Dňom 1. apríla 1924 som mal na základe rozsudku mníchovského Ľudového súdu nastúpiť do väzenia v Landsbergu na Lechu.

Tým sa mi po prvýkrát po rokoch nepretržitej práce naskytla možnosť pristúpiť k dielu, ktoré mnohí požadovali a ktoré som sám považoval za účelné pre hnutie. vo dvoch dieloch som sa rozhodol vysvetliť nielen ciele nášho hnutia, ale popísať aj jeho vývoj. To bude poučnejšie než náčrt akéhokoľvek doktrinárskeho pojednávania.

Mal som pritom tiež príležitosť popišať svoj vlastný rast, pokiaľ je to nutné pre pochopenie ako prvého tak aj druhého zväzku, a pokiaľ to poslúži na rozptýlenie zlých legiend, ktoré o mojej osobe vytvára židovská tlač.

Obraciam sa s týmto dielom pritom nie na cudzích, ale na tých príslušníkov hnutia, ktorí mu svojim srdcom oddaní a ktorých rozum sa usiluje o úprimné poučenie sa.

Viem, že človek sa dá získať skôr hovoreným slovom než slovom písaným, že každé veľké hnutie na tomto svete vďačí za svoj rast skôr veľkým rečníkom než pisárom.

Nemenej potrebné je k sústavnému a jednotnému hláseniu sa k nejakému učeniu, aby jeho zásady boli navždy napísané. K tomu majú slúžiť tieto dva zväzky ako stavebné kamene, ktoré pripájam k spoločnému dielu.

Dňa 9. novembra 1923 o 12. hodine 30. minúte popoludní padli pred Feldherrnhalle a na dvore bývalého ministerstva vojny v Mníchove v pevnej viere vo zmŕtvychvstanie svojho národa títo muži:

ALFARATH, Felix, obchodník, nar. 5. júla 1901
BAURIEDL, Andreas, klobučník, nar. 4. mája 1879
CASELLA, Theodor, bankový úradník, nar. 8. augusta 1900
EHRLICH, Wilhelm, bankový úradník, nar. 19. augusta 1894
FAUST, Martin, bankový úradník, nar. 27. januára 1901
HECHENBERGER, Ant., zámočník, nar. 28. septembra 1902
KORNER, Oskar, obchodník, nar. 4. januára 1875
KUHN, Karl, vrchný čašník, nar. 26. júla 1897
LAFORTE, Karl, štud. ing., nar. 28. októbra 1904
NEUBAUER, Kurt, sluha, nar. 27. marca 1899
PAPE, Claus von, obchodník, nar. 16. augusta 1904
PFORDTEN, Theodor von der, rada Najvyššieho krajinského súdu, nar. 14, mája 1873
RICKMERS, Joh., rotmajster v.v., nar. 7. mája 1881
SCHEUBNER-RICHTER, Max Erwin von, Dr. ing., nar. 9. januára 1883
STRANSKY, Lorenz, rytier von, inžinier, nar. 14. marca 1899
WOLF, Wilhelm, obchodník, nar. 19. októbra 1898

Takzvané národné úrady odopreli mŕtvym hrdinom spoločný hrob.

Venujem im teda na spoločnú spomienku prvý zväzok tohoto diela, ktoré dosvedčili svojou krvou. Nech vždy svietia na cestu stúpencom nášho hnutia.

To, že mi osud určil ako rodisko Braunau am Inn dnes považujem za šťastné predurčenie. Veď toto mestečko leží na hranici tých dvoch nemeckých štátov, kto­rých opätovné spojenie sa aspoň nám mladým javí ako životná úloha, ktorú musíme uskutočňovať všetkými prostriedkami!

Nemecké Rakúsko sa musí opäť stať veľkou nemeckou vlasťou, a to nie z dôvo­dov nejakých hospodárskych úvah. Nie, nie: aj keby bolo toto zjednotenie po hospo­dárskej stránke ľahostajné, dokonca aj keby bolo škodlivé, muselo by sa uskutočniť. Rovnaká krv patrí do spoločnej Ríše. Nemecký národ nebude mať žiadne morálne právo na koloniálno-politickú činnosť, dokiaľ nebude môcť svojich vlastných synov spojiť v spoločnom štáte. Len vtedy, keď sa hranice Ríše uzavrú aj za posledným Nemcom, bez toho že by bolo možné zabezpečiť jeho výživu, vznikne z núdze vlast­ného národa morálne právo na získanie cudzej pôdy. Potom bude pluh mečom a zo sĺz vojny vyrastie pre potomkov tunajší chlieb. Tak sa mi javí toto pohraničné mesteč­ko ako symbol veľkej úlohy. Aj z iného hľadiska sa týči do dnešnej doby a varuje. Viac než pred sto rokmi malo toto nenápadné hniezdo tú prednosť, že bolo dejiskom tragického nešťastia celého nemeckého národa a tým je zvečnené aspoň v análoch nemeckých dejín. V dobe najhlbšieho poníženia našej vlasti tam padol za svoje milo­vané Nemecko Norimberčan Johannes Palm, meštiansky kníhkupec, presvedčený „nacionalista" a nepriateľ Francúzov. Tvrdošijne odmietal udať svojich spoluvinní­kov, lepšie povedané hlavných vinníkov. Vtedy ako Leo Schlageter. Bol takisto práve ako tento, denuncovaný Francúzskom, jedným zástupcom vlády. Augsburský poli­cajný riaditeľ získal túto smutnú slávu a stal sa tak vzorom pre novonemecké úrady v ríši pána Severinga.

V tomto mestečku na Inne, pozlátenom lúčmi mučeníctva, bavorskom čo do krvi, rakúskom čo do štátu, bývali koncom osemdesiatych rokov minulého storočia moji rodičia. Otec, svedomitý štátny úradník, matka celkom zabratá do domácnosti a predovšetkým oddaná nám deťom a večne o nás sa starajúca s láskou. Len málo zostalo v mojich spomienkach z tejto doby, pretože už po niekoľkých rokoch musel otec toto pohraničné mestečko, ktoré si zamiloval, zasa opustiť a dať sa dolu Innom, aby nastúpil v Pasove do nového zamestnania, to znamená v samotnom Nemecku. Avšak osudom rakúskeho colného úradníka bolo v tom čase „putovanie". Už za krátky čas prišiel otec do Linzu a tam nakoniec tiež odišiel do dôchodku. Samozrej­me, že to pre starého pána nemalo znamenať „kľud". Ako syn malého chudobného domkára už vtedy nechcel zostávať doma. Nemal ani trinásť rokov, keď si vtedy malý chlapec zbalil svoj batoh a utiekol z domu do Waldviertla. Hoci ho „skúsení" vidie­čania odradzovali, putoval do Viedne, aby sa tam vyučil remeslu. To bolo v päťdesia­tych rokoch minulého storočia. Trpké rozhodnui"e vydaťsa na cestu do neistoty s troma zlatkami vo vrecku. Avšak keď bolo mládencovi sedemnásť, zložil tovarišskú skúšku, ale neuspokojil sa s tým. Skôr naopak. Dlhé obdobie vtedajšej núdze, večnej biedy a strasti v ňom upevnilo rozhodnutie stať sa niečím „lepším". Ak sa kedysi chu­dobnému dedinskému chlapcovi zdalo, že pán farár je pojmom všetkej dosažiteľnej ľudskej výšky, tak teraz, tvárou v tvár mocne sa rozvíjajúcemu veľkomestu, to bola hodnosť štátneho úradníka. So všetkou húževnatosťou mládenca „zostarnutého" biedou a žiaľom sa už takmer v detstve zahryzol ako sedemnásťročný do svojho nového rozhodnutia - a stal sa úradníkom. Po takmer dvadsiatich troch rokoch myslím, že dosiahol svoj cieľ. Teraz, ako sa zdalo, bol taktiež splnený predpoklad pre prísahu, ktorú kedysi chudobný chlapec zložil, to znamená : nevrátiť sa do milej, rodnej dediny skôr, než sa niekým stane.

Teraz bol tento cieľ dosiahnutý, avšak na dedine si už nikto na niekdajšieho ma­lého chlapca nepamätal a jemu samotnému bola dedina cudzia.

Keď napokon šiel ako päťdesiatšesťročný do výslužby, nebol by zniesol ani jediný deň ako „zaháľač". Neďaleko hornorakúskeho mestečka Lambach kúpil statok, hos­podáril na ňom, a tak sa v kolobehu svojho dlhého, prácou vyplneného života, vrátil k pôvodu svojich otcov.

V tejto dobe som si vytváral svoje prvé ideály. Časté vyvádzanie v prírode, dlhá cesta do školy, styk s veľmi robustnými chlapcami, ktorý naplňoval špeciálne matku trpkými starosťami - to všetko zo mňa urobilo všetko iné než pecivála. Hoci som vtedy vôbec vážne nepremýšľal o svojom budúcom povolaní, možno povedať, že moje sympatie v žiadnom prípade nepatrili životnej dráhe môjho otca. Myslím, že som si už vtedy cvičil svoj rečnícky talent vo viac či menej dôležitých rozhovoroch so svojimi kamarátmi. Stal som sa malým náčelníkom, ktorý sa vtedy ľahko a dobre učil, ale ináč bol pomerne ťažko ovládateľný. Pretože som sa vo voľnom čase učil spev v mužskom kláštore v Lambachu, opájal som sa veľmi často slávnostnou nád­herou mimoriadne skvelých cirkevných slávností. Čo bolo prirodzenejšie než to, že sa mi teraz zdal, podobne ako kedysi môjmu otcovi, malý vidiecky pán farár, vrcholným ideálom pán opát.

Aspoň občas sa to stávalo. Avšak keď pán otec z pochopiteľných dôvodov nedo­cenil rečnícky talent hádavého mladíka tak, aby z toho snáď vyplynuli priaznivé dô­sledky pre jeho ratolesť, nemohol mať prirodzene tiež pochopenie pre podobné mladícke myšlienky. Asi starostlivo pozoroval tento rozpor prírody. Potom sa sku­točne veľmi skoro strácala taktiež dočasná túžba po tomto povolaní, aby uvoľnila miesto nádejam viac zodpovedajúcim môjmu temperamentu. Pri prehrabávaní otcovej knižnice som našiel rôzne knihy vojenského charakteru, medzi nimi aj ľudové vydanie Nemecko-Francúzskej vojny v rokoch 1870-1871. Boli to dva zväzky ilustro­vaného časopisu z týchto rokov, ktoré sa teraz stali mojím čítaním. Netrvalo dlho a veľký hrdinský boj sa pre mňa stal najväčším vnútorným zážitkom. Odteraz som horlil stále viac za všetkým, čo malo nejakú súvislosť s vojnou alebo vojenstvom. Avšak tiež z iného hľadiska to malo byť pre mňa významné. Po prvý raz sa mi, aj keď nie celkom jasne, vnucovala otázka, či a aký je rozdiel medzi bojujúcimi Nemcami a tými druhými? Prečo tiež Rakúsko nebojovalo v tejto vojne, prečo nie môj otec a všetci tí ostatní?

Či nie sme to isté, čo všetci ostatní Nemci? Nepatríme snáď všetci k sebe? Tento problém začal po prvý raz vŕtať v mojom malom mozgu. S vnútornou závisťou som musel počúvať odpovede na opatrné otázky, že nie každý Nemec má to šťastie patriť k Bismarckovej ríši. To som nemohol pochopiť.

***

Mal som študovať. Z celej mojej podstaty a ešte viac z môjho temperamentu usudzoval otec, že humanistické gymnázium by bolo v protiklade k mojim vlohám. Podľa neho by lepšie vyhovovala reálka. V tomto názore bol utvrdzovaný špeciálne zrejmým nadaním ku kresleniu - predmetu podľa jeho presvedčenia zanedbávanému na rakúskych gymnáziách. Avšak snáď to bola tiež jeho ťažká celoživotná práca, ktorá tiež spoločne určila, že humanistické štúdium bolo v jeho očiach nepraktické a tým menejcenné. Avšak zásadne bolo prejavom jeho vôle, že tak ako on, bude, ba musí byť i jeho syn štátnym úradníkom. Jeho trpká mladosť spôsobila, že sa celkom prirodzené javilo to, čo dosiahol o to väčším, keďže to bolo predsa výlučne výsledkom jeho železnej usilovnosti a vlastnej činorodosti. Bola to pýcha človeka, ktorý sa vlastnou silou vypracoval, ktorá ho prinútila k vôli dostať i svojho syna do rovnakého a snáď aj vyššieho postavenia v živote a o to viac, že predsa sám svojou usilovnosťou dokázal svojmu dieťaťu toľko uľahčiť túto cestu.

Myšlienka odmietnutia toho, čo bolo kedysi celým jeho životom, sa mu javila nepochopiteľnou. A tak bolo rozhodnutie otca jednoduché, určité a jasné a z jeho pohľadu samozrejmé. Nakoniec by sa jeho panovačnej povahe, ktorá sa vytvárala v trpkom existenčnom boji, zdalo úplne neznesiteľné ponechať konečné rozhodnutie chlapcovi samotnému, v jeho očiach neskúsenému a tým ešte nezodpovednému. Taktiež by sa to nehodilo k jeho chápaniu povinností, bola by to zlá a zavrhnutia hodná slabosť náležitej otcovskej autority pre ďalší život dieťaťa.

Ale predsa to malo byť ináč.

Po prvý raz v mojom živote som bol ako sotva jedenásťročný zahnaný do opozície. Ako tvrdo a rozhodne chcel otec presadzovať svoje plány a úmysly, tak zaryto a spurne odmietal jeho syn myšlienku, ktorá mu vôbec nevyhovovala, alebo len málo vyhovovala.

Nechcel som byť úradníkom.

Ani dohovárania, ani vážne „námietky" nemohli na tomto odpore niečo zmeniť. Nechcel som byť úradníkom, nie a ešte raz nie. Všetky pokusy vzbudiť popisom z vlastného otcovho života lásku alebo chuť k tomuto povolaniu sa obrátili naopak. Bolo mi zle a zíval som už pri myšlienke, že budem musieť niekedy sedieť v kancelárii ako neslobodný muž! Nebyť pánom svojho času, ale musieť vložiť obsah celého svojho života do vyplňovaných formulárov. Aké myšlienky to mohlo vyvolávať u mla­díka, ktorý bol naozaj úplne iný než „dobrý" v bežnom zmysle slova! Veľmi ľahké učenie sa v škole mi poskytovalo toľko voľného času, že ma videlo častejšie slnko než izba. Ak moji politickí protivníci skúmajú s láskavou pozornosťou môj život až do doby mojej vtedajšej mladosti, aby mohli s úľavou konštatovať aké neznesiteľné kúsky vyvádzal tento „Hitler" už v mladosti, tak ďakujem nebesiam, že mi ešte aj teraz niečo poskytujú zo spomienok tejto šťastnej doby. Lúka a les boli vtedy bojiskom, na ktorom sa riešili vždy prítomné „rozpory". Na tom nemohlo teraz nič zmeniť ani reálka. Avšak teraz musel byť vybojovaný iný protiklad.

Pokiaľ otcov úmysel urobiť zo mňa štátneho úradníka stál len proti môjmu zá­sadnému odporu k úradníckemu povolaniu, bol konflikt únosný. Mohol som sa so svojimi vnútornými názormi držať trochu späť, nemusel som predsa ihneď odvrávať. Aby som sa vnútorne upokojil, stačilo mi vlastné pevné odhodlanie nestať sa neskor­šie úradníkom. Avšak toto odhodlanie bolo nezmeniteľné. Ťažšia bola otázka, kedy proti plánu otca nastúpi môj vlastný plán. Stalo sa to už v dvanástich rokoch. Ako sa to stalo, dnes už sa nevie, ale jedného dňa mi bolo jasné, že by som sa chcel stať maliarom, akademickým maliarom. Môj talent na maliarstvo bol nesporný, bol predsa dôvodom preto, aby ma otec dal na reálku, avšak nikdy nepomyslel na to, aby ma dal v tomto povolaní vyškoliť. Naopak. Keď som po prvý raz dostal otázku - už po odmietnutí otcovej obľúbenej myšlienky - čím sa teda vlastne chcem stať ­a vyrukoval som dosť bezprostredne so svojim pevným rozhodnutím, otec najprv onemel.

„Maliar? Akademický maliar?"

Pochyboval o mojom rozume, snáď tiež myslel, že zle počul alebo zle rozumel. Avšak keď si to vyjasnil a vycítil vážnosť môjho úmyslu, vzoprel sa proti tomu s plnou rozhodnosťou svojej bytosti. Jeho rozhodnutie bolo veľmi jednoduché, pričom neja­ké uvažovanie o mojich cieľoch snáď naozaj existujúcich schopností neprichádzalo do úvahy.

„Akademický maliar, nie, pokiaľ žijem, nikdy." Pretože však jeho syn asi zdedil aj niektoré iné jeho vlastnosti, zdedil asi aj tvrdohlavosť. Len prirodzene v opačnom zmysle.

Obidve strany trvali na svojom. Otec neopustil svoje „nikdy" a ja som posilnil svoje „napriek tomu". Toto všetko malo potešiteľné následky. Starý pán zahorkol a ja - hoci som ho veľmi miloval - tiež. Otec mi zakázal akúkoľvek nádej, že by som sa učil za maliara. Ja som zašiel o krok ďalej a prehlásil som, že sa teda už vôbec nechcem učiť. Pretože som však ale s podobnými prehláseniami predsa len neuspel, starý pán sa chystal presadzovať bezohľadne svoju autoritu. Nasledujúci raz som mlčal, ale svoju hrozbu som uskutočnil. Myslel som, že až otec uvidí nedostatočný pokrok v reálke, bude ma musieť chtiac-nechtiac pustiť k môjmu vysnenému šťastiu. Neviem, či by tento výpočet súhlasil. Istý bol len môj neúspech v škole. Čo ma bavilo, to som sa učil, predovšetkým všetko, čo by som mohol podľa svojho názoru neskoršie ako maliar potrebovať. Čo sa mi z tohoto hľadiska zdalo bezvýznamným alebo ma ináč nepriťahovalo, to som dokonale sabotoval. Moje vysvedčenia z tejto doby predstavovali vždy extrémy- podľa predmetu a jeho ocenenia. Okrem „chváli­tebný" a „výborný" taktiež „dostatočný" a „nedostatočný". Ďaleko najlepšie boli moje výkony v zemepise a ešte lepšie vo svetových dejinách. Dva obľúbené predmety, v ktorých som v triede viedol. Keď teraz skúmam po toľkých rokoch výsledok tej doby, považujem dve skutočnosti za zvlášť významné. Po prvé : stal som sa Nacionalistom. Po druhé: naučil som sa chápať dejiny podľa ich zmyslu.

Staré Rakúsko bolo „národnostným štátom". Príslušník Nemeckej Ríše nemohol celkove aspoň vtedy vôbec pochopiť význam tejto skutočnosti pre každodenný život jednotlivca v takomto štáte. Po nádhernom víťaznom ťažení hrdinských armád v nemecko-francúzskej vojne sa ľudia pomaly stále viac odcudzovali nemectvu, v zahraničí ho čiastočne neboli schopní oceniť. A čiastočne ho tiež už asi oceniť nemohli. Schátralá monarchia sa zameriavala špeciálne vo vzťahu k rakúskym Nemcom na zdravý národ v jadre.

ľudia nechápali, že ak by Nemci v Rakúsku nemali skutočne najlepšiu krv, nikdy by nemohli mať silu vtlačiť svoju pečať päťdesiatdva miliónovému štátu natoľko, že práve v Nemecku vznikla mylná mienka, že Rakúsko je nemecký štát. Nezmysel s najťažšími dôsledkami, ale predsa len skvelé vysvedčenie pre desať miliónov Nemcov vo Východnej Marke. O večnom a neúprosnom boji o nemecký jazyk, nemeckú školu a nemeckú podstatu malo potuchy len veľmi málo Nemcov z Ríše. Až dnes, keď táto smutná bieda je vnucovaná miliónom nášho národa v Ríši, ktorí pod cudzím panstvom snívajú o spoločnej vlasti a túžia po nej, pokúšajú sa udržať sväté právo na materinský jazyk, až dnes je chápané v širšom zmysle, čo znamená nutnosť bojovať za svoju národnú podstatu. Teraz snáď niekto dokáže zmerať veľkosť nemectva zo starej Východnej Marky Ríše, ktoré odkázané samo na seba, po stáročia bránilo Ríšu najprv na východe, aby konečne udržalo nemeckú jazykovú hranicu v rozdrobenej malej vojne v dobe, keď sa Ríša snáď zaujímala o kolónie, ale nie o vlastné mäso a krv pred svojimi dverami. Ako vždy a všade v každom boji boli tiež v jazykovom boji tri vrstvy: bojovníci, vlažní a zradcovia.

Už v škole začalo toto preosievanie. Pretože, a to je snáď najpozoruhodnejšie v jazykovom boji vôbec, že jeho vlny snáď najťažšie omývajú práve školu ako miesto výchovy budúcej generácie: Tento boj je vedený o dieťa a k dieťaťu smeruje prvá výzva tohoto boja: „Nemecký mládenec, nezabudni, že si Nemec, dievča pamätaj, že sa máš stať nemeckou matkou!".

Kto pozná dušu mládeže ten dokáže pochopiť, že práve ona počúva takýto bojový pokrik najradostnejšie. Potom v rozličných formách vedie boj svojim spôso­bom a svojimi zbraňami. Odmieta spievať nenemecké piesne, snaží sa tým viac o nemeckú hrdinskú veľkosť, čím viac sa ju pokúšajú tejto veľkosti odcudziť. Zbiera haliere odtrhnuté od úst pre bojový poklad všetkých. Neuveriteľne dobre počuje nenemeckého učiteľa a je súčasne neústupná. Nosí zakázané znaky vlastnej národnej podstaty a je šťastná, keď je zato potrestaná alebo dokonca bitá. Je teda v malom meradle verným obrazom veľkých, len má často lepšie a úprimnejšie zmýšľanie.

Ja som tiež mal kedysi možnosť zúčastniť sa už v pomerne rannej mladosti národnostného boja starého Rakúska. Zbieralo sa na južnú Marku a Školský spolok, zmýšľanie sa zdôrazňovalo nevädzami a čierno-červenožltými farbami, zdravilo sa „Heil" a namiesto cisárskej hymny sa spievalo radšej „Deutschland über alles", napriek varovaniu a trestom. Mládenec bol pritom politicky školený v dobe, keď príslušník tzv. národnostného štátu väčšinou vedel už len málo o svojej národnosti a poznal len reč. Že som už vtedy nepatril k vlažným, sa rozumie samo sebou. V krátkej dobe som sa stal fanatickým „nemeckým nacionalistom", pričom toto ale nieje identické s našim dnešným straníckym pojmom.

Tento vývoj postupoval u mňa veľmi rýchlo, takže som dospel už v pätnástich rokoch k chápaniu rozdielu medzi dynastickým „patriotizmom" a ľudovým „nacionalizmom" a poznal som vtedy už len to druhé.

Pre toho, kto sa nikdy nenamáhal štúdiom vnútorných vzťahov habsburskej monarchie, nemusí byť takýto postup celkom jasný. Len vyučovanie svetových dejín v škole muselo v tomto štáte položiť základ tohoto vývoja, pretože špecificky rakúske dejiny existujú len v nepatrnej miere. Osud tohoto štátu je takýmto spôsobom spojený so životom a rastom celého nemectva, že oddeľovanie nemeckých dejín od rakúskych sa zdá úplne nemysliteľným. Áno, keď sa Nemecko nakoniec začalo rozdeľovať na dve mocenské sféry, stalo sa práve toto rozdelenie nemeckými dejinami. Zdá sa, že cisárske insígnie niekdajšej ríšskej nádhery, uschovávané vo Viedni, pôsobia naďalej ako podivuhodné kúzlo, ako záruka vecného spoločenstva.

Živelný výkrik nemecko-rakúskeho ľudu v dňoch zrútenia habsburského štátu po zjednotení s nemeckou materinskou zemou bolo len výsledkom túžby po tomto ná­vrate do nikdy nezabudnutého otcovského domu, ktorá driemala hlboko v srdciach všetkého ľudu. Nikdy by sa to nedalo vysvetliť, keby dejinná výchova každého jed­notlivého rakúskeho Nemca nebola bývala príčinou takejto všeobecnej túžby. V nej je prameň, ktorý nikdy nevyschýňa, ktorý zvlášť v časoch zabudnutia bude šepkať stále znova tichú spomienku na minulosť a tým i pripomienku novej budúcnosti nehľadiac na momentálny blahobyt.

Vyučovanie svetových dejín na takzvaných stredných školách však spočíva tiež ešte dnes v zlej vôli. Málo učiteľov chápe, že práve cieľ vyučovania dejepisu nikdy nemôže spočívať v memorovaní a prehltávaní dejinných údajov a udalostí, že ne­záleží na tom, či mládenec vie presne, kedy sa tá alebo oná bitka odohrala, kedy sa narodil nejaký vojvodca, alebo dokonca kedy nejakému väčšinou veľmi bezvýznam­nému monarchovi dali na hlavu korunu jeho predkov. Nie, dobrý Bože, na tom veľmi málo záleží.

„Učiť sa" dejepis znamená hľadať a nachádzať tie sily, ktoré sú príčinou takých pôsobení, ktoré máme potom pred očami ako dejinné udalosti.

Umenie čítať a tiež učiť sa znamená aj v tomto prípade zapamätať si podstatné a zabudnúť nepodstatné.

Snáď bolo určujúcim pre celý môj ďalší život to, že mi kedysi šťastie doprialo takého učiteľa dejepisu, ktorý ako jeden z mála dokázal uplatniť toto hľadisko ako rozhodujúce pri vyučovaní a skúškach. V mojom vtedajšom profesorovi doktorovi Leopoldovi Pötschovi na reálke v Linzi bola táto požiadavka stelesnená skutočne ideálnym spôsobom. Starý pán dobromyseľného, ale tiež sebaistého vystupovania nás dokázal nielen upútať oslňujúcou výrečnosťou, ale aj naozaj strhnúť. Ešte dnes si spomínam v tichom pohnutí na sivovlasého muža, ktorý nám niekedy v ohni svojho líčenia dával zabudnúť na prítomnosť a pričaroval nám minulé doby. Suchou dejinnou spomienkou z hmlistého závoja pretváral tisícročie v živú skutočnosť. Sedeli sme potom často vzplanutí nadšením, niekedy dokonca dojatí k slzám.

Šťastie bolo o to väčšie, keď tento učiteľ dokázal prítomnosťou vysvetliť minulé deje, ale zasa z minulosti vyvodiť dôsledky pre prítomnosť. Viac než ktokoľvek iný mal takisto pochopenie pre všetky každodenné problémy, ktoré vtedy nami hýbali. Náš malý nacionálny fanatizmus sa stal prostriedkom našej výchovy. Neraz apeloval na náš pocit národnej hrdosti a už len tým spravil s nami výrastkami poriadok. A to nebolo možné dosiahnuť inými prostriedkami.

Tento učiteľ urobil z dejepisu môj obľúbený predmet. Avšak už vtedy som sa stal mladým revolucionárom, čo on snáď dosiahnuť nechcel.

Kto by potom mohol pod vedením takéhoto učiteľa študovať nemecké dejiny a nestať sa nepriateľom štátu, ktorého panovnícky dom tak neradostným spôsobom ovplyvňoval osudy národa?

Kto napokon mohol ešte zachovávať vernosť cisárovi a dynastii, ktorá v minu­losti a prítomnosti neustále zrádzala vec nemeckého národa pre svoj prospech? Ne­vedeli sme snáď už ako chlapci, že tento rakúsky štát nechoval lásku k nám Nemcom a ani prechovávať nemohol?

Dejinné poznanie o činnosti Habsburského domu bolo ešte podoprené každodennými skúsenosťami. Na severe a na juhu rozožieral cudzí národnostný jed telo nášho národa a Viedeň sa sama stávala stále viac nenemeckým mestom. „Arcidom" sa čechizoval, kde to len bolo možné a bola to päsť bohyne večného práva a neúprosnej odplaty, ktorá nechala arcivojvodcu Františka Ferdinanda, najväčšieho nepriateľa rakúskeho nemectva, padnúť guľkou, ktorú si sám ulial. On bol predsa hlavným patrónom slovanizácie Rakúska potvrdenej zhora nadol!

Obrovské boli záťaže, ktoré dopadali na nemecký ľud, neslýchané boli jeho obete na daniach a krvi a napriek tomu musel každý, kto nebol úplne slepý poznať, že to všetko by bolo zbytočné. Obzvlášť bolestivá bola pritom pre nás skutočnosť, že celý tento systém bol morálne krytý zväzkom s Nemeckom, čím bolo pomalé vyhubenie nemectva do istej miery sankcionované samotným Nemeckom. Habsburské pokrytectvo, ktoré dokázalo navonok vzbudiť dojem, akoby Rakúsko bolo ešte stále nemeckým štátom, prehlbovalo nenávisť voči tomuto domu až k rozhorčeniu a súčasne k opovrhovaniu.

Len „povolaní" v Ríši samotnej nevideli nič z toho. Ako ranení slepotou kráčali po boku mŕtvoly a domnievali sa, že v príznakoch tletia objavili dokonca ešte príznaky „nového" života. V neblahom spojení mladej Ríše s rakúskym akoby štátom spočíval zárodok neskoršej svetovej vojny a tiež zrútenia. Budem sa musieť v priebe­hu tejto knižky zaoberať týmto problémom ešte dôkladnejšie. Tu postačí konšta­tovanie, že som v podstate už v najrannejšej mladosti došiel k názoru, ktorý ma už nikdy neopustil, ale sa ešte prehĺbil.

Že totiž zabezpečenie Nemecka predpokladalo zničenie Rakúska a že národný cit nie je naďalej ničený identicky s dynastickým patriotizmom. Že predovšetkým habsburský arcidom bol určený k nešťastiu nemeckého národa. Už vtedy som vyvodil dôsledky z tohoto poznatku: vrelú lásku k mojej nemecko-rakúskej vlasti, hlbokú nenávisť voči rakúskemu štátu.

Spôsob historického myslenia, ktorému ma naučili v škole, ma už v ďalších rokoch neopustil. Svetové dejiny sa mi stále viac stávali nevyčerpateľným prameňom pre pochopenie historického konania v prítomnosti, teda pre politiku. Pritom ju nechcem „poúčať", ale táto musí učiť mňa. Ak som sa tak skoro stal politickým „revolucionárom", mal som sa ním rovnako skoro stať aj v oblasti umenia.

Hornorakúske zemské hlavné mesto nemalo vtedy zlé divadlo. Hrávalo sa skoro všetko. V dvanástich rokoch som videl po prvý raz „Williama Tella", o niekoľko mesiacov neskôr prvú operu v mojom živote „Lohengrina". Ihneď ma upútala. Mladistvé nadšenie pre bayreuthského majstra nepoznalo hraníc. Stále ma to priťahovalo k jeho dielam a dnes považujem za zvláštne šťastie, že mi skromnosť provinčnej inscenácie dala možnosť neskoršej gradácie.

To všetko upevnilo špeciálne po prekonaní chlapčenských rokov (čo u mňa prebiehalo veľmi bolestne) môj najvnútornejší odpor k povolaniu, ktoré pre mňa zvolil otec. Stále viac som získaval presvedčenie, že by som ako úradník nikdy nebol šťastný. Od tej doby, čo už uznávali moje maliarske nadanie v reálke, bolo moje roz­hodnutie tým pevnejšie. Na tom už nič nemohli zmeniť prosby ani hrozby. Chcel som sa stať maliarom a za nijakú cenu úradníkom.

Zvláštne bolo len to, že s pribúdajúcimi rokmi sa dostavil rastúci záujem o architektúru.

Považoval som to vtedy za samozrejmé doplnenie mojich maliarskych schopností a mal som vnútornú radosť z tohoto rozšírenia môjho umeleckého rámca.

Že by tomu mohlo byť niekedy inak, som netušil.

***

Otázka môjho budúceho povolania mala byť teraz predsa len rýchlejšie roz­hodnutá než som predtým očakával.

V trinástich rokoch som náhle stratil otca. Porážka postihla ináč mohutného pána a skončila úplne bezbolestným spôsobom jeho pozemskú púť a nás všetkých uvrhla do najhlbšej bolesti. To, po čom najviac túžil - pomôcť svojmu dieťaťu vy­budovať svoju existenciu, aby mu uľahčil svoju vlastnú trpkú cestu k povolaniu - sa mu vtedy asi nepodarilo. Len on sám, aj keď celkom nevedome, dal základ je­ho budúcnosti, ktorú sme ani jeden nechápali. Najprv sa pri pohľade zvonku nič nezmenilo.

Matka sa cítila povinná riadiť moju výchovu ďalej ako si otec prial, t.j. nechať ma vyštudovať pre úradnícku dráhu. Ja sám som bol viac než kedykoľvek predtým roz­hodnutý nestať sa úradníkom za nijakú cenu. Keď sa vzďaľovala stredná škola čo do látky a vzdelávania môjmu ideálu, stával som sa vnútorne ľahostajnejším. Tu mi pri­šla náhle na pomoc choroba a za niekoľko mesiacov rozhodla o mojej budúcnosti a o spornej otázke otcovského domu. Moja ťažká pľúcna choroba prinútila lekára poradiť mojej matke čo najdôraznejšie, aby ma za žiadnych okolností nedávala do kancelárie. Taktiež návšteva reálky musela byť na rok prerušená. Po čom som v ti­chosti tak dlho túžil, za čo som vždy bojoval, stalo sa - teraz po tejto udalosti ihneď - takmer samo od seba skutočnosťou.

Pod dojmom mojej choroby matka konečne povolila, že ma vezme neskoršie z reálky a nechá ma navštevovať akadémiu.

Boli to tie najšťastnejšie dni môjho života, ktoré mi pripadali skoro ako sen a len snom to tiež všetko malo zostať. O dva roky neskoršie náhla smrť matky všetky tie krásne plány zničila.

Bol to koniec dlhej bolestivej choroby, keď od začiatku nebola veľká nádej na vyliečenie. Napriek tomu ma tá rana strašne zasiahla. Otca som ctil, avšak matku som miloval.

Núdza a tvrdá skutočnosť ma teraz nútili k rýchlemu rozhodnutiu. Skromné prostriedky po otcovi boli z veľkej časti vyčerpané ťažkou chorobou matky. Sirotský dôchodok, ktorý mi prináležal, nestačil ani na živobytie, takže som teraz bol nútený sám si nejakým spôsobom zarábať na chlieb.

S kufrom bielizne a šiat v ruke, s neotrasiteľnou vôľou v srdci som cestoval do Viedne. Dúfal som, že si od osudu vymôžem to, čo sa podarilo otcovi pred päťdesiatimi rokmi. Taktiež som sa chcel „niekým" stať, avšak v žiadnom prípade nie úradníkom.

Keď zomrela matka, urobil už osud z jedného hľadiska svoje rozhodnutie.

V posledných mesiacoch matkinej choroby som odcestoval do Viedne zložiť skúšky na akadémiu. Vydal som sa na cestu vyzbrojený hrubým balíkom kresieb a s presvedčením, že skúšku hravo zložím. Na reálke som bol ďaleko najlepší kres­lič v triede. Od tej doby sa moje schopnosti ešte celkom mimoriadne vyvíjali, takže moja vlastná spokojnosť ma urobila hrdým a šťastným a dávala mi nádej na to naj­lepšie.

Niekedy sa objavil jediný mráčik: môj kresliarsky talent prevažoval nad talentom maliarskym, špeciálne vo všetkých oblastiach architektúry. Rovnakou mierou vzras­tal môj záujem o stavebné umenie. To ešte urýchlila moja prvá dvojtýždenná návšte­va Viedne v necelých šestnástich rokoch. Odišiel som tam, aby som študoval obrazá­reň Dvorného múzea, ale mal som oči takmer len pre samotné múzeum. Behal som celé dni až do neskorej noci od jednej pamätihodnosti k druhej, boli to vždy len stav­by, ktoré ma v prvom rade upútali. Celé hodiny som tak mohol stáť pred operou, hodiny som obdivoval Parlament, celá Ringsstrasse na mňa pôsobila ako kúzlo z ti­síc a jednej noci.

Teraz som bol teda v tomto krásnom meste po druhý raz a čakal som horiac netrpezlivosťou, ale aj hrdou nádejou na výsledok prijímacej skúšky. Bol som taký presvedčený o úspechu, že odmietnutie ma zasiahlo ako blesk z jasného neba. A predsa tomu tak bolo. Keď som bol predstavený rektorovi a predniesol mu prosbu, aby mi vysvetlil dôvody, ktoré viedli k môjmu neprijatiu na Všeobecnú ma­liarsku školu na akadémii, ten pán ma uistil, že z mojich prinesených kresieb jedno­značne vyplýva, že sa nehodím na maliarstvo, ale zrejme na architektúru ako ukazujú moje schopnosti. Maliarska škola pre mňa neprichádza do úvahy, ale škola archi­tektúry na akadémii. To, že som doteraz nenavštevoval ani staviteľskú školu ani iné vyučovanie architektúry nemožno vôbec pochopiť. Zdrvený som opustil nádhernú Hansenovu stavbu na Schillerovom námestí a po prvý raz vo svojom mladom živote som bol znepriatelený sám so sebou. To, čo som počul o svojich schopnostiach mi naraz ako oslnivý blesk odhalilo rozpor, pre ktorý som už dávno trpel bez toho, že by som mohol povedať prečo a začo.

Za niekoľko dní som vedel už i sám, že budem staviteľom.

Avšak cesta bola veľmi ťažká, pretože to, čo som na reálke zo vzdoru zameškal, sa mi trpko vypomstilo. Návšteva školy architektúry na Akadémii bola závislá na návšteve stavebnej školy na technike a vstup do nej bol podmienený zložením maturity na strednej škole. Toto všetko mi úplne chýbalo. Podľa ľudskej úvahy nebolo už možné splnenie môjho umeleckého sna.

Keď som cestoval po smrti matky do Viedne po tretí raz a tentoraz na mnoho rokov - vrátil sa mi medzitým kľud a rozhodnosť. Skorší vzdor sa zasa vrátil a zameral sa s konečnou platnosťou na môj cieľ. Chcel som byť staviteľom a prekážky tu nie sú preto, aby sa pred nimi kapitulovalo, ale aby sa prekonávali. A prekonávať tieto prekážky som chcel s obrazom otca pred očami. Toho otca, ktorý sa kedysi vypracoval z chudobného vidieckeho chlapca a obuvníckeho učňa na štátneho úrad­níka. Tak bola pôda pod mojimi nohami predsa už lepšia, možnosť boja o toľko ľahšia. A čo sa mi vtedy javilo ako tvrdý osud, chválim dnes ako múdrosť prozreteľ­nosti. Tým, že ma zobrala do náručia bohyňa núdze a často mi hrozila rozmliažde­ním, rástla vôľa na odpor a nakoniec zvíťazila vôľa.

Vtedajšej dobe ďakujem zato, že som sa stal tvrdým a môžem byť tvrdým. A ešte viac ju chválim zato, že ma vytrhla z jalovosti pohodlného života, že vytiahla matkin­ho maznáčika z mäkkých perín a za matku mi určila pani Starosť, že ho vzpierajú­ceho sa hodila do sveta biedy a chudoby a dala mu tak poznať tých, za ktorých bude neskoršie bojovať.

***

V tejto dobe sa mi otvorili oči pred dvoma nebezpečenstvami, ktoré som pred­tým poznal len podľa mena, v žiadnom prípade nie v ich najstrašnejšom význame pre existenciu nemeckého ľudu: marxizmus a židovstvo.

Viedeň - mesto, ktoré je pre mnohých ľudí pojmom pre veselosť, slávnostný priestor spokojných ľudí - je pre mňa bohužiaľ len živou spomienkou na naj­smutnejšiu dobu môjho života.

Ešte aj dnes môže toto mesto vo mne vzbudiť len smutné spomienky. Päť rokov biedy a strasti je pre mňa skrytých v mene tohoto mesta. Päť rokov, keď som si najskôr zarábal na chlieb ako pomocný robotník, potom ako drobný maliar, na svoj naozaj skromný chlieb, ktorého nikdy nebolo dosť na utíšenie obvyklého hladu. Bol vtedy mojim strážcom, ktorý ma ako jediný takmer nikdy neopustil, ktorý sa so mnou poctivo o všetko delil. Každá kniha, ktorú som získal, podnecovala jeho účasť. Pri návšteve Opery mi robil spoločníka po celé dni, bol to neustály boj s mojim nemilosrdným priateľom.

A predsa som sa v tom čase naučil toľko ako nikdy predtým. Okrem môjho staviteľského umenia a občasnej návštevy Opery, odtrhnutej od úst, som mal len jediných priateľov - knihy.

Čítal som nekonečne veľa. A to dôkladne. Čas, ktorý mi zostal po práci, bol venovaný bezo zvyšku môjmu štúdiu. Za pár rokov som si tak vytvoril základy vedomostí, z ktorých čerpám ešte i dnes. Ale ešte mnoho iného.

V tej dobe sa utváral môj obraz sveta a svetový názor, ktorý sa stal žulovým základom môjho dnešného konania. Len málo som sa potreboval doučiť k tomu, čo som si kedysi vytvoril, meniť som nemusel nič. Naopak.

Dnes pevne verím tomu, že sa všeobecne všetky tvorivé myšlienky objavujú zásad­ne už v mladosti, pokiaľ také myšlienky človek má. Rozlišujú medzi múdrosťou staroby, ktorá spočíva len vo väčšej dôkladnosti a opatrnosti, čo je výsledkom skúseností dlhého života a genialitou mladosti, ktorá v nevyčerpateľnej plodnosti sype myšlienky a nápady a nemôže ich ihneď ani spracovať, pretože ich je veľké množstvo. Dodáva stavebné materiály a plány do budúcnosti, z nich si múdrejšia staroba berie kamene, otesáva ich a prevádza stavbu, pokiaľ tzv. múdrosť staroby neudusila genialitu mladosti.

***

Život, ktorý som viedol až doteraz v otcovskom dome, sa len málo líšil, alebo vôbec nelíšil od života všetkých ostatných. Mohol som bezstarostne očakávať nový deň a žiaden sociálny problém pre mňa neexistoval. Prostredie mojej mladosti sa skladalo z malomestských kruhov, teda zo sveta, ktorý má len málo kontaktov so skutočným robotníkom, ktorý pracuje ručne. Pretože - hoci sa to zdá na prvý pohľad podivné - priepasť medzi týmito hospodársky nijako skvelo postavenými vrstvami a robotníkmi päste je často hlbšia, než sa zdá. Dôvod tohoto povedzme takmer nepriateľstva spočíva v obavách jednej spoločenskej skupiny, ktorá sa len nedávno povzniesla nad úroveň manuálnych robotníkov, že klesne opäť do starého, málo váženého stavu, alebo aspoň že k nemu bude ešte počítaná. K tomu pristupuje ešte odporná spomienka na kultúrnu biedu tejto nižšej triedy, často vzájomná hrubosť, pričom vlastne aj seba nižšie postavenie v spoločenskom živote by akýkoľvek kontakt s touto prekonanou kultúrnou a životnou úrovňou neznesiteľne zaťažilo.

Tak sa stáva, že človek často vyššie postavený, pristupuje k svojmu blížnemu menej zaujato, než by tak urobil „povýšenec".

Pretože povýšencom je skrátka každý, kto sa vlastnou činorodosťou prebojuje zo svojho doterajšieho životného postavenia do postavenia vyššieho.

Avšak často v tomto veľmi tvrdom boji odumiera súcit. Bolestný zápas o vlastnú existenciu zabíja cit pre biedu tých, ktorí zostávajú pozadu.

V tomto ohľade mal osud so mnou súcit. Tým, že ma prinútil vrátiť sa do tohoto sveta chudoby a neistoty, ktorý otec počas svojho života opustil, zložil mi z očí klapky obmedzenej malomestskej výchovy. Len teraz som spoznal ľudí. Naučil som sa rozlišovať len zdanie alebo brutálny zovňajšok od vnútorného jadra.

Viedeň patrila už na prelome storočia k sociálne nevýhodným mestám. Skvelé bohatstvo a odpudivá bieda sa striedali v drsných premenách. V centre a vo vnútorných okresoch pulzoval život päťdesiatdva miliónovej ríše so všetkým povážlivým kúzlom mnohonárodného štátu. Oslňujúca nádhera dvora pôsobila ako magnet na bohatstvo celého štátu. K tomu ešte pristupovala silná centralizácia habsburskej monarchie ako takej. Tá poskytovala jedinú možnosť ako udržať túto národnostnú kašu v pevnej forme. Dôsledkom toho bola mimoriadna koncentrácia vysokých a najvyšších úradov v hlavnom a rezidenčnom meste.

Ale Viedeň bola nielen politickou a duchovnou centrálou starej podunajskej monarchie, ale aj centrálou hospodárskou. Proti armáde vysokých dôstojníkov, štátnych úradníkov, umelcov a učencov stála ešte väčšia armáda robotníkov, proti bohatstvu aristokracie krvavá chudoba. Pred palácom na Ringsstrasse sa potulo­vali tisíce nezamestnaných a pod touto VIA TRIUMPHALIS starého Rakúska bývali v prítmí a v bahne kanálov bezdomovci.

V máloktorom nemeckom meste sa dala lepšie študovať sociálna otázka než vo Viedni. Ale nesmieme sa klamať. Toto „študovanie" nesmie prebiehať zhora nadol. Kto sa sám nenachádza v kliešťoch tejto škrtiacej zmije, nikdy nespozná jej jedovaté zuby. V opačnom prípade sa z toho vyvinie len jalové táranie alebo klamlivá sentimen­talita. Oboje škodí. Jedno preto, že nikdy nedokáže preniknúť k jadru problému, druhé si problém nevšimne. Neviem čo je zhubnejšie: nevšímať si sociálnu biedu, ako to robí väčšina ľudí obdarených šťastím a tiež tí, ktorí sa pozdvihli vlastnou zásluhou, alebo nafúkaná a niekedy zasa dotieravá netaktnosť, ale vždy milostivá blahosklonnosť istých „s ľudom cítiacich" móde dám v sukniach a nohaviciach. Títo ľudia hrešia v každom prípade viac, než sú vo svojom rozume bez inštinktov schopní pochopiť. Výsledok ich sociálneho „zmýšľania" je potom k ich údivu nulový. Ale častejšie je výsledkom dokonca rozhorčené odmietanie, ktoré je pociťované ako dôkaz nevďačnosti ľudu.

Ale že sociálna činnosť s tým nemá vôbec do činenia, predovšetkým že nemá nárok na vďaku, pretože neudeľuje predsa žiadne milosti, ale má vykonávať práva ­to v týchto hlavách svitne len s nevôľou.

Bol som ušetrený takéhoto poznania sociálnej otázky. To, že ma vtiahla do začarovaného kruhu svojho utrpenia, neznamenalo ako sa zdá pozvánku k „učeniu", ale bolo skôr znakom toho, že som mal byť skúšaný. Nebola to jej zásluha, že pokusný králik predsa len prekonal operáciu v zdraví.

***

Ak sa teraz pokúšam popísať rad svojich vtedajších pocitov, nemôže byť tento popis ani približne úplný. Chcem popísať len tie najpodstatnejšie a pre mňa naj­otrasnejšie dojmy s tými niekoľkými ponaučeniami, ktoré som z nich už v tej dobe vyvodil.

Nebolo pre mňa vtedy väčšinou príliš ťažké zohnať prácu ako takú, ale pretože som sa nevyučil remeslu, musel som sa pokúsiť zarobiť si na živobytie ako tzv. pomocný robotník, či príležitostný robotník.

Pritom som sa postavil na stranu všetkých tých, ktorí striasajú prach Európy zo svojich nôh s neúprosným predsavzatím, že si títo v novom svete založia novú exis­tenciu a vybudujú svoju novú vlasť. Odpútaní od všetkých doterajších ochromu­júcich predstáv o povolaní a stave, od okolia a tradície, siahajú teraz po akomkoľvek zárobku, ktorý sa im naskytne, pustia sa do akejkoľvek práce a tým sa stále viac pre­bojúvajú k poznaniu, že poctivá práca šľachtí človeka, nech je táto práca akákoľvek. Tak aj ja som bol rozhodnutý skočiť rovnými nohami do tohoto pre mňa nového sveta a prebíjať sa.

Skoro som spoznal, že nejaká tá práca vždy je, ale že ju je možné rovnako rýchlo stratiť. Neistota nádenníka sa mi zakrátko javila ako jedna z najhorších tienistých stránok nového života. Vyučený robotník síce neskončí tak často na dlažbe ako nevyučený, ale nie je tiež celkom chránený pred takýmto osudom. Namiesto straty zárobku z nedostatku práce u neho nastupuje výpoveď alebo jeho vlastný štrajk.

Tu sa vypomstí neistota denného zárobku najhorším spôsobom na celom hospodárstve.

Sedliacky mládenec, ktorý putuje do veľkomesta priťahovaný zdanlivo skutočne ľahšou prácou, kratšou pracovnou dobou avšak najviac oslňujúcim svetlom, ktoré bude veľkomesto vyžarovať, je ešte zvyknutý na určitú istotu zárobku. Staré miesto väčšinou opúšťa len vtedy, ak má aspoň vyhliadku na nejaké voľné miesto. Nedosta­tok poľnohospodárskych robotníkov je veľký a pravdepodobnosť ďalšieho nedostat­ku práce je sama o sebe nepatrná. Je chybné si myslieť, že mladý mládenec, ktorý sa poberá do veľkomesta, je už vopred horšieho razenia než ten, ktorý sa živí na rodnej hrude. Nie, naopak: skúsenosť ukazuje, že všetci, ktorí sa sťahujú, majú skôr naj­zdravšie a najčinorodejšie povahy než naopak. Avšak k týmto vysťahovalcom patria nielen vysťahovalci do Ameriky, ale aj mladý čeľadník, ktorý sa rozhodne opustiť rodnú dedinu a vysťahovať sa do cudzieho veľkomesta. Aj on je pripravený vziať na seba neistý osud. Väčšinou prichádza do mesta s troškou peňazí, takže nemusí ihneď počas prvých dní klesať na mysli, ak nenájde zamestnanie ihneď. Avšak horšie je, ak zamestnanie stratí za krátky čas. Nájdenie nového zamestnania je špeciálne ťažké v zime, ak nie nemožné. Prvé týždne to ešte ide. Dostáva z pokladne svojich odborov podporu v nezamestnanosti a pretĺka sa ako to len ide. Avšak keď minie posledný halier a odborárska pokladňa zastaví výplatu podpory, pretože nezamestnanosť trvá príliš dlho, prichádza veľká núdza. Potĺka sa potom hladný, zastaví a predá často svoj posledný majetok, jeho oblečenie je stále horšie a svojim zovňajškom klesá do prostredia, ktoré ho okrem telesného nešťastia ešte naviac duševne otrávi. Ak okrem toho ešte stratí strechu nad hlavou a ak je to v zime - ako tomu často býva -je bieda už príliš veľká. Konečne zasa nájde nejakú prácu. Ale hra sa opakuje. Po druhý raz ho to zasiahne podobne, po tretí raz snáď ešte horšie a tak sa postupne naučí znášať neistotu stále ľahostajnejšie. Nakoniec sa opakovanie stane zvykom. A tak názor na život inak silného človeka ochabuje a on sa stáva nástrojom tých, ktorí ho využívajú k svojmu nekalému prospechu. Bol tak často nezamestnaný bez vlastnej viny, už sa nejedná o vybojovanie hospodárskych práv, ale o zničení štátnych, spoločenských alebo všeobecných ľudských hodnôt. Nebude sa mu chcieť už ani štrajkovať a štrajky mu budú ľahostajné.

Tento proces som videl na vlastné oči v tisíckach prípadov. Čím dlhšie som tú hru pozoroval, tým viac vzrastal môj odpor k miliónovému mestu, ktoré najprv ľudí žiadostivo lákalo, aby ich potom kruto zničilo. Keď prišli, patrili ešte svojmu národu, keď zostali boli pre národ stratení.

Taktiež mňa pohadzoval život v svetovom meste sem a tam a ja som mohol vyskúšať na vlastnej koži účinky tohoto osudu a duševne ich spracovať. A videl som ešte jedno : rýchle striedanie práce a nezamestnanosti a naopak a tým podmienené večné kolísanie medzi príjmom a výdavkom na živobytie. Toto trvalo ničí u mnoho ľudí cit pre sporivosť ako aj pochopenie pre rozumné rozvrhnutie života. Telo si zdanlivo pomaly zvyká žiť blahobytne v dobrých časoch a v zlých časoch hladovať. Áno, hlad ničí každý úmysel rozvrhnúť si rozumne lepší zárobok na neskoršiu dobu. Totiž stavia pred utrápeného človeka neustálu fatamorgánu s obrázkami sýteho a blahobytného života a vie vystupňovať tento sen až do takej túžby, že chorobná žiadostivosť ukončí akékoľvek sebaovládanie akonáhle to zárobok a mzda dovolia. Z toho vyplýva, že ten ktorý sotva získal prácu, okamžite bez rozumu zabudne na akékoľvek rozdeľovanie a namiesto toho plnými dúškami užíva život. To samo o sebe vedie k zrušeniu týždenného rozpočtu, pretože tu chýba rozumné rozdelenie. Na začiatku to ešte stačí na päť dní namiesto na sedem, neskoršie už len na tri a nakoniec sotva na jeden deň a na konci je všetko prehýrené počas prvej noci.

Doma je často žena s deťmi, niekedy sa i títo nakazia takýmto životom, hlavne ak je muž k nim dobrý a svojim spôsobom ich miluje. Potom sa týždenná mzda premrhá spoločne za dva - tri dni. Je sa a pije, pokiaľ peniaze stačia a v posledných dňoch sa taktiež spoločne trpí hladom. Potom žena príde k susedom a do okolia, niečo si vypožičia, narobí malé dlžoby u mäsiara a pokúša sa vydržať posledné zlé dni v týždni. Napoludnie sedia všetci spoločne pri chudobných miskách, niekedy tiež pri miskách prázdnych a čakajú na budúcu výplatu, zhovárajú sa o nej a robia si plány a hoci trpia hladom, snívajú o budúcom šťastí.

Tak sa s týmito strasťami zoznamujú už aj tie najmenšie deti.

Zle to končí vtedy, ak muž ide od začiatku svojou vlastnou cestou a žena proti nemu vystúpi práve kvôli deťom. Potom sú hádky tým väčšie, čím viac sa muž žene odcudzuje a čím viac siaha po alkohole. Teraz je každú sobotu opitý a žena sa z pudu sebazáchovy a v záujme detí bije s mužom o tých pár grošov, kvôli ktorým ho naviac musí uháňať väčšinou na ceste medzi továrňou a krčmou. Ak sa muž sám vráti v nedeľu alebo v pondelok v noci domov opitý a brutálny, vo vačku ani halier, potom sa často odohrávajú scény, pred ktorými Boh ochraňuj. Zažil som to v stovkách prípadov a zo začiatku som bol zhnusený a rozhorčený, ale neskoršie som pochopil tragiku tohoto utrpenia a naučil som sa rozumieť hlbším príčinám. Nešťastné obete zlých pomerov.

Skoro ešte smutnejšie boli vtedy bytové pomery. Biedne byty viedenských pomocných robotníkov boli otrasné. Hrozím sa ešte dnes, keď si spomeniem na úbohé obytné slumy, na nocľahárne a spoločné byty, na tieto temné obrazy neporiadku, odpornej špiny a ešte horších vecí.

Čo sa muselo a musí raz stať, až sa z týchto biednych slumov vyhrnie prúd oslobodených otrokov a preženie sa cez tento nezmyselný svet a cez samotné ľudstvo!

Pretože tento iný svet je nezmyselný.

Bezmyšlienkovite poháňa veci, bez toho žeby vo svojom nedostatku inštinktu čo len tušil, že skôr či neskôr musí osud pristúpiť k odplate, ak si ľudia osud včas neuzmieria.

Aký som dnes vďačný prozreteľnosti, že ma priviedla do tejto školy. V nej som už nemohol sabotovať to, čo sa mi nepáčilo. Vychovala ma rýchlo a dôkladne.

Ak som si nechcel zúfať z ľudí z môjho vtedajšieho okolia, musel som sa naučiť rozlišovať medzi ich vonkajšou podstatou a životom a dôvodmi ich vývoja. Len tak by to bolo znesiteľné a človek nemusel klesať na mysli. Potom už nevyrastali zo všetkého toho nešťastia a biedy, z neporiadku a vonkajšej spustnutosti ľudia, ale smutné výsledky smutných zákonov. Ťažoba vlastného neľahkého životného boja ma pritom chránila, aby som v žalostnej sentimentalite nekapituloval pred schátralými konečnými produktmi tohoto vývojového procesu.

Nie, takto to nemá byť chápané.

Už vtedy som videl, že tu môže viesť len dvojaká cesta k zlepšeniu týchto pomerov.

Najhlbší pocit sociálnej zodpovednosti pre vybudovanie lepších základov nášho budúceho vývoja a súčasne brutálna rozhodnosť k odstráneniu nepolepšiteľných plodov tohoto zlého systému.

Tak ako príroda sústreďuje svoju najväčšiu pozornosť nie na udržiavanie súčas­ného, ale na pestovanie nového potomstva ako nositeľa druhu, tak aj v ľudskom živote môže ísť menej o umelé zušľachťovanie toho, čo je zlé - čo je pri založení ľudí z deväťdesiatdeväť percent nemožné, ale o zabezpečenie zdravších ciest budúceho vývoja od prvopočiatku.

Už počas môjho existenčného boja vo Viedni mi bolo jasné, že sociálna činnosť nikdy nesmie chápať svoju úlohu v smiešnom a bezúčelnom snívaní o blahobyte, ale v odstránení tých zásadných nedostatkov v organizácii nášho hospodárskeho a kultúrneho života, ktoré nutne vedú k spustnutosti jednotlivcov alebo ich aspoň môžu zvádzať na scestie.

Náročnosť postupu proti štátu, ktorý je nepriateľský zločinectvu pomocou kraj­ných a najbrutálnejších prostriedkov, spočíva v nemalej miere práve v neistote posú­denia motívov alebo príčin týchto súčasných javov.

Táto neistota pramení z pocitu vlastnej viny štátu na takých tragédiách spustnu­tosti a ochromuje každé vážne a pevné odhodlanie a pretože kolíše, ochromuje uskutočňovanie aj tých najnutnejších opatrení sebazáchovy, ktoré sú potom slabé alebo polovičaté.

Až potom raz príde doba nezaťažená tieňom pocitu vlastnej viny, dostane sa jej kľudu ako aj vnútornej sily k brutálnemu a bezohľadnému vyrezaniu divých výhonkov a k odstráneniu buriny.

Pretože rakúsky štát takmer nepoznal sociálne súdnictvo a zákonodarstvo, bila do očí tiež jeho slabosť pri potieraní dokonca aj veľmi zlých nešvárov.

***

Neviem, čo ma v tej dobe najviac desilo. Hospodárska bieda mojich vtedajších druhov, mravná a morálna otupenosť alebo nízka úroveň ich duševnej kultúry.

Ako často upadá náš stredný stav do morálneho rozhorčenia, ak počuje z úst nejakého biedneho tuláka výrok, že mu je jedno, či je Nemec alebo nie, že sa cíti všade rovnako, len keď má potrebné živobytie. Inak si ale na tento nedosta­tok národnej hrdosti veľmi sťažujú a vyjadrujú silnú nechuť k podobnému zmýšľa­niu.

Koľko ľudí si však niekedy položilo otázku, čo je vlastne príčinou ich lepšieho zmýšľania?

Koľko ľudí chápe obrovský počet jednotlivých spomienok na veľkosť vlasti a ná­roda vo všetkých oblastiach kultúrneho a umeleckého života, ktoré im sprostredkujú ako hromadný prežitok pojem oprávnená hrdosť nad tým, že môžu byť príslušníkmi tak Bohom nadaného národa?

Koľko ich chápe ako veľmi je táto vlastenecká hrdosť závislá práve na znalostiach o veľkosti národa vo všetkých týchto oblastiach.

Rozmýšľajú vôbec naše meštianske kruhy o tom, v akom smiešne malom rozsahu je tento predpoklad k vlasteneckej hrdosti sprostredkovaný „ľudu"?

Nevyhovárajme sa na to, že „v iných krajinách to tiež nieje iné" a robotník sa tam „predsa" hlási k svojmu národu. Aj keby to tak bolo, nemohlo by to poslúžiť ako ospravedlnenie vlastného pozabudnutia. Ale nie je tomu tak. Lebo to, čo označu­jeme ako „šovinistickú" výchovu, napr. francúzskeho národa, nieje predsa nič iného než prílišné vyzdvihovanie veľkosti Francúzska vo všetkých oblastiach kultúry alebo „civilizácie", ako hovorí Francúz. Mladý Francúz nie je totiž vychovávaný k objekti­vite, ale k najsubjektívnejšiemu názoru, ktorý si možno predstaviť čo do politickej alebo kultúrnej veľkosti jeho vlasti. Táto výchova sa bude pritom vždy obmedzovať na všeobecné mimoriadne veľké témy, ktoré, ak to bude nutné, sa budú musieť neu­stále opakovať a vštepovať do pamäti a zmýšľania národa.

Teraz sa ale u nás dopúšťame hriechu negatívneho pozabudnutia, naviac skutoč­ného ničenia aj toho mála, čo jedinec našťastie má, t.j. navštevovať školu. Krysy poli­tickej otravy nášho národa vyžierajú ešte i to málo zo sŕdc a spomienok širokých más, ak už bieda a nešťastie nevykonali svoje.

Predstavme si nasledujúcu vec:

V pivničnom byte pozostávajúcom z dvoch miestností býva sedemčlenná ro­botnícka rodina. Medzi piatimi deťmi je tiež chlapec, povedzme trojročný. Je to vek, v ktorom si dieťa začína uvedomovať prvé dojmy. U nadaných ľudí nachádza­me stopy spomienok z tejto doby ešte vo vysokom veku. Už len tesný a preplnený priestor nevedie k priaznivým vzťahom. Hádky vznikajú často už len z tohoto dôvodu. Pretože ľudia tu nežijú spolu, ale natlačení na sebe. Každý aj ten najmenší konflikt, ktorý sa v priestrannom byte urovná sám o sebe možnosťou vzájomné­ho odstupu, tu vedie k neustálym odporným hádkam. U detí je to ešte znesiteľ­né, hádajú sa predsa v takých situáciách neustále a rýchlo a dôkladne nato zasa medzi sebou zabudnú. Ak však tento boj prebieha medzi rodičmi a to takmer každý deň a nevyberanou formou, potom sa musia aj keď pomaly dostaviť výsledky takejto názornej výučby detí. Aké sú výsledky, si dokáže predstaviť len ten, kto toto pro­stredie pozná. Vzájomné spory sú sprevádzané surovými výtržnosťami otca a vedú v opilosti k týraniu matky. V šiestich rokoch tuší malý poľutovaniahodný mláde­nec veci, z ktorých má dospelý hrôzu. Morálne priotrávený, telesne podvyživený, úbohú hlavu zavšivenú, tak chodí malý „štátny občan" do národnej školy. To, že sa s biedou dostane k čítaniu a písaniu, je tiež skoro všetko. O tom, že by sa učil doma, nemôže byť reči. Naopak. Matka a otec hovoria, a to pred deťmi, o učiteľovi a o škole spôsobom, ktorý nemožno reprodukovať. Zato sú skôr ochotní prehnúť svojho potomka cez koleno a priviesť ho k rozumu. Čo všetko malý chlapec doma ešte počuje, nevedie k posilneniu úcty k ľuďom. Na ľudstve nezostane nič dobré, všetky inštitúcie sú napádané, počínajúc učiteľom a končiac hlavou štátu. Je ľahos­tajné, či ide o náboženstvo, o morálku, o štát alebo o spoločnosť, všetkým hlúpo na­dáva a na všetkých hádže blato najoplzlejším spôsobom. Keď teraz mladý chlapec v štrnástich rokoch opúšťa školu, je ťažké rozhodnúť, čo je na ňom horšie: neuve­riteľná hlúposť, čo sa týka skutočných znalostí a schopností alebo zžieravá drzosť jeho vystupovania spojená s nemorálnosťou už v tomto veku až človeku vstávajú vla­sy dupkom.

Avšak aké postavenie môže tento človek zaujať v živote, do ktorého sa chystá vstúpiť? Nič mu už nie je sväté, nič veľkého nepoznal a naopak tuší a pozná nížiny života. Z trojročného dieťaťa sa stal pätnásťročný opovrhovač akoukoľvek autori­tou. Nič okrem špiny a neporiadku ešte mladý človek nepoznal. Nič čo by mu mohlo dať podnet k vyššiemu nadšeniu.

Ale len teraz vstupuje do vysokej školy tohoto bytia. Teraz začína žiť rovnaký život, ktorý prijímal od otca vo svojom detstve. Túla sa, chodí domov nikto nevie kedy, dokonca bije tú zrútenú bytosť, ktorá bola kedysi jeho matkou, rúha sa proti Bohu a svetu, až je konečne z akéhokoľvek dôvodu odsúdený a umiestnený do väzenia pre mladistvých. Tam sa konečne vybrúsi.

Náš milý meštiansky svet je však celkom udivený nedostatočnosťou „národného nadšenia" tohoto mladého „štátneho občana". Tento svet vidí, ako sa do ľudu denne lejú kýble jedu v divadle, v kine, v brakovej literatúre a v bulvárnej tlači a čud­uje sa potom malému „mravnému obsahu", „národnej ľahostajnosti" ľudových más. Akoby filmový gýč, bulvárna tlač apod. mohli dať základy poznania veľkosti vlasti. Nehľadiac už vôbec na predchádzajúcu výchovu. Čo som skôr nikdy netušil, naučil som sa vtedy rýchlo a dôkladne chápať:

Otázka „nacionalizácie" národa je v prvom rade otázkou vytvorenia zdravých sociálnych pomerov ako základu nových výchovných možností jedinca. Lebo len ten, kto pozná výchovu a v škole kultúrnu, hospodársku, ale predovšetkým politickú veľkosť svojej vlasti, je schopný získať a tiež získa vnútornú hrdosť, že smie byť príslušníkom takéhoto národa. A bojovať môžem len zato, čo ctím a ctiť môžem len to, čo aspoň poznám.

***

Keď vo mne prebudil záujem o sociálnu otázku, začal som ju veľmi dôkladne študovať, bol to nový, doteraz nepoznaný svet, ktorý sa mi tak otváral.

V rokoch 1909 a 1910 sa zmenila taktiež moja vlastná situácia natoľko, že som si už nemusel zarábať na chlieb ako pomocný robotník. Vtedy som pracoval už samostatne ako drobný kreslič a akvarelista. Bolo to veľmi trpké, čo sa týka zárobku, sotva to stačilo k životu, zato to bolo dobré pre moje zvolené povolanie. Tiež som už nebol večer po príchode z práce smrteľne unavený, neschopný pozerať sa do knihy a nezaspať. Moja terajšia práca prebiehala súčasne s mojim budúcim povolaním. Bol som svojim pánom, mohol som si svoj čas podstatne lepšie rozdeliť, než to bolo možné v minulosti. Maľoval som, aby som si zarobil na živobytie a učil som sa pre radosť.

Tak mi bolo tiež umožnené, aby som získal k svojmu názornému vyučovaniu nutné teoretické doplnenie. Študoval som takmer všetko, čo som mohol nájsť v knihách k celej tejto tematike a zahĺbil som sa taktiež do vlastných myšlienok.

Myslím, že ma moje okolie vtedy považovalo za čudáka. Že som bol pritom oddaný svojej láske k stavebnému umeniu, bolo prirodzené. Architektúra bola pre mňa okrem hudby kráľovnou umenia, zaoberať sa ňou za týchto okolností nebolo pre mňa „prácou", ale najväčším šťastím. Mohol som čítať alebo kresliť dlho do noci, unavený som nebol nikdy. Tak sa posilnila moja viera, že sa mi môj krásny sen niekedy stane skutočnosťou aj keď po mnohých rokoch. Bol som pevne presvedčený, že sa niekedy stanem renomovaným staviteľom.

Že som mal maximálny záujem o všetko, čo súviselo s politikou, sa mi nezdalo príliš významné. Naopak! V mojich očiach to bola najsamozrejmejšia povinnosť každého mysliaceho človeka vôbec. Kto preto nemal pochopenie, stratil právo čokoľvek kritizovať a na čokoľvek sa sťažovať.

