dobrovoľne poberal? Ako by mal byť marxizmus nášmu nemeckému robotníctvu predstavený čoby najprekliatejší zlosyn ľudstva, keď by sa naše vedenie spojilo s organizátormi tohoto výplodu pekla, čím by ich vlastne všeobecne uznalo? S akým právom potom niekto odsudzuje široké vrstvy za sympatie k onému svetonázoru, keď si vodcovia štátu za svojich spojencov zvolia zástupcov tohoto svetonázoru?

Boj proti židovskej boľševizácii sveta vyžaduje zaujatie jasného stanoviska k sovietskemu Rusku. Čert sa nedá vyháňať diablom.

Keď dnes ľudové kruhy básnia o spojenectve s Ruskom, mali by sa v Nemecku dobre okolo seba porozhliadať a uvedomiť si, akú podporu by pre svoje konanie našli. Alebo snáď vidia požehnané konanie pre nemecký národ také, ktoré odporúča a vyžaduje medzinárodná marxistická tlač? Odkedy bojujú ľudovci s výzbrojom, ktorú nám podáva Žid čoby zbrojnoš?

Starej nemeckej Ríši by sa dala urobiť hlavná výčitka ohľadom politiky spoje­neckých zmlúv: že zničil všetky vzťahy neustálym prebiehaním sem a tam, chorob­nou slabosťou, zachrániť svetový mier za každú cenu. Avšak jedna zásluha sa mu nedá uprieť, totiž že nezachoval dobré vzťahy s Ruskom.

Otvorene sa priznávam k tomu, že by som už pred vojnou považoval za správne, keby sa Nemecko zrieklo nezmyselnej koloniálnej politiky a obchodovania a vojnovej flotily a v spojenectve s Anglickom by sa postavilo proti Rusku a tým by prešlo od pochybnej celosvetovej politiky k rozhodnej európskej politike kontinentál­neho nadobúdania novej pôdy.

Nezabudnem na neustále nehanebné hrozby, ktoré si vtedajšie panslovanské Rusko dovoľovalo vysielať Nemecku: nezabudnem na neustálu mobilizáciu problé­mov, ktorých jediným cieľom bolo urážanie Nemecka, nemôžem zabudnúť na náladu ruskej verejnej mienky, ktorá sa už pred vojnou predbiehala v nenávisti naplnených výpadoch proti nášmu národu a Ríši, nemôžem zabudnúť na veľkú ruskú tlač, ktorá neustále básnila o Francúzsku a nie o nás.

Napriek tomu všetkému existovala pred vojnou ešte druhá možnosť, mohli sme sa oprieť o Rusko a obrátiť sa proti Anglicku.

Dnešné pomery sú úplne iné. Ak však bolo ešte pred vojnou možné sa - za odloženia bokom všetkých možných pocitov - spojiť s Ruskom, dnes už táto možnosť neexistuje. Ručička svetových dejín medzitým poskočila o niečo dopredu a mocnými údermi nám ohlasuje onú hodinu, v ktorej bude musieť tak či tak byť rozhodnuté o osude nášho národa. Konsolidácia, ktorá momentálne prebieha u všetkých veľkých štátov tejto planéty, je pre nás tým posledným varovaním, zastaviť sa a vyviesť náš národ zo sveta snenia opäť do sveta tvrdej reality a vytýčiť cestu smerom k budúcnosti, ktorá privedie starú Ríšu opäť k novému rozkvetu.

Ak sa potom nové národno-socialistické hnutie vzhľadom k týmto obrovským a dôležitým úlohám zbaví všetkých ilúzií a zdravý rozum prehlási za svojho jediného vodcu, môže sa katastrofa roku 1918 jedného dňa stať nezmerateľným požehnaním pre budúcnosť nášho národa. Z tohoto rozvratu sa náš národ môže dostať k úplne novej zahranično-politickej orientácii a ak bude zvnútra upevnený pomocou nového svetonázoru, môže potom tiež zvonku dôjsť ku konečnej stabilizácii svojej zahranič­nej politiky. Potom by konečne mohol získať to, čo vlastní Anglicko a dokonca aj Rusko a čo neustále vyrovnáva Francúzsko a umožňuje mu robiť konečné správne závery ohľadom jeho záujmov, totiž: politický testament.

Politický testament nemeckého národa pre konanie smerom von by však mal byť a musí byť raz navždy zmysluplný:

Nikdy nestrpieť vznik dvoch kontinentálnych mocností v Európe. Každý pokus zorganizovať na nemeckých hraniciach druhú vojenskú mocnosť a nech by to bolo iba vytvorenie štátu s vojenskými predpokladmi, je nutné vnímať ako útok proti Ne­mecku a vidieť v tom nie právo, ale priam povinnosť postaviť sa na odpor všetkými prostriedkami, zbrane nevynímajúc a vzniku takéhoto štátu zabrániť, resp. pokiaľ tento už vznikol, opäť ho zničiť. Postarať sa o to, aby sila nášho národa nebola roz­trúsená niekde po kolóniách, ale aby spočívala na domácej pôde v Európe. Nepova­žovať Ríšu nikdy za istú, pokiaľ nebude isté zaistiť každému potomkovi nášho národa na niekoľko storočí jeho vlastný kus pôdy a zeme.

Nikdy nezabudnúť na to, že najsvätejším právom na tejto zemi je právo na pô­du, ktorú chce človek obhospodarovať a najsvätejšou obeťou je krv, ktorá je za túto pôdu prelievaná.

***

Nechcel by som tieto úvahy ukončiť, pričom by som ešte nepoukázal na sa­motné spojenecké možnosti, ktoré sa nám momentálne v Európe naskytujú. Už v predchádzajúcej kapitole som ohľadom nemeckej politiky spojeneckých zmlúv na­značil ako vhodných partnerov Anglicko a Taliansko, ako jediné možné štáty v súčasnej Európe. Užšie vzťahy s týmito by pre nás mohli byť hodné námahy a mnohosľubné. Na tomto mieste by som sa chcel dotknúť ešte vojenského významu takéhoto spojenectva.

Vojenské dôsledky takéhoto spojenectva by vo všetkom boli úplne opačné ako v prípade spojenectva s Ruskom. Najdôležitejšia je najskôr tá skutočnosť, že zblí­ženie s Anglickom a Talianskom v sebe nenesie žiadne vojenské nebezpečenstvo. Jediná mocnosť, ktorá by ako oponent proti tomuto spojenectvu prichádzala do úvahy, Francúzsko, by nebola schopná sa mu postaviť. Tým by však spojeneckému zväzku Nemecka bola daná možnosť, v úplnom pokoji previesť tieto opatrenia, ktoré by v rámci takejto koalície museli byť uskutočnené na konečné zúčtovanie s Francúzskom. Pretože najvýznamnejšie na podobnom zväzku by bolo to, že by Nemecko nebolo vydané na milosť náhlej nepriateľskej invázii, ale že by sa nepria­teľská aliancia, ktorá nám priniesla toľko nešťastia, sama roztrieštila a tým by náš úhlavný nepriateľ nášho národa, Francúzsko, zostalo úplne izolované. Aj keby tento úspech mal najskôr iba morálny účinok, stačilo by, aby bola Nemecku takouto mierou daná netušiaca voľnosť pohybu. Pretože zákon obchodu by teraz spočíval v rukách nového európskeho nemecko-anglicko-talianského spojenectva a nie ako doposiaľ vo francúzskom.

Ďalším úspechom by bolo, že by bolo Nemecko jedným razom zbavené svojej nepriaznivej strategickej pozície. Na jednej strane mohutná ochrana bokov, úplné zaistenie prísunu potrebných potravín a prírodných materiálov na druhej strane, by bolo blahodarným účinkom takéhoto nového usporiadania štátu.

