Hospodárska politika Slovenského štátu
Do zlatých zásob Slovenského štátu však nepatrilo tzv. židovské zlato, ktoré bolo odoberané Židom pri ich odsune do koncentračných táborov. Čo sa týka devízových prostriedkov, na Slovensku boli k dispozícii len devízy od exportných firiem, ktoré boli uložené na valutových kontách bánk. Išlo zhruba o hodnotu 30 mil. Ks. (Bobák, 2000, s. 117) Hlavné body rozvojového hospodárskeho programu Slovenského štátu boli: -
industrializácia, V súdobej tlači sa v tejto súvislosti píše: „Slováci bohatnite!, pretože z bohatých jednotlivcov vznikne bohatý národ, ktorým chceme už raz byť, pretože národ žobrákov je národom otrokov.“ V poslednom období dala slovenská vláda do obehu 1 miliardu nekrytých korún. Peňažné obeživo sa od marca 1939 do marca 1945 (za šesť rokov) zvýšilo z 1,4 na 11,6 mld. Ks. (Bobák, 2000, s. 118) Situácia v zásobovaní bola napriek mnohým nedostatkom lepšia ako v susedných štátoch, vo Švajčiarsku alebo v západnej Európe, kde sa dobré pomery vojnou zhoršili. Uprostred kontinentu dychtiacom po tovare stalo sa Slovensko veľmi vyhľadávaným obchodným partnerom a vedelo svoje záujmy úspešne zastupovať aj v Berlíne. Slovensko vypomáhalo v zásobovaní aj Švajčiarsku. Z 30. októbra 1942 je datovaný list slovenského chargé ď affaires Radlinského, ktorý informuje o tom, že Švajčiarsko sa nachádza v nepriaznivej zásobovacej situácii a že „veľmi potrebuje napr. cukor, lúšteniny, zemiaky a drevené uhlie“ zo Slovenska. Podľa Správy devízového odboru SNB z januára 1940 najvyšší podiel na slovenskom vývoze malo drevo 25,3 %, potravinársky priemysel 18,2 %, celulóza a papier 13,0 %, kovy 11,9 %, poľnohospodárske a živočíšne plodiny 9,3 %. Slovenská ekonomika mala k dispozícii celý trh bývalého Česko-Slovenska, pretože vzájomná výmena tovaru s Protektorátom fungovala na princípe „bezcolnosti vzájomnej výmeny“, čo bolo pre Slovensko významným prínosom. Do Protektorátu smerovalo 55 % slovenského vývozu. (Bobák, 2000, s. 119) Hospodársky rast najmä v prvých rokoch ovplyvnila štátna podpora priemyslu, ale aj viaceré iné faktory. Peter Zaťko, známy slovenský ekonóm tých čias, 28. júna 1940 na manifestačnom zhromaždení slovenského priemyslu v Trenčianskych Tepliciach povedal, že bol spôsobený hlavne dvoma faktormi: nízkou spotrebou slovenského obyvateľstva a z toho vyplývajúcou samozásobiteľskou schopnosťou slovenského vidieka („už dnes na poli hospodárskom sme schopní dať svetu viacej, ako od neho chceme, už dnes stávame sa veriteľmi cudziny“) a nepochybným entuziazmom z pocitu vlastnej vlády nad svojou krajinou a nad rozhodovaním o tvorbe a použití zdrojov („Slovák, ktorý sa už dlhé desaťročia v rôznych častiach sveta ukazoval ako obyčajný alebo kvalifikovaný robotník, ukázal sa v týchto časoch aj ako organizátor, ktorý stojí na výške svojich úloh. Hádam v tom je práve kus tajomstva slovenského úspechu z roku 1939“) . (Bobák, 2000, s. 119) Dokonca Žid, významný predstaviteľ slovenského bankovníctva do roku 1968 Eugen Löbl to neskôr v emigrácii zhodnotil takto: „Musíme otvorene povedať, že Slovenský štát zachránil slovenský národ pred rozdelením a maďarskou okupáciou. Slovenský národ a jeho zodpovední politici priviedli slovenský štát k obdivuhodným úspechom. Bol to šikovný spôsob, ako vedel využiť situáciu