Tiež som o politike veľa čítal a učil sa.

Samozrejme, že „čítaním" myslím niečo iného než veľký priemer našej tzv. „inteligencie".

Poznám ľudí, ktorí neskutočne veľa „čítajú" a to knihu za knihou, písmeno za písmenom a napriek tomu ich nemôžem nazvať „sčítanými". Majú síce veľké množ­stvo „poznatkov", ale ich mozog nie je schopný prevádzať triedenie a registráciu tohoto absorbovaného materiálu. Chýba im umenie oddeliť v knihe cenné od bezcenného. To prvé si potom uložiť v hlave navždy, to druhé pokiaľ možno vôbec nevidieť, ale každopádne to nevláčiť so sebou. Čítanie nie je samoúčelné, ale je to prostriedok práve k tomuto. Má v prvom rade pomáhať naplniť rámec, ktorý je daný každému jeho nadaním a schopnosťami. Má teda dodať nástroje a materiály, ktoré človek potrebuje k svojmu životnému povolaniu a je celkom ľahostajné, či to slúži len k primitívnemu zárobku alebo predstavuje uspokojenie vyššieho určenia. V druhom rade má však sprostredkovať všeobecný obraz sveta. V obidvoch prí­padoch je však nutné, aby bolo poradie kníh odovzdávané pamäti na uschovanie. Kniha dostáva vo všeobecnom obraze sveta svoje miesto ako kamienok mozaiky a tým pomáha utvárať tento obraz v čitateľovej hlave. Ináč vzniká divý zmätok naučených vecí, ktoré sú bezcenné a ktoré na druhej strane posilňujú márnomy­seľnosť ich nešťastného majiteľa. Lebo ten sa skutočne vážne domnieva, že je „vzde­laný", rozumie životu a má znalosti. Avšak s každým novým prírastkom „vzdelania" tohoto druhu sa svetu stále viac odcudzuje, až skončí buď v sanatóriu alebo ako „politik" v parlamente.

Nikdy sa takej hlave nepodarí vybrať zo smetí svojich „vedomostí" to, čo je práve v danej chvíli potrebné, pretože jeho duševný balast nie je usporiadaný do línií života, ale do poradí kníh, ako ich čítal a ako má ich obsah v hlave. Keby ho osud vo svojich požiadavkách v každodennom živote upozorňoval vždy na správne použitie kedysi prečítaného, musel by taktiež uviesť názov knihy a číslo stránky, pretože by chudák ani za celú večnosť nenašiel to správne. Pretože to však osud nerobí, dostávajú sa títo vševedi v každej kritickej hodine do najhroznejších rozpakov, hľadajú kŕčovite analogické prípady a zoženú prirodzene s úplnou istotou zlé recepty.

Keby tomu tak nebolo, nebolo by možné pochopiť politické výkony našich učených vládnych hrdinov na najvyšších miestach ináč, než že by sme u nich pred­pokladali namiesto patologického založenia darebácku podlosť.

Ale kto ovláda umenie správneho čítania, toho cit pri štúdiu každej knihy, každého časopisu alebo brožúry okamžite upozorní nato, čo by si podľa jeho mienky mal trvalo zapamätať, pretože je to buď účelné alebo to stojí za zapamätanie. A tiež to, čo týmto spôsobom získame, t.j. zmysluplné zaradenie do existujúceho obrazu, aby bolo možné mať predstavu o tej či onej veci, obraz buď opraví alebo doplní, teda zvýši jeho správnosť alebo zreteľnosť. Ak život položí naraz nejakú otázku k preskúšaniu či zodpovedaniu, tak u tohoto druhu čitateľov pamäť okamžite siahne po meradle už existujúceho názorného obrazu a vyberie z nej jednotlivé príspevky týkajúce sa tejto otázky nazhromaždené za desaťročia, predloží ju rozumu na pre­skúšanie a na nové zaujatie stanoviska, pokiaľ otázka nie je vysvetlená a zodpo­vedaná.

Len tak má čítanie zmysel a účel.

Napríklad rečník, ktorý nepredkladá svojmu rozumu nutné podklady takýmto spôsobom, nebude nikdy schopný zastávať riadne svoj názor proti odporu aj keby tisíckrát hlásal pravdu alebo skutočnosti. V každej diskusii ho pamäť nechá bez­ohľadne na holičkách. Nenájde ani zdôvodnenie na posilnenie svojich názorov ani dôvody na vyvrátenie názorov svojho protivníka. Pokiaľ pritom ide v prvom rade o osobnú blamáž rečníka, ešte to ide, ale je to zlé, keď osud povolá takých vševe­diacich a nič nevediacich ľudí k riadeniu štátu.

Od rannej mladosti som sa snažil správne čítať. V tom ma šťastným spôsobom podporovali pamäť a rozum. Z tohoto hľadiska bola pre mňa plodná a cenná špeciálne viedenská doba. Skúsenosti z denného života boli podnetom k stále novému štúdiu najrôznejších problémov. To, že som bol nakoniec schopný zdôvodňovať skutočnosť teoreticky a konfrontovať teóriu so skutočnosťou, ma uchránilo od toho, že som sa neudusil teóriou ani neskĺzol do plytkosti pri skúmaní skutočnosti.

Určujúcimi a podnetnými pre dôkladné teoretické štúdium boli v tomto čase najdôležitejšie dve otázky. Okrem otázky sociálnej to bola otázka skúseností z každodenného života.

O sociálnej demokracii som vedel vo svojej mladosti pramálo a veľa nespráv­neho.

Vnútorne ma tešilo, že bojovala za všeobecné a tajné volebné právo. Môj rozum mi predsa hovoril už vtedy, že to povedie nutne k oslabeniu mnou toľko nenávidenej habsburskej vlády. Bol som presvedčený, že dunajský štát je neudržateľný, iba ak by sa obetovalo nemectvo. Ale aj samotná cena pomalej slovanizácie nemeckého živlu by ešte negarantovala skutočne životaschopnú Ríšu, pretože štátotvorná sila slovanstva bola hodnotená ako veľmi pochybná. Vítal som každý vývoj, ktorý by viedol k zrúteniu tohoto nemožného štátu, ktorý odsudzoval k smrti nemectvo v podobe desať miliónov Nemcov. Čím ma viac zmätenie jazykov rozožieralo a trhalo na kusy i parlament, tým viac sa blížila hodina oslobodenia milého nemecko-rakúskeho národa. Len tak mohlo nastať opätovné pripojenie k starej materskej zemi.

Táto činnosť sociálnej demokracie mi nebola nesympatická. To, že sa usilovala rovnako ako moja vtedajšia nevinná a ešte dosť hlúpa myseľ o zlepšenie životných podmienok robotníkov, hovorilo skôr pre ňu, než proti nej. Čo ma najviac odrádzalo, bol jej nepriateľský postoj k boju o zachovanie nemectva, to úbohé uchádzanie sa o priazeň slovanských „súdruhov", ktorí tieto pytačky prijímali, pokiaľ boli spojené s praktickými ústupkami. Ináč sa držali s nafúkanosťou späť, čím poskytovali takto dotieravým žobrákom zaslúženú odmenu.

A tak mi bolo v sedemnástich rokoch slovo „marxizmus" ešte málo známe, zatiaľ čo pojmy „sociálna demokracia" a „socializmus" sa mi zdali ako identické. Bola tu potrebná taktiež najskôr rana osudu, aby sa mi otvorili oči vzhľadom k tomuto nehoráznemu podvodu národov.

Ak som sa zoznámil až doteraz so sociálnodemokratickou stranou ako divák pri niektorých masových demonštráciách bez toho, že by som bol aj len málo zasvätený do mentality ich prívržencov, či dokonca do podstaty ich učenia, súčasne som bol v kontakte s produktmi ich výchovy a „svetového názoru". A to, čo by sa udialo snáď až po desaťročiach, som pochopil počas niekoľkých mesiacov: zmysel morovej nákazy kráčajúcej pod maskou sociálnej počestnosti a lásky k blížnemu, od ktorej je treba rýchlo svet oslobodiť, pretože ináč by mohol byť ľahko zbavený ľudstva.

Moje prvé stretnutie so sociálnou demokraciou sa uskutočnilo na stavbe.

Už na začiatku to nebolo veľmi potešujúce. Moje oblečenie bolo ešte trochu v poriadku, moja reč vyberaná a moje chovanie zdržanlivé. Mal som so svojim osu­dom ešte toľko práce, že som sa o svoje okolie mohol len málo starať. Hľadal som len prácu, aby som neumrel od hladu a mohol sa aspoň pomaly vzdelávať. Snáď by som sa o svoje okolie nestaral vôbec, keby sa neprihodila už na tretí alebo štvrtý deň udalosť, ktorá ma okamžite prinútila zaujať stanovisko. Bol som vyzvaný, aby som vstúpil do odborovej organizácie.

Moje znalosti odborov sa vtedy ešte rovnali nule. Ani účelnosť ani bezúčelnosť ich existencie by som vtedy nemohol dokázať. Pretože mi vysvetľovali, že musím vstúpiť, odmietol som. Zdôvodnil som to tým, že veci nerozumiem a že sa nedám vôbec k ničomu nútiť.

Snáď to prvé bolo príčinou, že ma hneď neprepustili. Snáď dúfali, že ma za pár dní obrátia a skrotia. V každom prípade sa poriadne zmýlili. Za štrnásť dni som sa už členom stať nemohol, aj keby som bol chcel. Za týchto štrnásť dní som poznal svoje okolie bližšie, takže ma žiadna moc sveta nemohla prinútiť na vstup do orga­nizácie, ktorých nositelia sa mi medzitým zjavili v nepriaznivom svetle.

Prvé dni som sa hneval.

Napoludnie išla jedna časť do najbližšej reštaurácie, zatiaľ čo druhá časť zostala na stavenisku a jedla svoj väčšinou veľmi chudobný obed. Väčšinou to boli ženatí muži, ktorým ženy priniesli vo veľmi zlom riade poslednú polievku. Koncom týždňa ich bolo stále viac. Prečo, to som pochopil neskoršie. Vtedy sa politizovalo.

Niekde bokom som vypil svoju fľašu mlieka a zjedol kúsok chleba, študoval som opatrne svoje nové okolie, alebo som premýšľal o svojom biednom osude. Napriek tomu som však počul viac než dosť. Tiež sa mi zdalo, že sa ku mne úmyselne priblížili, aby ma podnietili k vyjadreniu stanoviska. To, čo som počul, bolo každo­pádne takého druhu, že som sa krajne rozčúlil. Všetko sa tu odmietalo: národ ako vynález „kapitalistických" tried, ako často som si tam musel vypočuť to slovo. Vlasť ako nástroj buržoázie k vykorisťovaniu robotníctva. Autorita zákona ako prostriedok na utláčanie proletariátu. Škola ako inštitúcia k výchove otrockého materiálu, ale tiež otrokárov. Náboženstvo ako prostriedok k ohlupovaniu ľudu určeného na vykorisťovanie. Morálka ako znamenie hlúpej baranej trpezlivosti atď. Nebolo tu, ale vôbec nič, čo by nezatiahli do veľmi hlbokého bahna.

Najskôr som sa pokúšal mlčať. Potom to už neišlo. Zaujal som stanovisko a začal som odporovať. Tu som ale spoznal, že je to beznádejné, pokiaľ nemám aspoň určité znalosti o bodoch, o ktorých sme viedli spor. Tak som začal pátrať v prameňoch, z ktorých oni čerpali svoju domnelú múdrosť. Na rade bola kniha za knihou, brožúra za brožúrou.

Na stavbe bolo často živo. Prel som sa s nimi a každý deň som bol lepšie infor­movaný o ich vedomostiach než moji protivníci samotní. Až jedného dňa bol použitý prostriedok, ktorý samozrejme najľahšie víťazí nad rozumom: teror a násilie. Niekoľ­ko protivníkov ma nútilo, aby som ihneď opustil stavbu, lebo že ma zhodia z lešenia. Pretože som bol sám a odpor bol beznádejný, dal som prednosť prvej rade.

Išiel som naplnený odporom a súčasne taký uchvátený, že som nemohol vec ne­chať len tak. Nie, po vzplanutí prvého rozhorčenia zvíťazila opäť tvrdohlavosť. Bol som pevne rozhodnutý ísť predsa len znova na stavbu. V tomto rozhodnutí ma posilňovala bieda, ktorá ma po niekoľkých týždňoch, keď som utratil svoju nepatrnú ušetrenú mzdu, zobrala opäť do svojej nemilosrdnej náruče. Musel som chtiac­-nechtiac. A hra sa začala zasa od začiatku, aby skončila podobne ako predtým. Teraz som zápasil vo svojom vnútri: sú títo ľudia ešte hodní byť príslušníkmi veľkého národa?

Pálčivá otázka: ak bude táto zodpovedaná kladne, nestojí boj za námahu a obete, ktoré majú priniesť tí najlepší pre takých vyvrheľov. Ak odpoveď znie „nie", potom už je v našom národe ľudí.

S nepokojnou skľúčenosťou som videl v dňoch hĺbania a premýšľania, ako narastá masa tých, ktorí už nepatria k svojmu národu, až sa z nich stáva hrozivá armáda.

So zvláštnymi pocitmi som jedného dňa pozeral na nekonečné štvorstupy viedenských robotníkov na masovej demonštrácii. Stál som tam skoro dve hodiny a so zadržaným dychom som pozoroval obrovského ľudského draka, ktorý sa pomaly valil okolo. S úzkostlivou stiesnenosťou som konečne opustil námestie a išiel som domov. Cestou som videl v trafike „robotnícke noviny", ústredný orgán starej rakúskej sociálnej demokracie. V jednej lacnej ľudovej kaviarni, kam som často chodil čítať noviny, tieto noviny tam tiež ležali. Doteraz som sa nemohol prinútiť pozerať do tých úbohých novín dlhšie než dve minúty. Ich tón na mňa pôsobil ako duchovný jed. Pod deprimujúcim dojmom demonštrácie ma vnútorný hlas poháňal, aby som si tieto noviny raz kúpil a dôkladne ich prečítal. Večer som si ich obstaral, pričom som premáhal prudký vnútorný hnev nad tým koncentrovaným roztokom klamstiev.

Teraz som každodenným čítaním tejto sociálno-demokratickej tlače študoval vnútornú podstatu týchto myšlienkových pochodov lepšie než z celej teoretickej literatúry. Aký je to rozdiel medzi teoretickou literatúrou s jej lesknúcimi sa frázami o slobode, kráse a dôstojnosti, medzi zavádzajúcimi zdanlivo najhlbšími pravdami vyjadrenými hrou slov a odpornou humánnou morálkou, to všetko bolo napísané so železným čelom prorockej istoty a medzi brutálnou, žiadnej podlosti sa neštítiacou dennou tlačou, ktorá pracuje s ohováraniami a dosahuje skutočne virtuózne a nebezpečné klamstvo. Tlačou, ktorá hlása spásonosné učenie nového ľudstva!

Jedno je určené hlúpym zástupom zo stredných a prirodzene tiež z vyšších vrstiev inteligencie, to druhé je určené masám.

Pre mňa znamenalo zahĺbenie sa do literatúry a tlače tohoto učenia znovunáj­denie môjho národa. Čo bolo pre mňa predtým neprekonateľnou priepasťou, teraz malo byť podnetom vrelej lásky ako nikdy predtým.

Len blázon môže zatracovať obeť, ak pozná obrovskú prácu, ktorá bola vynalo­žená na otrávenie tejto obete. Čím viac som sa v ďalších rokoch osamostatňoval, tým sa mi s rastúcou vzdialenosťou darilo nachádzať vnútorné príčiny sociálno-demokratických úspechov. Teraz som chápal význam brutálnej požiadavky: len červené noviny, navštevovať len červené zhromaždenia, čítať červené knižky atď. S plastickou jasnosťou som mal pred očami vynútený výsledok tohoto neznášanlivého učenia. Psychika širokých más nie je prístupná polovičatosti a slabosti.

Podobne ako žena, ktorej duševné pocity sú menej určované dôvodmi abstrakt­ného rozumu než nedefinovateľnou túžbou naplnenou citom po ďalšej sile a ktorá sa preto radšej skloní pred silným, než aby ovládala slabocha. Davy milujú tiež viac vládcu, než prosebníka a vnútorne ich uspokojuje učenie, ktoré vedľa seba nestrpí žiadne iné než to, ktoré schváli liberálna sloboda. Nevie väčšinou, čo si má s ňou počať a dokonca sa cíti trochu opustené. Nehanebnosť duševného terorizmu si uvedomuje len málo, podobne ako poburujúce zneužívanie ľudskej slobody a vôbec netuší vnútornú nezmyselnosť celého učenia. Vidí len bezohľadnú silu a brutalitu cieľavedomých výrokov a pred ňou sa napokon vždy skloní.

Ak bude sociálna demokracia konfrontovaná s učením pravdivejším, ale rovnako brutálne realizovaným, toto učenie, aj keď po ťažkom boji, zvíťazí.

Pochopil som hanebný duševný teror, ktorým pôsobí toto hnutie najmä na meštianstvo, ktoré morálne ani fyzicky nezvláda takéto útoky. Pôsobí tak, že na znamenie spustí bubnovú paľbu Iží a ohovárania proti nepriateľovi, ktorý sa javí najnebezpečnejším a to tak dlho, pokiaľ napadnutý nestratí nervy. A len, aby už bol zasa pokoj, je nenávidený obetovaný.

Avšak pokoj tí, naivne sa domnievajúci, rovnako mať nebudú.

Hra sa začína znova a opakuje sa tak často, pokiaľ sa strach z divého psa nezmení v sugestívne ochromenie.

Pretože sociálna demokracia pozná z vlastnej skúsenosti cenu sily, útočí proti tým, v bytosti ktorých cíti niečo z tejto zvláštnej látky. Naopak chváli každého sla­bocha z druhej strany, tu opatrne, tam hlasnejšie podľa poznaných, alebo domne­lých duševných kvalít.

Menej sa bojí bezmocného slabého génia, než silnej povahy, hoci skromného ducha.

Najnaliehavejšie odporúčajú slabochov na duchu zároveň s fyzickými slabochmi. Vedia vzbudiť zdanie, akoby sa týmto spôsobom udržal pokoj a zatiaľ rýchlo a opatrne, ale napriek tomu pevne získava jednu pozíciu za druhou, tu tichým vydieraním, tu skutočnou krádežou v okamihoch, keď je všeobecná pozornosť upútaná iným smerom a verejnosť buď nechce byť rušená, alebo považuje záležitosť za tak nepatrnú, že kvôli nej nechce vzbudiť pozornosť a podráždiť zlého protiv­níka.

Je to taktika, ktorá kalkuluje so všetkými ľudskými slabosťami, ktorá musí skoro matematicky viesť k úspechu, pokiaľ sa však aj protivník nenaučí bojovať proti jedu zasa jedom.

Slabším povahám je tu treba povedať, že sa jedná o bytie a nebytie.

Nemenej pochopiteľný bol pre mňa význam fyzického teroru proti jednotlivcovi, proti mase. Aj tu je presná kalkulácia psychologického účinku.

Teror na pracovisku, v továrni, v schôdzovacom lokáli a pri masovej demon­štrácii je prevádzaný úspechom stále častejšie, pokiaľ proti nemu nevystúpi rovnako veľký teror.

Avšak potom strana začne nariekať, strašne kričať a volá o pomoc napriek tomu, že od vekov pohŕda štátnou autoritou, bude sa jej s krikom dovolávať, aby väčšinou za všeobecného zmätku dosiahla skutočný cieľ, totiž nájsť najvyššieho úradníka ­hlupáka, ktorý v hlúpej nádeji, že si neskôr nakloní obávaného protivníka, jej pomô­že zdolať odporcu tohoto svetového moru.

Aký dojem zanechá taký úspech v myslení širokých más, prívržencov a protiv­níkov, posúdi len ten, kto pozná dušu ľudu nie z kníh, ale zo života. Lebo pokiaľ dosiahnuté víťazstvo bude v radoch stúpencov chápané ako triumf práva vo vlastnej veci, porazený protivník si väčšinou zúfa aj nad úspechom ďalšieho odporu vôbec.

Čím viac som spoznával metódy fyzického teroru, tým viac som odprosoval všetky tie stotisíce ľudí, ktorí mu podľahli.

Ďakujem čo najvrúcnejšie svojmu vtedajšiemu strastiplnému obdobiu, že mi vrátilo môj národ, že som sa naučil rozlišovať obete od zvodcov.

Lebo inak než obeťami výsledky tohoto zvádzania ľudí nie je možné nazvať. Keď som sa snažil vykresliť v niekoľkých obrazoch zo života „najnižšie" vrstvy, nebolo by to úplne bez zistenia, že i v týchto hĺbkach som našiel tiež svetlá: mimoriadnu obeta­vosť, najvernejšie priateľstvo, zvláštnu nenáročnosť a zdržanlivú skromnosť špeciálne pokiaľ išlo o vtedajšie staršie robotníctvo. Pretože sa tieto cnosti u mladej generácie strácali stále viac a najmä pod vplyvom veľkomesta, boli i tu mnohí, ktorí mali celkom zdravú krv a zvíťazili nad hlúpymi ničomnosťami života. Keď potom títo ľudia často dobrosrdeční a usporiadaní vstúpili vo svojej politickej činnosti do radov smrteľných nepriateľov nášho národa a pomohli im zovrieť rady, bolo to len preto, že nepochopili a ani pochopiť nemohli podlosť nového učenia, že sa nikto nesnažil postarať sa o nich a že sociálne pomery boli napokon silnejšie než akákoľvek vôľa, ktorá snáď smerovala aj k opaku. Bieda, ktorej jedného dňa tak či onak prepadli, ich zahnala nakoniec do tábora sociálnej demokracie.

Pretože sa meštianstvo mnohokrát najnešikovnejším a najnemorálnejším spôso­bom postavilo dokonca aj proti všeobecne ľudským a oprávneným požiadavkám, bez toho, že by dosiahlo z tohoto postoja akýkoľvek úžitok, ba bez toho, že by vôbec mohlo očakávať úžitok, bol aj ten najslušnejší robotník z odborovej organizácie zahnaný do politickej činnosti.

Odpor miliónov robotníkov, ktorí boli na začiatku isto nepriateľmi sociálno­demokratickej strany, bol zlomený často najnezmyselnejším spôsobom, keď meš­tianske strany nepristúpili na žiadnu ich sociálnu požiadavku. Jednoducho tupé odmietanie všetkých pokusov o zlepšenie pracovných pomerov, ochranných zaria­dení a strojov, zákaz detskej práce a ochrana žien aspoň v tých mesiacoch, keď nosili pod srdcom budúceho súkmeňovca, to všetko dopomohlo sociálnej demokracii, ktorá sa s vďakou chytá každého žalostného prípadu, ako zahnať masy svojich sietí. Naše politické „meštianstvo" nemôže nikdy odčiniť tieto svoje hriechy. Svojim odpo­rom proti každému pokusu o odstránenie sociálnych nešvárov rozosievalo nenávisť a samo zdanlivo ospravedlňovalo tvrdenie úhlavného nepriateľa národa, že len sociálno-demokratická strana zastupuje záujmy ľudu.

Meštianstvo tak vytvorilo v prvom rade morálne zdôvodnenie faktickej existencie odborov, teda organizácie, ktorá vždy bola najväčším nadháňačom politickej strany, V mojich viedenských učňovských rokoch som bol nútený zaujať chtiac-nechtiac stanovisko k otázke odborov.

Pretože som odbory považoval za neoddeliteľnú súčasť sociálno-demokratickej strany, bolo moje rozhodnutie rýchle a nesprávne.

Samozrejme som ho celkom zamietol.

Taktiež v tejto tak nesmierne dôležitej otázke ma poučil sám osud. Výsledkom bola zásadná revízia môjho prvého úsudku.

V dvadsiatich rokoch som sa naučil rozlišovať medzi odbormi ako prostriedkom na obranu všeobecných sociálnych práv pracujúcich na vybojovanie lepších život­ných podmienok a medzi odbormi ako nástrojmi strany v politickom triednom boji.

To, že sociálna demokracia chápala enormný význam odborov, jej zaistilo nástroj a tým aj úspech. Meštianstvo to nechápalo a zaplatilo zato politickým postavením. Domnievalo sa, že svojim „odmietaním" urobí koniec logickému vývoju, aby tento vývoj nakoniec v skutočnosti zahnalo na nelogické cesty. Lebo to, že odborové hnutie je vlastne nepriateľom vlasti, je nezmysel a naviac nepravda. Správny je skôr opak. Ak je odborárska činnosť zameraná na zlepšenie postavenia tohoto stavu, ktorý patrí k základným pilierom národa, nepôsobí nepriateľsky voči vlasti a štátu, ale pôsobí „národne" v najlepšom zmysle tohoto slova. Pomáha vytvárať sociálne predpoklady, bez ktorých nie je mysliteľná všeobecná národná výchova. Získava tak najväčšiu zásluhu, lebo odstraňuje sociálne nádory a tým sa dostáva na základ duševným ako aj telesným pôvodcom choroby a prispieva tak k všeobecnému zdraviu národa.

Otázka ich nutnosti je preto skutočne zbytočná.

Pokiaľ sú medzi zamestnávateľmi ľudia s nízkym sociálnym cítením, alebo dokonca ľudia bez citu pre právo a spravodlivosť, je nielen právom, ale povinnosťou ich zamestnancov, ktorí sú predsa súčasťou nášho národa, chrániť všeobecné záujmy proti lakomosti, alebo nerozumu jednotlivcov. Lebo národným záujmom je zachovanie vernosti a viery v jeden národný organizmus rovnako ako zachovanie zdravia ľudu.

Obidvoje je ťažko ohrozené nezodpovednými podnikateľmi, ktorí sa necítia byť členmi národného spoločenstva. Z ich zlej činnosti a lakomosti vyrastajú veľké škody do budúcnosti.

Odstrániť príčiny takéhoto vývoja znamená získať si zásluhu o národ a nie naopak.

Nehovorme pritom, že je na každom jednotlivcovi, aby vyvodil dôsledky z faktického alebo domnelého bezprávia jemu urobeného. Nie! Je to klam a je treba v ňom vidieť pokus o odvedenie pozornosti. Alebo je odstránenie zlých sociálnych postupov v národnom záujme alebo nie. Ak áno, musíme s nimi bojovať takými zbraňami, ktoré majú nádej na úspech. Jednotlivý robotník nie je však nikdy schopný presadiť sa proti moci veľkého podnikateľa, pretože tu nemôže ísť o otázku víťazstva vyššieho práva, pretože uznaním tohoto práva by sa spor pre nedostatok akejkoľvek príčiny nekonal, jedná sa o otázku víťazstva väčšej moci. V inom prípade by právne cítenie samo ukončilo čestným spôsobom spor, alebo lepšie povedané, nikdy by nemohlo k sporu dôjsť.

Nie, ak asociálne, alebo nedôstojné jednanie s ľuďmi vyzýva na odpor, potom môže byť tento boj, pokiaľ nie sú za účelom odstránenia týchto škôd vytvorené zákonné súdne inštitúcie, rozhodnutý len väčšou mocou. Potom je ale samozrejmé, že proti jednotlivému subjektu, ktorým je koncentrovaná sila podniku, musí vystúpiť ako jednotlivý subjekt súhrnný počet zamestnancov, ináč by už od začiatku nemali žiadnu šancu.

Tak môže odborová organizácia prispieť k posilneniu sociálnej myšlienky v každodennej praxi a tým aj k odstráneniu príčin, ktoré stále dávajú podnet k nespo­kojnosti a sťažnostiam. .

Že tomu tak nie je, je pripisované z veľkej časti na účet tých, ktorí kládli prekážky každej zákonnej regulácii sociálnych nedostatkov, alebo jej zabránili svojim poli­tickým vplyvom.

Tou mierou ako politické meštianstvo nechápalo, alebo skôr nechcelo chápať význam odborovej organizácie a stavalo sa na odpor proti nej, ujala sa jej, sociálna demokracia. Vytvorila tým predvídavo pevný podklad, ktorý sa osvedčil už nie­koľkokrát v kritických hodinách ako jej posledná opora. Vnútorný účel odborov tak pomaly mizol, až urobil priestor novým cieľom.

Sociálna demokracia nikdy nepomýšľala na zachovanie pôvodnej úlohy profe­sijného hnutia.

Nie, na to nikdy nemyslela.

Za niekoľko desiatok rokov sa pod skúsenou, rukou stal z pomocného pro­striedku obrany sociálnych ľudských práv nástroj na rozbitie národného hospo­dárstva. Záujmy robotníkov im v tom ani v najmenšom nebránili. Pretože aj politicky poskytuje použitie hospodárskych nátlakových prostriedkov možnosť kedykoľvek vydierať, pokiaľ existuje nesvedomitosť na jednej strane a hlúpa barania trpezlivosť na druhej strane.

To je niečo, čo v tomto prípade platí na obidvoch stranách.

***

Už na prelome storočia prestalo odborové hnutie dávno slúžiť svojej pôvodnej úlohe.

Z roka na rok sa táto organizácia dostávala stále viac do začarovaného kruhu politiky sociálnej demokracie, aby nakoniec bola použitá ako nátlakový prostriedok triedneho boja. Celému s námahou vybudovanému hospodárskemu telesu mohla privodiť pád tým, že mu podkope základové steny a potom by rovnaký osud očaká­val aj štát. Zastupovanie všetkých dôležitých potrieb robotníctva postupne prestá­valo hrať úlohu, až nakoniec politický dôvtip usúdil, že je nežiadúce odstraňovať so­ciálnu a kultúrnu biedu širokých más, pretože potom vzniká nebezpečenstvo, že po uspokojení svojich prianí už nebudú môcť byť používané ako bojové oddiely, ktoré bez odporu plnia cudziu vôľu.

Vývoj, ktorý vodcovia triedneho boja tušili, im naháňal hrôzu, že nakoniec akékoľvek jednoduché blahodárne sociálne zlepšenie čo najrozhodnejším spôsobom odmietali a nielen to: postavili sa rozhodne proti nemu. O zdôvodnenie tohoto zdanlivo nepochopiteľného správania sa nemuseli nikdy obávať.

Tým, že sa požiadavky neustále stupňovali, bola možnosť ich splnenia nepatrná a masám sa mohlo vždy nahovoriť, že ide o diabolský pokus oslabiť údernú silu robotníctva, či ju ochromiť akýmsi smiešnym plnením jeho najsvätejších práv. Nediv­me sa úspechu, pretože masa mala len nepatrnú schopnosť myslieť.

V meštianskom tábore panovalo rozhorčenie nad tak zrejmým klamstvom sociálno-demokratickej taktiky, ale nevyvodili sa z toho ani najmenšie závery pre nejakú smernicu postupu vlastného konania. Práve obava sociálnej demokracie z akéhokoľvek skutočného pozdvihnutia robotníctva z hĺbky jeho doterajšej kultúrnej a sociálnej biedy by muselo viesť k čo najväčšiemu úsiliu v tomto smere, aby sa postupne vyrazil nástroj z rúk vodcov triedneho boja.

To sa však nestalo.

Namiesto toho, aby sami zaútočili na nepriateľské postavenia, nechali sa tlačiť a sácať sem a tam až nakoniec siahli po celkom nedostatočnej výpomoci, ktorá zostala neúčinná, pretože prišla neskoro. A pretože bola bezvýznamná, dala sa aj ľahko odmietnuť. Tak zostalo všetko po starom, len nespokojnosť bola väčšia než predtým.

Ako hrozivé mračno viseli už vtedy „slobodné odbory" nad politickým horizon­tom a nad životom jednotlivcov.

Boli jedným z najstrašnejších nástrojov teroru proti bezpečnosti a nezávislosti národného hospodárstva, proti stabilite štátu a osobnej slobode.

Boli to odbory, ktoré urobili z pojmu demokracie odpornú a smiešnu frázu, ne­smrteľne zhanobili slobodu a bratstvo vetou „ak nechceš byť súdruhom, tak ti roz­bijem lebku".

Tak som vtedy poznal týchto priateľov ľudstva. Počas mnohých rokov sa môj názor na nich rozšíril a prehĺbil, meniť som ho nemusel.

Čím viac som nahliadal do vonkajšej podoby sociálnej demokracie, tým väčšia bola moja túžba postihnúť vnútorné jadro tohoto učenia.

Oficiálna stranícka literatúra mi v tom mohla pomôcť len málo. Čo sa týka hospodárskych otázok, je vo svojich tvrdeniach a dôkazoch nesprávna. Ak pojed­náva o politických cieľoch je zavádzajúca. Pri tom všetkom som sa cítil vnútorne zhnusený zvlášť novším drzým spôsobom vyjadrovania a spôsobom výkladu. S obrovským množstvom slov nejasného obsahu alebo nezrozumiteľného významu sú zostavované vety, ktoré by sa zdali duchaplné, ale sú nezmyselné. Len dekadencia našej veľkomestskej bohémy sa môže v tomto bludisku rozumu cítiť ako doma a vyberať z hnoja tohoto literárneho idealizmu „vnútorný prežitok", pričom je podporovaná príslovečnou skromnosťou časti nášho ľudu, ktorý v tom, čo je mu najmenej zrozumiteľnejšie, cíti o to hlbšiu múdrosť.

Avšak keď som uvažoval o teoretických nepravdách a nezmysloch tohoto učenia so skutočnosťou tohoto javu, získaval som postupne jasný obraz jeho vnútorných zámerov.

V takých hodinách sa ma zmocňovali smutné predtuchy a zlý strach. Videl som pred sebou učenie pozostávajúce z egoizmu a nenávisti, ktorá môže podľa matematických zákonov viesť k víťazstvu, avšak súčasne s tým musí nutne privodiť koniec ľudstva.

Medzitým som sa naučil chápať súvislosti medzi týmto učením skazy a podsta­tou národa, ktorá mi bola do tej doby takmer neznáma.

Len znalosť židovstva samotného poskytuje kľúč na pochopenie vnútorných a tým skutočných zámerov sociálnej demokracie.

Kto pozná tento národ, tomu spadne z očí závoj mylných predstáv o cieli a zmys­le tejto strany a z oparu a hmly sociálnych fráz sa zdvíha rozosmiata tvár marxizmu.

***

Dnes je pre mňa veľmi ťažké, ak nie nemožné, kedy mi slovo „Žid" dalo popud na zvláštne zamyslenie sa. Z otcovského domu si vôbec nepamätám, že by som niekedy za otcovho života toto slovo počul. Domnievam sa, že by starý pán videl už vo zvláštnom zdôrazňovaní tohoto učenia nejakú kultúrnu zaostalosť. Dospel za svojho života k viac-menej svetoobčianskym názorom, ktoré sa aj pri najprísnejšom národnom zmýšľaní nielen udržali, ale ovplyvnili i mňa.

Tiež v škole som nenašiel žiaden podnet k zmene prevzatého obrazu. Na reálke som poznal jedného židovského chlapca, s ktorým sme narábali opatrne, ale len preto, že sme mu poučení rôznymi skúsenosťami nijako zvlášť nedôverovali. Nič ma však pritom nenapadlo, ani ostatným.

Len v štrnástich až pätnástich rokoch som častejšie narazil na slovo Žid, čiastoč­ne v súvislosti s politickými rozhovormi. Pociťoval som voči tomuto slovu ľahkú nechuť a nemohol som sa ubrániť nepríjemnému pocitu, ktorý sa ma zmocňoval, keď išlo o náboženské hašterenie sa.

Túto otázku som vtedy nijako ináč nevnímal.

V Linzi bolo len veľmi málo Židov. Počas storočia sa ich zovňajšok poeurópštil a zľudštil. Áno, dokonca som ich považoval za Nemcov. Nezmyselnosť tejto domnienky mi nebola jasná, pretože jediný rozlišovací znak som videl v cudzom náboženstve. Ako som sa domnieval, boli práve za to prenasledovaní a preto môj nesúhlas s nepriaznivými výrokmi o nich prerástol takmer v odpor.

O tom, že existujú programoví nepriatelia Židov som nemal ani tušenia. Potom som prišiel do Viedne.

Zaujatý množstvom dojmov z architektúry, zdeptaný ťarchou svojho osudu, nemal som spočiatku na očiach vnútorné rozvrstvenie ľudu v obrovskom meste. Hoci mala Viedeň v týchto rokoch dva milióny obyvateľov, z toho dvestotisíc Židov, nevidel som ich. Moje oči a moje zmysly boli v prvých týždňoch príliš zamestnané vnímaním hodnôt a myšlienok. Až keď sa pomaly vracal pokoj a vzrušený obraz sa začal vyjasňovať, rozhliadal som sa vo svojom novom svete dôkladnejšie a narazil som aj na židovskú otázku.

Nechcem tvrdiť, že spôsob, akým som sa s nimi zoznámil, bol zvlášť príjemný. Videl som v Židoch ešte len vyznanie a odmietal som aj v tomto prípade z dôvodov ľudskej tolerancie náboženské trenice. Tón, ktorý prinášal antisemitský list „Wiener Presse", som považoval za nedôstojný pre kultúrnu tradíciu veľkého národa. Tiesnila ma spomienka na isté udalosti v stredoveku a bol by som nerád, keby sa opakovali. Pretože spomínané noviny neboli nejako vynikajúce, odkiaľto prišlo, sám som vtedy nevedel, ale videl som v nich skôr produkt zlej závisti než výsledky nejakého záhadného aj keď nesprávneho názoru.

Túto moju mienku potvrdila dokonale dôstojnejšia forma, akou na tieto útoky odpovedala naozaj veľká tlač, alebo sa o nich nezmieňovala a robila sa, ako by vôbec neboli, čo sa mi javilo obzvlášť záslužným.

Čítal som horlivo tzv. svetovú tlač („Neue Freie Presse", „WienerTagblatt" atď.) a bol som udivený rozsahom toho, čo ponúkala čitateľovi aj objektívnosťou jednotlivých článkov. Oceňoval som vybraný tón, len niekedy som bol vnútorne nespokojný, alebo nepríjemne dotknutý prepiatym štýlom. Ale to všetko možno spočívalo vo vzletnosti celého svetového mesta. Pretože som vtedy Viedeň považoval za takéto mesto, dovolil som si dané vysvetlenie považovať za ospravedlnenie.

Čo ma však opakovane odrádzalo, bola nedôstojná forma, ktorou táto tlač pochlebovala dvoru. Nebolo snáď udalosti v Hofburgu, ktorá by nebola čitateľovi oznamovaná v tónoch uneseného nadšenia, alebo opäť v nariekavých rozpakoch, okázalosť, špeciálne ak sa jednalo o „najmúdrejšieho monarchu" všetkých čias, ktorá bola ako tokanie tetrova.

Pre mňa to bolo jasné. Liberálna demokracia sa v mojich očiach pošpinila. Uchádzať sa o priazeň tohoto dvora a ešte v tak nevhodných formách znamenalo vystavovať dôstojnosť národa riziku.

To bol prvý tieň, ktorý skalil môj duševný vzťah k „veľkej" viedenskej tlači. Ako vždy som sledoval vo Viedni tiež všetky veľké udalosti v Nemecku s veľkým zápalom, bolo mi ľahostajné, či šlo o politické alebo kultúrne otázky. V hrdom obdivovaní som porovnával vzostup Ríše s chradnúcim rakúskym štátom. Ak však zahranično­politické dianie vzbudzovalo všeobecnú hrdosť, tak vnútropolitický život nebol až tak potešujúci a prinášal často chmúrne obavy. Neschvaľoval som boj, ktorý sa vtedy viedol proti Wilhelmovi II. Videl som v ňom nielen nemeckého cisára, ale v prvom rade tvorcu nemeckého loďstva. Zákaz prejavu, ktorý uložil cisárovi Ríšsky snem ma mimoriadne rozčúlil, pretože pochádzal podľa mňa z miest, ktoré k tomu v mojich očiach nemali skutočne žiadnu príčinu, nagágali tieto gunáre za jediné obdobie zasadania toho toľko, čo sa za storočie nepodarilo ani celej dynastii cisárov, počítajúc do toho aj najslabšie obdobie.

Bol som rozhorčený, že v štáte, kde si nárokoval slovo a kritizoval každý poloblázon, áno a takí boli dokonca aj v Ríšskom sneme ako „zákonodarcovia", mohol nositeľ cisárskej koruny dostávať „nariadenia" od najslabšej inštitúcie a inštitúcie kecania všetkých čias.

Ešte viac som však bol pobúrený tým, že noviny „Wiener Presse", ktoré sa čo najponíženejšie klaňali aj poslednej dvornej kobyle a jej náhodné zavrtenie chvostom ich vyvádzalo z miery, teraz so starostlivou tvárou, ale ako sa mi zdalo so zle skrývanou zlomyseľnosťou, vyjadrovali pochybnosti voči nemeckému cisárovi. Nešlo, Božechráň, o vmiešavanie sa do pomerov nemeckej ríše, ale tým, že sa tak „priateľským" spôsobom vkladal prst do týchto rán, plnili predsa povinnosť, ktorú ukladá duch vzájomného zväzku - ako sa dá opačne tiež vyhovieť novinárskej pravde atď. A tento prst sa vŕtal v rane podľa želania.

V takýchto prípadoch mi stúpala krv do hlavy. To bolo podnetom k tomu, aby som sa pomaly začal dívať pozornejšie na veľkú tlač.

Musel som uznať, že jedny z antisemitských novín „Deutsches Volksblatt" sa v podobných záležitostiach chovali rozumnejšie.

Čo mi ešte šlo na nervy, bol odporný kult Francúzska, ktorý už vtedy táto veľká tlač pestovala. Človek sa musel priam hanbiť, že je Nemec, keď čítal tieto odporne sladké chválospevy na „veľký kultúrny národ". Toto úbohé pochlebovanie Francúzom ma často prinútilo odložiť tieto „svetové noviny". Často som siahal po novinách „Volksblatt", ktorých náklad bol prirodzene omnoho menší, ale v týchto veciach sa mi zdal trochu čistejší. S ostrým antisemitským tónom som súhlasil, avšak čítal som tiež tu a tam zdôvodnenie, ktoré ma prinútilo premýšľať.

V každom prípade som pri takých príležitostiach pomaly poznával muža a hnutie, ktoré vtedy určovalo osud Viedne: Dr. Karl Lueger a kresťansko-sociálna strana.

Keď som prišiel do Viedne bol som ich nepriateľom. Tento muž a toto hnutie boli v mojich očiach „reakčné".

Avšak zvyčajný cit pre spravodlivosť musel tento úsudok zmeniť v tej miere, ako som dostával príležitosť spoznať muža a dielo. Pomaly prerastalo spravodlivé ocenenie v ohromný obdiv. Dnes v tomto mužovi vidím, ešte viac než predtým, najväčšieho nemeckého starostu Viedne všetkých čias.

Koľko mojich pôvodných názorov bolo touto zmenou môjho stanoviska vyvrátené! Keď sa vtedy moje názory na antisemitizmus postupne menili, bola to asi moja najťažšia premena vôbec. Predstavovala väčšinu vnútorných duševných bojov a len po niekoľko mesačnom zápase medzi rozumom a citom začalo prevažovať víťazstvo rozumu. O dva roky neskoršie rozum nasledoval cit a od tých čias sa stal jeho najvernejším strážcom a opatrovníkom.

V dobe tohoto trpkého zápasu medzi duševnou výchovou a chladným rozumom mi poskytla neoceniteľné služby a názorné vyučovanie viedenská ulica. Prišla doba, keď som už slepo neblúdil po obrovskom meste ako v prvých dňoch, ale prehliadal som si s otvorenými očami všetko okrem stavieb a ľudí.

Keď som sa tak raz potuloval po vnútornom meste, narazil som náhle na zjav v dlhom kaftane s čiernymi bokombradami.

Moja prvá myšlienka bola: je to tiež Žid?

Avšak v Linzi Židia takto nevyzerali. Kradmo a opatrne som pozoroval muža, ale čím dlhšie som pozeral do cudzej tváre a pátravo skúmal jej črty, zmenila sa v mojom mozgu prvá otázka v inú otázku: Je to tiež Nemec?

Ako vždy v takýchto prípadoch pokúšal som sa odstrániť pochybnosti pomocou kníh. Kúpil som si vtedy za pár halierov prvé antisemitské brožúry vo svojom živote. Žiaľ vychádzali všetky zo stanoviska, že čitateľ do určitej miery židovskú otázku pozná a dokonca ju chápe, ale ich tón bol väčšinou taký, že pochybnosti prichádzali čiastočne zo sploštených a krajne nevedeckých tvrdení tam uvádzaných.

Opäť som sa vrátil o týždne ba dokonca mesiace späť. Vec sa mi zdala taká nehorázna, obvinenie tak nesmierne, že ma trápila obava, aby som sa nedopustil bezprávia a zasa som bol skľúčený a neistý.

Prirodzene už som nemohol dosť dobre pochybovať o tom, že sa nejedná o Nemcov zvláštneho náboženstva, ale o národ ako taký. Od tej doby čo som sa začal zaoberať touto otázkou a zameral som svoju pozornosť na Židov, javila sa mi Viedeň v inom svetle než skôr. Nech som išiel kamkoľvek, videl som len Židov, a čím viac som ich videl, tým viac sa v mojich očiach odlišovali od iných ľudí. Špeciálne vnútorné mesto a okresy na sever od Dunajského kanála sa hemžili ľuďmi, ktorí sa líšili už zovňajškom.

Ale keby som ešte pochyboval, pochyby zmizli s konečnou platnosťou a to v dôsledku postoja časti Židov samotných. Ich veľké hnutie, ktoré vo Viedni malo nemálo stúpencov, vystupovalo čo najostrejšie za potvrdenie národného charakteru Židov: za sionizmus.

Hoci sa zdalo, akoby len časť Židov toto stanovisko schvaľovala a veľká väčšina ho odsudzovala a dokonca vnútorne odmietala, pri bližšom pohľade sa toto zdanie rozletelo ako nepríjemné výpary na čisto účelové výhovorky, ak nepoviem Iži. Pretože tzv. židovstvo liberálneho zmýšľania neodmietalo predsa sionistov ako Židov, ale asi ako Židov s nepraktickým dokonca snáď s nebezpečným verejným vyznávaním svojho židovstva. Na ich vnútornej súdržnosti sa tým však nič nezmenilo.

Tento zdanlivý boj medzi sionistami a liberálnymi Židmi mi bol veľmi skoro protivný. Bol predsa naskrz nepravdivý, teda klamársky a tiež sa málo hodil k hlásaniu mravnej výšky a čistoty tohoto národa.

Táto morálna a iná čistota tohoto národa vôbec bola vecou sama o sebe. Že sa nejednalo o nijakých milovníkov vody, to bolo vidieť už na ich zovňajšku, i keď človek prižmúril obidve oči. Neskoršie mi bolo niekedy zle zo zápachu týchto nositeľov kaftanov. K tomu musíme ešte prirátať ich špinavé oblečenie a málo hrdinský prejav.

To všetko nemohlo pôsobiť príťažlivo, človek musel byť zhnusený, ak okrem telesnej nečistoty objavil odrazu morálnu špinu tohoto vyvoleného národa.

Za krátky čas som pomaly o ničom inom toľko nepremýšľal ako o druhu činnosti Židov v určitých oblastiach.

Nebolo neporiadku v nijakej forme, žiadna nehanebnosť predovšetkým v kultúrnom živote, na ktorej by sa nepodieľal aspoň jeden Žid.

Aj keď sa zarezalo do takéhoto nádoru opatrne, našiel sa Židáčik ako červ v hnijúcom tele, často úplne oslnený náhlym svetlom.

Bolo to ťažké obvinenie, ktoré si získali v mojich očiach Židia, keď som spoznal ich činnosť v tlači, umení, literatúre a divadle. Teraz už nemohlo pomôcť žiadne hĺbavé uisťovanie. Stačilo si preštudovať plagáty, ktoré niesli mená duševných tvorcov týchto hrozných filmových a divadelných zlátanín, ktoré tu boli vychvaľované, aby sa človek na dlhšiu dobu zatvrdil. Bol to mor, duchovný mor, horší než kedysi čierna smrť, ktorou bol národ infikovaný. A aké množstvo tohto jedu sa vyrábalo a šírilo! Prirodzene, čím je duševná a kultúrna úroveň takéhoto výrobcu umenia nižšia, tým neobmedzenejšia je jeho plodnosť, až taký chlapík začne vŕtať svoj zmysel pre neporiadok ako katapult ostatným ľuďom do tváre. Pritom ešte v neobmedzenom počte. Pomyslime si len, že príroda na jedného Goetheho vsadí do kožucha ľudstva desaťtisíc takýchto výrobcov mazanín, ktorí potom ako bacilonosiči najhoršieho druhu otravujú ľudstvo.

Bolo to hrozné, ale nedalo sa prehliadnuť, že práve Žid bol vybraný prírodou na túto úlohu vo veľmi bohatom množstve. Musí sa jeho vyvolenie hľadať práve v tom? Vtedy som začal starostlivo skúmať mená všetkých výrobkov týchto nečistých produktov vo verejnom kultúrnom živote. Výsledkom bol môj stále horší postoj k Židom. Mohol som sa tomuto pocitu tisíckrát vzpierať, závery musel urobiť rozum. Nemožno poprieť fakt, že deväť desatín celej literárnej špiny, umeleckého gýča a divadelných hlúpostí išlo na vrub národa, ktorý predstavuje ani nie jednu stotinu všetkých obyvateľov na zemi. Bolo to jednoducho tak.

Taktiež som začal skúmať svoju milú „svetovú tlač" z tohoto hľadiska. Čím bola sonda hlbšia, tým viac sa môj niekdajší obdiv zmenšoval. Štýl bol stále neznesiteľnejší, musel som odmietnuť plytký obsah, objektivita výkladu sa mi zdala viac Iživá než poctivá a pravdivá, ale autormi boli Židia.

Tisíce vecí, ktoré som skôr sotva videl sa mi teraz zdali pozoruhodnými, iné zasa, ktoré mi kedysi dali podnet k premýšľaniu, som sa naučil chápať a rozumieť im. Liberálne zmýšľanie tejto tlače som tiež videl v inom svetle, vybraný tón odpovedí na útoky a ich umlčovanie sa mi teraz javí ako šikovný a súčasne podlý trik. Zanietene písané kritiky boli určené vždy židovskému autorovi a odmietnutie bolo určené vždy len Nemcovi. Tiché podpichovanie proti Wilhelmovi II. sa vyznačovalo metodickou vytrvalosťou rovnako ako odporúčanie francúzskej kultúry a civilizácie. Gýčovitý obsah novely sa v mojich očiach stal neslušnosťou a z reči som počul tóny cudzieho národa. Zmyslom toho všetkého však bolo škodiť nemectvu a to tak jasne, že to mohlo byť len zámerné.

Kto však na tom mal záujem? Bola to náhoda? Pomaly som strácal istotu. Vývoj bol zrýchlený nahliadnutím do radu iných vecí. Bolo to všeobecné poňatie mravov a morálky veľkej časti židovstva verejne prejavované a okázalé. Ulica tu opäť poskytla názorné vyučovanie, niekedy veľmi zlé.

Postoj Židov k prostitúcii a k obchodu s dievčatami sa dal študovať vo Viedni tak ako snáď v žiadnom západoeurópskom meste. Snáď s výnimkou francúzskych prístavných miest.

Keď tak človek chodil večer triedami a ulicami v Leopoldstadte bol nechtiac svedkom javov, ktoré pre nemecký ľud zostávali z veľkej časti skryté. Až vojna poskytla príležitosť bojovníkom na východnom fronte vidieť niečo podobného, lepšie povedané prinútila ich dívať sa.

Keď som po prvý raz spoznal Žida, chladného a nehanebného ako dirigenta tohoto hriešneho podnikania vyvrheľov veľkomesta, prebehol mi mráz po chrbte. Ale potom som vzplanul.

Teraz som sa už nevyhýbal preberaniu židovskej otázky, nie, teraz som si to už prial. Avšak ako som sa naučil hľadať vo všetkých odboroch kultúrneho a umeleckého života Žida, narazil som náhle na jedno miesto, kde by som ho nikdy nečakal.

Tým, že som poznal Žida ako vodcu sociálnej demokracie, začali mi padať klapky z očí. Skončil sa tým môj dlhý vnútorný boj.

Už v každodennom styku s mojimi druhmi v práci mi bola nápadná podivuhodná schopnosť meniť sa, s ktorou zaujímali v časovom rozpätí niekoľkých dní rôzne stanoviská, ba niekedy dokonca v priebehu len niekoľkých hodín. Nemohol som pochopiť ako ľudia, ktorí mali stále ešte rozumné názory, keď boli medzi sebou, ich okamžite pod vplyvom masy stratili. Často to bolo k zúfaniu. Keď som bol po niekoľko hodinových rozhovoroch presvedčený, že tento raz som už konečne prelomil ľady, vysvetlil im ten ich nezmysel a tešil sa zo srdca z úspechu, musel som druhý deň začať od začiatku: všetko bolo márne. Ako večné kyvadlo vracali sa ich nezmyselné názory späť.

Pritom som všetko ešte nepochopil. Neboli spokojní s osudom, ktorý ich tak často tvrdo bil, preklínali ho. Nenávideli podnikateľov, tí sa im zdali byť neľútostnými strojcami ich osudu. Nadávali úradom, ktoré sa v ich očiach nevedeli vcítiť do ich situácie, demonštrovali proti cenám potravín a za svojimi požiadavkami išli do ulíc, to všetko sa ešte rozumom dalo pochopiť. Čo však zostávalo nepochopiteľným, bola neobmedzená nenávisť k vlastnému národu zhanobenie jeho veľkosti, špinenie jeho dejín a hádzanie blata na jeho veľkých mužov.

Tento boj proti vlastnému druhu, vlastnému hniezdu a domovu bol nezmyselný a nepochopiteľný. Bolo to neprirodzené.

Človek sa mohol z toho prechodne uzdraviť, avšak len na dni, nanajvýš na týždeň.

Ak človek neskoršie stretol niekoho, kto sa zdanlivo obrátil, bol zasa rovnaký ako predtým. Neprirodzenosť ho mala opäť vo svojej moci.

***

Postupne som spoznával, že sociálno-demokratická tlač bola prevažne riadená Židmi. Nepripisoval som tomu však žiadny zvláštny význam, bolo tomu tak aj v iných novinách. Nápadné bolo len to, že ani jediný časopis, v ktorom boli Židia, nebol skutočne národným časopisom a to národným v zmysle mojej výchovy a môjho názoru. Premohol som sa a pokúšal som sa čítať tento druh marxistických tlačovín a môj odpor trvalo vzrastal. Pokúsil som sa bližšie spoznať výrobcu týchto darebáckych zlátanín.

Boli to počínajúc vydavateľom samí Židia.

Vzal som si dostupné sociálno-demokratické brožúry a vyhľadal mená ich autorov: Židia. Poznamenal som si mená takmer všetkých vodcov, ďaleko najväčší podiel mali opäť príslušníci „vyvoleného národa", či sa už pritom jednalo o zástupcov Ríšskej rady alebo o tajomníkov odborov, predsedov organizácií alebo pouličných agitátorov. Vyplýval z toho vždy rovnaký obraz. Mená ako: Austerlitz, David, Adler, Ellenbogen atď. mi zostanú navždy v pamäti. Jedno mi bolo teraz jasné. Strana, z ktorej drobnými predstaviteľmi som už mesiace tvrdo bojoval, bola čo sa týka vedenia takmer výlučne v rukách cudzieho národa: to, že Žid nie je Nemec som už teraz vedel s konečnou platnosťou, šťastný a spokojný.

Až teraz som úplne spoznal zvádzačov nášho národa.

Už rok viedenského pobytu mi stačil nato, aby som nadobudol presvedčenie, že žiadny robotník nie je taký tvrdohlavý, aby nepodľahol hlbším znalostiam a vysvetleniam. Pomaly som sa stával znalcom ich vlastného učenia a používal som ho ako zbraň v boji za moje vnútorné presvedčenie.

Teraz bol úspech skoro vždy na mojej strane.

Veľké masy bolo možné zachrániť, aj keď za cenu najväčších obetí čo do času a trpezlivosti.

Avšak nikdy sa nedal žiaden Žid zbaviť svojho názoru.

Bol som vtedy ešte dosť detinský a vysvetľoval som im šialenosť ich učenia, mohol som sa v ich krúžku uhovoriť, domnieval som sa, že sa mi musí podariť presvedčiť ich o zhubnosti ich marxistického šialenstva, ale dosiahol som tak len opak. Zdalo sa, že rastúce pochopenie ničivého vplyvu sociálno-demokratických teórií a ich realizácia slúži len k posilneniu ich odhodlania.

Čím viac som sa s nimi hádal, tým viac som spoznával ich dialektiku. Najprv počítali s hlúposťou svojho protivníka a potom, keď už nebolo východiska, robili zo seba jednoducho hlupákov. Keď im to nepomohlo, tak správne neporozumeli, alebo preskočili ihneď na inú oblasť, hovorili len samozrejmosti, alebo ich prijali a zasa ihneď previedli na podstatne odlišnú látku, pri pristihnutí sa odpovedi vyhýbali a nič presného nevedeli. Ak človek zaútočil na takého apoštola kdekoľvek, všade zostal medúzovitý sliz. Ten tiekol pomedzi prsty, aby sa v budúcom okamihu spojil zasa dohromady. Ak ho človek porazil zničujúcim spôsobom a on pozorovaný okolím nemohol ináč než súhlasiť a zdalo sa, že sa človek dostal aspoň o krok ďalej, bol zajtra údiv veľký. Žid zo včerajška nevedel už ani to najmenšie, rozprával o svojom starom nešváre, robil akoby sa nič nestalo, nemohol si spomenúť vôbec na nič okrem toho, že správnosť svojho tvrdenia včera dokázal.

Niekedy som tŕpol čo viac obdivovať, jeho podrezaný jazyk, alebo umenie klamať. Začal som ich pomaly nenávidieť.

Dobré na tom bolo, že rovnakou mierou ako mi padli do oka nositelia alebo aspoň šíritelia sociálnej demokracie, rástla láska k môjmu národu. Kto by tiež mohol pri diabolskej obratnosti týchto zvodcov preklínať úbohú obeť. Aké ťažké bolo pre mňa zvládnuť dialektickú obratnosť tejto rasy! Aký márny bol úspech u ľudí, ktorí obrátia pravdu v ústach, hladko poprú práve vyslovené slovo, aby sa ho v budúcom okamihu sami zmocnili.

Nie. Čím viac som poznával Židov, tým viac som musel odpúšťať robotníkovi. Najväčšiu vinu v mojich očiach nemal robotník, ale všetci tí, ktorí sa nad tým nesnažili ustrnúť so železnou spravodlivosťou dať synovi národa, čo mu náleží a zvodcov a kazateľov záhuby pritlačiť k stene.

Skúsenosti každodenného života mi dali podnet k pátraniu po prameňoch marxistického učenia. Jeho pôsobenie mi bolo do podrobností jasné, pozornému pohľadu sa denne javil jeho úspech, následky som si pri troche fantázie vedel predstaviť. Zostávala ešte otázka, či zakladatelia predpokladali výsledok svojho výtvoru v jeho záverečnej podobe, alebo či sa sami stali obeťami omylu.

Podľa môjho úsudku bolo možné oboje.

V prvom prípade bolo povinnosťou každého mysliaceho človeka preniknúť do fronty neblahého hnutia a tak snáď predsa zabrániť najhoršiemu. Ináč, ale museli byť niekdajší pôvodcovia tejto choroby národov skutoční diabli. Lebo len v hlave obludy, nie človeka, mohol vzniknúť plán tejto organizácie, ktorej činnosť musela viesť vo svojom závere k zrúteniu ľudskej kultúry a k spustošeniu sveta.

Poslednou záchranou v tomto prípade zostával boj, boj všetkými prostriedkami, ktoré si ľudský duch, rozum a vôľa môžu predstaviť bez ohľadu na to, komu potom osud prihodí na misku váh svoje požehnanie.

Začal som sa dôvernejšie zoznamovať so zakladateľmi tohoto učenia a študovať základy hnutia. Že som sa dostal k cieľu skôr, než som dúfal, za to vďačím svojej znalosti židovskej otázky aj keď vtedy ešte nie príliš dôkladnej. To mi umožnilo praktické porovnanie skutočnosti s teoretickými táraninami apoštolov, t.j. zakladateľov sociálnej demokracie, naučil som sa rozumieť reči židovského národa: ten hovorí, aby zakryl, alebo aspoň zastrel myšlienky. Jeho ciele nenájdeme v riadkoch kníh, tie driemu pekne ukryté medzi nimi.

Bola to doba najväčšej premeny, ktorú som vo svojom vnútri musel prekonať. Zo slabého svetoobčana som sa stal fanatickým antisemitom.

Ešte raz a to naposledy ma prepadli pochybovačné a skľučujúce myšlienky.

Keď som skúmal dlhé obdobia dejín ľudstva a pôsobenie židovského národa v nich, vznikla odrazu úzkostlivá otázka, či si snáď nevyspytateľný osud vo svojom údele z dôvodov nám úbohým neznámym ľuďom predsa len nepraje konečné víťazstvo tohoto malého národa? Mal byť snáď tomuto národu pririeknutý svet ako odmena? Máme objektívne právo na boj za našu sebazáchovu, alebo aj toto je v nás len subjektívne odôvodnené.

Zatiaľ čo som sa zahĺbil do marxistického učenia a pôsobenie židovského národa som podrobil kľudnému a jasnému skúmaniu, osud mi sám dal odpoveď.

Židovské marxistické učenie odmieta aristokratický princíp prírody a kladie na miesto večného privilégia sily a moci, masu a jej mŕtvu váhu. Popiera teda v človeku význam národa a rasy a tým odoberá ľudstvu predpoklad existencie a kultúry. To by ako základ univerzu viedlo myšlienkovo k zániku každého pre ľudí pochopiteľného rádu. A tak ako v tomto najväčšom poznateľnom organizme by mohol byť výsledkom realizácie takéhoto zákona len chaos, tak pre zem a obyvateľov tejto hviezdy by to znamenalo ich zánik.

Ak zvíťazí Žid so svojim marxistickým vyznaním viery nad národmi sveta, jeho korunou bude pohrebný veniec ľudstva a táto planéta poputuje vesmírom zasa bez ľudí ako kedysi pred miliónmi rokov.

Večná príroda pomstí neúprosne prekročenie svojich prikázaní.

Dnes verím, že konám v duchu všemohúceho stvoriteľa: tým že sa bránim Židovi, bojujem za dielo Pána.

Dnes som presvedčený, že s výnimkou celkom mimoriadneho nadania, muž nemá byť verejne činný v politike pred svojim tridsiatym rokom. To preto, že až do tejto doby si vytvára všeobecnú platformu, z ktorej skúma rôzne politické problémy a stanovuje svoj vlastný postoj k ním. Len po získaní základného svetového názoru a tým aj stálosti vlastného ponímania jednotlivých otázok má, alebo sa smie muž vnútorne politicky vyzretý podieľať na politickom vedení obce.

Ak tomu tak nie je, vystavuje sa nebezpečenstvu, že svoje doterajšie stanovisko bude musieť jedného dňa v zásadných otázkach zmeniť, alebo proti svojmu vedomiu a svedomiu zotrvať na stanovisku, ktoré rozum a presvedčenie dávno odmietajú. V prvom prípade je to trápne pre neho osobne, pretože teraz sám kolíše a právom už nemôže očakávať, že mu jeho stúpenci budú pevne veriť ako predtým. Pre tých, ktorých riadi, vedie taký pád ich vodcu k bezradnosti a nezriedkavo k pocitu určitého zahanbenia aj voči tým, proti ktorým bojuje. V druhom prípade nastáva to, čo dnes tak často vidíme. Tou mierou ako vodca sám už neverí tomu, čo hovorí, je jeho argumentácia prázdna a plytká, ale je za to vulgárnejší vo voľbe prostriedkov. Zatiaľ čo on sám už nepomýšľa na vážnu obranu svojho politického presvedčenia (človek predsa neumiera za niečo, čomu sám neverí), požiadavky na jeho stúpencov rastú a sú stále nehanebnejšie až on nakoniec obetuje posledný zvyšok svojho vodcovstva a skončí u „politikov". To znamená u takého druhu ľudí, ktorých jediným zmýšľaním je bezcharakternosť spolu s drzou dotieravosťou a často neslušne vyvinutým umením klamať.

Ak sa na nešťastie pre slušných ľudí dostane taký chlapík do parlamentu, musíme už od začiatku vedieť, že podstata politiky pre neho spočíva len v heroickom boji o trvalé vlastníctvo tejto fľašky s mliekom pre jeho život a rodinu. Čím viac potom jeho žena a deti na tejto fľaške lipnú, tým urputnejšie bude bojovať o svoj mandát. Každý iný človek s politickými inštinktmi sa už preto stáva jeho osobným nepriateľom. V každom novom hnutí cíti možný začiatok svojho konca a v každom väčšom mužovi ďalšie nebezpečenstvo.

O tomto druhu parlamentných ploštíc budem hovoriť ešte dôkladnejšie.

Aj tridsaťročný muž sa bude musieť v živote ešte veľa učiť, ale bude to len doplnenie a vyplnenie rámca, ktorý mu stanoví jeho zásadný svetonázor. Jeho učenie už nebude žiadnym preškoľovaním, ale doškoľovaním a jeho stúpenci nebudú musieť prepadnúť stiesnenému pocitu, že ním boli dosiaľ zle vedení, ale naopak: viditeľný rast vodcu im poskytne uspokojenie, pretože jeho učenie znamená len prehlbovanie ich vlastných názorov. To je však v ich očiach dôkazom správnosti ich doterajšieho názoru.

Vodca, ktorý poznal nesprávnosť platformy svojich všeobecných politických názorov a musí ich opustiť, koná rozumne len vtedy, ak je ochotný vyvodiť z poznania doterajších chybných názorov posledný dôsledok. V tomto prípade musí odstúpiť od výkonu ďalšej politickej činnosti. Pretože sa už raz zmýlil v základných poznatkoch, môže sa to stať aj po druhý raz. V žiadnom prípade už nemá právo požívať dôveru spoluobčanov, alebo ju dokonca požadovať.

Ako málo sa dnes takáto slušnosť vyskytuje, o tom svedčí celková zvrhlosť spodiny, ktorá sa v tejto dobe cíti byť povolaná „robiť" do politiky.

Sotva je niekto z nich k tomu povolaný.

Kedysi som sa vyhýbal verejným vystúpeniam aj keď si myslím, že som sa zaoberal politikou viac než mnohí iní. Len v najužšom okruhu som hovoril o tom, čo hýbalo mojim vnútrom, alebo čo ma priťahovalo. Tieto prejavy v úzkom okruhu mali v sebe mnoho dobrého: naučil som sa síce menej „hovoriť", ale zato poznávať ľudí v ich často neskutočne primitívnych názoroch a námietkach. Pritom som nestrácal čas a možnosť školiť sa a ďalej vzdelávať. Príležitosť k tomu nebola nikde v Nemecku tak priaznivá ako vo Viedni.

***

Všeobecné politické myslenie bolo v starej podunajskej monarchii najprv väčšie a rozsiahlejšie než v starom Nemecku tej doby s výnimkou časti Pruska, Hamburgu a pobrežia Severného mora. Pod označením „Rakúsko" chápem v tomto prípade to územie Habsburgskej ríše, ktoré vďaka nemeckému osídleniu dalo nielenže historický podnet k vytvoreniu tohoto štátu, ale výhradne toto obyvateľstvo malo potrebnú silu, ktorá tomuto politicky a kultúrne tak umelému útvaru dávala po mnoho storočí vnútorný kultúrny život. Postupom doby závisel štát a jeho budúcnosť stále viac na udržaní tohoto zárodku budúcej ríše.

Ak dedičné zeme tvorili srdce Habsburgskej ríše, ktoré hnalo čerstvú krv do krvného obehu štátneho a kultúrneho života, potom Viedeň bola mozgom a vôľou súčasne.