Snáď ešte dôležitejšia by bola tá skutočnosť, že nové spoločenstvo štátov by v sebe zahŕňalo v mnohých smeroch sa navzájom doplňujúce technické možnosti. Po prvýkrát v histórii by Nemecko získalo spojencov, ktorí by ako pijavice nevysávali nemecký priemysel, ale by svojou časťou naopak mohli prispieť ku skvelému doplne­niu našej technickej výzbroje.

A nemala by sa prehliadnuť ani posledná skutočnosť, že sa v obidvoch prípa­doch jedná o spojencov, ktorí sa ani za mak nedajú porovnať s Tureckom alebo dnešným Ruskom. Najväčšia svetová mocnosť tejto zeme a najmladší národný štát budú poskytovať pre boj v Európe úplne iné predpoklady, než lenivé štátne mŕtvoly, s ktorými sa Nemecko spojilo počas poslednej vojny.

Zaiste existuje, ako som sa už zmienil v minulej kapitole, veľa veľkých problémov, ktoré hovoria proti takémuto zväzku. Avšak, bolo snáď vytvorenie dohody ťažším dielom? To, čo sa podarilo kráľovi Eduardovi VII., dielom skoro proti prirodzeným záujmom, sa musí a tiež sa podarí aj nám, pokiaľ nás poznatky o nutnosti takéhoto vývoja nadchnú k tomu, aby sme sa v rozumnom sebaprekonaní rozhodli pre takéto konanie. A to bude možné práve v tom okamihu, keď sa človek, naplnený vyzývajú­cou núdzou, namiesto zahranično-politickej bezcieľnosti posledných desaťročí, vydá na jedinú cieľavedomú cestu a na tejto aj zotrvá. Budúcim cieľom našej zahraničnej politiky nesmie byť západná či východná orientácia, ale východná politika v zmysle získavania potrebnej domoviny pre náš nemecký národ. Pretože je k tomu potrebná sila, ktorú nám náš úhlavný nepriateľ Francúzsko neúprosne škrtí a okráda nás o ňu, musíme na seba vziať obeť, ktorá je vo svojich dôsledkoch vhodná na to, prispieť k zničeniu francúzskych snáh o rozpínaní sa v Európe. Každá mocnosť, ktorá vníma francúzsku snahu nadvlády na kontinente ako neúnosnú, je našim prirodzeným spo­jencom. Žiadna cesta k takejto mocnosti pre nás nesmie byť ťažká a žiadne odrieka­nie sa nám nesmie zdať nevysloviteľné, ak by nám jej výsledok ponúkal nech aj tú najmenšiu možnosť porazenia nášho najkrutejšieho nenávistníka. Prenechajme po­tom hojenie našich drobných jaziev tlmiacemu účinku času, keď sme dokázali tie najväčšie vypáliť a zavrieť.

Samozrejme, že dnes prepadáme vo svojom vnútri nadávaniu naplnenému nenávisťou na nepriateľov nášho národa. Avšak my, národní socialisti, sa týmto ne­smieme nechať odradiť od hlásania toho, čo je podľa nášho najvnútornejšieho pre­svedčenia najviac nutné. Musíme sa dnes postaviť proti prúdu verejnej mienky, ktorá je s využitím nemeckej bezmyšlienkovitosti omámená židovskou lesťou. Pretože sa čas od času okolo nás dvíhajú divoké a nebezpečné vlny, avšak kto pláva po prúde je ľahšie prehliadnuteľný, než ten, ktorý sa derie proti prúdu. Dnes sme iba skalis­kom, za pár rokov nás však osud môže povzniesť na hrádzu, o ktorú sa všeobecný prúd roztriešti, aby bol potom zvedený do nového riečišťa.

Preto je veľmi nutné, aby národno-socialistické hnutie bolo v očiach celého zvyšku sveta videné ako nositeľ určitých politických cieľov. Každý musí už na pohľad rozpoznať, čo s nami nebesá zamýšľajú.

Aj my sami rozpoznávame tieto nutnosti, ktoré by mala definovať naša zahra­nično-politická činnosť. Z tohoto poznania prúdi sila vytrvalosti, ktorú čas od času nutne potrebujeme, keď sa pod bubnovou paľbou našej opozičnej tlače jednému či druhému robí úzko a ticho sa prikloní radšej vyť s vlkmi, než aby celý zvyšok sveta stál proti nemu.

Zložením zbraní bola v novembri 1918 zavedená politika, ktorá z ľudského hľadiska musela postupne viesť k úplnému podmaneniu. Historické príklady podob­ného druhu nám ukazujú, že národy, ktoré bez naliehavých dôvodov zložili zbrane, radšej v neskoršej dobe prijali akékoľvek poníženie a útlak, než aby sa pomocou ná­silia pokúsili o zmenu ich trýznivého osudu.

To je ľudsky vysvetliteľné. Múdry víťaz svoje požiadavky rozdelí, pokiaľ je to možné, porazenému vždy na časti. Môže potom u národa, ktorý stratil svoj charakter, a to je každý ktorý sa dobrovoľne vzdá, počítať s tým, že ho v tomto jednotlivom útlaku nenapadne chopiť sa opäť zbraní a brániť sa. Čím viac útlaku z tohoto hľadiska bude prijaté, tým neopodstatnejšie sa potom ľudom javí, brániť sa voči každému novému, zdanlivo jednotlivému útlaku, keď už tak vo všetkej tichosti znáša toľko jarma a utrpenia.

Zánik Kartága je najstrašnejším príkladom takéhoto pomalého samozavinené­ho zničenia vlastného národa.

Vo svojom „Trojitom vyznaní" vyzdvihuje Clausewitz nedostižným spôsobom túto myšlienku a zvečňuje ju keď hovorí:

„Že poškvrnenie hriechom zbabelého podrobenia sa nedá nikdy zmazať, že tieto kvapky jedu v krvi národa prechádzajú na potomstvo a ochromujú, a podrývajú tak silu svojho potomstva", a že oproti tomu „sám zánik tejto slobody po krvavom a hrdinskom boji zaisťuje znovuzrodenie národa a je semienkom života, z ktorého jedného dňa vyrazia korene nového mohutného stromu".

Samozrejme, že národ, ktorý stratil svoj charakter a svoju česť, toto ponaučenie vôbec nezaujíma. Pretože kto si to berie k srdcu, nemôže nikdy klesnúť tak hlboko, ale zrúti sa iba ten, kto na to zabúda, alebo o tom nechce nič počuť. Pričom u nositeľov bezcharakterného podmanenia sa, sa nedá očakávať, že by náhle išli do seba a že by z dôvodu svojho rozumu a ľudských skúseností náhle jednali inak než doposiaľ. Práve naopak, tí budú toto ponaučenie odmietať tak dlho, dokiaľ si celý národ definitívne nezvykne na svoj otrocký údel, alebo dokiaľ sa lepšie sily nepretla­čia na povrch, aby zle hovoriacemu utlačovateľovi sami vyrvali moc z ruky. V prvom rade sa týmto ľuďom nedarí tak zle, pretože často dostanú od šikovných utlačovate­ľov úrad dozoru nad otrokmi, pričom sa potom tieto bezcharakterné povahy správajú ku svojmu vlastnému ľudu ďaleko krutejšie než nejaká cudzia beštia dosadená samotnými pokoriteľmi.

