Malá vojna
Maďarsku nestačili časti vtedajšieho južného Slovenska, ktoré ulúpilo v r. 1938 a okupácia bezbrannej Podkarpatskej Rusi v marci 1939 a tak 23. marca 1939 vo včasných ranných hodinách prudkým a nečakaným útokom napadlo štát, ktorý existoval iba 9 dní. Maďarské vojská bez vypovedania vojny prekročili hranice východného Slovenska troma prúdmi z územia Podkarpatskej Rusi, ako aj z južného územia odstúpeného Maďarsku Viedenskou arbitrážou. Ako zámienka či ospravedlnenie poslúžilo, že po dosiahnutí poľskej hranice maďarskou armádou, zostala nepokrytá západná časť obsadeného územia s dôležitou magistrálou Chust-Prešov a železnice v údolí rieky Uh. Cieľom útoku bolo postúpiť až k Popradu, obsadiť tak asi tretinu územia, ktoré Slovensku ešte zostalo. V rozbúrenej Európe by sa Slovensko stalo bezmocným štátom, ktorý by vedľa svojich agresívnych susedov mohol čakať iba úder z milosti. Minister národnej obrany pplk. gšt. Ferdinand Čatloš prijal správu o vpáde a ešte v ranných hodinách toho dňa vydal rozkaz veliteľovi VI. Zboru, pplk. gšt. Augustínovi Malárovi: „Obranou a vzápätí protiútokom odpovedať na nepriateľský postup!“ Súčasne vydal rozkaz veliteľom V. a VII. zboru, aby z prostriedkov, ktoré majú k dispozícií, postavili bojové jednotky. Ďalej vydal rozkaz na vyzbrojenie Hlinkovej gardy. „Zastaviť prenikajúceho
nepriateľa sa ponáhľali narýchlo pozliepané útvary armády (väčšinou bez
svojich veliteľov, ktorí boli Česi a po rozpade štátu boli demobilizovaní do
Protektorátu Čechy a Morava), útvary Hlinkových gárd, ako aj dobrovoľníci zo
všetkých kútov Slovenska.“ Slovenské letectvo, ktoré sa zapojilo do tejto vojny, postihli rovnaké problémy ako celú armádu. Väčšina skúsených pilotov boli Česi, ktorí boli prevažne v čase maďarského útoku už demobilizovaní. Na ich miesta prišli mladí piloti, ktorým síce nechýbala odvaha, ale nemali žiadne skúsenosti a veľmi málo nalietaných hodín. Takisto ich lietadlá okrem Avie B-534 boli beznádejne zastarané, s malou rýchlosťou, slabou výzbrojou a takmer žiadnou ochranou posádky.
Maďari 24. marca podnikli letecký útok proti letisku mesta Spišská Nová Ves. Bomby, ktoré zhodili, zabili 12 (niektorá literatúra uvádza 13) vojenských i civilných osôb. „Hlavnou úlohou slovenských
letcov nebolo vyhľadávať vzdušné súboje. Nemali nato ani stroje, ani
potrebné skúsenosti a pri strete s presilou nepriateľa, ktorý sa na túto
vojnu dlhodobo pripravoval, by zákonite ťahali za kratší koniec. Hlavný
prínos letectva bol v útokoch na pochodové kolóny maďarskej pechoty. Maďari
počítali s tým, že mladý štát, zrodený v chaose novej Európy, nebude mať
silu ani schopnosti postaviť sa im na odpor. Rozhodný odpor všetkých druhov
zbraní ich však rýchlo vyviedol z omylu. Časté a treba povedať, že veľmi
úspešné letecké útoky nahlodávali ich psychiku až natoľko, že maďarskí
vojaci strieľali po každom letiacom objekte, bez ohľadu na jeho štátnu
príslušnosť a na niektorých, zvlášť „drzých“ slovenských pilotov dokonca
vypísali odmenu. Okrem toho, leteckými útokmi sa zdržiaval maďarský postup a
získaval čas pre formovanie zo začiatku nepripravenej slovenskej armády. Tá
dňa 25. marca 1939 pod velením podplukovníka Malára pri Nižnej Rybnici
pripravila maďarským honvédom zdrvujúcu porážku a prinútila ich na ústup.“
26. marca sa uskutočnili v Spišskej Novej Vsi prvé dva smútočné obrady a 27. marca sa uskutočnil veľkolepý pohreb obetí: aj napriek zlému počasiu sa pohrebu zúčastnilo asi 20 000 ľudí. Všetci na námestí očakávali šéfa úradu propagandy Alexandra Macha, ktorý sa mal dostaviť lietadlom o 13.00 hod. Meškal, lebo z Bratislavy odletel lietadlom (pilotovaným veliteľom slovenského letectva Jánom Ambrušom), ktoré muselo v zlom počasí pristáť v Žiline a odtiaľ museli cestovať do Spišskej Novej Vsi autom. Pri svojom prejave sa nechal Mach inšpirovať počasím: „Prišiel som sa v mene slovenskej vlády rozlúčiť s tými, ktorí sa stali veľkými obeťami mladého slovenského štátu. Nad týmito rakvami, hľa plače nebo a ten plač sprevádzal nás od Bratislavy cez celé Považie, plače Žilina, plače Ružomberok, Spiš, áno, plače i Zemplín, i celé