Už vo vonkajšej okázalosti Viedne spočívala sila vládnucej kráľovnej, ktorá zjednocovala tento národnostný konglomerát, aby nádherou a vlastnou krásou dala zabudnúť na zlé príznaky staroby celého štátu. Hoci Ríša bola zmietaná prudkými krvavými bojmi jednotlivých národností, cudzina a špeciálne Nemecko videlo len prívetivý obraz tohoto mesta. Klam bol o to väčší, že v tej dobe Viedeň prežívala svoj už posledný a najväčší viditeľný rozmach. Pod vedením naozaj geniálneho starostu ožila úctyhodná rezidencia cisára starej ríše ešte raz zázračným mladým životom. Posledný veľký Nemec, ktorého národ kolonistov Východnej Marky zrodil, nepatril oficiálne do radov tzv. „štátnikov", ale tým že tento doktor Lueger ako starosta „Ríšskeho hlavného a rezidenčného miesta Viedne" podával jeden nevídaný výkon za druhým a možno povedať, že vo všetkých oblastiach komunálneho hospodárstva a kultúrnej politiky posilnil srdce celej Ríše a okľukou sa stal vlastne väčším štátnikom než všetci vtedajší tzv. „diplomati" dohromady. Ak sa mnohonárodnostná krajina menom „Rakúsko" predsa len zrútila, nehovorí to proti politických schopnostiam nemectva v starej Východnej Marke, ale bol to nutný výsledok nemožnosti natrvalo udržať päťdesiat miliónový štát rôznych národností pomocou desať miliónov ľudí, k čomu neboli včas dané úplne presné podmienky.

Rakúsky Nemec myslel viac než ušľachtilo.

Bol vždy zvyknutý žiť v rámci Veľkej Ríše a nikdy nestratil cit pre úlohy s tým spojené. Bol v tomto štáte jediný, kto za hranicami tejto korunnej zeme videl ešte hranice Ríše. Ak ho osud oddelil od spoločnej nemeckej vlasti, ešte stále sa pokúšal zvládnuť obrovskú úlohu: udržať pre nemectvo to, čo si jeho predkovia kedysi v nekonečných bojoch na východe vybojovali. Pritom je treba uvážiť, že sa tak mohlo stať len rozdelenou silou: srdce a spomienky tých najlepších nikdy neprestali cítiť so svojou spoločnou materskou krajinou, jej zvyšok zostal teraz ich domovom.

Už všeobecný obzor rakúskych Nemcov bol pomerne široký. Ich hospodárske vzťahy obsahovali často skoro celú mnohotvárnu ríšu. Takmer všetky veľké podniky boli v ich rukách, riadiaci personál, technici a úradníci sa regrutovali väčšinou práve tu. Boli tiež nositeľmi zahraničného obchodu, pokiaľ židovstvo nenatiahlo ruku na túto doménu pravlasti. Politicky držali štát ešte pohromade. Služba v armáde viedla do diaľav za tesné hranice domova. Rakúsko-nemecký regrút, narukoval vždy k nemeckému regimentu, pričom regiment sa mohol nachádzať v Hercegovine, rovnako ako vo Viedni alebo v Halíči. Dôstojnícky zbor bol stále ešte nemecký, vyššie úradníctvo prevažne tiež. Nemecké boli aj umenie a veda. Nehľadiac na gýč najnovších umeleckých smerov, ktorého produkciu by bez problémov ovládol aj národ negrov. Len Nemec bol vlastníkom a šíriteľom skutočného umeleckého zmýšľania. V hudbe, architektúre, sochárstve a maliarstve bola Viedeň nevyčerpateľnou studnicou, ktorá bez toho, že by niekedy vyschla, zásobovala celú monarchiu.

Nemci boli taktiež nositeľmi celej zahraničnej politiky, odhliadnuc od niekoľkých Maďarov.

Napriek tomu bol každý pokus márny udržať túto ríšu, pretože chýbal základný predpoklad.

Pre rakúsky mnohonárodnostný štát existovala jediná možnosť ako prekonať odstredivé sily jednotlivých národností. Riadiť štát centrálne, a tak ho tiež vnútorne organizovať, lebo ináč nieje štát mysliteľný.

V rôznych svetlých okamihoch prišlo pochopenie z „najvyšších miest" len preto, aby bolo zasa väčšinou v krátkej dobe zabudnuté, alebo ako ťažko prevoditeľné odsunuté nabok. Akákoľvek myšlienka viac federatívneho usporiadania Ríše sa musela nutne minúť účinkom, pretože chýbal zárodok silnej zastrešujúcej moci. K tomu pristupovali ešte ďalšie podstatné vnútorné predpoklady rakúskeho štátu a to vzťahy k nemeckej ríši v Bismarckovom poňatí. V Nemecku išlo len o prekonanie politických tradícií, pretože spoločný kultúrny základ tu vždy bol. Ríša obsahovala predovšetkým príslušníkov jedného národa, ak vynecháme pár malých cudzích strapcov. V Rakúsku to bolo naopak. Politická spomienka na vlastnú veľkosť jednotlivých krajín s výnimkou Maďarska tu vôbec neexistovala, alebo bola účinkom času zmazaná, alebo prinajmenšom rozmazaná a nezreteľná. Zato sa v tomto storočí nacionalizmu vyvinuli v rôznych krajinách národnostné sily, ktorých prekonanie bolo o to ťažšie, že na okrajoch monarchie sa začali tvoriť rasovo národnostné štáty spriaznené s jednotlivými rakúskymi národnostnými pruhmi a mali teda väčšiu príťažlivosť, ako tomu bolo možno naopak u rakúskych Nemcov.

Samotná Viedeň už nemohla v tomto boji natrvalo obstáť.

S rozvojom Budapešti ako veľkomesta dostala Viedeň súperku, ktorej cieľom už nebola celá spoločná monarchia, ale posilnenie jednej jej časti. Za krátky čas mala nasledovať Praha, potom Ľvov, Ľjublana atď. So vzostupom týchto kedysi provinčných miest na veľkomestá jednotlivých krajín sa vytvárali aj strediská ich kultúrneho života. Tým nadobudli národne politické inštinkty duchovnú základňu a duchovné prehĺbenie. Raz musel prísť okamih, kedy sa tieto hnacie sily stali silnejšími než sila spoločných záujmov a Rakúsko bolo stratené. Priebeh tohoto vývoja je možné sledovať od smrti Jozefa II. Tempo tohoto vývoja bolo závislé od radu faktorov, ktoré spočívali sčasti v samotnej monarchii, boli sčasti výsledkom zahranično-politického postavenia ríše.

Ak vôbec bola vôľa začať boj za udržanie tohoto štátu a v ňom zvíťaziť, potom mohla k cieľu viesť len bezohľadná a vytrvalá centralizácia. Bolo treba zásadne stanoviť jednotný úradný štátny jazyk, ktorý zdôrazňuje čisto formálnu spolunáležitosť a ktorý predstavuje technicky pomocný prostriedok, bez ktorého nemôže jednotný štát existovať. Taktiež tak škola a vyučovanie mohli len týmto spôsobom vypestovať jednotné štátne zmýšľanie. To sa nedalo dosiahnuť raz za desať, alebo dvadsať rokov, ale muselo sa počítať v storočiach, tak ako vo všetkých kolonizátorských otázkach, kde je dôležitejšia vytrvalosť ako sila okamžiku.

Rozumie sa samo sebou, že ako štátna správa, tak aj politické vedenie by museli byť vykonávané prísne jednotne.

Bolo pre mňa nesmierne poučné zistiť, prečo sa tak nestalo, alebo lepšie povedané, prečo to nebolo vykonané. Len ten, kto zavinil toto pozabudnutie, mal vinu na zrútení Rakúska.

Staré Rakúsko bolo viac než iný štát viazané na rozsah svojho riadenia. Lebo tu chýbal základ národného štátu, ktorý má v sile národa stále ešte moc, ktorá ho udrží aj keď vedenie zlyhá. Jednotný národný štát môže niekedy vďaka prirodzenému konzervativizmu svojho obyvateľstva a s ňou spojenej odolnosti znášať na počudovanie veľmi dlhé obdobia najhoršej správy a vedenia štátu bez toho, že by sa tým nejako vnútorne zrútil. Vyzerá to, akoby v takom tele už nebol duch, akoby bol mŕtvy, odumrel, až sa zrazu zdanlivo mŕtvy opäť zdvihne a ostatnému ľudstvu dá znamenie svojej nezničiteľnej životnej sily.

Ale ináč je tomu v ríši, ktorá pozostáva z rôznych národov a nedrží ju pohromade spoločná krv, ale spoločná päsť. Tu každá slabosť vedenia nekončí zimným spánkom štátu, ale prebudením všetkých individuálnych inštinktov, ktoré sú v krvi a nemohli sa v predchádzajúcej dobe rozvíjať. Len storočie spoločnej výchovy, spoločná tradícia, spoločné záujmy atď. môžu zmierniť toto nebezpečenstvo. Preto sú takéto štátne útvary - čím sú mladšie viac závislé na moci vedenia a často ako dielo význačných násilníkov a hrdinov ducha sa tieto už po smrti svojho veľkého zakladateľa rozpadajú. Ale ani po storočiach trvania nie je toto nebezpečenstvo prekonané. Len drieme, aby sa naraz prebudilo, ak slabosť spoločného vedenia, sila výchovy a vznešenosť tradície už nemôžu premôcť rozmach túžby rôznych kmeňov po vlastnom živote.

Je tragickým osudom Habsburgského Domu, že toto nepochopil.

Len jednému z nich ukázal osud pochodní na budúcnosť jeho krajiny, potom však táto pochodeň zhasla navždy.

Jozef II, rímsky cisár národa nemeckého, si s veľkými obavami uvedomoval, že jeho dom, vytlačený na samotný okraj ríše, by jedného dňa zmizol vo víre Babylonu národov, ak by v poslednej hodine neodčinil to, čo otcovia zameškali. S nadľudskou silou sa vzoprel tento „priateľ ľudí" proti nedbalosti predkov a pokúsil sa za desať rokov dohnať to, čo bolo zameškané po stáročia predtým. Keby mu bolo dopriatych aspoň štyridsať rokov na jeho dielo a keby aspoň dve generácíe po ňom v tomto diele pokračovali rovnakým spôsobom, pravdepodobne by sa zázrak podaril. Avšak keď po desiatich rokoch vlády zomrel, zmorený na tele aj na duchu, išlo s ním do hrobu aj jeho dielo, aby už nikdy neprecitlo a zomrelo navždy v kapucínskej hrobke.

Jeho nasledovníci na túto úlohu nestačili ani duchom, ani odhodlaním.

Keď potom v Európe vzplanuli prvé revolučné príznaky novej doby, začali sa postupne prenášať aj na Rakúsko. A keď napokon vypukol požiar, bol rozdúchavaný nie sociálnymi spoločenskými alebo všeobecne politickými príčinami, ale skôr národnostnými hnacími silami.

Revolúcia v roku 1848 mohla byť už všade triednym bojom, avšak v Rakúsku to bol začiatok rasového boja. Nemci zabudli vtedy na svoj pôvod, alebo ho neuznávali, dali sa do služieb revolučnej vzbury a tým spečatili svoj osud. Pomáhali prebúdzať ducha západnej demokracie, ktorý ich v krátkej dobre pripravil o základy ich existencie.

Vytvorením parlamentného zastupiteľského orgánu bez predchádzajúceho ustanovenia a upevnenia spoločného štátneho jazyka bol položený základný kameň konca prevahy nemectva v monarchii. Od tohto okamihu bol stratený aj štát. Všetko čo teraz nasledovalo bolo len historickým procesom rozpadu jednej ríše.

Sledovať tento rozklad bolo otrasné aj poučné zároveň. V mnohotisícoch foriem prebiehal výkon rozsudku dejín. Veľká časť ľudí bola slepá k procesu rozpadu, a to len potvrdilo vôľu Bohov k zničeniu Rakúska.

Nechcem sa tu zaoberať podrobnosťami, to nieje úlohou tejto knihy. Chcem len dôkladne sledovať tie procesy, ktoré obsahujú stále rovnaké príčiny skazy národov a štátov a majú tiež význam pre našu dobu a ktoré nakoniec dopomohli k zaisteniu základov môjho politického myslenia.

Medzi inštitúciami, na ktorých bolo rozožieranie rakúskej monarchie najzreteľnejšie a to i pre meštiakov, ktorí ináč nie sú nadaní zvlášť ostrým zrakom, bola na prvom mieste tá, ktorá mala byť najsilnejšia - parlament, v Rakúsku tzv. Ríšska rada.

Vzor tejto korporácie mal svoj pôvod v Anglicku v krajine klasickej „demokracie". Odtiaľ bolo prevzaté celé toto obšťastňujúce zariadenie a presadené pokiaľ možno bezo zmeny do Viedne.

V poslaneckej a pánskej snemovni slávil anglický dvojkomorový systém svoje vzkriesenie. Len „snemovne" samotné boli trochu rozdielne. Keď kedysi Berry nechal vyrastať anglický parlamentný palác z vĺn Temže, siahol do dejín britskej svetovej ríše a vytiahol odtiaľ šperk pre 1200 výklenkov, konzol a stĺpov svojej nádhernej stavby. V sochárskom a maliarskom umení sa stal dom lordov a dom ľudu chrámom slávy národa.

Prvý problém Viedne začína už tu. Lebo keď Dán Hansen dokončil posledný štít na mramorovom dome novej snemovne národov, na okrasu mu nezostalo nič iné, než sa pokúsiť o pôžičku z antiky. Rímski a grécki filozofi krášlia teraz túto divadelnú budovu „západnej demokracie" a v symbolickej irónii sa cez dva domy rozchádzajú na štyri svetové strany kvadrigy a poskytujú tak najlepší obraz niekdajšieho ruchu vo vnútri i vonku.

Lebo „národnosti" by považovali za urážku a provokáciu, keby boli v tomto diele velebené rakúske dejiny podobne ako v ríši samotnej sa osmelili až po dunení bitiek svetovej vojny umiestniť na Wallotovej stavbe Ríšskeho snemu v Berlíne nápis s venovaním nemeckému národu.

Keď som v necelých dvadsiatich rokoch vošiel po prvý raz do nádhernej stavby na Franzensringu, aby som bol ako divák a poslucháč prítomný na schôdzi poslaneckej snemovne, bol som zachvátený pocitmi veľkej nevôle.

Parlament som nenávidel vždy, ale vôbec nie ako inštitúciu ako takú. Naopak ako slobodomyseľný človek som si nevedel predstaviť iný spôsob vlády, pretože myšlienka na nejakú diktatúru by mi pri mojom vzťahu k Habsburgskému domu pripadala ako zločin proti slobode a rozumu.

Čiastočne k tomu prispelo moje náruživé čítanie novín, ktoré mi bez toho, že by som to sám tušil naočkovala obdiv k anglickému parlamentu, ktorého som sa nemohol len tak zbaviť. Dôstojnosť, s ktorou sa tam aj v dolnej snemovni venujú svojim úlohám (ako nám to krásne popisovala naša tlač) mi silne imponovala. Mohla snáď existovať nejaká vznešenejšia forma vlády jedného národného spoločenstva?

Práve preto som bol nepriateľom rakúskeho parlamentu. Považoval som formu celého jeho vystupovania za nedôstojnú pre veľký vzor. Teraz k tomu pribudlo nasledujúce: osud nemectva v rakúskom štáte závisel od jeho postavenia v Ríšskej rade. Až do zavedenia všeobecného a tajného hlasovacieho práva existovala v parlamente ešte nemecká väčšina, aj keď bezvýznamná. Už tento stav bol povážlivý, pretože vzhľadom k národne nespoľahlivému postoju sociálnej demokracie vystupovala táto v kritických otázkach týkajúcich sa nemectva vždy proti nemeckým národným záujmom, aby si neodradila stúpencov z jednotlivých národov. Už vtedy nemohla byť sociálna demokracia považovaná za nemeckú stranu. So zavedením všeobecného volebného práva prestala existovať i čisto číselná nemecká prevaha. Už nič nestálo v ceste odnemčovaniu štátu.

Národný pud sebazáchovy mi už vtedy bránil, aby som zvlášť z tohoto dôvodu miloval zastúpenie, v ktorom nemectvo nebolo zastupované, ale zrádzané. A to boli nedostatky ako mnohé iné, ktoré nemožno pripisovať veci samotnej, ale rakúskemu štátu. Už skôr som sa domnieval, že ani prípadné obnovenie nemeckej väčšiny v zastupiteľských orgánoch štátu nebude mať zásadný význam, pokiaľ bude existovať starý štát.

S takýmto vnútorným postojom som po prvý raz vstúpil do priestorov posvätných a sporných. Avšak pre mňa boli posvätné len vďaka vznešenej kráse nádhernej stavby. Zázračné helénske dielo na nemeckej pôde.

Ale vzápätí som bol pobúrený, keď som videl to úbohé divadlo, ktoré sa konalo pred mojimi očami.

Bolo prítomných niekoľko stoviek týchto zástupcov ľudu, ktorí mali práve zaujať stanovisko k akejsi dôležitej hospodárskej otázke. Stačil mi len ten jeden deň a mal som podnet k premýšľaniu na týždne. Duchovný obsah predneseného bol na skutočne skľučujúcej „výške", pokiaľ bolo takémuto táraniu vôbec rozumieť. Lebo niektorí páni nehovorili nemecky, ale svojimi slovanskými materinskými jazykmi alebo ich dialektmi. Mal som príležitosť to, čo som doteraz poznal len z čítania novín počuť na vlastné uši. Vzrušený dav kričiaci jeden cez druhého vo všetkých stupniciach, zdivočelá masa a nad tým všetkým nevinný starý strýc, ktorý sa v pote tváre snaží so zvoncom v ruke vykrikovať vážne prosby aj hrozby, aby zjednal domu opäť dôstojnosť.

Musel som sa smiať.

O niekoľko týždňov neskôr som tam bol opäť. Obraz sa zmenil, bol na nespoznanie. Sála bola úplne prázdna. V dolnej časti sa spalo. Niekoľko poslancov bolo na svojich miestach, zívali jeden na druhého, jeden „hovoril". Prítomný bol podpredseda snemovne a hľadel očividne znudený do sály.

Rok pokojného pozorovania stačil k tomu, aby som svoj pôvodný názor na podstatu tejto inštitúcie bez zbytku zmenil a utvrdil sa v tom.

Vnútorne som už nezaujímal postoj k znetvorenej forme parlamentarizmu, ktorú táto myšlienka o Rakúsku mala. Nie, teraz som už nemohol parlament ako taký uznávať. Až doteraz som videl nešťastie rakúskeho parlamentu v neprítomnosti nemeckej väčšiny, avšak teraz som videl neradostný osud v podstate tejto inštitúcie vôbec.

Napadol ma vtedy celý rad otázok.

Začal som sa dôkladne zoznamovať s demokratickým princípom stanovenia väčšiny ako základu celej tejto inštitúcie. Nemenšiu pozornosť som však venoval aj duchovným a morálnym kvalitám tých pánov, ktorí boli vyvolení svojimi národmi, aby slúžili tomuto účelu.

Tak som súčasne spoznal inštitúciu i jej nositeľov.

Počas niekoľkých rokov som si potom z poznatkov a názorov vytvoril plastický obraz najdôstojnejšieho javu novej doby: parlamentára. Vštepil som si ho vo forme, ktorá sa už nikdy potom podstatne nezmenila.

Takisto ma teraz praktická výuka skúseností uchránila od toho, že som sa neutopil v teórii, ktorá sa mnohým javí na prvý pohľad tak zvodná, avšak napriek tomu patrí k úpadkovým javom ľudstva.

Demokracia dnešného západu je predchodcom marxizmu, ktorý by bol bez nej nemysliteľný. Dáva živnú pôdu tomuto svetovému moru, v ktorého prostredí sa nákaza rozširuje. Vo svojej vonkajšej forme v parlamentarizme vytvorila „smiešny výplod z blata a ohňa", ale oheň, ako sa zdá, už asi dohorel.

Musím byť osudu viac než vďačný, že mi aj túto otázku predložil k riešeniu ešte vo Viedni, lebo je možné, že by mi bola odpoveď v terajšom Nemecku príliš uľahčená. Keby som poznal smiešnosť tejto inštitúcie nazvanej „parlament" najskôr v Berlíne, prepadol by som možno opačnému názoru a zdanlivo bez dôvodu sa postavil na stranu tých, ktorí videli blaho Ríše vo výhradnej podpore sily myšlienky cisárstva a preto stáli cudzí a slepí proti ľudu a dobe.

V Rakúsku to nebolo možné.

Tu sa nedalo tak ľahko upadať z jednej chyby do druhej. Ak bol parlament neschopný, platilo to pre Habsburgov ešte omnoho viac, v žiadnom prípade nie menej. Len odmietaním „parlamentarizmu" to tu nekončilo, pretože potom zostávala otvorená otázka: čo teraz? Odmietnutie a odstránenie Ríšskej rady by znamenalo, že celá vládna moc by zostala Habsburgskému domu - pre mňa celkom neznesiteľná myšlienka.

Obtiažnosť tohoto zvláštneho prípadu ma priviedla k dôkladnejším úvahám o tomto probléme, čo by sa asi ináč nestalo v tak mladom veku.

Na prvom mieste a najviac som rozmýšľal o zrejmej neprítomnosti akejkoľvek zodpovednosti jednotlivých osôb. Parlament urobil nejaké rozhodnutia, ktorých dôsledky môžu byť sebazhubnejšie a nikto za to nenesie zodpovednosť, nikto nemôže byť braný na zodpovednosť. Alebo snáď je zodpovednosťou to, že po nejakom krachu odstúpi vláda, ktorá to zavinila, alebo sa zmení koalícia, či dokonca rozpustí parlament?

Môže byť vôbec kolísajúca väčšina ľudí braná na zodpovednosť? Čo nie je myšlienka každej zodpovednosti viazaná na osobu?

Môže sa v praxi stať, že vedúca osoba vo vláde je braná na zodpovednosť za činy, ktorých pôvod a prevedenie je pripisované výlučne na konto vôle a náklonnosti väčšiny ľudí?

Alebo: nemá byť úlohou vedúceho štátnika plodiť tvorivé myšlienky namiesto toho, aby táto úloha spočívala v umení vysvetľovať genialitu svojich návrhov stádu baranov s dutými hlavami a potom si vyžobrávať ich súhlas?

Je kritériom štátnika, či ovláda umenie prehovárania tak dobre ako umenie štátnickej múdrosti v prijímaní veľkých smerníc a rozhodnutí?

Je neschopnosť vodcu dokázaná tým, že sa mu nepodarilo získať pre určitú ideu väčšinou náhodne viacej či menej čistými spôsobmi dohromady zohnaný húf? Pochopil vôbec tento húf nejakú myšlienku skôr, než úspech preukázal jej veľkosť?

Nie je snáď každý geniálny čin na tomto svete viditeľným protestom génia proti nezáujmu masy?

Čo má však urobiť štátnik, ktorému sa nepodarí lichotiť húfu natoľko, aby získal jeho priazeň pre svoje plány?

Má si ich kúpiť?

Alebo sa má vzhľadom k hlúposti svojich spoluobčanov vzdať realizácie životne dôležitých úloh a stiahnuť sa do ústrania, alebo má zostať?

Nedostáva sa v takom prípade skutočný charakter do neriešiteľného konfliktu medzi poznaním a slušnosťou, alebo lepšie povedané poctivým myslením?

Kde tu vedie hranica oddeľujúca všeobecnú povinnosť od záväzku osobnej cti?

Nemusí si každý správny vodca zakázať, aby bol takýmto spôsobom degradovaný na politického kšeftára?

A naopak: nemusí sa teraz cítiť každý kšeftár povolaný „robiť" do politiky, pretože konečnú zodpovednosť neponesie on, ale nejaký neovládateľný húf?

Nemusí viesť náš väčšinový princíp k demolácii vodcovskej myšlienky vôbec?

Domnievajú sa ľudia, že pokrok tohoto sveta pochádza z mozgov väčšín a nie z hláv jednotlivcov?

Alebo môžeme snáď v budúcnosti tento predpoklad ľudskej kultúry nemať k dispozícii?

Nejaví sa snáď nezbytnejší než kedykoľvek predtým?

Parlamentný princíp väčšinového rozhodovania odmieta autoritatívnu osobnosť a na jej miesto stavia počet daného húfu a tým hreší proti základným aristokratickým myšlienkam prírody, pričom jej názor na šľachtu však nemusí byť v žiadnom prípade stelesnený v dnešnej dekadencii našich súčasných horných desaťtisíc.

Aké spustošenie táto inštitúcia moderného parlamentárneho vládnutia spôsobuje si však čitateľ židovských novín nevie predstaviť, pokiaľ sa nenaučil samostatne myslieť a analyzovať. Táto tlač je v prvom rade príležitosťou pre neuveriteľné zaplavovanie celého politického života podradnými javmi našich dní. Zatiaľ čo správny vodca sa bude sťahovať z politickej činnosti, ktorá väčšinou nemôže spočívať vo výkonnej tvorivej práci, ale skôr v licitácii a handrkovaní sa o priazeň väčšiny, bude práve táto činnosť vyhovovať malému duchu a priťahovať ho.

Čím slabšieho ducha a schopnosti má taký obchodník s kožami, čím jasnejšie ho vlastný názor upozorňuje na úbohosť jeho vlastného zjavu, tým viac bude chváliť systém, ktorý od neho nevyžaduje silu a genialitu obra, skôr vďačne prijíma prefíkanosť dedinského starostu a radšej dokonca vidí tento druh múdrosti než tú, ktorú mal Perikles.

Pritom sa taký hlupák nikdy nemusí trápiť zodpovednosťou za svoje účinkovanie. Je tejto starosti zbavený, lebo dobre vie, že hoci je výsledok jeho „štátnického" zlyhania akýkoľvek, jeho koniec je už dávno vpísaný vo hviezdach. Jedného dňa bude musieť uvoľniť miesto inému, práve takému duchu ako je on sám. Lebo znamením takéhoto úpadku je okrem iného to, že počet veľkých štátnikov narastá práve v takej miere, v akej klesá meradlo jednotlivca. S rastúcou závislosťou na parlamentných väčšinách sa bude musieť, ale zmenšovať, pokiaľ veľký duchovia budú odmietať byť sluhami ľudí neschopných a tárajov a naopak reprezentanti hlúposti nenávidia nič viac než hlavu, ktorá nad nimi vyniká.

Je príjemný pocit vždy vedieť, že na čele mestského zastupiteľstva v Kocúrkove je vodca, ktorého múdrosť zodpovedá úrovni prítomných. Každý je rád, že sa môže čas od času blysnúť svojim duchom, ale predovšetkým, ak môže byť majstrom Peter, prečo teda nie tiež raz Pavol?

Najvnútornejšie však zodpovedá tento vynález demokracie jednej našej vlastnosti, ktorá v poslednej dobe prerástla v hanbu, totiž zbabelosti veľkej časti nášho tzv. „vodcovstva". Aké šťastie, keď sa môžu pri všetkých skutočných, alebo aspoň trochu významných rozhodnutiach schovať pod krídla tzv. väčšiny!

Pozrime sa na jedného takého politického beťára, ako so starosťou žobre o súhlas väčšiny ku každému konaniu, aby si tak zaistil potrebných druhov v zbrani a mohol zo seba zhodiť bremeno zodpovednosti. To je tiež hlavným dôvodom, prečo je takýto druh politickej činnosti mužovi v jadre slušnému a odvážnemu odporný a prečo ho nenávidí, zatiaľ čo všetky biedne charaktery priťahuje. Kto nechce osobne prevziať zodpovednosť a hľadá úkryt, je zbabelý lump. Ak sa bude raz vedenie národa skladať z takých úbožiakov, veľmi skoro sa to zle vypomstí. Nikto nebude mať odvahu rozhodne jednať, každý radšej príjme najpotupnejšie zneuctenie, než aby sa vzchopil k nejakému rozhodnutiu. Už tu predsa nie je nikto taký, kto by bol ochotný dať svoju osobu a svoju hlavu do služieb realizácie bezohľadného rozhodovania.

Lebo na jedno nesmieme zabúdať: väčšina nemôže ani tu nahradiť skutočného muža. Je vždy len zástupkyňou hlúposti a zbabelosti. Tak ako sto prázdnych hláv nenahradí jedného múdreho, tak zo stovky zbabelcov nevyjde hrdinské rozhodnutie. Avšak čím menšia je zodpovednosť jednotlivých vodcov, tým väčší je počet tých, ktorí sa aj napriek svojej úbohej, úrovni budú cítiť tiež byť povolaní dať národu k dispozícii svoje nesmrteľné sily. Áno, už vôbec nebudú musieť čakať, kým konečne prídu i oni na rad. Stoja v nekonečnom zástupe a s bolestnou ľútosťou počítajú tých, ktorí stoja pred nimi a takmer vypočítavajú hodinu, keď sa podľa ich ľudskej úvahy dostanú na ťah. Túžia teda po každej zmene v úrade, o ktorom snívajú a sú vďační za každý škandál, ktorý ten rad pred nimi prerazí. Ak však niekto nechce z obsadeného miesta odstúpiť, pociťujú to takmer ako porušenie svätej zmluvy spoločnej solidarity. Potom začnú byť zlomyseľní a nedajú pokoj až do tých čias, kým je tento nenásytný človek konečne zvrhnutý a poskytne svoje teplé miesto k dispozícii. Zato sa hneď tak skoro na žiadne miesto nedostane. Lebo ak je jedna z týchto príšer prinútená vzdať sa svojho miesta, bude sa ihneď pokúšať vsunúť znova niekam do radu čakajúcich, pokiaľ ju nezadrží pokrik a nadávky ostatných.

Výsledkom toho všetkého sú desivo rýchle zmeny na najdôležitejších miestach a úradoch takéhoto štátu, teda skutočnosť, ktorá v každom prípade pôsobí nepriaznivo, niekedy až katastrofálne. Lebo ak týmto mravom padne za obeť nielen hlupák a človek neschopný, ale často i skutočný vodca, ak osud vôbec ešte dokáže takého človeka na toto miesto dosadiť. Akonáhle to raz bude známe, vytvorí sa ihneď zovretý obranný front, najmä ak taká hlava bez toho, že by pochádzala z vlastných radov si aj napriek tomu trúfa preniknúť do vznešenej spoločnosti. Títo ľudia tu chcú byť len sami medzi sebou a ako spoločného nepriateľa nenávidia každého, kto by mohol byť jednotkou medzi nulami. A z tohoto hľadiska je inštinkt tým ostrejší, čím viac môže chýbať kdekoľvek inde.

Dôsledkom bude stále sa rozširujúce duchovné zbedačenie vedúcich vrstiev. Čo z toho plynie pre národ a pre štát, môže každý uvážiť sám, pokiaľ však sám k tejto skupine „vodcov" nepatrí. ­

Staré Rakúsko vlastnilo parlamentnú vládu v čistej podobe.

Predsedovia vlád boli síce menovaní cisárom a kráľom, avšak toto menovanie nebolo ničím iným než výkonom parlamentnej vôle. V licitácii a handrkovaní sa o jednotlivé ministerské miesta bolo však Rakúsko typickou západnou demokraciou. Výsledky zodpovedali zásadám zavedeným do praxe. Najmä výmeny jednotlivých osobností prebiehali v stále kratších intervaloch, až sa stali skutočnou honbou. Rovnakou mierou klesala veľkosť „štátnikov", až konečne zostal onen malý typ parlamentného kšeftára, ktorého štátnická hodnota bola stále viac meraná a uznávaná podľa toho, ako sa mu darilo zlepovať dané koalície, t.j. prevádzať tie najpokleslejšie politické obchody, ktoré výhradne dokážu zdôvodniť vhodnosť týchto zástupcov ľudu pre politickú prácu.

V tejto oblasti sprostredkovávala viedenská škola tie najlepšie dojmy.

Nemenej ma priťahovalo porovnávanie schopností a znalostí týchto zástupcov ľudu s úlohami, ktoré na nich čakali. Ale bolo treba chtiac-nechtiac sa bližšie zaoberať duševným horizontom týchto národných vyvolencov, pričom nebolo možné vyhnúť sa procesom vedúcim k odhaleniu týchto skvostných javov v našom verejnom živote a nevenovať im nutnú pozornosť. Taktiež spôsob, ktorým boli skutočné schopnosti týchto pánov dávané do služieb vlasti a používané, to znamená technický proces ich činnosti, stál za dôkladné štúdium a preskúmanie.

Celkový obraz parlamentného života sa javil o to žalostnejší, čím väčšie bolo odhodlanie preniknúť do vnútorných vzťahov a študovať osoby a vecné základy bezohľadne a s ostrou objektivitou. Áno, to je veľmi vhodné vzhľadom k inštitúcii, ktorej nositelia poukazujú v každej druhej vete na „objektivitu" ako jediný správny základ všetkých úvah a stanovísk. Pozrime sa na týchto pánov a zákony ich trpkých bytí a budeme sa čudovať výsledku.

Neexistuje žiadny iný princíp, ktorý - objektívne vzaté - je tak nesprávny ako princíp parlamentárny. Môžeme dospieť pritom až k tomu, ako sa páni zástupcovia ľudu dostávajú k svojmu úradu a dôstojnosti, nehľadiac na spôsob ich voľby. Že sa tu jedná skutočne len o nepatrný zlomok splnenia všeobecného želania, či dokonca požiadavky, svitne ihneď každému, komu je jasné, že politické znalosti širokých más nie sú vôbec vyvinuté natoľko, aby sami o sebe dospeli k určitým všeobecným politickým názorom a vyhľadali osoby, ktoré tu prichádzajú do úvahy.

Ak už výrazom „verejná mienka" označujeme čokoľvek, spočíva jeho význam len v nepatrnej miere na vlastných skúsenostiach alebo dokonca v poznatkoch jednotlivca, ale naopak v predstave, ktorá vzniká ako dôsledok nesmierne dôraznej a vytrvalej tzv. „osvety". Podobne ako príslušnosť k cirkvi je výsledkom výchovy, pretože v ľudskom vnútri potreba náboženstva len drieme, tak aj politický názor masy je konečným výsledkom niekedy až celkom neuveriteľne húževnatého a dôkladného spracovania duše a rozumu.

Zďaleka najväčší podiel na politickej „výchove", ktorú označujeme veľmi vhodným slovom „propaganda", pripadá na konto tlače. Táto obstaráva v prvom rade túto „osvetovú prácu" a predstavuje tak pre dospelých školu svojho druhu. Avšak toto vyučovanie nie je v rukách štátu, ale čiastočne v pazúroch nanajvýš menejcenných síl. Vo Viedni som ako mladý človek mal najlepšiu príležitosť dobre poznať majiteľov a duchovných producentov tohoto stroja na výchovu más. Spočiatku som sa musel čudovať, v akom krátkom čase bolo tejto veľmoci umožnené vyrábať určitú mienku, aj keď pritom išlo o úplnú falzifikáciu nepochybne existujúcich všeobecných vnútorných želaní a názorov. Za niekoľko dní sa zo smiešnej veci urobila významná štátna akcia a naopak, v tom istom čase upadli do zabudnutia životne dôležité problémy, lepšie povedané boli z pamäti a spomienok más vykradnuté.

Počas niekoľkých týždňov sa podarilo vyčarovať z ničoho nejaké mená, spojiť s týmito menami neuveriteľné nádeje širokej verejnosti a dokonca im zabezpečiť takú popularitu, akej sa skutočne významným mužom nedostalo za celý život. Mená, ktoré pred mesiacom nikto nepoznal ani z počutia, zatiaľ čo v tej istej dobe staré osvedčené osobnosti štátneho alebo verejného života aj pri najlepšom zdraví pre svet zomreli, alebo boli zahrnuté toľkými biednymi potupami, že ich menám hrozilo stať sa symbolmi určite úplnej podlosti, či darebáctva. Tento hanebný židovský spôsob, ako vyliať zo stoviek miest naraz čestnému človeku na čistý odev vedrá najnižších špinavých ohováraní a zneuctení, je treba preštudovať a osvetliť, aby bola správne ocenená nebezpečnosť týchto novinárskych lumpov.

Neexistuje nič, čo by takémuto duševnému lúpežnému rytierovi nebolo vhodné, aby sa dostal k svojim vytýčeným cieľom.

Bude vŕtať do najsúkromnejších rodinných záležitostí a nedá pokoj skôr, pokiaľ jeho inštinkt vyhľadávania slimákov nevyhrabe nejaký neradostný prípad, ktorý je potom určený na to, aby skoncoval s nešťastnou obeťou. A ak sa napriek dôkladnému očuchávaniu ani vo verejnom a ani v súkromnom živote nenájde vôbec nič, siahne takýto chlapík jednoducho k ohováraniam, v pevnej viere, že napriek tisícnásobnému odvolávaniu sa vždy niečo na obeť nalepí a že stonásobným opakovaním na cti utŕhajúcich rečí, o ktoré sa postarajú jeho kamaráti v zbrani, je obeť vo väčšine prípadov znemožnená. Pritom títo lumpi nepodniknú nič z dôveryhodných a pre iných pochopiteľných dôvodov. Božechráň! Takýto stra­šiak zaútočí na svoje okolie veľmi darebáckym spôsobom a zahalí sa do mraku počestných a úlisných fráz, tára o „novinárskej povinnosti" a o iných Iživých ve­ciach. Dokonca sa odvažuje nudne tárať na zasadnutiach a kongresoch, teda na akciách, kde sa táto pohroma vyskytuje vo väčšom počte od úplne zvláštnej totiž žurnalistickej „cti", o čom sa tam nazhromaždená zberba navzájom ubezpečuje.

Táto spodina však fabrikuje z viac než dvoch tretín tzv. „verejnú mienku", z jej peny potom vystupuje parlamentná Afrodite.

Na správny popis týchto praktík a ich klamárskej nepravdivosti by bolo treba napísať celé knihy. Ale aj keď toto necháme bokom a skúmame len daný produkt a činnosť, zdá sa mi to dostatočné na to, aby aj ten najobjektívnejší nezmysel tejto inštitúcie pochopila aj tá najdôverčivejšia povaha.

Najskôr a najľahšie vysvetlíme tento nezmyselný a nebezpečný ľudský zmätok, ak porovnáme demokratický parlamentarizmus so skutočnou germánskou demokra­ciou.

Pozoruhodnosť prvého spočíva v tom, že je zvolených povedzme päťsto mužov, v poslednom čase i žien, ktorým vo všetkom prislúcha posledné slovo. Sú tak prak­ticky vládou, lebo aj keď volia vládny kabinet, ktorý navonok riadi správu štátnych záležitostí, je to len zdanie. V skutočností nemôže táto tzv. vláda podniknúť žiadny krok, bez toho, že by si zaistila povolenie všemocného zhromaždenia. Z tohoto dôvodu ju tiež nemožno činiť zodpovednú za nič, lebo konečné rozhodnutie nerobí vláda, ale parlamentná väčšina. Vláda je v každom prípade len vykonávateľkou vôle väčšiny. Jej politické schopnosti možno vlastne posudzovať len podľa toho, ako dokáže pretiahnuť väčšinu na svoju stranu, alebo ako sa dokáže prispôsobiť vôli tejto väčšiny. Tým, ale klesá z úrovne skutočnej vlády na úroveň žobráčky vzhľadom k väčšine. Áno, jej najnaliehavejšia úloha teraz spočíva len v tom aby si prípad od prípadu, zaisťovala buď priazeň danej väčšiny, alebo aby vytvárala novú väčšinu vláde viac naklonenú. Správnosť zámerov vlády samo o sebe nehrá úlohu.

Tým je prakticky vylúčená akákoľvek zodpovednosť.

K akým dôsledkom to vedie, vyplýva z celkom jednoduchej úvahy: výsledkom vnútornej skladby, t.j. skladby týchto päťsto zvolených zástupcov ľudu podľa ich povolania alebo dokonca schopnosti je roztrhaný a naviac väčšinou úbohý obraz. Nemožno predsa uveriť tomu, že títo vyvolenci národa sú tiež vyvolencami ducha alebo aspoň rozumu! Dúfam, že sa nikto nedomnieva, že z volebných lístkov voličov, ktorí sú všetko iné než plný ducha, vyrastú hneď po stovkách nejakí štátnici. Vôbec je potrebné ostro vystúpiť proti nezmyslu, že vo všeobecných voľbách sa zrodia géniovia. Po prvé, v jednom národe sa nájde len raz za veľmi dlhé obdobie jeden jediný skutočný štátnik a nikdy nie ihneď sto a viac súčasne. Po druhé, odpor más je proti každému géniovi priamo inštinktívny. Skôr prejde ťava uchom ihly, než sa prostredníctvom volieb „objaví" skutočne veľký muž.

To, čo skutočne predstavuje mieru širokého priemeru, sa vo svetových dejinách obvykle ohlási samé.

Tu však hlasuje päťsto ľudí viac než skromného formátu o najdôležitejších záležitostiach národa, dosadzujú vlády, ktoré si potom musia obstarávať schválenia tohoto zhromaždenia v každom jednotlivom prípade a v každej zvláštnej otázke. Politiku tu robí v skutočnosti týchto päťsto ľudí,

A podľa toho tá politika tiež väčšinou vyzerá.

Avšak aj keď necháme bokom genialitu týchto zástupcov a pomyslíme na to, ako rôzne problémy v celkom protichodných oblastiach čakajú na vyriešenie a rozhodnutie, pochopíme, aká neschopná musí byť vládna inštitúcia, ktorá aj posledné rozhodovanie prenáša na masové zhromaždenie ľudí, z ktorých má vždy len nepatrný zlomok znalosti a skúsenosti v prerokovávanej záležitosti. Najdôležitejšie hospodárske opatrenia sa predkladajú fóru, ktorého členovia majú asi len z jednej desatiny ekonomické vzdelanie. To však neznamená nič iného, než vložiť konečné rozhodnutie do rúk ľudí, ktorým k tomu chýbajú akékoľvek predpoklady.

Tak je to aj vo všetkých ostatných otázkach. Vždy rozhoduje väčšina ľudí nezna­lých veci a neschopných. Skladba tejto inštitúcie zostáva nemenná, zatiaľ čo prejed­návané problémy sa týkajú všetkých oblastí verejného, čo by predpokladalo stálu zmenu poslancov, ktorí tieto problémy posudzujú a rozhodujú o nich. Je predsa nemožné, aby rovnakí ľudia rozhodovali o záležitostiach dopravy a rovnako tak napríklad o otázkach vysokej zahraničnej politiky. Museli by to byť univerzálni génio­via, akí sa objavia sotva raz za storočie. Bohužiaľ sa ale väčšinou nejedná o „hlavy", ale o obmedzených domýšľavých a nafúkaných diletantov, o duševný polosvet naj­horšieho druhu. Odtiaľ tiež pramení tá nepochopiteľná ľahkomyseľnosť, s ktorou títo páni hovoria a rozhodujú o veciach, ktoré by i veľkým duchom dali látku k starostlivým úvahám. Najzávažnejšie opatrenia pre budúcnosť štátu ba i národa sa tu prevádzajú tak, ako by na stole ležala rozohraná partia kariet a nie osud rasy.

Bolo by však iste nespravodlivé sa domnievať, že každý poslanec nejakého parlamentu by bol zaťažený takýmto nepatrným pocitom zodpovednosti.

Nie, vôbec nie.

Ale tým, že tento systém núti jednotlivca zaujímať stanoviská k otázkam, ktorým nerozumie, kazí mu postupne charakter. Nikto nenájde odvahu prehlásiť: „páni myslím, že tejto otázke nerozumiem. Aspoň ja osobne vôbec nie". Ostatne nič by sa nezmenilo, pretože úprimnosť by rovnako nenašla pochopenie a ostatní by si asi tým čestným somárom nenechali skaziť všeobecnú hru, ale každý kto pozná ľudí, pochopí, že v takto osvietenej spoločnosti nikto nechce byť ten najhlúpejší a v určitých kruhoch sa čestnosť rovná hlúposti.

Tak bude aj tento spočiatku čestný zástupca prinútený dať sa na dráhu všeobecného klamstva a podvodov. Práve presvedčenie, že neúčasť jednotlivca by na veci vôbec nič nezmenila, umŕtvi každé čestné pohnútky, ktoré by sa snáď mohli u niekoho prejaviť. Nakoniec si ešte nahovára, že on osobne zďaleka ešte nie je ten najhorší a že svojou spoluúčasťou snáď zabráni niečomu horšiemu.

Samozrejme možno namietať, že jednotliví poslanci v tej či onej veci síce nemajú zvláštne znalosti, ale ich stanoviská sú formulované frakciami, ktoré riadia politiku svojich poslancov a radia im. Majú svoje zvláštne výbory, ktoré sú odborníkmi poučované viac než dosť.

Na prvý pohľad to súhlasí. Ale vnucuje sa otázka: prečo volíme 500 ľudí, ak len niekoľko z nich má potrebnú múdrosť k zaujatiu stanoviska v dôležitých záležitostiach?

Áno, v tom je jadro problému.

Cieľom nášho dnešného parlamentarizmu nieje vytvoriť zhromaždenie múdrych, ale zostaviť skôr zástup duševne závislých núl, ktorých ovládanie podľa určitých smerníc je o to ľahšie, o čo väčšia je obmedzenosť jednotlivcov. Len tak je možné v dnešnej dobe robiť stranícku politiku v tomto zlom zmysle. Len tak je možné, že utajený pôvodca sa drží vždy v pozadí bez toho, že by mohol byť braný na zodpovednosť. Lebo každé aj pre národ škodlivé rozhodnutie nebude pripisované na vrub jedného z tých lumpov, ale bude zvalené na bedrá celej frakcie.

Tým odpadá akákoľvek praktická zodpovednosť, lebo tá môže spočívať len v záväzku jednotlivca a nie na parlamentnej skupine tárajúcich.

Toto zariadenie môže byť milé a cenené len najklamárskejšími a denného svetla sa štítiacimi jazvecmi, zatiaľ čo každý čestný priamy a k osobnej zodpovednosti pripravený človek ho musí nenávidieť.

Tento druh demokracie sa stal tiež nástrojom rasy, ktorá sa pre svoje vnútorné ciele musí báť slnka dnes aj v budúcnosti. Len Žid môže vychvaľovať zariadenie, ktoré je špinavé a falošné ako on sám.

***

Proti tomu stojí skutočná germánska demokracia slobodnej voľby vodcu s jeho záväzkom úplne prevziať všetku zodpovednosť za svoje konanie. V tejto demokracii neexistuje žiadne hlasovanie väčšiny o jednotlivých otázkach, ale rozhodovanie jediného človeka, ktorý potom svojim majetkom a životom stojí za svojim rozhodnutím.

Ak bude vznesená námietka, že za týchto predpokladov sa len ťažko nájde niekto, kto bude ochotný venovať sa tak riskantnej úlohe, treba odpovedať:

Bohu vďaka, v tom je predsa zmysel germánskej demokracie, aby sa ten prvý nedôstojný snaživec a morálny zbabelec nedostal nijakou okľukou k vláde nad svojimi súkmeňovcami, ale aby už len samotná veľkosť prevzatej zodpovednosti odradila neschopných a slabochov.

Keby sa však predsa len nejaký taký chlapík pokúsil sem preniknúť, možno ho ľahko objaviť a nevyberane okríknuť. Preč, zbabelý lump! Ustúp, zašpiníš schody. Lebo hlavné schodisko do panteónu dejín nieje pre pokrytcov, ale pre hrdinov!

***

K tomuto názoru som sa dopracoval po dvojročnom navštevovaní viedenského parlamentu.

Potom som tam už nechodil.

Vláda parlamentu mala hlavnú zásluhu na oslabovaní habsburgského štátu v posledných rokoch. Čím viac bola jeho zásluhou potlačovaná nadvláda nemectva, tým viac sa presadzoval systém vzájomného nepriateľstva národov. V Ríšskej rade to prebiehalo vždy na úkor Nemcov a tým aj v neprospech Ríše. Lebo na prelome storočia muselo byť aj tomu najhlúpejšiemu človeku jasné, že príťažlivosť monarchie už nedokáže ovládnuť odstredivé sily jednotlivých krajín.

Naopak. Čím nedostatočnejšie boli prostriedky, ktoré mohol štát vynakladať na svoje udržanie, tým viac narastalo pohŕdanie týmto štátom. Nielen Maďarsko, ale aj jednotlivé slovanské provincie sa už tak málo identifikovali so spoločnou monarchiou, že jej slabosť už nebola pociťovaná ako vlastná hanba. Skôr tu bola akási radosť z príznakov začínajúcej staroby. Dúfalo sa viac v jej smrť než v jej uzdravenie.

Parlament ešte zabraňoval úplnému zrúteniu, avšak za cenu nedôstojných ústupkov a splnenia akéhokoľvek vydieračstva, ktoré potom Nemec musel zaplatiť. V Ríši bola potom čo najšikovnejšie dohrávaná partia jednotlivých národov proti sebe. Viac-menej všeobecná vývojová línia smerovala proti Nemcom, zvlášť však od toho času, keď sa stal následníkom trónu arcivojvoda František Ferdinand. Vďaka následníctvu získal istý vplyv a čechizácia, prebiehajúca zhora nadol dostala plán a rád. Tento budúci panovník sa pokúšal všetkými prostriedkami napomáhať odnemčovaniu, alebo ho sám podporoval, alebo aspoň kryl. Čisto nemecké miesta boli okľukou cez štátne úradníctvo pomaly, ale isto zahrnuté do ohrozených jazykovo zmiešaných zón. Aj v Dolnom Rakúsku postupoval tento proces stále rýchlejšie a Viedeň už bola pre mnoho Čechov ich hlavným mestom.

Vedúca myšlienka tohoto nového Habsburga, ktorého rodina hovorila česky (manželka arcivojvodcu, bývalá česká kňažná bola zosobášená s princom Morganaticky. Pochádzala z kruhov kde bol protinemecký postoj tradíciou), bo­lo treba zriadiť v strednej Európe pomaly slovanský štát, ktorý mal byť za úče­lom ochrany proti ortodoxnému Rusku postavený na prísne katolíckych základoch. Tým sa náboženstvo zasa raz dostalo do služieb čisto politickej myšlienky, ako tomu bolo u Habsburgovcov dosť často, nešťastné myšlienky aspoň z nemeckého hľa­diska.

Výsledok bol v mnohých ohľadoch viac než smutný. Ani Habsburský dom, ani katolícka cirkev nedostali očakávanú odmenu.

Habsburgovci prišli o trón, Rím o veľký štát.

Lebo tým, že koruna vo svojich politických zámeroch postavila do svojich služieb tiež náboženské momenty, vyvolala ducha, ktorého sama spočiatku nepovažovala za možného.

Ako odpoveď na pokusy zlikvidovať v starej monarchii všetky prostriedky nemectva, vyrástlo v Rakúsku staronemecké hnutie.

V osemdesiatych rokoch dosiahol taktiež v monarchii svoj vrchol manchesterský liberalizmus v židovskom poňatí. Reakcia proti tomu prišla, ako bolo v Rakúsku zvykom, v prvom rade nie zo sociálnych, ale z nacionálnych pozícií. Pud sebazáchovy prinútil nemectvo k obrane v najostrejšej forme. Až v druhom rade začínali mať vplyv tiež hospodárske aspekty. Zo všeobecného politického zmätku vznikli najmä dva stranícko-politické útvary: jeden bol zameraný viac nacionálne, druhý viac sociálne, obidva však boli veľmi zaujímavé a poučné pre budúcnosť.

Po skľučujúcom konci vojny 1866 sa Habsburský dom zaoberal myšlienkou odvety na bojisku. Len smrť cisára Maxa Mexického, ktorého pád zapríčinili Francúzi, pričom jeho nešťastná expedícia sa pripisovala predovšetkým Napoleonovi III, vyvolala veľké pobúrenie a zabránila užšiemu zblíženiu sa s Francúzskom. Viac­menej Habsburg vtedy číhal. Keby sa vojna v rokoch 1870/71 nestala takým ojedinelým víťazným ťažením, bol by sa asi viedenský dvor odvážil na krvavú odvetu za Sadovu. Ale keď prišli prvé hrdinské zvesti z bojiska, zázračné, neuveriteľné a predsa pravdivé, tu spoznal „najmúdrejší" zo všetkých monarchov nevhodný čas a tváril sa neúprimne dobrotivo.

Lebo hrdinský boj týchto dvoch rokov priniesol ešte ďalší a väčší zázrak.

U Habsburgovcov nebolo zmenené stanovisko úprimné, bolo vynútené vonkajšími okolnosťami. Zato nemecký ľud v starej Východnej Marke bol hlboko uchvátený víťazstvom Ríše a videl pred sebou oživený sen svojich otcov, ktorý sa stal nádhernou skutočnosťou. Nemýľme sa lebo: skutočne nemecky zmýšľajúci Rakúšan spoznal od tejto chvíle, že Hradec Králove bol tragickým, ale súčasne nutným predpokladom na opätovné vybudovanie Ríše, ktorá už nemala byť a tiež nebola zaťažená hnilobným marazmom starého zväzku. Na vlastnom tele pociťoval, že Habsburský dom skončil svoje dejinné poslanie a že nová Ríša si zvolí za cisára len toho, kto v hrdinskom zápale môže „Korune Rýna" ponúknuť svoju hlavu. Je treba ďakovať osudu a pochváliť ho za to, že ju dal do léna potomkovi domu, ktorý už raz dávno daroval v osobe Fridricha Veľkého národu svetlý symbol slávy.

Keď ale po veľkej vojne Habsburský dom rázne pristúpil v monarchii k plazivému, ale neúprosnému kynoženiu nebezpečného jednoznačne zmýšľajúceho nemectva ­lebo toto bol nutne výsledok slavizačnej politiky - vzplanul odpor k zániku odsú­deného národa spôsobom, aký novšie dejiny nepoznali.

Po prvýkrát sa rebelantmi stali muži nacionálne a patrioticky zmýšľajúci. Rebe­lantmi nie proti národu, ani proti štátu, ale proti spôsobu vládnutia, ktorý podľa ich presvedčení musel viesť k zániku ich národa.

Po prvý raz v novších nemeckých dejinách sa oddelil zemský dynastický patriotizmus od nacionálnej lásky k vlasti a národu.

Bolo zásluhou všenemeckého hnutia nemeckého Rakúska v deväťdesiatych rokoch, že jasne a jednoznačne konštatovalo, že štátna autorita má právo vyžadovať úctu a ochranu len vtedy, ak je to v súlade so záujmami národa, alebo keď ich aspoň nepoškodzuje. Štátna autorita nemôže byť samoúčelná, lebo v takom prípade by každá tyrania na tomto svete bola nenapadnuteľná a posvätná.

Ak vedie vládna moc pomocnými prostriedkami národ k zániku, potom je vzbura nielen právom, ale povinnosťou každého príslušníka takéhoto národa. Otázka, kedy taký prípad nastáva a kedy nie, nebude rozhodnutá teoretickými pojednávaniami, ale silou a úspechom.

Každá vládna moc si nárokuje povinnosť udržiavať štátnu autoritu, nech je sebahoršia a aj keby tisíckrát zradila záujmy národa. Preto národný pud sebazáchovy môže používať v boji za nadobudnutie slobody či nezávislosti rovnaké zbrane, akými sa ich pokúša protivník zadržať. Boj „legálnymi" prostriedkami je vedený tak dlho, pokiaľ aj rútiaca sa moc takéto prostriedky nepoužíva. Ale nie je treba báť sa použiť aj iné prostriedky, ak ich používa protivník.

Všeobecne sa nemá nikdy zabúdať, že udržanie štátu alebo dokonca vlády nie je najvyšším cieľom ľudského bytia, cieľom je uchovanie druhu. Ak je však druh v nebezpečenstve, ak je utláčaný, alebo ak mu hrozí dokonca odstránenie, potom otázka legality hrá len podradnú úlohu.

Môže sa potom stať, že aj keď vládnuca moc tisíckrát používa vo svojom konaní tzv. „legálne prostriedky", napriek tomu je pud sebazáchovy utláčaných vždy vyšším ospravedlnením ich boja všetkými dostupnými zbraňami.

Ľudské právo ruší štátne právo.

Ak je však národ vo svojom boji o ľudské práva porazený, znamená to, že na vážkach osudu bol zistený ako príliš ľahký pre šťastie udržať sa ďalej na tomto pozemskom svete. Lebo kto nie je ochotný, alebo schopný bojovať za svoje bytie, tomu určila večne spravodlivá prozreteľnosť jeho koniec.

Svet tu nie je pre zbabelé národy.

***

Aké ľahké je pre tyraniu si navliecť pláštik tzv. „legality", ukázalo sa najjasnejšie a najzreteľnejšie na príklade Rakúska.

Legálna štátna moc sa vtedy opierala o Nemcom nepriateľskú pôdu parlamentu a tiež Nemcom nepriateľsky panovnícky dom. V týchto dvoch faktoch bola stelesnená všetka štátna autorita. Bolo nezmyselné chcieť z týchto miest zmeniť osud Rakúsko-nemeckého národa. Podľa našich ctiteľov jedinej možnej „legálnej" cesty by to znamenalo zrieknuť sa boja, lebo tento by nebol uskutočniteľný legálnymi prostriedkami. Ale to by znamenalo tiež koniec Nemcov v monarchii a to vo veľmi krátkom čase. Skutočne len vďaka zrúteniu sa štátu bolo nemectvo uchránené pred týmto osudom.

Avšak teoretik s okuliarami by radšej zomrel pre svoju doktrínu, než pre svoj národ. Domnieva sa, že ľudia sú na svete pre zákony, ktoré si sami vytvorili.

K hrôze všetkých teoretických doktrinárov a iných štátnych fetišistov vtedajší členovia všenemeckého hnutia v Rakúsku zamietli dôkladne tento nezmysel, čo zostáva ich zásluhou. Zatiaľ čo sa Habsburgovci všetkými prostriedkami pokúšali dostať nemectvu na kobylku, zaútočila táto strana dokonca na „vznešený" panovnícky dom a to bezohľadne. Prvá zo všetkých previedla sondu v tomto zhnitom štáte a otvorila oči státisícom. Ich zásluhou bol nádherný pojem „láska k vlasti" oslobodený z objatia tejto smutnej dynastie.

V prvom období svojho nástupu mala mimoriadne mnoho priaznivcov, ktorých počet hrozil prerásť v skutočnú lavínu. Ale úspech nevydržal. V dobe môjho príchodu do Viedne bolo toto hnutie už prekonané kresťansko-sociálnou stranou a stalo sa dokonca celkom bezvýznamné. Celý tento proces zrodu a zániku všenemeckého hnutia na jednej strane a neslýchaného vzostupu kresťansko-sociálnej strany na druhej strane mal pre mňa mimoriadny význam ako klasický predmet štúdia.

Keď som prišiel do Viedne, boli moje sympatie celkom na strane všenemeckého smeru. Veľmi mi to imponovalo, že mal niekto odvahu zvolať v parlamente „sláva Hohenzollerovi" a tiež ma tešilo, že stále ešte niekto považoval Rakúsko za prechodne oddelenú súčasť Nemeckej ríše a nenechal uplynúť ani okamih, aby toto tiež verejne neprehlásil. Vzbudzovalo vo mne radostnú nádej, že sa vyskytli ľudia, ktorí vo všetkých otázkach nemectva bezohľadne priznávali farbu a nikdy sa neznižovali ku kompromisom. Bola to podľa môjho názoru jediná ešte schodná cesta k záchrane národa. Nechápal som, že hnutie po tak nádhernom vzostupe toľko kleslo. Ešte menej som chápal, že sa kresťansko-sociálna strana v rovnakej dobe stala tak obrovskou silou. Bola práve na vrchole svojej slávy.

Keď som sa chystal porovnať obidve tieto hnutia, dal mi i v tomto prípade osud, zrýchlený mojou neutešenou situáciou, tú najlepšiu výučbu pre pochopenie príčin tejto hádanky.

Začnem u dvoch mužov, ktorí boli vodcami a zakladateľmi týchto dvoch strán: Georg von Schönerer a Dr. Karl Lueger. Čisto ľudsky vzaté, obidvaja prevyšujú rámec a úroveň tzv. parlamentných zjavov. V bahne všeobecnej politickej korupcie zostal ich život čistý a neporušený. Moje sympatie boli najskôr na strane všenemeckého Schönerera, ale pomaly som sa obracal tiež ku kresťansko-sociálnemu vodcovi.

Keď som porovnával ich schopnosti, bol vtedy Schönerer, ako sa mi zdalo, lepší a dôkladnejší mysliteľ v zásadných problémoch.

Rozpoznal nutný koniec Rakúskeho štátu správnejšie a jasnejšie než ktokoľvek iný. Keby jeho výstrahy počúvali lepšie najmä v Ríši, keď varoval pred Habsburskou monarchiou, nebolo by došlo k nešťastiu svetovej vojny Nemecka proti celej Európe. Schönerer rozpoznával vnútornú podstatu problémov, o to viac sa však mýlil v ľuďoch.

Tu bola silná stránka Dr. Luegera. Bol mimoriadnym znalcom ľudí a vystríhal sa toho, aby ich videl lepších, než v skutočnosti sú. Počítal teda viac s realitou života, zatiaľ čo Schönerer mal pre ňu len malé pochopenie. Všetko, čo si Všenemec myslel, bolo teoreticky správne, ale pretože mu chýbala sila a pochopenie, že teoretické poznatky je treba sprostredkovať masám a to formou zodpovedajúcou ich chápaniu, ktorá je a zostane obmedzená, zostávalo všetko poznanie len prorockou múdrosťou bez toho, že by sa stalo praktickou skutočnosťou.

Táto neprítomnosť faktickej znalosti ľudí viedla neskôr k chybnému hodnoteniu síl celého hnutia aj prastarých inštitúcií. Avšak Schönerer nakoniec spoznal, že ide o svetonázorové otázky, ale nepochopil, že vhodnými nositeľmi týchto takmer náboženských názorov môžu byť predovšetkým vždy len široké masy ľudu.

Videl bohužiaľ len vo veľmi malom rozsahu mimoriadnu obmedzenosť vôle tzv. „meštianskych kruhov", čo bolo dané už ich hospodárskym postavením a z toho vyplývajúcou obavou, že majú čo stratiť a preto sa držia späť. Ale svetonázor bude mať vyhliadku na víťazstvo len vtedy, ak tu existuje široká masa ako nositeľka nového učenia a je ochotná podstúpiť nutný boj. Z nedostatočného pochopenia nižších spoločenských vrstiev pramenilo potom úplné poňatie sociálnej otázky.

Vo všetkých týchto veciach bol Dr. Lueger opakom Schönerera. Dôkladná znalosť ľudí mu pomáhala správne oceňovať možné sily a tým zostal uchránený pred prílišným podhodnotením súčasných inštitúcií, dokonca snáď práve preto sa naučil používať tieto inštitúcie ako pomocné prostriedky pre dosiahnutie svojich cieľov. Takisto veľmi dobre chápal, že politická bojová sila dnešných vyšších meštianskych vrstiev je malá a nepostačujúca na to, aby vybojovala víťazstvo novému veľkému hnutiu. Preto vo svojej politickej činnosti kládol dôraz na získanie vrstiev, ktorých existencia bola ohrozená, čo znamenalo skôr povzbudenie bojovej vôle, než jej ochromenie. Bol tiež ochotný použiť všetky existujúce mocenské prostriedky a nakloniť si mocné inštitúcie tak, aby z týchto starých zdrojov sily získaval prospech pre vlastné hnutie.

Svoju novú stranu zameral predovšetkým na stredný stav, ohrozený zánikom, čím si získal stúpencov veľmi stálych, obetavých a skutočne bojovných. Jeho nesmierne múdry vzťah ku katolíckej cirkvi mu skoro získal mladších duchovných v takom rozsahu, že stará klerikálna strana bola nútená vyprázdniť pole, alebo šikovnejšie sa pripojiť k novej strane a získavať tam pomaly pozíciu za pozíciou.

Keby sme však len toto považovali za charakteristiku podstaty tohoto váženého muža, veľmi by sme mu krivdili. Lebo nebol len obratným taktikom, ale mal vlast­nosti skutočne veľkého a geniálneho reformátora. Avšak bol obmedzený presnou znalosťou existujúcich možností ako aj vlastných schopností. Tento skutočne vý­znamný muž si vytýčil veľmi praktický cieľ. Chcel dobyť Viedeň. Viedeň bola srdcom monarchie, z tohoto mesta prúdil ešte život do chorého a starého tela slabej Ríše. Čím zdravšie bude srdce, tým viac ožije celé telo. Zásadne správna myšlienka, ktorá však mohla byť použitá len počas určitého obmedzeného času.

A v tom bola slabosť tohoto muža. Čo vykonal ako starosta mesta Viedne je v najlepšom slova zmysle nesmrteľné. Monarchiu tým však zachrániť nemohol - na to bolo príliš neskoro.

To videl jeho odporca Schönerer jasnejšie.

Na čo Dr. Lueger prakticky siahol, to sa veľmi dobre darilo. Čo si od toho sľuboval, to sa nedostavilo.

Čo chcel Schönerer to sa mu nepodarilo, čoho sa obával, to sa bohužiaľ strašným spôsobom dostavilo.

Tak ani jeden z obidvoch mužov nedosiahol svoj cieľ: Lueger už nemohol zachrá­niť Rakúsko a Schönerer už nemohol zachrániť nemecký národ pred pádom.

Pre dnešnú dobu je poučné dokonale študovať príčiny zlyhania obidvoch strán. Je to účelné najmä pre mojich priateľov, pretože v mnohých bodoch sú dnešné pomery podobné tým vtedajším a je možné vyhnúť sa chybám, ktoré kedysi viedli ku koncu jedného a neplodnosti druhého hnutia.

Zrútenie všenemeckého hnutia v Rakúsku malo podľa mňa tri príčiny:

Po prvé, nejasná predstava o význame sociálneho problému pre novú, svojou podstatou revolučnú stranu. Pretože Schönerer a jeho prívrženci sa obracali v prvom rade na meštianske vrstvy, mohol byť výsledok len slabý a mierny.

Nemecké meštianstvo je špeciálne vo svojich vyšších kruhoch bez toho, že by to jednotlivci tušili, pacifistické až k skutočnému sebapopretiu, ak ide o vnútorné záležitosti národa alebo štátu. V dobrých časoch, čo v tomto prípade znamená, že je dobrá vláda, je toto zmýšľanie základom mimoriadnej hodnoty týchto vrstiev pre štát. V časoch zlej vlády však pôsobí priam zhubne. Už len preto, aby bolo možné viesť skutočne vážny boj, muselo sa všenemecké hnutie venovať predovšetkým získavaniu más. Pretože tak neurobilo, stratilo taký rozmach, ktorý takáto vlna potrebuje, ak nemá skoro opadnúť.

Pokiaľ, ale nová strana nemá od začiatku túto zásadu na zreteli a nerealizuje ju, stráca neskôr možnosť dohnať zameškané. Ak príjme strana veľký počet umiernených meštianskych živlov, bude sa vnútorný postoj hnutia riadiť podľa nich a stratí ďalšie vyhliadky na získanie väčších síl zo širokých ľudových vrstiev. Tým sa však také hnutie nedostane ďalej než k vyrývaniu a kritike pomerov. Už nikdy nenájde tú takmer náboženskú vieru spojenú s rovnakou obetavosťou. Na jej miesto sa dostane snaha „o pozitívnu spoluprácu", čo v tomto prípade znamená uznanie existujúcej situácie a pomalé zmierňovanie tvrdosti boja a konečná dohoda na zhnitom mieri.

Tak tomu bolo i so všenemeckým hnutím, pretože od začiatku nepripisovalo hlavný význam získavaniu stúpencov zo širokých más. Stalo sa „meštianskym, vybraným a umiernene radikálnym".

Z tejto chyby vyrástla druhá príčina jeho rýchleho zániku.

V dobe nástupu všenemeckého hnutia bola situácia nemectva v Rakúsku už celkom zúfalá. Z roka na rok sa stával parlament stále viac inštitúciou pomalej ska­zy nemeckého národa. Každý pokus o záchranu v hodine dvanástej mohol mať aspoň malú nádej na úspech len za predpokladu, že táto inštitúcia bude odstráne­ná.

Pre hnutie tým vznikla principiálna otázka: vstúpiť do parlamentu a - ak sa to tak dá vyjadriť - „vytunelovať ho zvnútra", alebo viesť boj útokom zvonku na toto zariadenie?

Vstúpili tam a porazení vyšli von. Avšak ísť sa tam muselo.