Vývoj od roku 1918 nám teraz ukazuje, že nádej na získanie priazne víťaza dobrovoľným podmanením v Nemecku osudovým spôsobom určuje politické názory a konanie širokých más. Obzvlášť by som chcel zdôrazniť výraz širokých más, pretože sa v žiadnom prípade nechcem stotožniť s presvedčením, že by sa konania a odovzdanosť vodcov nášho národa dali pripísať rovnakému zhubnému šialenstvu. Pretože riadenie našej histórie je od konca vojny celkom otvorene v rukách Židov, nemôžeme si vskutku pripustiť, že by príčinou nášho nešťastia boli iba chybné po­znatky, ale človek by mal byť naopak toho presvedčenia, že náš národ robí vedomé úmysly. A ak človek zhodnotí práve z tohoto hľadiska zdanlivé šialenstvo zahranično­politického vedenia nášho národa, odhalí vysoko rafinovanú, oceľovo chladnú logiku v službách židovskej myšlienky a boja za ovládnutie sveta.

Tak je tiež pochopiteľné, že rovnaký časový úsek, od roku 1806 do 1813 stačil na to, aby vtedy úplne rozvrátené Prusko nabralo novú životnú energiu a rozhodnosť k boju, dnes nielen že nebol využitý, ale naopak viedol ešte k väčšiemu vnútornému oslabeniu nášho štátu.

Sedem rokov po novembri 1918 bola podpísaná zmluva v Locarne!

Priebeh bol rovnaký ako je popísané vyššie: akonáhle bolo toto hanebné prí­merie podpísané, nenazbieralo sa už nikdy toľko sily a odhodlania, aby sa niekto ne­skôr postavil neustále sa opakujúcim nátlakovým opatreniam protivníka. Ten však bol príliš šikovný na to, aby naraz požadoval príliš mnoho. Obmedzil svoj nátlak vždy iba na taký rozsah, ktorý je podľa jeho vlastnej mienky - a mienky nášho nemeckého vedenia - stále ešte natoľko únosný, aby sa nemusel strachovať o to, že by mohlo dôjsť k explózii rozvášneného ľudu. Čím viac potom bolo týchto jednotlivých diktátov podpísaných, tým menej sa zdalo byť oprávnené urobiť proti tomuto jedinému vydieraniu, alebo vyžadovanému poníženiu to, čo sa neurobilo už doposiaľ, totiž: postaviť sa na odpor. To je totiž oná kvapka jedu, ktorá sa sama od seba neustále zväčšuje, až postupne, ako najhoršie dedičstvo, zaťaží každé budúce rozhodnutie. Môže sa stať tou najväčšou záťažou, ktorej sa potom národ len ťažko zbavuje a ktoré ho čím ďalej viac vťahuje do pozície otrockej rasy.

A tak sa tiež v Nemecku medzi sebou miešali odzbrojovacie a zotročovateľské výnosy, politická bezbrannosť a hospodárske plienenie, aby konečne morálne dali vzniknúť onému duchovi, ktorý v Dawesskom posudku videl šťastie a v zmluve z Locarna úspech.

Z vyššieho hľadiska sa potom dá hovoriť len o jednom šťastí v tejto mizérii, totiž že ľudia sa dajú obalamutiť, avšak nebo sa podplatiť nedá. Pretože jeho požehnanie neprichádzalo: bieda a starosti sú od tej doby trvalým sprievodcom nášho národa a naším jediným verným spojencom je núdza. Osud neurobil ani v tomto prípade žiadnu výnimku, nadelil nám to, čo sme si zaslúžili. A keďže už nevieme ctiť česť, učí nás aspoň ceniť si slobodu pomocou chleba. Ľudia sa dnes naučili volať po chlebe, avšak za slobodu budú ešte raz musieť prosiť.

Čím krutejší a čím viditeľnejší bol rozvrat nášho národa v nasledujúcich rokoch po roku 1918, tým rozhodnejšie bol v tejto dobe prenasledovaný práve ten, kto sa opovážil predvídať to, čo napokon skutočne nastalo. Vedenie nášho národa bolo ako žalostné, tak aj namyslené a to predovšetkým vtedy, ak sa jednalo o vybavovanie nepríjemných záležitostí. Tak sa dalo zažiť (a dá sa zažiť aj dnes!), že najväčší par­lamentárni hlupáci, skutoční kmotrovia sedlárov a krajčírov - a to nielen podľa povo­lania, ktoré by nikomu nič nepovedalo-, sa náhle vyhupli na podstavec štátnikov, aby odtiaľ mohli poúčať maličkých smrteľníkov. A nebolo vôbec divu, že takýto štátnik, bol už po šiestich mesiacoch svojho umenia obostretý posmechom a potupou celého zvyšku sveta, odhalený ako nespoľahlivý kazisvet, ktorý nedokázal nič iné, než svoju úplnú neschopnosť! Nie, to nemá s vecou nič spoločné, práve naopak: čím menej sa darilo takýmto parlamentným štátnikom tejto republiky, tým zlostnejšie prenasledovali všetkých, ktorí od nich očakávali nejaké výsledky, ktorí si dovolili konštatovať zlyhanie ich doterajšej činnosti a prorokovať tiež ich neúspech do budúcnosti. A keď sa človek sústredil na jedného z týchto parlamentných čestných mužov a ak sa takýto štátnicky umelec už nemohol vyslobodiť z rozkladu všetkej svojej činnosti a jej výsledkov, potom si vždy našiel tisíce a tisíce výhovoriek a ospravedlnení pre svoje neúspechy, pričom nechce priznať iba jedno jediné, že totiž on a jemu podobní sú jediným hlavným dôvodom všetkého zla.

***

Najneskôr v zime 1922/23 muselo byť všeobecne každému jasné, že sa Fran­cúzsko aj po uzavretí mieru so železnou odhodlanosťou snaží dosiahnuť to, čo bolo preň pôvodne zamýšľaným vojenským cieľom. Pretože nikto by snáď nechcel veriť tomu, že Francúzsko nasadzovalo v najrozhodnejšom zápase vo svojej histórii počas štyri a pol roka svoju najdrahšiu krv svojho národa len preto, aby napokon dostalo pomocou reparácií iba náhradu za skôr napáchané škody.

Samotné Alsasko-Lotrinsko by nevysvetľovalo energiu francúzskeho vojnového vedenia, keby sa pritom nejednalo iba o súčasť ďalekosiahlejšieho zahranično­politického plánu. Tento plán však znamená: rozloženie Nemecka do zmiešaniny drobných štátikov. Za to bojovalo šovinistické Francúzsko, pričom však v skutočnosti svoj národ predalo čoby žoldnierov medzinárodnému svetovému židovstvu.

Tento francúzsky vojenský cieľ by bol dosiahnutý len v priebehu vojny, keby sa boje odohrávali, ako najskôr francúzske velenie dúfalo, na nemeckej pôde. Najskôr sa očakávalo, že krvavé boje tejto svetovej vojny sa nebudú odohrávať na Somme, vo Flandroch, v Altois, pred Varšavou, Nižným Novgorodom, Kownom, Rigou a bohvie kde ešte, ale v Nemecku v Porúri, na Maine, na Labe, pred Hanoverom, Lipskom, Norimbergom, atď., a to musí každý uznať, že tu bola reálna možnosť roztrieštenia Nemecka. Je veľmi sporné, či by mladý federatívny štát vydržal počas štyri a pol roka rovnakú skúšku zaťaženia, ako po storočia priamo centralizované a okolo nesporného strediska Paríža sa rozliehajúce Francúzsko. To, že sa najúpornejšie boje odohrávali mimo hranice našej vlasti, bola nielen nesmrteľná zásluha našej jedi­nečnej starej armády, ale bolo to aj obrovské šťastie pre našu nemeckú budúcnosť. Je to moje skalopevné, vnútorne ma občas skľučujúce presvedčenie, že v opačnom prípade by dnes už nebolo Nemeckej Ríše, ale existovalo by len niekoľko nemeckých štátov. To je tiež jediný dôvod, prečo krv našich padlých kamarátov a priateľov ne­bola obetovaná úplne zbytočne.