pre seba... Bolo malým zázrakom, čo vedeli Slováci v tomto mocenskom Hitlerovom ohrození vyťažiť pre seba. Dokázali tým svoju vyspelosť. To treba uznať a nemožno paušálne zatracovať všetko, čo sa za vojny v Slovenskej republike robilo. Bolo by to preberanie komunistických a čechoslováckych kritérií a popieranie objektívneho zhodnotenia doby.” Realisticky hodnotil hospodárske pomery prvej Slovenskej republiky aj Gustáv Husák (spolu so svojimi spolupracovníkmi v V. ilegálnom ústrednom výbore KSS pre potreby Moskvy) v júli 1944. Keďže Husák bol spoluorganizátorom povstania, ktoré malo za cieľ zlikvidovať režim Slovenského štátu (a napokon zlikvidovali i samostatný štát), jeho názory možno považovať za objektívne, nemal dôvod ho chváliť: „Hospodárske otázky sa podarilo dobre zvládnuť, a to i na prekvapenie ľudí režimu svojho času naklonených. Dnes je na Slovensku pomerne dosť tovaru, zásobovanie funguje vcelku dobre, oproti iným územiam (Čechy, Maďarsko, Nemecko, Poľsko) je na Slovensku najlepšie, a to tak čo do výšky reálnych miezd, ako aj čo do možnosti zakúpenia tovaru. Platy zamestnancov a robotníkov sa mnohokrát zvyšovali, závody majú rôzne zásobovacie výhody, o nedostatku základných tovarov pre konzum nemôže byť ani reči. Slovenská koruna je v obchodnej Európe najlepšou menou, doma má predbežne plnú dôveru, ľudia ukladajú ešte peniaze, nie je tu útek k naturálnym obchodom, ako pozorovať v okolí, nábehy k inflácii sú vyvolané skôr nemeckým nátlakom v hospodárstve než domácimi pomermi, ceny spotrebných tovarov na čiernom trhu sú 1 – 5 násobok úradnej ceny, často sa držia pri úradnej cene, kým napr. v Čechách dosahujú až 100 – 200-násobnú. Ťažkosti robia nemecké požiadavky, v dôsledku ktorých dnes Nemecko dlhuje Slovensku 8 miliárd Ks. Zo Slovenska sa pašujú a súkromne vyvážajú potraviny, cigarety, liehoviny, textílie a pod. do Čiech, Nemecka a inde. Slovenský priemysel sa počas určitej konjunktúry, ktorú mal za tejto vojny, veľmi zmodernizoval, do zariadení sa investovali asi 2 miliardy Ks (v priebehu dvoch rokov), čo je na Slovensko veľká suma. Pomer slovenskej koruny k českej je úradne 1 : 1,05 v prospech českej koruny, v skutočnosti (na čiernom trhu, burze a pod.) reálna sila je asi 1 : 7 až 1 : 10 v prospech koruny slovenskej. Mena českej koruny je úplne zruinovaná, mena slovenskej koruny sa pomerne slušne drží. Nemecká marka je bezcenný papier, hoci jej kurz je 11,6 Ks, kupuje sa načierno po 1 – 2 Ks. Pengö po okupácii Maďarska neobyčajne klesol. (...) Štátne i súkromné úradníctvo, aj keď nie platené skvele, je platené slušne a vzhľadom na reálnu silu Ks oveľa lepšie než napr. v Čechách. Priemyselná výroba je usmerňovaná Najvyšším úradom pre zásobovanie (Dr. Karvaš), pokiaľ je to potrebné pre nedostatok surovín (kovy a pod.), ďalej ten istý úrad určuje ceny výrobkov a uskutočňuje zásobovanie obyvateľstva potravinami a niektorými priemyselnými artiklami. Roľníctvo v podstate nie je regulované (iba čo do zásobovania), výroba tu ide v starých koľajach. Problém malého roľníctva bude jeden z prvých na riešenie, je na Slovensku hádam najaktuálnejší. Vcelku možno povedať podľa 6-ročných skúsenosti, že Slovensko je schopné hospodársky aj finančne samostatne existovať, samo sa vie vydržať a má dnes aj potrebné sily (i technické) i výrobné predpoklady k medzinárodnej konkurencii. Dnes je určitý nedostatok pracovných síl čiastočne preto, že asi 60 000 slovenských robotníkov pracuje v Nemecku, ďalej značný počet ľudí je v armáde. Ak nenastanú zvláštne poruchy neskoršie, menovite ak bude slovenské hospodárstvo hneď po ukončení vojny plne pracovať na mierovú výrobu, t.j. niet tu špeciálnych vojenských závodov.