Viesť boj proti takej moci zvonka znamená vyzbrojiť sa neotrasiteľnou odvahou a pripraviť sa na nekonečné obete. Chytiť býka za rohy a dostať mnoho ťažkých rán, niekedy padnúť k zemi a zasa sa zdvihnúť so zlámanými údmi, až potom po najťažšom zápase sa víťazstvo prikloní na stranu smelého útočníka. Len veľkosť obetí získa pre vec nových bojovníkov, až nakoniec vytrvalosť bude odmenená víťazstvom. K tomu je však potreba detí národa zo širokých más.

Len tieto sú odhodlané a dostatočne húževnaté, aby tento boj dobojovali až do krvavého konca.

Túto širokú masu však všenemecké hnutie nemalo, a tak mu nezostalo nič iného než vstúpiť do parlamentu.

Nebolo by správne si myslieť, že toto rozhodnutie bolo výsledkom dlhých vnútorných pochybností či úvah: nie, nemyslelo sa na nič iného. Účasť na tomto nezmysle bola len odrazom všeobecných nejasných predstáv o význame a vplyve účasti v inštitúcii, ktorá už v princípe bola považovaná za nesprávnu. Najskôr si sľubovali uľahčenie osvety širokým ľudovým vrstvám, ak dostanú príležitosť hovoriť na „fóre celého národa". Taktiež sa zdalo, že útok na korene zla bude úspešnejší než útok zvonku. Domnievali sa tiež, že bezpečnosť jednotlivých popredných bojovníkov bude pod ochranou imunity väčšia, takže sila útoku by sa tým mohla zvýšiť.

V skutočnosti to však bolo inak.

Fórum, o ktorom hovorili všenemeckí poslanci, sa nezväčšilo, ale skôr zmenšilo. Pretože každý hovorí len k tomu okruhu ľudí, ktorý ho chce počúvať, alebo ku ktorým sa reprodukcia povedaného dostane prostredníctvom tlače.

Najväčšie bezprostredné fórum poslucháčov však nie je poslucháreň parlamentu, ale veľké verejné zhromaždenie ľudu.

Lebo tam sa nachádzajú tisícky ľudí, ktorí prišli, aby počúvali, čo im chce rečník povedať. Oproti tomu v zasadacej sále poslaneckej snemovne je ich len pár stoviek a to väčšinou len preto, aby obdržali diéty a v žiadnom prípade nie preto, aby do seba nechávali nalievať múdrosti ostatných pánov „zástupcov ľudu". Avšak je to predovšetkým stále rovnaké publikum, ktoré sa už ničomu nenaučí, pretože okrem rozumu mu k tomu chýba aj čo i len najmenšia vôľa.

Žiadny z týchto zástupcov ľudu nikdy sám od seba nevzdá česť lepšej pravde a nedá sa do jej služieb. Nie, neurobí to ani jediný z nich, len ak by mal opodstatnenú nádej, že si tým zachráni svoj poslanecký mandát na dlhšie obdobie. Len vtedy, keď už je jasné, že jeho doterajšia strana dopadne v budúcich voľbách zle, vydá sa tento výkvet statočnosti na cestu a bude sa rozhliadať, či a kde by sa dostal k nejakej strane alebo smeru, ktorý dopadne vo voľbách lepšie. Ale túto zmenu pozície sprevádza obvykle prietrž morálnych zdôvodnení. Ak sa zdá, že nejaká existujúca strana natoľko stráca priazeň ľudu a hrozí jej tak veľký prepad, že pravdepodobne utrpí vo voľbách zničujúcu porážku, pripravujú sa na veľký pochod: parlamentné krysy opúšťajú stranícku loď. Nemá to nič do činenia s lepším vedením alebo úmyslom, len s istým vešteckým nadaním, ktoré parlamentné ploštice v pravý čas varuje a púšťa ich opakovane do inej teplej straníckej postele.

Hovoriť pred takýmto „fórom" znamená len hádzať perly sviniam. To sa ale naozaj neoplatí! Pretože úspech nemôže byť iný než nulový.

A tak to tiež bolo. Všenemeckí poslanci sa mohli uhovoriť: účinok nebol vôbec žiadny.

Tlač o nich úplne mlčala, alebo roztrhala ich prejavy tak, že zmizla akákoľvek súvislosť, ba prekrúcala dokonca zmysel, ktorý sa potom vytrácal a verejná mienka dostávala tak veľmi zlý obraz o úmysloch nového hnutia. Nemalo význam to, čo jednotliví páni hovorili: význam malo to, čo sa o nich dalo čítať v tlači, čo bol len výťah z ich prejavov, ktorý skreslený tlačou mohol pôsobiť len nezmyselne. Mohol ­a mal. Pritom jediné fórum, pred ktorým hovorili pravdu, pozostávalo z päťsto členov parlamentu. To hovorí samo za seba.

Najhoršie však bolo nasledujúce:

Všenemecké hnutie mohlo počítať s úspechom len vtedy, keď od prvého dňa pochopilo, že tu nesmie ísť o novú politickú stranu, ale o svetový názor. Lebo len svetonázor mohol nájsť silu na vybojovanie tohoto obrovského zápasu. Toho sú ako vodcovia schopné len tie najlepšie a najodvážnejšie hlavy. Ak nie je boj za svetový názor vedený obetavými hrdinami, nenájdu sa za krátky čas ani k smrti odhodlaní bojovníci. Kto bojuje len za svoju vlastnú existenciu, nezaujíma sa príliš o spoločnosť.

Aby si hnutie tento predpoklad udržalo, musí každý vedieť, že hnutie môže nadobudnúť česť a slávu z pohľadu potomkov, ale v prítomnosti nemá čo ponúknuť. Čím viac postov a miest má hnutie na rozdávanie, tým väčší je príliv podradných ľudí, až nakoniec títo politickí príležitostní robotníci zaplavia stranu tak, že niektorí poctiví bojovníci už staré hnutie vôbec nespoznávajú a naopak tí noví odmietajú niekdajších bojovníkov ako obtiažne „nepovolaných". Tým je však „misia" takéhoto hnutia vyradená.

Keď sa všenemecké hnutie upísalo parlamentu, dostalo „parlamentárov" namiesto predchádzajúcich vodcov a bojovníkov. Tým kleslo na úroveň bežnej politickej strany a stratilo silu čeliť mučeníckym vzorom neblahému osudu. Namiesto boja sa naučilo „hovoriť" a „vyjednávať". Nový parlamentár to začal už za krátky čas pociťovať ako krajšie, pretože nie tak riskantnú povinnosť vybojovával nový svetonázor „duchovnými" zbraňami parlamentnej výrečnosti, namiesto toho aby sa v prípade potreby vrhol do boja s nasadením vlastného života - do boja, ktorého výsledok bol neistý a v každom prípade nevýnosný.

Keď už sedeli v parlamente, začali prívrženci vonku dúfať a čakať na zázraky, ktoré neprichádzali a ani prichádzať nemohli. Skoro začali byť netrpezliví, pretože to, čo počuli od svojich poslancov, nezodpovedalo v žiadnom prípade očakávaniu voličov. To sa dalo ľahko vysvetliť, pretože nepriateľská tlač neposkytovala ľudu pravdivý obraz pôsobenia všenemeckých zástupcov.

Čím viac noví zástupcovia ľudu prichádzali na chuť miernejšiemu spôsobu „revolučného" boja v parlamente a v krajinských snemoch, tým menej boli ochotní vrátiť sa do nebezpečnej osvetovej práce medzi široké vrstvy národa. Masové zhromaždenie, jediná cesta k naozaj účinnému, bezprostrednému ovplyvňovaniu a to znamená jedinému možnému získavaniu veľkého počtu ľudí, bolo stále viac odsúvané do pozadia.

Tak bola napokon tribúna parlamentu zamieňaná za pivový stôl zasadacej sály, aby sa reči z tohoto fóra liali nie do ľudu, ale do hláv jeho tzv. „vyvolených" zástupcov, tak prestávalo byť i všenemecké hnutie ľudovým hnutím a v krátkom čase pokleslo na úroveň klubu akademických výkladov, ktoré takmer nikto nebral vážne. Zlý dojem, ktorý sprostredkovávala tlač, nebol už zodpovedajúcim spôsobom skorigovaný osobnou schôdzkovou činnosťou jednotlivých pánov, až napokon slovo „všenemecký" znelo v ušiach širokých más nepekne. Avšak - a to nech si nechajú povedať všetci tí dnešní rytierski pisálkovia a vykrikovači - najväčšie prevraty na svete nikdy neboli riadené husím pierkom. Nie, pre pero zostávalo stále vyhradené tieto deje teoreticky zdôvodňovať.

Ale sila, ktorá uvádzala do pohybu historické lavíny náboženského a politického diania, to bola odpradávna kúzelná moc hovoreného slova.

Široké masy národa podľahnú predovšetkým sile reči. Všetky veľké hnutia sú hnutia ľudové, sú to vulkanické erupcie ľudských vášní a duchovného vnímania, podnieteného buď krutou bohyňou núdze, alebo zapálené pochodňami slov vrhnu­tými masám ľudu, slov, ktoré nie sú limonádovými výlevmi estetizujúcich literátov a levov salónov.

Osudy národov dokáže zmeniť len búrka horúcej vášne, ale vzbudiť takúto vášeň vie len ten, kto ju sám nosí v srdci.

Samotná vášeň daruje svojmu vyvolencovi slová podobné úderom kladiva, ktoré otvárajú brány srdca ľudu.

Koho ale vášeň opustí a jeho ústa zostávajú nemé, toho nebo nevyvolilo za zvestovateľa svojej vôle.

Teda nech sa každý pisár drží svojho kalamára, aby bol činný „teoreticky", ak mu na to stačia rozum a schopnosti: vodcom sa však nenarodil a nebol vyvolený. Hnutie, ktoré má veľké ciele, sa musí úzkostlivo snažiť, aby nestratilo súvislosť so širokými ľudovými masami. Každú otázku musí zvažovať práve z tohoto hľadiska a v tomto smere robiť rozhodnutie. Musí sa vyhýbať všetkému, čo by mohlo znížiť, alebo oslabiť jeho pôsobenie na masy, nie snáď z „demagogických" dôvodov, ale na základe jednoduchého poznania, že bez obrovskej sily národných más nie je žiadna veľká idea uskutočniteľná, hoci by bola sebeposlanejšia a vznešená.

Len tvrdá skutočnosť musí určovať cestu k cieľu, či sa nám to páči alebo nie. Vyhýbať sa nepríjemným cestám znamená minúť na tomto svete cieľ.

Keď všenemecké hnutie vďaka svojmu postoju k parlamentu preložilo ťažisko svojej činnosti z národa do poslaneckej snemovne, stratilo budúcnosť a získalo lacný okamžitý úspech. Zvolilo ľahší boj a tým už nebolo hodné konečného víťazstva.

Premyslel som si tieto otázky veľmi dôkladne už vo Viedni a spoznal som, že sú hlavnou príčinou zrútenia sa tohoto hnutia, ktoré podľa môjho názoru bolo povo­lané k tomu, aby sa ujalo vedenia nemectva práve v tom, že neuznalo tieto skutoč­nosti.

Dve hlavné chyby, na ktorých všenemecké hnutie stroskotalo, boli navzájom príbuzné. Nedostatočná znalosť vnútorných hnacích síl veľkých prevratov viedla k podceneniu významu širokých más ľudu. Z toho vyplynul nepatrný záujem o sociálne otázky a nesprávne nedostatočné získavanie duší z nižších vrstiev národa. A tiež nesprávny postoj k parlamentu, ktorý všetky tieto chyby podporoval.

Keby poznali nesmiernu silu, ktorá je vlastná mase ako nositeľke revolučného odporu vo všetkých dobách, pracovali by v sociálnej a propagandistickej sfére ináč. Potom by tiež ťažisko hnutia nebolo v parlamente, ale v dielni a na ulici.

Tvrdý boj, ktorý viedlo všenemecké hnutie proti katolíckej cirkvi, je vysvetliteľný len nedostatočným pochopením duchovnej podstaty ľudu: prudký útok novej strany proti Rímu mal nasledujúce príčiny:

Keď sa Habsburský dom s konečnou platnosťou rozhodol pretvoriť Rakúsko na slovanský štát, siahalo sa k akýmkoľvek prostriedkom, ktoré sa zdali byť v tomto smere vhodné. Tento nesvedomitý panovnícky dom zapriahal bez škrupulí do služieb novej „štátnej idey" aj náboženské inštitúcie. Používanie českých farností a ich duchovných správcov bolo len jedným z mnohých prostriedkov na ceste k všeobecnej slovanizácii Rakúska.

Odohrávalo sa to asi takto: Do čisto nemeckých obcí boli dosadzovaní českí farári, ktorí pomaly, ale isto nadraďovali záujmy českého národa nad záujmy cirkvi a stávali sa zárodkom procesu odnemčovania! Nemecké duchovenstvo v tomto smere takmer úplne sklamalo. Nielen, že to bolo z hľadiska nemectva v tomto boji úplne nepoužiteľné, ale nedokázalo sa to ani brániť útoku zo strany tých druhých. A tak bolo nemectvo okľukou, t. j. cirkevným zneužívaním na jednej strane a ne­dostatočnou obranou na strane druhej pomaly, ale nepretržite zatláčané do úza­dia.

Ak sa toto konalo v malom, vo veľkom neboli pomery o nič lepšie. Antinemec­kým pokusom Habsburgovcov sa vysoký klérus patričným spôsobom nebránil a presadzovanie nemeckých záujmov ustúpilo do úzadia. Všeobecný dojem nemohol byť iný než ten, že ide o hrubé porušovanie nemeckých práv katolíckym duchoven­stvom. Spôsobilo to zdanie, že cirkev necíti s nemeckým národom, že sa nespravod­livo stavia na stranu nepriateľa. Podľa Schönererovho názoru bol koreň zla v tom, že vedenie katolíckej cirkvi sa nenachádza v Nemecku a z toho, že vyplýva nepriazeň cirkvi k záujmom nášho národa.

Tzv. kultúrne problémy ustúpili vtedy, ako takmer všetko vo vtedajšom Rakúsku, skoro celkom do úzadia. Rozhodujúci pre postoj všenemeckého hnutia ku katolíckej cirkvi nebol ani tak jej vzťah k vede apod., ako skôr jej nedostatočné zastupovanie nemeckých práv a naopak stála podpora zvlášť slovanskej arogancie žiadostivosti. Georg Schönerer nebol polovičatý. Boj proti cirkvi začal s presvedčením, že len týmto je možné nemecký národ zachrániť. Hnutie „preč od Ríma" bolo mohutným, ale aj najťažším útokom, ktorý mal zbúrať nepriateľskú pevnosť. Domnieval sa, že ak bude tento boj úspešný, bude prekonaný neradostný rozkol cirkvi v Nemecku, pričom vnútorná sila Ríše a nemeckého národa by takýmto víťazstvom mohli veľa získať.

Avšak ani predpoklad, ani výsledok tohoto boja neboli správne. Bezpochyby bola národná sila odporu nemeckého duchovenstva vo všetkých otázkach nemectva menšia, než sila ich nenemeckých hlavne českých bratov v úrade. Ale len ignorant nemohol nevidieť, že nemecké duchovenstvo sotva chcelo brániť nemecké záujmy. Takisto musel každý nezaslepený človek uznať, že to vyplýva v prvom rade z istej okolnosti, ktorou my Nemci všetci ťažko trpíme: je to naša objektivita v postoji k našej národnosti rovnako tak ako k čomukoľvek inému.

Český duchovný sa staval subjektívne k svojmu národu a objektívne k cirkvi, zatiaľ čo nemecký farár bol subjektívne oddaný cirkvi a zostával objektívny voči svojmu národu. Ide o jav, ktorý nanešťastie môžeme sledovať v tisíckach iných príkladov. V žiadnom prípade to nieje len zvláštne dedičstvo katolicizmu, ale skutočnosť, ktorá u nás v krátkom čase nahlodáva každú zvlášť štátnu alebo ideovú inštitúciu.

Porovnajme napríklad postoj, ktorý, zaujíma naše úradníctvo k pokusom o národnú obrodu s postojom úradníctva iného národa v tejto otázke. Alebo si snáď myslíme, že dôstojnícky zbor všade na svete by rovnakým spôsobom zastrčil záujmy svojho národa za frázu „štátna autorita", ako sa to u nás deje už päť rokov celkom samozrejme a považuje sa to za dokonca zvlášť záslužné? Nezaujímajú snáď napríklad v židovskej otázke obe cirkvi stanovisko, ktoré nezodpovedá záujmom národa ani skutočným potrebám náboženstva? Porovnajme postoj rabína ku všet­kým otázkam pre židovstvo len trochu významným ako rasu so stanoviskom ďaleko najväčšej časti nášho duchovenstva, ale láskavo obidvoch cirkví!

S týmto javom sa stretávame vždy, ak ide o abstraktné idey.

„Štátna autorita", „demokracia", „pacifizmus", „medzinárodná solidarita" apod. sú pojmy, ktoré sa u nás takmer vždy stanú tak rigidnými, čisto doktrinárnymi predstavami, že každé posudzovanie všeobecných národných životných potrieb sa robí len z ich hľadiska.

Tento neradostný spôsob pohľadu na všetky záležitosti pod uhlom už raz vytvoreného názoru umŕtvuje každú schopnosť zamyslieť sa subjektívne nad vecou, ktorá objektívne odporuje vlastnej doktríne, vedie nakoniec k úplnej zámene pro­striedku a účelu. Obracia sa proti všetkým pokusom o národné povznesenie, čo by to bolo možné len po odstránení zlej zhubnej vlády, pretože by to vraj bolo poruše­ním „štátnej autority". Podľa tohoto názoru nie je štátna autorita prostriedkom k nejakému účelu, v očiach fanatika objektivity je účelom samým o sebe, ktorý vyplní celý jeho život. Rozhorčene by sa postavil proti pokusu o diktatúru, aj keby jej nositeľom mal byť napr. nejaký Fridrich Veľký a terajší štátni umelci parlamentnej väčšiny by boli len neschopnými trpaslíkmi alebo dokonca podradnými subjektami, pretože zákon demokracie je pre doktrinárov posvätnejší než blaho národa. Bude teda hájiť najhoršiu tyraniu, ktorá ruinuje národ, pretože „štátna autorita" je v tejto tyranii momentálne stelesnená, inokedy zasa odmietne aj požehnanú vládu, pokiaľ táto nezodpovedá pravidlám „demokracie".

Rovnako tak bude náš nemecký pacifista mlčať pri každom aj seba krvavejšom znásilnení národa, ktoré môže vychádzať aj z nejakej vojenskej moci. A keby sa dal tento osud zmeniť len odporom, t.j. násilím bolo by to proti duchu jeho mierového spoločenstva. Medzinárodný nemecký socialista môže byť od ostatného sveta solidárne vyplienený a bude to kvitovať s bratskou náklonnosťou a nepomyslí na odplatu ani na protest práve preto, že je Nemec.

Toto môže znieť smutne, ale zmeniť nejakú vec znamená ju najskôr poznať. Rovnako tak tomu je so slabošským zastupovaním nemeckých záujmov časti klérusu. Nie je to zo zloby ani zo zlej vôle, nie je to na povel „zhora". V takejto národnej vlažnosti vidíme jednak výsledok nedostatočnej výchovy k nemectvu od mladosti, jednak úplné podrobenie sa myšlienke, ktorá sa stala idolom.

Výchova k demokracii, k socializmu medzinárodného typu, k pacifizmu apod. je výchova rigidná a výlučná, z ich pohľadu čisto subjektívna, že je touto zásadnou predstavou ovplyvnený všeobecný obraz ostatného sveta, zatiaľ čo postoj k nemectvu bol už od mladosti len veľmi objektívny. Tak bude pacifista, venujúci sa subjektívne a bez výhrad svojej idei, hľadať pri každom aj tom najnespravodlivejšom ťažkom ohrození svojho národa najskôr objektívne práva (pokiaľ je to Nemec) a nikdy sa z pudu sebazáchovy nepostaví do radov svojho stáda a nebude bojovať. Nakoľko to platí pre jednotlivé cirkvi, nám ukáže snáď toto:

Protestantizmus zastupuje záujmy nemectva lepšie, má to zakotvené už vo svojom zrode a neskoršej tradícii. Zlyháva však v okamihu, kedy by sa obrana národných záujmov mala týkať oblasti, ktorá chýba alebo je z nejakých dôvodov odmietaná vo všeobecnej línii jeho tradícií a predstáv o svete.

Protestantizmus nastúpi k podpore nemectva, pokiaľ sa jedná o záležitosti vnútornej čistoty alebo národného prehlbovania, o obranu nemeckej podstaty, nemeckej reči a tiež nemeckej slobody, pretože to všetko je zdôvodnené v ňom samom. Okamžite sa však veľmi tvrdo postaví proti všetkým pokusom zachrániť národ zo zovretia jeho smrteľného nepriateľstva, pretože jeho postoj k židovstvu je stanovený viac-menej dogmaticky. Pritom sa tu jedná o otázku, bez vyriešenia ktorej sú a zostanú všetky ostatné pokusy o nemeckú obrodu alebo povznesenie úplne nezmyselné a nemožné.

Vo svojej viedenskej dobe som mal dosť času a príležitostí k nepredpojatému skúmaniu tejto otázky a mohol som si v dennom styku tisíckami spôsobov overiť správnosť tohoto názoru.

V tamojšom ohnisku najrôznejších národností sa javilo veľmi jasne, že len nemecký pacifista sa pokúša vidieť záujmy vlastného národa vždy len objektívne, avšak nikdy takým spôsobom Žid, ak ide o záujmy židovského národa. Že len nemecký socialista je „internacionálny" v tom zmysle, ktorý mu zakazuje vyžobrávať svojmu národu spravodlivosť u jeho internacionálnych súdruhov ináč než kňučaním a fňukaním, ako to nikdy nerobí Čech alebo Poliak apod. Poznal som skrátka už vtedy, že nešťastie spočíva len čiastočne v týchto učeniach, čiastočne však tiež v našej nedostatočnej výchove k národnému cíteniu a tým tiež k menšej oddanosti národu. Tým odpadá prvé, čisto teoretické, zdôvodnenie boja všenemeckého hnutia proti katolicizmu.

Vychovávajme nemecký národ už od mladosti k rozhodnému uznaniu práv vlastného národa a neotravujme už detské srdcia kliatbou „objektivity" a to aj vo veciach svojho vlastného „ja" a zakrátko sa ukáže (za predpokladu radikálnej národnej vlády), že rovnako ako v Írsku, Poľsku alebo vo Francúzsku bude tiež v Nemecku katolík vždy Nemcom.

Najväčší dôkaz toho nám poskytla tá doba, keď náš národ posledný raz vystúpil k obrane svojej existencie pred súdnou stolicou dejín, k boju na život a na smrť.

Ak vtedy nechýbalo vedenie zhora, splnil náš národ svoje povinnosti úchvatným spôsobom. Protestantský pastor aj katolícky farár obaja spoločne nesmierne prispeli na udržanie našej sily odporu nielen na fronte, ale ešte viac doma. V týchto rokoch a predovšetkým v prvom vzplanutí to bola skutočne v obidvoch táboroch len jediná svätá nemecká ríša, za jej existenciu a budúcnosť sa modlil každý k svojmu nebu. Jednu otázku si malo všenemecké hnutie vtedy položiť: Je udržanie rakúskeho nemectva pri katolíckej viere možné alebo nie? Ak áno, potom by sa politická strana nemala starať o náboženské a cirkevné veci. Ak nie, mala nastúpiť náboženská reformácia, nie politická strana.

Kto sa domnieva, že je možné dospieť k náboženskej reformácii okľukou cez politickú stranu, nemá poňatia o vytváraní náboženských predstáv nehovoriac o učení viery a pôsobenia cirkvi. Tu skutočne nemožno slúžiť dvom pánom! Pričom sa založenie alebo zničenie nejakého náboženstva považuje za podstatne väčší čin než založenie alebo zničenie štátu, ak nehovoríme o politických stranách.

Nehovorme, že spomínané útoky boli len obranou proti útokom druhej strany! Ak boli ľudia vo všetkých časoch bez svedomia, ktorí sa nerozpakovali použiť náboženstvo ako nástroj svojich politických obchodov, ale rovnako tak ich zvaľovať na náboženstvo alebo cirkevnú zodpovednosť za nejakých lumpov, ktorí ich rovnakým spôsobom zneužívajú ako čokoľvek iného pre potreby svojich nízkych pudov.

Nič sa nehodí parlamentnému darmošľapovi a povaľačovi lepšie, než keď mu je daná príležitosť dosiahnuť aspoň dodatočne ospravedlnenie jeho politickej šmeliny. Lebo len čo je náboženstvo alebo cirkev volané k zodpovednosti za osobné zlo tohoto luhára a je preto napádané, hlasito vyhlasuje na všetky svetové strany svoje svedectvo o tom, aký spravodlivý bol jeho doterajší postup a ako len jemu a jeho výrečnosti je treba vďačiť za záchranu náboženstiev a cirkví. Hlúpe a zábudlivé okolie väčšinou pre veľký krik nespozná pravého pôvodcu celého boja, alebo si naňho už nepamätá a lump dosiahol svoj cieľ.

Že to nemá s náboženstvom vôbec nič spoločného, to vie tento ľstivý lišiak veľmi dobre. Bude sa teda o to viac v tichosti smiať do dlaní, zatiaľ čo jeho čestný, ale nešikovný protivník prehráva, aby si jedného dňa zúfal nad ľudskou zradou a odišiel do ústrania.

Robiť náboženstvo alebo cirkev zodpovednými za chyby jednotlivca je ne­spravodlivé aj z iného hľadiska. Porovnajme veľkosť viditeľnej organizácie cirkvi s priemerným robením chýb ľudí všeobecne a budeme musieť priznať, že pomer medzi dobrom a zlom je tu lepší než inde. Iste, nájdu sa aj medzi kňazmi takí, u ktorých je ich posvätný úrad len prostriedkom na uspokojovanie politickej ctižiadostivosti, ba ktorí v politickom boji často viac než poľutovaniahodným spôsobom zabúdajú, že by mali byť strážcovia vyššej pravdy a nie zástancovia Iží a ohováraní. Samozrejme na jedného nedôstojného duchovného pripadá tisíce čestných, svojmu povolaniu verne oddaných duchovných pastierov, ktorí v našej klamárskej a spustnutej dobe vyčnievajú ako malé ostrovčeky zo všeobecného bahna.

Rovnako ako nesmieme odsudzovať cirkev ako takú, ak sa previní nejaký spustnutý objekt v sutane proti mravnosti, nemôžu rovnako odsúdiť cirkev zato, že jeden z mnohých jej služobníkov pošpiní a zradí svoj národ, čo je inde takmer bežné. Nezabúdajte, že zvlášť dnes na jedného takéhoto Efialtesa pripadajú tisícky, ktoré s krvácajúcim srdcom prežívajú nešťastie svojho národa a rovnako tak ako tí najlepší z našincov túžia po hodine, kedy sa raz nebo usmeje i na nás.

Kto ale odpovie, že tu nejde o malé každodenné problémy, ale o otázky zásadnej pravdivosti alebo dogmatického obsahu, tomu môžem odpovedať otázkou: Domnievaš sa, že si zvolený osudom, aby si zvestoval pravdu? Potom to rob, ale maj tiež odvahu robiť tak nie okľukou cez politickú stranu, lebo aj toto je šmelina, ale postav namiesto zla dneška svoju lepšiu budúcnosť. Ak Ti chýba odvaha, alebo Ti nie je Tvoja budúcnosť jasná, potom choď od toho. V žiadnom prípade sa však nepokúšaj potichu a okľukou cez politickú stranu robiť to, čo si netrúfaš robiť s otvoreným pohľadom!

Politické strany nemajú s náboženskými problémami nič spoločného, pokiaľ ako odrodilci nepodkopávajú mravy a morálku vlastnej rasy. Rovnako tak nemá náboženstvo nič spoločné s politickými neprístojnosťami strán. Avšak pokiaľ cirkevní hodnostári používajú náboženské inštitúcie alebo aj učenia k tomu, aby poškodzovali národ, nesmieme ich na tejto ceste nasledovať a musíme proti tomu bojovať všetkými prostriedkami.

Pre politického vodcu majú byť náboženské náuky a inštitúcie jeho národa vždy nedotknuteľné, lebo ináč nesmie byť politikom ale reformátorom, ak má k tomu schopnosti.

Iný postoj by predovšetkým v Nemecku viedol ku katastrofe.

Pri štúdiu všenemeckého hnutia a jeho boja proti Rímu som vtedy a v ďalších rokoch dospel k nasledujúcemu presvedčeniu: nedostatočné pochopenie významu sociálnych problémov pripravilo toto hnutie o skutočne bojovné masy ľudu. Vstup do parlamentu mu vzal jeho veľký rozlet a zaťažil hnutie všetkými slabosťami tejto inštitúcie. Boj proti katolíckej cirkvi ho znemožnil v početných nižších a stredných kruhoch a odcudzil mnohým najlepším ľuďom, ktorých národ má.

Praktický výsledok kultúrneho boja v Rakúsku sa rovná takmer nule.

Síce sa cirkvi podarilo odňať asi sto členov, ale neutrpela tým žiadnu špeciálnu škodu. Nemusela v tomto prípade vôbec uroniť ani slzu pre svoje stratené „ovečky", lebo stratila to, čo jej už dávno predtým vnútorne úplne neprináležalo. Rozdiel medzi reformáciou kedysi a teraz spočíval v tom, že kedysi sa od cirkvi odvrátilo mnoho tých najlepších ľudí z vnútorného náboženského presvedčenia, zatiaľ čo teraz odišli len vlažní a kvôli „úvahám" politického charakteru. A práve z politického hľadiska bol výsledok smiešny a smutný súčasne.

Zaniklo jedno nádejné spásonosné politické hnutie nemeckého národa, pretože nebolo vedené s bezohľadnou striezlivosťou a strácalo sa v oblastiach, ktoré museli viesť jedine k roztriešteniu.

Lebo jedno je isté:

Všenemecké hnutie by sa tejto chyby snáď nikdy nedopustilo, keby malo viac pochopenia pre psychiku širokých más. Keby bolo jeho vodcom známe, že na vybojovanie úspechu nemožno ukázať mase či už z čisto duševných pohnútok dvoch či viacerých protivníkov, pretože to potom vedie k roztriešteniu bojovej sily, bolo by sa všenemecké hnutie už z tohoto dôvodu muselo zamerať len na jedného protivníka. Pre politickú stranu nie je nič nebezpečnejšie, než sa nechať viesť vetroplachmi, ktorí chcú všetko a nedosiahnu nič.

Aj keby bolo možné jednotlivým cirkviam vytýkať čo najviac, politická strana nesmie ani na okamih stratiť zo zreteľa, že podľa všetkých doterajších skúseností z dejín sa nikdy nepodarilo žiadnej politickej strane v podobnej situácii presadiť náboženskú reformáciu. Dejiny neštudujeme preto, aby sme vtedy, keď by už malo dôjsť k praktickému použitiu týchto poznatkov sa na toto zabúdalo, alebo aby sme sa domnievali, že veci sa teraz už majú inakšie a že večné pravdy už nie sú použiteľné: Naopak, z dejín sa učíme práve pre prítomnosť. Kto toto nedokáže, nech si nenahovára, že je politickým vodcom. Je v skutočnosti plytký aj keď väčšinou veľmi domýšľavý trubiroh a všetka jeho dobrá vôľa neospravedlňuje jeho praktickú neschopnosť.

Umenie všetkých naozaj veľkých vodcov všetkých čias spočívalo v prvom rade v tom, že netrieštili pozornosť ľudu, ale ju sústredili vždy na jediného nepriateľa. Čím jednotnejšie je nasadenie vôle k boju jedného národa, tým väčšia je príťažlivosť hnutia a tým má sila stretnutia väčší dopad.

Je súčasťou geniality veľkého vodcu, že si vie predstaviť rôznorodých nepriateľov ako jedinú kategóriu, pretože rozlišovanie rôznych nepriateľov vedie u slabších a neistých pováh k pochybnostiam o vlastnom oprávnení.

Keď sa kolísajúca masa dostane do boja proti mnohým protivníkom, dostaví sa objektivita a nastoľuje sa otázka, či snáď všetci ostatní nemajú pravdu a či vôbec vlastný národ alebo vlastné hnutie sú v práve.

Tým sa dostavuje prvé ochromenie vlastných síl. Teda je vždy potrebné zhrnúť množstvo vnútorne rozdielnych nepriateľov tak, aby podľa názoru masy stúpencov bol vedený boj proti jedinému nepriateľovi. To posilňuje vieru vo vlastné právo a posilňuje rozhorčenie proti útočníkom na toto právo. Že toto niekdajšie všenemecké hnutie nepochopilo, stálo ho to úspech.

Cieľ bol stanovený správne, vôľa bola čistá, ale zvolená cesta nebola správna. Hnutie sa podobalo horolezcovi, ktorý má na zreteli vrchol, na ktorý chce vyliezť a ktorý chce zliezť, dáva sa na cestu tiež s veľkou rozhodnosťou a silou, ale nevenuje jej pozornosť, jeho zrak sa upiera k cieľu, pričom mu uniká povaha výstupu a na tom napokon stroskotá.

Ako sa zdá opačný vzťah bol u veľkej konkurentky všenemeckého hnutia, u kresťansko-sociálnej strany. Cesta, po ktorej sa dala kráčať, bola zvolená múdro a správne, ale chýbala jej jasná znalosť cieľa.

Takmer vo všetkých momentoch, v ktorých všenemecké hnutie urobilo chyby, bol postoj kresťansko-sociálnej strany správny a plánovitý.

Mala potrebné pochopenie pre význam masy a od prvého dňa si zaistila aspoň jej časť a to verejným zdôrazňovaním svojho sociálneho zamerania. Podstatne sa orientovala od nižšieho a stredného stavu a remeselníkov a tým získala verných, vytrvalých a obetavých stúpencov. Vyhýbala sa akémukoľvek boju proti náboženským inštitúciám a zaistila si tak podporu mohutnej cirkevnej organizácie. Tak mala len jedného skutočného nepriateľa. Bola si vedomá významu veľkorysej propagandy a mala vynikajúci vplyv na duševné inštinkty širokých más svojich stúpencov. Že nedosiahla vysnívaný cieľ, t.j. záchranu Rakúska, bolo spôsobené dvoma chybami, ktorých sa na svojej ceste dopustila a tiež dôsledok nejasnosti cieľa. Antisemitizmus tohoto nového hnutia bol postavený na náboženskom, nie na rasovom základe.

Dôvod prečo sa táto chyba stala, bol rovnaký ako ten, z ktorého vychádzal druhý omyl.

Ak chcela kresťansko-sociálna strana zachrániť Rakúsko, potom podľa názoru svojich zakladateľov nemala zastávať rasový princíp, pretože ináč by vraj v krátkom čase muselo dôjsť k všeobecnému rozpadu štátu. Vodcovia tejto strany sa domnievali, že najmä situácia vo Viedni vyžadovala odstránenie všetkých rozdeľujúcich momentov a miesto toho zdôrazňovanie všetkých zjednocujúcich hľadísk.

V tejto dobe Viedeň bola už veľmi prestúpená cudzím, najmä českým živlom, že len najvyššia tolerancia vo všetkých rasových problémoch mohla zabrániť tomu, aby sa strana nestala protinemeckou. Ak malo byť zachránené Rakúsko, nebolo možné vzdať sa Viedne. Najmä malí českí živnostníci sa pokúsili bojom proti manchester­skému liberalizmu vo Viedni získavať. Strana sa pritom domnievala, že napriek všetkým národnostným rozdielom našla spoločné heslo v boji proti židovstvu na náboženskom základe.

Že boj na takom základe nerobil Židom veľké starosti, bolo jasné. V najhoršom prípade zachránil krst obchod aj Žida súčasne.

S takým povrchným zdôvodnením nebolo nikdy možné dospieť k vážnemu vedeckému rozboru celého problému. Odradilo to mnoho ľudí, ktorým musel byť antisemitizmus tohoto druhu nezrozumiteľný. Silnejúca myšlienka sa tak viazala takmer výlučne na duchovne vymedzené kruhy, ak sa strana nechala odpútať od čisto citového vzťahu ďalej k skutočnému poznaniu. Inteligencia sa chovala zásadne odmietavo. Vec dostávala stále taký zámer, akoby sa v celej záležitosti jednalo len o pokus nového obrátenia Židov alebo dokonca o prejav akejsi konkurenčnej závisti. Tým však boj stratil charakter vnútorného a vyššieho zasvätenia a javil sa mnohým, nie tým najhorším ako nemorálny a zavrhnutiahodný. Chýbalo presvedčenie, že tu ide o životnú otázku celého ľudstva, na ktorej vyriešení závisí osud všetkých neži­dovských národov. V tejto polovičatosti kresťansko-sociálnej strany sa strácala hod­nota antisemitského postoja.

Bol to zdanlivý antisemitizmus, ktorý bol skoro horší než takmer žiadny. Pretože ľudia boli ukolísavaní v istote, že majú nepriateľa v hrsti, zatiaľ čo v skutočnosti boli vodení za nos.

Žid si však na tento antisemitizmus už tak zvykol, že keby ho nebolo, chýbal by mu viac než ho teraz obťažoval.

Mnohonárodný štát vyžadoval väčšiu obeť než zastupovanie nemectva. Človek nesmel byť „nacionalistom", ak nechcel vo Viedni stratiť pôdu pod nohami. Dúfalo sa, že opatrným obchádzaním tejto otázky možno ešte habsburský štát, ktorý však bol práve týmto spôsobom vohnaný do skazy, zachrániť. Hnutie tým strácalo obrovský zdroj síl, ktorý dokáže natrvalo dopĺňať len politická strana s vnútornou hnacou silou. Kresťansko-sociálna strana sa však práve týmto stala takou stranou ako každá iná strana.

Sledoval som obe hnutia čo najpozornejšie, jedno z hĺbky srdca, druhé naplnené obdivom voči vzácnemu mužovi, ktorý sa mi vtedy javil ako trpký symbol celého rakúskeho nemectva.

Keď obrovský pohrebný sprievod doprevádzal mŕtveho starostu od radnice k Ringstrasse, bol som aj ja medzi mnohými stotisícimi divákmi tejto trúchlohry. Bol som dojatý, ale cit mi pritom hovoril, že dielo tohoto muža bolo márne, pretože tento štát bol privedený k nevyhnutnému zániku. Keby žil Dr. Lueger v Nemecku, bol by zaradený medzi veľké hlavy nášho národa. Ale pôsobil v tomto nemožnom štáte, čo bolo nesťastím pre jeho dielo aj pre neho samotného. Keď zomrel, vyšľahávali už na Balkáne plamienky mesiac čo mesiac žiadostivejšie, takže ho milosrdný osud ušetril, že nemusel vidieť to, čomu chcel zabrániť.

Ja som sa však pokúšal nájsť príčiny toho, prečo prvé hnutie zlyhalo a druhé sa stretlo s neúspechom a dospel som k presvedčeniu, ak odhliadneme od nemožnosti dosiahnuť v starom Rakúsku ešte nejaké upevnenie štátu, že chyby na obidvoch stranách boli tieto:

Všenemecké hnutie malo iste pravdu, pokiaľ ide o principiálny názor na cieľ nemeckej obnovy, nemalo však šťastie pri voľbe cesty k tomuto cieľu. Bolo nacionalistické, avšak bohužiaľ nie natoľko sociálne, aby získalo masy. Jeho antisemitizmus však spočíval na správnom poznaní významu rasového problému a to nie na základe náboženských predstáv. Jeho boj proti určitej cirkvi bol oproti tomu fakticky aj takticky nesprávny.

Kresťansko-sociálne hnutie malo nejasnú predstavu o cieli nemeckého obrodenia, ale zato malo rozum a šťastie pri hľadaní ciest ako strana. Chápalo vý­znam sociálnej otázky, mýlilo sa v boji proti Židom a nemalo poňatie o sile národnej myšlienky.

Keby kresťansko-sociálna strana mala okrem svojho múdreho poznania širokých más ešte správnu predstavu o význame rasového problému tak, ako tomu bolo u všenemeckého hnutia a keby bolo nacionalistické - alebo keby všenemecké hnutie k svojmu správnemu poznaniu židovskej otázky a významu národnej myšlienky pridalo ešte praktickú múdrosť kresťansko-demokratickej strany, zvlášť jej postoj k socializmu, výsledkom by bolo také hnutie, ktoré by podľa môjho názoru bolo schopné úspešne zasiahnuť do nemeckého osudu.

Príčina toho, že sa tak nestalo, spočívala prevažne v podstate rakúskeho štátu. Keďže môjmu presvedčeniu nezodpovedala žiadna ďalšia politická strana, nemohol som v nasledujúcej dobe vstúpiť do niektorej z existujúcich organizácií a bojovať v nej. Považoval som vtedy všetky politické hnutia za pochybné a neschopné uskutočniť obrodu nemeckého národa vo väčšom a nielen vonkajšom rozsahu.

Môj vnútorný odpor k Habsburskému štátu v tej dobe neustále vzrastal.

Čím viac som sa zaoberal aj otázkami zahraničnej politiky, tým viac som bol presvedčený, že tento štátny útvar je len nešťastím pre nemectvo. Stále jasnejšie som pritom videl, že osud nemeckého národa nemôže byť rozhodnutý tu, ale v Ríši. To platilo nielen pre všeobecné politické otázky, ale rovnako pre všetky javy celého kultúrneho života vôbec.

Rakúsky štát prejavoval tiež v oblasti čisto kultúrnych alebo umeleckých vecí všetky príznaky únavy, prinajmenšom však bezvýznamnosti pre nemecký národ. Najviac to platilo pre oblasť architektúry. Novšie stavebné umenie nemohlo sláviť vo Viedni veľké úspechy, lebo od výstavby Ringstrasse dostávalo už len bezvýznamné úlohy s rastúcimi plánmi v Nemecku.

Začínal som žiť stále viac dvojakým životom. Rozum a skutočnosť mi prikazovali prekonať v Rakúsku trpkú a požehnanú školu, ale moje srdce bolo inde. Vtedy sa ma zmocnila skľučujúca nespokojnosť. Čím viac som spoznával vnútornú jalovosť tohoto štátu a nemožnosť jeho záchrany, tým viac som nadobúdal istotu, že tento štát už môže priniesť nemeckému národu len nešťastie.

Nadobudol som presvedčenie, že tento štát musí nutne stiesňovať a obmedzovať každého skutočne veľkého Nemca a naopak, že podporuje každý nenemecký jav. Protivný mi bol ten rasový konglomerát v hlavnom meste, protivná celá tá zmes národov: Česi, Poliaci, Maďari, Rusíni, Srbi, Chorváti atď. a medzi tým všetkým ako večná baktéria ľudstva Židia a zase Židia. Obrovské mesto mi pripadalo ako stelesnenie krvismilstva.

Nemčina mojej mladosti bol dialekt, ktorým sa hovorí aj v Dolnom Bavorsku. Nedokázal som ho zabudnúť a nenaučil som sa viedenský žargón. Čím ďalej som žil v tomto meste, tým viac vo mne stúpala nenávisť k tej cudzej zmesi národov, ktorá rozožierala toto staré nemecké mesto. Myšlienka, že by sa tento štát mohol udržať ešte ďalšiu dobu, mi pripadala priam smiešna. Rakúsko bolo vtedy ako stará mozaika a tmel držiaci pohromade, jeho jednotlivé kamienky boli staré a drobivé, pokiaľ sa takejto mozaiky nikto nedotýka, môže predstierať svoju intaktnú existenciu, ako náhle však strčí, rozbije sa na tisíc kúskov. Otázka bola, kedy to niekto urobí.

Pretože moje srdce nikdy netĺklo pre Rakúsko, ale vždy len pre Nemeckú Ríšu, bola pre mňa hodina rozpadu Rakúskeho štátu začiatkom spasenia nemeckého národa.

Zo všetkých týchto dôvodov vznikala vo mne stále silnejšia túžba odísť konečne tam, kam ma od rannej mladosti priťahovali tajné želania a tajná láska.

Dúfal som, že si v budúcnosti urobím meno ako staviteľ a takto v malom či veľkom rámci - podľa toho aký mi osud pririekne - zasvätím svoje poctivé služby svojmu národu.

Chcel som sa tiež podieľať na šťastí byť a pôsobiť na mieste, kde sa raz musí splniť moje najvrúcnejšie prianie: pripojenie môjho milovaného domova k spoločnej vlasti, k Nemeckej Ríši.

Hocikto dnes nebude môcť pochopiť veľkosť takejto túžby, viac-menej sa obraciam na tých, ktorým osud toto šťastie doposiaľ odopiera, alebo komu ho kruto odobral. Obraciam sa na tých, ktorí zbavení materskej zeme musia osamelo bojovať za svätý majetok reči, ktorí sú za svoju vernosť k vlasti prenasledovaní a trýznení a v bolestnom pohnutí túžia po hodine, keď sa zasa vrátia na verné materinské srdce. Obraciam sa na týchto všetkých a viem: vy ma pochopíte!

Len ten, kto na vlastnej koži pocítil, čo znamená byť Nemcom a nesmie to prináležať milovanej otčine, môže pochopiť hĺbku túžby, ktorá planie vo všetkých dobách v srdciach detí odlúčených od materskej krajiny. Mučí tých, ktorí jej prepadnú a bude im odopierať šťastie a spokojnosť tak dlho, pokiaľ sa brány otcovského domu neotvoria a v spoločnej Ríši spoločná krv nenájde pokoj a kľud. Viedeň bola a zostala pre mňa najväčšou a tiež najdôkladnejšou školou môjho života. Prišiel som kedysi do tohoto mesta takmer ako chlapec a opúšťal som ho ako pokojný a vyrovnaný človek. Tu som získal základy svojho svetonázoru a politického spôsobu nazerania na veci. Oboje som neskôr musel dopĺňať len v detailoch, avšak ani jedno, ani druhé ma nikdy neopustilo. Pravú cenu vtedajších učňovských rokov sám úplne oceňujem až dnes.

Týmto obdobím som sa podrobnejšie zaoberal preto, že mi poskytlo názornú výučbu práve v tých otázkach, ktoré patria k základom strany, ktorá vznikla zo skromných začiatkov a ani nie za päť rokov sa chystá stať sa veľkým masovým hnutím. Neviem, aký by dnes bol môj postoj k Židom, k sociálnej demokracii či lepšie k celému marxizmu, k sociálnej otázke a podobne, keby sa základ mojich osobných názorov nevytvoril pod tlakom osudu a tiež vlastným štúdiom.

Lebo aj keď nešťastie vlasti prinúti tisícky ľudí k premýšľaniu o vnútorných príčinách tohoto zrútenia, nevedie to nikdy k takej dôkladnosti a hlbšiemu pochopeniu, ktoré sa zjaví tomu, ktorý sa len po dlhoročnom boji stal pánom svojho osudu.

Na jar v roku 1912 som definitívne prišiel do Mníchova. Toto mesto som poznal tak dobre, ako by som v jeho stenách býval už po mnoho rokov. Malo to opod­statnenie v mojom štúdiu, ktoré ma na každom kroku upozorňovalo na túto metropolu nemeckého umenia. Kto nepozná Mníchov, nepozná Nemecko a predo­všetkým nepozná nemecké umenie.

Každopádne bola táto predvojnová doba najšťastnejším a ďaleko najspokoj­nejším obdobím v mojom živote. Môj zárobok bol stále ešte veľmi nízky. Nežil som preto, aby som maľoval, ale maľoval som preto, aby som si tým zaistil možnosť žiť, čiže, aby som si mohol dovoliť ďalšie štúdium. Bol som presvedčený, že raz predsa len dosiahnem svoj cieľ, ktorý som si vytýčil. To mi celkom ľahko pomáhalo znášať všetky ostatné malé každodenné starosti.

K tomu však pristupovala moja vnútorná láska, ktorá sa ma zmocnila takmer od prvých momentov pobytu v tomto meste, láska väčšia než ku ktorémukoľvek inému mne známemu mestu: nemecké mesto! Aký je to rozdiel oproti Viedni. Robilo sa mi zle, keď som na ten rasový Babylon čo len pomyslel. K tomu ešte dialekt pre mňa omnoho bližší, ktorý mi pripomínal najmä v styku s obyvateľmi Dolného Bavorska dobu mojej mladosti. Boli tu tisícky a viac vecí, ktoré mi boli vnútorne milé a drahé. Avšak najviac ma priťahovalo nádherné spojenie prapôvodnej sily a jemného ume­leckého pocitu, táto originálna línia od Dvorného pivovaru k námestiu Odeon, od Októbrových slávností piva k starej Pinakoteke. Že dodnes lipnem na tomto meste viac než na ktoromkoľvek inom meste na tomto svete je dané tým, že je a zostane ne­rozlučne späté s vývojom môjho vlastného života. Že sa mi vtedy dostalo šťastia sku­točne vnútornej spokojnosti, pripisujem kúzlu Wittelsbašskej rezidencie, ktorá pôso­bí nielen na každého, kto má nadanie s počtárskym rozumom, ale aj na ľudí citlivej mysle.

Okrem zamestnania ma i tu priťahovalo štúdium aktuálnych politických udalostí, hlavne z oblasti zahraničnej politiky. Dospel som k tomu okľukou cez nemeckú politiku spojeneckých zväzkov, ktorú som už vo svojom rakúskom období považoval za úplne nesprávnu. Každopádne vo Viedni mi bol ešte celý rozsah tohoto sebaklamu Nemecka nejasný. Bol som teda naklonený veriť, alebo som si to len nahováral, že v Berlíne sa snáď už vie, aký slabý a málo spoľahlivý spojenec Rakúsko v skutočnosti je, ale že z viac-menej tajomných dôvodov sa o tom nehovorí, aby sa posilnila politika spojeneckých zväzkov, ktorú kedysi založil sám Bismarck a ich náhle prerušenie by mohlo byť nežiadúce už preto, aby sa nezľakla striehnuca cudzina, alebo neznepokojili vlastní meštiaci.

Ale spoločenský styk predovšetkým s ľudom ma k mojej hrôze skoro presvedčil o tom, že moja domnienka bola nesprávna. K svojmu úžasu som zistil, že o podstate Habsburskej monarchie nemali tušenie ani ináč dobre informované kruhy. Práve ľud žil v ilúzii, že toto spojenectvo možno považovať za serióznu silu, ktorá sa v hodinách núdze rozhodne osvedčí. Ľudové masy považovali monarchiu vždy za „nemecký" štát a dúfali, že sa na ňu možno spoľahnúť. Ľudia si mysleli, že silu je možno merať miliónmi obyvateľov asi ako v Nemecku a úplne zabúdali, že Rakúsko po prvé už dávno prestalo byť nemeckým štátom a po druhé, že vnútorné pomery v tejto Ríši dospievali z hodiny na hodinu jej rozpadu.

Poznal som vtedy tento štátny útvar lepšie, než tzv. oficiálna „diplomacia", ktorá sa ako vždy slepo ponáhľala v ústrety neblahému osudu. Nálada ľudu bola vždy podmienená len tým, čo sa zhora nalievalo do verejnej mienky. Zhora však bol vzhľa­dom k „spojencovi" praktizovaný kult zlatého teľaťa. Zodpovední dúfali, že príveti­vosťou možno nahradiť to, čo druhej strane chýba na úprimnosti. Pričom slová boli brané za bernú mincu.

Vo Viedni som sa vždy rozčúlil, keď som z času na čas spozoroval rozdiel me­dzi rečami oficiálnych štátnikov a obsahom novín „Wiener Presse". Pritom Vie­deň bola predsa len aspoň zdanlivo nemeckým mestom. Ale ináč boli veci mimo Viedne a mimo nemeckej časti Rakúska v slovanských provinciách Ríše. Stačilo si prečítať pražské noviny a bolo vidieť ako sú tam posudzované vznešené pikle Trojspolku. Tam už nemali pre „majstrovské dielo štátnictva" žiadne pochopenie, zato však výsmech a iróniu. V najhlbšom mieri, keď si obaja cisári vymieňali pria­teľské bozky na čelo, sa nijakým spôsobom neskrývalo, že sa tento zväzok rozpadne v okamihu, keď sa tento lesknúci sa ideál Niebelungov pokúsia previesť do praktickej podoby.

Aké bolo rozčúlenie o niekoľko rokov neskôr, keď prišla hodina pravdy, v ktorej sa mali zväzky osvedčiť. Taliansko z Trojspolku odskočilo a pustilo obidvoch svojich partnerov k vode, aby sa nakoniec ešte stalo ich nepriateľom. Že sa vôbec niekedy niekto odhodlal aj len na minútu veriť tomu zázraku, že by Taliansko bojovalo na strane Rakúska - opak musel byť jasný každému, kto nebol ranený diplomatickou slepotou. A v Rakúsku boli veci práve tak, ani o vlas ináč.

Nositeľmi myšlienky Trojspolku boli v Rakúsku len Habsburgovci a Nemci. Habsburgovci z vypočítavosti a z donútenia a Nemci v dobrej viere - a z politickej hlúposti. V dobrej viere preto, že sa domnievali, že Trojspolkom preukážu Nemeckej ríši veľkú službu, posilnia ju a pomôžu zabezpečiť. Z politickej hlúposti preto, že nesúhlasil ani ten prvý, dobre mienený názor, naopak - pomohli by tým Nemeckú ríšu pripútať k mŕtvole štátu, ktorá musela strhnúť obe strany do priepasti. Predo­všetkým však preto, že týmto zväzkom stále viac prepadali odnemčeniu. Habsbur­govci sa domnievali, že zväzkom s Nemeckou Ríšou budú zaistení pred vmiešavaním sa z ich strany, čo bohužiaľ taktiež boli a mohli tým svoju vnútornú politiku pozvoľného potlačovania nemectva realizovať podstatne ľahšie a bez rizika. Nielenže sa pri svojej známej „objektivite" nemuseli obávať námietok zo strany nemeckej ríš­skej vlády, ale mohli rakúskym Nemcom s odkazom na toto spojenectvo kedykoľvek zatvoriť prostoreké ústa, keď sa ozývali proti príliš podlému spôsobu slovanizácie. Čo potom mohol Nemec v Rakúsku robiť, keď nemectvo v Ríši samotnej Habsbur­skú vládu uznávalo a dôverovalo jej? Mal sa postaviť na odpor a potom byť ociacho­vaný nemeckou verejnosťou ako zradca? Práve on, ktorý po stáročia prinášal neslýchané obete pre svoj národ!

Ale akú by mal tento zväzok cenu, keby bolo nemectvo v Habsburskej monarchii vyhladené? Nebola snáď hodnota Trojspolku pre Nemecko priamo závislá na výsad­nom postavení Nemcov v Rakúsku? Alebo snáď tomu niekto naozaj veril, že Nemec­ko bude môcť žiť v spolku tiež so slovanskou habsburskou ríšou?

Postoj oficiálnej nemeckej diplomacie a tiež celej verejnej mienky k vnútro­rakúskemu národnostnému problému bol už nielen hlúpy, bol šialený! Vybudoval sa spojenecký zväzok, postavila sa na ňom istota sedemdesiat miliónového národa ­a prihliadalo sa na to, ako sa jediná základňa tohoto zväzku u partnera z roka na rok plánovito a nezadržateľne ničí. Jedného dňa potom musela zostať len „zmluva" s viedenskou diplomaciou, avšak zmluvná pomoc Ríše zmizla.

Pri Taliansku tomu tak bolo od samého začiatku.

Keby v Ríši trochu lepšie študovali dejiny a psychológiu národov, ani hodinu by neverili, že raz bude stáť spoločne v jednej bojovej línii Quirinal a viedenský Hofburg. Taliansko by sa premenilo v sopku, keby sa nejaká jej vláda odvážila fanaticky nená­videnému Habsburskému štátu postaviť na bojisko jediného talianskeho vojaka ­iba ak ako nepriateľa. Nie zriedkavo som vo Viedni videl vášnivé opovrhnutie a bez­medznú nenávisť, s ktorou Taliani „lipli" na rakúskom štáte. Habsburský dom sa po stáročia prehrešoval proti talianskej slobode a nezávislosti a to bolo príliš závažné, aby sa na to dalo zabudnúť, aj keby existovala dobrá vôľa. Ale taká vôľa nebola ani u ľudu, ani u talianskej vlády. Pre Taliansko existovali teda len dve možnosti spolu­žitia s Rakúskom: buď spolok, alebo vojna. Tým, že zvolili prvú možnosť, mohli sa pripravovať na druhú.

Najmä od doby, keď sa vzťah Rakúska k Rusku stále blížil k vojnovému konfliktu, bola nemecká spojenecká politika rovnako nezmyselná ako nebezpečná. Bol to kla­sický prípad, na ktorom bolo možné demonštrovať neprítomnosť akéhokoľvek veľkého a správneho smeru myslenia.

Prečo bol Trojspolok vôbec vytvorený? Predsa len preto, aby bola budúcnosť Ríše zaistená lepšie, než keby bola odkázaná len sama na seba. Avšak táto budúcnosť Ríše bola len otázkou udržania existencie nemeckého národa.

Otázka teda mohla znieť len takto: ako je treba usporiadať život nemeckého národa v blízkej budúcnosti a ako zaistiť tomuto vývoju potrebné základy a potrebnú bezpečnosť v rámci všeobecných európskych mocenských pomerov?

Pri nezaujatom pohľade na zahranično-politickú činnosť nemeckého štátnictva museli dospieť k nasledujúcemu presvedčeniu:

Nemecko má ročný prírastok obyvateľov deväťstotisíc duší. Problém uživiť túto armádu nových štátnych občanov je z roka na rok väčší a musí raz skončiť katastro­fou, ak sa nenájdu prostriedky a cesty na to, ako včas predísť nebezpečenstvu zbeda­čenia hladom.

Existovali štyri východiská, ako sa takémuto príšernému budúcemu vývoju vyhnúť:

1. Bolo možné podľa vzoru Francúzov obmedziť rast pôrodnosti a čeliť tak preľudneniu.

Príroda predsa tiež v dobách veľkej núdze alebo zlých klimatických podmienok a neúrody pristupuje k obmedzeniu rozmnožovania obyvateľstva v určitých krajinách alebo určitých rás a to metódou tak múdrou ako aj bezohľadnou. Neobmedzuje schopnosť splodenia ako takú, ale zachovanie splodeného tým, že ho vystavuje ťažkým skúškam a núdzi a tiež všetko čo je menej silné, menej zdravé je nútené vrátiť sa do lona večne nepoznaného. To, čo príroda nechá, pretrvá a prekoná ťažkosti bytia, je tisíckrát vyskúšané, tvrdé a schopné, môže ďalej plodiť, pričom výber začína opäť od začiatku. Tým, že s jednotlivcom zaobchádza brutálne a okamžite ho povoláva k sebe naspäť, ak tento nestačí na búrky života, udržuje mocnú rasu a druh a stupňuje dokonca jej silu až k najvyšším výkonom.

Tak je zníženie počtu posilnením osoby, teda nakoniec posilnením druhu.

Ináč je to, ak sa človek sám chystá obmedzovať počet ľudí. Nie je to prirodzené, ale „humánne". Vie to lepšie, než tá krutá bohyňa všetkej múdrosti. Neobmedzuje zachovanie jednotlivca, ale rozmnožovanie ako také. Toto sa mu zdá, pretože vidí neustále len sám seba a nie rasu, byť ľudskejším a ospravedlniteľnejším ako je opač­ná cesta. Ale bohužiaľ aj následky sú opačné:

Zatiaľ čo príroda plodenie neobmedzuje a najťažšej skúške podrobuje zacho­vanie, vyberá z nadbytku jednotlivcov tých najlepších, hodných života a len týchto udržiava a robí z nich nositeľov druhu. Ak človek plodenie obmedzuje, kŕčovite sa stará o to, aby bola každá narodená bytosť za každú cenu zachovaná. Táto korek­túra božej vôle sa mu javí ako múdra a humánna a má radosť, že zasa raz nad príro­dou zvíťazil a dokázal dokonca jej nedokonalosť. Že je počet v skutočnosti síce obmedzený, ale že hodnota jednotlivcov je znížená, to počuje nerád.

Pokiaľ je plodenie ako také obmedzované a počet pôrodov klesá, nastúpi namiesto prirodzeného boja o bytie, ktoré nechá len tých najsilnejších a najzdravších živých, chorobná túžba „zachrániť" za každú cenu aj tých najslabších a najviac cho­rých, čím zasieva zárodok potomstva, ktoré bude stále úbohejšie, čím dlhšie potrvá tento výsmech prírode a jej vôli.

Koniec bude taký, že jedného dňa bude tomuto národu odobratá jeho existencia na tomto svete. Človek snáď môže istý čas vzdorovať večným zákonom udržiavania rodu, ale pomsta sa dostaví skôr či neskôr. Silnejšie pokolenie vyženie slabých, pre­tože vola k životu vo svojej poslednej forme roztrhá všetky smiešne putá tzv. huma­nity jednotlivcov, aby na jej miesto nastúpila humanita prírody, ktorá ničí slabosť, aby uvoľnila miesto sile.

Kto chce teda nemeckému národu zaistiť bytie obmedzovaním jeho rozmnožovania, ukradne mu tým budúcnosť.

2. Druhá cesta je aj dnes veľmi často navrhovaná a vychvaľovaná: vnútorná kolo­nizácia. Je to návrh, ktorý je mnohými jednotlivcami dobre mienený, ale väčšinou ľudí zle chápaný a zapríčinil také veľké škody, aké si len možno predstaviť.

Bezpochyby môže byť výnosnosť pôdy až do určitej hranice zvyšovaná, avšak len do určitej hranice a nie do nekonečna. Po určitý čas možno teda zvyšovaním výnosnosti našej pôdy vyrovnávať prírastky nemeckého národa bez toho, že by hrozilo nebezpečenstvo hladu. Avšak na druhej strane stojí skutočnosť, že požiadavky na život sa zvyšujú rýchlejšie než počet obyvateľov. Požiadavky ľudí čo sa týka stravy a odievania sa všeobecne zvyšujú z roka na rok a teraz už napríklad nie sú v žiadnom pomere k potrebám našich predkov pred sto rokmi. Je teda mylné sa domnievať, že každé zvýšenie produkcie dokáže kompenzovať rastúci počet obyvateľov: nie, tak je to len do určitého stupňa, pričom prinajmenšom časť nad­produkcie sa spotrebuje na uspokojenie týchto zvyšujúcich sa potrieb ľudí. Aj pri najväčšom obmedzení na jednej strane a horlivej usilovnosti na strane druhej dosiahnú sa raz hranice, ktoré stanoví samotná pôda. Aj pri najväčšej usilovnosti sa z nej už nepodarí získať viac a potom sa za nejaký čas dostaví odďaľovaný nera­dostný osud. Hlad sa bude dostavovať najprv len občas, keď príde neúroda a po­dobne. Bude k tomu však dochádzať stále častejšie až nakoniec to nebude len zriedkavo, aj keď sa snáď v nemnohých najbohatších rokoch sýpky naplnia. Ale to sa už blíži doba, keď už núdzu nemožno prekonať a hlad sa stane večným spoločníkom dotyčného národa. Teraz musí opäť pomôcť príroda a vybrať tých, ktorí sú vyvolení k životu. Alebo si pomôže človek sám, to znamená, že prikročí k umelému obme­dzovaniu počtu obyvateľov so všetkými už uvedenými ťažkými následkami pre rasu a druh.

Možno, že niekto namietne, že táto budúcnosť čaká tak či tak celé ľudstvo a že teda ani jednotlivý národ nemôže ujsť tomuto neblahému osudu.

To je na prvý pohľad celkom správne, ale je treba uvážiť nasledujúce:

Isteže celé ľudstvo bude v určitom časovom okamihu prinútené k tomu, že v dôsledku nemožnosti naďalej vyrovnávať zvyšovaním produkcie pôdy rastúci počet ľudí, bude potrebné zastaviť rozmnožovanie ľudského rodu, alebo nechať rozhodnúť prírodu, alebo prikročiť k svojpomoci a potom správnejším spôsobom než dnes, dospieť k vyrovnaniu. Toto teda postihne všetky národy, zatiaľ čo teraz sú postihnuté biedou len tie rasy, ktoré nemajú dosť síl k tomu, aby si na tomto svete zaistili potrebnú pôdu. Lebo situácia je taká, že dnes existujú na svete obrovské plochy nevyužitej pôdy a táto čaká na hospodára. Avšak je tiež správne, aby táto pôda nepatrila istému národu alebo rase, ale aby sa uchovávala ako rezervná plocha pre budúcnosť, lebo je to zem a pôda pre ten národ, ktorý má silu si ju vziať a má úsilie ju obrábať.

Príroda nepozná žiadne politické hranice. Sama ich živým tvorom na tejto zemeguli určuje a prihliada na hru síl. Najsilnejšie a najodvážnejšie jej najmilšie dieťa dostane právo vládcu nad bytím.

Pokiaľ sa nejaký národ obmedzí na vnútornú kolonizáciu, pretože ostatné rasy sa pevne držia na stále väčších plochách pôdy tejto planéty, bude nútený siahnuť k sebe obmedzovaniu už v čase, keď sa ostatné národy ešte ďalej rozmnožujú. Raz nastane tento prípad a to tým skôr, čím menší životný priestor má tento národ k dispozícii. Bohužiaľ ide príliš často o najlepšie národy alebo správnejšie o jediné skutočné kultúrne rasy, nositeľov všetkého ľudského pokroku, ktorí sa vo svojom pacifistickom zaslepení vzdávajú získavania novej pôdy a uspokojujú sa s „vnútor­nou" kolonizáciou, zatiaľ čo menejcenné národy si dokážu zaistiť obrovské životné plochy. Viedlo by to k nasledujúcemu výsledku:

Kultúrne lepšie, ale menej bezohľadné rasy by museli v dôsledku svojej obme­dzenej pôdnej plochy obmedzovať svoje rozmnožovanie už v čase, keď kultúrne nižšie, ale prízemne brutálnejšie národy by boli vzhľadom k ich väčšiemu životnému priestoru schopné naďalej sa rozmnožovať. Inými slovami: tento svet sa raz stane majetkom menejcenného, avšak činorodejšieho ľudstva.

V doteraz ešte vzdialenej budúcnosti budú existovať len dve možnosti: buď bude svet riadený podľa predstáv našej modernej demokracie, čím padne ťažisko rozho­dovania v prospech početne silnejších rás, alebo bude svet ovládaný podľa prirodzeného radu síl a zvíťazia národy s brutálnou vôľou, teda nie národ sám seba obmedzujúci.

Že tento svet bude raz vystavený najťažším bojom o bytie ľudstva, o tom nemož­no pochybovať. Nakoniec zvíťazí náruživosť sebazáchovy. Pod ňou sa tzv. humanita ako zmes hlúposti, zbabelosti a domýšľavého mudrlantstva roztopí ako sneh v mar­covom slnku. Vo večnom boji ľudstvo vyrástlo - večným mierom zaniká.

Pre nás Nemcov je heslo „vnútornej kolonizácie" neblahé už aj preto, že v nás okamžite posilňuje mienku, že sme našli prostriedok, ktorý nám dovolí podľa paci­fistického názoru „vypracovať" si v mierne ospalom živote svoje bytie. Ak budeme toto učenie u nás brať vážne, znamená to koniec akejkoľvek snahy ubrániť si na tom­to svete miesto, ktoré nám prináleží. A keby priemerný Nemec nadobudol presved­čenie, že i touto cestou je možné zaistiť si život a budúcnosť, bol by akýkoľvek pokus o aktívne a tým jediné plodné presadzovanie nemeckých životných potrieb odstrá­nený. Každá naozaj užitočná zahraničná politika by bola pochovaná a s ňou i celá budúcnosť nemeckého národa.

Vo svetle poznania týchto dôsledkov nie je náhodné, že je to v prvom rade vždy Žid, ktorý sa pokúša a dokáže nasadzovať do nášho národa smrteľne nebezpečné myšlienkové pochody. Pozná svojich Pappenheimských príliš dobre, než aby nevedel, že vďačne naletí každému španielskemu klamárovi, ktorý tvrdí, že bol vynájdený prostriedok ako vyviesť prírode podarený kúsok a odmietnuť tvrdý a neúprosný boj o existenciu ako zbytočný, stať sa pánom planéty rýchlo a bez boja, len prácou a niekedy aj len nič nerobením podľa toho „ako sa to hodí".