A tak bolo všetko inak! Nemecko sa snáď bleskurýchle zrútilo v novembri 1918. Avšak, keď nastala táto katastrofa vo vlasti, stáli naše armády ešte hlboko na nepriateľskej pôde. Prvou starosťou Francúzska vtedy nebolo ako rozdrobiť Nemec­ko, ale ako dostať čo najrýchlejšie nemeckú armádu z územia Francúzska a Belgic­ka? A tak prvou úlohou parížskeho štátneho velenia po skončení vojny bolo odzbro­jenie nemeckých armád a ich urýchlené odsunutie späť do Nemecka. A až v druhej línii sa mohli venovať naplneniu pôvodného a vlastného vojnového cieľa. Avšak Francúzsko bolo medzitým ochrnuté. V Anglicku bola vojna, zničením Nemecka čoby koloniálnej a obchodnej veľmoci a jeho zatlačenia do rámca druhoradých štátov, ukončená skutočne víťazne. Záujem o úplné odstránenie nemeckého štátu v Anglicku neexistoval, ba naopak, mali všetky dôvody k tomu, aby si v Európe želali do budúcnosti nejakého rivala proti Francúzsku. A tak musela francúzska politika pokračovať v rozhodných mierových jednaniach o tom, kto vojnu skutočne začal a Elemenceausov výrok, že mier je iba pokračovaním vojny, nadobudol najvyšší význam.

Neustále, pri každej možnej príležitosti, bolo potriasané ríšskou štruktúrou. Pomocou vydávania ďalších stále nových odzbrojovacích dekrétov na jednej strane a tým umožnené hospodárske vydieranie na strane druhej, si páni v Paríži sľubovali postupný úplný rozvrat celej štruktúry ríše. Čím rýchlejšie vymierala národná hrdosť v Nemecku, tým rýchlejšie mohol hospodársky tlak a večná bieda viesť k politicky deštruktívnym dôsledkom. Takáto politika politického útlaku a hospodárskeho drancovania, prevádzaná desať, dvadsať rokov, by musela postupne zruinovať a za určitých okolností aj zlikvidovať aj ten najsilnejší štát na svete, tým by však bol definitívne dosiahnutý francúzsky vojnový cieľ.

Francúzske úmysly musel v zime 1922/23 už dávno spoznať úplne každý. Tým však zostali iba dve možnosti: Dalo sa dúfať v to, že sa francúzska vôľa postupne otupí na húževnatosti nemeckého národa, alebo raz konečne urobiť to, čo sa predsa nikdy nemôže stať, totiž konečne v nejakom príhodnom okamihu vytrhnúť riadenie ríšskeho krížnika do svojich rúk a baranidlo otočiť proti nášmu najúhlavnejšiemu nepriateľovi. To by však znamenalo boj na život a na smrť a vyhliadky na život by boli k dispozícii iba vtedy, keby sa predtým Francúzsku podarilo izolovať do tej miery, aby tento druhý zápas nemusel byť zápolením Nemecka proti zvyšku celého sveta, ale aby predstavoval obranu Nemecka proti Francúzsku, ktoré neustále ruší trvalý mier na celom svete.

Zdôrazňujem to a som o tom pevne presvedčený, že toto druhýkrát musí raz prísť a tiež príde. Nikdy neuverím tomu, že by sa úmysly Francúzska voči nám mohli kedy zmeniť. Pretože spočívajú najhlbšími koreňmi v zmysle zachovania francúzskeho národa. Keby som bol sám Francúzom a miloval by som francúzsku mohutnosť rovnakým spôsobom ako mi je sväté Nemecko, nechcel by som a ani by som nemo­hol tiež konať inak, než nakoniec jedná Elemenceau. Nielen svojím počtom obyva­teľov, ale predovšetkým ubúdaním svojich rasovo najlepších elementov si pomaly vymierajúci francúzsky národ svoj dlhodobý význam vo svete môže udržať iba rozdr­vením Nemecka. Francúzska politika môže robiť tisíce okľúk, avšak na konci bude vždy spočívať tento cieľ ako naplnenie posledného želania a najhlbšej túžby. Bolo by však nesprávne domnievať sa, že čisto pasívna vôľa, ktorá chce zachovať iba sama seba, by bola dlhodobo schopná odolávať rovnako silnej, zato však aktívnej vôli. Po­kiaľ bude večný konflikt medzi Nemeckom a Francúzskom urovnávaný iba formou nemeckej obrany proti francúzskemu útoku, nebude nikdy rozhodnutý. Avšak Ne­mecko bude od jedného storočia k druhému strácať jednu pozíciu za druhou.

Keď budeme sledovať pohyb nemeckej jazykovej hranice od dvanásteho storočia až do dneška, budeme len ťažko môcť svoj úspech postaviť na stanovisku a vývoji, ktorý nám priniesol už toľko škôd.

Najskôr keď sa v Nemecku úplne pochopí, že vôľu k životu nemeckého národa už nemôžeme nechať viac chradnúť v pasívnej obrane, ale že je nutné, aby došlo ku konečnému aktívnemu stretu s Francúzskom, najskôr potom budeme schopní do­viesť večný a neplodný zápas medzi nami a Francúzskom k zdarnému koncu. Avšak iba za predpokladu, že Nemecko bude v zničení Francúzska vidieť iba prostriedok, ktorý by potom nášmu národu na opačnej strane mohol konečne umožniť potrebnú expanziu. Dnes môžeme v Európe napočítať osemdesiat miliónov Nemcov! Zahra­ničná politika bude môcť byť prehlásená za správnu len vtedy, keď za necelých sto rokov bude na tomto kontinente žiť dvestopäťdesiat miliónov Nemcov a síce nie stiesnení, čoby továrenská kulisa ostatného sveta, ale ako sedliaci a robotníci, ktorí si vzájomnou prácou zaručujú svoju existenciu.

V decembri 1922 sa zdala byť situácia medzi Francúzskom a Nemeckom opäť vyhrotená do nebezpečného stavu. Francúzsko malo v úmysle nové nehorázne vy­dieranie a potrebovalo pre to záruky. Hospodárskemu drancovaniu musel predchá­dzať politický nátlak a iba obrovský zásah do mozgového centra nášho celého ne­meckého bytia sa Francúzom zdal ako vhodný prostriedok k ešte ostrejšiemu útlaku nášho vzdorovitého nemeckého národa. Vo Francúzsku verili, že obsadením Porýnia nielen zlomia definitívne morálnu chrbticu Nemecka, ale že sa aj hospodársky ocit­neme v takej situácii, že budeme tak či tak musieť prijať a prevziať aj tie najhoršie záväzky.

A tak išlo do tuhého. A Nemecko sa ohlo hneď na začiatku, aby sa neskôr úplne zlomilo.

Obsadením Porúria dal osud nemeckému národu do rúk ešte jednu príležitosť k povstaniu. Pretože to, čo v prvom okamihu muselo vyzerať ako najťažšie nešťastie, obsahovalo pri bližšej úvahe nekonečne sľubnú možnosť na ukončenie nemeckého utrpenia a to raz navždy.

Obsadenie Porúria po prvýkrát odsúdilo Francúzsko zo zahranično-politického hľadiska Anglicko a to nielen v britských diplomatických kruhoch, ktoré francúzske spojenectvo uzavreli, považovali a udržovali iba s triezvym okom chladného počtára, ale aj medzi širokými vrstvami anglického národa. Predovšetkým britské hospodár­stvo vnímalo toto ďalšie neuveriteľné posilnenie kontinentálnej francúzskej moci so zle skrývanou nevôľou. Pretože nielenže Francúzsko teraz z čisto vojensko-politic­kého hľadiska zaujalo v Európe pozíciu, ktorú predtým nemalo ani samotné Nemec­ko a tým tiež získalo hospodárske predpoklady, ktoré sa blížili k monopolnému pos­taveniu.