Slovensko, plače celá Slovač i tá z odtrhnutého územia, i tá, čo ju osud odvial do Francie, Belgie, Spojených štátov, Argentíny, Austrálie, slovom, plačú všetci Slováci roztrúsení po celom svete, lebo stala sa krivda na národe, ktorý nechce nič cudzieho, nič iné, ako žiť, nič iné, len čo mu patrí. I krv vaša, martýri drahí, by mala plakať, lebo bola vyliata bez príčiny. Ona posilní národ, dá nám sily, aby sme odstránili krivdy, aby sme zaistili národ. Vaša krv zlučuje sa s krvou Černovanov, s krvou šurianskou, krvou Kopalovou, s krvou cedenou na hraniciach slovenského východu. A táto nevinne vyliata krv prúdi do sŕdc národa a utvrdzuje nás, že sa nedáme utláčať, že sa nedáme ubíjať, že sa nedáme roztrhnúť. Nad týmito rakvami chceme sa obrátiť k svedomiu celého sveta: čože urobilo to dievča malé, ten mládenec, pýtame sa Führera, čo urobili tí nevinní? Prisaháme na krv nevinne vyliatu, že ani piaď tejto našou krvou pokropenej a posvätenej zeme nedáme. Naša je a naša bude táto svätá zem slovenská!“ (Petrík, 1999, s. 52) Po uzatvorení „ochrannej zmluvy“ so Slovenskom, prinútilo Nemecko obe strany zasadnúť si za rokovací stôl. Ešte 27. marca sa začali v Budapešti rokovania o nových hraniciach. Snaha slovenskej komisie o záchranu aspoň tých hraníc, ktoré boli vytýčené Viedenskou arbitrážou, vyšla nazmar. Nemecko v spore o ďalšiu maďarskú územnú požiadavku podporilo agresora. Slovensko sa muselo vzdať ďalšieho územia až po Sninu, vrátene Sobraniec, tým Slovenský štát stratil ďalších 1 897 km2 svojho územia a 69 639 obyvateľov, z ktorých sa hlásilo 37 786 k rusínskej, 26 981 k slovenskej a 4 872 k inej národností (Židia, Cigáni a Maďari). Tento vojenský konflikt, ktorý si vyžiadal 36 životov sa zapísal do histórie ako „Malá vojna“. Obete na slovenskej strane si zaslúžia večnú úctu, lebo priniesli na oltár vlasti tú najsvätejšiu obeť, akú môže jedinec priniesť svojmu národu – mladý štát dosvedčili krvou. * * * Dr. Tuka sa vždy zasadzoval za revíziu slovensko-maďarskej hranice, dňa 24. a 25. novembra 1940 pri príležitosti podpísania protokolu o pristúpení Slovenska k paktu troch mocností, odvolávajúc sa na prísľub, ktorý slovenským štátnikom dal v júli 1940 v Salzburgu minister zahraničia tretej ríše Ribbentrop, keď nemeckým úradom odovzdal príslušné memorandá a štatistiky, žiadal obnovenie hraníc spred „Viedenskej arbitráže“. Alexander Mach neskôr v Leopoldovskom väzení spomínal, čo sa počas podpisovania tohto protokolu udialo. Keď Dr. Tuka ako minister zahraničia podpisoval pristúpenie Slovenského štátu k Trojpaktu, ten istý dokument súčasne podpisoval aj maďarský minister zahraničia. Dr. Tuka vtedy nečakal, ale vstal, s veľkou úctou sa obrátil na prítomných a dôrazne vyhlásil: „Podpisujem akt, na ktorom bude podpis jeho excelencie Bardossyho, maďarského kolegu. Chcem tu ale poznamenať, že hoci sme ako spojenci na jednej listine, to však neznamená, že je medzi nami všetko v poriadku. Odtrhnuté a neprávom odňaté kraje Slovenska vo Viedni dňa 2.11.1938 považujem za svoje, hlásime sa o ne a pri prvej príležitosti budeme žiadať o ich navrátenie.“ Maďari od svojich vízii „Veľkého Uhorska“ nikdy neustúpili. Špionážna služba v Budapešti hlásila, že Maďari už r. 1942 – 43 robili prípravy pre koniec vojny. Vtedy vraj všetky armády budú zničené, v Európe bude anarchia a každý bude mať dosť starosti sám so sebou. To bude vhodná doba uskutočniť ich túžbu – nastoliť „Veľké Uhorsko“. Preto si vyzbrojovali armádu a na front posielali len Slovákov a Rumunov. Tiso, keď sa dozvedel o týchto plánoch, hľadal prirodzených spojencov, a to Rumunov a Chorvátov. Chorváti potrebovali výzbroj pre svoju armádu. Slovensko túto výzbroj malo a dalo im ju k dispozícii, aby mali aj oni vyzbrojenú armádu, ktorá by v prípade konfliktu s Maďarskom Slovensku mohla pomôcť. Čatloš na súde ako svedok potvrdil, že Slovensko bez vedomia Nemcov dalo Chorvátsku väčšie vojnové zásoby, šatstvo, výzbroj a Tiso, „vyhlasujem, že s vecou súhlasil, lebo chceli mať Chorvátsko pohotové a vyzbrojené proti Maďarsku, keďže odtiaľ nám stále, najmä ku koncu vojny hrozilo nebezpečie“.
|
|
|