“ (Bobák, 2000, s. 119 – 120) Južné Slovensko prežívalo za maďarskej okupácie všestranný úpadok. Priemysel sa v tejto agrárnej oblasti nerozvíjal, zamestnanosť stagnovala a poľnohospodárstvo nemohlo v Maďarsku získať náhradu za stratené odbytisko. Zhoršovanie sociálneho zákonodarstva, nevýhodné podmienky pri výmene peňazí, nútené obmedzovanie osevných plôch intenzívne oddeľovaných plodín, dosadzovanie Maďarov z centra na vedúce miesta a iné opatrenia vyvolávali odpor nielen u diskriminovaných Slovákov, ale i medzi maďarským obyvateľstvom. Zhoršenie hmotného postavenia pocítili v tej či onej forme všetky vrstvy spoločnosti. (Průcha V. a kol.: Hospodárske dějiny..., 1974, s. 199) Pri hodnotení slovenského hospodárstva v týchto rokoch si musíme uvedomiť niekoľko významných faktorov, ktoré vplývali negatívne a kladne na jeho rozvoj. Po územných stratách, spôsobených Viedenskou arbitrážou v novembri 1938, Slovensko stratilo najúrodnejšiu časť krajiny, narušila sa významná železničná dopravná sieť. Po vzniku štátu sa Nemecká ríša pričinila o istý stupeň vykorisťovania a počas celého trvania štátu Slovensko viedlo tri vojny, kam smerovala značná časť štátneho rozpočtu. Na druhej strane svetová vojna umožnila spotrebu menej kvalitných potravín. Ale úspechy hospodárskej politiky boli spôsobené v prvom rade národno-kresťanským charakterom štátu. Slovenský človek sa necítil byť menejcenným, naopak bol hrdým na to, čím je. Nacionalizmus združoval národ k svornosti, čím sa zabezpečila kolektívna sila. Kresťanstvo zakorenené v ústave a aj v širokých masách sa postaralo o to, že ľudia nevyznávali povrchné hodnoty materializmu (badateľné v dnešnej dobe) a nechovali sa mamonársky. |
|
|
Základné
ekonomické východiská Slovenského štátu sa dajú charakterizovať na príklade
zlatých menových rezerv, vrátane devízových prostriedkov. Nemecko po
obsadení Prahy (15. marca 1939) zhabalo celý česko-slovenský zlatý poklad
bez podielu Slovenskej republiky na ňom. Slovensko si na svoje zlaté menové
rezervy muselo urobiť zbierku, vláda preto 11. júla 1939 schválila zriadenie
„Fondu hospodárskej samostatnosti“. V dvoch etapách (prvá do 31. októbra
1940, druhá do 31. decembra 1943) sa vyzbieralo vyše 3 kg čistého zlata, 60
kg čiastočne zlatého kovu, 1873 kg čistého striebra, 344 čiastočne
strieborných predmetov, za 2 a pol milióna korún cenných papierov a 10
miliónov korún v hotovosti. Do zbierky prispelo vyše 90 000 darcov. Zlaté
krytie slovenskej meny dosiahlo dovedna 7 ton zlata. Okrem zbierky a darov
si časť získala ťažbou zlata v Slovenských rudných baniach (Kremnica a
Banská Štiavnica) a časť zlata získala Slovenská národná banka (SNB) vývozom
osobitne hodnotného tovaru, za aký sa cez vojnu pokladal aj cukor, textil,
petrolejové výrobky a p.. Slovensko malo aktívne obchodné saldo takmer so
všetkými významnejšími zahraničnými partnermi, vrátane Nemecka. (Bobák,
2000, s. 117) 