Najväčšie železnorudné bane a uhoľné panvy v Európe sa teraz dostali do rúk národa, ktorý svoje existenčné záujmy, na rozdiel od Nemecka, dosiaľ vnímal ako rozhodným, tak aj aktívnym spôsobom a ktorý mal svoju vojenskú spoľahlivosť počas veľkej celosvetovej vojny ešte vo veľmi čerstvej pamäti. Obsadením porúrskych uhoľných paniev Francúzskom bol Anglicku z ruky vyrazený celkový vojenský úspech a víťazom teraz už nebola snaživá a vrtká britská diplomacia, ale maršal Foch a jeho, ním zastupované Francúzsko.

Tiež v Taliansku sa nálada voči Francúzsku, ktorá tak či tak nebola od konca vojny práve ružová, sa obrátila v priamu nenávisť. Bol to veľký dejinný okamih, v ktorom sa zo skorších spojencov mohli do rána stať úhlavní nepriatelia. To, že to u týchto spojencov nedopadlo tak, ako za druhej balkánskej vojny, keď sa títo dostali náhle medzi sebou do sporu, musíme pripísať tej okolnosti, že Nemecko práve nevlastnilo žiadneho pašu Envera, ale iba ríšskeho kancelára Cuna.

Nielen zahranično-politicky, ale tiež vnútropoliticky poskytovalo obsadenie Po­rúria Francúzmi pre Nemecko obrovskú možnosť budúcnosti. Značná časť nášho národa, ktorá vďaka nepretržitému vplyvu svojej klamárskej tlače považovala Fran­cúzsko stále ešte za bojovníka za pokrok a liberálnosť, bola z tohoto šialenstva jed­ným razom vyliečená. Rovnako ako v roku 1914 zmizli z hláv našich nemeckých ro­botníkov sny o medzinárodnej ľudovej solidarite a krutá realita ich opäť zaviedla do sveta večného zápasu, kde sa jedna bytosť živí druhou a smrť slabšieho znamená život silnejšieho, tak tomu bolo aj v roku 1923.

A keď Francúz dospel k svojim hrozbám a konečne začal najskôr veľmi opatrne a. bojazlivo obsadzovať nemecké uhoľné panvy, tu začala Nemecku odbíjať ob­rovská, rozhodujúca osudná hodina. Keby náš národ v tomto okamihu previedol obrat vo svojom zmýšľaní spojený so zmenou doterajších postojov, potom by sa mohlo nemecké Porúrie stáť pre Francúzsko napoleonskou Moskvou. Existovali iba dve možnosti: buď si to človek mohol nechať páčiť a neurobiť úplne nič, alebo vyburcovať nemecký národ a s pohľadom na územie žatevného Essenu a dymiacich pecí a zároveň so žatevnou vôľou navždy ukončiť túto večnú pohanu a radšej na seba vziať hrôzu okamihu, než naďalej znášať nekonečné príkorie.

Nájsť tretiu cestu bolo nesmrteľnou zásluhou ríšskeho kancelária Cuna a ob­divovať ju a ísť po nej bola opäť zásluha nášho slávneho meštiackeho nemeckého straníctva.

Chcel by som tu ešte venovať kratučkú úvahu o možnosti druhej cesty.

Obsadením Porúria Francúzsko úplne porušilo Versaillskú zmluvu.

Postavilo sa tým tiež proti celej rade garančných mocností, predovšetkým však proti Anglicku a Taliansku. Akúkoľvek podporu tohoto svojho lúpežného činu nemohlo Francúzsko od týchto štátov očakávať. Toto dobrodružstvo a tým tento počin najskôr tiež bol, muselo vtedy samo od seba dôjsť k najťažšiemu zdarnému koncu. Pre národnú nemeckú vládu existovala iba jediná možnosť, totiž tá, ktorú nám prikazovala česť. Bolo jasné, že v prvej chvíli sa Francúzsku nedalo oponovať pomocou zbraní. Bolo však nutné ujasniť si, že akékoľvek jednanie bez podpory moci je smiešne a neplodné. Bolo nezmyselné, bez akejkoľvek možnosti aktívneho odporu zastávať stanovisko: „nezúčastníme sa žiadneho jednania". Avšak ešte ne­zmyselnejšie bolo nakoniec k tomuto jednaniu zasadnúť, pričom by ani predtým nebola zaistená patričná moc.

Nie že by sa obsadeniu Porúria dalo zabrániť vojenskými opatreniami. Iba pár úplných šialencov by sa mohlo dostať k takémuto záveru. Už počas účinku tejto francúzskej akcie a počas jej prevádzania sa mohlo a muselo myslieť na to, bez ohľadu na beztak Francúzskom roztrhanú zmluvu z Versailles, zaistiť si také vojenské prostriedky, ktoré by najskôr mohli byť poskytnuté čoby doprovod na cestu sprostredkovateľom. Pretože od začiatku bolo úplne jasné, že o tomto území obsa­denom Francúzskom bude musieť byť tak či tak raz rozhodnuté pri nejakom okrúhlom konferenčnom stole. Avšak človek musí mať úplne jasno tiež v tom, že aj tí najlepší vyjednávači môžu dosiahnuť iba malý úspech, dokiaľ pôda na ktorej stoja a stoličky na ktorých sedia nie sú ochranným pancierom ich národa. Slabý ochabnutý človek sa tiež nemôže, prieť s atlétom a bezbranný vyjednávač musí tiež strpieť dozorcov meč na nepriateľskej miske váh, pokiaľ neprihodil k vyváženiu svoj vlastný. Pretože nebolo snáď skutočným žiaľom, prihliadať týmto jednacím komédiám, ktoré od roku 1918 boli ukončené vždy príslušným diktátom? Táto ponižujúca komédia, ktorá bola predvádzaná celému svetu, tým že nás najskôr pozvali k jednaciemu stolu a tam nám predložili dávno hotové a pripravené rozhodnutie a programy, o ktorých by sa snáď malo hovoriť, ktoré však hneď od začiatku museli byť brané ako nepozmeniteľné. Samozrejme, naši vyjednávači neprekračovali ani v jednom jedinom prípade uspokojivý priemer a väčšinou bohužiaľ ospravedlňovali drzý výrok Loyda Georgesa, ktorý raz posmešne poznamenal smerom k ríšskemu ministrovi Simonovi, „že Nemci si ani nie sú schopní zvoliť za vodcu a zástupcu nejakého muža okázalého ducha". Avšak ani génius by, vzhľadom k rozhodnej mocenskej vôli nepriateľského a žalostnej bez­brannosti vlastného národa, nedokázal dosiahnuť výraznejšie výsledky.

Avšak ten, kto na jar roku 1923 videl v obsadení Porúria Francúzskom podnet opätovnej produkcie vojenských mocenských prostriedkov, ten musel dať najskôr národu duchovné zbrane, ktoré by posilnili jeho vôľu a zničili by deštruktora našej najcennejšej národnej sily.

Rovnako ako sa v roku 1918 krvavo vypomstilo, že sa v rokoch 1914 a 1915 neprešlo k tomu, raz navždy skoncovať s marxistickou zmijou, tak sa muselo neblaho vypomstiť to, že sa na jar roku 1923 nikto nechopil možnosti, raz navždy skoncovať s marxistickými vlastizradcami a vrahmi národa.