Je treba veľmi ostro zdôrazniť, že každá nemecká vnútorná kolonizácia musí v prvom rade slúžiť len k odstráneniu sociálnych neporiadkov a zabrániť predo­všetkým všeobecnej špekulácii s pôdou, avšak to nikdy nemôže stačiť na zaistenie budúcnosti národa bez novej pôdy.

Ak budeme jednať ináč, dospejeme potom nielen k vyčerpaniu našej pôdy, ale aj našich síl.

A konečne je treba konštatovať ešte toto:

Obmedzenie sa na určitú malú pôdnu plochu v dôsledku vnútornej kolonizácie ako aj následky obmedzenia rozmnožovania vedú k mimoriadne nepriaznivej vojensko-politickej situácii daného národa.

Veľkosť sídla národa je podstatným faktorom na stanovenie jeho vonkajšej bezpečnosti. Čím väčší je priestor, ktorý má národ k dispozícii, tým väčšia je jeho prirodzená ochrana. Lebo vojenské rozhodnutia proti národu tiesniacemu sa na malej ploche možno realizovať ľahšie, rýchlejšie a tým aj účinnejšie než naopak proti teritoriálne veľkým štátom. V rozsiahlosti štátneho územia spočíva istá ochrana proti neuváženým útokom zvonku, pretože úspech takéhoto útoku môže byť dosiahnutý len po dlhých a ťažkých bojoch. Riziko svojvoľného prepadnutia veľkých štátov sa bude javiť ako vysoké, pokiaľ k nemu nebudú celkom mimoriadne dôvody. Preto už vo veľkosti štátu spočíva dôvod ľahšieho zachovania slobody a nezávislosti národa, zatiaľ čo naopak malosť takéhoto útvaru priam vyzýva k zabratiu.

Prvé dve možnosti vyrovnania medzi rastúcim počtom obyvateľstva a neme­niacou sa rozlohou pôdy boli v tzv. nacionálnych kruhoch Ríše odmietnuté. Dôvody tohoto postoja však boli iné než vyššie uvedené: vzťah k obmedzovaniu pôrodnosti bol odmietaný predovšetkým na základe určitého morálneho cítenia. Vnútorná kolonizácia bola rozhorčene odmietnutá preto, že bola pociťovaná ako útok proti majetku veľkostatkov a začiatok všeobecného boja proti súkromnému vlastníctvu vôbec. Vzhľadom k formulácii, ako bola druhá spásonostná myšlienka predložená, musí byť takýto názor dokonca oprávnený.

Zostávajú už len dve cesty na zaistenie práce a chleba pre rastúci počet ľudí.

1. Získať buď novú pôdu a presunúť na ňu každoročne nadbytočné milióny ľudí a udržať tak národ na základe uživenia samého seba, alebo

2. prejsť na priemyselnú výrobu a obchod pre cudzie potreby a z týchto výnosov uhradiť životné náklady.

Teda: buď politika pôdy, alebo koloniálna a obchodná politika.

Obidve cesty boli skúmané z rôznych pohľadov, doporučované a zavrhované až s konečnou platnosťou sa šlo tou poslednou.

Zdravšou z obidvoch bola však prvá cesta.

Získavanie novej pôdy pre osídlenie nadbytočného počtu obyvateľov má veľmi mnoho predností, špeciálne ak prihliadame na budúcnosť a nie na prítomnosť.

Už len možnosť udržania zdravého roľníctva ako základu celého národa je nesmierne cenná. Mnoho našich dnešných bolestí je len dôsledkom nezdravého pomeru medzi vidieckym a mestským obyvateľstvom. Pevný kmeň malých a stred­ných roľníkov bol vo všetkých dobách najlepšou ochranou proti sociálnym choro­bám, ktoré máme dnes. Je to tiež jediné riešenie, ktoré vo vnútornom hospodárskom obehu zaistí chlieb národa. Priemysel a obchod ustúpia zo svojho nezdravého vedúceho postavenia a začlenia sa do všeobecného rámca národného spotrebného a vyrovnávacieho hospodárstva. Ani jedno ani druhé už nepredstavuje základ obživy národa, ale len jej pomocný prostriedok. Tým, že sa vyrovná vlastná výroba so spotrebou vznikne vo všetkých odboroch, čo sa týka výživy národa väčšia či menšia nezávislosť na zahraničí, čo pomôže zaistiť slobodu a nezávislosť národa najmä v ťažkých časoch.

Ale takúto politiku nie je možné uskutočňovať niekde v Kamerune, ale dnes už takmer len v Európe. Je potrebné zaujať chladné a striedme stanovisko v tom zmysle, že určite nemôže byť vôľou nebies dať jednému národu na tomto svete päťdesiatkrát viac pôdy než národu druhému. V takomto prípade sa nemožno dať odradiť politickými hranicami od hraníc večného práva. Ak táto Zem poskytuje skutočne životný priestor pre všetkých, potom nech sa nám dostane pôdy, ktorú potrebujeme k životu.

Nikto to však nebude robiť s radosťou. Avšak potom nastúpi právo sebazáchovy. Čo bude odoprené po dobrom, musíme si vziať po zlom. Keby sa naši predkovia kedysi rozhodovali podľa rovnakých pacifistických nezmyslov ako dnes, vlastnili by sme len tretinu našej terajšej pôdy. Potom by ale akýsi nemecký národ mal sotva ešte nejaké starosti v Európe, nie - prirodzenej rozhodnosti k boju za vlastné bytie vďačíme za obidve Východné Marky a za vnútornú silu nášho štátneho a národného územia, ktoré sa dodnes zachovalo.

Ešte z iného dôvodu by bolo toto riešenie správne:

Dnešné európske štáty sa podobajú pyramíde postavenej na špici. Ich európske územie je smiešne malé oproti ostatnej záťaži v kolóniách, v zahraničnom obchode atď. Možno povedať: špička v Európe, základňa po celom svete. Na rozdiel od Americkej Únie, ktorá má základňu na vlastnom kontinente a špičkou sa dotýka ostatného sveta. Odtiaľ pramení neslýchaná vnútorná sila tohoto štátu a slabosť väčšiny koloniálnych mocností.

Ani Anglicko nie je dôkazom proti tomuto tvrdeniu, lebo sa príliš často zabúda v spojení s britským impériom na anglosaský svet ako taký. Postavenie Anglicka nie je porovnateľné so žiadnym iným štátom v Európe, a to vďaka jazykovému a kultúrnemu spoločenstvu s americkou Úniou.

Pre Nemecko bola jediná možnosť ako uskutočňovať zdravú politiku pôdy, a síce získať nové územie v Európe. Kolónie nemôžu slúžiť tomuto účelu, pokiaľ nie sú v čo najväčšej miere vhodné k osídleniu Európanmi. Avšak v 19. storočí už nebolo možné získavať koloniálne oblasti mierovou cestou. Koloniálna politika by bola realizovateľná len pomocou ťažkého boja, ktorý by však bol vhodnejší nie pre získanie mimoeurópskych území, ale skôr pre územia na domovskom konti­nente.

Takéto rozhodnutie vyžaduje samozrejme úplnú oddanosť. Nie je možné pristu­povať váhavo alebo s polovicou prostriedkov k úlohe, ktorej prevedenie je možné len s vynaložením všetkej energie. Celé politické vedenie Ríše by muselo vzdávať hold tomuto mimoriadnemu účelu. Nikdy by nesmel byť vykonaný žiadny krok vedený inými pohnútkami než poznaním tejto úlohy a jej podmienok. Musí byť úplne jasné to, že tento cieľ bude dosiahnuteľný len bojom a pokojne a odhodlane dať priechod zbraniam.

Je treba preskúmať všetky zväzky a zhodnotiť ich použiteľnosť z tohoto hľadiska. Ak sa niekedy v Európe nárokovala pôda, mohlo sa to byť jedine na úkor Ruska. Potom sa musí nová Ríša dať na pochod cestou niekdajších rádových rytierov, aby nemeckým mečom vybojovala nemeckému pluhu hrudu a dala národu tunajší chlieb.

Pre takúto politiku je v Európe len jeden jediný spojenec: Anglicko.

Len s Anglickom je možné s krytými chrbtami začať nové ťaženie Germánov. Naše právo k tomu by nebolo menšie než právo našich predkov. Žiaden z našich pacifistov neodmieta jesť chlieb z východu, hoci prvý pluh kedysi znamenal „meč"!

Pre vôľu Anglicka na víťazstvo by nesmela byť žiadna naša obeť príliš vysoká. Bolo by potrebné vzdať sa kolónií a prevahy na mori, ale ušetriť britský priemysel konkurencie.

Len bezpodmienečne jasný postoj by mohol viesť k danému cieľu: vzdať sa kolónii a svetového obchodu, vzdať sa významného nemeckého vojnového loďstva, koncentrácie všetkých mocenských prostriedkov štátu na pozemné vojsko.

Výsledkom by bolo momentálne obmedzenie, avšak veľká a mocná budúcnosť. Bola doba, kedy by sa bolo bývalo dalo s Anglickom v tomto zmysle hovoriť. Pretože veľmi dobre chápalo, že Nemecko musí v dôsledku nárastu obyvateľstva hľadať nejaké východisko a buď ho nájde spolu s Anglickom v Európe alebo bez Ang­licka vo svete.

Toto tušenie možno pripísať skutočnosti, že na prelome storočia sa Londýn sám pokúsil o zblíženie sa s Nemeckom. Vtedy sa po prvý raz ukázalo to, čo sme neskôr s hrôzou mohli sledovať. Boli sme nepríjemne dotknutí myšlienkou, že by sme za Anglicko mali ťahať gaštany z ohňa, akoby vôbec nejaký zväzok mohol existovať na inom základe než na vzájomnom obchode. S Anglickom sa však dal urobiť takýto obchod veľmi dobre. Britská diplomacia bola vždy natoľko inteligentná, aby vedela, že žiadnu službu nemožno očakávať bez protislužby.

Ale predstavme si, že by šikovná nemecká zahraničná politika v roku 1904 prevzala úlohu Japonska. Sotva si možno predstaviť, aké následky by to malo pre Nemecko.

Nikdy by nedošlo k „svetovej vojne"!.

Krv z roku 1914 by ušetrila desaťnásobok krvi z rokov 1914 až 1918. Ale aké postavenie by dnes Nemecko vo svete zaujímalo!

Avšak spojenectvo s Rakúskom by bol nezmysel. Lebo táto štátna múmia sa spojila s Nemeckom nie preto, aby vybojovala vojnu, ale aby udržala večný mier, ktorý by sa šikovne mohol využiť k pomalému, ale určitému zničeniu nemectva v monarchii.

Tento zväzok bol nemožný tiež preto, že sa nedalo očakávať žiadne ofenzívne zastávanie nemeckých národných záujmov, pretože nemal silu a ani odhodlanie skoncovať s procesom odnemčovania na svojej bezprostrednej hranici. Keď Nemec­ko nemalo toľko národného zmýšľania a tiež bezohľadnosti, že nezabránilo nemož­nému Habsburskému štátu v možnosti disponovať osudmi desať miliónov súkme­ňovcov, nedalo sa naozaj očakávať, že by ponúklo ruku tak perspektívnym a smelým plánom. Postoj starej Ríše k rakúskej otázke bol skúšobným kameňom jej postoja v osudnom boji celého národa.

Každopádne sa nesmelo prihliadať na to, ako bolo nemectvo rok od roka viac potláčané, veď hodnota rakúskeho spojenectva bola určovaná výhradne zacho­vaním nemeckého živlu. Avšak touto cestou sa nešlo.

Ničoho sa nebáli tak ako boja, ku ktorému boli potom tak či tak prinútení a to v tom najnepriaznivejšom čase. Chceli uniknúť osudu, ale ten ich dostihol. Snívali o udržaní svetového mieru a skončili pri svetovej vojne.

To bol najvýznamnejší dôvod, prečo sa žiadna pozornosť nevenovala tejto tretej ceste na usporiadanie nemeckej budúcnosti. Vedelo sa, že získanie novej pôdy je možné len na východe, videli nevyhnutný boj a predsa chceli len mier za každú cenu. Heslom nemeckej zahraničnej politiky už dávno nebolo zachovanie nemeckého národa všetkými spôsobmi, ako skôr zachovanie svetového mieru všetkými pro­striedkami. Ako sa to podarilo, je známe. Ešte sa k tomu vrátim.

Zostáva teda ešte štvrtá možnosť: priemysel a svetový obchod, námorná moc a kolónie.

Tento vývoj by bol spočiatku ľahší a rýchlejší. Osídľovanie pôdy je zdĺhavý proces, ktorý často trvá celé storočia. Práve v ňom je treba hľadať vnútornú silu, lebo sa nejedná o náhle vzplanutie, ale o pozvoľný, dôkladný a trvalý rast na rozdiel od priemyselného vývoja, ktorý sa v priebehu niekoľkých rokov môže nafúknuť ako bublina bez toho, že bol podobný nejakej úspešnej sile. Námornú flotilu je iste možné vybudovať rýchlejšie, než v tvrdom boji zriaďovať sedliacke majetky a osídliť ich farmármi, avšak flotilu možno tiež rýchlejšie zničiť.

Ak nastúpilo Nemecko na túto cestu, muselo predsa poznať, že aj tento vývoj jedného dňa vyústi v boj. Len deti sa môžu domnievať, že sa priateľským mravným správaním a trvalým zdôrazňovaním mierových úmyslov dostanú k svojim banánom „v mierovom súťažení národov", ako sa tak pekne a farebne táralo. Teda bez toho, že by sa muselo siahnuť po zbrani.

Nie: ak sa vydáme touto cestou, musí sa Anglicko jedného dňa stať našim nepriateľom. Zodpovedalo by to našej vlastnej naivnej úprimnosti. Nezmyselne sa rozhorčovať nad tým, že Anglicko si jedného dňa dovolí vystúpiť proti. nášmu miero­vému vyvádzaniu so surovosťou násilníckeho egoistu.

Avšak my by sme to nikdy neurobili.

Ak sa európska politika pôdy dala uskutočňovať jedine proti Rusku v spolku s Anglickom, tak naopak koloniálna politika a svetová obchodná politika je mysliteľná len s Ruskom proti Anglicku. Avšak potom by mali byť bezohľadne vyvodené dôsledky aj tu - a malo by sa urýchlene pustiť k vode predovšetkým Rakúsko.

Zväzok s Rakúskom bol už na prelome storočia čírym šialenstvom, nech to pozorujeme z ktoréhokoľvek uhla pohľadu.

Na spojenectvo s Ruskom proti Anglicku sa ani nepomyslelo, taktiež na spojenectvo s Anglickom proti Rusku, lebo v obidvoch prípadoch by sa to skončilo vojnou. Aby sa jej zabránilo, bolo najskôr urobené rozhodnutie v prospech obchodnej a priemyselnej politiky. V „hospodársko-mierovom" dobývaní sveta teraz mali návod, ktorý mal raz navždy zlomiť väz politike použitia násilia. Neboli si svojou vecou zasa takí istí, najmä pokiaľ prichádzali z času na čas z Anglicka nepochopiteľné hrozby. Preto padlo rozhodnutie o stavbe námornej flotily, avšak nie za účelom útoku a zničenia Anglicka, ale k „obrane" už spomínaného „svetového mieru" a „mierového" dobývania sveta. Preto bola flotila ponímaná trochu skromnejšie nielen čo do počtu, ale aj čo do tonáže a výzbroje jednotlivých lodí, aby aj tu nakoniec prebleskol „mierový" úmysel.

Rozprávanie o „hospodársko-mierovom" dobývaní sveta bolo asi najväčším nezmyslom, ktorý bol kedy povýšený na vodcovský princíp štátnej politiky. Tento úmysel bol ešte umocnený tým, že sa nehanbili dovolávať sa Anglicka ako korunného svedka možnosti realizácie takého konania. Zločin, ktorého sa pritom dopustila naša profesorská historická veda so svojim poňatím dejín nemožno odčiniť a je pádnym dôkazom toho, ako sa mnoho ľudí „učí" históriu, bez toho, že by jej porozumeli, alebo ju dokonca pochopili. Práve na príklade Anglicka by museli spoznať vážne popretie tejto teórie. Žiaden národ nepripravoval s väčšou brutalitou a neskoršie tak bezohľadne s mečom v ruke nehájil svoje hospodárske výboje ako Anglicko. Nie je snáď znakom britského štátnického umenia získať z politickej sily hospodársky a každé hospodárske posilnenie premeniť zasa ihneď v politickú moc? Aký je to omyl, domnievať sa, že by Anglicko snáď bolo príliš zbabelé na to, aby nasadilo vlastnú krv pre svoju hospodársku politiku. To, že anglický národ nemal žiadne „národné" vojsko, nedokazuje v žiadnom prípade opak, lebo nezáleží na momentálnej forme branej moci, ale na vôli a rozhodnosti túto moc použiť. Anglicko malo vždy výzbroj, ktorú potrebovalo. Bojovalo vždy zbraňami, ktoré vyžadovali úspech. Využívalo žoldnierov, pokiaľ žoldnieri nestačili, siahlo ale tiež po hodnotnej krvi národa, ak mala takáto obeť nádej na víťazstvo, vždy tu však bola odhodlanosť k boju, ktorý bol vedený urputne a bezohľadne.

Ale v Nemecku sa pozvoľne v škole, v tlači, v humoristickým časopisoch pestovala taká predstava Angličana a skoro ešte viac jeho ríše, ktorá musela viesť k najhoršiemu sebaklamu. Pretože týmto nezmyslom bolo nakázané takmer všetko, nasledovalo potom podceňovanie, ktoré sa veľmi zle vypomstilo. Toto falšovanie bolo tak hlboké, že ľudia boli presvedčení o tom, že v osobe Angličana majú pred sebou mazaného a osobne úplne zbabelého obchodníka. Našim učiteľom profesorskej vedy nenapadlo, že taká veľká ríša akú majú Angličania sa nedá vytvoriť „podvodným spôsobom". Úplne presne si spomínam na udivené tváre kamarátov, keď sme vo Flandersku nastúpili proti „Tomíkom". Už v prvých dňoch bitky v každom mozgu svitlo, že títo Škóti nezodpovedajú práve tým, akých nám ich maľovali v humoristických listoch a spravodajských depešiach.

Vtedy som začal uvažovať o účelových formách propagandy.

Lebo táto falzifikácia mala pre svojho šíriteľa takisto niečo dobré: na tomto, aj keď nesprávnom príklade, bolo možné demonštrovať správnosť hospodárskeho dobývania sveta. Čo sa podarilo Angličanovi, muselo by sa podariť aj nám, pričom za zvláštne plus bola považovaná naša predsa len väčšia čestnosť a neprítomnosť tej špecificky anglickej „zradnosti". Bolo možné dúfať, že tým ľahšie získame náklonnosť predovšetkým menších národov a dôveru veľkých národov.

Že naša čestnosť bola pre iných hrozná, nás nenapadlo už len preto, že sme všetkému vážne verili, zatiaľ čo okolitý svet považoval naše konanie za výraz mazaného klamstva až konečne k najväčšiemu údivu nám revolúcia umožnila hlbšie nahliadnuť do neobmedzenej hlúposti nášho úprimného zmýšľania.

Z nezmyselnosti „hospodársky-mierového" dobývania sveta vyplývala jasná a pochopiteľná nezmyselnosť Trojspolku. S ktorým štátom sme sa vôbec mohli spojiť? S Rakúskom sa samozrejme nedalo začať vojnové dobývanie ani v Európe. Práve v tom spočívala od začiatku slabosť tohoto spolku. Taký Bismarck si mohol túto výpomoc v núdzi dovoliť, avšak nie jeho „babrácky" nástupca a to najmenej v čase, keď základné predpoklady Bismarckovho spolku už dávno neexistovali. Lebo Bismarck sa mohol ešte domnievať, že Rakúsko je nemecký štát. So zavedením vše­obecného volebného práva táto krajina však klesla na úroveň nenemeckého parlamentom riadeného zmätku.

Zväzok s Rakúskom bol zhubný aj z hľadiska rasovej politiky. Bol trpený vznik novej slovanskej veľmoci na hraniciach Ríše, ktorá by skôr alebo neskôr musela zaujať voči Nemecku iný postoj než napríklad voči Rusku. Pritom sa zväzok stával z roka na rok slabší a to v tom istom pomere, v akom jednotliví nositelia tejto myšlienky strácali v monarchii vplyv a význam a boli vytláčaní z rozhodujúcich miest.

Už na prelome storočia sa spolok Nemecka s Rakúskom dostal do rovnakého štádia ako spolok Rakúska s Talianskom.

Tiež tu boli len dve možnosti: alebo spolok s Habsburskou monarchiou, alebo protest proti utlačovaniu nemectva. Ak sa však začne raz s niečím takým, končí to väčšinou bojom.

Hodnota Trojspolku bola aj psychologicky viac než skromná, lebo pevnosť zväzku sa znižuje tou mierou, čím viac sa tento obmedzuje na zachovanie terajšieho stavu. A naopak: zväzok sa stáva pevnejším, čím viac zmluvné strany dúfajú, že jeho pomocou dosiahnú určité hmatateľné expanzívne ciele. Tiež tu rovnako ako všade sila spočíva v útoku, nie v obrane.

To poznali rôzne strany už vtedy, bohužiaľ nie tie tzv. „povolané" strany. Napríklad plukovník Ludendorff, dôstojník vtedajšieho Veľkého generálneho štábu poukázal vo svojom memorande z roku 1912 na tieto slabiny. Samozrejme zo strany „štátnikov" nebol tejto veci prikladaný nijaký význam. Jasný rozum sa účelne prejavuje spravidla len u normálnych smrteľníkov, zásadne sa ale stráca vtedy, ak ide o „diplomatov".

Pre Nemecko bolo šťastím, že vojna v roku 1914 vypukla okľukou cez Rakúsko a Habsburgovci sa jej museli zúčastniť. Keby tomu bolo naopak, zostalo by Nemecko osamotené. Lebo Habsburský štát by sa nikdy nepodieľal na boji, ktorý by vznikol pričinením Nemecka. To čo bolo neskoršie tak striktne odsudzované v prípade Talianska, by sa ešte skôr dostavilo v prípade Rakúska: toto by zostalo „neutrálne" v snahe zachrániť štát pred revolúciou, ktorá by vypukla hneď na začiatku. Lebo rakúske Slovanstvo by skôr rozbilo monarchiu už v roku 1914, než aby pripustilo nejakú pomoc Nemecku.

Len máloktorí dokázali vtedy pochopiť, aké veľké nebezpečenstvo a problémy prinášalo Nemecku spojenectvo s podunajskou monarchiou.

Po prvé: Rakúsko malo príliš mnoho nepriateľov, ktorí dúfali, že získajú nejaké to dedičstvo po tomto prehnitom štáte než aby tu časom nevznikla určitá nenávisť voči Nemecku, keď si teraz uvedomovali príčiny jeho stareckej slabosti a perspektívu rozpadu monarchie. Zavládlo presvedčenie, že Viedne je možné sa zmocniť len okľukou cez Berlín.

Po druhé: Nemecko tým strácalo najlepšie a najperspektívnejšie možnosti spojenectva. Namiesto toho nastúpilo silnejúce napätie s Ruskom a dokonca s Talianskom. Pritom všeobecná nálada v Ríme bola pre Nemecko priaznivá rovnako tak, ako bola nepriaznivá pre Rakúsko. Toto nepriateľstvo driemalo a často aj jasne vzplanulo v srdci aj toho najposlednejšieho Taliana. Pretože sa teraz všetci vrhli na priemyselnú a obchodnú politiku, nebol už ani najmenší dôvod k boju proti Rusku. Len nepriatelia obidvoch národov mohli mať na ňom záujem. Skutočne to boli predovšetkým Židia a marxisti, ktorí všetkými prostriedkami podnecovali vojnu me­dzi obidvoma štátmi.

A konečne po tretie: toto spojenectvo skrývalo v sebe veľké nebezpečenstvo pre Nemecko v tom zmysle, že veľmoci skutočne nepriateľskej Bismarckovmu Nemecku sa mohlo podariť kedykoľvek ľahko zmobilizovať rad štátov proti Nemecku tým, že každému svitala nádej na obohatenie sa na úkor Rakúska.

Proti podunajskej monarchii bolo možné podnietiť celý európsky východ najmä Rusko a Taliansko. Nikdy by sa neuskutočnila svetová koalícia iniciovaná kráľom Eduardom, keby Rakúsko ako spojenec Nemecka, nepredstavovalo tak sľubné dedičstvo. Len tak bolo možné postaviť do jedného útočného frontu štáty s takými heterogénnymi záujmami a cieľmi. Lebo každý z nich mohol dúfať, že spoločný postup proti Nemecku mu prinesie obohatenie na úkor Rakúska. Toto nebezpe­čenstvo sa potom zvýšilo ešte tým, že k tomuto nešťastnému zväzku pribudlo ešte ako tichý spoločník Turecko.

Medzinárodné svetové židovské financie potrebovali toto vábidlo, aby mohli realizovať svoj plán zničenia Nemecka, ktoré sa doteraz nepodrobilo všeobecnej nadštátnej finančnej a hospodárskej kontrole. Len tak mohla byť ukutá koalícia, silná a smelá vzhľadom k počtu pochodujúcich miliónových armád, odhodlaná dostať sa oklamanému Siegfriedovi konečne na telo.

Spolok s Habsburskou monarchiou, ktorý má už v Rakúsku napĺňal nevôľou, bol príčinou dlhých vnútorných skúšok, ktoré ma v nasledujúcej dobe ešte posilnili v skôr utvorenom názore.

Už vtedy som v kruhoch, s ktorými som sa stýkal netajil s presvedčením, že táto neblahá zmluva povedie súčasne so štátom určeným k zániku aj Nemecko ku katastrofálnemu zrúteniu, ak sa toto včas nedokáže od Rakúska odpútať. Ani na okamih som v tomto svojom skalopevnom presvedčení nezakolísal, ani keď búrka svetovej vojny vyradila akékoľvek rozumné úvahy a opojné nadšenie zachvátilo aj také miesta, kde malo vládnuť len chladné pozorovanie skutočnosti. Keď som bol na fronte, zastával som všade, kde prišla reč na tieto problémy, svoj názor, že spolok by mal byť ukončený a to pre nemecký národ čím skôr, tým lepšie. Že ponechanie Habsburskej monarchie svojmu osudu by nebolo žiadnou obeťou, keby tým Nemecko mohlo dosiahnuť znevýhodnenie svojich protivníkov. Lebo milióny mužov si nenasadili oceľovú prilbu za účelom udržania spustnutej dynastie, ale na záchranu nemeckého národa.

Pred vojnou sa niekoľkokrát zdalo, že sa aspoň v jednom tábore vyskytuje istá pochybnosť o správnosti praktizovanej spojeneckej politiky. Nemecké konzervatívne kruhy občas varovali pred prílišnou dôverčivosťou, ale to bolo len hádzanie hrachu na stenu. Politici boli presvedčení, že sú na správnej ceste k „dobytiu" sveta, pričom úspech bude obrovský a straty nulové. Naším „nepovolaným" zasa raz nezostalo nič iné, než mlčky prihliadať prečo a ako „povolaní" pochodujú do záhuby a ťahajú milý ľud za sebou ako potkaniar z Hamelnu.

***

Neschopnosť zrozumiteľne vysvetliť hlbšiu príčinu nezmyslu „hospodárskeho dobývania sveta" ako politickej cesty za cieľom zachovania „svetového mieru" spočívala vo všeobecnom ochorení nášho politického myslenia. Lebo s víťazným ťažením nemeckej techniky a priemyslu, s rastúcimi úspechmi nemeckého obchodu sa stále viac strácalo poznanie, že toto všetko je možné len za predpokladu silného štátu. V mnohých kruhoch to zašlo až tak ďaleko, že vládlo presvedčenie, že práve štát vďačí za svoju existenciu obom uvedeným javom, že on sám je v prvom rade hospodárskou inštitúciou a má byť riadený v súlade s hospodárskymi záujmami, že jeho bytie závisí na hospodárstve. Takýto stav bol vychvaľovaný a považovaný za najzdravší a najprirodzenejší.

Avšak štát nemá dočinenia s hospodárskym ponímaním alebo hospodárskym rozvojom.

Nie je súhrnom hospodárskych kontrahentov na určitom vytýčenom životnom priestore, ktorý plní hospodárske úlohy, ale organizáciou fyzicky a duševne rovnorodých živých bytostí, ktorá má umožňovať lepšie udržanie ich druhu a dosiahnutie cieľa ich bytí predznamenaných prozreteľnosťou. To a nič iné je účelom štátu. Hospodárstvo je pritom len jedným z mnohých pomocných prostriedkov nutných na dosiahnutie tohoto cieľa. Nikdy však nie je príčinou alebo účelom štátu, pokiaľ tento nespočíva od začiatku na nesprávnej, a preto neprirodzenej základni. Ako potom možno vysvetliť skutočnosť, že štát ako taký nepotrebuje nutne predpoklad teritoriálneho ohraničenia. Toto bude potrebné len u národov, ktoré chcú sami zo seba svojmu druhu zaistiť výživu, teda vlastnou prácou vybojovať boj s existenciou. Národy, ktoré chcú preniknúť ako trúdy medzi ostatné ľudstvo, môžu vytvoriť štát bez vlastného, určitým spôsobom vymedzeného priestoru. To sa týka v prvom rade národa, ktorého parazitovaním dnes trpí celé poctivé ľudstvo: židovstva.

Židovský štát nikdy nebol priestorovo ohraničený, bol univerzálne neobmedzený čo do priestoru, avšak vymedzený čo do rasy. Preto tento národ tiež tvoril vždy štát v štátoch. Patrí k najgeniálnejším trikom všetkých dôb nechať tento štát plávať ako „náboženstvo" a zaistiť ho toleranciou, ktorú je Árijec vždy ochotný priznať náboženskému vyznaniu. Lebo mojžišské náboženstvo nie je v skutočnosti ničím iným než učením o udržaní a zachovaní židovskej rasy. Obsahuje takmer všetky sociologické, politické a hospodárske oblasti vedy, ktoré môžu prichádzať do úvahy. Pud zachovania druhu je prvou príčinou vytvárania ľudských spoločenstiev. Tým je však štát národným organizmom a nie hospodárskou organizáciou. To je taký veľký rozdiel, že zostáva nezrozumiteľný tým dnešným tzv. „štátnikom". Tí sa domnievajú, že pomocou hospodárstva môžu vybudovať štát, zatiaľ čo štát je v skutočnosti vždy výsledkom súčinnosti tých vlastností, ktoré spočívajú v línii udržiavania druhu a rasy. Tieto sú vždy hrdinskými cnosťami a nie obchodníckym egoizmom, pretože zachovanie existencie druhu predpokladá ochotu jednotlivca k obeti. V tom spočíva zmysel slov básnika: „a ak nenasadíte život teraz, nikdy ho nezískate".

Obetovanie osobného bytia je potrebné pre zaistenie zachovania druhu. Pre vytvorenie a udržanie štátu je najpodstatnejším predpokladom pocit spolu­náležitosti na základe jednej podstaty a rovnakého druhu ako aj pripravenosť zasadiť sa o to všetkými prostriedkami. U národov na vlastnej pôde to vedie k vytváraniu hrdinských cností, u príživníkov k preluhanému pokrytectvu a zradnej krutosti, pokiaľ už tieto vlastnosti nie sú preukázateľne predpokladom ich, svojou formou rôznorodých štátnych existencií. Vždy, ale bude vytváranie štátu prebiehať aspoň na začiatku s nasadením týchto vlastností, pričom v zápase o sebazáchovu podľahnú podmaneniu a skôr alebo neskôr vymretiu tie národy, ktoré v boji preukážu menej hrdinských cností, alebo sa nevyrovnajú s preluhanou lesťou nepriateľského príživníka. Avšak aj v tomto prípade možno podľahnutiu skoro vždy pripísať ani nie tak nedostatok šikovnosti ako skôr nedostatok rozhodnosti a odva­hy, ktorá sa skrýva pod pláštikom humánneho zmýšľania.

Ako málo však súvisia štátotvorné a štát udržiavajúce vlastnosti s hospo­dárstvom najjasnejšie ukazuje skutočnosť, že vnútorná sila štátu sa zhoduje s tzv. hospodárskym rozkvetom len veľmi zriedkavo, naopak sa zdá, že vo veľkom rade prípadov signalizuje blížiaci sa úpadok štátu. Keby sa malo utváranie ľudského spoločenstva pripisovať v prvom rade hospodárskym silám alebo podnetom, potom by musel vrchol hospodárskeho rozvoja znamenať súčasne obrovský rozvoj štátu a nie naopak.

Viera v štátotvornú a štát udržiavajúcu silu hospodárstva pôsobí zvlášť nezro­zumiteľne, ak v jednej krajine platí to, čo vo všetkých ostatných vykazuje jasne a dô­razne historický opak. Práve príklad Pruska ukazuje veľmi ostro, že nie materiálne vlastnosti, ale ideálne cnosti podmieňujú schopnosť na vytvorenie štátu. Len pod ich ochranou môže prekvitať hospodárstvo tak dlho, až sa zánikom štátotvorných schopností zrúti aj hospodárstvo. Proces, ktorý môžeme práve dnes sledovať v takej hrozne smutnej podobe. Hmotným záujmom ľudí je najviac k prospechu, ak zostávajú v tieni hrdinských cností. Akonáhle sa však pokúsia vstúpiť do prvého kruhu bytia, zničia si predpoklad svojej vlastnej existencie.

Vždy, keď v Nemecku nastal politický rozmach, začalo sa vzmáhať aj hospodárstvo. Avšak vždy, keď sa hospodárstvo stalo jedinou náplňou života nášho národa a tým udusilo ideálne cnosti, štát sa zrútil a strhol so sebou v krátkej dobe aj hospodárstvo.

Ak si položíme otázku, ktoré sily sú skutočne štátotvorné a štát udržiavajúce, môžeme ich zhrnúť nasledovne: schopnosť a vôľa jednotlivca na obetovanie seba samého pre celok. Že tieto cnosti nemajú s hospodárstvom vôbec nič spoločného, vyplýva z jednoduchého poznatku, že človek sa pre hospodárstvo nikdy neobetuje, inými slovami: nezomiera pre obchody, ale pre ideály. Nič nedokázalo psychologickú prevahu Angličana pri poznávaní duše národa lepšie než motivácia, ktorú dokázal dať svojmu boju. Zatiaľ čo sme my bojovali za chlieb, Anglicko bojovalo za „slobodu" a ani nie tak za vlastnú ako za slobodu malých národov. Smiali sme sa tejto drzosti bez toho, že by sme sa hnevali a tým dokazovali ako bezmyšlienkovite hlúpe bolo tzv. štátnické umenie Nemecka už pred vojnou. Nemali sme ani tušenie o podstate sily, ktorá dokázala viesť mužov zo slobodnej vôle a rozhodnutia na smrť.

Pokiaľ sa nemecký národ v roku 1914 ešte domnieval, že bojuje za ideály, odolá­val nepriateľovi. Keď bojoval už len za chlieb, radšej hru vzdal.

Ale naši „duchaplní štátnici" sa čudovali tejto zmene zmýšľania. Nikdy im nebolo jasné, že od okamihu, keď človek bojuje za nejaký hospodársky záujem, vyhýba sa smrti, lebo tá by ho navždy pripravila o pôžitok odmeny za tento boj. Starosť o záchranu vlastného dieťaťa urobí i z neduživej matky hrdinku. Len boj o zacho­vanie druhu a stáda, ktoré ho ochraňuje a tiež o zachovanie štátu, hnalo vo všetkých dobách mužov proti oštepom nepriateľov.

Ako večnú pravdu možno postaviť nasledujúcu vetu: žiaden štát nebol nikdy založený na mierovom hospodárstve, ale vždy len na inštinkte sebazáchovy druhu, hoci sa už tieto nachádzali v oblasti hrdinskej cnosti alebo ľstivej preluhanosti: z prvej oblasti vychádzajú árijské štáty práce a kultúry, z druhej židovské príživnícke kolónie. Pokiaľ však u nejakého národa, alebo v nejakom štáte začne hospodárstvo presahovať tieto pudy, stane sa vábivou príčinou poroby a útlaku.

Viera predvojnovej doby, že pomocou obchodnej a koloniálnej politiky je možné otvoriť mierovou cestou nemeckému národu svet a dokonca ho dobyť, bola klasickým príznakom straty faktických štátotvorných a štát udržiavajúcich cností a z toho vyplývajúcej vôle a odhodlanosti. Odpoveďou prírodných zákonov bola svetová vojna a jej dôsledky.

Pre toho, kto neskúma veci hlbšie, by mohol byť tento postoj nemeckého ná­roda, ktorý bol tak povediac všeobecný, hádankou: nebolo snáď Nemecko skvelým príkladom ríše, ktorá vzišla z čisto mocensko-politických základov? Prusko, zárodok Ríše vzniklo na základe skvelého hrdinstva a nie z finančných operácií a obchodov a Ríša sama bola nádhernou odmenou mocensko-politického vedenia a vojenskej odvahy. Ako mohol práve nemecký ľud dospieť k takémuto ochoreniu politického inštinktu? Lebo nešlo o náhodný ojedinelý jav, ale o momenty úpadku, ktoré veľmi rýchlo a v ohromnom počte zaplápolali ako bludičky a obsypali telo národa, alebo sa doňho na mnohých miestach zažierali ako jedovaté bodliaky. Zdalo sa, akoby bol neustály prúd jedu hnaný akousi tajomnou mocou do všetkých žíl do tohoto kedysi hrdinského tela za účelom stále väčšieho ochromenia zdravého rozumu, t. j. pros­tého pudu sebazáchovy.

Nechával som si tieto otázky veľmi mnohokrát prejsť hlavou, čo bolo podmie­nené mojim názorom na zmluvnú a hospodársku politiku Nemeckej ríše v rokoch 1912 až 1914 a ako riešenie tejto hádanky sa mi stále viac javila tá moc, ktorú som poznal už skôr vo Viedni z celkom iného pohľadu: marxistické učenie a jeho svetový názor ako aj jeho organizátorské pôsobenie.

Po druhý raz vo svojom živote som sa zavŕtal do tohoto učenia skazy- tento- krát však nie pod dojmom a vplyvom každodenného okolia, ale z hľadiska sledovania všeobecných procesov v politickom živote. Zahĺbil som sa do teoretickej literatúry tohoto nového sveta a keď som sa pokúsil vyjasniť si jeho možné pôsobenie, porov­nával som ich so skutočnými javmi a udalosťami v politickom, kultúrnom a hospo­dárskom živote.

Po prvý raz som svoju pozornosť obrátil tiež na pokusy o zvládnutie tohoto svetového moru.

Študoval som Bismarckove výnimočné zákony z hľadiska ich zámerov, boja a úspechu. Pomaly som tak získaval priam žulový základ svojho presvedčenia, takže som potom už nikdy nemusel svoj názor na túto otázku meniť. Rovnako som tak ďalšiemu dôkladnému skúmaniu podrobil vzťah marxizmu a židovstva.

Ak mi skôr vo Viedni pripadalo predovšetkým Nemecko ako neotrasiteľný kolos, natískali sa teraz isté obavy. Diskutoval som v tichosti a v malých krúžkoch svojich známych o nemeckej zahraničnej politike ako aj o tom, čo sa mi zdalo neuveriteľné v ľahkomyseľnom spôsobe, akým sa pojednávalo vtedy o marxizme, najdôležitejšom probléme Nemecka. Skutočne som nemohol pochopiť, ako slepo sa vtedy potácali v ústrety nebezpečenstvu, ktorého pôsobenie podľa zámerov samotného marxizmu by muselo byť strašné. Už vtedy som varoval svoje okolie, rovnako ako varujem dnes vo veľkom rozsahu pred upokojujúcim výrokom všetkých zbabelých úbožiakov: „nám sa predsa nemôže nič stať „! Podobná morová nákaza v zmýšľaní už kedysi zničila obrovskú ríšu. Nepodliehalo snáď Nemecko rovnakým zákonom ako všetky iné ľudské spoločenstvá?

V rokoch 1913 a 1914 som po prvý raz v rôznych kruhoch, ktoré dnes čiastočne verne stoja v národne-socialistickom hnutí, vyslovil presvedčenie, že otázka budúc­nosti nemeckého národa je otázkou zničenia marxizmu.

V neblahej spojeneckej politike Nemecka som videl jeden z dôsledkov rozkladu tohoto učenia. Bolo hrozné, že tento jed skoro úplne neviditeľne ničil všetky základy zdravého poňatia hospodárstva a štátu bez toho, že by postihnutí často len tušili, ako sú ich jednanie a vôľa výsledkom tohoto ináč najostrejšie odsudzovaného svetového názoru.

Vnútorný úpadok nemeckého národa začal vtedy už dávno bez toho, že by ľudia, ako tomu v živote často býva, mali jasnú predstavu o ničiteľovi svojho bytia. Niekedy sa proti chorobe niečo robilo, avšak zamieňali sa príznaky s príznakmi a pôvodcom. Pretože pôvodca nebol známy, alebo ho nechceli poznať, mal boj proti marxizmu hodnotu fušerského mastičkárstva.

Ako mladého vetroplacha ma v mojich roztopašných rokoch najviac zarmútilo to, že som sa narodil práve v takej dobe, ktorá bude stavať chrámy slávy zrejme len kramárom a štátnym úradníkom. Vlny dejinných udalostí sa už, ako sa mi zdalo, utíšili, takže budúcnosť bude patriť len „mierovému súťaženiu národov", to zna­mená pokojnému vzájomnému podvádzaniu sa s vylúčením násilných metód obrany. Jednotlivé štáty začali vyrovnávať úroveň jednotlivých podnikov, ktoré si navzájom hrabali pôdu pod nohami, navzájom si preťahovali zákazníkov a zákazky, pokúšali sa získať výhody na úkor druhého, to všetko za veľkého a nevinného kriku. Tento vývoj sa nezastavil, ale ako sa mi zdalo mal raz (podľa všeobecného doporučenia) zmeniť svet na jediný veľký obchodný dom, v ktorého vstupných halách by boli vystavené busty klamlivých šmelinárov a bezvýznamných správnych úradníkov, aby sa im dostalo nesmrteľnosti. Obchodníkov by dodali Angličania, správnych úrad­níkov Nemci, zatiaľ čo Židia by sa museli obetovať ako majitelia, pretože podľa vlast­ného priznania ešte nikdy nič nezarobili, len večne „platili" a okrem toho ovládajú väčšinu jazykov.

Prečo som sa nemohol narodiť o sto rokov skôr? Niekedy v dobe oslobodzo­vacích vojen, keď muž ešte skutočne aj bez „obchodu" za niečo stál.

Mrzuto som premýšľal o svojej, ako mi pripadalo neskoro nastúpenej pozemskej púti a dobu „kľudu a poriadku", ako sa predo mnou rysovala, som považoval za nezaslúženú podlosť osudu. Nebol som už totiž ako chlapec žiadny „pacifista" a všetky výchovné pokusy v tomto smere neviedli k ničomu.

Búrska vojna mi pripadala ako blýskanie sa na lepšie časy.

Každý deň som sliedil za novinami, hltal som depeše a správy a bol som šťastný, že aspoň z diaľky môžem byť svedkom hrdinského boja.

Rusko-japonská vojna ma zastihla už podstatne zrelšieho a pozornejšieho. Už vtedy som sa z nacionálnych dôvodov postavil okamžite na stranu Japoncov a držal som im stranu pri výmenách názorov. V porážke Rusov som videl porážku rakúskeho Slovanstva.

Od tej doby uplynulo mnoho rokov a to, čo som ako chlapec považoval za pomalé chradnutie, pociťoval som teraz ako pokoj pred búrkou. Už za môjho vie­denského pobytu ležalo nad Balkánom sivé dusno, ktoré býva predzvesťou orkánu, občas sa zablýskalo jasné svetielko, ale zasa sa rýchlo stratilo v neprirodzenej tem­note. Ale potom prišla balkánska vojna a s ňou sa prehnal prvý víchor cez znervóz­nenú Európu. Zvyšný čas ležal na ľuďoch ako ťažký balvan a pálil ako tropický žiar, pričom večná starosť a pocit blížiacej sa katastrofy sa nakoniec stali túžbou: nech už nebo konečne poskytne voľný priebeh osudu, ktorý rovnako nejde odvrátiť. A tu udrel na zem prvý mohutný blesk: rozpútala sa búrka a do hrmenia nebies sa miešalo dunenie kanónov svetovej vojny.

Keď prišla do Mníchova správa o zavraždení arcivojvodu Františka Ferdinanda (sedel som práve doma a počúval nepresné rozprávanie priebehu tohoto činu), mal som najskôr starosť, či guľky nepochádzali z pištole nemeckých študentov, ktorí v rozhorčení nad stálym poslovanšťovaním štátu následníkom trónu chceli oslobodiť nemecký národ od tohoto vnútorného nepriateľa. Čo by v tomto prípade nasle­dovalo, môžeme si dobre predstaviť. Nová vlna prenasledovania, ktorá by teraz bola pred celým svetom „ospravedlnená" a „zdôvodnená". Keď som však ihneď potom počul mená domnelých páchateľov a čítal, že sú to Srbi, začala sa ma zmocňovať tichá hrôza z tejto pomsty nevyspytateľného osudu.

Najväčší priateľ Slovanov padol zasiahnutý guľkou slovanského fanatika.

Kto v posledných rokoch priebežne sledoval vzťah Rakúska k Srbsku, nemohol ani na okamih pochybovať o tom, že sa tu do pohybu dala lavína, ktorú už nikto nemôže zastaviť.

Neprávom dnes výčitkami zahŕňame viedenskú vládu za formu a obsah jej ultimáta. Žiadna iná mocnosť na svete by na jej mieste a v rovnakej situácii nemohla konať ináč. Rakúsko malo na svojej juhovýchodnej hranici neúprosného smrteľného nepriateľa, ktorý v stále kratších intervaloch monarchiu znepokojoval, a ktorý nepovaľoval, dokým by sa nakoniec dočkal výhodného okamžiku k zničeniu tejto ríše. Bol dôvod na obavy, že táto skutočnosť sa dostaví najneskôr so smrťou starého cisára. Potom by už monarchia asi nebola schopná postaviť sa na vážny odpor. Celý štát sa v posledných rokoch držal len vďaka osobe Františka Jozefa, takže smrť tohoto prastarého stelesnenia Ríše by pociťovali široké masy ako predzvesť samotnej ríše. Patrilo k najmazanejším kúskom predovšetkým slovanskej politiky budiť zdanie, že Rakúsky štát vďačí za svoju existenciu len báječnému a celkom ojedinelému štátnickému umeniu tohoto monarchu. Bola to lichôtka, ktorá pôsobila najmä v Hofburgu veľmi dobre, hoci ani v najmenšom nezodpo­vedala zásluhám tohoto cisára. Osteň skrytý v tejto chvále, nechcel nikto vidieť. Nevideli, alebo snáď už ani nechceli vidieť, že čím viac stojí monarchia na veľkom panovníckom umení tohoto, ako sa hovorilo „najmúdrejšieho monarchu" všetkých dôb", tým katastrofálnejšia bude situácia, až jedného dňa zaklope osud na dvere, aby si vybral svoju obeť.

Bolo Rakúsko bez starého cisára vôbec mysliteľné?

Neopakovala by sa tragédia, ktorá kedysi postihla Máriu Teréziu?

Skutočne sa krivdí viedenským vládnym kruhom, ak sa im vyčíta, že nabádali k vojne, ktorej sa snáď predsa len dalo zabrániť? Vojne sa zabrániť nedalo, nanajvýš mohla byť o rok, alebo o dva oddialená. Lebo v tomto práve spočívala kliatba nemeckej a rozhodne aj rakúskej diplomacie, že sa vždy snažili oddialiť nevyhnutné zúčtovanie, až nakoniec bolo nevyhnutné udrieť v najmenej výhodnú hodinu. Môže­me si byť istí; že opätovný pokus o zachránenie mieru by zapríčinil vojnu v ešte menej vhodnom čase.

Kto túto vojnu nechcel, mal mať odvahu niesť tiež jej dôsledky. Dôsledkom však v tomto prípade muselo byť obetovanie Rakúska. Vojna prišla rovnako, avšak nie ako boj všetkých proti nám, ale v podobe trhania Habsburskej monarchie. Pritom bolo nutné rozhodnúť sa: zúčastniť sa, alebo len prihliadať a s prázdnymi rukami nechať voľný priebeh osudu.

Práve tí, ktorí dnes najviac zlorečia začiatku vojny a súdia najmúdrejšie, osudovo a neblaho pomáhali tomu, aby sme sa do vojny dostali.

Sociálna demokracia praktizovala po desaťročia darebácke vojnové štvanie proti Rusku, zatiaľ čo politický stred najviac urobil z náboženských hľadísk Rakúsky štát ústredným bodom nemeckej politiky. Teraz sme museli niesť dôsledky tejto politiky. Čo prišlo, prísť muselo a nebolo možné sa tomu za nijakých okolností vyhnúť. Vinou nemeckej vlády bolo to, že kvôli udržaniu mieru prepásla vhodný čas k útoku, zaplietla sa do spojenectva za udržanie svetového mieru, a tak sa nakoniec stala obeťou svetovej koalície, ktorá proti snahe udržať svetový mier postavila rozhodnosť viesť svetovú vojnu.

Keby Rakúsko vtedy dalo ultimátu inú, miernejšiu formu, už by to nič na situácii nezmenilo, nanajvýš jediné a síce to, že by bolo zmetené vzburou ľudu. Pretože v očiach más bol tón ultimáta príliš ohľaduplný, málo brutálny a vôbec nezašiel príliš ďaleko. Kto sa to snaží dnes zaprieť, je buď zábudlivec alebo vedomý klamár.

Boj v roku 1914 nebol masám vnútený, nie Bože, ale sám ľud si ho žiadal.

Len tak možno pochopiť, že sa k tomuto najťažšiemu zápasu pod zástavou dobrovoľne prihlásilo viac než dva milióny nemeckých mužov a mladíkov ochotných brániť ju do poslednej kvapky krvi.

***

Mne sa vtedajšie hodiny zdali ako vyslobodenie z mrzutých pocitov mojej mla­dosti. Nehanbím sa ani dnes za to, že som bol premožený búrlivým nadšením, kle­sol na kolená a ďakoval z hĺbky srdca nebu, že mi doprialo to šťastie žiť v tejto do­be.

Prepukol doteraz najmohutnejší boj za slobodu, aký svet ešte nevidel, lebo len čo sa dal osud do pohybu, zmocnilo sa najširších más presvedčenie, že teraz sa nejedná o osud Srbska, alebo Rakúska, ale o bytie a nebytie nemeckého národa. Naposledy za dlhý čas videl národ svoju budúcnosť jasne. Hneď na začiatku obrovského zápasu prenikol do opojenia a mocného nadšenia nutný vážny spodný tón. Lebo takéto poznanie urobilo z národného vzopätia sa viac než len vzplanutie. Vážnosť bola takisto namieste. Lebo nikto vtedy nemal ani najmenšiu predstavu o tom, aký dlhý bude započatý boj. Snívalo sa o tom, že v zime budú všetci zasa doma a bude sa opäť pokračovať v mierovej práci.

Čo si človek želá, v to dúfa a verí. Drvivú väčšinu národa už dávno omrzel tento stav večnej neistoty. Bolo teda len pochopiteľné, že nikto už neveril v mierové urovnanie rakúsko-srbského konfliktu, ale všetci dúfali v konečné vysporiadanie. K týmto miliónom som patril aj ja.

Len čo vyšla v Mníchove na známosť správa o atentáte, mihali sa mi v hlave dve myšlienky: po prvé, že vojna bude teraz konečne nevyhnutná a ďalej, že Habsburský štát je teraz nútený spojenectvo dodržiavať. Lebo najviac som sa obával toho, že Nemecko by sa mohlo práve vďaka tomuto spojenectvu dostať do konfliktu, ku ktorému by sa Rakúsky štát z vnútropolitických dôvodov nemal silu rozhodnúť a stáť za svojim spojencom. Lebo slovanská väčšina v monarchii by okamžite začala taký úmysel sabotovať a radšej by rozbila celý štát na kúsky, než aby poskytla spojencovi žiadanú pomoc. Teraz však bolo toto nebezpečenstvo zažehnané. Starý štát musel chtiac - nechtiac bojovať.

Môj vlastný postoj ku konfliktu bol jednoznačný a jasný. Podľa mňa nebojovalo Rakúsko z dôvodu nejakého srbského zadosťučinenia, ale Nemecko za svoju podstatu, za nemecký národ a jeho bytie či nebytie, za slobodu a budúcnosť. Bismarckovo dielo sa teraz muselo biť. Čo vybojovali kedysi otcovia svojou hrdinskou krvou v bitkách od Weisenburgu až po Sedan a Paríž, muselo si teraz mladé Nemecko znova zaslúžiť. Ak v tomto boji zvíťazí, vstúpi náš národ znova do spoločnosti veľkých národov a len potom sa bude Nemecká ríša môcť osvedčiť ako mocný útulok mieru a z dôvodov mieru už nebude musieť uberať svojim deťom chlieb.

Ako chlapec a mladý muž som mal časť želania, aby som aspoň raz mohol svojimi činmi dosvedčiť, že národné nadšenie nie je pre mňa prázdnym slovom. Často mi pripadalo ako hriech kričať „hurá!" a nemať k tomu žiadne vnútorné oprávnenie. Lebo kto mohol používať toto slovo bez toho, že by ho skúsil tam, kde končí každá hra a kde neúprosná ruka bohyne osudu váži národy a ľudí, podstatu a pravdivosť ich zmýšľania?

Tak ako miliónom ostatných pretekalo cez moje srdce hrdé šťastie, že sa môžem konečne zbaviť pocitu ochromenia. Spieval som tak často „Nemecko nadovšetko" a volal z plného hrdla „Heil!", že mi pripadalo takmer ako dodatočne udelená milosť môcť teraz predstúpiť pred boží súd večného sudcu ako svedok a dosvedčiť pravdivosť tohoto zmýšľania. Bol som pevne odhodlaný, že v prípade vojny - ktorá sa mi zdala nevyhnutnou - tak či onak opustím ihneď svoje knihy. Rovnako tak som vedel, že moje miesto bude tam, kam ma pošle môj vnútorný hlas.

Predovšetkým z politických dôvodov som opustil Rakúsko. Čo bolo ale prirodzenejšie než to, že teraz, keď začínal boj, som musel jednať podľa svojho zmýšľania. Nechcel som bojovať za Rakúsko, ale bol som pripravený kedykoľvek zomrieť za svoj národ a za Ríšu, ktorá ho stelesňovala.

Dňa 3. augusta som podal priamu žiadosť jeho Veličenstvu kráľovi Ludwigovi III s prosbou, aby som mohol vstúpiť do nejakého bavorského regimentu. Vládna kancelária mala v týchto dňoch iste nemálo práce. O to väčšia bola moja radosť, keď som na ďalší deň obdržal vybavenie svojej žiadosti. List som otvoril chvejúcimi sa rukami a čítal schválenie žiadosti s výzvou, aby som sa hlásil u jedného regimentu. Jasal som a moja vďačnosť nepoznala hraníc. O niekoľko dní neskôr som už nosil kabát, ktorý som zobliekol až takmer po šiestich rokoch.

Tak isto ako pre každého Nemca začala i pre mňa nezabudnuteľná a najväčšia doba môjho pozemského života. V porovnaní s udalosťami tohoto obrovského zá­pasu bolo všetko ostatné naničhodné. S hrdou ľútosťou myslím práve v týchto dňoch desiateho výročia veľkých udalostí na tie týždne, keď začínal hrdinský boj nášho ľudu, ktorého som sa vďaka milostivému osudu mohol zúčastniť.

Ako by to bolo včera, vidím pred sebou obraz za obrazom, vidím okolo seba kruh svojich milých kamarátov; prvý pochod, cvičenie atď. až konečne prichádza deň odchodu. V tej dobe ma ako mnoho iných trápila jediná starosť, či neprídeme na front neskoro. To jediné mi neposkytovalo pokoj. Každé víťazné jasanie nad hrdinským činom utajovalo v sebe kvapku horkosti. Zdalo sa mi totiž, že s každým novým víťazstvom je nebezpečenstvo oneskoreného príchodu väčšie.

Konečne prišiel deň, keď sme opustili Mníchov, aby sme nastúpili k plneniu našej povinnosti. Po prvý raz som cestou na západ zazrel Rýn, keď sme šli vedľa tichých vĺn západným smerom, aby sme chránili túto nemeckú rieku všetkých riek pred cham­tivosťou odvekého nepriateľa. Keď na nás pod nežným závojom rannej hmly dopa­dali mierne lúče prvého slnka a my sme uvideli pomník v Niederwalde, zaznela z celého nekonečne dlhého transportu stará pesnička „Wacht am Rhein" do ranné­ho neba a mne sa skoro rozskočilo srdce.

Potom prichádza vlhká a chladná noc vo Flandroch, mlčky pochodujeme a keď sa začína z hmly vylupovať deň, zasyčí nám náhle nad hlavami železný pozdrav a s ostrým praskaním vrhá oproti nám do našich radov malé guľky, bičujúce mokrú zem, ale skôr než sa malé obláčiky rozplynú, zaduní z dvesto hrdiel priamo k poslovi smrti pevné „hurá". Potom to ale začne burácať a dunieť, spievať a kričať a každého to teraz ťahá s rozpálenými očami vpred, stále rýchlejšie, cez repné polia a kry, až konečne dôjde k boju muža proti mužovi. Z diaľky k nám doliehajú zvuky pesničky a sú stále bližšie, preskakujú od skupiny k skupine a v tom, keď smrť práve zamierila do našich radov, dostala sa pieseň aj k nám a my sme ju posielali ďalej: „Deutsch­land, Deutschland über alles, über alles in der Welt!"

Po štyroch dňoch sme sa vracali. Krok bol teraz iný. Aj sedemnásťroční chlapci sa podobali mužom.

Dobrovoľníci regimeta List sa možno ešte ani nenaučili poriadne bojovať, ale umierať vedeli ako starí vojaci.

To bol začiatok.

A tak to šlo rok za rokom. Namiesto bojovej romantiky však nastúpila hrôza. Nadšenie pozvoľne vychladlo a jasot bol dusený strachom zo smrti. Prišiel čas, keď každý musel vybojovať svoj boj medzi pudom sebazáchovy a vedomím povinnosti. Ani ja som nezostal ušetrený od tohoto boja. Vždy, keď bola smrť na lovu, pokúšalo sa niečo neurčitého vo mne revoltovať, snažilo sa to predstaviť sa slabému telu ako rozum, ale bola to len zbabelosť, ktorá sa v prestrojení pokúšala zmocniť sa jednotlivca. Nastávalo veľké ťahanie a varovanie a často rozhodol len posledný zvyšok svedomia. Čím bol však tento hlas zreteľnejší, čím hlasnejšie a dotieravejšie vábil, tým tvrdší bol môj odpor, až konečne po dlhom vnútornom zápase zvíťazil zmysel pre povinnosť. Už v zime v roku 1915/1916 bol u mňa tento boj rozhodnutý. Vôľa sa stala konečne absolútnym pánom. Ak som v prvých dňoch mohol útočiť s jasotom a smiechom, teraz som bol pokojný a rozhodný. Bolo to natrvalo. Len teraz mohol osud prikročiť k posledným skúškam bez toho, že by mi povolili nervy alebo zlyhal rozum.

Z mladého vojnového dobrovoľníka sa stal starý vojak.

Táto zmena prebehla v celej armáde. Z nekonečných bojov vyšla zostarnutá a tvrdá a to, čo búrke neodolalo, bolo zlomené.

Len teraz mohla byť táto armáda hodnotená. Po dvoch - troch rokoch, počas ktorých sme boli vrhaní z jednej bitky do druhej, bojovali sme stále proti číselnej presile a prevahe zbraní a trpeli hladom. Teraz prišiel čas skúšať kvalitu tejto armády. Uplynie tisíc rokov a nikto nebude môcť hovoriť o hrdinstve bez toho, že by spomenul nemeckú armádu za svetovej vojny. Zo závoja minulosti sa vynorí železný front šedivých oceľových heliem, nekolísavý a neustupujúci, pomník nesmrteľnosti. A pokiaľ budú Nemci žiť, uvedomia si, že toto boli kedysi synovia ich národa.

Bol som vtedy vojakom a nechcel som politizovať. Nebol tu na to ani čas. Avšak ešte dnes som presvedčený, že posledný radový vojak preukázal vlasti cennejšiu službu než aj ten prvý povedzme „poslanec". Nikdy som nenávidel týchto tárajov viac než v tejto dobe, keď každý poriadny chlap, pokiaľ mal čo povedať, kričal to nepriateľovi do tváre, alebo zanechal svoju hubu doma a konal niekde mlčky svoju povinnosť. Áno, nenávidel som vtedy všetkých tých „politikov" a keby bolo po mo­jom, bol by ihneď vytvorený parlamentárny lopatový batalión. Tam by mohli tárať do sýtosti a nehnevali by, alebo dokonca nepoškodzovali slušných ľudí.

Nechcel som vtedy vedieť o politike, avšak nemohol som ináč než zaujať stano­visko k určitým javom, ktoré sa týkali celého národa a špeciálne nás vojakov. Boli to dve veci, ktoré ma v mojom vnútri rozčuľovali a ktoré som považoval za škodlivé. Už po prvých správach o víťazstve začala určitá tlač pomaly a snáď pre niekoho spočiatku neznateľne kvapkať polynku do všeobecného nadšenia. Robilo sa tak pod maskou zhovievavosti a dobrej mienky a dokonca s určitou starostlivosťou. Existo­vali pochybnosti týkajúce sa prílišnej veľkoleposti osláv víťazstva. Boli tu obavy, že to v tejto forme to nie je dôstojné pre tak veľký národ a tým aj nevhodné. Lebo statočnosť a hrdinstvo nemeckého vojaka je vraj celkom niečo samozrejmé, takže sa človek nemá nechať strhávať k tak neuváženým prejavom nadšenia - už kvôli cudzine, ktorej je vraj sympatickejšia tichšia a dôstojnejšia forma radosti než neviazaný jasot a podobné hlasné prejavy. A konečne my Nemci sme nemali zabúdať na to, že vojna nebola našim zámerom, a preto sa nemusíme hanbiť priznať otvorene a mužne, že sme kedykoľvek pripravení prispieť svojim dielom k zmiereniu ľudstva. Preto by vraj nebolo múdre znevážiť čistotu činov našej armády príliš veľkým krikom, keďže ostatný svet by nemal preto pochopenie. Nič nie je viac obdivované než skromnosť, s ktorou skutočný hrdina na svoje činy ticho a skromne - zabudne, lebo k tomu to všetko smerovalo.

Namiesto toho, aby takého chlapa chytili za jeho dlhé uši a obesili na vysokom kole, aby pisárik neurážal estetické cítenie oslavujúceho národa, začala tlač skutočne vystupovať proti nevhodnému druhu víťazného jasania. Nemali ani tušenie, že raz potlačené nadšenie nemožno znova podľa ľubovôle vzbudzovať. Je to opojenie a musí byť v tomto stave udržiavané. Ale ako obstáť bez sily nadšenia v boji, ktorý podľa ľudského úsudku kladie na duševné vlastnosti národa nesmierne nároky?

Poznal som psychiku širokých más, až príliš dobre, aby som nevedel, že touto „estetickou vznešenosťou nemožno šíriť oheň potrebný nato, aby železo zostalo žeravé. Podľa mňa boli blázni, keď nerobili nič pre to, aby nadšenie ľudu stupňovali a bolo nepochopiteľné, že ho dokonca ešte tlmili.

Ďalšie čo ma rozčuľovalo, bol spôsob, ktorý bol považovaný za vhodný na vysporiadanie sa s marxizmom. V mojich očiach to len dokazovalo, že o tomto more nemali najmenšie tušenie. Zdalo sa, že vážne veria tomu, že marxizmus prinútili k zdržanlivosti uisťovaním, že v tejto dobe politické strany nehrajú žiadnu úlohu. Nechápali, že sa nejedná o žiadnu stranu, ale o učenie, ktoré vo svojich dôsledkoch musí viesť k zničeniu všetkého ľudstva, pretože toto sa na univerzitách, kde bolo plno Židov, neučilo. Ináč ale príliš mnoho našich vyšších úradníkov vychovaných v hlúpej domýšľavosti neuznávalo za nutné vziať do ruky knihu a učiť sa niečo, čo práve nepatrilo do učebnej látky ich vysokej školy. Obrovské premeny míňajú tieto „hlavy" bez stopy, pričom takéto štátne inštitúcie krívajú za súkromnými. Všeobecne pre ne platí ľudové príslovie: „čo sedliak nepozná, to nežerie". Málopočetné výnimky aj tu potvrdzujú pravidlo.

Bol to nezmysel, ktorý nemá obdoby, identifikovať v augustových dňoch v roku 1914 nemeckého robotníka s marxizmom. Nemecký robotník sa vtedy vymanil z objatia tejto jedovatej nákazy, lebo ináč by vôbec nikdy nemohol do boja nastúpiť. Hlúposť, ale bola dosť veľká na to, aby panovala mienka, že marxizmus sa teraz stal „národným". Tento záblesk ducha svedčí o tom, že v týchto dlhých rokoch nikto z tých úradníkov „ktorí riadia štát" nepovažoval za účelné študovať podstatu tohoto učenia, lebo ináč by im sotva unikol taký nezmysel.

Marxizmus, ktorého konečným cieľom je a zostáva zničenie všetkých nežidov­ských národných štátov, videl k svojej hrôze, že v júlových dňoch v roku 1914 sa ne­mecké robotníctvo, o ktorom sa domnieval, že ho bude mať vo svojich sieťach, zo­budilo a z hodiny na hodinu sa postavilo do služieb svojej vlasti. Za niekoľko dní sa para tohoto hanebného podvádzania ľudu rozptýlila a židovská vodcovská chamraď tu stála náhle osamotená, akoby nezostala ani stopa po tomto nezmysle, nalieva­nom šesťdesiat rokov masám do hláv, Bol to zlý okamih pre tých, ktorí podvádzali robotníctvo nemeckého národa. Len čo však vodcovia rozoznali hroziace nebezpe­čenstvo, zamaskovali sa klamstvom a drzo aj oni predstierali národné nadšenie. Teraz by bol vhodný okamih na zásah proti tomuto podvodnému spoločenstvu židovských travičov nemeckého národa. Teraz sa s nimi mal urobiť krátky proces bez ohľadu na prípadný pokrik a náreky. V auguste v roku 1914 odrazu zmizli z hláv nemeckého robotníctva zmätené poučky o medzinárodnej solidarite a namiesto toho začali americké šrapnely o niekoľko týždňov neskôr prinášať požehnané bratstvo na prilby pochodových kolón. Teraz keď nemecký robotník našiel cestu späť k svojmu národu, bolo povinnosťou starostlivej vlády nemilosrdne vyhladiť jeho štváčov proti vlastnému národu.

Keď na fronte umierali tí najlepší, mohol sa doma aspoň vyhubiť hmyz. Namiesto toho podalo Jeho Veličenstvo cisár sám ruku týmto starým zločincom a poskytol tak ľstivým úkladným vrahom národa pardón a možnosť vnútorného pokoja. Teraz mohol had opäť pôsobiť opatrnejšie než predtým, ale tým nebez­pečnejšie, zatiaľ čo čestní ľudia snívali o hradnom mieri, organizovali títo krivopri­sahajúci zločinci revolúciu. Skutočnosť, že sa vtedy rozhodli k tak príšernej polovi­čatosti ma vnútorne veľmi znepokojovala. Avšak že to bude mať tak hrozný koniec, to som ani ja nepovažoval za možné.

Čo bolo treba urobiť? Posadiť vodcov celého hnutia ihneď za mreže, urobiť im proces, aby ich mal národ z krku. Bolo treba bezohľadne nasadiť vojenské mocenské prostriedky na vyhubenie tejto morovej nákazy. Strany mali byť zrušené, Ríšsky snem bolo treba priviesť k rozumu, prípadne i bajonetmi, najlepšie však ihneď rozpustiť. Ako dnešná republika ruší politické strany, tieto mali byť zrušené už vtedy, lebo dôvodov na to bolo viac než dnes. V hre predsa bolo bytie či nebytie národa!

Samozrejme, že vzniká otázka: Je vôbec možné vykántriť duchovné idey mečom? Možno bojovať hrubým násilím proti „svetovým názorom"? Túto otázku som si častejšie kládol už vtedy.