Každá myšlienka na skutočný odpor proti Francúzsku bola úplným nezmyslom, ak sa nevyhlásila vojna všetkým tým silám, ktoré pred piatimi rokmi zlomili zvnútra nemecky odpor na bojových poliach. Iba ľudácke elementy by sa snáď mohli prebiť k neuveriteľnému názoru, že dnešný marxizmus by snáď mohol byť iný, než keď odporné vodcovské kreatúry roku 1918, ktoré vtedy chladnokrvne dokopali na smrť dva milióny ľudí, aby sa ľahšie dostali do ministerských kresiel, že by snáď dnes v roku 1923 boli pripravení splatiť daň národnému svedomiu? Neuveriteľná a rovnako tak nezmyselná myšlienka, nádej, že by sa z niekdajších vlastizradcov náhle stali bojovníci za nemeckú slobodu. Ani na to nepomysleli! To čo zostane po hyene z mršiny, to zostane z marxistov po vlastizrade. Človek by si mal odpustiť hlúpe ná­mietky, že za Nemecko vykrvácalo tiež veľa robotníkov. Nemeckí robotníci, áno, po­tom to však neboli žiadni medzinárodní marxisti. Pokiaľ by v roku 1914 nemecké ro­botníctvo bolo ešte vnútorne naladené na marxizmus, bolo by po troch týždňoch po vojne. Nemecko by bolo rozdrvené skôr, než by akýkoľvek vojak prekročil hranicu. Nie, to že nemecký národ ešte vtedy bojoval dokazuje, že sa marxistické šialenstvo u nás ešte nedokázalo úplne zakoreniť. Avšak práve v tej miere, akou nemecký vojak a nemecký robotník upadli opäť do pazúrov marxistických vodcov, práve tou mierou začala vlasť prehrávať. Pokiaľ by na začiatku vojny a v jej priebehu bolo raz dvanásť alebo pätnásťtisíc týchto hebrejských národných ničiteľov vystavených smrteľným plynom, rovnako ako ich v poli museli nadarmo znášať stotisíce našich najlepších nemeckých robotníkov zo všetkých vrstiev a profesií, bolo by naopak pre budúcnosť zachránených snáď aj milión najcennejších Nemcov. Avšak to tiež patrí k ľudáckemu štátnickému umeniu, bez jediného mrknutia, vydať napospas na bojovom poli milióny životov, pričom desať- alebo dvanásťtisíc zradcov, šmelinárov, úžerníkov a podvodníkov bolo bratých ako najcennejšia národná sviatosť, čim sa aj verejne proklamovala ich nedotknuteľnosť. Človek už ani nevie, čo je v tomto občianskom svete väčšie, či hlúposť, slabosť a zbabelosť, alebo čím ďalej tým viac mizerné zmýšľanie. Je to skutočne osudom k zániku určená trieda, ktorá však so sebou do priepasti strháva celý národ.

V rovnakej situácii ako v roku 1918 sme sa nachádzali tiež v roku 1923. Je úplne jedno, ku ktorému spôsobu odporu by sme boli rozhodnutí, vždy bolo prvým predpokladom odstránenia marxistického jedu z nášho národného telesa. A to malo byť podľa môjho presvedčenia prvou úlohou skutočnej národnej vlády, hľadať a nájsť také prostriedky a sily, ktoré boli rozhodnuté vypovedať marxizmu vyhladzujúcu vojnu a týmto silám potom dať voľnú ruku. Bolo ich povinnosťou nevzývať hlúposť ako „pokoj a poriadok" v situácii, keď vonkajší nepriateľ zasadzoval vlasti zničujúci úder a zvnútra číhala na každom rohu zrada. Nie, každá správna národná vláda by si vtedy musela želať nepokoj a neporiadok, aj keby ich výsledkom malo byť iba konečné zúčtovanie s marxistickým úhlavným nepriateľom nášho národa. Pokiaľ sa toto zanedbalo, potom bola každá myšlienka na odpor akého­koľvek druhu úplným nezmyslom.

Takéto zúčtovanie skutočného historického významu však nemôže prebehnúť podľa schém nejakých tajných radov alebo nejakých starých suchopárnych minister­ských duší, ale iba podľa večného zákona existencie na tejto zemi, ktorý je a zostane bojom za existenciu. Človek si musí uvedomiť, že iba z krvavých občianskych vojen vzišiel vždy zocelený, zdravý národný duch, zatiaľ čo z umelo zlátaných mierových zmlúv vzišlo vždy iba do neba volajúce spráchnivenie. Osudy národov nie sú tvorené v bielych rukavičkách. A tak bolo nutné v roku 1923 udrieť mocným úderom, aby zmija, ktorá sa zahryzávala do nášho národného telesa povolila. Ak by sa to podarilo, malo by najskôr vtedy zmysel pripravovať sa na aktívny odpor.

Mohol som si vtedy častokrát vykričať hlasivky, keď som sa pokúšal aspoň takzvaným národným kruhom vyjasniť, že za rovnaké chyby z roku 1914 a nasledu­júcich rokov sa zákonite a nutne musíme dostať k záveru ako v roku 1918. Neustále som ich žiadal, aby uvoľnili cestu osudu a poskytli nášmu hnutiu možnosť stretu s marxizmom, avšak hlásal som hluchým. Oni rozumeli všetkému lepšie, vrátane šéfa brannej moci, až sa nakoniec ocitli pred najžalostnejšou kapituláciou všetkých dôb. Vtedy som si vo svojom najhlbšom vnútri uvedomil, že nemecké meštianstvo došlo na koniec svojej cesty a že už nie je povolané k vôbec žiadnej úlohe. Vtedy som zreteľne videl, ako sa všetky tieto strany skôr z konkurenčných pohnútok snažia o akési hašterenie s marxizmom, pričom ho ani skutočne nechceli zničiť. Vnútorne sa už všetci dávno vyrovnali so zničením vlasti a jediné, čo ich ešte podnecovalo, bola snaha o podieľanie sa na hostine mŕtvol. Iba za to ešte „bojovali".

V tejto dobe - priznávam to otvorene - som vyjadroval najhlbší obdiv veľkému mužovi na juhu od Alp, ktorý so svojou vrúcnou láskou ku svojmu národu sa nikdy nebavil s vnútornými nepriateľmi Talianska, ale sa postaral všetkými možnosťami a všetkými prostriedkami o ich úplné zničenie. To, čo Mussoliniho priradzuje k naj­väčším velikánom tohoto sveta, je rozhodnosť nezdieľať Taliansko s marxizmom a tým, že vydal napospas zničenie internacionalizmu, zachránil pred ním svoju vlasť.

Ako smiešne proti tomu vyzerajú naši tiež štátnici a ako je jednému na vracanie, keď sa tieto nuly vo svojej namyslenosti ešte opovažujú kritizovať tohoto tisíckrát väčšieho ducha. A aké bolestné je pomyslenie, že sa toto odohráva práve v krajine, ktorá ešte pred necelým polstoročím smela menovať za svojho vodcu veľkého Bis­marcka.

Týmto prístupom meštianstva a šetrnosťou marxizmu bolo v roku 1923 o osude akéhokoľvek aktívneho odporu už vopred rozhodnuté. Bojovať proti Francúzsku s úhlavným nepriateľom vo vlastných radoch by bolo holé šialenstvo. To, čo by sa vtedy ešte dalo urobiť, by bolo maximálne šermovanie pred zrkadlom, aby sa aspoň trochu uspokojil národný element v Nemecku, upokojil „vriaci duch národa", lebo v skutočnosti sa podvádzalo. Keby skutočne verili tomu, čo robia, museli by predsa rozpoznať, že sila národa nespočíva v prvom rade v jeho zbraniach, ale v jeho vôli a že skôr, než sa dá zlikvidovať vonkajší nepriateľ, musí byť porazený vnútorný ne­priateľ. Inak beda, ak sa nepodarí víťazstvo vybojovať už prvý deň. Rovnako ako tieň porážky spočíva iba vo vnútri od nepriateľa neoslobodeného národa, bude zničený aj jeho odpor a protivník sa stane definitívnym víťazom.

To sa dalo predvídať už na jar v roku 1923. Nikto tu tiež nehovorí o spornosti vojenského úspechu proti Francúzsku! Pretože keby výsledok nemeckého konania ohľadom vpádu Francúzov do Porúria mal znamenať iba zničenie vnútorných mar­xistických nepriateľských síl, už to by bol nesporný úspech na našej strane. Nemec­ko, zbavené tohoto úhlavného nepriateľa našej existencie a našej budúcnosti, by vlastnilo sily, ktoré by nedokázala zaškrtiť žiadna mocnosť tohoto sveta. Oného dňa, keď v Nemecku bude definitívne zničený marxizmus, sa v skutočnosti aj raz navždy rozlomia jeho okovy. Pretože nikdy počas celej našej histórie sme neboli porazení silou nepriateľa zvonka, ale vždy iba vlastnými neresťami a pomocou nepriateľov v našich vlastných radách.

A keďže sa nemecké štátne vedenie vtedy k takémuto činu nemohlo vzchopiť, malo sa logicky vydať prvou cestou, alebo neurobiť vôbec nič a nechať veci plynúť, tak ako mali.

A nebesá zoslali v najťažšej hodine nemeckému národu skutočne veľkého muža, pána Cuna. Tento pán nebol štátnikom ani politikom z povolania a už vôbec k tomu nemal prirodzené nadanie, ale predstavoval ten druh politických príslušníkov, ktorých človek potrebuje iba na vybavenie určitej úlohy. Inak bol vlastne zručný iba v obchodovaní. Bol prekliatím pre Nemecko a to preto, že tento politický obchodník videl v politike hospodársky podnik a podľa toho vyzeralo aj jeho konanie.

Francúzsko obsadilo Porúrie! Čo je v Porúri? Uhlie! Teda Francúzsko obsadilo Porúrie kvôli uhliu? A pre pána Cuna teraz nebola prirodzenejšia iná myšlienka, než že keď teraz bude stávkovať, aby Francúzi nedostali žiadne uhlie, čo spôsobí to, podľa mienenia pána Cuna, že Francúzsko toto územie z dôvodu nerentability podniku opäť opustí. Tak nejako prebiehali myšlienkové pochody tohoto významného národného štátnika, ktorý v Stuttgarte a na iných miestach svojimi prejavmi štátne ohromoval svoj národ.

Ku štrajku človek samozrejme potreboval marxistov, pretože v prvom rade museli štrajkovať robotníci. Bolo teda nutné, zjednotiť nemeckého robotníka (a ten je v hlavách takýchto ľudáckych štátnikov vždy rovný marxizmu) do jednotného frontu so všetkými ostatnými Nemcami. Človek by skutočne vtedy musel vidieť vyžarovanie týchto ľudáckych stranícko-politických plesňových kultúr vzhľadom k ich geniálnym heslám! Národní a geniálni zároveň - konečne teda mali to, čo po celú dobu vnútorne hľadali! Most k marxizmu bol nájdený a národným podvodníkom teraz bolo umožnené s vážnym výrazom a národnými frázami podať poctivú ruku medzinárodným vlastizradcom. A títo vrtko udreli. Pretože tak ako Cuno potreboval pre svoj jednotný front marxistických vodcov, tak títo marxistickí vodcovia potrebovali nutne Cunove peniaze. Tým sa pomohlo obidvom stranám. Cuno dostal svoj jednotný front, vytvorený z národných tárajov a antinárodných zločincov a medzinárodní podvodníci mohli za štátny žold slúžiť vznešenému bojovému poslaniu, to znamená ničiť národné hospodárstvo a síce v tomto prípade dokonca na štátne náklady. Bola to nesmrteľná myšlienka, zachrániť národ podplateným generálnym štrajkom, v každom prípade to bol výmysel, s ktorým musel s nadšením súhlasiť aj ten najľahostajnejší ničomník.

Že národ nemôže byť oslobodený modlením, je všeobecne známe. Či to sku­točne nieje možné pomocou voľného priebehu času, musí byť z historického hľadis­ka ešte zhodnotené. Pokiaľ by pán Cuno teda nevyhlásil platený generálny štrajk a tento nepostavil ako základ jednotného frontu a naopak, by po každom Nemcovi požadoval iba dve hodiny práce naviac, potom by sa podvod tohto jednotného frontu ukázal už na tretí deň ako úplné hotový.

Národy sa neoslobodzujú ničnerobením, ale pomocou obetí.

Nehľadiac na to, že tento pasívny odpor sa tiež nedá vydržať príliš dlho. Pretože iba úplne vojny neznalý človek by si mohol nahovárať, že by sa okupačná armáda dala zahnať iba takými smiešnymi prostriedkami. To všetko by však ešte mohlo mať zmysel akcie, ktorej náklady idú do miliárd a tým vlastne pomáhajú zraziť medzinárodnú menu do tej najhlbšej priepasti.

Francúzi sa samozrejme mohli s určitým vnútorným pokojom v Porúrí podo­mácky usadiť v onom momente, keď videli akými prostriedkami je vedený odpor. Mali vďaka nám samotným v rukách najlepšie recepty, ako prinútiť vzbúrené obyvateľstvo opäť k rozumu, ak ich správaním nastáva nebezpečenstvo pre okupačné úrady. Len si spomeňme, akou bleskovou rýchlosťou sme sa pred deviatimi rokmi vysporiadali s Franktireurovými tlupami a ako si civilné obyvateľstvo odrazu uvedomilo vážnosť situácie, keď bola jeho činnosťou ohrozená nemecká armáda. Akonáhle by sa pasívny odpor stal pre Francúzov skutočným nebez­pečenstvom, pripravila by okupačná armáda tomuto smiešnemu detskému po­čínaniu, počas necelých osem dní rýchlu a krvavú prietrž. Pretože poslednou otázkou je vždy: čo je nutné urobiť, keď protivníkovi lezie nakoniec pasívny odpor skutočne na nervy a ten skutočne siahne po krvavom, brachiálnom násilí? Je potom človek stále ešte rozhodnutý, klásť ďalší odpor? Pokiaľ áno, musí na seba vziať to najťažšie krvavé prenasledovanie. Ak však stojí presne tam, kde by pri aktívnom odpore stál ­totiž pred otázkou boja - a preto má každý takýto pasívny odpor zmysel iba vtedy, keď za ním vyčkáva rozhodnosť, ktorá v prípade nutnosti prejde buď k otvorenej aktívnej forme odporu, alebo bude v boji pokračovať formou malej partizánskej vojny. V každom prípade by takýto zápas musel byť zviazaný s presvedčením možného úspechu. Akonáhle nejaká obsadená pevnosť, ktorá je tvrdo bránená nepriateľom, je zbavená nádeje na vyslobodenie, je tým prakticky už dobytá. A to platí predovšetkým vtedy, ak sa naskytne obrancom namiesto pravdepodobnej smrti nádej na istú záchranu života. Ak zoberie človek osádke obkľúčeného hradu nádej na možné oslobodenie, zlomí tým ľahko všetky jej sily na vlastnú obranu.

Preto by pasívny odpor v Porúrí mal zmysel, s ohľadom na okolnosti, ktoré som naznačil vyššie, iba vtedy, keby bol za ním vybudovaný nejaký aktívny front. Potom by však muselo byť z nášho národa vyťažené aj nemožné.