Pri premýšľaní o analogických príkladoch, ktoré možno nachádzať v histórii najmä na religióznom podklade, vyplynie nasledujúci základný poznatok:

Predstavy a idey, ale aj hnutia s určitými duchovnými základmi, či sú už nespráv­ne alebo nie, je možné od určitého okamihu ich existencie zlomiť technickými mocenskými prostriedkami len vtedy, ak sú tieto fyzické zbrane sami nositeľmi novej plamennej myšlienky, idey, alebo svetového názoru.

Použitie násilia bez predpokladu hnacej sily nejakej základnej duchovnej predstavy nemôže viesť k zničeniu idey a jej šírenia, ibaže by formou úplného vyhubenia aj toho jej posledného nositeľa a zničenia poslednej tradície. To však väčšinou znamená vyradenie takého štátneho telesa z oblasti mocensko-politického významu a to často na veľmi dlhú dobu, niekedy aj navždy. Lebo takáto krvavá obeť postihne, ako zo skúsenosti vieme, lepšiu časť národa, pretože každé prenasledovanie bez duchovného predpokladu sa zdá ako morálne neoprávnené a práve hodnotné časti národa vybičuje k protestu, ktorý sa prejaví prevzatím duchovného obsahu hnutia nespravodlivo prenasledovaného. Dochádza k tomu mnohokrát jednoducho z opozície proti pokusu o zničenie nejakej idei brutálnou silou.

V tomto prípade vzrastá počet vnútorných sympatizantov tou mierou, ako sa stupňuje prenasledovanie. Preto je absolútne vykántrenie nového učenia možné len cestou veľmi rozsiahlej a stále sa stupňujúcej likvidácie, až nakoniec dotyčný národ, alebo aj štát príde o vôbec všetku skutočne cennú krv. To sa však vypomstí tým, že teraz môže prebehnúť tzv. „vnútorná" očista len za cenu všeobecne bezmocnej mdloby. Vždy však bude celý tento postup od počiatku márny, ak učenie, ktoré má byť vykántrené už prekročilo určitý malý kruh stúpencov.

Aj tu ako pri každom raste existuje v detskom období najlepšia možnosť vykánt­renia určitého učenia, zatiaľ čo s postupujúcim vekom vzrastá aj sila odporu a len s prichádzajúcou slabosťou staroby ustupuje opäť mladosti aj keď inou formou a z iných dôvodov.

V skutočnosti však vedú takmer všetky pokusy o vykántrenie nejakého učenia a jeho organizačného pôsobenia použitím sily bez duchovnej základne k neúspe­chom, nezriedkavo je výsledkom dokonca pravý opak tohoto úsilia a to z nasle­dujúcich dôvodov:

Najdôležitejším predpokladom pre spôsob boja zbraňami otvoreného násilia je vytrvalosť. To znamená, že možnosť úspechu spočíva len v trvalo rovnomernom používaní metód na potlačenie určitého učenia a pod. Pokiaľ však dôjde ku kolísaniu medzi násilím a zhovievavosťou, prenasledované učenie sa bude nielen stále regenerovať, ale bude schopné získavať pre seba z prenasledovania nové hodnoty tým, že po opadnutí vlny útlaku mu rozhorčenie nad utrpením privedie nových stúpencov, pričom už tí existujúci stúpenci budú na ňom trvať s ešte väčším vzdorom a nenávisťou než predtým a dokonca aj odpadlíci sa budú k nemu pokúšať po zmiznutí útlaku vracať. V nepretržite rovnomernom používaní násilia spočíva hlavný predpoklad úspechu. Takáto vytrvalosť je však vždy výsledkom určitého duševného presvedčenia. Každé násilie, ktoré nepramení z pevného duševného základu, je ko­lísavé a neisté. Chýba mu stabilita, ktorá môže prameniť len z fanatického svetového názoru. Je výsledkom energie a brutálnej rozhodnosti každého jednotlivca, podlieha však zmenám osobnosti, jej podstaty a sily.

K tomu pristupuje ešte ďalšia vec:

Každý svetový názor či už náboženský alebo politický - tu je hranica často ťažko stanoviteľná - bojuje menej za negatívne zničenie ideového sveta protivníka, ale predovšetkým za pozitívne presadenie vlastných ideí. Týmto je boj viac útočný než obranný. Vo výhode je už pri stanovení cieľa, lebo tento cieľ predstavuje víťazstvo vlastnej idei, zatiaľ čo naopak je veľmi ťažké určiť, kedy je možné negatívny cieľ zničenia nepriateľského učenia považovať za dosiahnutý a zaistený. Už z tohoto dô­vodu bude útok svetového názoru plánovitejší a mohutnejší než obrana pred ním. Ako všade, tak aj tu patrí prvotné rozhodnutie útoku a nie obrane. Boj proti duchovnej sile násilnými prostriedkami je však obranou len tak dlho, pokiaľ nevystúpi meč sám ako nositeľ, hlásateľ a šíriteľ nového duchovného učenia.

Môžeme teda zhrnúť:

Každý pokus o vykántrenie nejakého svetového názoru mocenskými prostried­kami je nakoniec neúspešný, pokiaľ tento boj nemá podobu zápasu o presadenie nejakého nového duchovného učenia. Len v prípade zápasu dvoch svetových názo­rov môže brutálne násilie, používané sústavne a bezohľadne, pomôcť k víťazstvu tej strane, ktorú podporuje.

Na tom však boj proti marxizmu doteraz vždy skrachoval.

To bolo tiež dôvodom toho, prečo aj Bismarckovo protisocialistické zákonodárstvo neuspelo a nemohlo mať ani úspech. Pretože tu chýbala platforma nového svetového názoru, za ktorého presadenie by bol zápas vedený. Pretože by táraniny o tzv. „štátnej autorite" alebo o „pokoji a poriadku" mohli byť základom pre duchovný podnet k boju na život a na smrť, s tým by sa mohla uspokojiť snáď len príslovečná múdrosť vyšších ministerských úradníkov.

Keďže neexistovala skutočná duchovná nositeľka tohoto zápasu, musel Bismarck presadzovanie svojich protisocialistických zákonov zveriť inštitúcii, ktorá bola sama výplodom marxistického spôsobu myslenia. Tým, že „Železný kancelár" zveril svoj boj proti marxizmu blahovôli občianskej demokracie, urobil capa záhrad­níkom.

To všetko však bolo nutným dôsledkom neprítomnosti zásadného, marxizmu protichodného nového svetového názoru, ktorý by sa presadzoval s búrlivou dobyvateľskou vôľou. Takže výsledkom Bismarckovho úsilia bolo len ťažké sklamanie.

Boli pomery počas svetovej vojny alebo na jej počiatku iné? Bohužiaľ nie.

Čím viac som sa zaoberal myšlienkou nutnej zmeny postoja vlád k sociálnej demokracii ako stelesnenia marxizmu, tým viac mi chýbala nejaká použiteľná náhrada tohoto učenia. Čo by bolo možné masám ponúknuť, keby bola sociálna demokracia zničená? Neexistovalo žiadne hnutie, od ktorého by sa dalo očakávať, že sa mu podarí absorbovať masy robotníkov, ktorí stratili svojich vodcov. Je nezmyselné a viac než hlúpe domnievať sa, že internacionálny fanatik, ktorý stratil svoju triednu stranu, okamžite vstúpi do nejakej občianskej strany, teda do novej triednej organizácie. Lebo aj keď je to najrôznejším organizáciám nepríjemné, nemožno poprieť skutočnosť, že občianskym politikom sa javí triedne rozdelenie väčšinou celkom samozrejmé, pokiaľ toto nezačne pôsobiť politicky v ich neprospech.

Zapieranie tejto skutočnosti je dôkazom nielen drzosti, ale aj hlúposti týchto klamárov.

Je potrebné vyvarovať sa toho, že široké masy budú pokladané za hlúpejšie než sú. V politických záležitostiach rozhoduje často lepšie cit než rozum. Avšak názor, že dostatočným dôkazom pre nesprávnosť politického citu masy je jej hlúpy internacionálny postoj, možno vyvrátiť poukázaním na skutočnosť, že pacifistická demokracia je nemenej šialená, hoci jej nositelia pochádzajú takmer výhradne z radov meštianstva. Pokiaľ milióny občanov každé ráno nábožne vzývajú svoju židovskú demokratickú tlač, neprísluší týmto pánom robiť vtipy o hlúposti sociálno­demokratického „súdruha", ktorý napokon prehĺta to isté svinstvo len v inom balení. V obidvoch prípadoch je producentom jeden a ten istý Žid.

Je potrebné vyvarovať sa tiež zapieraniu vecí, ktoré existujú. Nemožno poprieť skutočnosť, že sa v otázke tried nejedná len o ideové problémy, ako sa nám mnohí snažia nahovoriť najmä pred voľbami. Stavovské cítenie veľkej časti nášho ľudu a tiež tak malá vážnosť manuálnej práce sú skutočnosti, ktoré nie sú výplodom fantázie nejakého námesačníka.

Dokladom nepatrnej schopnosti myslenia našej tzv. inteligencie je skutočnosť, že práve v týchto kruhoch sa nechápe, že je potrebné brániť sa rozrastaniu marxistického moru, pričom inteligencia nie je v tomto smere schopná získavať späť stratené pozície.

„Občianske" strany, ktoré sami seba tak označujú, nikdy nebudú schopné integrovať do svojho tábora „proletárske" masy, pretože sa jedná o dva protichodné svety, ktoré sú čiastočne prirodzene a čiastočne umelo oddelené a ich vzájomný vzťah môže byť len boj. V ňom zvíťazí ten mladší - a to by bol marxizmus.

V skutočnosti bol boj proti sociálnej demokracii v roku 1914 mysliteľný, avšak je problematické, ako dlho by trval tento stav za neprítomnosti akejkoľvek praktickej náhrady za marxizmus. Tu bola veľká medzera.

Zastával som tento názor už dávno pred vojnou a preto som sa nemohol rozhodnúť vstúpiť do niektorej existujúcej politickej strany. Udalosťami svetovej vojny som bol v tomto názore ešte posilnený, pričom rozhodujúca bola práve tá zrejmá nemožnosť zahájiť bezohľadný boj proti sociálnej demokracii, lebo neexistovalo hnutie, ktoré by bolo viac než „parlamentnou" stranou.

V užšom kruhu svojich kamarátov som o tom často hovoril. Avšak vtedy ma prvý raz napadlo, že sa budem neskoršie politicky angažovať. To bolo podnetom k tomu, že som v užšom kruhu svojich priateľov hovoril, že po vojne chcem okrem svojho povolania pôsobiť ako politický rečník.

Myslel som to vážne.

Pri svojom pozornom sledovaní všetkého politického diania som sa vždy mimo­riadne zaujímal o propagandistickú činnosť. Videl som v nej nástroj, ktorý práve socialisticko-marxistické organizácie ovládali s majstrovskou šikovnosťou a vedeli ju používať. Poznal som už vtedy, že správne používanie propagandy je skutočné ume­nie, ktoré bolo občianskym stranám cudzie. Len kresťansko-sociálne hnutie, hlavne za čias Luegera, sa naučilo s týmto nástrojom virtuózne zaobchádzať a vďačilo mu za veľmi mnoho úspechov.

Len počas vojny bolo možné pozorovať, k akým príšerným výsledkom mohla viesť správne používaná propaganda. Bohužiaľ to bolo možné študovať len na druhej strane, lebo činnosť našej strany bola v tomto smere viac než skromná. Úplné zlyhanie všetkej agitácie na nemeckej strane, ktoré muselo biť do očí predovšetkým každému vojakovi, bolo pre mňa podnetom k tomu, aby som sa otázkou propagandy ešte intenzívnejšie zaoberal. Času na premýšľanie bolo pritom viac než dosť, avšak praktické vyučovanie nám poskytoval nepriateľ a to bohužiaľ až príliš dobre.

Lebo čo sa u nás zameškalo, to dohnal protivník s neslýchanou obratnosťou a vskutku geniálnou vypočítavosťou. Od tejto nepriateľskej vojnovej propagandy som sa veľmi mnoho naučil. Avšak v hlavách tých, ktorí sa mali poučiť predovšetkým, nezanechala táto doba žiadne stopy. Čiastočne sa domnievali, že sú príliš šikovní, než aby sa učili od iných, čiastočne im k tomu chýbala vôľa.

Bola u nás vôbec nejaká propaganda?

Na túto otázku môžem odpovedať len tak, že bohužiaľ nebola. Všetko, čo sa v tomto smere dialo, bolo nedostatočné a zlé od samotného začiatku tak, že to prinajmenšom nebolo k ničomu, pokiaľ to priamo neprinášalo škodu. Vo forme nedostatočnej v podstate psychologicky zlej: to je výsledok pozornej analýzy nemeckej vojnovej propagandy.

Už v základnej otázke nebolo celkom jasné: je propaganda prostriedok alebo účel?

Je to prostriedok, a preto musí byť posudzovaná z hľadiska účelu. Jej forma musí byť účelne prispôsobená cieľu, ktorý podporuje a ktorému slúži. Je jasné, že z hľadiska všeobecnej potreby môže byť význam cieľa rôzny a že tým aj propaganda vo svojej vnútornej hodnote bude rôzne podmienená. Cieľ, za ktorý sa vo vojne bojovalo, bol najvznešenejší a najvyšší, aký si človek môže predstaviť: bola to slobo­da a nezávislosť nášho národa, zabezpečenie jeho výživy pre budúcnosť - a česť ná­roda; niečo, čo napriek všetkým dnešným opačným názorom predsa len existuje, ale­bo by malo existovať, lebo národy bez cti stratia skôr či neskôr slobodu i nezávislosť, čo zodpovedá vyššej spravodlivosti, pretože generácie lumpov bez cti si nezaslúžia žiadnu slobodu. Ale kto chce byť zbabelým otrokom, nesmie a ani nemôže mať žiadnu česť, pretože táto by v krátkom čase prepadla všeobecnému opovrhnutiu. Nemecký národ viedol zápas o ľudské bytie a účelom vojnovej propagandy bolo podporovať tento boj. Jej cieľom bolo dopomôcť k víťazstvu.

Ak bojujú národy o svoju existenciu na tejto planéte, ide o osudovú otázku bytia či nebytia; v tomto prípade sú akékoľvek humanitné alebo estetické úvahy nanič­hodné. Lebo tieto predstavy sa nevznášajú v éteri, ale vychádzajú z ľudskej fantázie a sú viazané na človeka. Jeho odchodom z tohoto sveta sa rozplývajú aj tieto pojmy v nič, lebo príroda ich nepozná. Avšak medzi ľuďmi si ich privlastnilo len niekoľko málo národov alebo lepšie rás a to v tej miere, ako tieto pojmy vychádzajú z ich citu. Humanita a estetika by zanikli aj vo svete obývanom ľuďmi, pokiaľ by tento svet stratil tie rasy, ktoré sú tvorcami a nositeľmi týchto pojmov.

Tým majú tieto pojmy v boji národa o bytie na tomto svete len podradný význam; pre formy tohoto boja nie sú určujúce, len čo by mohli ochromovať silu sebazáchovy bojujúceho národa.

K otázke humanity sa vyjadril už Moltke v tom zmysle, že humanita vo vojne spočíva v krátkosti deja, takže jej najviac zodpovedá najostrejší spôsob boja.

Ak by sa niekto pokúsil vstúpiť do týchto vecí s táraninami o estetike, môže do­stať len jedinú odpoveď: osudové otázky významu boja národa o existenciu rušia všetky záväzky voči kráse. Najmenej krásne, čo môže v ľudskom živote existovať, je a vždy bude jarmo otroctva. Pociťuje snáď švábska dekadencia dnešný údel nemeckého národa ako „estetický"? So Židmi ako modernými vynálezcami tohoto kultúrneho parfému sa o tomto probléme naozaj nemusíme baviť. Celé ich bytie je zhmotnený protest proti estetike obrazu Pána.

Ak tieto hľadiská humanity a krásy vylúčime ako meradlá v boji, nemôžu byť použité ani ako meradlá pre propagandu.

Propaganda bola vo vojne prostriedkom na istý účel, čím bol boj o bytie nemec­kého národa. Preto mohla byť propaganda posudzovaná len na základe zásad plat­ných pre tento účel. Najhroznejšie zbrane boli humánne, pokiaľ slúžili na rýchle víťaz­stvo a krásne boli len také metódy, ktoré pomáhali zaistiť národu dôstojnosť slobody To bol jediný možný postoj k otázke vojnovej propagandy v situácii boja na život a na smrť.

Keby toto bolo jasné na tzv. rozhodujúcich miestach, nikdy by nebola možná taká neistota ohľadom formy a použitia tejto zbrane; lebo propaganda je zbraň a to naozaj strašná v rukách znalca.

Druhá otázka, ktorá mala priam rozhodujúci význam, bola táto: na koho sa má propaganda obracať? Na vedeckú inteligenciu alebo na menej vzdelanú masu? Propaganda sa má obracať na masu.

Pre inteligenciu, alebo pre to, čo si dnes tak hovorí, nie je určená propaganda, ale vedecké poučenie. Propaganda je svojím obsahom tak málo vedou, ako je plagát umením. Umenie plagátu spočíva v schopnosti jeho tvorcu formou a farbou upútať dav. Plagát, ktorý pozýva na umeleckú výstavu má upozorniť na umenie na tejto výstave. Čím viac sa mu to podarí, tým väčšie je umenie plagátu ako takého. Plagát má taktiež sprostredkovať predstavu o význame výstavy, jeho úlohou však nie je nahradiť vystavované umenie. Preto ten, kto sa chce zaoberať umením ako takým, musí preštudovať viac než plagát, nestačí ani len jednoduchá „prechádzka vý­stavou". Od takéhoto človeka sa očakáva, že sa dôkladným pozorovaním zahĺbi do jednotlivých diel a potom si o nich pomaly vytvára správny úsudok.

Podobne je tomu aj s propagandou.

Úloha propagandy nespočíva vo vedeckom vzdelávaní jednotlivca, ale v upozornení masy na určité skutočnosti, procesy, nutnosti apod., ktorých význam sa má dostať do ich povedomia. Umenie teraz spočíva zásadne len v tom, dosiahnuť to takým vhodným spôsobom, aby vzniklo všeobecné presvedčenie o realite istej skutočnosti, nutnosti určitého procesu, správnosti určitej nutnosti atď. Keďže však propaganda ako taká nieje a nemôže byť sama o sebe nutnosťou, pretože jej úlohou je rovnako ako v prípade plagátu upútať masu a nie poúčať vedecky vzdelaných, alebo o vzdelanie usilujúcich sa jednotlivcov, musí sa jej pôsobenie obracať vždy skôr na cit a menej na tzv. rozum.

Každá propaganda musí byť ľudová a jej duchovná úroveň sa musí prispôsobiť úrovni tých najobmedzenejších medzi tými, na ktorých sa obracia. Jej čisto duchovná úroveň musí byť tým nižšia, čím početnejšia je masa ľudí, ktorým je určená. Ak však ide o to, aby bol do okruhu jej pôsobnosti vtiahnutý celý národ, tak ako tomu je v prípade vojnovej propagandy, je potrebná veľká pozornosť pri vyhýbaní sa príliš vysokým duchovným nárokom.

Čím skromnejší je jej vedecký balast a čím viac sa orientuje na cítenie masy, tým výraznejší je jej úspech. Toto je najlepším dôkazom správnosti alebo nesprávnosti propagandy, nie úspešné uspokojenie niekoľkých učencov či estetických učeníkov. Umenie propagandy spočíva práve v tom, že chápe citový svet predstáv veľkej masy a nachádza psychologicky správnou formou cestu na získanie pozornosti a potom sŕdc tejto masy. Že to naši vševedi nechápu, je dôkazom ich lenivosti v myslení alebo domýšľavosti. Ak pochopíme nutnosť orientácie inzerčného umenia propagandy na najširšie masy, vyplýva z toho pre nás nasledujúce ponaučenie:

Je nesprávne, chcieť dať propagande mnohostrannosť nejakého vedeckého školenia. Vnímavosť veľkej masy je veľmi obmedzená, schopnosť porozumenia malá, zábudlivosť však veľká. Vzhľadom k týmto skutočnostiam sa musí účinná propaganda obmedziť vždy len na veľmi málo bodov a tieto heslovito opakovať tak dlho, až si určite aj ten posledný medzi adresátmi dokáže predstaviť, o čo ide. Ak táto zásada nie je rešpektovaná a propaganda chce byť mnohostranná, roztriešti sa účinok, pretože množstvo ponúkanej látky nie je pre masu stráviteľné ani zapamätateľné. Tým sa výsledok oslabuje a napokon aj ruší.

Čím vyššia má byť línia znázornenia, tým psychologicky správnejšie musí byť stanovenie taktiky.

Bolo by napríklad zásadne nesprávne zosmiešňovať protivníka, ako sa o to usilo­vala predovšetkým propaganda rakúskych a nemeckých humoristických časopisov. Zásadne nesprávna preto, že skutočné stretnutie s protivníkom muselo ihneď vzbu­diť celkom iné presvedčenie, čo sa potom najstrašnejším spôsobom vypomstilo. Lebo teraz sa nemecký štát pod bezprostredným dojmom protivníkovho odporu cítil oklamaný tvorcami svojej doterajšej osvety a namiesto posilnenia bojového ducha alebo jeho upevnenia, sa stal pravý opak. Človek klesal na mysli.

Naproti tomu vojnová propaganda Angličanov a Američanov bola psychologicky správna. Už tým, že národu predstavovala Nemcov ako Barbarov a Húnov, pripra­vovala jednotlivých vojakov na hrôzy vojny a pomáhala im vyvarovať sa sklamania. Potom aj tá najstrašnejšia zbraň, ktorá bola proti nemu použitá, sa javila ako potvr­denie predchádzajúcej osvety a posilňovala taktiež vieru v správnosť tvrdenia jeho vlády a na druhej strane stupňovala hnev a nenávisť proti zlorečenému nepriateľovi. Lebo strašný účinok zbrane, ktorý poznal zo strany protivníka, sa mu javil ako dôkaz už známej „húnskej" brutality barbarského nepriateľa bez toho, že by ho to aspoň na okamžik prinútilo k premýšľaniu, že jeho zbrane snáď, ba dokonca pravde­podobne, môžu pôsobiť ne- menej príšerne.

Anglický vojak sa nemohol cítiť tak, že by bol z domova nesprávne informovaný, čo sa bohužiaľ nemeckému vojakovi stávalo, až tento napokon odmietal všetko, čo prichádzalo zo strany propagandy ako „podvod" a „kŕč". To všetko bolo dôsledkom toho, že k propagande bol odvelený prvý somár, ktorý bol k dispozícii (alebo to boli aj „inak" šikovní ľudia), namiesto toho, aby tí hore pochopili, že pre túto prácu sú vhodní len tí najgeniálnejší znalci ľudských duší.

Nemecká vojnová propaganda ponúkala neprekonateľný názorný príklad takmer opačne pôsobiacej „osvety", čo bolo dôsledkom úplnej neprítomnosti psycholo­gicky správneho uvažovania. Avšak u protivníka sa mohol veľmi poučiť každý, kto s otvorenými očami a neotupeným vnímaním spracovával štyri aj pol roka trvajúci príval nepriateľskej propagandy.

Avšak najhoršie to bolo s pochopením najdôležitejšieho predpokladu každej propagandistickej činnosti. Totiž zásadne subjektívne jednostranné stanovisko tejto činnosti ku každej otázke, ktorú spracovávala. V tejto oblasti sa ihneď na začiatku vojny hrešilo zhora nadol tak, že človek mal právo pochybovať o tom, či toľko nezmyslov možno pripisovať len hlúposti.

Čo by ste povedali napríklad reklamnému plagátu, ktorý má propagovať nové mydlo, pritom ale chváli tiež mydlo staré. Človek by nad tým len potriasol hlavou. Ale rovnako tak tomu bolo aj s politickou reklamou. Úlohou propagandy nie je napríklad uvažovať o rôznych právach, ale klásť len dôraz na jedno právo, ktoré propaganda zastupuje. Nieje úlohou zisťovať objektívnu pravdu, pokiaľ je výhodná pre druhú stranu a predkladať ju mase v doktrinárskej úprimnosti, ale nepretržite slúžiť vlastnej pravde.

Bolo od základu zlé vinu za vznik vojny vysvetľovať z takého hľadiska, že za rozpútanie tejto katastrofy nemožno robiť zodpovedným len Nemecko, ale správne by bolo túto vinu bezozbytku zvaľovať na protivníka, dokonca aj keby to nezodpovedalo skutočnosti, hoci tomu tak naozaj bolo.

Aký bol dôsledok tejto polovičatosti?

Široká masa národa nepozostáva z diplomatov alebo učiteľov štátneho práva, ba ani nie výhradne z rozumných ľudí schopných úsudku, ale rovnako tak z kolí­sajúcich pochybujúcich a neistých úbožiakov. Keď raz vlastná propaganda prizná len záblesk pravdy na druhej strane, je hneď daný dôvod k pochybnostiam o vlastnej pravde. Masa nie je schopná rozlišovať, kde končí cudzie bezprávie a začína vlastné. V takomto prípade prinesie neistotu a stáva sa nedôveryhodnou, zvlášť vtedy, ak sa protivník nedopustí rovnakého nezmyslu a všetku vinu podsúva nepriateľovi. Čo je potom prirodzenejšie než to, že vlastný národ začne veriť viac nepriateľskej propa­gande než propagande vlastnej? Žiadny iný národ nieje natoľko posadnutý objekti­vitou ako Nemci! Lebo každý Nemec sa bude snažiť o to, aby sa nedopustil bez­právia na protivníkovi nehľadiac na nebezpečenstvo ťažkej ujmy a dokonca aj zniče­nia vlastného národa a štátu.

Že to tak na rozhodujúcich miestach prirodzene nebolo myslené, to si masa vôbec neuvedomí.

Národ má vo svojej prevažnej väčšine natoľko feminálny (ženský) charakter, že jeho myslenie a konanie je určované viac citovým vnímaním, než striedmou úvahou. Ale toto vnímanie nieje komplikované, ale veľmi jednoduché a uzavreté. Nieje tu prílišná diferenciácia, ale rozlišovanie pozitívne alebo negatívne, láska alebo nenávisť, právo alebo bezprávie, pravda alebo lož, ale nikdy nie napoly tak a napoly inak alebo čiastočne atď.

Anglická propaganda sa vyznačovala skvelou znalosťou primitívneho spôsobu vnímania širokej masy, ktorá sa tomuto dokázala prispôsobiť a rovnako bez­ohľadným ako aj geniálnym spôsobom zaisťovala predpoklady pre morálnu pevnosť vojska na fronte, dokonca aj v prípadoch najväčších neúspechov, pričom dokázala predstaviť nepriateľa takisto ako jediného vinníka za vypuknutie vojny: bola to lož, ktorej sa verilo preto, že bola predkladaná s bezpodmienečnou, drzou, jedno­strannou tvrdošijnosťou citovo chladnému, vždy extrémne rozpoloženému, veľkému národu.

Ako veľmi bol tento druh propagandy účinný, to najlepšie ukázala skutočnosť, že ešte po štyroch rokoch dokázala držať v šachu protivníka, pričom začala dokonca nahlodávať náš vlastný národ.

Našej propagande nebol taký úspech daný a nemožno sa tomu skutočne čudovať. Už vo svojej vnútornej dvojznačnosti niesla zárodok neúčinnosti. Z hľadiska jej obsahu bolo málo pravdepodobné, že by vzbudila v masách žiadúci dojem. Dúfať, že by sa týmto pacifistickým odvarom mohlo podariť nadchnúť ľudí až k smrti, to snáď dokázali len naši duchaplní „štátnici".

Úbohý produkt našej propagandy bol neúčelný a dokonca aj škodlivý.

Ale akákoľvek genialita okázalej propagandy nepovedie k úspechu, ak nie je stále braný ostrý zreteľ na jednu základnú zásadu. Propaganda sa musí obmedziť na najnutnejší obsah a tento neustále opakovať. Vytrvalosť je v tomto prípade, rovnako ako u mnoho iných vecí na svete, prvým a najdôležitejším predpokladom úspechu.

Práve v oblasti propagandy sa nesmieme nechať zviesť estétmi alebo otupelými ľuďmi: prvými preto, že obsah propagandy v jej forme a výraze by bol zakrátko príťažlivý skôr pre účastníkov čajových posedení než pre široké masy. Pred tými druhými je sa treba mať úzkostlivo na pozore preto, že nedostatok ich vlastných nových pocitov vedie k hľadaniu stále nových podnetov. Týchto ľudí rýchlo všetko omrzí, prajú si zmenu a nedokážu sa nikdy vcítiť do potrieb doteraz neznudeného sveta, či tento dokonca pochopiť. Patria vždy k prvým kritikom propagandy alebo lepšie ich obsahu, ktorý sa im zdá príliš zastaralý, príliš otrepaný, inokedy zasa pre­žitý atď. Chcú stále niečo nové, hľadajú zmenu a tým sa stávajú smrteľnými nepria­teľmi každého účinného politického ovplyvňovania masy. Lebo len čo sa organizácia a obsah propagandy začnú riadiť podľa ich predstáv, propaganda stráca akúkoľvek zomknutosť a rozpadá sa.

Propaganda tu však nie je preto, aby obstarávala vznešenému panstvu priebežne zaujímavú zmenu, ale aby presvedčovala, a to masy. Tie však potrebujú pri svojej ťažkopádnosti vždy určitý čas, než sú schopné vziať niečo na vedomie a len tisíc­násobným opakovaním jednoduchých pojmov si ich zapamätajú.

Žiadna zmena sa nikdy nesmie týkať obsahu toho, čo sa propaguje, ale musí vyjadrovať vždy to isté. Heslo musí byť vysvetľované zo všetkých strán, avšak na konci tohoto všetkého musí byť zasa to isté heslo. Len tak môže a bude propaganda pôsobiť jednotne a celistvo.

Hlavná línia, ktorá sa nikdy nesmie opustiť, necháva dozrievať konečný úspech a to prostredníctvom jej stále rovnakého a dôsledného zdôrazňovania. Potom ale s údivom zistíme k akým neskutočným a sotva pochopiteľným výsledkom vedie takáto vytrvalosť. Úspech každej reklamy či už v obchode alebo v politike, je pod­mienený dobou trvania, pravidelnosťou nasadenia a neroztrieštenosťou.

Vojnová propaganda nepriateľa nám môže byť vzorom: bola obmedzená na niekoľko málo hľadísk, výhradne orientovaná na masy a praktizovaná s neúnavnou vytrvalosťou. Počas celej vojny bola používaná rovnaká základná myšlienka ako aj formy prevádzania, ktoré sa už raz osvedčili ako správne bez toho, že by niekedy došlo k nepatrnej zmene. Spočiatku sa drzosťou svojich tvrdení stala bláznivou, neskoršie sa stávala nepríjemnou a nakoniec sa jej verilo. Po štyri a pol roku vypukla v Nemecku revolúcia, z ktorej kľúčových hesiel vychádzala nepriateľská vojnová propaganda.

V Anglicku však pochopili ešte niečo. Že možný úspech tejto duchovnej zbrane spočíva v jej masívnom nasadení. Úspech však pokryje aj všetky náklady. Propaganda u nich platila ako zbraň prvého rádu, zatiaľ čo u nás to bol chlieb nezamestnaných politikov a hrdinov z protekčných miest.

Jej úspech sa tiež nakoniec rovnal nule.

V roku 1915 sa u nás usadila nepriateľská propaganda, od roku 1916 bola stále intenzívnejšia, aby sa konečne začiatkom roku 1918 rozliala do priamej potopy. Od tohto času sa tiež krok za krokom dali spoznať následky tohoto duchovného napad­nutia. Armáda sa pomaly naučila uvažovať tak, ako si to nepriateľ želal.

Ale nemecké protiopatrenia úplne zlyhali.

Armáda mala vo vtedajšom duchovnom, vôľou umiernenom vodcovi zrejme úmysel a rozhodnosť pokračovať v boji na tomto poli, avšak chýbal jej k tomu nástroj, ktorý je k tomu potrebný. Taktiež psychologicky bolo chybou nechať prevádzať pries-kum samotným vojskom. Pokiaľ mal byť tento prieskum úspešný, musel vychádzať z vlasti. Len potom sa mohlo rátať s úspechom u mužov, ktorí už skoro tri a pol roka v blate a núdzi vykonávali pre vlasť nesmrteľné hrdinské činy.

Avšak čo prišlo z vlasti?

Bolo toto zlyhanie hlúposťou alebo zločinom?

V rokoch 1918 po ústupe z južného Marneuferu sa predovšetkým nemecká tlač zachovala tak neobratne, až zločinecky hlúpo, že ma s denne narastajúcou zlosťou napadla otázka, či tu skutočne už niet nikoho, kto by urobil koniec tomuto duchov­nému hanobeniu hrdinstva našej armády?

Čo sa dialo vo Francúzsku, keď sme v roku 1914 s neslýchaným víťazným nápo­rom vošli do tejto krajiny? Čo robilo Taliansko v dňoch zrútenia frontu u Isonza? Čo robilo Francúzsko znova na jar 1918, keď sa zdalo, že úder nemeckých divízií prelomí pozície a keď predĺžená ruka ťažkých ďalekonosných batérií začala klopať na Paríž? Ako tam bolo naspäť sa ponáhľajúcim regimentom neustále vmetávané do tváre zapaľovanie národnej vášne! Ako tam pracovala propaganda a geniálne pôsobenie na vojsko za účelom vtĺcť opäť vieru v konečné víťazstvo do sŕdc prelomených frontov!

A čo sa medzi tým dialo u nás?

Nič, alebo ešte niečo horšieho než nič.

Vtedy sa u mňa prebúdzala zlosť a rozhorčenie, keď sa mi do ruky dostali najčerstvejšie noviny a ja som musel čítať tieto psychické hromadné vraždy, ktoré sa v nich nachádzali.

Neraz ma trýznila myšlienka, že keby ma prozreteľnosť postavila na miesto tých­to zločineckých smeroznalcov a smeru žiadostivých našej propagandy, bol by sa osud bojov odohrával inak.

V týchto mesiacoch som po prvý raz pocítil celú zákernosť osudu, ktorý ma držal na fronte a na mieste, kde ma mohol zraziť náhodný výstrel kadejakého černocha, zatiaľ čo by som mohol na úplne inom mieste vlasti preukázať iné služby!

Lebo že by sa mi toto mohlo podariť, to som si trúfal veriť už vtedy.

Avšak bol som jeden z ôsmich miliónov bez mena.

A tak bolo lepšie mlčať a plniť svoje povinnosti tak, ako to na tomto mieste bolo najlepšie možné.

***

V lete v roku 1915 sa nám do ruky dostali prvé nepriateľské letáky.

Ich obsah bol svojou formou neustále rovnaký, hoci s niektorými zmenami, totiž: že núdza v Nemecku je stále väčšia, že trvanie vojny je nekonečné, zatiaľ čo vyhliadky na víťazstvo sú stále nepatrnejšie, že národ vo vlasti preto túži tiež po mieri a len „militarizmus" vrátane cisára ho neumožňujú. Celý svet - čo je všeobecne známe ­preto nevedie vojnu proti nemeckému národu, ale len proti jedinému vinníkovi, a to cisárovi. Že boj preto neskončí skôr, než bude tento nepriateľ mierumilovného ľudstva odstránený; slobodné a demokratické národy príjmu po skončení vojny nemecký národ do zväzku večného svetového mieru, ktorý bude zaistený v hodine zničenia „pruského militarizmu".

Pre lepšiu ilustráciu týchto argumentov boli často tlačené „listy z vlasti", ktoré svojim obsahom mali tieto tvrdenia potvrdzovať.

Všeobecne sa každý týmto pokusom vysmieval. Letáky boli čítané, potom boli poslané späť k vyššiemu štábu a väčšinou potom tiež zabudnuté, až pokiaľ vietor zhora nedopravil do zákopov opäť ďalšiu zásielku. Boli to totiž väčšinou lietadlá, ktoré slúžili na dopravu letákov.

Avšak jedno bolo u týchto druhov propagandy nápadné, že sa totiž na úseku frontu, kde boli prevažne vojaci z Bavorska vždy s neobyčajnou dôslednosťou brojilo predovšetkým proti pruskému frontu s ubezpečením, že nielen Prusi sú tí jediní a skutoční vinníci a zodpovední za celú vojnu, ale že by najmä proti Bavorsku ani v najmenšom nemuselo byť žiadne nepriateľstvo. Samozrejme mu ale nemožno pomôcť, pokiaľ pôsobí v službách pruského militarizmu, pre ktorého vyťahuje z ohňa horúce gaštany.

Spôsob ovplyvňovania začal skutočne už v roku 1915 dosahovať určité účinky. Negatívne zmýšľanie proti celému Prusku vo vojsku očividne stúpalo - bez toho, že by zhora proti tomuto bolo akýmkoľvek spôsobom aspoň raz zakročené. To nebolo už len hriešne zanedbanie, ktoré sa skôr či neskôr muselo neblaho vypomstiť a síce nie Prusom, ale celému nemeckému národu, k čomu predsa v neposlednom rade patrí aj Bavorsko.

V tomto smere začala nepriateľská propaganda žať už od roku 1916 bezpodmienečné úspechy.

Rovnako tak pôsobili žalostné listy priamo z vlasti. Teraz už vôbec nebolo nutné, aby protivník na fronte túto propagandu zväčšoval pomocou letákov a podobného materiálu. Tiež proti tomu sa zo strany vlády okrem niekoľko prihlúplych filozo­fických „napomenutí" nepodniklo úplne nič. Front bol stále zaplavovaný týmto je­dom, ktorý doma vytvárali ženy bezmyšlienkovite bez toho, že by tušili, že to bol presne ten prostriedok, ktorý u protivníka až do krajnosti podporoval nádej na víťaz­stvo a ktorý tým na vojnovom fronte predlžoval a zostroval utrpenie ich rodinných príslušníkov. Tieto nerozvážne listy nemeckých žien stáli v budúcnosti životy stá­tisícov mužov.

A tak sa v roku 1916 ukázal rozdielny znepokojivý fenomén. Front nadával a frf­lal, bol v mnohých veciach nespokojný a často sa aj právom búril. Zatiaľ čo front hladoval a trpel a príbuzní sedeli doma v biede, bol na iných miestach nadbytok a hýrilo sa. Áno, ba dokonca na vojnovom fronte nebolo v tomto smere všetko v po­riadku.

Tak to ľahko škrípalo už vtedy - avšak bola to stále ešte „interná" záležitosť. Ten istý muž, ktorý nadával a vrčal, konal pár minút potom mlčky svoju povinnosť, akoby to bolo celkom samozrejmé. Tá istá rota, ktorá bola predtým nespokojná, sa upla na úsek priekopy, ktorý mala brániť, akoby osud Nemecka mal spočívať na týchto pár sto metroch blatových brlohov. Bol to ešte front starej znamenitej hrdinskej armády.

Rozdiel medzi ním a vlasťou som mohol spoznať v krikľavých prechodoch.

Koncom septembra 1916 odtiahla moja divízia do letnej bitky. Bola to pre nás prvá z nasledujúcich strašných materiálnych bitiek a urobila na nás, aj keď je to ťažko popísateľné, dojem, že je to skôr peklo než vojna.

Počas týždňov trvajúcich smrští bubnovej paľby sa nemecký front udržal, z času na čas bol trochu potlačený, potom opäť o niečo postúpil, nikdy však nepovolil.

Siedmeho októbra 1916 som bol ranený.

Šťastne som sa dostal do zázemia a mal som byť odtransportovaný do Nemecka.

Ubehli už dva roky, čo som nevidel vlasť - za týchto okolností to bola celá večnosť. Už som si ani nevedel predstaviť ako vyzerajú Nemci, ktorí nie sú oblečení do uniformy. Keď som v Hermies ležal v zhromažďovacom lazarete pre ranených, bol som skoro ohromený, keď vojaka ležiaceho vedľa mňa oslovil hlas nemeckej ženy, ktorá tu pracovala ako zdravotná sestra.

Po dvoch rokoch po prvý raz takýto hlas!

Avšak čím bližšie bol vlak, ktorý nás viezol do vlasti k hranici, tým nepokojnejší som bol vo svojom vnútri. Okolo sa mihali všetky tie miesta, okolo ktorých sme pred dvoma rokmi ako mladí vojaci išli na front: Brusel, Löwen, Lüttich a konečne sme spoznali prvý nemecký dom podľa jeho vysokého štítu a jeho prekrásneho malého obchodu.

Domovina!

V októbri 1914 sme horeli búrlivým zanietením, keď sme prekračovali hranice, teraz vládlo ticho a dojatie. Každý bol šťastný, že mu osud umožnil ešte raz vidieť to, čo tak ťažko chránil svojim životom. A takmer každý sa hanbil pozrieť tomu druhému do očí.

Takmer na výročný deň môjho odchodu som sa dostal do lazaretu v Beelitzi pri Berlíne.

Aký to zvrat! Z blata letných bojov do bielej postele tejto zázračnej stavbyl Človek sa zo začiatku pomaly bál poriadne natiahnuť. Len pomaly som si zvykal na tento nový svet.

Bohužiaľ bol tento svet nový aj v inom ohľade.

Frontový duch vojska sa tu nezdal byť ako hosť. Po prvý raz som tu počul niečo, čo nebolo na fronte dosiaľ známe: chvála vlastnej zbabelosti! Lebo to, čo človek počul vonku, všetky tie nadávky a kliatby neboli nikdy žiadnou výzvou na poru­šovanie povinností, alebo dokonca oslavovaním zbabelých zo strachu. Nie! Zbabe­lec platil stále za zbabelca a nič viac. A opovrhnutie, ktoré ho postihlo, bolo vždy všeobecné, rovnako ako obdivovanie skutočného hrdinu. Ale tu v lazarete to bolo celkom obrátene: bezcharakterní štváči mali najviac rečí a všetkými prostriedkami sa snažili úbohou výrečnosťou predstavovať poňatie poctivého vojaka ako smiešne a ako príklad vyzdvihovať bezcharakternosť zbabelcov. Predovšetkým jedna dvojica biednych pucákov udávala tón. Jeden z nich sa vychvaľoval, ako si sám roztrhol ruku o ostnatý drôt, len aby sa dostal do lazaretu. Zdalo sa, že i napriek tomuto smiešnemu zraneniu je tu už celú večnosť. Ako sa len pomocou tohoto podvodu mohol dostať do transportu do Nemecka. Tento zlomyseľný frajer to však už preháňal, drzým hlasom vyzdvihoval svoju zbabelosť ako prejav najvyššej odvahy porovnateľnej s hrdinskou smrťou skutočného vojaka. Mnohí mlčky počúvali, iní odchádzali, niektorí aj prisviedčali.

Mne sa zdvíhal žalúdok, avšak štváč bol v zariadení mlčky trpený. Čo sa dalo robiť? Kto to bol a čím bol, muselo vedenie dobre vedieť a tiež to aj vedelo. Napriek tomu sa však nič nestalo.

Keď som mohol opäť normálne chodiť, dostal som povolenie ísť do Berlína.

Všade bola očividná obrovská bieda. Miliónové mesto hladovalo. Nespokojnosť bola veľká. V rôznych objektoch navštevovaných vojskom bola nálada rovnaká ako v lazarete. Celkove to robilo dojem, ako by podobní pucákovia navštevovali zámerne podobné miesta za účelom šírenia svojich názorov.

Omnoho horšie však boli okolnosti v samotnom Mníchove!

Keď som bol po doliečení prepustený z lazaretu a prevedený do záložného bataliónu, zdalo sa mi, že to mesto nespoznávam. Zloba, omrzenosť a nadávanie, nech sa už človek obrátil kamkoľvek! V samotnom záložnom batalióne bola nálada pod psa. Tu spoluúčinkovalo neobratné jednanie s frontovými vojakmi zo strany starých inštrukčných dôstojníkov, ktorí ešte neboli ani minútu v poli a už z tohoto dôvodu nemohli nadviazať správny vzťah k starým vojakom. Tí mali v sebe určité zvláštnosti, ktoré boli vysvetliteľné službou na fronte, avšak veliteľom záložného bataliónu zostávali celkom nezrozumiteľné, zatiaľ čo dôstojník, ktorý sa vrátil z frontu im aspoň rozumel. Taký mal medzi mužstvom väčšiu vážnosť než ich dočasný veliteľ. Ale nálada bola celkom nezávisle od toho veľmi mizerná. Tlač sa považovala za príznak „vyššej múdrosti", verné vyčkávanie však bolo znamením vnútornej ochablosti a obmedzenosti. Úradovne boli obsadené Židmi. Skoro každý zapisovateľ bol Žid a každý Žid bol zapisovateľom. Bol som prekvapený množstvom týchto bojovníkov vyvoleného národa a nemohol som ináč než ich porovnávať s ich skromnými zástupcami na fronte.

Ešte horšie to bolo v hospodárstve. Tu sa stal židovský národ naozaj „nepostrádateľným". Tento pavúk začal pomaly národu vysávať krv zo žíl. Okľukou prostredníctvom vojnových spoločností bolo skoncované s národným slobodným hospodárstvom.

Bola zdôrazňovaná nutnosť neobmedzenej centralizácie.

Tak sa skutočne už v roku 1916/1917 nachádzala takmer celá produkcia pod kontrolou finančného židovstva.

Proti komu sa však obracala nenávisť ľudu? V tej dobe som so zdesením zistil približovanie okolností, ktoré neboli v správnom čase odvrátené a ktoré zákonite museli viesť k zrúteniu.

Zatiaľ čo Žid okrádal celý národ a tlačil ho do svojho područia, nadávalo sa na Prusko. Rovnako ako na fronte, ani doma sa zhora nezasiahlo proti jedovatej propagande. Zdalo sa ako by nikto netušil, že zrútenie Pruska neprinesie Bavorsku ešte dlho žiadny rozmach, ba naopak, každý pád do priepasti jedného, prinesie so sebou nezadržateľný úpadok druhého.

Toto konanie mi spôsobovalo nekonečný žiaľ. Videl som v ňom len geniálny trik Židov, ktorý mal od nich odpútavať všeobecnú pozornosť a strhávať ju na iných. Zatiaľ čo sa Bavoráci a Prusi hádali, zbieral obidvom pod nosom ich existenciu. Zatiaľ čo v Bavorsku nadávali na Prusko, zorganizovali Židia revolúciu a rozbili súčasne Prusko aj Bavorsko.

Nemohol som týchto prekliatych hádajúcich sa v nemeckom kmeni ani cítiť a bol som rád, že som sa dostal späť na front, na ktorý som sa ihneď po mojom príchode do Mníchova opäť prihlásil.

Začiatkom marca 1917 som sa opäť dostal k svojmu regimentu.

***

Koncom roka 1917 sa zdalo, že bol prekonaný najhlbší bod skľúčenosti vo voj­sku. Celá armáda načerpala po zrútení ruského frontu novú nádej a čerstvú odvahu. Presvedčenie, že boj teraz napriek tomu skončí nemeckým víťazstvom, silnelo vo vojsku stále viac. Bolo opäť počuť spev a nariekajúcich vrán bolo stále menej. Opäť sa objavila viera v budúcnosť vlasti.

Zvlášť zrútenie Talianskeho frontu na jeseň 1917 prinieslo čarovný účinok. V tom­to víťazstve bolo možno vidieť dôkaz možnosti prelomu frontu okrem ruského voj­nového diania. Veľkolepá viera opäť naplnila srdcia miliónov a s vydýchnutou náde­jou vstúpila s očakávaním do začiatku roku 1918. Protivník bol očividne deprimo­vaný. Počas tejto zimy bol na fronte väčší pokoj. Nastalo ticho pred búrkou.

Avšak zatiaľ čo sa na fronte pripravovali posledné kroky na konečné ukončenie večného boja, na západný front sa presúvali nekonečné transporty ľudí a materiálu a vojsko bolo cvičené na obrovský útok, prepukla v Nemecku najväčšia lumpáreň celej vojny.

Nemecko nemalo zvíťaziť: v poslednej hodine, keď sa už víťazstvo vyšívalo na nemecké vlajky, siahlo sa k prostriedku, ktorý sa zdal byť vhodný, jedným úderom v zárodku zahrdúsiť nemecký útok na začiatku roka a znemožniť tak víťazstvo:

Bol zorganizovaný muničný štrajk.

Keby sa podaril, musel by sa nemecký front zrútiť a želanie „útočníkov", aby sa víťazstvo teraz neprišilo na nemeckú vlajku, by sa muselo splniť. Front musel byť pri takom nedostatku munície prelomený v niekoľkých týždňoch, ofenzíva tým bola prekazená, dohoda zachránená, avšak medzinárodný kapitál sa stal pánom Nemec­ka a boli dosiahnuté vnútorné ciele marxistických podvodníkov ľudu.

Rozbitie národného hospodárstva za účelom vybudovania nadvlády medziná­rodného kapitálu - cieľa, ktorý bol dosiahnutý vďaka hlúposti a dôverčivosti na jed­nej strane a bezmedznej zbabelosti na strane druhej.

Avšak muničný štrajk nemal vo vzťahu na vyhladovanie frontu posledný očakávaný účinok: štrajk sa zrútil skôr, než mohol nedostatok munície odsúdiť vojsko k zániku, tak ako to bolo naplánované. Ale o to strašnejšie, hrozivejšie, horšie boli morálne škody, ktoré tým boli popáchané!

Po prvé: načo armáda bojovala, keď si vlasť víťazstvo vlastne vôbec neželala? Za koho boli tie ohromné obete a uťahovanie opaskov? Vojak mal bojovať za víťazstvo, proti ktorému vlasť štrajkuje! Avšak po druhé: aký dojem to robilo na nepriateľa?

V zime 1917/1918 vznikli po prvý raz temné mraky na nebi spojeneckého sveta. Takmer štyri roky sa brojilo proti nemeckým hrdinom a nepodarilo sa ich zraziť na kolená, pritom to ale bola len pavéza, ktorú mali len voľne k dispozícii, zatiaľ čo mečom sa museli oháňať k úderom napoly smerom na východ a napoly na juh. Teraz bol konečne obor v chrbte voľný. Než sa mu podarilo s konečnou platnosťou zničiť jedného z nepriateľov, vytiekli potoky krvi. Teraz mal k pavéze na západe pribudnúť aj meč a pretože sa nepriateľovi nepošťastilo prelomiť obranu, mal teraz zničujúci úder zasiahnuť jeho samého.

Báli sa ho a strachovali sa o víťazstvo.

V Londýne a Paríži prebiehalo jedno rokovanie za druhým. Aj samotná nepria­teľská propaganda to mala ťažké. Už nebolo také ľahké dokazovať beznádejnosť nemeckého víťazstva.

To isté platilo aj pre spojenecké vojská na frontoch, na ktorých vládlo ospalé mlčanie. Pánov náhle prešla drzosť. Aj okolo nich sa začala pomaly rozpínať príšerná žiara. Ich vnútorný postoj voči nemeckému vojakovi sa teraz zmenil. Doteraz ho považovali za hlupáka určeného k porážke. Teraz však pred nimi stál premožiteľ ich ruských spojencov. Obmedzenie nemeckej východnej ofenzívy, vychádzajúce z núdze, sa teraz zdalo byť geniálnou taktikou. Tri roky boli títo Nemci poštvávaní proti Rusku, zo začiatku zdanlivo bez akéhokoľvek najmenšieho úspechu. Skoro sa vysmievali týmto bezúčelným začiatkom. Veď ruský kolos musel svojou prevahou ľudského potenciálu zostať víťazom. Nemecko malo vykrvácať. A zdalo sa, že skutočnosť splní tieto nádeje.

Od septembra 1914, keď sa po prvý raz po bitke pri Tannenbergu začali po cestách a železniciach valiť do Nemecka nekonečné hordy ruských zajatcov, tento prúd prakticky neutíchal. Veď namiesto každej porazenej a rozdrvenej armádou vznikla ďalšia nová armáda. Nevyčerpateľne dávala obrovská Ríša cárovi nových a nových vojakov a vojne nové a nové obete. Ako dlho mohlo Nemecko v týchto závodoch držať krok? Nepríde jedného dňa okamih, keď po poslednom nemeckom víťazstve nastúpia ďalšie ruské armády k najposlednejšej bitke? A čo potom? Podľa množstva ľudí by sa víťazstvo snáď mohlo prisúdiť Rusku, ale ono muselo prísť.

Teraz boli všetky tieto nádeje stratené: spojenec, ktorý na oltári spoločných záujmov obetoval najviac krvi, bol na konci svojich síl a ležal v prachu pred neúprosným útočníkom. Strach a hrôza sa vkradli do sŕdc doteraz slepo dôverujúcich vojakov. Obávali sa nadchádzajúceho roka. Lebo ak sa im nepodarilo zvíťaziť nad Nemeckom, pokiaľ sa len čiastočne dokázali zastaviť na západnom fronte, ako sa mohlo ešte teraz počítať s víťazstvom, keď sa celková sila hrozného hrdinského štátu mohla zdanlivo zoskupovať na útok na západe?

Tiene juhozápadných tirolských hôr dávali priechod skľučujúcej fantázii. Až k flanderským hmlám sa mihotali zamračené tváre porazeného vojska Caderny a viera vo víťazstvo ustupovala obave z nadchádzajúcej porážky.

A tu - keď už bolo za studených nocí počuť rovnomerné burácanie nastupujúcich útočných armád nemeckého vojska a keď sa v úzkostlivých obavách očakával nastávajúci súd, tu sa z Nemecka prenikavo zablysla červená žiara, ktorá ožiarila aj najposlednejší granátový kráter nepriateľského frontu: v okamihu, keď nemecké divízie dostávali posledné inštrukcie pred mohutným útokom, rozpútal sa v Nemecku generálny štrajk.

Zo začiatku svet onemel. Potom sa však nepriateľská propaganda vrhla, spásonosne sa nadýchnuc, na túto záchranu v hodine dvanástej. V momente sa našiel prostriedok, ktorý v spojeneckom vojakovi opäť zdvihol klesajúcu nádej, opäť nastolil možnosť víťazstva a premenil úzkostlivé obavy nastávajúcich udalostí v rozhodnú vieru. Teraz sa mohlo regimentom očakávajúcim nemecký útok vnútiť presvedčenie o najväčšej bitke všetkých čias, keď o konci tejto vojny nebolo rozhodnuté odvahou nemeckého útoku, ale výdržou ich obrany. Nemci teraz mohli získavať toľko víťazstiev, koľko len chceli, v ich vlasti stála pri nástupe revolúcia a nie víťazná armáda.

Anglické, francúzske a americké noviny začali túto vieru vštepovať do sŕdc svojich čitateľov, zatiaľ čo na fronte strhávala oddiely nekonečne šikovná propaganda.

Nemecko pred revolúciou! Víťazstvo spojencov je neodvratné! To bol najlepší liek ako pomôcť kolísajúcim Frantíkom aTomíkom na nohy.

Teraz mohli pušky a guľomety spustiť ešte raz a namiesto toho v panickom strachu vyhnaného úteku nastúpil odboj plný nádeje.

Toto bol výsledok muničného štrajku. Posilňoval vieru vo víťazstvo nepriateľských národov a odstraňoval ochromujúce zúfalstvo spojeneckého frontu. Následkom toho potom zaplatili tisícky nemeckých vojakov životom. Pôvodcovia tohoto najpodlejšieho zločinného štrajku však boli kandidátmi na najvyššie štátne pozície revolučného Nemecka.

Na nemeckej strane sa síce najskôr zdala byť zreteľná reakcia na tento čin zdanlivo prekonaná, na strane protivníka však tieto následky nezostali bez ozveny. Povstanie zničilo beznádejnosť armády, ktorá už stratila všetky nádeje a namiesto toho sa objavilo roztrpčenie z boja o víťazstvo.

Lebo keď sa už podarilo hoci len na niekoľko málo mesiacov udržať západný front pred nemeckými útokmi, podľa ľudskej úvahy teraz muselo prísť víťazstvo. Parlamentné dohody však rozpoznali budúce možnosti a schválili neslýchané prostriedky pre zväčšenie propagandy za účelom rozkladu Nemecka.

***

Mal som šťastie, že som sa mohol zúčastniť na prvých a tiež na posledných dňoch ofenzívy.

Cítim to ako najhroznejšie dojmy svojho života. Najhroznejšie preto, lebo teraz posledný raz rovnako ako v roku 1914 stratil boj charakter obrany a prevzal útočnú iniciatívu. Celými zákopmi a krytmi nemeckého vojska prebehol uľahčujúci oddych, keď konečne po viac než troch rokoch vyčkávania v nepriateľskom pekle prišiel deň odplaty. Ešte raz zajasali víťazné batalióny a posledné vence nesmrteľných vavrínov boli zavesené na vlajky ohlasujúce víťazstvo. Ešte raz zazneli piesne vlasti, ktoré sa vznášali k nebu od nekonečných radov pochodujúcich oddielov a posledný raz sa priazeň vojska usmiala na svoje nevďačné deti.

***

Uprostred leta v roku 1918 sa na fronte rozprestieralo temné dusno. Vlasť sa hádala. O čo? V jednotlivých oddieloch poľného vojska sa toho nahovorilo veľmi veľa. Vojna sa teraz stala beznádejnou a len hlupák mohol veriť vo víťazstvo. Národ už nemal žiadny záujem ďalej „vydržať". Zaujímal ho viac kapitál a monarchia - čo prichádzali z vlasti, bolo prejednávané aj na fronte.

Zo začiatku bola na fronte len mierna odozva. Čo nám bolo do všeobecného volebného práva? Zato sme snáď bojovali štyri roky? Bol to hanebný žart podlých zločincov, aby týmto spôsobom mŕtvym hrdinom ukradli z ich hrobov cieľ vojny. Vo Flandroch nešli mladé regimenty v ústrety smrti s výkrikom „nech žije všeobecné a tajné volebné právo", ale so zvolaním „Nemecko nadovšetko na svete!". Malý, ale nie bezvýznamný rozdiel. Tí, ktorí volali po volebnom práve tam, kde by ho teraz chceli vybojovať, tam tiež väčšinou nikdy neboli. Front nepoznal celú túto politickú partajnú holotu tam, kde sa vtedy nachádzali poctiví Nemci, bolo pánov parlamentárov vidieť len veľmi zriedkavo a len pokiaľ práve vlastnili údy.

Tak bol front vo svojich starých stavoch pre tento nový vojnový cieľ pána Eberta, Scheidemanna, Bartha, Liepknechta atď. len veľmi málo vnímavý. Nikto nerozumel tomu, ako mohli títo ulievači odrazu vlastniť právo, vymeriavať si pomocou vojska vládu v štáte.

Môj osobný názor bol od začiatku úplne jasný: do krajnosti som nenávidel celú tú zberbu týchto biednych národ podvádzajúcich partajných holomkov. Už dlho mi bolo jasné, že tejto cháske sa nejedná o blaho národa, ale o naplnenie vlastných prázdnych vreciek. A to, že boli teraz pripravení pre to obetovať celý národ a keď to bude nutné, nechať zničiť trebárs aj celé Nemecko, z nich v mojich očiach urobilo osoby zrelé pre šibenicu. Brať ohľad na ich želania znamenalo obetovať záujmy pracujúceho ľudu v prospech vreckových zlodejov, avšak splniť ich bolo možné len vtedy, ak bol človek pripravený vydať napospas celé Nemecko.

Ale takto uvažovala ešte stále väčšina bojujúceho vojska. Len z vlasti prichá­dzajúce posily boli stále horšie a horšie, takže ich príchod nebol žiadnou posilou, ale znamenal oslabenie bojovej sily. Predovšetkým mladé posily boli z väčšej časti bezcenné. Často bolo len ťažko možné uveriť, že toto sú synovia rovnakého národa, ktorý vyslal svoju mladú generáciu do boja o Ypern.

V auguste a septembri nadobúdal rozkladný fenomén stále rýchlejšie, väčšie rozmery, napriek tomu sa nepriateľské útoky ani v najmenšom nedali porovnávať s obdivom nad našimi obrannými bojmi. Letné boje o Flandersko zostávali naproti tomu už len hroznou spomienkou. .

Koncom septembra sa moja divízia dostala po tretí raz na miesto, ktoré sme dobyli ako mladý vojnový regiment dobrovoľníkov.

Aká spomienka!

V októbri 1914 sme tam dostali krst ohňom. S láskou k vlasti v srdciach a s pies­ňou na perách išiel náš mladý regiment do bitky ako do tanca. Najdrahšia krv sa tu radostne obetovala vo viere, že pre vlasť bránime jej nezávislosť a slobodu.

V júli 1917 sme po druhý raz vstúpili na túto pôdu, pre nás posvätnú. Veď v nej driemali tí najlepší kamaráti, skoro ešte deti, ktoré kedysi so žiarivými očami vbehli do osídiel smrti pre svoju jedinú drahú vlasť!

My, starí, ktorí raz vytiahli s regimentom, sme tu stáli v úctivom dojatí na tomto mlčanlivom mieste „oddanosti a poslušnosti až za hrob".

Toto miesto, ktoré náš regiment pred tromi rokmi dobyl, mal teraz brániť v ťažkej obrannej bitke.

V trojtýždennej bubnovej paľbe sa Angličania pripravovali na veľkú flanderskú ofenzívu. Zdalo sa, že duchovia zomrelých ožívajú. Regiment sa zatínal a zahrýzal do jednotlivých dier a kráterov v špinavom bahne a nepovoľoval a neodvrával a stával sa, ako už raz na tomto mieste, stále menším a tenším, až 31. júla 1917 konečne prišiel očakávaný útok Angličanov.

Počas prvých augustových dní sme boli vystriedaní.

Z regimentu zostalo pár rôt: tie sa potácali obalené blatom späť, podobné skôr strašidlám než ľuďom. Avšak okrem niekoľkých stoviek metrov dier po granátoch si Angličania prišli len pre smrť.

Teraz na jeseň v roku 1918 sme po tretí raz stáli na vojnovej pôde z roku 1914. Naše bývalé mestečko odpočinku Comines sa teraz stalo bojovým poľom. Samozrejme aj keď bolo okolité vojnové územie rovnaké, ľudia sa zmenili: teraz sa aj vo vojsku politizovalo. Jed z vlasti začal tak ako inde pôsobiť i tu. Najčerstvejšie posily však sklamali na celej čiare - prišli z domova.

V noci z 13. na 14. októbra začal na južnom fronte pri Yperne anglický plynový útok. Bol pri ňom použitý žltý kríž, ktorého účinok, čo sa týka skúšok na vlastnom tele, nám bol doposiaľ neznámy. Mohol som to sám spoznať ešte počas tejto noci. Na vyvýšenine južne od Wervicku sme sa už večer 13. októbra dostali do bubnovej paľby plynových granátov, čo sa vo väčšej či menšej miere potom opakovalo po celú noc. Už okolo polnoci časť z nás odpadla, medzi nimi i niekoľko kamarátov navždy.

Nad ránom zachvátila bolesť i mňa, po štvrť hodine to bolo horšie a o siedmej ráno som sa potácajúc s pálením v očiach stiahol späť, pričom som so sebou vzal aj posledné hlásenie z vojny.

Už po niekoľkých hodinách sa z očí stali blčiace uhlíky. Okolo mňa sa zotmelo. Tak som sa dostal do lazaretu Pasewalk v Pomoransku a tam som musel zažiť ­revolúciu!

***

Niečo neurčitého, avšak otravného, už dlho ležalo vo vzduchu. Hovorilo sa, že sa to počas pár týždňov „spustí" - nedokázal som si však predstaviť, čo mám pod týmto pojmom rozumieť. V prvom rade som rozmýšľal o nejakom štrajku podob­nom tomu zo začiatku roka. Nepriaznivé správy prichádzali trvalo od námorníctva, kde to vraj vrelo. Avšak aj toto mi pripadalo skôr ako výplod fantázie jednotlivých pucákov, než ako záležitosť širších más. V samotnom lazarete hovoril skoro každý o už skoro sa blížiacom konci vojny, avšak s „okamžitým koncom" nepočítal nikto. Nemohol som čítať noviny.

V novembri sa zvýšilo všeobecné napätie.

A potom sem jedného dňa náhle a znenazdajky vpadlo nešťastie. Námorníci prišli na nákladných autách a snažili sa vyvolať revolúciu, pár židovských mladíkov bolo „vodcami" tohoto boja za „slobodu, krásu a úctu" našej ľudskej existencie. Nikto z nich nebol na fronte. Okľukou cez tzv. „kvapavkový lazaret" boli títo traja orientálci vrátení vlasti. Teraz v nej rozvíjali červenú handru.

Mne sa v tomto čase vodilo už o niečo lepšie. Vŕtajúca bolesť v očných jamkách povolila. Darilo sa mi opäť v hrubých obrysoch pomaly rozlišovať svoje okolie. Vynorila sa mi nádej, že budem opäť vidieť aspoň do takej miery, že budem môcť v budúcnosti vykonávať nejaké zamestnanie. Samozrejme, že by som ešte niekedy mohol opäť maľovať, v to som už nedúfal. Nachádzal som sa práve na ceste zlepšenia, keď sa stalo to najhroznejšie.

Moja prvá nádej bola, že čo sa týka tejto velezrady, mohlo sa jednať o viac či menej miestnu záležitosť. Pokúšal som sa v tomto smere utvrdzovať i niekoľkých kamarátov. Zvlášť bavorskí súdruhovia v lazarete boli tomuto prístupní. Nálada tu bola všelijaká, ale určite nie „revolučná". Nevedel som si predstaviť, že by sa toto šialenstvo dostalo aj do Mníchova. Vernosť ctihodnému rodu Wittelsbachovcov sa mi predsa len zdala pevnejšou než vôľa niekoľkých Židov. Preto mi nezostávalo nič iné než veriť, že ide len o vzburu námorníkov, ktorá bude za niekoľko dní porazená.

Prebehlo niekoľko dní a s nimi tá najstrašnejšia istota môjho života. Prichádzali stále hrozivejšie správy. To, čo som považoval za miestnu záležitosť, mala byť všeobecná revolúcia. K tomu prichádzali potupujúce správy z frontu. Uvažovalo sa o kapitulácii. Áno, bolo niečo také vôbec možné?

Desiateho novembra prišiel do lazaretu kňaz, aby urobil krátky prejav. Teraz sme sa dozvedeli všetko.

Bol som vzrušený až do krajnosti a zúčastnil som sa na tomto krátkom prejave. Starý vážený pán vyzeral, že je veľmi roztrasený, keď nám oznamoval, že rod Hohen­zolerovcov nesmie viac nosiť nemeckú cisársku korunu, že sa z vlasti stala „repub­lika", že sa musíme modliť k všemohúcemu, aby neodoprel požehnanie tomuto zvratu a aby nás ľud v budúcich časoch neopustil. Nemohol urobiť zrejme nič iné, musel pár slovami spomenúť kráľovský rod, chcel oceniť jeho zásluhyv Pomoransku, v Prusku nie v celej nemeckej vlasti a - tu začal tichučko pre seba nariekať - v malej sále však nastala najhlbšia skľúčenosť asi všetkých sŕdc a myslím, že žiadne oko sa neubránilo slzám. Keď sa starý pán pokúšal hovoriť ďalej a začal nám oznamovať, že sme teraz museli ukončiť tú dlhú vojnu a že vlasť teraz, keď je vojna prehraná a my sa teraz odovzdávame na milosť víťazom, bude vystavená obrovskému útlaku, že prímerie by malo byť prijímané s dôverou vo veľkorysosť našich doterajších nepriateľov, tu som to už nevydržal. Pripadalo mi nemožné, aby som tu ešte ďalej zostával. Zatiaľ čo sa mi okolo očí urobilo opäť čierno, dotackal som sa do spál­ne, vrhol som sa na svoje lôžko a zahrabal som svoju horiacu hlavu do vankúša a diek.

Odo dňa, keď som stál nad matkiným hrobom som neplakal. Aj keď sa ma v mladosti osud nemilosrdne tvrdo dotýkal, môj vzdor vzrastal. Aj keď smrť počas tej dlhej vojny odviedla z našich radov toľko milých kamarátov a priateľov, pripadalo by mi skoro ako hriech nariekať - veď zomreli za Nemecko. A keď konečne ešte v posledných dňoch na tom hroznom kolbišti zasiahla aj mňa samotného plynová spŕška a začala sa zahryzávať do mojich očí a ja som zo zdesenia, že som navždy oslepol takmer začal klesať na mysli, tu sa na mňa oboril hlas môjho svedomia: biedny úbožiak, chcel by si snáď nariekať, zatiaľ čo tisícom sa vedie stokrát horšie než tebe? A tak som otupel a mlčky znášal svoj osud. Ale teraz som to už nevydržal. Teraz som po prvý raz videl, ako je všetko osobné utrpenie ničím oproti nešťastiu vlasti.