Keby si každý z týchto Westfálcov bol vedomý toho, že za ním stojí armáda s osemdesiat až sto divíziami, narazili by Francúzi na obrovský odpor. Stále viac mužov je však pripravených obetovať sa pre tento úspech, než pre nejakú zreteľnú bezúčelnosť.

Bol to klasický prípad, ktorý nás, národných socialistov nútil zaujať čo najkritic­kejší postoj voči tomuto takzvanému národnému heslu. A tiež sme to vykonali. Počas týchto mesiacov som bol neustále napádaný ľuďmi, ktorých národné zmýšľanie bolo iba zmesou hlúposti a vonkajšieho zdania, ktorí iba čosi vykrikovali, alebo podľahli všeobecného vzrušeniu, že je teraz bez nebezpečenstva možno byť a konať národne. Videl som v tomto smiešnom jednotnom fronte iba úbohé zjavenie a história mi tiež dala za pravdu.

A akonáhle si odbory naplnili kasy Cunovými peniazmi a akonáhle bol pasívny odpor postavený pred rozhodnutie prejsť z lenivej obrany do aktívneho útoku, vystú­pili červené hyeny vrtko ako strely z oného národného stáda oviec a stali sa opäť tým, čím boli vždy. Pán Cuno sa potom v tichosti stiahol späť ku svojim lodiam a Nemecko bolo opäť bohatšie o jednu skúsenosť a chudobnejšie o jednu obrovskú nádej.

Do neskorého leta mnohí dôstojníci a neboli to práve tí najhorší, vnútorne v takýto potupný vývoj neverili. Títo všetci dúfali v to, že keď už nie oficiálne, tak sa aspoň vo všetkej tichosti pristúpi k opatreniam a prípravám, ktoré z tohoto francúz­skeho vpádu urobia bod zvratu nemeckej histórie. Tiež v našich radoch bolo veľa tých, ktorí dúfali v ríšsku armádu. A toto presvedčenie bolo také živé, že rozhodujú­cim spôsobom určilo konanie a predovšetkým výchovu nespočetných mladých ľudí.

Keď však došlo k potupnému zrúteniu a bolo obetovaných niekoľko miliárd v majetku a v niekoľkých tisíc mladých Nemcov, ktorí boli takí hlúpi a uverili sľubom vodcu Ríše a kapitulovalo sa tak hanebným spôsobom, vzplanulo rozhorčenie proti takémuto spôsobu zrady nášho nešťastného národa. U miliónov sa vtedy objavilo jasné presvedčenie, že Nemecko môže zachrániť iba radikálne odstránenie celého tohoto vládnuceho systému.

Nikdy nebola doba zrelšia, ba priamo veliteľsky volala po takomto riešení, ako v tomto okamihu, keď sa na jednej strane verejne odhaľovala holá vlastizrada, zatiaľ čo na druhej strane bol národ hospodársky vydávaný napospas postupnej smrti hla­dom. Pretože štát sám pošliapal všetky zákony vernosti a viery, vysmieval sa všetkým občianskym právam, podviedol milióny svojich verných synov ich obetavosťou a milióny okradol o ich posledné groše, nemal už vôbec žiadne právo očakávať od svojich príslušníkov niečo iné, než holú nenávisť. A táto nenávisť sa jedného dňa musela vyliať na všetkých tých ničiteľov nášho národa a vlasti.

Môžem na tomto mieste iba poukázať na moju záverečnú reč na veľkom procese na jar roku 1924:

„Sudcovia tohoto štátu nás pokojne môžu odsúdiť za naše niekdajšie konanie, avšak história, čoby bohyňa vyššej pravdy a lepšieho práva, raz s úsmevom tento smiešny rozsudok roztrhá a zbaví nás všetkej viny a omylov."

Avšak poženie k zodpovednosti aj tých, ktorí dnes z mocenskej pozície po­šliapavajú právo a zákony, ktorí náš národ vháňajú do biedy a záhuby a ktorí z nešťastia našej vlasti ťažia pre svoje vlastné Ja a svoje záujmy stavajú nad záujmy verejného blaha.

Nechcel by som na tomto mieste popisovať okolnosti, ktoré viedli k 8. novembru 1923 a ktoré ho uzavreli. Nechcem to preto, že si od toho nesľubujem nič užitoč­ného do budúcnosti a predovšetkým preto, že je úplne zbytočné otvárať staré jazvy, ktoré sa dnes zdajú byť akurát tak zahojené. Pretože je tu zbytočné hovoriť o vine ľudí, ktorí sú v najhlbšom kúte svojho srdca naplnení rovnakou láskou ku svojmu ná­rodu a ktorí momentálne iba zablúdili od správnej spoločnej cesty.

Vzhľadom k obrovskému spoločenskému nešťastiu našej vlasti by som dnes nechcel urážať a tým možno aj odháňať ani tých, ktorí sa jedného dňa v budúcnosti predsa len pridajú ku skutočnému a pravému jednotnému frontu, ktorý je nutné vytvoriť v srdciach všetkých skutočne verných Nemcov, proti spoločnému frontu všetkých nepriateľov nemeckého národa. Pretože viem, že raz príde čas, keď sami tí, ktorí raz boli našimi oponentmi, si v úcte spomenú na tých, ktorí išli za svoj národ krutou cestou smrti.

Osemnásť hrdinov, ktorým som venoval prvý diel mojej knihy, by som chcel na konci tohoto druhého dielu našim prívržencom a zástancom nášho učenia predstaviť ako tých hrdinov, ktorí sa za nás obetovali s jasným vedomím. Musia spočívať v mysli všetkých tých, ktorí by so svojou nerozhodnosťou konania a svojou slabosťou chceli vyhnúť svojim povinnostiam. Povinnostiam, ktoré by oni plnili v najlepšej viere a do posledných dôsledkov. A medzi nimi by som chcel spomenúť tiež oného muža, ktorý ako jeden z najlepších, celý svoj život zasvätil prebudeniu svojho a nášho národa, svojou neústupnosťou a myslením a konečne tiež svojimi činmi: Dietricha Eckarta.

Dňa 9. novembra 1923, štyri roky po svojom založení, bola Národno-socia­listická nemecká robotnícka strana rozpustená a zakázaná na celom ríšskom území. Dnes v novembri 1926 opäť slobodne existuje na celom území ríše, silnejšia a vnú­torne stabilnejšia, než kedykoľvek predtým.

Celé prenasledovanie hnutia a jeho jednotlivých vodcov, všetko rúhanie a ohováranie mu neprinieslo žiadnu škodu. Správnosť jeho myšlienok, čistota jeho snaženia, schopnosť obetovania sa jeho prívržencov, mu vždy dopomohlo k tomu, aby vyšlo z každého útlaku bez znateľnejšej ujmy.

Ak sa v dnešnom svete parlamentnej korupcie bude spomínať na najhlbší zmysel svojho boja a považovať sa za čisté stelesnenie rasových a ľudských hodnôt a podľa toho sa tiež chovať, vyjde raz na základe matematickej zákonitosti z tohoto boja ako úplný víťaz. Rovnako ako musí aj Nemecko zákonite získať primeranú pozíciu na tomto svete, pokiaľ bude organizované a vedené podľa týchto základných princípov. Štát, ktorý práve v dobe rasového znevažovania venuje toľko starostlivosti svojim najlepším rasovým elementom, sa zákonite jedného dňa musí stať vládcom celého sveta.

Na to by príslušníci nášho hnutia nemali nikdy zabúdať, ak by ich veľkosť obetí mala kedy zvádzať ku skľúčenému porovnaniu s možným úspechom.