Všetko bolo teda zbytočné. Zbytočné obete a obetovanie sa, zbytočný hlad a smäd trvajúci mnohokrát niekoľko dlhých mesiacov, márne všetky tie hodiny, obostreté strachom zo smrti, počas ktorých sme napriek tomu konali svoju povinnosť, zbytočná smrť dvoch miliónov, ktoré padli. Nemali by sa otvoriť všetky hroby tých státisícov, ktoré šli do boja s vierou vo vlasť, aby sa už nikdy nevrátili? Nemali by sa otvoriť a vyslať do vlasti všetci tí nemí bahnom a krvou obalení hrdinovia ako duchovia odplaty, ktorí odviedli najväčšiu obeť, ktorú môže muž na tomto svete priniesť svojmu národu, ktorý ho tak potupne zradil? Zato padli vojaci augusta a septembra 1914, preto šli dobrovoľnícke regimenty na jeseň rovnakého roku za svojimi kamarátmi? Padli za toto tí sedemnásťroční chlapci na flanderskej pôde? Bol toto zmysel obetí, ktoré nemecké matky priniesli vlasti, keď s bedákajúcim srdcom vtedy odprevádzali svojich milých mládencov, aby ich už nikdy nevideli? Stalo sa toto všetko len preto, aby sa teraz tlupa biednych zločincov pokúšala natiahnuť svoju ruku na vlasť?

Vydržal snáď preto nemecký vojak všetky tie letné horúčavy a snehové búrky, hladujúci, smädný a mrznúci, unavený nocami bez spánku a nekonečnými pochodmi? Preto ležal v pekle bubnovej paľby a v horúčke plynových útokov bez toho, že by povolil pamätajúc len na svoju jedinú povinnosť, ochrániť svoju vlasť pred vpádom nepriateľa?

Vskutku aj títo hrdinovia si zaslúžili náhrobný nápis: „Pútnik, ktorý dôjdeš do Nemecka, oznám vlasti, že mi tu ležíme verní vlasti a poslušní povinnosti".

A vlasť?

Avšak - bola to len jediná obeť, o ktorej bolo potrebné uvažovať? Bolo toho minulé Nemecko vôbec hodné? Nebol to tiež záväzok voči vlastnej histórii? Boli sme vôbec hodní vzťahovať na seba slávu vlastnej histórie? Ako však bol tento čin predložený na ospravedlnenie budúcnosti?

Biedni a schátralí zločinci!

Čím viac som sa v túto hodinu snažil vyrovnať s touto príšernou udalosťou, tým viac ma na čele zožierala hanba z revolúcie. Čím bola bolesť v očiach proti tomuto horkejšia?

To čo nasledovalo, boli strašné dni a ešte príšernejšie noci - vedel som, že je všetko stratené. Dúfať v milosť nepriateľa mohol len šialenec alebo „klamár a zloči­nec". Počas týchto nocí vo mne vzrastala nenávisť, nenávisť proti pôvodcom tohoto činu.

V nasledujúcich dňoch som si tiež uvedomil svoj osud. Teraz som sa musel vysmievať myšlienkam o svojej biednej budúcnosti, ktoré mi ešte pred nedávnom prinášali toľko trpkých starostí. Nebolo to smiešne chcieť v túto hodinu stavať domy na takýchto základoch? Konečne mi bolo tiež jasné, že prišlo to, čoho som sa tak často obával a čo som si nikdy nechcel pripustiť.

Cisár Wilhelm II, ako prvý nemecký cisár nastavil marxistickým vodcom ruku na zmierenie bez toho, že by tušil, že lotri nemajú žiadnu česť. Zatiaľ čo v jednej ruke ešte držali cisársku korunu, druhou rukou už šmátrali po dýke.

So Židom nemožno uzatvárať zmluvy, u neho platí len tvrdé buď- alebo. Rozhodol som sa - stanem sa politikom.

Ešte koncom novembra v roku 1918 som sa vrátil naspäť do Mníchova. Išiel som opäť k záložnému bataliónu môjho regimentu, ktorý sa nachádzal v rukách „vojen­skej rady". Celý jeho režim bol taký otravný, že som sa okamžite rozhodol, ak to bude možné, opäť čo najskôr odísť. S jedným verným kamarátom z poľa, Schmied­tom Ernstom, som dorazil do Traumsteinu a zostal som tam až do zrušenia tábora.

V marci 1919 sme sa okamžite vrátili do Mníchova.

Situácia bola na neudržanie a nútila k ďalšiemu pokračovaniu revolúcie. Smrť Eisnera jej priebeh len urýchlila a viedla konečne k diktatúre rád, lepšie povedané k dočasnej nadvláde Židov, tak ako to bolo pôvodným zámerom pôvodcov celej revolúcie.

V tomto čase sa mi hlavou preháňali nekonečné plány. Dlhé dni som premýšľal, čo by sa teraz konečne dalo urobiť, avšak koncom každej úvahy bolo triezve zistenie, že sám ako nemenovaný nemám najmenšie predpoklady na akékoľvek účelné kona­nie. O dôvodoch, prečo som sa aj vtedy nerozhodol vstúpiť do žiadnej z existujúcich strán, sa zmienim ešte neskôr.

V priebehu novej revolúcie som po prvý raz vystúpil tak, že sa to stretlo s nesym­patiou centrálnej rady. Dňa 27. apríla 1919 som mal byť v ranných hodinách zatknu­tý. Traja chlapci však vzhľadom k namiereným karabínam nemali dosť odvahy, a tak odtiahli tam, odkiaľ prišli.

Niekoľko dní po oslobodení Mníchova som bol predvolaný pred vyšetrujúcu komisiu ohľadom revolučných udalostí pri druhom pešom regimente.

To bola viac menej moja prvá čisto politická aktívna činnosť.

Už o niekoľko týždňov na to som obdržal rozkaz zúčastniť sa jedného kurzu, ktorý bol poriadaný pre príslušníkov brannej moci. Počas neho mali vojaci dostať určité základy občiansko-právneho myslenia. Pre mňa spočívala hodnota celého kurzu v tom, že som tu získal možnosť spoznať niekoľko rovnako zmýšľajúcich kamarátov, s ktorými som mohol dôkladne prediskutovať súčasnú existujúcu situ­áciu. Boli sme všetci viac či menej presvedčení, že Nemecko nemôže z nastávajúcej krízy zachrániť žiadna z existujúcich strán, nech sú to Novembroví vzbúrenci, Cen­trum alebo Sociálna demokracia. A že ani tzv. Občiansko-národné združenie pri sebe väčšej vôli nikdy nemôže pochopiť to, čo sa tu skutočne deje. Chýbal tu celý rad predpokladov, bez ktorých sa podobná práca nikdy nemôže podariť. Nasledujúca doba tiež potvrdila naše vtedajšie názory.

Tak sa v tomto malom kruhu navrhlo založenie celkom novej strany. Základné myšlienky, ktoré nám vtedy prišli na myseľ ako tie, ktoré boli neskôr zrealizované v „nemeckej strane pracujúcich". Názov novozaloženého hnutia musel od začiatku vychádzať z predpokladu prístupu k širokým pracujúcim vrstvám. Lebo bez tejto vlastnosti nám pripadala práca bezúčelná a zbytočná. Tak sme prišli na názov „sociálno-revolučná strana", to preto lebo sociálne názory nového združenia boli vskutku revolučné.

Hlbší zmysel však spočíval v nasledujúcom:

Hoci som sa už skôr zaoberal hospodárskymi problémami v akejkoľvek miere, zostalo to vždy v medziach, ktoré vychádzali z poňatia sociálnych otázok. Len neskôr sa tieto rámce rozšírili na základe revízie nemeckej zväzovej politiky. Z veľkej časti bola výsledkom zlého ekonomického odhadu a nejasností o možnostiach obživy nemeckého národa v nadchádzajúcich časoch. Všetky tieto myšlienky však doteraz spočívali na názore, že kapitál je v každom prípade výsledným produktom práce a s tým, je sám o sebe podkladom pre korektúru všetkých tých faktorov, ktoré ľudskú činnosť buď podporujú, alebo ju naopak pozastavujú. Potom v tom tiež spočíva národný význam kapitálu, že sám celkom závisí od veľkosti, slobody a sily štátu a teda národa, a že táto previazanosť už sama o sebe musí viesť k podpore tohoto kapitálu zo strany štátu a národa z jednoduchého dôvodu sebazáchovy, resp. ďalšieho rozmnožovania. Toto odkázanie kapitálu na nezávislý slobodný štát podporuje jednoznačne túto slobodu, moc, silu atď. národa.

Tým bola tiež pomerne jasnejšia a zrozumiteľnejšia úloha štátu voči kapitálu: má sa starať len o to, aby zostal sluhom štátu a nemal by si nahovárať, že je pánom národa. Toto stanovisko sa potom dá ohraničiť dvoma medznými líniami: udržiavanie životaschopnej národnej a nezávislej ekonomiky na jednej strane a zaisťovanie sociálnych práv pracujúcich na strane druhej.

Rozdiel tohoto čistého kapitálu, akoby konečného produktu tvorivej práce oproti kapitálu, ktorého existencia a bytie sú založené výhradne na špekuláciách som predtým nevedel spoznať celkom tak, ako by som si to bol býval želal. Chýbal mi tu prvotný impulz, ktorý sa ku mne vtedy nedostal.

Tomu sa dostalo patričné zadosťučinenie práve na už spomínanom kurze počas prednášky pána Gottfrieda a Federa.

Po prvý raz vo svojom živote som bol konfrontovaný s medzinárodným burzovým a pôžičkovým kapitálom.

Potom, čo som si vypočul prvú Federsovu prednášku, mi hlavou ihneď preblesla myšlienka, že som našiel odôvodnený predpoklad pre založenie novej strany.

***

Federsova zásluha spočívala v mojich očiach v tom, že s diskrétnou brutalitou definoval ako špekulatívny tak aj národohospodársky charakter burzového a pôžičkového kapitálu a odkryl jeho prastarý predpoklad úrokov. Jeho vysvetlenia

boli vo všetkých základných otázkach do tej miery správne, že jeho kritici sa ihneď od začiatku zmohli na kritiku teoretickej správnosti myšlienok, než aby mohli pochybovať o praktických možnostiach ich realizácie. Avšak to, čo bolo v očiach ostatných slabinou Federsových výkladov, tvorilo v mojich výkladoch silu.

***

Úlohou programátora nie je stanovovať rozdielne stupne prácnosti určitej veci, ale objasniť túto vec ako takú. To znamená, má sa starať skôr o cestu než o samotný cieľ. Tu však rozhoduje principiálna správnosť danej myšlienky a nie náročnosť jej prevedenia. Len čo sa však programátor pokúsi v mieste absolútnej pravdy mať na zreteli tzv. účelnosť a skutočnosť, prestáva byť Polárkou hľadajúceho ľudstva, aby sa stal receptom všedného dňa. Programátor určitého hnutia vytýčil jeho cieľ a politik sa musí usilovať o jeho splnenie. Jeden je podľa tohoto vo svojom myslení určený večnou pravdou, druhý vo svojom jednaní skôr terajšou praktickou skutočnosťou. Veľkosť jedného spočíva v absolútne abstraktnej správnosti jeho myšlienok, druhého potom v správnom prístupe k daným skutočnostiam a ich užitočnému využitiu, pričom ako vodiaca hviezda by mu mal slúžiť programátorov cieľ. Zatiaľ čo sa za skúšobný kameň významnosti daného politika dá považovať úspešnosť jeho plánov a činov, to znamená ich uskutočňovanie, uskutočnenie posledného zámeru prog­ramátora je nerealizovateľné, lebo zachytiť pravdivosť ľudských myšlienok, vytýčiť jasné ciele a ich samotné splnenie musí stroskotať na všeobecnej ľudskej neúplnosti a nedostatočnosti. Čím abstraktnejšie správnejšia a tým aj mohutnejšia bude myšlienka, o to nemožnejšie zostane jej úplné uskutočnenie, pokiaľ bude závislá na ľuďoch.

Preto tiež význam programátora nemôže byť meraný splnením jeho cieľov, ale práve jeho správnosťou a vplyvom, ktorými zapôsobil na vývoj ľudstva. Keby tomu bolo ináč, nemohli by sa zakladatelia rôznych náboženstiev počítať k najväčším ľuďom na tejto zemi, pretože uskutočnenie ich etických zámerov sa nikdy ani zďaleka nepriblíži jeho naplneniu. Samotná viera v lásku je vo svojich účinkoch len slabým odrazom zámeru ich vznešených zakla­dateľov. Veď jeho význam spočíva v smere, ktorý sa snaží udávať vývoj všeobecnej ľudskej kultúry, morálky a mravnosti.

Nesmierne veľké rozdiely v úlohách programátora a politika sú tiež príčinou, prečo sa tiež títo dvaja nedajú zjednotiť do jednej osoby. Platí to predovšetkým u tzv. „úspešných" politikov malého formátu, ktorých účinnosť je skutočne len „umením možnosti", ako Bismarck aspoň raz trochu profesionálne označil politiku. Čím viac sa taký „politik" bráni veľkým myšlienkam, tým ľahšie, častejšie a viditeľne rýchlejšie úspechy dosiahne. Samozrejme sú do toho zasvätené takisto pozemské minulosti a často neprežijú smrť svojho pôvodcu. Dielo takýchto politikov je pre potomstvo viac alebo menej bezvýznamné, lebo ich úspechy v prítomnosti spočívajú vo vyhýbaní sa všetkým skutočným veľkým a rozhodujúcim problémom a myšlienkam, ktoré by ako také mohli byť dôležité pre neskoršie generácie.

Uskutočnenie podobných cieľov, ktoré by mohli mať hodnotu a význam aj v tej najvzdialenejšej budúcnosti, sa zástancovi týchto myšlienok väčšinou nevypláca a len zriedkavo nachádza porozumenie u najširších más, ktoré skôr ocení zliatie mlieka a piva než dlhodobé plány pre budúcnosť, ktorých uskutočnenie sa môže dostaviť len neskôr a ich využitia sa dočká len ich potomstvo.

A tak sa z určitej dávky márnomyseľnosti, ktorá je vždy blízkou príbuznou hlú­posti, bude veľká časť politikov vyhýbať všetkým naozaj významným ťažkým koncepciám budúcnosti, len aby ani na okamih nestratili momentálne sympatie širokých vrstiev obyvateľstva. Úspech a význam takého politika potom spočíva výhradne v prí­tomnosti a pre jeho potomstvo neexistuje. Tieto malé mozgy to tiež veľmi neruší, im to stačí.

Iné pomery, vládnu u programátorov. Ich význam spočíva skoro výhradne v bu­dúcnosti, lebo je pomerne často tým, čo sa označuje slovom „nepraktický". Lebo ak skutočným umením politika je umenie možnosti, potom programátor patrí k tým, o ktorých platí, že ich bohovia majú radi len v prípade, keď požadujú a chcú nemožné. Väčšinou sa vzdávajú uznania prítomnosti, avšak ak sú jeho myšlienky nesmrteľné, dostáva sa mu zato sláva od svojho potomstva.

Počas dlhých časových úsekov sa môže stať, že sa politik a programátor spoja do jednej osoby. Čím je toto spojenie vnútornejšie, tým väčšie sú potom prekážky, ktoré sa potom stavajú proti pôsobeniu politika. Tento už nepracuje pre požiadavky, ktoré vznikajú kadejakému diletantovi, ale pre ciele, ktoré sú zrozumiteľné len pre niekoľko málo vyvolených. Preto je potom život rozorvaný láskou a nenávisťou. Protest prítomnosti, ktorú človek nechápe, zápasí s uznaním potomstva, pre ktoré predsa pracuje.

Lebo čím je práca jedinca pre budúcnosť väčšia, o to menej ho prítomnosť vníma a o to ťažší je jeho boj a o to zriedkavejší je jeho úspech. Ak sa niekomu napriek tomu dostáva rozkvet počas stáročí, naskytá sa možnosť, že na sklonku svojho života bude ožiarený tichým zábleskom prichádzajúcej slávy. Samozrejme, že títo velikáni sú maratónskymi bežcami dejín. Vavrínový veniec súčasnosti spočíva skôr na spánkoch smrteľných hrdinov.

K nim sa však musia zaradiť všetci veľkí bojovníci tohoto sveta, tí, ktorí nerozu­meli prítomnosti, avšak napriek tomu boli pripravení bojovať za svoje myšlienky a ideály. Sú to tí, ktorí najviac prirastajú národu k srdcu. Vyzerá to skoro tak, ako keby každý cítil povinnosť napraviť na minulosti to, čím sa súčasnosť prehrešila proti velikánom. Ich život a činy sú hodnotené oslavným a vďačným uznaním a povznášajú predovšetkým počas pochmúrnych dní zlomené srdcia a zúfalé duše.

K tomu však nepatria len skutočne veľkí štátnici, ale tiež všetci ostatní veľkí reformátori. Okrem Fridricha Veľkého sem patrí Martin Luther, rovnako ako Richard Wagner.

Keď som po prvý raz počul Federsovu prednášku o „rozdrvení úrokového otroc­tva", okamžite som vedel, že ide o teoretickú pravdu, ktorá sa musí stať najstálejším zmyslom budúcnosti nemeckého národa. Ostré oddelenie burzového kapitálu od národného hospodárstva ponúkalo možnosť postaviť sa proti zmedzinárodňovaniu nemeckého hospodárstva bez toho, aby sa súčasne bojom proti kapitálu ohrozoval samotný základ nezávislej ľudovej sebazáchovy. Pred očami som mal úplne jasný rozvoj Nemecka, než aby som nevedel, že najťažší boj bude potrebné vybojovať nie s nepriateľskými národmi, ale s medzinárodným kapitálom. Vo Federsovej prednáške som cítil ohromné heslo pre tieto nadchádzajúce boje.

A tiež tu udalosti neskôr ukázali, aké správne bolo naše vtedajšie vnímanie. Dnes už niesme vysmievaní chytrákmi našej mestskej politiky. Dnes i títo vidia, pokiaľ nie sú vedomými klamármi, že medzinárodný kapitál bol nielen najväčším vojnovým štváčom, ale že ani teraz po skončení bojov nezabúda robiť z mieru peklo.

Boj proti medzinárodnému finančnému a pôžičkovému kapitálu sa stal najdôležitejším programovým bodom boja nemeckého národa za nezávislosť a slobodu.

Čo sa však týka námietok tzv. praktikov, možno im odpovedať nasledovne: všetky obavy o hrozných hospodárskych dôsledkoch odtrhnutím z úrokového otroctva sú zbytočné. Lebo po prvé: doterajšie hospodárske poučky šli nemeckému národu len ťažko v jeho prospech, vyjadrenia k otázke národného sebaurčenia nás veľmi upomínajú na odborné posudky podobných znalcov zo skorších dôb, napríklad bavorské zdravotné kolégium pri príležitosti otázky zavedenia železnice. Všetky skoršie obavy týchto urodzených zborov sa nikdy nesplnili: cestujúcim vo vlakoch nových „parných tátošov" neprichádzalo zle, diváci tiež neochoreli a upustilo sa aj od drevených ohrád, ktoré mali skryť nové zariadenia - len drevené ohrady v hlavách všetkých tzv. „expertov" zostali zachované aj pre ďalšie generácie.

Po druhé by si však človek mal dať pozor na nasledujúce: každá aj tá najlepšia myšlienka sa môže stať nebezpečnou, ak si domýšľa, že je samoúčelná, aj keď v skutočnosti predstavuje len prostriedok - však pre mňa a pre všetkých naozajstných nacionálnych socialistov platí len jediná doktrína: národ a vlasť.

To, za čo musíme bojovať, je zaistenie existencie a rozmnoženie našej rasy a nášho národa, za výživu jeho detí a udržanie čistoty krvi, slobody a nezávislosti našej vlasti, ku ktorým náš národ dozrel pre naplnenie poslania, ktoré mu bolo pridelené od Stvoriteľa Vesmíru.

Každý nápad a každá myšlienka, každé učenie a všetky poznatky musia slúžiť tomuto účelu. Z tohoto východiskového bodu je tiež nutné všetko preveriť a podľa jeho účelnosti potom tiež prijať alebo odmietnuť. Tak nemôže ustrnúť žiadna teória do smrteľnej doktríny, lebo všetko musí slúžiť len životu.

A tak sa poznatky Gottfrieda Federsa stali podnetom, aby som sa podrobne zaoberal odborom, ktorý mi bol do tej doby celkom cudzí.

Začal som sa znova učiť a až teraz som celkom pochopil obsah úmyslov životného diela Žida Karola Marxa. Len teraz som úplne porozumel jeho „Kapitálu" rovnako ako boju sociálnej demokracie proti národnému hospodárstvu, ktorý mal len pripraviť pôdu pre nadvládu skutočného medzinárodného finančného a pôžičkového kapitálu.

***

Avšak ešte z jednej inej strany boli tieto kurzy pre mňa obrovským prínosom. Jedného dňa som sa prihlásil do diskusie. Jeden účastník veril tomu, že by sa mohol stať hovorcom Židov a v dlhých výkladoch ich začal obhajovať. To ma vypro­vokovalo k odpovedi. Prevažná väčšina prítomných účastníkov kurzu sa postavila na moju stranu. Výsledkom toho však bolo, že som bol o niekoľko dní neskôr vybraný na to, aby som nastúpil ako tzv. „vzdelávajúci dôstojník" k svojmu niekdajšiemu regimentu.

Disciplína vojska bola v tom čase ešte pomerne slabá. Mužstvo stále ešte trpelo následkami obdobia vojenských rád. Len pomaly a opatrne sa dalo prejsť k tomu, aby sa opäť namiesto „dobrovoľnej" poslušnosti, ako sa označoval chliev pod vede­ním Kurta Eisnera, zaviedla vojenská disciplína a podriadenosť. Rovnako tak sa muselo mužstvo naučiť samostatne premýšľať a myslieť prostredníctvom národného a vlasteneckého cítenia. V týchto dvoch smeroch teraz spočívalo pole pôsobnosti mojej novej funkcie.

Začal som s obrovskou chuťou a láskou. Veď sa mi teraz odrazu ponúkala možnosť hovoriť pred väčším počtom poslucháčov. A to, čo som skôr tušil iba zmyslom bez toho, že by som to bol vedel, sa teraz náhle vyplavilo na povrch: vedel som „hovoriť. Tiež hlas sa mi do tej miery zlepšil, že mi bolo celkom rozumieť aspoň v malých miestnostiach mužstva.

Zo žiadnej inej úlohy som nemohol byť šťastnejší než z tejto, lebo teraz som mohol ešte pred prepustením vykonať užitočnú službu v inštitúcii, ktorá mi nesmierne ležala na srdci: vo vojsku.

Mohol som hovoriť dokonca o úspechu: niekoľko stoviek, ba niekoľko tisícok kamarátov som v priebehu svojich prednášok vrátil späť národu a vlasti. „Nacionalizoval" som vojsko a aj týmto spôsobom som mohol prispieť k posilneniu všeobecnej disciplíny.

A opäť som pritom spoznal veľké množstvo rovnako zmýšľajúcich kamarátov, ktorí sa neskôr stali základným kmeňom nového hnutia.

Jedného dňa som z nadriadených miest dostal rozkaz, aby som skontroloval, aké okolnosti sa skrývajú za údajne politickým združením, ktoré malo v najbližších dňoch pod menom „Nemecká robotnícka strana" usporadúvať zhromaždenia, na ktorých mal hovoriť taktiež Gottfried Feder. Musel som sa ho zúčastniť, prehliadnuť si združenie a vypracovať správu.

Zvedavosť, ktorú vojsko vtedy venovalo politickým stranám, bola viac než pocho­piteľná. Revolúcia poskytla vojakom právo zúčastňovať sa politického života, ktorú teraz hojne využívali i tí najneskúsenejší. Len v okamihu, keď Centrum a Sociálni demokrati na vlastnú škodu museli spoznať, že sa sympatie vojakov začali nakláňať od revolučných strán k národnému hnutiu a k novému povstaniu, bolo rozhodnuté, že vojsku bude volebné právo opäť odobraté a že akákoľvek politická činnosť bude zakázaná.

Že Centrum a marxisti siahnu k takémuto opatreniu bolo jasné, lebo pokiaľ by toto oklieštenie „občianskych práv", ako sa po revolúcii nazývala politická rovno­právnosť vojakov, nedošlo by o niekoľko rokov neskôr k žiadnemu Novembrovému štátu, ale tiež by tým nedošlo k ďalšiemu národnému zneucteniu a hanbe, ktorú ná­rodu spôsobili jeho vydriduchovia a prisluhovači dohodových politikov z vlastného stredu. Avšak to, že tiež tzv. „národné" strany budú nadšene súhlasiť s korekciou doterajších názorov Novembrových zločincov a tým tiež pomôžu zneškodniť nástroj národného povstania, opäť ukazuje, kam tieto doktrinárske predstavy týchto najľstivejších zo ľstivých vedú. Toto skutočne starobou duševne choré meštianstvo si s úplnou vážnosťou myslelo, že armáda sa stane tým, čím bola, totiž záštitou nemeckej obranyschopnosti, zatiaľ čo Centrum a marxisti by jej chceli vytrhnúť ten nebezpečný národný jedovatý zub, bez ktorého by však armáda navždy zostala políciou, pričom by nemala žiadnu jednotku, ktorá by bola schopná bojovať proti nepriateľovi, čo sa malo v nasledujúcej dobe takisto dostatočne preukázať.

Alebo si snáď naši „národní politici" mysleli, že by rozvoj armády mohol snáď byť iný než národný? To by bolo týmto pánom veľmi podobné a vychádza to z toho, že keď je muž za vojny namiesto vojaka len tárajom, t. j. parlamentárom a nemá ani potuchy, čo sa odohráva v hrudi mužov, keď ich minulosť upomenie na to, ako boli kedysi prvými vojakmi tohoto sveta.

Tak som sa rozhodol zúčastniť už spomínaného zhromaždenia do tej doby mne celkom neznámej strany.

Keď som prišiel večer do tesnej miestnosti bývalého Sterneckerovho pivovaru v Mníchove, ktorá sa pre nás neskôr stala historickou, stretol som tam asi 20 až 25 účastníkov predovšetkým zo spodných vrstiev obyvateľstva.

Federsova prednáška mi bola známa už zo spomínaného kurzu, takže som sa mohol viac venovať pozorovaniu samotného spolku.

Neurobilo to na mňa ani dobrý, ani zlý dojem. Nový spolok tak ako mnoho iných spolkov. Práve vtedy bola doba, keď sa každý, kto nebol spokojný s doterajším vývojom a nemal dôveru v žiadnu existujúcu stranu, cítil byť povolaný k založeniu novej strany. A tak sa všade z pôdy vynárali také spolky, aby zasa po nejakom čase bez ozveny zmizli. Ich zakladatelia nemali ani najmenšie tušenie čo to znamená, založiť z podobného spolku politickú stranu alebo dokonca nejaké hnutie. A tak sa väčšinou podobné spolky zadusili vlastným smiešnym diletantským lipnutím.

Nie inak som po dvoch hodinách počúvania posúdil aj túto „nemeckú robotnícku stranu". Keď Feders konečne skončil, bol som rád. Videl som dosť a chcel som odísť, keď ma predsa len ešte zadržala práve oznámená voľná diskusia. Aj teraz sa zdalo, že všetko prebehne bez väčšieho významu, keď sa k slovu dostal nejaký „profesor", ktorý najprv pochyboval o správnosti Federsových podkladov, avšak po jednej veľmi vydarenej Federsovej odpovedi sa náhle našiel na „pôde skutočnosti". Potom mladej strane čo najnaliehavejšie doporučil zaradiť do svojho programu zvlášť dôležitý bod a to odtrhnutie Bavorska od Pruska. Tento muž s drzým čelom tvrdil, že v tomto prípade by sa Nemecké Rakúsko okamžite pripojilo k Bavorsku, že potom by bol mier omnoho väčší a podobné nezmysly. To som už nemohol vydržať a musel som sa prihlásiť o slovo, aby som tomuto vzdelanému mužovi oznámil svoju mienku o tomto bode. A mal som úspech. Ešte než som skončil svoj prednes, pán predrečník sa zo sály vytratil ako zmoknutý pes. Keď som hovoril, všetci ma počúvali s prekvapenými tvárami a len keď som sa pripravoval popriať zhromaždeniu dobrú noc a chystal som sa odísť, prikročil ku mne muž, predstavil sa (jeho meno som vtedy vôbec neporozumel) a vtlačil mi do ruky malý zošit, očividne akúsi politickú brožúrku s naliehavou prosbou, aby som si ju prečítal.

Bolo mi to veľmi príjemné, lebo som mohol dúfať, že spoznám tento nudný spolok jednoduchším spôsobom, než aby som musel ešte raz navštíviť rovnako zaujímavé zhromaždenie. Napokon na mňa tento zjavný robotník urobil celkom dobrý dojem. S tým som teda odišiel.

Vtedy som ešte býval v kasárňach druhého pešieho pluku v malej komôrke, ktorá ešte veľmi zreteľne niesla stopy revolúcie. Cez deň som bol preč väčšinou u štyridsiateho prvého streleckého pluku alebo na prednáškach u niektorých iných vojenských oddielov. Len v noci som spal vo svojej malej komôrke. Keďže som sa denne budil už pred piatou hodinou, zvykol som si na hry myšiek, ktoré vyvádzali v mojej malej miestnosti. Vždy som im na dlážku položil kúsok chleba alebo kôrky chleba a potom som sledoval, ako sa tie žartovné myšky preháňajú kvôli týmto pár dobrotám. Zažil som v živote už dosť biedy, takže som si dobre dokázal predstaviť hlad a s tým aj radosť týchto malých tvorov.

Tiež ráno po tomto zhromaždení som okolo piatej hodiny ležal v posteli a sledoval ich dovádzanie a dráždenie. A keďže som už nemal zaspať, spomenul som si náhle na predchádzajúci večer a tu ma napadol ten zošitok, ktorý mi dal jeden z tých robotníkov. Tak som začal čítať. Bola to malá brožúra, v ktorej jej autor a bol to ten robotník, popisoval ako sa dostal z chaosu marxistických a odborárskych fráz späť k národnému mysleniu. Od toho bol taktiež odvodený jej titul „Moje politické prebudenie". A keďže som predtým začal, so záujmom som si toto malé dielo pre­čítal. Odrážali sa v ňom udalosti, ktoré som na vlastnej koži prežil pred dvanástimi rokmi. Neskutočne živo som pred sebou opäť uvidel svoj vlastný vývoj. V priebehu dňa som o celej veci ešte niekoľkokrát premýšľal a chcel som ju konečne opäť odložiť, keď tu k svojmu počudovaniu som dostal ani nie po týždni pohľadnicu, na ktorej bolo napísané, že som bol prijatý do Nemeckej robotníckej strany, že sa k to­mu mám vyjadriť a prísť preto budúcu stredu na zasadanie výboru tejto strany.

Bol som týmto spôsobom nadobudnutia členstva viac než prekvapený a nevedel som, či sa mám hnevať, alebo sa tomu smiať. Veď som vôbec neuvažoval o vstupe do nejakej existujúcej strany, veď som si chcel založiť svoju vlastnú stranu. Táto požiadavka pre mňa naozaj neprichádzala do úvahy.

Už som chcel pánom poslať svoju odpoveď písomne, keď tu vo mne zvíťazila zvedavosť a rozhodol som sa, že sa v stanovený deň objavím osobne bez toho, že by som im oznámil svoje dôvody.

Prišla streda. Hostinec, v ktorom sa schôdza mala konať sa nazýval „Staré ružové kúpele" v Panskej ulici. Bol to veľmi chudobný hostinec, kam niekto zablúdil raz za uhorský rok. Žiaden zázrak v roku 1919, lebo jedálenský lístok pomohol aj tým najväčším lokálom k skromnosti a chudobe. Avšak tento hostinec som doteraz nepoznal.

Prešiel som zle osvetleným lokálom, v ktorom nikto nebol, hľadal som vchod do vedľajšej miestnosti, kde som sa nachádzal pred „zasadaním". V pološere napoly zdemolovanej plynovej lampy sedeli pri stole štyria mladí ľudia, medzi nimi aj autor malej brožúrky, ktorý ma okamžite čo najvrúcnejšie privítal ako nového člena „Nemeckej robotníckej strany".

Bol som trochu zmätený. Bolo mi totiž oznámené, že vlastný „ríšsky predseda" len príde, preto som so svojím prehlásením ešte počkal. Konečne sa objavil. Bol to vedúci zhromaždenia v Sterneckerovej pivnici počas Federsovho prejavu.

Medzitým vo mne opäť zvíťazila zvedavosť, a preto som vyčkával, čo sa bude diať. Teraz som aspoň poznal mená jednotlivých pánov. Predseda tejto „ríšskej organizácie" sa volal pán Harrer, mníchovskej organizácie Anton Drexler.

Bol prečítaný protokol z minulej schôdze a zapisovateľovi bola vyslovená dôvera. Potom prišla na rad pokladničná správa, vo vlastníctve spolku sa nachádzalo sedem mariek a päťdesiat fenigov, za čo pokladník dostal taktiež všeobecnú dôveru. To bolo opäť zaprotokolované. Potom boli prvým podpredsedom prečítané odpovede na jeden list z Kielu, jeden z Düsseldorfu a jeden z Berlína, všetci s nimi súhlasili. Teraz sa čítala došlá pošta: jeden list z Berlína, jeden z Düsseldorfu a jeden z Kielu, ktorého príchod bol prijatý s veľkým nadšením. Táto narastajúca korešpondencia bola prehlásená za najlepšiu a zreteľné znamenie do okolia zasahujúcej „Nemeckej robotníckej strany", a potom - potom nastala dlhá porada o nových odpovediach, ktoré je nutné podať.

Hrozné, príšerné. To teda bol ten najmrzutejší spolok zo všetkých spolkov. A do tohoto klubu som mal teda vstúpiť?

Potom sa prejednávali nové prihlášky, to znamená, že bolo prejednávané moje získanie.

Začal som sa teda vypytovať, avšak okrem niekoľkých hlavných zásad nebolo k dispozícii vôbec nič. Žiaden program, žiadne letáky, vôbec nič predtlačeného, žiadne členské legitimácie, ba dokonca ani pečiatka, len očividne dobrá viera a dobrá vôľa.

Smiech ma opäť prešiel, lebo čo iné to bolo než typické znamenie úplnej bezradnosti a celkovej malomyseľnosti presahujúci všetky doterajšie strany, ich programy, ich úmysly a ich činnosť. To, čo tu týchto pár mladých ľudí spoločne robilo s úplne smiešnym počínaním nebolo predsa nič iné než výlevy ich vnútorných hlasov. To sa mi asi viac pocitovo než vedome snažili dať na vedomie, že sa im celé doterajšie straníctvo už nezdá byť vhodné ani k vzbure nemeckého národa, ani k vyliečeniu ich vnútorných rán. V rýchlosti som si prečítal základné myšlienky, ktoré tu v strojopise ležali a tiež som z nich vyčítal skôr hľadanie než skutočné vedomosti. Bolo tam mnoho nejasností, mnoho toho tam chýbalo, avšak nebolo tu nič, čo by bolo možné pokladať za znamenie jasného poznania.

To čo títo ľudia cítili, som spoznal sám: bola to túžba po novom hnutí, ktoré by nebolo ničím viac než strany v doterajšom zmysle slova.

Keď som sa toho večera vrátil späť do kasární, bol som s úsudkom o tomto združení už hotový.

Stál som teraz pred najťažšou otázkou môjho života. Mám sa k nim pridať, alebo ich mám odmietnuť?

Rozum odporúčal len odmietnutie, avšak cit mi nedoprial pokoja. Čím viac som sa snažil vybavovať si nezmyselnosť tohoto pokoja, tým viac sa k nemu môj cit prikláňal. V budúcich dňoch som bol nepokojný.

Začal som intenzívne premýšľať. Politicky sa angažovať, o tom som bol rozhodnutý už dlhú dobu. Že predpokladom pre to bolo nejaké nové hnutie, to mi bolo tiež jasné. Avšak doteraz mi k tomu chýbal potrebný podnet. Nepatrím k tým ľuďom, ktorí dnes niečo začnú, aby s tým už zajtra skončili a pokiaľ možno prešli k nejakej ďalšej veci. A práve toto presvedčenie bolo hlavným dôvodom, prečo som sa doteraz nemohol rozhodnúť pre založenie podobného hnutia, ktoré by buď muselo byť všetkým, alebo by prestalo mať akýkoľvek zmysel. Vedel som, že by to bolo pre mňa konečné rozhodnutie, pri ktorom niet návratu. Pre mňa to nebola žiadna dočasná hra, ale pokrvný prísľub. Už vtedy som mal akýsi inštinktívny odpor k ľuďom, ktorí začínali všetko bez toho, že by čokoľvek uskutočnili. Nenávidel som tieto otravné výpary vo všetkých prejazdoch. Považoval som činnosť týchto ľudí za horšiu, než keby nerobili vôbec nič.

Zdalo sa, že znamenie mi dáva samotný osud. Nikdy by som nevstúpil do nie­ktorej veľkej existujúcej strany a dôvody preto ešte vysvetlím. Zdalo sa mi, že toto malé smiešne stvorenie s jeho pár členmi má jednu prednosť a to, že ešte nezmeravelo v nejakú organizáciu a že každému jedincovi poskytuje možnosť skutočnej osobnej činnosti. Dalo sa tu predsa tvoriť, čím menšie združenie bolo, tým ľahšie sa ho dalo správne vytvarovať. Tu sa ešte dal určiť obsah, cieľ a cesta, čo u veľkých strán už od začiatku vôbec neprichádzalo do úvahy.

Čím ďalej som sa snažil premýšľať, tým viac vo mne narastalo presvedčenie, že práve z takéhoto malého hnutia by sa dalo pripraviť povstanie národa a nie z politických parlamentných strán, ktoré sú až priveľmi spútané starými predstavami, alebo sa dokonca podieľajú na zisku z nového režimu. Lebo to, čo tu muselo byť zvestované, bol nový svetonázor a nie nové volebné heslo.

Ale bolo to skutočne ťažké rozhodnutie chcieť premeniť tento úmysel na skutočnosť.

Aké osobné predpoklady som priniesol k tejto úlohe?

Že som bol bez prostriedkov a chudobný, to mi pripadalo ešte ako to najúnos­nejšie, ale horšie bolo, že som stále patril k tým bez mena, jeden z miliónov, ktorý dá priebeh náhode, alebo zvolá do prítomnosti bez toho, že by ho však ktokoľvek z najbližšieho okolia zaregistroval. K tomu sa pridával ešte ďalší problém, ktorý musel vyplynúť z môjho nedostatočného školského vzdelania. Tzv. „inteligencia" hľadí s naozaj nekonečnou blahosklonnosťou zvrchu na každého, kto neprešiel obligátnymi školami a nenechal si do hlavy napumpovať potrebné vedomosti. Otázka nikdy neznie: čo človek dokáže, ale čo sa naučil? Pre týchto vzdelancov je aj veľmi veľká dutá hlava dôležitejšia - len keď vlastní potrebné vysvedčenia - než ten najčistejší mládenec, ktorému tieto drahocenné puzdra chýbajú. Vedel som si teda ľahko predstaviť ako mi tento „vzdelaný" svet bude oponovať. A mýlil som sa len do tej miery, že som vtedy týchto ľudí považoval za omnoho šikovnejších než bohužiaľ v skutočnosti z veľkej časti naozaj boli. A ako to už býva, žiarili samozrejme výnimky stále jasnejšie. Ja som sa však pritom naučil rozoznávať večných študentov od skutočných znalcov.

Po dvojdennom strastiplnom rozjímaní a premýšľaní som konečne prišiel k pre­svedčeniu, že tento krok musím urobiť.

Bolo to najrozhodnejšie odhodlanie v mojom živote.

Návrat späť nemohol a nesmel byť možný.

A tak som sa prihlásil za člena Nemeckej robotníckej strany a dostal som dočas­ný členský preukaz s číslom 7.

Hĺbka pádu nejakej osobnosti je vždy závislá na vzdialenosti jej momentálneho stavu od pôvodného stavu. To isté platí o národoch a štátoch. Tým sa teda pôvod­nému stavu, alebo skôr výške dostáva rozhodujúci význam. Len to, čo sa zdvihne nad všeobecne uznávanú hranicu môže zrejme spadnúť, alebo sa zrútiť do priepasti. Preto je pre každého premýšľajúceho a cítiaceho človeka rozvrat Ríše taký ťažký a hrozný, lebo pád prišiel z takej výšky, ktorá je dnes vďaka biede terajšieho poníženia len ťažko predstaviteľná.

Už samotné založenie Ríše sa zdá byť pozlátené kúzlom udalostí povznášajúcich celý národ. Po víťaznom ťažení, ktoré nikdy nemalo obdoby, vznikla konečne veľká Ríša, ktorá bola odmenou za nesmrteľné hrdinstvo ich synov a vnukov. Či vedome alebo nevedome, to je jedno, ale všetci Nemci mali ten pocit, že za túto Ríšu, za exis­tenciu ktorej nemôžu byť vďační podvodníkom z parlamentných frakcií, práve už len tým vznešeným spôsobom jej založenia, ktorý nadovšetko prevyšoval všetky ostatné štáty. Lebo nie v štebotaní parlamentnej rečníckej bitky, ale v zábleskoch a hrmení obchvatnej bitky sa dovŕšil ten slávnostný akt prejavu vôle všetkých Nemcov, kniežat a ľudu, ktorí sa rozhodli v budúcnosti vytvoriť spoločnú Ríšu a opäť povýšiť cisársku korunu na symbol. A nestalo sa to pomocou úkladných vrážd zakladateľovi Bismarckovského štátu, neboli to dezertéri a zbabelci, ale frontové pluky.

Tento vlastný vznik a krst ohňom obohnali Ríšu leskom historickej slávy, ktorej sa, a to len zriedkavo, dostalo len tým najstarším štátom.

A aký rozmach teraz nastal.

Sloboda smerom navonok dala denný chlieb všetkým vo vnútri Ríše. Národ zbohatol rozšírením svojich radov a pozemských statkov. Sláva štátu a s ním aj celého národa bola strážená a ochraňovaná jedným panovníkom, ktorý čo najzreteľnejšie dokázal poukázať na rozdiel medzi bývalým nemeckým zväzom.

Taký hlboký je pád, ktorý postihol nemeckú Ríšu a nemecký národ, až sa zdá, že všetko stratilo vedomie a zmysel a je obkľúčené podvodom. Človek už si ani nedokáže spomenúť na skoršiu úroveň, tak neskutočne zázračne dnes vzhľadom k súčasnej biede pôsobí skoršia veľkosť a vznešenosť.

Avšak potom je tiež vysvetliteľné, že človek je zaslepený veľkoleposťou a pritom si zabúda všímať predzvesti hrozného rozvratu, ktoré predsa musia byť niekde skryté.

Samozrejme toto platí len pre tých, pre ktorých je Nemecko viac než len priestorom, kde sa práve zdržiavajú a kde zarábajú a utrácajú svoje peniaze. Lebo len títo môžu dnešný stav cítiť ako rozvrat, zatiaľ čo pre tých ostatných je tento stav práve dlho vytúženým naplnením ich doterajších neuspokojených želaní.

Avšak príznaky boli vtedy celkom zreteľné, hoci len niekoľko jedincov sa pokúsilo vziať si z toho patričné poučenie.

Dnes je to však nutnejšie než kedykoľvek inokedy.

Tak ako sa dá k liečeniu choroby pristúpiť len vtedy, keď je známa jej príčina, tak rovnaké pravidlo platí aj pri liečení politických chýb. Samozrejme, že vonkajšia príčina choroby, ktorá bije do očí, sa dá spoznať omnoho ľahšie než jej vnútorná príčina. A to je tiež dôvodom, prečo sa väčšina ľudí nedokáže vyrovnať práve s poznatkom vonkajších účinkov a zamieňa ich dokonca s príčinou, či sa dokonca pokúša radšej existenciu podobnej choroby popierať. A tak väčšina z nás vidí rozklad Nemecka v prvom rade vo všeobecnej hospodárskej kríze a z nej vyplývajúcich dôsledkov. Tieto sa týkajú každého jedinca, čo by mohlo byť vážnym dôvodom, aby každý jedinec porozumel tejto katastrofe. Avšak omnoho menej sa širokých más týka rozvrat v politickom, kultúrnom a eticko-morálnom ohľade. U mnohých tu zlyháva cit a dokonca aj rozum.

Že je tomu tak u širokých vrstiev obyvateľstva, to je ešte pochopiteľné. Ale že aj v kruhoch inteligencie je rozvrat Nemecka vnímaný v prvom rade ako „hospodárska katastrofa" a tým sa uzdravenie očakáva zo strany hospodárstva, je jednou z príčin, prečo doteraz nemohlo nastať uzdravenie. Len vtedy, keď pochopia, že hospodárstvu tu pripadá len druhé alebo tretie miesto a že politické, morálne etické a pokrvné faktory sú na prvom mieste, len potom sa dôjde k poznaniu príčin dnešného nešťastia, čím sa tiež nájdu prostriedky a cesty na vyliečenie.

Otázka príčin rozvratu Nemecka tak nadobúda rozhodujúci význam, zvlášť potom pre politické hnutie, ktorého cieľom je prekonanie práve tejto porážky.

Ale i pri tomto pátraní v minulosti si človek musí dať veľký pozor, aby nezamieňal do očí bijúce účinky s ich menej zreteľnými príčinami.

Najľahším a preto tiež najrozšírenejším odôvodnením dnešného nešťastia je to, že sa jedná o následky prehranej vojny, čoho príčinou je terajšia pohroma.

Môže byť dosť tých, ktorí tomuto nezmyslu naozaj veria, ale je viac tých, z úst ktorých sa toto Iživé zdôvodnenie a vedomé nepravdy šíria. To posledné platí pre všetkých, ktorí sa dnes nachádzajú pri vládnych korytách. Lebo neboli to práve títo apoštolovia revolúcie, ktorí vtedy národu neustále naliehavo vytýkali, že široké vrstvy zostávajú stále rovnaké, akonáhle sa vojna skončí? A neuisťovali naopak naozaj, že len „veľkokapitalista" môže mať záujem na víťaznom ukončení tohoto hrozného zápasu národov, ale nikdy nie nemecký národ alebo dokonca nemecký robotník? Áno a nehovorili naopak títo apoštolovia svetového zmierenia, že vďaka nemeckej porážke bude zničený len „militarizmus" a že nemecký národ naopak bude oslavovať svoje veľkolepé znovuzrodenie? Nebola snáď v týchto kruhoch velebená láskavosť dohodárov, zatiaľ čo všetka vina za krvavé zápasy sa hodila na Nemecko? Dalo by sa to však urobiť bez vysvetlenia, že aj vojenská porážka nebude mať na národ žiadny vplyv? Nebola snáď celá revolúcia zarámovaná do fráz, že vďaka nej nedošlo k víťazstvu nemeckej zástavy vďaka čomu nemecký národ len teraz vyjde v ústrety svojej vnútornej a vonkajšej slobode?

Nebolo to snáď tak, vy odporní a zatratení učni?

K tomu už patrí nutná dávka židovskej drzosti prisudzovať teraz vinu za rozvrat vojenskej porážke, zatiaľ čo centrálny orgán všetkých krajinských zradcov berlínsky „Vpred" predsa napísal, že nemecký národ teraz nesmie domov víťazne priniesť svoju zástavu!

A teraz by to malo byť dôvodom nášho rozvratu?

Bolo by samozrejme bezvýznamné chcieť sa dohodnúť s týmito zábudlivými klamármi, a preto by som s nimi tiež nestratil ani slovo, keby však tento nezmysel úplne bezmyšlienkovito neopakovalo toľko ľudí bez toho, že by k tomu boli podnecovaní práve zlomyseľnosťou alebo vedomím klamaním. Ďalej by tieto výklady mali našim agitačným bojovníkom ponúknuť pomocné prostriedky, ktoré sú takisto veľmi potrebné práve v čase, keď sa dotyčnému vyslovené slovo prekrúti už v jeho ústach.

Preto je treba k názoru, že prehraná vojna má vinu na rozvrate Nemecka pozna­menať nasledujúce:

Zaiste, že prehraná vojna mala pre budúcnosť našej vlasti obrovský význam. Avšak samotná prehra nie je príčinou, ale zas len dôsledkom iných príčin. A že ne­šťastný koniec tohoto boja na život a na smrť musí zákonite viesť k zhubným následkom, bolo každému prezieravému a nezlomyseľnému človekovi úplne jasné. Bohužiaľ však existovali aj ľudia, ktorým zrejme tento názor v správnom čase chýbal, alebo ktorí proti svojej najlepšej vôli túto pravdu najskôr odmietali a potom popierali. Z veľkej časti to boli tí, ktorí po splnení svojich tajných želaní náhle neskoro pochopili katastrofu, ktorá bola spôsobená ich zásluhou. Oni samotní sú však vinníkmi rozvratu a nie prehraná vojna, ako teraz radi s obľubou tvrdia. Lebo ich prehra bola len dôsledkom ich činov a ako sa teraz snažia tvrdiť, výsledkom zlého velenia. Ani nepriateľ sa neskladal zo zbabelcov, aj on vedel umierať, jeho počet bol od prvého dňa väčší než počet nemeckých vojakov a jeho technické vybavenie malo k dispozícii arzenály celého sveta. Napriek tomu sa zo sveta nedá vymazať skutoč­nosť, že nemeckých víťazstiev, ktoré boli po celé štyri roky vybojovávané proti celému svetu boli napriek všetkému hrdinstvu a napriek všetkej organizácii dosiahnuté len vďaka uvažujúcemu veleniu. Organizácia a velenie nemeckej armády bolo to najmocnejšie, čo táto zemeguľa kedy videla. Jej nedostatky spočívali len v hraniciach všeobecných ľudských možností.

To, že sa táto armáda zrútila, nebola príčinou nášho dnešného nešťastia, ale len dôsledkom ďalších zločinov, dôsledkom, ktorý však bohužiaľ sám viedol k začiatku ďalšieho a teraz zreteľnejšieho rozvratu.

Že je tomu tak vyplýva z nasledujúceho:

Musí vojenská porážka viesť bezo zvyšku k takému strhnutiu národa a štátu? Od kedy je niečo podobného výsledkom nepodarenej vojny? Môžu vôbec národy po prehratých vojnách zaniknúť?

Odpoveď na to môže byť veľmi krátka: len vtedy, pokiaľ národy po vojenskej porážke dostanú účet za ich vnútorný rozklad, zbabelosť, bezcharakternosť a nedôstojnosť. Pokiaľ tomu tak nieje, vojenská porážka sa stáva podnetom skôr k nad­chádzajúcemu obrovskému rozmachu než náhrobkom bytia daného národa.

Dejiny nám ponúkajú veľký počet príkladov na podloženie tohoto tvrdenia. Bohužiaľ vojenská porážka nemeckého národa nieje len nezaslúženou katastro­fou, ale zaslúženým trestom večnej odplaty. Túto porážku sme si viac, než zaslúžili. Je len najväčším vonkajším úkazom úpadku medzi celým radom vnútorných úpad­kov, ktoré snáď zostávajú skryté pred zrakmi väčšiny ľudí, alebo ktoré človek podľa manierov Vogela a Straussa nechce vidieť.

Veď sa pozrime na sprievodne úkazy, za ktorých nemecký národ túto porážku prijal. Nevyjadrovala sa snáď v mnohých kruhoch najhanebnejším spôsobom práve radosť nad nešťastím, ktoré vlasť postretlo? Kto však môže robiť niečo také, ak si skutočne tento trest nezaslúžil? A nezašlo sa snáď ešte ďalej a nechválilo sa snáď tým, že konečne donútilo front k ústupu? A to nerobil nepriateľ, nie, tieto hriechy spočívajú na nemeckých bedrách! Postihlo ich snáď nešťastie neprávom? Odkedy sa však prichádza a prideľuje vina za vojnu samým sebe? A síce proti lepšiemu rozhod­nutiu a lepším znalostiam!

Nie a ešte raz nie. V spôsobe, akým nemecký národ prijal svoju porážku, možno najzreteľnejšie spoznať, že pravú príčinu nášho rozvratu musíme hľadať niekde úplne inde než v čisto vojenskej strate niekoľkých pozícií alebo neúspechu niekoľkých ofenzív. Lebo pokiaľ by front zlyhal ako taký a dostalo by sa cezeň do vlasti osudové nešťastie, potom by nemecký národ prijal porážku úplne ináč. Znášal by nasledujúce nešťastie so zaťatými zubami, alebo by ho oplakával s uchvacujúcou bolesťou. Potom by zlosť a hnev naplnili srdce voči nepriateľovi, ktorý sa klamlivou náhodou, alebo tiež vôľou osudu stal víťazom. Potom by celý národ podobne ako rímsky senát vzdal s vďakou otčiny hold porazeným divíziám za ich doterajšie obete a s prosbou, aby sa na Ríšu nehnevali. Samotná kapitulácia by bola podpísaná len s rozumom, zatiaľ čo srdcia by už bili pre nadchádzajúce povstanie.

Takto by bola prijatá porážka, za ktorú by bol vinný sám osud. Potom by sa nikto nesmial a netancoval, nevychvaľoval by zbabelosť a neoslavoval by porážku, nikdy by nehanobil bojujúce vojsko a nevláčil by jeho zástavy a kokardy cez blato a predo­všetkým by nikdy nedošlo k najstrašnejšiemu úkazu, keď jeden anglický dôstojník plukovník Repington opovržlivo prehlásil: „Medzi Nemcami je každý tretí muž zrad­ca". Nie, tento mor by sa nikdy nerozlial do takého smrteľného prúdu, v ktorom sa počas posledných piatich rokoch utopil posledný zvyšok úcty zo strany okolitého sveta.

V tomto možno najlepšie vidieť také klamlivé tvrdenie, že prehraná vojna bola príčinou nemeckého zrútenia. Nie, toto vojenské zrútenie bolo len dôsledkom celého radu chorobných prejavov a ich zakladateľov, ktorí už v časoch mieru napádali nemecký národ. To bol ten prvý, všetkým zreteľne viditeľný, katastrofálny dôsledok mravného a morálneho jedu, úbytku pudu sebazáchovy a domnienok tých, ktorí už pred mnohými rokmi začali podhrabávať základy národa a Ríše.

Avšak k tomu patrila celá bezmedzná prehnanosť židovstva a ich marxistických bojových organizácií, ktorí uvalili vinu za tento rozvrat práve tomu mužovi, ktorý sa ako jediný s nadľudskými silami a energiou pokúšal zabrániť katastrofe, ktorú sám veľmi dobre predvídal, a uchrániť tak národ pred dobou toho najhlbšieho poníženia a potupy. Tým, že bol Ludendorff označený za vinníka prehry svetovej vojny bola jedinému nebezpečnému žalobcovi, ktorý by mohol vystúpiť proti všetkých zradcom národa, z ruky vytrhnutá zbraň morálneho práva. Vychádzalo sa pritom z celkom správneho predpokladu, že vo veľkom klamstve je ukrytý určitý faktor vierohodnosti a že široké masy daného národa sa v najhlbšom jadre svojho srdca skazia ľahšie, než by sa vedome a úmyselne stali nedobrými, pričom vo svojej primitívnej jedno­duchosti citov padnú veľkému klamstvu za obeť ľahšie než malé skupiny ľudí, lebo tieto sami zrejme občas siahajú k malým klamstvám. Podobná nepravda im vôbec nepríde na myseľ a ani v budúcnosti neuveria možnosti tak nehoráznej drzosti hanebného prekrúcania. Áno, i pri samotnom vysvetľovaní ešte dlho pochybujú a váhajú, ale nakoniec minimálne nejakú príčinu predsa len príjmu za pravdu. A tým aj z najdrzejšieho klamstva vždy niečo zostane a uviazne skutočnosť, ktorú všetci veľkí klamári a spolky klamárov tohoto sveta veľmi dobre poznajú a preto aj hanebne využívajú.

Najväčšími znalcami týchto možností použitia klamstiev a ohováraní boli vždy Židia. Veď i celá ich existencia je vybudovaná na jednom obrovskom klamstve, totiž, že u nich ide o náboženské bratstvo, zatiaľ čo sa točia okolo jedinej rasy. Táto rasa ukrižovala jedného z najväčších duchov ľudstva a s navždy platnou vetou základnej pravdy: nazval ich „najväčšími majstrami klamstiev". Kto nie je schopný toto spo­znať, alebo to spoznať nechce, nebude už nikdy na tomto svete schopný pomôcť k víťazstvu pravdy.

Nemecký národ môže hovoriť skôr o veľkom šťastí, že doba jeho vlečúcej sa nákazy sa zvrhla do tak hroznej katastrofy, lebo v inom prípade by národ zahynul snáď pomalšie, ale o to istejšie. Choroba by sa stala chronickou, zatiaľ čo v tejto akútnej forme rozvratu sa stala zreteľnou a názornou aj pre zraky širokej masy. Človek sa nestal náhodou snáď ľahšie pánom moru, než tuberkulózy. Jedna choroba prichádza v hrozných človeka mobilizujúcich smrteľných vlnách, druhá sa pomaly plazí. Prvá vedie k strašnému strachu, druhá k pomalej ľahostajnosti. Dôsledkom však je, že k jednej človek pristupuje s celkovou bezohľadnosťou svojej energie, zatiaľ čo tuberkulózu sa pokúša potlačiť tlmiacimi prostriedkami. A tak sa stal pánom moru, zatiaľ čo tuberkulóza ovláda jeho samotného.

Rovnako je to aj s chorobami národov. Pokiaľ sa neprejavia katastrofálne, začne si na ne človek zvykať a napokon na ne umiera aj keď až po čase, ale o to zaručenejšie. Potom je už to len šťastím, hoci patrične trpkým, keď sa osud rozhodne zasiahnuť do tohoto pomalého hnilobného procesu a náhlym úderom upozorní napadnutého na koniec tejto choroby. Lebo potom prichádza podobná katastrofa častejšie než jeden raz. Môže sa potom ľahko stať príčinou liečby, ktorá však môže byť nasadená len s najväčšou odhodlanosťou.

Avšak aj v tomto prípade je opäť predpokladom rozoznania vnútorných dôvodov, ktoré dali podnet na úvahy o prichádzajúcej chorobe.

Aj tu zostáva najdôležitejšou úlohou rozlíšenie pôvodcu od stavov, ktoré spô­sobil. To bude o to ťažšie, o čo dlhšie sa návaly choroby u národa nachádzajú a o čo viac sa mu už stali prirodzenou súčasťou. Môže sa ľahko stať, že po určitom čase sa úplne škodlivé jedy môžu považovať za súčasť národa, alebo budú trpené ako nutné zlo, takže sa potom vôbec nemusí považovať za nutné hľadať cudzieho pôvodcu tohoto ochorenia.

V dávnom mieri predvojnových rokov sa teda zrejme vyskytli určité chyby, ktoré boli ako také identifikované, hoci sa o tieto nikto až na pár výnimiek v podstate vôbec nestaral. Tieto výnimky boli tiež v prvom rade prejavmi hospodárskeho života, ktoré si títo jedinci uvedomili silnejšie než škody v celom rade iných oblastí.

Bolo mnoho dekadentných období, ktoré mali byť podnetmi k naozajstnému zamysleniu.

***

Z hospodárskeho pohľadu by sa malo poznamenať nasledujúce:

Vďaka rýchlemu rozmnožovaniu nemeckého národa pred vojnou sa otázka zais­ťovania denného chleba objavovala v popredí všetkých politických a hospodárskych mysliteľov a obchodníkov stále vyhranenejším spôsobom. Bohužiaľ sa nikto nemo­hol rozhodnúť, aby pristúpil k jedinému možnému riešeniu, ale verilo sa, že cieľ sa dá dosiahnuť aj ľahšou cestou. Zrieknutie sa získaných nových území a ich nahradenie šialenstvom svetovej hospodárskej choroby muselo na konci zákonite viesť k neobmedzenej ako aj škodlivej industrializácii.

Prvým následkom najväčšieho významu bolo týmto vyvolané oslabenie roľníc­keho stavu. Rovnakou mierou akou bol oslabovaný, narastala stále masa mestského proletariátu až sa rovnováha napokon celkom stratila.

Teraz však vyšiel najavo aj ostrý rozdiel medzi chudobnými a bohatými. Blahobyt a chudoba žili tak blízko vedľa seba, že následky toho mohli a museli byť veľmi smutné. Bieda a častá nezamestnanosť sa začali pohrávať s človekom a zanechávali za sebou len nespokojnosť a roztrpčenie. Následkom toho sa zdá byť politický tried­ny rozkol. Počas hospodárskeho rozkvetu bola bieda čím ďalej tým väčšia a neustále sa prehlbovala, až to prišlo tak ďaleko, že sa presvedčenie „takto to už ďalej predsa nemôže ísť", stalo všeobecným bez toho, že by si ľudia o tom, čo by malo prísť robili, alebo dokonca mohli robiť nejakú predstavu.

Boli to typické signály najhlbšej nespokojnosti, ktorá sa týmto spôsobom pokú­šala prejaviť.

Horšie než to však boli iné javy následkov, ktoré so sebou priniesli zlé hospo­dárenie národa.

Práve v tom rozmere, keď sa hospodárstvo stáva pánom štátu, stávajú sa peniaze bohom, ktorému je všetko podriadené a ktorému sa každý klania. Stále častejšie boli nebeskí bohovia, akoby zastaralí a prežití, odkladaní do kúta a miesto toho bolo kadidlo prinášané modle mamonu. Nastala naozaj hrozná zvrhlosť, hrozná pre­dovšetkým preto, že sa dostavila v čase, keď národ mal viac než kedykoľvek predtým potrebu toho najväčšieho hrdinského zmýšľania v tejto hroziacej kritickej hodine. Nemecko sa muselo vzchopiť a jedného dňa sa s mečom v ruke pokúsiť zabezpečiť si prostredníctvom „mierumilovnej, hospodárskej práce" svoj každodenný chlieb.

Avšak nadvláda peňazí bola utvrdzovaná aj z miest, ktoré sa tomu predovšetkým mali postaviť na odpor. Jeho cisárska výsosť konala nešťastne keď vtiahla predovšet­kým šľachtu do bankových kruhov nového finančného kapitálu. Samozrejme by sa mu malo pripočítať k dobru, že bohužiaľ ani Bismarck v tomto smere nerozoznal nebezpečenstvo. Tak začali hodnotu peňazí zastupovať vymyslení moralisti, lebo bo­lo jasné, že takýmto spôsobom musí byť šľachtický meč veľmi rýchlo nahradený finančným mečom. Peňažné operácie sú ľahšie než bitky. Preto to aj pre skutočného hrdinu alebo štátnika už nebolo lákavým, aby ho dávali do súvislosti s prospechár­skym bankovým Židom. Skutočne zaslúžilý muž nemohol mať záujem o udelenie lacných rádov, ale tieto s vďakou odmietol. Avšak aj z čisto pokrvného hľadiska bol tento vývoj veľmi smutný. Šľachta stále viac strácala rasové predpoklady pre svoju existenciu a vo veľkej časti by pre ňu na mieste bolo skôr označenie „nešľachtická".

Obrovský hospodársky úpadok bol pomalým ukrajovaním osobného vlastníc­keho práva a pomalým prechodom celého hospodárstva do vlastníctva akciových spoločností.

Tým práca vďaka nesvedomitým podvodníkom poklesla na úroveň špekulatív­neho objektu. Odsudzovanie vlastníctva voči pracujúcim bolo vystupňované do tej najvyššej miery. Burza začala triumfovať a začala sa pomaly, ale isto chystať prevziať pod svoju kontrolu a ochranu život celého národa.

Zmedzinárodňovanie nemeckého hospodárstva bolo už pred vojnou praktizo­vané okľukami cez akcie. Samozrejme, že sa časť nemeckého priemyslu snažila s roz­hodnosťou uchrániť pred týmto osudom. Avšak potom tiež padla za obeť spoje­nému útoku žiadostivému finančnému kapitálu, ktorý tento boj vybojoval predo­všetkým s pomocou svojich najvernejších súdruhov z marxistického hnutia.

Neustály boj proti nemeckému ťažkému priemyslu bol zreteľným začiatkom zmedzinárodňovania nemeckého hospodárstva prevádzaného marxistami, ktoré však do úplného konca mohlo previesť len víťazstvo marxistickej revolúcie. Zatiaľ čo píšem tieto riadky, podaril sa generálny útok na ríšsku železnicu, ktorá teraz bude prevedená do rúk medzinárodného finančného kapitálu. Medzinárodná sociálna demokracia tak dosiahla svoj ďalší najvyšší cieľ.

Ako veľmi sa toto zlé hospodárenie nemeckého národa podarilo, možno najzre­teľnejšie vidieť v tom, že konečne po skončení vojny jedna z vedúcich osôb nemec­kého priemyslu a predovšetkým obchodu vyjadrila mienku, že hospodárstvo by ako také bolo schopné Nemecko znovu vystavať. Tento nezmysel bol vypovedaný práve v momente, keď Francúzsko na svojich školách založilo výučbu v prvom rade opäť na humanistických základoch, aby tak predišlo tomuto omylu, ako keby národ a štát za svoju existenciu nevďačili hospodárstvu, ale večným zdanlivým hodnotám. Výrok, ktorý vtedy Stiness do sveta vypustil, spôsobil neuveriteľný zmätok. Okamžite sa ho chytili, aby ho s obdivuhodnou rýchlosťou urobili vedúcim motívom všetkých tých mastičkárov a pokútnych lekárov, ktorých osud od revolúcie „pasoval" na nemec­kých „štátnikov".

***

Jedným z najzhubnejších úkazov rozvratu v predvojnovom Nemecku bola všade­prítomná okolo seba hryzúca polovičatosť vo všetkom a v každom. Táto polovi­čatosť je vždy dôsledkom nejakej neistoty z nejakej veci, rovnako i zo zbabelosti vy­chádzajúcej z toho, alebo oného dôvodu. Táto choroba je potom ešte podporovaná výchovou.

Nemecká výchova bola pred vojnou sťažená veľmi mnohými nedostatkami. Bola veľmi obmedzená jednostranným spôsobom kultivácie len vedomostí na úkor zna­lostí. Ešte menšia závažnosť sa kládla na výchovu charakteru jedinca - ak je toto vôbec možné - ešte menej na požiadavky zodpovednosti a vôbec žiadna na výchovu vôle a rozhodnosti. Ich výsledkami skutočne neboli silní jedinci, ale skôr poddajní „všeznalci", za ktorých sme my Nemci pred vojnou boli všeobecne pokladaní a podľa tohoto sme boli aj hodnotení. Každý mal Nemca rád, lebo bol všade dobre použiteľný, ale nikto si ho veľmi nevážil práve z dôvodu jeho slabej vôle. Nebolo to pre nič za nič, že práve on stratil skoro najľahšie zo všetkých národov svoju národ­nosť a svoju vlasť. Pekné príslovie „S poddanosťou najďalej dôjdeš" hovorí za všetko. Práve najosudovejšie sa táto poddajnosť zobrazila vo forme, podľa ktorej bolo dovolené pristupovať k mocnárovi. Forma vyžadovala: nikdy neodvrávať, ale schvaľovať všetko, čo Jeho Výsosť ráči uznať za dobré.

Práve na tomto mieste bola veľmi potrebná slobodná mužská dôstojnosť, ináč musela jedného dňa celá monarchistická inštitúcia vďaka takémuto pätolizačstvu zaniknúť, lebo to bolo pätolizačstvo a nič iné! A len biedni pätolizači a podliezači, skrátka celá dekadencia, ktorá sa vždy cítila dobre v blízkosti najvyšších trónov akoby spravodlivé a riadne duchovenstvo bola zodpovedná za to, že tento druh komunikácie s nositeľmi koruny bol jediným platným. Tieto najpoddanejšie kreatúry od vekov dokazovali, pri všetkom rešpekte ich pánov a chlebodarcov svoju mrzutosť voči ostatnému človečenstvu a najviac potom, keď sa s drzým výrazom ráčili ostatným hriešnikom predstavovať ako jediní správni monarchisti. Aká drzosť vypúšťať také šľachtické alebo skôr nešľachtické hlísty! Lebo v skutočnosti boli práve títo ľudia hrobármi monarchie a zvlášť monarchistických myšlienok. Ináč to snáď ani nie je mysliteľné. Veď muž, ktorý je pripravený postaviť sa za určitú vec, nemôže byť žiadny pokrytec a bezcharakterný pätolizač. Keď vo všetkej vážnosti ide skutočne o zachovanie a podporu nejakej inštitúcie, zostal by jej verný do najhlbšieho kúta svojho srdca, nezačal by sa vykrúcať pri prvých náznakoch jej poškodenia. Nikdy by nepokrikoval na verejnosti ako to klamárskym spôsobom robili demokratickí „priatelia" monarchie, ale by sa pokúsil Jeho Výsosť, nositeľa koruny, vážne varovať a radiť mu. Nemohol a nesmel by sa pritom zmieriť so stanoviskom, že Jeho Výsosti napriek tomu zostane voľné pole na rozhodovanie a jednanie, ktoré by celkom zreteľne muselo viesť a tiež by viedlo k pohrome, ale v takomto prípade by musel monarchiu chrániť pred samotným monarchom a to za každú cenu. Keby váha tohoto zriadenia spočívala len v rukách dotyčného panovníka, bola by to tá najhoršia inštitúcia, ktorú si človek môže predstaviť. Lebo monarchovia sú len zriedka výberom múdrosti a rozumu alebo len charakteru, ako sa to rado traduje. Tomu veria len profesionálni pätolizači a pokrytci, avšak rovní ľudia a tí sú predsa to najcennejšie, čo štát má, sa môžu obhajovaním takéhoto nezmyslu cítiť len odstrkovaní. Pre nich je história len históriou a pravda pravdou, aj keď sa pritom jedná o monarchu. Nie, šťastie vlastniť veľkého monarchu, akoby veľkého človeka, sa národom stáva len veľmi zriedka, tak­že musí byť spokojný už s tým, keď zlomyseľnosť osudu minimálne netrvá na najhlú­pejšom omyle.

Dovtedy nemôže hodnota a význam monarchistických myšlienok spočívať len na samotnom monarchovi, iba ak by sa nebesá rozhodli nasadiť korunu na hlavu geniálnemu hrdinovi ako bol napríklad Fridrich Veľký alebo múdremu charakteru Wilhelma I. To sa však stáva raz za sto rokov a nie častejšie. Inak predstupuje myš­lienka pred osobnosť, pričom zmysel zriadenia by mal byť v samotnej inštitúcii. Tým však monarcha sám spadne do okruhu služobníkov. Aj on sa stáva kolieskom v tom­to prístroji a je mu tiež ako taký zaviazaný. Teraz sa aj on musí podrobiť vyššiemu cieľu a každý, kto mlčky pripustí, aby sa nositeľ koruny podieľal na týchto zločinoch namiesto toho, aby mu v tom zabránil, prestáva byť monarchistom. Pokiaľ by zmysel nespočíval v myšlienke, ale za každú cenu v „posvätenej" osobe, nemohlo by nikdy dôjsť k odstaveniu očividne duševne chorého kniežaťa.

Dnes je už nutné sa toho vzdať. Lebo v poslednej dobe sa v úkrytoch opäť stále častejšie objavujú zjavy, ktorých žalostné vystupovanie predsa nemá nič spoločné s rozvratom monarchie. Títo ľudia teraz hovoria s určitou naivnou drzosťou stále viac o „ich kráľovi", ktorého predsa pred pár rokmi v kritickej dobe nechali v štichu a každého, kto odmieta pristúpiť na ich klamárske predvádzanie sa, označujú každého za zlého Nemca. A v skutočnosti sú to zas len tí zbabelci, ktorí v roku 1918 utekali a dezertovali pred každou červenou páskou a svojho kráľa nechali kráľom, halapartňu vymenili čo najrýchlejšie za vychádzkovú palicu, nasadili si neutrálne kravaty a potom bez stopy zmizli, aby sa z nich stali počestní občania! Títo kráľov­skí bojovníci vtedy odrazu zmizli. A len potom, čo sa zásluhou iných upokojila re­volučná búrka aspoň do tej miery, že sa opäť dalo zvolať „Sláva kráľovi, sláva", začali títo „služobníci a poradcovia" koruny opäť opatrne vyliezať. A teraz sú tu teda opäť všetci a pátravým zrakom opäť túžobne pozerajú po egyptskom hrnci plnom mäsa, môžu sa len ťažko udržať pred vernosťou kráľovskému dvoru a túžbou po činoch, než sa zasa jedného krásneho dňa objaví nejaká červená páska a ten prízrak starej monarchie sa opäť znova stratí, tak ako myš, keď sa objaví mačka!

Keby za to nemohli samotní monarchovia, mohol by ich človek len čo najsrdeč­nejšie poľutovať, tak ako ich dnešní obhajcovia. V každom prípade si však môžu byť istí, že s podobnými rytiermi sa prichádza o tróny, avšak koruny sa nedobývajú.

Tento prístup bol však chybou našej celkovej výchovy, ktorá sa teraz na tomto mieste vypomstila priam strašným spôsobom. Lebo vďaka nej sa pri všetkých dvo­roch mohli držať tieto žalostné prízraky, ktoré pomaly podkopávali základy samotnej monarchie. Keď sa potom budova konečne začala nakláňať, náhle zmizli, ako by ich odvial vietor. Samozrejme zbabelci a pätolizači sa predsa nenechávajú pre svojho pána zabiť. To, že to monarchovia nevedeli a zo zásady ani vedieť nechceli, sa už dávno stalo ich záhubou.

***

Následným prejavom zlej výchovy je obava zo zodpovednosti a z toho vyplývajúca slabosť v riešení samotných životne dôležitých problémov.

Východzí bod tejto nákazy spočíva veľkým dielom v parlamentnej inštitúcii, v ktorej sa nezodpovednosť pestuje priam čoby čistá kultúra. Bohužiaľ však toto ochorenie prechádza aj do ostatku celospoločenského života a najviac potom do štátneho. Všade sa začalo vyhýbať zodpovednosti a z tohoto dôvodu sa najradšej siahalo k polovičatým a nepostačujúcim opatrením. Veď pri jeho použití sa miera osobnej zodpovednosti odzrkadlila vždy na ten najmenší obsah.

Je potrebné porovnať len postoj jednotlivých vlád voči celému radu skutočne škodlivých úkazov nášho verejného života, z čoho možno ľahko spoznať strašný dosah tejto všeobecnej polovičatosti a obavy zo zodpovednosti.

Vyzdvihnem len niekoľko prípadov z veľkého množstva existujúcich príkladov:

V novinárskych kruhoch sa tlač často rada označuje za „veľmoc" v štáte. A jej vý­znam je skutočne obrovský. To sa vôbec nesmie podceňovať, lebo ovplyvňuje pokra­čovanie výchovy v nasledujúcej starobe.

Čitatelia tlače sa dajú rozdeliť do troch skupín:

Po prvé na tú, ktorá verí všetkému, čo si prečíta.

Po druhé na tú, ktorá neverí ničomu.

A po tretie na hlavy, ktoré prečítané kriticky preveria a potom posúdia.

Prvá skupina, je čo do počtu zďaleka najväčšia. Skladá sa zo širokých vrstiev obyvateľstva, a predstavuje z tohoto hľadiska duševne najjednoduchšiu časť náro­da. Nedá sa však rozdeliť na povolania, ale nanajvýš do všeobecných inteligenčných koeficientov. K nej patria všetci, ktorí nemajú samostatné myslenie ani vrodené, ani naučené a ktorí sčasti z neschopnosti a sčasti z neznalosti veria všetkému, čo sa im vytlačené čierne na bielom predloží. K ním patrí aj oná skupina leňochov, ktorí možno vedia sami premýšľať, ale od samej lenivosti radšej vďačne siahnu po všet­kom, čo už vymyslel niekto iný, s tým skromným predpokladom, že tento sa snažil tou správnou mierou. U všetkých týchto ľudí, ktorí predstavujú široké masy oby­vateľstva, bude teda vplyv tlače nesmierne obrovský. Nie sú neschopní alebo nehod­lajú sami preveriť to, čo im je predkladané, takže ich celkový prístup k denným problémom je odkázaný skoro výhradne na vonkajšie ovplyvňovanie ostatnými. To môže byť výhodou vtedy, keď ich poučovanie prevádza poctivá a pravdu milujúca strana, stáva sa však pohromou, pokiaľ sa toho chytia klamári a lumpi.

Druhá skupina je čo do počtu výraznejšie menšia. Skladá sa sčasti z členov, ktorí najskôr patrili k prvej skupine, ale po dlhých trpkých sklamaniach sa teraz dostali do opačnej pozície a neveria ničomu, čo sa im v tlačenej podobe dostane pred oči. Nenávidia všetky noviny a buď ich vôbec nečítajú, alebo sa bez výnimky zlostia nad ich obsahom, lebo sa podľa ich názoru skladajú len z klamstiev a neprávd. Títo ľudia sa len ťažko spracúvajú, lebo sa aj k pravdivým informáciám stavajú stále veľmi nedôverčivo. Tým sú stratení pre akúkoľvek pozitívnu činnosť.

Tretia skupina je ďaleko najmenšia. Skladá sa z naozaj duchovne vyspelých moz­gov, ktoré rozvinuli svoje prirodzené nadanie a svoju výchovu a naučili sa samostatne myslieť, ktorí sa snažia vytvoriť si o všetkom, čo im bolo predložené, svoj vlastný názor a ktorí všetko čo prečítali ešte raz čo najdôkladnejšie preverujú a sledujú ďalší vývoj udalostí. Nikdy by nečítali noviny bez toho, že by pritom nepremýšľali, preto to vydavateľ u tejto skupiny vôbec nemá ľahké. Novinári tento druh ľudí milujú, aj keď s určitou rezervovanosťou.

Pre príslušníkov tretej skupiny nie je nezmysel, ktorý sa objavil v tých, alebo oných novinách takým nebezpečím, ba je pre nich bezvýznamný. Rovnako si v prie­behu svojho života zvykli na to, že v každom novinárom sa zo zásady skrýva potme­húd, ktorý hovorí pravdu len niekedy. Bohužiaľ význam týchto znamenitých ľudí spočíva len v ich inteligencii, nie v ich množstve - aké je to nešťastie práve v dobe, keď múdrosť nie je ničím a väčšina všetkým! Dnes keď rozhoduje hlasovací lístok masy, spočíva rozhodujúci význam práve vo veľkých skupinách a táto je na prvom mieste. Stádo naivných a ľahkovážnych.

V záujme štátu a národa by v prvom rade malo byť, aby sa títo ľudia nedostali do rúk zlých, nevzdelaných alebo dokonca zlomyseľných vychovávateľov. Štát je pre­to povinný dozerať na ich výchovu, aby tak zabránil akémukoľvek zlu. Mal by sa pritom zamerať predovšetkým na tlač, lebo jej vplyv na týchto ľudí je ďaleko najväčší a najprenikavejší a nepôsobí len dočasne, ale stále. V jednotnosti a večnom opako­vaní tejto výučby spočíva jej nesmierny význam. Pokiaľ teda niekde, tak predo­všetkým tu štát nesmie zabúdať, že účelu slúžia všetky prostriedky. Nesmie sa nechať zmiasť a oklamať flákačmi tzv. „slobody tlače" a zanedbávať svoju povinnosť a upie­rať národu jeho stravu, ktorú potrebuje a ktorá mu robí dobre. Musí si so všetkou bezohľadnosťou rozhodnutia zaistiť tento prostriedok výchovy ľudu a postaviť ho do služieb národa a štátu.

Akú stravu však nemecká predvojnová tlač predkladala ľuďom? Nebol to snáď najprudší jed, ktorý si človek vôbec môže predstaviť? Nebol snáď srdciam nášho národa naočkovaný najhroznejší pacifizmus práve v čase, keď sa celý oko­litý svet už chystal na pomalé, ale isté zaškrtenie Nemecka? Nenalievala snáď táto tlač už v dobách mieru do mozgu národa pochybnosti o nároku na vlastný štát, aby tak touto voľbou prostriedkov obmedzila predovšetkým jeho obrany­schopnosť? Nebola to snáď nemecká tlač, ktorá nášmu ľudu tak lahodne pred­kladala nezmysel „západnej demokracie", až tento nakoniec uchvátený všetkými týmito predvádzaniami uveril, že svoju budúcnosť môže vložiť do akéhosi ľudo­vého zväzu? Nepomáhal snáď vychovávať náš ľud k biednej nemravnosti? Nebola ňou snáď zosmiešňovaná morálka a mravnosť akoby spiatočníctvo a malomeš­tiacka zadubenosť, až sa aj náš národ stal „moderným"? Nepodkopávala snáď trvalými útokmi samotné základy štátnej autority tak dlho, že potom stačil jediný náraz, pod ktorým sa celá budova zrútila? Nebojovala snáď kedysi všetkými prostriedkami proti každej vôli dať štátu to, čo mu patrí, nezhadzovala snáď ne­pretržitou kritikou vojsko, nesabotovala všeobecnú brannú povinnosť, nenabá­dala na odmietanie dôvery v armádu atď., až kým sa nedostavil úspech?

Činnosť tzv. liberálnej tlače bola hrobárskou prácou na nemeckom národe a ne­meckej Ríši. O marxistických klamlivých letákoch by sa malo úplne mlčať. Pre tieto je lož rovnako životne dôležitá ako myši pre mačku. Veď ich úlohou je len zlomiť v národe jeho ľudovú a národnú chrbticu, aby ho tak pripravili na otroctvo medzi­národného kapitálu a jeho pánov - Židov.

Čo však štát podnikol proti masovému tráveniu celého národa? Nič, ale vôbec nič! Pár smiešnych nariadení, pár pokút za príliš vzplanúce ničomnosti, a to bolo všetko. Preto sa dúfalo, že vďaka lichôtkam, vďaka uznaniu „hodnoty" tlače, jej vý­znamu, jej „výchovného poslania" a podobných nezmyslov sa tento mor zmierni. Židia to však prijali s výsmechom a potvrdili to prehnaným poďakovaním.

Dôvod tohoto potupného jednania štátu nespočíval ani tak v nespoznaní ne­bezpečenstva, ale skôr do neba volajúcej zbabelosti a z toho vyplývajúcej polovi­čatosti všetkých rozhodnutí a opatrení. Nikto nemal tú odvahu siahnuť k prenikavým radikálnym prostriedkom, ale tu sa, ako aj všade inde fušovalo s polovičatými recep­tami a namiesto toho, aby sa priamou ranou zasiahlo priamo srdce, dráždili sa na­najvýš zmije. A to všetko s tým výsledkom, že nielenže všetko zostalo po starom, ale naopak, že veľa inštitúcií, ktoré bolo potrebné zničiť, z roka na rok vzrastali.

Obranný boj vtedajšej nemeckej vlády proti tlači prevažne židovského pôvodu, ktorá pomaly hubila národ, nemal vôbec žiadny smer, bol bez rozhodnosti a pre­dovšetkým bez akéhokoľvek zreteľného cieľa. Intelekt tajnej rady tu úplne sklamal a tak pri odhade významu tohoto boja, ako aj vo výbere prostriedkov a stanovení jasného plánu. Pobiehalo sa neplánovito sem a tam, občas, keď sa veľa hrýzlo, zat­vorila sa na pár týždňov alebo aj mesiacov nejaká tá novinárska zmija, avšak sa­motné hadie hniezdo bolo ponechané na pokoji.

Samozrejme čiastočne to bol dôsledok nekonečne ľstivej taktiky židovstva na jednej strane a na strane druhej potom skutočne hlúposť alebo bezstarostnosť tajnej rady. Nato bol Žid veľmi prešibaný, než aby súčasne nechal napadnúť celú tlač. Nie, časť tlače tu bola k tomu, aby mohla kryť jej zbytok. Zatiaľ čo marxistická tlač vytiahla tým najhrubším spôsobom do boja proti všetkému, čo je ľuďom sväté, napádajúc tým najhanebnejším spôsobom štát a vládu, popudzujúc proti sebe veľké skupiny obyvateľstva, pôsobili občiansko-demokratické židovské noviny zdaním slávnej objektivity, pričom sa trápne vystríhali všetkých silných slov, lebo presne ve­deli, že všetky prázdne hlavy dokážu veci hodnotiť len povrchne, pričom nemajú schopnosť vniknúť do ich podstaty, takže merajú hodnotu vecí práve len z vonkajšej stránky namiesto jej obsahu. Ľudská slabosť, ktorá si zaslúži pozornosť.

Pre týchto ľudí sú noviny ako napríklad „Frankfurter Zeitung" samozrejme vzo­rom všetkej slušnosti. Nikdy nepoužívajú hrubé výrazy, odmietajú akúkoľvek telesnú brutalitu a neustále apelujú na boj s „duchovnými"„ zbraňami, ktoré ležia obdivu­hodným spôsobom na srdci práve bezduchým ľuďom. To je jeden z výsledkov našej polovičatej výchovy, ktorá človeka odpútava od prírodného inštinktu, pumpuje doň­ho určité vedomosti bez toho, že by ho mohla doviesť ku konečnému poznaniu, že usilovnosť a dobrá vôľa sami o sebe nie sú nič platné, ale že tu musí existovať vlastný, a to vrodený rozum. Konečné poznanie je však vždy porozumenie pudovej podstaty - to znamená, že človek nikdy nesmie upadnúť do šialenstva a veriť, že je povolaný byť pánom a znalcom prírody, ako by mu to domýšľavosť polovičatej výchovy mohla sprostredkovávať, ale musí porozumieť základnej nutnosti riadenia prírody a pochopiť, ak je aj tu jeho existencia podriadená týmto zákonom večného boja a zápasu smerom vyššie. Potom pocíti, že vo svete, v ktorom krúžia planéty a slnko okolo planét ich mesiaca, a v ktorom je vždy len sila vládkyňou slabosti a núti ju byť buď jej poslušným služobníkom, alebo ju ničí, nemôžu pre človeka platiť zvláštne zákony. Takisto naňho pôsobia tieto večné princípy poslednej múdrosti. Môže sa pokúsiť ich pochopiť, avšak odpútavať sa od nich sa nikdy nevypláca.

Práve pre našu duchovnú polovicu sveta Židia vydávajú tzv. noviny pre inteli­genciu. Pre tých sú tlačené „Frankfurter Zeitung" a „Berliner Zeitung", pre nich je la­dený tón a na nich takýmto spôsobom pôsobia. Zatiaľ čo sa veľmi starostlivo vyhýbajú všetkým viditeľne vonkajším hrubým formám, zasievajú viac-menej z iných nádob jed do sŕdc svojich čitateľov. Počas lahodného zvuku páčiacich sa tónov a slovných obratov sa im snažia nabalamutiť, že hybnou silou ich počínania sú sku­točne len čisté vedomosti alebo dokonca morálka, zatiaľ čo v skutočnosti to je len geniálne ako aj prehnané umenie vyraziť týmto spôsobom protivníkovi zbraň proti tlači z ruky. Pretože zatiaľ čo jedni plačú nad ťažkosťami, veria všetci hlupáci o to ľahšie, že u druhých ide len o ľahké výstrelky, ktoré však nikdy nesmú viesť k porušo­vaniu slobody tlače, ako sa toto darebáctvo beztrestného klamania a otravovania ľudu nazýva. A tak sa človek hanbí vystúpiť proti tomuto banditizmu, lebo sa obáva, že bude mať proti sebe okamžite celú „počestnú" tlač. Obava, ktorú je tiež nutné zdôvodniť. Len čo sa človek pokúsi vystúpiť proti jedným z týchto hanebných novín, napadnú všetky ostatné noviny jeho stranu, ani za živý svet nie snáď preto, že by obhajovali svoj spôsob boja, nedaj Bože, ide len o princíp slobody tlače a slobody verejnej mienky. Len to má byť obhajované, nič iné. Pod týmto zvukom slabnú aj tí najsilnejší muži, veď vychádzajú z úst samotných „slušných" listov.

A tak môže jed vnikať a pôsobiť v celom krvnom obehu nášho národa bez toho, aby mal štát dostatočné množstvo sily, aby sa stal vládcom nad touto chorobou. V smiešnych polovičatých prostriedkoch, ktoré proti tomu nasadil sa už odzrkad­ľoval hroziaci rozklad Ríše. Lebo inštitúcia, ktorá sa rozhodla prestať sa brániť všet­kými dostupnými zbraňami, už prakticky neexistuje. Každá polovičatosť je zreteľným znamením vnútorného rozkladu, po ktorom skôr, či neskôr musí a bude nasledovať aj vonkajší rozvrat.

Verím, že súčasná správne vedená generácia môže toto nebezpečenstvo zvládnuť omnoho ľahšie. Zažila mnoho vecí, ktoré veľmi posilnili nervy všetkých, ktorí ich doteraz nestratili. Zaiste bude Žid aj v budúcnosti vo svojich novinách dvíhať žalost­ný hlas, keď sa jedného dňa ruka spravodlivosti dotkne jeho milovaného hniezda a urobí prietrž tomuto tlačovému konaniu zla a postaví tento výchovný prostriedok do služieb štátu a nenechá ho viac v držbe nepriateľov národa. Tridsať centimetrový granát syčí stále ešte omnoho viac než tisíc židovských novinárskych zmijí, a preto ­len ich nechajte syčať.

***

Ďalší príklad polovičatosti a slabosti v životne dôležitých otázkach národa pri ve­dení predvojnového Nemecka je nasledujúci: paralelne s politickou mravnou náka­zou národa existuje už mnohé roky o nič menej hrozná zdravotná nákaza ľudského tela. Syfilis začal pustošiť predovšetkým v našich veľkomestách čím ďalej tým viac, zatiaľ čo tuberkulóza žne svoju smrteľnú úrodu skoro v celej krajine.

Napriek tomu, že v obidvoch prípadoch boli následky pre národ priamo príšerné, nepodnikli sa proti ním žiadne rozhodné opatrenia.

Predovšetkým pri syfilise sa dá správanie štátnych a ľudových orgánov označiť za kapituláciu. Pri vážne mienenom potláčaní by sa muselo zasiahnuť celkom ináč, než sa to v skutočnosti stalo. Vymýšľanie liečivých prostriedkov sporného typu, ako aj ich obchodné využitie tejto epidémii veľmi neuškodilo. Aj tu prichádzal do úvahy len boj proti ich príčine a nie potieranie jej dôsledku. Avšak príčina spočíva v prvom rade v našej prostitúcii lásky. Aj keby jej výsledkom nebola táto prírodná nákaza, bola by napriek tomu jednou z najväčších chýb nášho národa. Lebo stačí už morálne pusto­šenie, ktoré so sebou nesie degenerácia, aby národ pomaly, ale iste zahynul. Toto požidovšťovanie nášho duševného života a mamonizácia párového pudu skôr, či ne­skôr zahubí celé naše potomstvo. Namiesto silných detí s prirodzeným vnímaním sa budú rodiť len úbohé zjavenia finančnej účelnosti. Lebo to sa stáva stále viac zákla­dom a predpokladom našich manželstiev. Avšak láska vyvádza niekde inde.

Po určitú dobu sa samozrejme aj tu človek môže vysmievať prírode, avšak pomsta ho neminie, dostaví sa len neskôr alebo lepšie - ľudia ju spoznajú príliš neskoro.

Aké zhubné sú však pre manželstvá následky dlhotrvajúceho pohŕdania prírod­nými predpokladmi, dá sa spoznať u našej šľachty. Tu možno vidieť výsledky rozmno­žovania, ktoré na jednej strane spočívajú na čisto spoločenskej nutnosti a na druhej potom na finančných dôvodoch. To prvé vedie k oslabeniu ako takému, to druhé k otrave krvi. Lebo každá Židovka z obchodného domu sa zdá byť vhodná k dopl­neniu potomstva Jej Jasnosti, ktoré potom tiež podľa toho vyzerá. V obidvoch prípadoch je potom následkom úplná degenerácia.

Naše meštianstvo sa dnes snaží ísť rovnakou cestou a skončí tak aj rovnakým spôsobom.

S úplnou ľahostajnosťou sa chodí okolo existujúcich skutočností, akoby sa po­dobným počínaním dali tieto veci zneškodniť. Nie, skutočnosť že naše veľkomestské obyvateľstvo to vo svojom milostnom živote ťahá stále viac k prostitúcii a že čím ďalej tým viac prepadá do začarovaného kruhu syfilitickej nákazy, čo sa jednoducho nemôže zamlčovať, lebo táto skutočnosť tu je. Výsledky tejto masovej nákazy možno na jednej strane vidieť v ústavoch pre choromyseľných a na druhej strane bohužiaľ na našich deťoch. Obzvlášť tieto sú smutným, biednym výsledkom nezadržateľne sa šíriaceho znečistenia nášho sexuálneho života. V chorobách detí sa odrážajú neresti ich rodičov.

Existuje niekoľko metód ako sa vyrovnať s touto nepríjemnou a hroznou skutoč­nosťou. Jedni nič nevidia, alebo lepšie povedané nič vidieť nechcú. Toto je samo­zrejme ďaleko najjednoduchší a najlacnejší postoj. Ďalšie sa rovnako smiešne zaha­ľuje do posvätených plášťov a naviac sa ešte s klamlivou hanblivosťou o celom probléme hovorí len ako o veľkom hriechu a pred každým lapeným hriešnikom sa vyjadruje predovšetkým svoje najhlbšie rozhorčenie, aby potom mohla pred touto bezbožnou nákazou s pobožným odporom zavrieť oči a prosiť drahého Pána Boha, aby - najlepšie až po ich smrti - zoslal na túto Sodomu a Gomoru síru a mor, aby tomu nehanebnému ľudstvu zasa raz ukázal ďalší poučný príklad. Tretia skupina vidí celkom zreteľne hrozné následky, ktoré so sebou raz táto príšerná nákaza musí priniesť a tiež prinesie, krčia však plecami s tým, že proti tomu rovnako nemôžu nič robiť a že je nutné nechať veci bežať tak ako bežia.

Toto všetko je samozrejme pohodlné a jednoduché, avšak nesmie sa zabúdať na to, že podobnej pohodlnosti padne za obeť celý národ. Výhovorka, že sa iným náro­dom nedarí lepšie, samozrejme na skutočnosti vlastného zániku rovnako nič nezme­ní, len keby pocit, že ostatní sú týmto nešťastím tiež postihnutí, priniesol so sebou pre mnohých zmiernenie ich vlastných bolestí. Otázkou by potom však bolo, ktorý národ sa stal prvým a jediným pánom nad touto nákazou a ktoré národy by vyhy­nuli. Avšak z toho vyplývajú dôsledky. Tiež toto je skúšobným kameňom hodnoty rasy. Rasa, ktorá neobstojí v skúške, tiež zhynie a hriešnici alebo húževnatí jednotlivci budú musieť vyprázdniť priestor. A keďže sa táto otázka týka predovšetkým potom­stva, patrí k tým, ktorí s takýmto hrozným zákonom tvrdia, že hriechy otcov sa budú musieť pomstiť ešte v desiatom pokolení. Pravda, ktorá platí len pri pokrvnom zlo­čine a pri rase.

Hriech proti krvi a rase je dedičným hriechom tohoto sveta a koncom ľudského spoločenstva, ktorému prepadlo.

Naozaj žalostne sa predvojnové Nemecko stavalo práve k tejto otázke. Čo sa dia­lo pre zabránenie nákazy našej mládeže vo veľkomestách? Čo sa robilo proti doráža­niu nákazy a mamonizácie nášho milostného života? A čo k potláčaniu z toho vyplý­vajúcej syfilizácie ľudstva?

Odpoveď najlepšie vyplýva z určenia toho, čo sa muselo stať.

Táto otázka sa nesmie považovať za ľahkovážnu, ale je nutné pochopiť, že na jej riešení záleží šťastie či nešťastie ďalších generácií, že by mohla byť rozhodujúcou pre celú budúcnosť nášho národa. Toto poznanie však zaväzuje k bezohľadným opatre­niam a zásahom. Na špičku všetkých úvah musí nastúpiť presvedčenie, že sa v prvom rade všetka pozornosť celého národa skoncentrovala na toto strašné nebezpečen­stvo, aby si každý jednotlivec mohol vnútorne uvedomiť dôležitosť tohoto boja. Človek môže skutočne prenikavú a často aj ťažko znesiteľnú povinnosť a bremeno uskutočniť len vtedy, keď je každému okrem nutnosti sprostredkovaný tiež poznatok nevyhnutnosti. K tomu však patrí tiež obrovská osveta s vylúčením všetkých inak zavadzajúcich otázok dennej potreby.

Vo všetkých prípadoch, v ktorých ide o splnenie zdanlivo nemožných požiadaviek alebo úloh sa musí všetka pozornosť národa sústrediť len na túto otázku a to tak, ako by od jej výsledku skutočne záviselo jeho bytie a nebytie. Len tak sa v národe dosiahnú skutočne obrovské výkony a úsilia.

Táto základná myšlienka platí aj pre jednotlivých jedincov, pokiaľ chcú títo dosiahnuť veľké ciele. Aj ten jednotlivec to bude schopný dokázať v postupných úsekoch, aj on potom spojí svoje všetko pre naplnenie určitej obmedzenej úlohy a keď s ňou bude hotový, môže si vytýčiť nový úsek. Kto však neprikročí k rozdeleniu dobývanej cesty na jednotlivé etapy, ktoré potom budú plánovito zdolávané za pomoci ostrého zhrnutia všetkých dostupných síl, ten sa nikdy nedostane ku konečnému cieľu, ale zostane visieť niekde na ceste alebo dokonca vedľa nej. Toto prepracovanie sa k cieľu je veľkým umením a vyžaduje vždy nasadenie aj tej poslednej energie, aby táto cesta mohla byť krok za krokom zdolaná.

Základným predpokladom, ktorý je potrebný pre útok na tomto náročnom úseku ľudskej cesty je, aby sa vedeniu podarilo predstaviť širokým masám národa cieľ práve teraz zdolávaný, alebo lepšie povedaný dielčí cieľ, ako jediný cieľ hodný ľudskej pozornosti, pretože od jeho dosiahnutia je všetko závislé. Obrovská masa národa tiež nieje schopná dohliadnuť na úplný koniec cesty bez toho, aby vyčerpala a nezačala pochybovať o jeho úmysle. V určitom rozsahu bude sledovať cieľ, ale ces­tu môže vidieť len po malých úsekoch, podobne ako pútnik, ktorý tiež snáď pozná cieľ svojej cesty a ktorý nekonečnú cestu prekoná tiež ľahšie, ak si ju rozdelí do určitých úsekov a vypraví sa na každý úsek s takým entuziazmom, ako by to bol samotný cieľ celej ďalekej cesty. Len tak sa dostane vpred bez toho, že by klesal na mysli.

Tak sa mala otázka potláčania syfilisu vyložiť pomocou všetkých propagandis­tických prostriedkov ako národná úloha a nie len ako nejaká úloha. Všetkými pro­striedkami sa za týmto účelom malo do ľudí v plnom rozsahu vtĺkať, aké sú všetky škody tohoto hrozného nešťastia až by celý národ prišiel k presvedčeniu, že od riešenia tejto otázky závisí všetko, to znamená jeho budúcnosť alebo zánik.

Až po takej, hoci roky trvajúcej príprave bude pozornosť a tým aj rozhodnosť celého národa prebudená do tej miery, že bude možné siahnuť aj po veľmi ťažkých a obetavých opatreniach bez nebezpečenstva úteku, neporozumenia, alebo opustenia zo strany masy.

Lebo k tomu, aby bol tento mor zrazený na kolená, budú potrebné nesmierne obete ako aj obrovská práca.

Boj proti syfilisu vyžaduje boj proti prostitúcii, proti predsudkom, starým zvyk­lostiam, proti doterajším predstavám, všeobecným názorom a v neposlednom rade aj proti falošnej hanblivosti v určitých kruhoch.

Prvým predpokladom pre morálne právo bojovať proti týmto veciam, je umož­nenie rýchleho výdaja nasledujúcej prichádzajúcej generácie. Už v neskoršom sobáši spočíva sama o sebe nutnosť zachovania istého zariadenia, ktoré je, a tu sa človek môže krútiť ako chce, hanbou ľudstva, a zostáva zariadením, ktoré človeku, ktorý sa vo svojej skromnosti rád považuje za verný obraz boží, vôbec neprislúcha.

Prostitúcia je hanbou ľudstva, ktorá sa nedá zničiť morálnymi prednáškami, pobožnou žiadosťou atď., ale jej obmedzenie a nasledujúce konečné odstránenie si vyžaduje celý rad predpokladov. Prvým z nich je však vytvorenie možnosti skorého sobáša, ktorýz odpovedá ľudskej prirodzenosti a to predovšetkým u muža, lebo žena je tu rovnako len pasívnou súčasťou.

Akí pomätení až nezrozumiteľní sú dnes ľudia, možno zistiť z toho, že pomerne často možno počuť matky z tzv. „lepšej" spoločnosti ako rady by pre svoje dieťa našli muža, ktorý je „skúsený" atď. Že je to tak väčšinou lepšie, a nie obrátene a nech si chudáčisko dievča šťastne nájde takéhoto podobného skúseného Janka a deti budú zreteľným výsledkom tohoto rozumného manželstva. Keď sa uváži, že ešte samo od seba nastane pokiaľ možno veľké obmedzenie plodnosti, a že prírode bude zabránené v prírodnom výbere, a že bude samozrejme zachovaná každá taká odporná bytosť, potom naozaj zostáva otázkou, prečo ešte taká inštitúcia existuje a aký má vôbec zmysel. Nieje potom toto prostitúcia sama o sebe? Hrá tu povinnosť voči potomstvu vôbec nejakú úlohu? Alebo nikto netuší, akú kliatbu človek uvaľuje na svoje deti a vnúčatá vďaka takému ľahkovážnemu a zločinnému spôsobu obha­joby posledného prírodného zákona, ale aj posledného záväzku voči prírode?

Takto sa zdegenerovali kultúrne národy a pomaly zanikli.

Tiež manželstvo nemôže byť samoúčelné, ale musí slúžiť na rozmnožovanie a udržiavanie druhu a rasy. Len to je jej zmyslom a úlohou.

Za týchto predpokladov môže byť jej správnosť meraná len pomocou spôsobu, ktorým spĺňa svoju úlohu. Už preto je skorý sobáš správny, dodáva totiž mladej rodine takú silu, z ktorej môže vzísť len zdravé a odolné potomstvo. Samozrejme pre jej existenciu je potrebný celý rad spoločenských predpokladov, bez ktorých je skorý sobáš nemysliteľný. Z tohoto dôvodu nemôže byť riešenie takejto drobnej otázky rozuzlené bez naliehavých opatrení zo sociálneho hľadiska. Aký veľký to má význam, by malo byť najzreteľnejšie viditeľné na dobe, keď tzv. „sociálna" republika svojou neschopnosťou riešiť bytovú otázku, jednoducho zabránila mnohým sobášom a týmto podporila prostitúciu.

Nezmysel nášho spôsobu rozdeľovania platov, ktorý neberie žiadny ohľad na otázku rodiny a jej výživy je tiež dôvodom, prečo sa mnohé sobáše vôbec neusku­točnia.

K skutočnej likvidácii prostitúcie sa môže prikročiť až vtedy, keď bude zásadnou zmenou sociálnych pomerov umožnený skorší sobáš, než je teraz všeobecne bežné. Totoje najzákladnejším predpokladom pre riešenie tejto otázky.

Na druhej straneje nutné z výchovy a zo vzdelávania odstrániť celý rad chýb, kto­ré si dnes nikto ani nevšimne. Predovšetkým musí byť do doterajšej výchovy vnesená vyváženosť medzi duchovnou výučbou a telesným posilňovaním a otužovaním. To čo sa dnes nazýva „gymnázium", je výsmechom gréckeho vzoru. Pri našej výchove sa úplne zabudlo na to, že zdravý duch má sídliť v zdravom tele. A zvlášť vtedy, keď sa človek zameria na väčší celok národa, zistí, že až na niekoľko málo výnimiek nado­búda táto veta obrovskú platnosť.

Boli časy v predvojnovom Nemecku, keď sa o túto pravdu vôbec nikto nestaral. Človek jednoducho hrešil na svojom tele a domnieval sa, že v jednostrannej duchovnej výchove má istú záruku veľkého národa. Omyl, ktorý sa začal mstiť skôr, než sa niekto mohol domnievať. Nebola to náhoda, že boľševická vlna našla pevnú pôdu pod nohami práve tam, kde sa zhromažďovalo hladom a trvalou výživou vysilené obyvateľstvo - v strednom Nemecku, Sasku a Porýni. Na všetkých týchto územiach sa ani tzv. „inteligencia" nezmohla na žiadny vážny odpor proti židovskej nákaze a to z jediného jednoduchého dôvodu: inteligencia bola sama natoľko telesne vyčerpaná aj keď nielen z dôvodov núdze, ale skôr z dôvodov zlej výchovy. Výhradne duchovný prístup našej výučby horných vrstiev ich robí neschopnými práve v časoch, v ktorých o udržaní alebo presadení sa potom nerozhoduje duch, ale päsť. V telesných troskách často drieme podstata osobnej zbabelosti.

Nadmerné zdôrazňovanie čistej duchovnej výučby a zanedbávanie telesného výcviku podnecuje v rannej mladosti začiatok sexuálnych predstáv. Mládenec, ktorý je športom a turnajmi vedený k železnej otužilosti, podlieha potrebe zmyslového ukájania menej než pecivál, ktorý je kŕmený výhradne duchovnou stravou. Rozumná výchova by na toto mala brať ohľad. Okrem toho nesmie stratiť nič z očí, lebo očakávanie zdravého mladého muža pred ženou bude iné než pre predčasne skazeného slabocha.

Preto musí byť celá výchova prispôsobená tomu, aby sa voľný čas našej mládeže úplne využil na prospešné otužovanie tela. Mládež nemá právo sa v týchto rokoch záhaľčivo potulovať po okolí, vnášať do našich ulíc a kín nebezpečie a neistotu, ale mala by po skončení svojich denných povinností upevňovať a zoceľovať svoju telesnú schránku, aby v budúcnosti nemusela pokladať život za príliš poddajný. Toto pripraviť, previesť, riadiť a viesť, je skutočným poslaním výchovy mládeže a nielen napumpovaním tzv. vedomostí. Je tiež nutné zrealizovať predstavu, že spracovávanie svojho tela je vecou každého jedinca. V záležitostiach potomstva a s ním spojenými prehreškami proti rase neexistuje žiadna sloboda.

Súčasne s výchovou tela musí byť nastolený boj proti otrave ducha. Všetok náš dnešný verejný život porovnáva sexuálne predstavy a podnety. Všimnime si dnešné jedálne lístky kín, varieté a divadiel. Človek môže len ťažko popierať, že to nie je tá najlepšia strava pre našu mládež. Na výkladoch a informačných stĺpoch sa pracuje všetkými možnými prostriedkami, len aby prilákali pozornosť širokých vrstiev oby­vateľstva. Že to našej mládeži spôsobuje nenapraviteľné škody, musí byť každému, ktorý medzitým nestratil schopnosť vžiť sa do ich duše, úplne jasné. Táto zmyslovo stiesnená atmosféra vedie k predstavám a k vzrušeniu v dobe, keď chlapec ešte nemôže mať pre tieto veci žiadne porozumenie. Výsledok tohoto spôsobu výchovy sa dá dnes na našej mládeži študovať nie práve potešujúcim spôsobom. Je predčasne vyspelá a tiež aj predčasne zostarnutá. Zo súdnych siení sa občas na verejnosť dostávajú odstrašujúce prípady, ktoré umožňujú ohromujúce pohľady do duchov­ného života našich štrnásťročných a pätnásťročných. Kto by sa čudoval tomu, že si syfilis vyberá svoje obete aj v tejto vekovej kategórii? A nie je smutné vidieť, keď sa väčšina takých telesne slabých, duševne skazených mladých ľudí dostane do manžel­ského zväzku s veľkomestskou kurvou?

Nie, kto chce vidieť zánik prostitúcie, musí v prvom rade pomôcť odstrániť jej duševné predpoklady. Musí zničiť zlo našej mravnej nákazy veľkomestskej kultúry a to celkom bezohľadne a bez zaváhania pred krikom a nárekom, ktorý tým samo­zrejme spôsobí. Pokiaľ nevytiahneme našu mládež z bahna jej dnešného okolia, utopí sa v ňom. Kto tieto veci nechce vidieť, podporuje ich a stáva sa spoluvinníkom na pomalom prostituovaní našej budúcnosti, ktorá závisí len od našej budúcej generácie. Toto očisťovanie našej kultúry by sa malo vzťahovať na skoro všetky oblasti. Divadlo, umenie, literatúra, kino, tlač, plagáty a výklady je potrebné očistiť od prejavov zahnívajúceho sveta a postaviť ich do morálnych služieb štátu a kultúry. Verejný život musí byť oslobodený od smradľavého parfému modernej erotiky rovnako ako od každej nemužsky ostýchavej neúprimnosti. Pri všetkých týchto veciach musí byť vytýčený smer a cieľ s prihliadnutím na zachovanie zdravia nášho národa, čo sa týka tela aj duše. Právo osobnej slobody tu ustupuje pred povinnosťou zachovania našej rasy.

Len po prevedení všetkých týchto opatrení môže byť začatý zdravotný boj proti samotnej nákaze s určitými vyhliadkami na úspech. Avšak ani v tomto prípade ne­smú byť použité polovičaté opatrenia, ale aj tu sa bude musieť pristúpiť k najtvrdším a najprenikavejším rozhodnutiam. Je polovičatosťou ochraňovať nevyliečiteľne cho­rých ľudí, ktorí môžu nákazu neustále prenášať na zvyšok zdravého obyvateľstva. Zodpovedalo by to humanite, keď aby sme neublížili jednému, necháme radšej zomrieť sto ďalších. Požiadavka, aby bolo chybným ľuďom zabránené v plodení ďal­ších defektných potomkov je požiadavkou najzdravšieho rozumu a vo svojom sústav­nom prevádzaní znamená najhumánnejší čin ľudstva. Ušetrí trápenie miliónom nešťastných a vo svojich dôsledkoch povedie k zvyšujúcemu sa ozdravovaniu vôbec. Rozhodnosť zakročiť v tomto smere postaví do cesty prekážku aj ďalšiemu šíreniu pohlavných chorôb. Lebo tu sa bude musieť, ak to bude potrebné, prikročiť k nemilosrdnému oddeleniu nevyliečiteľne chorých. Pre nešťastne postihnutých je to síce barbarské opatrenie, avšak pre súčasný a budúci svet je to požehnanie. Dočasná bolesť jedného storočia môže a tiež vykúpi tisícročné utrpenie.

Boj proti syfilisu a jej sprievodkyni prostitúcii je jednou z najkrutejších úloh ľud­stva. Najkrutejších preto, že pri tom nejde o vyriešenie jednej úlohy, ale o odstrá­nenie celého radu škôd, ktoré dávajú podnet pre následné javy tejto nákazy. Lebo ochorenie telesnej schránky je tu len dôsledkom ochorení morálnych, sociálnych a rasových inštinktov.

Pokiaľ sa tento boj z dôvodov pohodlnosti, alebo snáď zbabelosti nevybojuje, môže si človek po päťsto rokoch prehliadnuť dotyčné národy. Verných podôb bohov nájdete bez toho, že by ste sa chceli len veľmi málo rúhať.

Ako sa však v starom Nemecku človek pokúšal vysporiadať s touto nákazou? Po tichom preskúmaní z toho vyplynie skutočne zarmucujúca odpoveď. Vo vládnych kruhoch boli celkom iste príšerné škody tejto nemoci známe, avšak jej dôsledky neboli zrejme celkom správne domyslené. V samotnom boji proti nej vláda úplne zly­hala a pristúpila miesto radikálnych reforiem, radšej k smiešnym opatreniam. Okolo choroby sa doktorovalo kolom dokola a príčina sa nechávala príčinou. Jednotlivé prostitútky boli podrobené zdravotnej kontrole, boli prehliadané, ako to v tej dobe len bolo možné a v prípade zisteného ochorenia boli strčené do nejakého lazaretu, z ktorého boli po zvonku prevedenom vyliečení vypustené medzi ďalších ľudí.

Bol samozrejme zavedený „ochranný paragraf", podľa ktorého hrozila pre naka­zenú, alebo nie celkom vyliečenú osobu pokuta za pohlavný styk. Takéto opatrenie je samozrejme správne, avšak v praxi opäť skoro úplne zlyhalo. Po prvé to bude žena, ktorá je týmto nešťastím postihnutá - a to už z dôvodov našej alebo lepšie jej výchovy- kto zrejme vo väčšine prípadov odmietne svedčiť proti zvrhlému zlodejovi jej zdravia, čo sa väčšinou deje za trápnych sprievodných okolností a nebude sa chcieť nechať vláčiť po súdnych sieňach. Práve jej to nie je nič platné, ona bude vo väčšine tých prípadov tá najviac postihnutá - veď ju postihuje opovrhnutie jej bez­citného okolia predsa ďaleko viac, než by to bolo v tomto prípade u muža. A koneč­ne predstavte si tú situáciu, keby nosite2om tejto choroby bol jej manžel. Zažalovala by ho? Alebo čo by potom mala robiť?

U muža k tomu pristupuje ešte tá skutočnosť, že veľmi často tejto nákaze vbehne do cesty pod vplyvom nemalého množstva požitia alkoholických nápojov, lebo v tomto stave nie je schopný celkom správne odhadnúť kvalitu svojej „vyvolenej", čo je chorým prostitútkam veľmi dobre známe a stále ich to podnecuje loviť mužov práve v tomto ideálnom stave. Výsledkom potom je, že tento je potom nemilo pre­kvapený a ani najusilovnejším spomínaním, nemôže si vybaviť svoju milosrdnú ob­šťastňujúcu sprievodkyňu, čo nikto v takom meste ako napríklad Berlín, či Mníchov nemôže považovať za žiaden div. K tomu sa ešte pridáva fakt, že väčšinou ide o návštevníkov z vidieka, ktorí aj tak celkom bezradne prepadnú kúzlu veľkomesta.

Konečne však, kto môže vedieť, či je zdravý alebo chorý? Neexistuje snáď dostatok prípadov, keď zdanlivo vyliečený opäť ochorie a spôsobí strašnú pohromu bez toho, že by to zo začiatku býval tušil?

A tak je praktický účinok tejto ochrany zákonným postihom zavinenej nákazy v skutočnosti rovný nule. To isté platí aj o prehliadkach prostitútok a konečne ich liečenie je aj dnes stále ešte neisté a pochybné.

Isté je len jedno, že nákaza sa napriek všetkým opatreniam šíri stále ďalej. Tým je najpresvedčivejším spôsobom potvrdená jej neúčinnosť.

Lebo všetko, čo bolo okrem toho ešte urobené, bolo rovnako tak nedostačujúce ako aj smiešne. Duševnej prostitúcii národa sa nezabránilo, neurobilo sa tiež nič proti jej zabráneniu.

Kto chce tieto veci brať na ľahkú váhu, ten by si mal preštudovať štatistické podklady o šírení tejto zákernej nákazy, porovnať jej narastanie počas posledných sto rokov a domýšľať si jej ďalší rozkvet. A človek by musel mať inteligenciu somára, aby mu z toho po chrbte neprebehlo nepríjemné zamrazenie!

Slabosť a polovičatosť, s akou sa v starom Nemecku pristupovalo k tomuto strašnému úkazu, možno hodnotiť ako zreteľné znamenie rozkladu jedného národa. Pokiaľ niet dosť sily pre boj za vlastné zdravie, zaniká právo na život v tomto svete večného boja. Patrí len silnému „celku" a nie slabej „polovičatosti".

Jedným z najzreteľnejších znamení rozkladu starej Ríše bol pomalý pokles vše­obecnej kultúrnej úrovne, pričom ako kultúru nemám na mysli to, čo sa dnes ozna­čuje slovom civilizácia. To sa naopak zdá byť veľkým nepriateľom skutočnej du­chovnej a životnej úrovne.

Už od prelomu storočia sa do nášho umenia začal vkrádať prvok, ktorý bol do tých čias úplne neznámy a cudzí. Naozaj aj v skorších dobách existovali poklesky voči vkusu, ale šlo tu skôr o umelecké vykoľajenia, ktorým následné generácie prisúdili aspoň akú takú hodnotu, než o úpadkové až chorobomyseľné výtvory, ktoré s ume­ním nemajú nič spoločného. V nich sa začal kultúrne odzrkadľovať samozrejme len neskorší zreteľný politický rozklad.

Boľševické umenie je jedinou možnou kultúrnou formou života a duševného výrazu boľševizmu ako takého.

Komu to pripadá čudné, ten nech sa pozrie na umenie šťastne zboľševizovaných štátov a s hrôzou sa zoznámi s chorobnými výstrelkami šialených a zúbožených chu­dákov, ktoré poznáme od prelomu storočia pod pojmami kubizmus a dadaizmus, ktoré sú tam obdivované ako oficiálne štátom uznávané umenie. Takisto počas krátkeho trvania Bavorskej Republiky Rád sa tento jav objavil. Už tu bolo možné vidieť, ako všetky oficiálne plagáty, propagačné kresby v novinách atď. v sebe niesli známku nielen politického, ale aj kultúrneho rozkladu.

Tak ako bol ešte pred šesťdesiatimi rokmi len ťažko mysliteľný politický rozvrat dnešnej veľkosti, o kultúrnom poli vôbec nehovoriac, tak sa už od roku 1900 začal odrážať vo futuristických a kubistických výtvoroch. Pred šesťdesiatimi rokmi by vý­stava tzv. dadaistických „zážitkov"„ bola úplne nemysliteľná a ich usporiadatelia by skončili v ústave pre choromyseľných, zatiaľ čo dnes sa dokonca predsedajú umel­eckým zväzom. Vtedy sa tento mor nemohol vyskytnúť, lebo by to nedopustila ani verejná mienka, ani štát. Pretože úlohou štátnej správy je nedopustiť, aby národ bol vydávaný do pazúrov duševného šialenstva. Pri niečom takom by však jedného dňa musel podobný vývoj zákonito skončiť. Totiž toho dňa, kedy by tento druh umenia začal zodpovedať všeobecného vnímaniu, by došlo k závažnej premene ľudstva. Začal by spätný vývoj ľudského mozgu, jeho koniec by si snáď nebolo možné ani domyslieť.

Keď si človek z tohoto hľadiska uvedomí vývoj nášho kultúrneho života za posledných 25 rokov, s hrôzou zistí, ako veľmi sme do tohoto spätného vývoja zapletení. Všade okolo seba narážame na semená, ktoré spôsobujú vznik bujnej vegetácie, ktorá našu kultúru skôr, či neskôr úplne zaškrtí. Tiež v nich sa dá vidieť znamenie rozkladu pomaly zahnívajúceho sveta. Beda národom, ktoré už nie sú schopné byť pánmi tejto choroby!

Túto chorobu možno v Nemecku vidieť v podstate vo všetkých oblastiach umenia a kultúry vôbec. Zdá sa, akoby už všade bol prekročený najvyšší bod a všetko smerovalo ku konečnému zániku. Divadlo pokleslo zrejme najnižšie a keby sa proti prostitúcii umenia nepostavili aspoň dvorné divadlá, iste by vtedy boli ako kultúrny faktor bezo zvyšku vyradené. Pretože, ak by sa odhliadlo od týchto a pár výnimiek, nadobudli by estrádne vystúpenia na javiskách asi takú mieru, že by pre národ stratilo zmysel tieto divadlá vôbec navštevovať. Bolo by smutným znamením vnútorného rozkladu, že nebolo možné mládež do týchto tzv. „umeleckých dielní" posielať, čo sa celkom bez hanby dávalo na vedomie všeobecným panoptickým varovaním: „mládeži neprístupné!".

Na týchto miestach by sa mali zaviesť také preventívne opatrenia, ktoré by v prvom rade slúžili na výchovu mládeže a nie na obveseľovanie starých znudených vrstiev obyvateľstva. Čo by asi povedali všetci veľkí dramatici všetkých čias na také opatrenia a hlavne, čo by povedali okolnostiam, ktoré k týmto opatreniam viedli? Ako by sa asi rozhorčil Schiller, ako by sa rozhorčene odvrátil Goethe.

Ale samozrejme čím sú Schiller, Goethe alebo Shakespeare proti dnešným hrdinom modernej nemeckej poézie staré obnosené a prežité, nie - prekonané zjavenia. Lebo najcharakteristickejšie na tejto dobe je to, že neprodukuje len viac špiny, ale že súčasne poškvrňuje všetkých skutočných velikánov minulosti. To sú úkazy, ktoré možno vidieť vždy v takýchto časoch. Čím podlejšie a hanebnejšie sú prejavy doby a ich súčasníkov, tým viac sú nenávidení svedkovia niekdajšej slávy a veľkosti. V týchto časoch by títo ľudia najradšej podobné spomienky na minulosť ľudstva odprevadili zo sveta, aby zabránením možnosti porovnania, mohli zamieňať vlastný gýč aspoň za umenie. A preto čím úbohejšia a biednejšia je každá nová inštitúcia, o to viac usiluje sa o vymazanie posledných stôp minulých čias. Pritom môže každá skutočne hodnotná inovácia spoločnosti bezstarostne nadviazať na skvelé úspechy minulých generácií. Nie je nutné sa obávať, že by snáď pred minulosťou vybledli. Naopak zo všeobecnej pokladnice ľudskej kultúry prispeje tak hodnotnou mierou, že sama o sebe často vyzdvihne úplné ocenenie spomienky na skoršie výkony, aby tak novému talentu zaistila úplné porozumenie súčasnosti. Len ten, kto si od sveta nenechá nič venovať, ale sám sa snaží o to, ako by mu chcel dať bohviečo, nenávidí všetko skutočne krásne a najradšej by to chcel poprieť, či dokonca zničiť.

Toto v žiadnom prípade neplatí len pre nové úkazy na poli všeobecnej kultúry, ale aj pre úkazy na politickom poli. Nové revolučné hnutia budú staré formy nenávidieť o to viac, čím podradnejšie sú tieto hnutia samotné. Aj tu je možné vidieť, ako sa túžba nechať zažiariť vlastný gýč ako niečo pozoruhodné, môže zmeniť na nenávisť proti hodnotnému dobru minulých čias. Dokým bude žiť napríklad historická spomienka na Fridricha Veľkého, môže Fridrich Ebert vyvolávať len podmienený úžas. Hrdina zo Sanssousi je v porovnaní s bývalým výčapníkom z Brém ako slnko a mesiac. Až keď slnko zapadne, začne mesiac svietiť. Preto je tiež nenávisť všetkých novomesačníkov ľudstva voči stáliciam pochopiteľná. Počas politického života sa tieto nuly, keď im už osud dočasne vhodí do lona moc, snažia nielen neúnavnou horlivosťou poškvrňovať a špiniť minulosť, ale sa aj vyhýbať vonkajšími prostriedkami všeobecnej kritike. Ako príklad tu môžeme uviesť vydanie zákona na ochranu republiky novej Nemeckej Ríše.

Len čo sa nejaká nová myšlienka, učenie, nový svetový názor alebo politické či hospodárske hnutie snaží popierať minulosť, ohovárať ju a znevažovať ju, je nutné sa už pred týmto popudom mať dobre na pozore. Väčšinou je dôvodom k takejto nenávisti ich vlastná menejcennosť alebo nejaký vlastný zlý úmysel. Skutočná požehnaná obroda ľudstva bude vždy a stále začínať stavať tam, kde sa končí dobrý posledný základ. Nebude sa hanbiť použiť ani staré dobré existujúce pravdy. Veď celá ľudská kultúra a človek sám sú len výsledkom jedného dlhého vývoja, ku ktorému každá generácia priložila a zasadila svoj stavebný kameň. Zmysel a účel re­volúcií potom nieje zrúcať naraz celú budovu, ale odstrániť zle zasadený a nevhodný kameň a na jeho uvoľnené miesto zasadiť kameň nový a vhodnejší.

Len vtedy sa môže a smie hovoriť o pokroku ľudstva. V inom prípade svet nikdy nevyjde z chaosu. Inak by každej generácii patrilo právo odmietnuť minulosť a tým aj predpoklad smieť vlastnou prácou zničiť všetky hodnoty minulosti.

Tak na stave našej celej predvojnovej kultúry nebola najsmutnejšia len úplná impotencia umeleckej a všeobecne kultúrnej tvorivej sily, ale aj nenávisť, s ktorou bola poškvrňovaná a znevažovaná spomienka na veľkú minulosť. Skoro vo všetkých umeleckých oblastiach, predovšetkým v divadle a literatúre, sa začiatkom storočia začali na úkor hanobených a znevažovaných klasikov presadzovať nové, menej významnejšie smery. Ako by táto doba zahanbujúcej menejcennosti mohla vôbec niečo prekonať. Avšak z tejto snahy poprieť súčasnosti minulosť, vychádzali jasne a zreteľne na povrch zlé úmysly týchto apoštolov budúcnosti. Už z toho sa malo spoznať, že tu sa nejedná o nové hoci zlé kultúrne poňatie, ale že ide o proces ničenia základov samotnej kultúry za účelom pokiaľ čo možno najväčšieho pobláznenia zdravého umeleckého vnímania a duchovnej prípravy politického boľševizmu. Lebo pokiaľ je obdobie Perikla zosobnené Parthenonom, potom je boľševická prítomnosť zobrazená kubistickým úškľabkom.

V tejto súvislosti je nutné poukázať na opätovnú zreteľnú zbabelosť tej časti nášho národa, ktorý mal byť na základe svojej výchovy a svojej pozície povinný vy­tvoriť front proti tejto kultúrnej potupe. Zo samotného strachu pred krikom boľševi­zujúcich kultúrnych apoštolov, ktorí prudko napadli každého, kto v nich nechcel roz­poznať koruny tvorby a nazvali ho spiatočníckym meštiakom, sa zriekli akéhokoľvek vážneho odporu a podrobili sa, ako to tak vyzerá nevyhnutnému. Človek začal mať doslovne strach pred týmito pološialencami a podvodníkmi nevážiacimi si minulosť. Ako keby bolo hanbou neporozumieť produktom duševných degenerátov, či preši­baných podvodníkov. Títo apoštolovia umenia mali samozrejme veľmi jednoduchý prostriedok, ktorým sa snažili svoj nezmysel potvrdiť ako veľmi úžasnú vec. Pred­stavovali každú nezrozumiteľnú a zreteľne pomätenú vec ako tzv. vnútorný prežitok prekvapenej súčasnosti. Takýmto lacným spôsobom už vopred väčšine ľudí zne­možnili akýkoľvek odpor. Lebo o tom, že by aj toto mohol byť vnútorný pôžitok sa nedalo pochybovať. Pochybovať sa však dalo o tom, či je prípustné predkladať zdravej verejnosti také halucinácie duševne chorých alebo zločincov. Diela Moritza von Schwinda alebo Böcklina boli tiež vnútorným pôžitkom, avšak od umelcov nadaných od Boha a nie od nejakých šašov.

Tu bolo možné zistiť skutočnú biednu zbabelosť našej tzv. inteligencie, ktorá sa vykrúcala z akéhokoľvek skutočného odporu proti tomuto zamurovaniu zdravého inštinktu nášho národa a radšej nechala naň, aby sa s týmto drzým nezmyslom vyrovnal ako len chce. Aby nebol považovaný za umeleckého pomätenca, zmieril sa človek s každým výsmechom umenia, aby konečne stratil istotu pri zrovnávaní dobrého so zlým.

Všetko to bolo znamením zhoršujúcich sa pomerov.

***

Ako vážne znamenie je nutné zdôrazniť aj nasledujúce:

V 19. storočí začali naše mestá stále viac strácať charakter kultúrnych centier a začali klesať len na ľudské sídliská. Malá zviazanosť so svojim rodiskom, ktorá je typická pre dnešný mestský proletariát je následkom toho, že tu skutočne ide len o dočasné miesto pobytu a o nič iné. Čiastočne to súvisí s častou zmenou bydliska zapríčinenou sociálnymi podmienkami, ktoré človeku neumožňujú vytvoriť si skutoč­nú väzbu k svojmu mestu. Na druhej strane je nutné hľadať príčinu vo všeobecnej kultúrnej bezvýznamnosti a chudobe našich súčasných miest.

Avšak v časoch oslobodzovacích vojen boli nemecké mestá menšie nielen čo do počtu, ale aj svojou veľkosťou. Tých pár skutočných veľkomiest bolo väčšinou rezidenciami a ako také mali sami o sebe už určitú kultúrnu hodnotu a väčšinou tiež určitý umelecký vzhľad. Tých pár miest s viac než päťdesiattisíc obyvateľmi bolo oproti dnešným mestám s rovnakým počtom obyvateľov vzhľadom na hospodárske a kultúrne poklady omnoho bohatšie. Keď Mníchov dosiahol šesťdesiattisíc oby­vateľov bol už uchádzačom o to, aby sa stal jednou z prvých kultúrnych dielní. Dnes tento počet dosiahla, pokiaľ ho teda už dávno neprekročila, skoro každá robot­nícka osada, avšak väčšinou bez akéhokoľvek vlastného skutočného významu. Len nahromadenie obytných a nájomných kasární, nič viac. Ako môže pri takej bez­významnosti vzniknúť akákoľvek bližšia väzba na podobné miesto, to je pre mňa záhadou. Ťažko bude mať niekto bližšiu väzbu na miesto, ktoré nemôže ponúknuť nič viac, než akékoľvek iné, ktorému chýba známka akejkoľvek individuality a v kto­rom sa človek trápne vyhýba všetkému, čo by aspoň zďaleka mohlo predstavovať umenie.

Ale ako by to nestačilo, začína i vo veľkomestách so stúpajúcou tendenciou pribúdať počet obyvateľstva, ktoré je stále chudobnejšie z hľadiska všetkých skutoč­ných umeleckých hodnôt. Veľkomestá vyzerajú čím viac tým opotrebovanejšie a vyža­rujú úplne rovnaký obraz, hoci vo väčšom rozsahu ako malé chudobné továrenské osady. To, čo nová doba priniesla kultúrnemu obrazu našich veľkomiest, je úplne nevyhovujúce. Všetky naše mestá žijú zo slávy a pokladov minulosti. Odmyslime si napríklad zo súčasného Mníchova všetko, čo bolo postavené za vlády Ľudovíta I. a s hrôzou zistíme, aký chudobný bol od tej doby prírastok významných umeleckých diel. A to isté platí pre Berlín a väčšinu ďalších miest.

Ešte podstatnejšie je však nasledujúce: naše dnešné veľkomestá nemajú nijaké pomníky ovládajúce celkový mestský obraz, ktoré by mohli prehovoriť ako skutočné symboly celej doby. To však bolo bežné v starovekých mestách, keď skoro v každom bol postavený zvláštny monument ich hrdosti. Charakteristika antických miest nespočívala v súkromných budovách, ale vo verejných pomníkoch, ktoré neboli určené pre okamih, ale pre večnú slávu. Lebo v nich sa neodrážalo bohatstvo jedin­ca, ale veľkosť a význam verejnosti. Tak vznikali pomníky, ktoré veľmi dobre plnili účel sprostredkovávať jednotlivým obyvateľom daným spôsobom spojenie s ich mestom, čo sa nám dnes mnohokrát zdá skoro nezrozumiteľným. Lebo to, čo videl, neboli ani tak chudobné domy súkromných majiteľov ako skôr veľkolepé stavby celej spoločnosti. Oproti nim sa potom obytný dom stával skutočne len nepodstatnou podružnosťou.

Až keď sa porovnajú pomery rozmerov antických štátnych stavieb s vtedajšími obytnými budovami, len potom človek porozumie tomu, prečo na prvé miesto kládli prečnievajúcu vážnosť a mohutnosť zdôraznenia princípov verejných stavieb. Tých pár strmých kolosov, ktoré dnes obdivujeme v zrúcaninách a vykopávkach starého antického sveta, nie sú bývalé obchodné budovy, ale svätyne a štátne stavby. Teda diela, ktorých majiteľmi bola široká verejnosť. Dokonca v samotnom lesku Ríma neskorej doby neboli na prvých miestach vily a paláce jednotlivých občanov, ale svätyne a žriedla, štadióny, cirkusy, akvadukty, baziliky atď., ktoré patrili štátu a teda všetkému ľudu.

Dokonca ešte germánsky stredovek zachovával túto vedúcu zásadu aj keď z celkom iného umeleckého pohľadu. To, čo bolo v staroveku vyjadrené v Akropole alebo Pantheone, sa teraz zahltilo do formy gotických katedrál. Ako ohromne pôso­bili tieto monumentálne stavby oproti malému hemženiu sa živnostenských dreve­ných alebo tehlových stavieb stredovekého mesta. Boli a stále ešte sú symbolmi, ktoré určujú charakter a obraz daného miesta, aj keď dnes vedľa nich vyrastajú stále vyššie nájomné kasárne. Münster, Rathäuser a Schrannenhallen tvoria ako ochranné veže viditeľné symboly poňatia, ktorých základy zodpovedajú zasa len antike.

Aký smiešny je však dnešný vzťah medzi štátnymi a súkromnými stavbami. Pokiaľ by osud Ríma mal postihnúť Berlín, mohli by naši potomkovia ako obdivuhodné diela našej doby charakterizujúce našu kultúru obdivovať len pár židovských nákup­ných domov a hotelov niekoľkých spoločností. Veď nech človek porovná hrozný roz­por, ktorý vládne medzi ríšskymi stavbami, finančnými alebo hospodárskymi stavba­mi a to dokonca v takom meste, ako je Berlín.

Tiež vynakladané sumy pre štátne stavby sú väčšinou skutočne smiešne a nedo­stačujúce. Nestavajú sa stavby do budúcnosti, ale viac pre monumentálnu potrebu. Nijaká vyššia myšlienka tu bohužiaľ nie je zastúpená. Berlínsky zámok v dobe jeho vybudovania bol vo vzťahu k prítomnosti dielom iného významu než napríklad nová knižnica. Zatiaľ čo jediný vojnový krížnik predstavuje hodnotu viac než šesťdesiat miliónov, bola na prvú monumentálnu stavbu Ríšskeho snemu, ktorý mal byť postavený na veky, schválená ani nie polovica. A keď prišla na rozhodovanie otázka vnútorného vybavenia, hlasoval vysoký dom proti použitiu kameňa a nariadil obložiť steny sadrou. Teraz sa parlamentári na počudovanie zachovali správne. Sadrové hlavy tiež nepatria medzi kamenné steny.

Tak chýba našim súčasným mestám prečnievajúci symbol národnej pospolitosti, a preto sa človek nemôže čudovať, že vo svojich mestách nemôže vidieť žiaden symbol. Musí dôjsť k spustošeniu, ktoré sa svojou ľahostajnosťou dnešných obyva­teľov veľkomesta prakticky prejaví na osude ich mesta.

Aj toto je znamením našej upadajúcej kultúry a nášho všeobecného rozvratu. Doba sa dusí vo svojej neúčelnosti, alebo lepšie povedané v službe peňazí. Avšak potom sa človek tiež nesmie čudovať, keď pod vládou takéhoto božstva neostáva miesto pre žiadne bohatierstvo. Dnešná súčasnosť len zožne to, čo zasiala naša minulosť.

***

Všetky tieto znaky rozkladu sú v poslednom rade len dôsledkom nedostatku urči­tého jednotne uznaného svetonázoru rovnako ako z toho vyplývajúcej všeobecnej neistoty v hodnotení a postoji k jednotlivým zásadným otázkam doby. Pritom je všetko počínajúc výchovou polovičaté a váhavé, bojí sa zodpovednosti a končí v zbabelom trpení chýb ním uznaných. Humanitná pomätenosť: sa stáva módou a zatiaľ čo človek podlieha jej výstrelkom a šetrí jedinca, je obetovaná budúcnosť miliónov.

Ako ďaleko nás zasahuje všeobecná rozpoltenosť, ukazuje pozorovanie predvoj­nových náboženských pomerov. Aj tu sa už vo veľkej časti národa dávno stratila veľká časť jednotného a účinného svetonázorového presvedčenia a viery. Pritom príslušníci cirkvi, ktorí z nej oficiálne vystúpili, hrajú menšiu